Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 41/2019
PDF · 127.94 KB
No categories available
III. ÚS 41/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Petrom Šumšalom, Krasovského 13, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní o dovolaní sťažovateľa vedenom
pod sp. zn. 4 T 106/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní o dovolaní sťažovateľa vedenom
pod sp. zn. 4 T 106/2015.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
4 T 106/2015 z 15. júna 2016 uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 To 5/2017 zo 16. marca 2017 tak, že podľa
§ 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov odvolanie
sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.
3. Sťažovateľ 20. februára 2018 podal na okresnom súde dovolanie. Podľa jeho
tvrdenia ani „po viac ako 6-tich mesiacoch od podania dovolania zo strany obžalovaného
nebol spis z Okresného súdu Bratislava V predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na konanie a rozhodovanie o dovolaní obžalovaného. Spis sa ku dňu 15.08.2018
stále nachádzal na Okresnom súde Bratislava V.“.
4. Sťažovateľ uviedol, že prostredníctvom obhajcu „podal dňa 18.07.2018, v súlade
s § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť,
predsedovi Okresného súdu Bratislava V, ktorou žiadal o odstránenie nedostatkov postupu
súdu spočívajúcich v porušovaní práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a to vydaním pokynu na nariadenie postúpenia spisu na dovolací súd, t.j.
na Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby tento o podanom dovolaní rozhodol.
Listom zo dňa 15.08.2018 doručeným obhajcovi obžalovaného dňa 20.08.2018
predseda Okresného súdu Bratislava V konštatoval neopodstatnenosť podanej sťažnosti.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru „v konaní vedenom pod sp. zn. 4T 106/2015, prostredníctvom ktorého sťažovateľ
ako obžalovaný podával dovolanie“.
6. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
namietané porušenie označených práv sťažovateľa, prikázal okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj
náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní o dovolaní.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
13. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
14. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k namietanému porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.
16. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že dovolanie sťažovateľa
z 24. januára 2018 bolo okresnému súdu doručené 20. februára 2018 s tým, že na výzvu
okresného súdu bolo doplnené 27. marca 2018. Následne 27. júla 2018 bolo dovolanie spolu
s príslušnými prílohami zaslané Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), kam bolo doručené 30. júla 2018. Dovolacie konanie bolo na najvyššom
súde vedené pod sp. zn. 5 Tdo 47/2018, pričom uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 47/2018 z 26. septembra 2018 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Z uvedených
časových súvislostí vyplýva, že vec sťažovateľa bola v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu (6. septembra 2018) výlučne v dispozícii najvyššieho súdu a okresný súd už nemohol
žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Tento stav veci
ústavný súd viedol preto k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená (m. m.
II. ÚS 184/06, II. ÚS 387/06).
17. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu ústavný súd tiež konštatuje,
že v jeho postupe nezistil akékoľvek ústavne významné obdobie nečinnosti. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej v prípade,
keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu
buď nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr.
I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019