Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 326/2014
PDF · 286.55 KB
No categories available
II. ÚS 326/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia
VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, o d m i e t a
pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014
doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 a žiada vydať
tento nález:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom Slovenskej
republiky zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,
- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/3/2013 zo dňa
18. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžp/3/2013 zo dňa 18. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ sa
v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
6 S 19/2012 proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“ alebo „žalovaný“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 6006/2012-1.10 (27/2012 – rozkl.) z 10. júla 2012 a č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012.
Rozhodnutím č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 žalovaný na základe žiadosti
Poľovného združenia Malatina (ďalej len „žiadateľ“) povolil výnimku zo zákazov
ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť –
odstreliť – jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Malatiná, držať ho
a prepravovať, pričom stanovil tieto podmienky: (1) Odstrel možno zrealizovať od 1. júna
2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou na lokalite Pod Sennou, k. ú. Malatiná
a Uboč, k. ú. Prosiek, alebo do 15. decembra 2012 len postriežkou na uvedených lokalitách;
(2) Usmrtený bude jedinec, ktorého hmotnosť nepresiahne 100 kg alebo šírka jeho prednej
laby je do 12 cm a zároveň dĺžka zadnej laby do 21 cm; (3) Odstrelu nebude predchádzať
vnadenie mäsitou návnadou, s výnimkou možnosti použiť živočíšny materiál v súlade
s čl. 23 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (HS) č. 1774/2002, ktorým sa stanovujú
zdravotné predpisy tykajúce sa živočíšnych vedľajších produktov neurčených pre ľudskú
spotrebu v platnom znení; (4) Plánovaný čas lovu bude vopred oznámený ministerstvom
poverenej kontaktnej osobe – Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky – Správe CHKO
Horná Orava (ďalej len „kontaktná osoba“); (5) Odstrel medveďa bude neodkladne
oznámený kontaktnej osobe s cieľom kontroly dodržiavania podmienok výnimky
a vykonania prehliadky usmrteného jedinca; (6) Do príchodu zamestnanca kontaktnej osoby
bude ulovený medveď ponechaný na mieste odlovu (meranie vykonáva výhradne kontaktná
osoba); zástupca žiadateľa vopred zabezpečí možnosť odváženia uloveného jedinca
s presnosťou na 0,5 kg; hmotnosť usmrteného jedinca sa posudzuje spolu s vývrhom;
(7) Žiadateľ umožní zamestnancovi kontaktnej osoby odber vzorky (zo srsti, svaloviny,
vnútorných orgánov, krvi a pod.) a zuba z usmrteného medveďa na účely analýz;
(8) Formulár „Hlásenie o usmrtení medveďa hnedého“ s údajmi o usmrtenom medveďovi
zašle žiadateľ na ministerstvo do dvoch týždňov od realizácie usmrtenia s tým, že osobitné
predpisy, ako aj ostatné ustanovenia zákona o ochrane prírody ostávajú povolením tejto
výnimky nedotknuté.
Žiadateľ povolenie výnimky odôvodňoval spôsobovanými škodami na ovciach
a včelstvách, poľnohospodárskych plodinách a ohrozovaním hubárov a turistov medveďmi.
Po tom, čo žalovaný zverejnil na svojej internetovej stránke informáciu o začatí
predmetného konania, sa sťažovateľ prihlásil do konania listom (17. januára 2012).
Žalovaný si vyžiadal k žiadosti stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky
(list č. ŠOP SR/521/2012 zo 6. marca 2012), ktorá odporučila povoliť usmrtenie jedného
medveďa hnedého v predmetnom revíri. Po tom, čo žalovaný oboznámil účastníkov
konania, že bolo ukončené zisťovanie stavu veci a obstarávanie podkladov, a poučil ich, že
ako účastníci konania majú právo sa s podkladmi na vydanie rozhodnutia oboznámiť
a následne sa k nim vyjadriť pred vydaním rozhodnutia, sťažovateľ v liste z 19. marca 2012
uviedol, že z listu žalovaného nevyplýva obsah podkladov rozhodnutia ani spôsob ich
získania, a požiadal žalovaného o oboznámenie s nimi a o poskytnutie lehoty na vyjadrenie.
Žalovaný však vychádzal s poukazom na § 33 ods. 2 Správneho poriadku z toho, že správny
orgán nemá povinnosť účastníka konania oboznámiť s podkladmi rozhodnutia, ale má iba
povinnosť dať mu možnosť na uplatnenie jeho zákonného práva, čo znamená, že
neposkytnutie podkladov obstaraných v rámci správneho konania vo forme vyhotovenia
a zaslania ich kópie neznemožňuje sťažovateľovi právo vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia (sťažovateľ mal právo nahliadnuť do spisu).
Žalovaný rozhodnutie č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 o povolení výnimky
(odstrelu) odôvodnil tým, že neexistuje iná alternatíva, čo vyplýva z dokladov predložených
žiadateľom (najmä protokoly o šetrení škôd, informácie o výške poskytnutých škôd, list
Poľnohospodárskeho družstva Malatiná, list starostu obce Malatiná), a je zrejmé, že
populácia medveďa hnedého v predmetnom revíri nie je ohrozená (tento chránený druh
živočícha v tomto revíri prosperuje a jeho populácia narastá, v poľovnom revíri Malatiná je
zvýšený stav populácie medveďa hnedého). Žalovaný poukázal aj na to, že je nepochybne
žiaduce uprednostňovať iné postupy pred usmrcovaním chránených druhov živočíchov,
avšak ak dochádza k synatropizácii chránených šeliem, ako je medveď hnedý, a s tým
spojenému ohrozeniu zdravia a bezpečnosti obyvateľov, nemožno v reálnom čase situáciu
riešiť inak ako povolením výnimky na usmrtenie tohto živočícha (zmierňujúce opatrenia
za danej situácie vec neriešia a nepredstavujú skutočnú alternatívu k povoleniu výnimky).
Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou odchytu medveďov a ich prípadného umiestnenia
do zoologickej záhrady alebo do iných lokalít (boli oslovené všetky zoologické záhrady
v Slovenskej republike aj v Českej republike, avšak s odpoveďou, že buď medvede
nechovajú, alebo majú plné stavy). Premiestňovanie medveďov do iných lokalít je
nerealizovateľné z dôvodu, že odchytené synantropné medvede sú navyknuté hľadať
potravu pri ľudských obydliach a problém by sa tak iba preniesol na iné miesto. Na to, aby
sa predišlo stretom medveďov s ľuďmi, je potrebné udržiavať populáciu medveďa v takom
počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu tam, kde nie je dostatok
prirodzenej potravy, kde však je omnoho väčšia ponuka potravy pre medveďa z umelých
zdrojov (včelíny, odpadky, hospodársky chov dobytka). Poľovný revír Malatiná sa nachádza
v 1. stupni ochrany. V revíri je vysoký stav medvedej populácie, hlavne mladých jedincov,
sú časté strety občanov z priľahlých obcí. V revíri sú umiestnené včelíny a salaše, je
vykonávaná pastva hospodárskych zvierat; povolenie výnimky na usmrtenie medveďa
v tejto lokalite je riešením preventívneho charakteru, ktoré je v záujme ochrany
a bezpečnosti obyvateľov.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad. Argumentoval tým, že napriek
jeho žiadosti mu neboli žalovaným doručené podklady rozhodnutia, čím mu boli odňaté
práva priznané účastníkovi konania a znemožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,
ako aj tým, že rozhodnutie žalovaného nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci, je nedostatočne odôvodnené a nie je v súlade s právnymi predpismi. Navyše
výrok rozhodnutia nekorešponduje žiadosti žiadateľa, ktorý žiadal iba povolenie odstrelu
(nie aj o držanie a prepravu).
Žalovaný o rozklade sťažovateľa rozhodol rozhodnutím č. 6006/2012-1.10 (27/2012
– rozkl.) z 10. júla 2012 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012
potvrdil. Bol toho názoru, že v prvostupňovom konaní neboli práva sťažovateľa porušené,
sťažovateľovi nezaslaním kópie podkladov rozhodnutia nebola odňatá možnosť konať
pred žalovaným, prvostupňové rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodňuje svoj výrok,
skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom a z obsahu spisu boli preukázané všetky
rozhodné skutočnosti. Rovnako tak aj samotný výrok rozhodnutia korešponduje žiadosti
(odstrel, držanie a preprava).
Sťažovateľ v žalobe doručenej krajskému súdu o preskúmanie zákonnosti oboch
rozhodnutí zopakoval svoje argumenty uvedené v rozklade, poukázal na to, že žalovaný mu
nedal skutočnú príležitosť, aby mohol svoje práva v konaní realizovať, odňal mu jeho právo
podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku (navrhovať dôkazy a ich doplnenie, klásť
svedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke; možnosť vyjadriť sa
pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho
doplnenie). Žalovaný výzvu na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia doručil
sťažovateľovi opatrenú spisovými značkami celkovo 21 konaní vo veci žiadostí poľovných
subjektov o povolenie usmrtiť chráneného živočícha – medveďa hnedého, hoci Správny
poriadok hromadné oznámenie neumožňuje. Hoci sťažovateľ žiadal o doručenie kópií
podkladov, žalovaný mu nevyhovel a vo veci rozhodol. Podľa presvedčenia sťažovateľa
neboli splnené zákonné podmienky na povolenie udelenej výnimky, medveď hnedý je
chránený prioritný druh európskeho významu, žalovaný existenciu podmienok výnimky
spoľahlivo a úplne nezistil a vychádzal z nesprávneho názoru, že výnimku možno udeliť
v rámci akejsi celoplošnej regulácie početnosti medveďa hnedého, čo však nezodpovedá
zákonu o ochrane prírody (§ 35 a § 40).
Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 19/2012-80
zo 16. novembra 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že postupom žalovaného nedošlo
k porušeniu procesných práv sťažovateľa, rozhodnutia žalovaných sú dostatočne
odôvodnené a vecne správne.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdil a účastníkom konania právo na náhradu trov nepriznal.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 nadobudol
právoplatnosť 24. januára 2014.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013
z 18. decembra 2013 odôvodnil tým, že najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľovi pred
nezákonným rozhodnutím a postupom správnych orgánov, ktoré mu znemožnili, aby svoje
práva a záujmy mohol účinne obhajovať a vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, pretože
správne orgány mu nedali skutočnú možnosť takto postupovať. Krajský súd na túto
námietku sťažovateľa reagoval iba tým, že sťažovateľovi bola poskytnutá možnosť
nahliadnuť do spisu, ktorú nevyužil, a žiadal o zaslanie podkladov poštou a predĺženie
lehoty na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, hoci Správny poriadok inštitút predĺženia
lehoty nepozná, ale upravuje iba inštitút žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Podľa
názoru sťažovateľa všeobecné súdy zbavili ustanovenia Správneho poriadku ich skutočného
obsahu, podľa ktorého následkom ich porušenia musí byť zrušenie rozhodnutia v správnom
súdnictve. Sťažovateľ sa ako účastník konania o jeho priebeh aktívne zaujímal, žiadal
o poskytnutie listín, avšak správne orgány mu ich nedoručili. Ustanovenie § 33 ods. 2
Správneho poriadku je dôsledkom zásady písomnosti v správnom konaní, pri jeho výklade
je potrebné túto skutočnosť vziať do úvahy a je potrebné vychádzať z toho, že správne
orgány musia postupovať tak, aby účastníci konania mohli svoje práva využiť (v úzkej
súčinnosti), a nie tak, aby tieto ustanovenia nemali dopad na priebeh konania (takým
spôsobom musí byť pristupované aj k právu oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia). Pokiaľ
správne súdy konštatovali, že aj keby správne orgány porušili práva sťažovateľa svojím
postupom, nešlo by o dôvod spôsobujúci nezákonnosť ich rozhodnutia, pretože ich
rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vecne správne, tento prístup porušuje čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ak by sťažovateľ dostal príležitosť k podkladom
rozhodnutia sa vyjadriť, museli by sa aj správne orgány vysporiadať s jeho argumentmi
(najmä o nesplnení podmienok na udelenie výnimky). Navyše, správne súdy v konaní
o preskúmanie zákonností rozhodnutí správnych orgánov nemajú oprávnenie
dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady ich rozhodnutí tak, aby sa
rozhodnutie správneho orgánu po doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné.
Prvostupňové rozhodnutie, ako na to sťažovateľ od začiatku poukazoval, žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali udelenie výnimky vo vzťahu k podmienkam
ustanoveným zákonom, neobsahovalo. Najmä zákonný imperatív neexistencie inej
alternatívy (než povolenia odstrelu) nie je možné vykladať tak, že jedinou alternatívou
odstrelu je iba umiestnenie medveďa do zoologickej záhrady, je potrebné zaoberať sa aj
použitím preventívnych opatrení; navyše iba strety ľudí s jedincami medveďa hnedého
v jeho prirodzenom areáli rozšírenia nemôžu byť dôvodom na udelenie výnimky, je
potrebné posúdiť, či povolenie výnimky na odstrel jedného neidentifikovaného jedinca
môže viesť k naplneniu sledovaného cieľa, teda k zníženiu hrozby verejnej bezpečnosti
ľudí. Pre povolenie výnimky sa vyžaduje súčasné nepochybné zistenie existencie takejto
hrozby pre verejnú bezpečnosť ľudí, neexistencie možnosti túto hrozbu eliminovať inak
a spoľahlivé zistenie, že udelenie výnimky neohrozí zachovanie populácie daného druhu.
Ani jeden z týchto predpokladov nebol v konaní pred správnymi orgánmi bez akýchkoľvek
pochybností zistený a preukázaný – pre opačné konštatovanie niet opory v spise.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 tým, že
najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 odôvodnil takto:
«V prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť, či žalovaný, ako aj správny orgán
prvého stupňa, postupovali v súlade so ZOPK a Správnym poriadkom, keď povolili výnimku
zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 ZOPK - usmrtenie jedného jedinca medveďa
hnedého v poľovnom revíri Malatiná v roku 2012 (ďalej len „výnimka“).
Podľa § 40 ods. 2 ZOPK, orgán ochrany prírody môže v odôvodnených prípadoch
povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín
a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že neexistuje iná alternatíva a výnimka
neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov; ak ide o druhy vtákov a vybrané druhy
živočíchov uvedené v osobitnom predpise, výnimku na ich lov povoľuje ministerstvo
pôdohospodárstva.
Podľa ods. 3 výnimku podľa odseku 2 možno povoliť:
b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch,
chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich
vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku,
c) v záujme verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka
nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov
vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter
a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie,
Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade
so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami
žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení
v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho
správnosti považuje za potrebné doplniť, že žiadateľ - Poľovnícke združenie Malatiná (ďalej
len „žiadateľ“) listom z 9. januára 2012, požiadal žalovaného o povolenie výnimky. Svoju
účasť v predmetnom konaní oznámil v zákonnej lehote listom z 13. januára 2012 žalobca.
Na základe výzvy žalovaného, žiadateľ zaslal monitoring pohybu synantropných
(tzv. kontajnerových) medveďov v blízkosti ľudských sídiel a zdokumentovanie prípadov
agresívneho správania medveďov a strety obyvateľov s medveďmi a to dve postúpenia
žiadostí o poskytnutie náhrady škody spôsobenej medveďmi od Obvodného úradu životného
prostredia v Dolnom Kubíne, podporu žiadosti o odstrel medveďa od Poľnohospodárskeho
družstva Malatiná a od Obecného úradu Malatiná a dva protokoly z miestneho šetrenia
škôd spôsobených medveďmi.
Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“) vo svojom
stanovisku zo 6. marca 2012 okrem iného uviedla, že v súčasnosti existujú tri možnosti
riešenia vzniknutých problémov:
odplašenie problematických jedincov pomocou zvukových efektov, alebo pomocou
gumových projektilov, ktoré však nemajú požadovaný efekt,
odchyt a imobilizácia problematických jedincov, ich prevoz a umiestnenie
vo vhodných aklimatizačných zariadeniach, umiestnenie do karantény, veterinárne
opatrenia a neskôr ich prevoz do oblastí resp. zariadení s vhodnými podmienkami pre ich
reintrodukciu, avšak ZOO nemajú v súčasnosti záujem o odchytené jedince medveďa
a o odchytených jedincov je veľmi malý resp. nie je žiaden záujem ani v zahraničí.
Navyše, v súčasnosti na Slovensku neexistuje subjekt, ktorý by po technickej, hlavne
však finančnej stránke dokázal zabezpečiť všetky podmienky pre uvedené prípady.
Vzhľadom na to je podľa názoru ŠOP SK povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného druhu živočícha na odstrel jedincov v lokalitách so vzniknutými škodami, resp.
v rizikových lokalitách nebezpečných stretov človeka s medveďom, jediný efektívny spôsob
riešenia problému jeho premnoženia.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že námietky žalobcu o všeobecnosti zistených
skutočností a tvrdení žalovaného neobstoja, nakoľko zistené možnosti o alternatívnych
riešeniach, t. j. o tom, že premiestnenie odchytených jedincov do ZOO, resp. iných lokalít
neprichádza do úvahy, pretože ich niet kam premiestniť, sa v danom období týkali všetkých
povoľovaných výnimiek.
Z listu Správy CHKO Horná Orava okrem iného vyplýva, že vzhľadom na množstvo
škôd hlásených od PD Malatiná (usmrtených 19 ks oviec v mesiacoch júl a august 2011,
zvýšené náklady na stráženie stáda, demoralizácia pastierov, ktorí odmietali z obáv o svoju
bezpečnosť nastupovať do práce pri strážení stáda) odporúčajú povoliť regulačný odstrel
jedného kusa medveďa hnedého. Okrem toho dochádzalo k ohrozovaniu hubárov a turistov
v lokalitách revíru.
Z listu Obecného úradu Malatiná okrem iného vyplýva, že počas letných a jesenných
mesiacov evidujú sťažnosti tak vlastných občanov, ako aj turistov na časté strety
s medveďmi počas pohybu v okolitých lesoch a pri lesných prácach.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa si
pred rozhodnutím o povolení výnimky vyžiadali dostatočné podklady preto, aby mohli
dospieť k rozhodnutiu, že podmienky na povolenie výnimky ustanovené zákonom boli
splnené.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že prvý predpoklad vyžadovaný zákonom
na udelenie výnimky, t. j. neohrozenie zachovania populácií dotknutého druhu bol
nad všetku pochybnosť splnený, keďže medveď hnedý je na území Slovenskej republiky
premnožený. Pokiaľ ide o alternatívne iné riešenia, t. j. umiestnenie do iných lokalít,
z vykonaného dokazovania je zrejmé, že o odchytených jedincov nie je záujem a preto ich
nie je kam premiestniť. Za uvedených okolností je aj podľa názoru odvolacieho súdu
povolenie výnimky legitímne.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal procesné pochybenia správnych orgánov,
odvolací súd mu dáva do pozornosti, že Správny poriadok vyžaduje aktívnu súčinnosť tak
správneho orgánu ako aj účastníka správneho konania, k čomu v tomto konaní zo strany
účastníka konania nedošlo, keďže tento svoje právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia
nevyužil. Pokiaľ ide o nepredĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, odvolací súd
poznamenáva, že ide o lehotu procesnú, ktorej dĺžka závisí od úvahy správneho orgánu.
Preto pokiaľ správny orgán dospel k záveru, že lehota 7 dní na podanie vyjadrenia je
dostatočná, nepostupoval v rozpore so zákonom, keď žiadosti žalobcu o jej predĺženie
nevyhovel, nakoľko zákon mu povinnosť vyhovieť takejto žiadosti neukladá. V tomto
kontexte nárok na predĺženie procesnej lehoty určenej správnym orgánom neexistuje.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité
vysporiadal.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.
V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného
súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým
v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že
zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že
dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie
práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých
komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa
rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“
(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 230/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany
musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,
ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický,
bod 46).
Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje
kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa
vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Splnenie týchto podmienok treba
posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov
v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu. Ak fyzická alebo
právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať
sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré
z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie (resp. ho odôvodnil nekonzistentne), k záveru, že táto
argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru,
že rozhodnutia správnych orgánov sú založené na dostatočnom preukázaní rozhodujúcich
skutočností a správnom právnom posúdení veci, a to nielen pokiaľ ide o dotknuté
ustanovenia zákona o ochrane prírode, ale aj Správneho poriadku, teda nielen vo vzťahu
k rozhodnutiu správnych orgánov, ale aj vo vzťahu k ich postupu predchádzajúcemu
vydaniu rozhodnutia. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty
sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený
na takom výklade a aplikácii § 33 ods. 2 Správneho poriadku, resp. aj § 40 zákona
o ochrane prírody, ktorý popiera jeho účel a zmysel.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o ochrane prírody chráneného živočícha je zakázané
a) úmyselne odchytávať v jeho prirodzenom areáli, b) úmyselne zraňovať alebo usmrcovať
v jeho prirodzenom areáli, c) úmyselne rušiť v jeho prirodzenom areáli, najmä v období
hniezdenia, rozmnožovania, výchovy mláďat, zimného spánku alebo migrácie,
d) medzidruhovo krížiť vrátane krížencov, e) držať, prepravovať, predávať, vymieňať alebo
ponúkať na predaj alebo výmenu.
Podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody môže povoliť
výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných
druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva
a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu
v jeho prirodzenom areáli.
Podľa § 40 ods. 3 zákona o ochrane prírody výnimku podľa odseku 2 možno
povoliť a) v záujme ochrany dotknutých druhov alebo ochrany prírodných biotopov,
b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove
rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj
pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku, c) v záujme verejného zdravia
alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov,
aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré
majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného
významu na životné prostredie, d) na účely výskumu a vzdelávania, obnovy populácie
dotknutých druhov a ich navrátenia do biotopov alebo na ich pestovanie alebo chov
v ľudskej opatere nevyhnutný na tieto účely, e) na odber, odchyt alebo držbu jedincov
v malom počte za prísne kontrolovaných podmienok, na selektívnom základe
a v obmedzenom rozsahu.
Podľa § 40 ods. 4 zákona o ochrane prírody rozhodnutie o povolení výnimky podľa
odseku 2 obsahuje a) určenie dotknutých druhov, pre ktoré platí výnimka, b) prostriedky,
zariadenia alebo metódy povolené na odber, odchyt alebo usmrcovanie dotknutých druhov,
c) podmienky možného rizika a časové a miestne okolnosti, za ktorých možno vykonávať
činnosť povolenú výnimkou, d) spôsob kontroly plnenia podmienok výnimky, e) ďalšie
podmienky výkonu činnosti povolenej výnimkou určené podľa § 82 ods. 12.
Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo
navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke.
Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom
konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť
k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Ako vyplýva z § 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody, tento pre povolenie
výnimky z povinnosti uloženej v § 35 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody (t. j.
pre povolenie odstrelu) vyžaduje splnenie troch podmienok: (1) neexistuje iná ekonomicky
a technicky realizovateľná alternatíva; (2) výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého
stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli; (3) cieľom povolenia
výnimky môže byť (okrem iného) predchádzanie závažných škôd na úrode, hospodárskych
zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve alebo ochrana verejného zdravia alebo
verejnej bezpečnosti ľudí. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ich účelom nie je vylúčiť
udeľovanie výnimiek, ale stanoviť pravidlá ich udeľovania definovaním legitímneho cieľa
udelenej výnimky a stanovením kritérií pre posúdenie proporcionality záujmu na ochrane
prírody a obsahu povolenej výnimky. V tomto prípade bola výnimka povolená
z legitímneho dôvodu (ochrana verejného zdravia a bezpečnosti ľudí) a po spoľahlivom
preukázaní naplnenia požiadaviek proporcionality – odstrel jedného jedinca medveďa
hnedého, ktorý neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého
druhu v jeho prirodzenom areáli za podmienok uvedených v rozhodnutí, a neexistencia inej
ekonomicky a technicky realizovateľnej alternatívy, ktorú ostatne v priebehu celého
doterajšieho konania neoznačil ani sťažovateľ.
Na tom nič nemôžu zmeniť ani argumenty sťažovateľa, ktorý je presvedčený, že
ústavne akceptovateľným výkladom § 33 ods. 2 Správneho poriadku môže byť iba taký
výklad, podľa ktorého povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu
i k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie, môže byť iba taký výklad,
podľa ktorého správny orgán túto povinnosť splní iba vtedy, ak spolu s výzvou
na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia doručí účastníkovi konania a zúčastneným osobám
tieto podklady, alebo ich zašle účastníkovi konania alebo zúčastnenej osobe najneskôr
na ich žiadosť a stanoví im lehotu na podanie vyjadrenia k nim plynúcu až od doručenia
týchto podkladov. Tento názor sťažovateľa neobstojí.
Nepochybne aj v správnom konaní musí byť umožnené účastníkovi konania
a zúčastnenej osobe dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby
ich návrh (alebo obrana) uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu,
a vyjadriť sa k nim. V tomto prípade sťažovateľ oznámil svoj vstup do konania
17. januára 2012, správny orgán mu oznámil podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku listom
z 9. marca 2012, že bolo ukončené zisťovanie skutkového stavu veci a obstarávanie
podkladov, a vyzval ho pred vydaním rozhodnutia na vyjadrenie k ich obsahu, spôsobu
zistenia, prípadné podanie návrhov na ich doplnenie v lehote siedmich dní od doručenia
oznámenia a následne vo veci rozhodol 4. apríla 2012.
Sťažovateľ sa k podkladom rozhodnutia relevantným spôsobom nevyjadril, do spisu
správneho orgánu nenahliadol napriek tomu, že na to mal vytvorený dostatočný časový
priestor, pričom ani z jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by mu bolo
správnym orgánom nahliadnutie do spisu znemožnené, a (namiesto toho) iba požiadal
správny orgán „o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia“ a predĺženie lehoty na podanie
vyjadrenia. S ohľadom na popísaný priebeh konania sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením
sťažovateľa, podľa ktorého v konaní postupoval aktívne.
Výklad ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, tak ako ho použili všeobecné
súdy, nejaví známky ústavnej svojvoľnosti. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je totiž
iba to, aby účastníci správneho konania a zúčastnené osoby mali vedomosť o momente
skončenia zisťovania skutkového stavu a na základe tejto vedomosti sami zvážili, ako budú
ďalej postupovať a či využijú v tomto štádiu konania právo k veci sa (znova) vyjadriť.
Pri zachovaní ústavne konformnej aplikácie úpravy správneho konania možno totiž dospieť
iba k záveru, že aj jeho účastníci a zúčastnené osoby majú práva priznané touto právnou
úpravou aktívne využívať a pokiaľ takto aktívne nepostupujú, nemôžu dôsledky vlastnej
pasivity alebo formálneho prístupu k týmto právam využiť ako argument pre tvrdenú
nezákonnosť následne vydaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto ústavný súd dospel
k záveru, že v konaní pred správnymi orgánmi bola sťažovateľovi daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ho nestavali do podstatne nevýhodnejšej
situácie, než v ktorej bol žiadateľ o povolenie výnimky.
Ústavný súd tak po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu
výroku rozhodnutia krajského súdu, dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nešlo
o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil presadenie
zrejmej nespravodlivosti. Najvyšší súd, naopak, dôsledne zvažujúc nielen dôvody
prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel nakoniec
k záveru, podľa ktorého skutočnému účelu a zmyslu citovaných zákonných ustanovení
postup správnych orgánov a súdu prvého stupňa zodpovedá.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014