Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 326/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia

VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, o d m i e t a

pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014

doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2013 a žiada vydať

tento nález:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom Slovenskej

republiky zakotvené v článku 46 ods. 2 SR,

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 18. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ sa

v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“ alebo „žalovaný“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného

č. 6006/2012-1.10 (27/2012 – rozkl.) z 10. júla 2012 a č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012.

Rozhodnutím č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 žalovaný na základe žiadosti

Poľovného združenia Malatina (ďalej len „žiadateľ“) povolil výnimku zo zákazov

ustanovených v a o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť –

odstreliť – jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Malatiná, držať ho

a prepravovať, pričom stanovil tieto podmienky: (1) Odstrel možno zrealizovať od 1. júna

2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou na lokalite Pod Sennou, k. ú. Malatiná

a Uboč, k. ú. Prosiek, alebo do 15. decembra 2012 len postriežkou na uvedených lokalitách;

(2) Usmrtený bude jedinec, ktorého hmotnosť nepresiahne 100 kg alebo šírka jeho prednej

laby je do 12 cm a zároveň dĺžka zadnej laby do 21 cm; (3) Odstrelu nebude predchádzať

vnadenie mäsitou návnadou, s výnimkou možnosti použiť živočíšny materiál v súlade

s čl. 23 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (HS) č. 1774/2002, ktorým sa stanovujú

zdravotné predpisy tykajúce sa živočíšnych vedľajších produktov neurčených pre ľudskú

spotrebu v platnom znení; (4) Plánovaný čas lovu bude vopred oznámený ministerstvom

poverenej kontaktnej osobe – Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky – Správe CHKO

Horná Orava (ďalej len „kontaktná osoba“); (5) Odstrel medveďa bude neodkladne

oznámený kontaktnej osobe s cieľom kontroly dodržiavania podmienok výnimky

a vykonania prehliadky usmrteného jedinca; (6) Do príchodu zamestnanca kontaktnej osoby

bude ulovený medveď ponechaný na mieste odlovu (meranie vykonáva výhradne kontaktná

osoba); zástupca žiadateľa vopred zabezpečí možnosť odváženia uloveného jedinca

s presnosťou na 0,5 kg; hmotnosť usmrteného jedinca sa posudzuje spolu s vývrhom;

(7) Žiadateľ umožní zamestnancovi kontaktnej osoby odber vzorky (zo srsti, svaloviny,

vnútorných orgánov, krvi a pod.) a zuba z usmrteného medveďa na účely analýz;

(8) Formulár „Hlásenie o usmrtení medveďa hnedého“ s údajmi o usmrtenom medveďovi

zašle žiadateľ na ministerstvo do dvoch týždňov od realizácie usmrtenia s tým, že osobitné

predpisy, ako aj ostatné ustanovenia zákona o ochrane prírody ostávajú povolením tejto

výnimky nedotknuté.

Žiadateľ povolenie výnimky odôvodňoval spôsobovanými škodami na ovciach

a včelstvách, poľnohospodárskych plodinách a ohrozovaním hubárov a turistov medveďmi.

Po tom, čo žalovaný zverejnil na svojej internetovej stránke informáciu o začatí

predmetného konania, sa sťažovateľ prihlásil do konania listom (17. januára 2012).

Žalovaný si vyžiadal k žiadosti stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky

(list č. ŠOP zo 6. marca 2012), ktorá odporučila povoliť usmrtenie jedného

medveďa hnedého v predmetnom revíri. Po tom, čo žalovaný oboznámil účastníkov

konania, že bolo ukončené zisťovanie stavu veci a obstarávanie podkladov, a poučil ich, že

ako účastníci konania majú právo sa s podkladmi na vydanie rozhodnutia oboznámiť

a následne sa k nim vyjadriť pred vydaním rozhodnutia, sťažovateľ v liste z 19. marca 2012

uviedol, že z listu žalovaného nevyplýva obsah podkladov rozhodnutia ani spôsob ich

získania, a požiadal žalovaného o oboznámenie s nimi a o poskytnutie lehoty na vyjadrenie.

Žalovaný však vychádzal s poukazom na § 33 ods. 2 Správneho poriadku z toho, že správny

orgán nemá povinnosť účastníka konania oboznámiť s podkladmi rozhodnutia, ale má iba

povinnosť dať mu možnosť na uplatnenie jeho zákonného práva, čo znamená, že

neposkytnutie podkladov obstaraných v rámci správneho konania vo forme vyhotovenia

a zaslania ich kópie neznemožňuje sťažovateľovi právo vyjadriť sa k podkladom

rozhodnutia (sťažovateľ mal právo nahliadnuť do spisu).

Žalovaný rozhodnutie č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 o povolení výnimky

(odstrelu) odôvodnil tým, že neexistuje iná alternatíva, čo vyplýva z dokladov predložených

žiadateľom (najmä protokoly o šetrení škôd, informácie o výške poskytnutých škôd, list

Poľnohospodárskeho družstva Malatiná, list starostu obce Malatiná), a je zrejmé, že

populácia medveďa hnedého v predmetnom revíri nie je ohrozená (tento chránený druh

živočícha v tomto revíri prosperuje a jeho populácia narastá, v poľovnom revíri Malatiná je

zvýšený stav populácie medveďa hnedého). Žalovaný poukázal aj na to, že je nepochybne

žiaduce uprednostňovať iné postupy pred usmrcovaním chránených druhov živočíchov,

avšak ak dochádza k synatropizácii chránených šeliem, ako je medveď hnedý, a s tým

spojenému ohrozeniu zdravia a bezpečnosti obyvateľov, nemožno v reálnom čase situáciu

riešiť inak ako povolením výnimky na usmrtenie tohto živočícha (zmierňujúce opatrenia

za danej situácie vec neriešia a nepredstavujú skutočnú alternatívu k povoleniu výnimky).

Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou odchytu medveďov a ich prípadného umiestnenia

do zoologickej záhrady alebo do iných lokalít (boli oslovené všetky zoologické záhrady

v Slovenskej republike aj v Českej republike, avšak s odpoveďou, že buď medvede

nechovajú, alebo majú plné stavy). Premiestňovanie medveďov do iných lokalít je

nerealizovateľné z dôvodu, že odchytené synantropné medvede sú navyknuté hľadať

potravu pri ľudských obydliach a problém by sa tak iba preniesol na iné miesto. Na to, aby

sa predišlo stretom medveďov s ľuďmi, je potrebné udržiavať populáciu medveďa v takom

počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu tam, kde nie je dostatok

prirodzenej potravy, kde však je omnoho väčšia ponuka potravy pre medveďa z umelých

zdrojov (včelíny, odpadky, hospodársky chov dobytka). Poľovný revír Malatiná sa nachádza

v 1. stupni ochrany. V revíri je vysoký stav medvedej populácie, hlavne mladých jedincov,

sú časté strety občanov z priľahlých obcí. V revíri sú umiestnené včelíny a salaše, je

vykonávaná pastva hospodárskych zvierat; povolenie výnimky na usmrtenie medveďa

v tejto lokalite je riešením preventívneho charakteru, ktoré je v záujme ochrany

a bezpečnosti obyvateľov.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad. Argumentoval tým, že napriek

jeho žiadosti mu neboli žalovaným doručené podklady rozhodnutia, čím mu boli odňaté

práva priznané účastníkovi konania a znemožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,

ako aj tým, že rozhodnutie žalovaného nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového

stavu veci, je nedostatočne odôvodnené a nie je v súlade s právnymi predpismi. Navyše

výrok rozhodnutia nekorešponduje žiadosti žiadateľa, ktorý žiadal iba povolenie odstrelu

(nie aj o držanie a prepravu).

Žalovaný o rozklade sťažovateľa rozhodol rozhodnutím č. 6006/2012-1.10 (27/2012

– rozkl.) z 10. júla 2012 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012

potvrdil. Bol toho názoru, že v prvostupňovom konaní neboli práva sťažovateľa porušené,

sťažovateľovi nezaslaním kópie podkladov rozhodnutia nebola odňatá možnosť konať

pred žalovaným, prvostupňové rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodňuje svoj výrok,

skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom a z obsahu spisu boli preukázané všetky

rozhodné skutočnosti. Rovnako tak aj samotný výrok rozhodnutia korešponduje žiadosti

(odstrel, držanie a preprava).

Sťažovateľ v žalobe doručenej krajskému súdu o preskúmanie zákonnosti oboch

rozhodnutí zopakoval svoje argumenty uvedené v rozklade, poukázal na to, že žalovaný mu

nedal skutočnú príležitosť, aby mohol svoje práva v konaní realizovať, odňal mu jeho právo

podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku (navrhovať dôkazy a ich doplnenie, klásť

svedkom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke; možnosť vyjadriť sa

pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho

doplnenie). Žalovaný výzvu na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia doručil

sťažovateľovi opatrenú spisovými značkami celkovo 21 konaní vo veci žiadostí poľovných

subjektov o povolenie usmrtiť chráneného živočícha – medveďa hnedého, hoci Správny

poriadok hromadné oznámenie neumožňuje. Hoci sťažovateľ žiadal o doručenie kópií

podkladov, žalovaný mu nevyhovel a vo veci rozhodol. Podľa presvedčenia sťažovateľa

neboli splnené zákonné podmienky na povolenie udelenej výnimky, medveď hnedý je

chránený prioritný druh európskeho významu, žalovaný existenciu podmienok výnimky

spoľahlivo a úplne nezistil a vychádzal z nesprávneho názoru, že výnimku možno udeliť

v rámci akejsi celoplošnej regulácie početnosti medveďa hnedého, čo však nezodpovedá

zákonu o ochrane prírody (§ 35 a § 40).

Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -80

zo 16. novembra 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom náhradu trov

konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že postupom žalovaného nedošlo

k porušeniu procesných práv sťažovateľa, rozhodnutia žalovaných sú dostatočne

odôvodnené a vecne správne.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu ako

vecne správny potvrdil a účastníkom konania právo na náhradu trov nepriznal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 24. januára 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2013 odôvodnil tým, že najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľovi pred

nezákonným rozhodnutím a postupom správnych orgánov, ktoré mu znemožnili, aby svoje

práva a záujmy mohol účinne obhajovať a vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, pretože

správne orgány mu nedali skutočnú možnosť takto postupovať. Krajský súd na túto

námietku sťažovateľa reagoval iba tým, že sťažovateľovi bola poskytnutá možnosť

nahliadnuť do spisu, ktorú nevyužil, a žiadal o zaslanie podkladov poštou a predĺženie

lehoty na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, hoci Správny poriadok inštitút predĺženia

lehoty nepozná, ale upravuje iba inštitút žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Podľa

názoru sťažovateľa všeobecné súdy zbavili ustanovenia Správneho poriadku ich skutočného

obsahu, podľa ktorého následkom ich porušenia musí byť zrušenie rozhodnutia v správnom

súdnictve. Sťažovateľ sa ako účastník konania o jeho priebeh aktívne zaujímal, žiadal

o poskytnutie listín, avšak správne orgány mu ich nedoručili. Ustanovenie § 33 ods. 2

Správneho poriadku je dôsledkom zásady písomnosti v správnom konaní, pri jeho výklade

je potrebné túto skutočnosť vziať do úvahy a je potrebné vychádzať z toho, že správne

orgány musia postupovať tak, aby účastníci konania mohli svoje práva využiť (v úzkej

súčinnosti), a nie tak, aby tieto ustanovenia nemali dopad na priebeh konania (takým

spôsobom musí byť pristupované aj k právu oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia). Pokiaľ

správne súdy konštatovali, že aj keby správne orgány porušili práva sťažovateľa svojím

postupom, nešlo by o dôvod spôsobujúci nezákonnosť ich rozhodnutia, pretože ich

rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vecne správne, tento prístup porušuje čl. 46 ods. 1 a 2

i dohovoru, pretože ak by sťažovateľ dostal príležitosť k podkladom

rozhodnutia sa vyjadriť, museli by sa aj správne orgány vysporiadať s jeho argumentmi

(najmä o nesplnení podmienok na udelenie výnimky). Navyše, správne súdy v konaní

o preskúmanie zákonností rozhodnutí správnych orgánov nemajú oprávnenie

dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady ich rozhodnutí tak, aby sa

rozhodnutie správneho orgánu po doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné.

Prvostupňové rozhodnutie, ako na to sťažovateľ od začiatku poukazoval, žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali udelenie výnimky vo vzťahu k podmienkam

ustanoveným zákonom, neobsahovalo. Najmä zákonný imperatív neexistencie inej

alternatívy (než povolenia odstrelu) nie je možné vykladať tak, že jedinou alternatívou

odstrelu je iba umiestnenie medveďa do zoologickej záhrady, je potrebné zaoberať sa aj

použitím preventívnych opatrení; navyše iba strety ľudí s jedincami medveďa hnedého

v jeho prirodzenom areáli rozšírenia nemôžu byť dôvodom na udelenie výnimky, je

potrebné posúdiť, či povolenie výnimky na odstrel jedného neidentifikovaného jedinca

môže viesť k naplneniu sledovaného cieľa, teda k zníženiu hrozby verejnej bezpečnosti

ľudí. Pre povolenie výnimky sa vyžaduje súčasné nepochybné zistenie existencie takejto

hrozby pre verejnú bezpečnosť ľudí, neexistencie možnosti túto hrozbu eliminovať inak

a spoľahlivé zistenie, že udelenie výnimky neohrozí zachovanie populácie daného druhu.

Ani jeden z týchto predpokladov nebol v konaní pred správnymi orgánmi bez akýchkoľvek

pochybností zistený a preukázaný – pre opačné konštatovanie niet opory v spise.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2013 tým, že

najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 18. decembra 2013 odôvodnil takto:

«V prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť, či žalovaný, ako aj správny orgán

prvého stupňa, postupovali v súlade so ZOPK a Správnym poriadkom, keď povolili výnimku

zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 ZOPK - usmrtenie jedného jedinca medveďa

hnedého v poľovnom revíri Malatiná v roku 2012 (ďalej len „výnimka“).

Podľa § 40 ods. 2 ZOPK, orgán ochrany prírody môže v odôvodnených prípadoch

povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín

a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že neexistuje iná alternatíva a výnimka

neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov; ak ide o druhy vtákov a vybrané druhy

živočíchov uvedené v osobitnom predpise, výnimku na ich lov povoľuje ministerstvo

pôdohospodárstva.

Podľa ods. 3 výnimku podľa odseku 2 možno povoliť:

b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch,

chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich

vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku,

c) v záujme verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka

nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov

vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter

a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie,

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade

so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami

žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení

v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia

krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho

správnosti považuje za potrebné doplniť, že žiadateľ - Poľovnícke združenie Malatiná (ďalej

len „žiadateľ“) listom z 9. januára 2012, požiadal žalovaného o povolenie výnimky. Svoju

účasť v predmetnom konaní oznámil v zákonnej lehote listom z 13. januára 2012 žalobca.

Na základe výzvy žalovaného, žiadateľ zaslal monitoring pohybu synantropných

(tzv. kontajnerových) medveďov v blízkosti ľudských sídiel a zdokumentovanie prípadov

agresívneho správania medveďov a strety obyvateľov s medveďmi a to dve postúpenia

žiadostí o poskytnutie náhrady škody spôsobenej medveďmi od Obvodného úradu životného

prostredia v Dolnom Kubíne, podporu žiadosti o odstrel medveďa od Poľnohospodárskeho

družstva Malatiná a od Obecného úradu Malatiná a dva protokoly z miestneho šetrenia

škôd spôsobených medveďmi.

Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“) vo svojom

stanovisku zo 6. marca 2012 okrem iného uviedla, že v súčasnosti existujú tri možnosti

riešenia vzniknutých problémov:

odplašenie problematických jedincov pomocou zvukových efektov, alebo pomocou

gumových projektilov, ktoré však nemajú požadovaný efekt,

odchyt a imobilizácia problematických jedincov, ich prevoz a umiestnenie

vo vhodných aklimatizačných zariadeniach, umiestnenie do karantény, veterinárne

opatrenia a neskôr ich prevoz do oblastí resp. zariadení s vhodnými podmienkami pre ich

reintrodukciu, avšak ZOO nemajú v súčasnosti záujem o odchytené jedince medveďa

a o odchytených jedincov je veľmi malý resp. nie je žiaden záujem ani v zahraničí.

Navyše, v súčasnosti na Slovensku neexistuje subjekt, ktorý by po technickej, hlavne

však finančnej stránke dokázal zabezpečiť všetky podmienky pre uvedené prípady.

Vzhľadom na to je podľa názoru ŠOP SK povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného druhu živočícha na odstrel jedincov v lokalitách so vzniknutými škodami, resp.

v rizikových lokalitách nebezpečných stretov človeka s medveďom, jediný efektívny spôsob

riešenia problému jeho premnoženia.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že námietky žalobcu o všeobecnosti zistených

skutočností a tvrdení žalovaného neobstoja, nakoľko zistené možnosti o alternatívnych

riešeniach, t. j. o tom, že premiestnenie odchytených jedincov do ZOO, resp. iných lokalít

neprichádza do úvahy, pretože ich niet kam premiestniť, sa v danom období týkali všetkých

povoľovaných výnimiek.

Z listu Správy CHKO Horná Orava okrem iného vyplýva, že vzhľadom na množstvo

škôd hlásených od PD Malatiná (usmrtených 19 ks oviec v mesiacoch júl a august 2011,

zvýšené náklady na stráženie stáda, demoralizácia pastierov, ktorí odmietali z obáv o svoju

bezpečnosť nastupovať do práce pri strážení stáda) odporúčajú povoliť regulačný odstrel

jedného kusa medveďa hnedého. Okrem toho dochádzalo k ohrozovaniu hubárov a turistov

v lokalitách revíru.

Z listu Obecného úradu Malatiná okrem iného vyplýva, že počas letných a jesenných

mesiacov evidujú sťažnosti tak vlastných občanov, ako aj turistov na časté strety

s medveďmi počas pohybu v okolitých lesoch a pri lesných prácach.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa si

pred rozhodnutím o povolení výnimky vyžiadali dostatočné podklady preto, aby mohli

dospieť k rozhodnutiu, že podmienky na povolenie výnimky ustanovené zákonom boli

splnené.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že prvý predpoklad vyžadovaný zákonom

na udelenie výnimky, t. j. neohrozenie zachovania populácií dotknutého druhu bol

nad všetku pochybnosť splnený, keďže medveď hnedý je na území Slovenskej republiky

premnožený. Pokiaľ ide o alternatívne iné riešenia, t. j. umiestnenie do iných lokalít,

z vykonaného dokazovania je zrejmé, že o odchytených jedincov nie je záujem a preto ich

nie je kam premiestniť. Za uvedených okolností je aj podľa názoru odvolacieho súdu

povolenie výnimky legitímne.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal procesné pochybenia správnych orgánov,

odvolací súd mu dáva do pozornosti, že Správny poriadok vyžaduje aktívnu súčinnosť tak

správneho orgánu ako aj účastníka správneho konania, k čomu v tomto konaní zo strany

účastníka konania nedošlo, keďže tento svoje právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia

nevyužil. Pokiaľ ide o nepredĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, odvolací súd

poznamenáva, že ide o lehotu procesnú, ktorej dĺžka závisí od úvahy správneho orgánu.

Preto pokiaľ správny orgán dospel k záveru, že lehota 7 dní na podanie vyjadrenia je

dostatočná, nepostupoval v rozpore so zákonom, keď žiadosti žalobcu o jej predĺženie

nevyhovel, nakoľko zákon mu povinnosť vyhovieť takejto žiadosti neukladá. V tomto

kontexte nárok na predĺženie procesnej lehoty určenej správnym orgánom neexistuje.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité

vysporiadal.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného

súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým

v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že

zo vzájomnej súvislosti ustanovení a c ods. 1 vyplýva, že

dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(napr. , , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany

musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický,

bod 46).

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje

kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa

vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Splnenie týchto podmienok treba

posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov

v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu. Ak fyzická alebo

právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať

sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré

z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie (resp. ho odôvodnil nekonzistentne), k záveru, že táto

argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru,

že rozhodnutia správnych orgánov sú založené na dostatočnom preukázaní rozhodujúcich

skutočností a správnom právnom posúdení veci, a to nielen pokiaľ ide o dotknuté

ustanovenia zákona o ochrane prírode, ale aj Správneho poriadku, teda nielen vo vzťahu

k rozhodnutiu správnych orgánov, ale aj vo vzťahu k ich postupu predchádzajúcemu

vydaniu rozhodnutia. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty

sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený

na takom výklade a aplikácii § 33 ods. 2 Správneho poriadku, resp. aj § 40 zákona

o ochrane prírody, ktorý popiera jeho účel a zmysel.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o ochrane prírody chráneného živočícha je zakázané

a) úmyselne odchytávať v jeho prirodzenom areáli, b) úmyselne zraňovať alebo usmrcovať

v jeho prirodzenom areáli, c) úmyselne rušiť v jeho prirodzenom areáli, najmä v období

hniezdenia, rozmnožovania, výchovy mláďat, zimného spánku alebo migrácie,

d) medzidruhovo krížiť vrátane krížencov, e) držať, prepravovať, predávať, vymieňať alebo

ponúkať na predaj alebo výmenu.

Podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody môže povoliť

výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných

druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva

a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu

v jeho prirodzenom areáli.

Podľa § 40 ods. 3 zákona o ochrane prírody výnimku podľa odseku 2 možno

povoliť a) v záujme ochrany dotknutých druhov alebo ochrany prírodných biotopov,

b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove

rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj

pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku, c) v záujme verejného zdravia

alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov,

aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré

majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného

významu na životné prostredie, d) na účely výskumu a vzdelávania, obnovy populácie

dotknutých druhov a ich navrátenia do biotopov alebo na ich pestovanie alebo chov

v ľudskej opatere nevyhnutný na tieto účely, e) na odber, odchyt alebo držbu jedincov

v malom počte za prísne kontrolovaných podmienok, na selektívnom základe

a v obmedzenom rozsahu.

Podľa § 40 ods. 4 zákona o ochrane prírody rozhodnutie o povolení výnimky podľa

odseku 2 obsahuje a) určenie dotknutých druhov, pre ktoré platí výnimka, b) prostriedky,

zariadenia alebo metódy povolené na odber, odchyt alebo usmrcovanie dotknutých druhov,

c) podmienky možného rizika a časové a miestne okolnosti, za ktorých možno vykonávať

činnosť povolenú výnimkou, d) spôsob kontroly plnenia podmienok výnimky, e) ďalšie

podmienky výkonu činnosti povolenej výnimkou určené podľa § 82 ods. 12.

Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo

navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom

konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť

k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Ako vyplýva z § 40 ods. 2 a 3 zákona o ochrane prírody, tento pre povolenie

výnimky z povinnosti uloženej v § 35 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody (t. j.

pre povolenie odstrelu) vyžaduje splnenie troch podmienok: (1) neexistuje iná ekonomicky

a technicky realizovateľná alternatíva; (2) výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého

stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli; (3) cieľom povolenia

výnimky môže byť (okrem iného) predchádzanie závažných škôd na úrode, hospodárskych

zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve alebo ochrana verejného zdravia alebo

verejnej bezpečnosti ľudí. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ich účelom nie je vylúčiť

udeľovanie výnimiek, ale stanoviť pravidlá ich udeľovania definovaním legitímneho cieľa

udelenej výnimky a stanovením kritérií pre posúdenie proporcionality záujmu na ochrane

prírody a obsahu povolenej výnimky. V tomto prípade bola výnimka povolená

z legitímneho dôvodu (ochrana verejného zdravia a bezpečnosti ľudí) a po spoľahlivom

preukázaní naplnenia požiadaviek proporcionality – odstrel jedného jedinca medveďa

hnedého, ktorý neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého

druhu v jeho prirodzenom areáli za podmienok uvedených v rozhodnutí, a neexistencia inej

ekonomicky a technicky realizovateľnej alternatívy, ktorú ostatne v priebehu celého

doterajšieho konania neoznačil ani sťažovateľ.

Na tom nič nemôžu zmeniť ani argumenty sťažovateľa, ktorý je presvedčený, že

ústavne akceptovateľným výkladom § 33 ods. 2 Správneho poriadku môže byť iba taký

výklad, podľa ktorého povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania a zúčastneným

osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu

i k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie, môže byť iba taký výklad,

podľa ktorého správny orgán túto povinnosť splní iba vtedy, ak spolu s výzvou

na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia doručí účastníkovi konania a zúčastneným osobám

tieto podklady, alebo ich zašle účastníkovi konania alebo zúčastnenej osobe najneskôr

na ich žiadosť a stanoví im lehotu na podanie vyjadrenia k nim plynúcu až od doručenia

týchto podkladov. Tento názor sťažovateľa neobstojí.

Nepochybne aj v správnom konaní musí byť umožnené účastníkovi konania

a zúčastnenej osobe dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby

ich návrh (alebo obrana) uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu,

a vyjadriť sa k nim. V tomto prípade sťažovateľ oznámil svoj vstup do konania

17. januára 2012, správny orgán mu oznámil podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku listom

z 9. marca 2012, že bolo ukončené zisťovanie skutkového stavu veci a obstarávanie

podkladov, a vyzval ho pred vydaním rozhodnutia na vyjadrenie k ich obsahu, spôsobu

zistenia, prípadné podanie návrhov na ich doplnenie v lehote siedmich dní od doručenia

oznámenia a následne vo veci rozhodol 4. apríla 2012.

Sťažovateľ sa k podkladom rozhodnutia relevantným spôsobom nevyjadril, do spisu

správneho orgánu nenahliadol napriek tomu, že na to mal vytvorený dostatočný časový

priestor, pričom ani z jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by mu bolo

správnym orgánom nahliadnutie do spisu znemožnené, a (namiesto toho) iba požiadal

správny orgán „o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia“ a predĺženie lehoty na podanie

vyjadrenia. S ohľadom na popísaný priebeh konania sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením

sťažovateľa, podľa ktorého v konaní postupoval aktívne.

Výklad ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, tak ako ho použili všeobecné

súdy, nejaví známky ústavnej svojvoľnosti. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je totiž

iba to, aby účastníci správneho konania a zúčastnené osoby mali vedomosť o momente

skončenia zisťovania skutkového stavu a na základe tejto vedomosti sami zvážili, ako budú

ďalej postupovať a či využijú v tomto štádiu konania právo k veci sa (znova) vyjadriť.

Pri zachovaní ústavne konformnej aplikácie úpravy správneho konania možno totiž dospieť

iba k záveru, že aj jeho účastníci a zúčastnené osoby majú práva priznané touto právnou

úpravou aktívne využívať a pokiaľ takto aktívne nepostupujú, nemôžu dôsledky vlastnej

pasivity alebo formálneho prístupu k týmto právam využiť ako argument pre tvrdenú

nezákonnosť následne vydaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto ústavný súd dospel

k záveru, že v konaní pred správnymi orgánmi bola sťažovateľovi daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ho nestavali do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej bol žiadateľ o povolenie výnimky.

Ústavný súd tak po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu

výroku rozhodnutia krajského súdu, dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nešlo

o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil presadenie

zrejmej nespravodlivosti. Najvyšší súd, naopak, dôsledne zvažujúc nielen dôvody

prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel nakoniec

k záveru, podľa ktorého skutočnému účelu a zmyslu citovaných zákonných ustanovení

postup správnych orgánov a súdu prvého stupňa zodpovedá.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. decembra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 alebo práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014