Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 487/2015
PDF · 599.12 KB
No categories available
III. ÚS 487/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho
združenia, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžo/26/2014 z 29. apríla 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, vedené
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015
a sp. zn. Rvp 11799/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. III. ÚS 487/2015.
2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. júla 2015,
resp. 10. augusta 2015, doručené sťažnosti Lesoochranárskeho združenia VLK, občianskeho
združenia (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva
podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia [Aarhuský dohovor
(ďalej len „Aarhuský dohovor“)] a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo/26/2014, sp. zn. 6 Sžo/32/2014
z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/20 13 z 13. apríla 2015.
Ako zo sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn.
Rvp 11799/2015 vyplýva, sťažovateľ podaniami z 30. novembra 2010, 6. februára 2012
a 19. januára 2011 oznámil svoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného
prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),
o žiadosti z 18. novembra 2010
o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002
Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“), t. j. o povolenie usmrtiť odstreliť ̶jedného jedinca medveďa hnedého
v poľovnom revíri .
o žiadosti , so
sídlom v z 31. januára 2012 o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35
ods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane prírody a krajiny, t. j. o povolenie usmrtiť (odstreliť)
jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri držať ho a prepravovať a
o žiadosti
zo 7. januára 2011 o povolenie výnimky zo zákazov
ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, a teda o povolenie
usmrtiť (odstreliť) dvoch jedincov medveďa hnedého v poľovnom revíri .
Rozhodnutiami sp. zn. 2113/2011 2.2 z 21. septembra 2011, sp. zn. 4129/2012 2.2
z 12. apríla 2012 a sp. zn. 3229/2011 2.2 z 23. septembra 2011 ministerstvo výnimku
povolilo odo dňa právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou
a postriežkou v lokalite vrch alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedenej
lokalite, resp. od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom
ochrany a postriežkou v lokalite , ako aj odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou v lokalite̶
, alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedených lokalitách.
Na rozklady podané sťažovateľom minister životného prostredia Slovenskej
republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 8644/2011 1.10 z 28. novembra 2011
(34/2011 rozkl.) prvostupňové správne rozhodnutie sp. zn. 2113/2011 2.2 z 21. septembra
2011 zmenil v časti určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel
v danej lokalite v lehote odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2011
posliedkou a postriežkou a do 15. decembra 2011 postriežkou a od 1. júna 2012
do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou (fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné
rozhodnutie potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej
výnimky), rozhodnutím sp. zn. 6103/2012 1.10 (36/2012 rozkl.) z 10. júla 2012 rozklad
sťažovateľa zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn. 4129/2012 2.2
z 12. apríla 2012 potvrdil a rozhodnutím sp. zn. 8618/2011 1.10 (30/2011 rozkl.)
z 28. novembra 2011 napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn. 3229/2011 2.2
z 23. septembra 2011 zmenil tak, že odstrel jedného jedinca medveďa hnedého povolil
realizovať v lokalite ̶a katastrálne územie
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 8618/2011 1.10 (30/2011
rozkl.) do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra
2012 posliedkou a postriežkou.
Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom, ako nerozhodol
o návrhu na odklad vykonateľnosti z 2. mája 2012 a ani neoznámil, že návrhu nevyhovuje,
rozsudkom č. k. 1 S/32/2012 130 z 9. januára 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ
domáhal preskúmania zákonnosti označeného správneho rozhodnutia, zamietol (sp. zn.
Rvp 10958/2015), rovnako rozhodol vo veci samej rozsudkom, č. k. 1 S/222/2012 75
z 20. februára 2014 (sp. zn. Rvp 11469/2015). Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd
uzneseniami sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 S žo/32/2015 z 29. apríla 2015 rozsudky
krajského súdu zrušil a konanie zastavil. V sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn.
Rvp 11799/2015 sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorým najvyšší súd na odvolanie
ministerstva zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/57/2012 106 z 20. februára 2013, a to
na základe totožných skutkových a právnych zistení ako vo veciach sp. zn. 6 Sžo/26/2014
a sp. zn. 6 Sžo/32/2014. Týmto rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie ministerstva
sp. zn. 8618/2011 1.10 (30/2011 rozkl.) z 28. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sp. zn.
3229/2011 2.2. z 23. septembra 2011. Žiadosť sťažovateľa z 2. mája 2012 o odklad
vykonateľnosti správnych rozhodnutí krajský súd vybavil oznámením o nepovolení odkladu
z 30. mája 2012.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na
účasť v správnych konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“)
alebo iných predpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej
miere k zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky
existencie života na Zemi». Vo vzťahu k jeho účasti v správnych konaniach poukázal na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C 240/2009 z 8. marca 2011, v zmysle
ktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozbočovačom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES
zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu
súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba
splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej
možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj i cieľom účinnej
súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu
životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK napadnúť na súde
rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Únie v oblasti životného prostredia.“.
Ako z pripojeného uznesení najvyššieho súdu vyplýva, tento svoje rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody
a krajiny, ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. Snj 72/2013 z 24. apríla 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky
o povolení na odstrel chráneného živočícha ̶medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,
na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo
výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd
preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu
konania.
Najvyšší súd skonštatoval, že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul
čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku
toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času,
na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo
rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup
podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia,
ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.
Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104
v spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila
neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie
rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť.“.
Na margo tohto odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vo svojej
sťažnosti namietol, že „bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ obsah uvedeného stanoviska
najvyššieho súdu nepovažuje za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva
sťažovateľa na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia,
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani
uvedené stanovisko. Je nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému
rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Túto
vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého
nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.
Sťažovateľ považoval za nepochybné, že „podal žalobu proti právoplatnému
rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“,
zdôrazniac, že „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať
sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.
Ďalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveného v čl. 46
ods. 1 ústavy, jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, jeho
práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy, jeho práva napadnúť
v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/3/2011
zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie sp. zn. C 240/2009 skonštatoval, „že ústavno konformný výklad
(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti
správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej
podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek
procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)
v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.
výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto
výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu
záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas
náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti
vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by
bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom
konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj
možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere
na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva
právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil
s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“. Tento právny záver najvyššieho súdu
sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny so zreteľom na zmysel účasti
sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.
V dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav,
kedy „napriek uvedenému zrozumiteľnému a podľa názoru sťažovateľa jedinému so zreteľom
na zmysel účastí sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru, v rozhodovacej
činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy
žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci
najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu
uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený.
O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní.“.
Sťažovateľ poukázal na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorých jednoznačne vyplýva, „že pokiaľ najvyšší súd zastavil
konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal
tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.
Následne sťažovateľ na margo správneho konania uviedol, že „konanie o udelenie
výnimky je konaním, ktoré začína n a žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť
žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa
domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je známe a
ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral
svoju žiadosť o udelenie výnimky späť.“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ poukázal
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/6/2013 z 29. apríla 2013, z ktorého citoval, ako
aj na jeho rozsudok sp. zn. 1 Sžp/13/2013 z 13. mája 2014, v ktorom najvyšší súd zaujal
rovnaké stanovisko: «Z vykonaných záverov žalovaného vyplýva, že pojem „dôvod na
konanie“ stotožnil s jednou podmienkou vyslovenou vo výrokovej časti povolenia, t. j. s
časovým obmedzením výnimky. Avšak dôvodom na konanie žalovaného správneho orgánu
je predovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky. ...
Takisto je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní
nenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade
bolo právne irelevantné, čo stanovi! nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny
pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t.
j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu
dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzn. potvrdiť
napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesné nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo
o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho
postavenia (viď možný formalizmus vytýkaný nesprávne krajským súdom a spomenutý
v citovanom rozsudku sp. zn. 4 SŽ//98 102/02), ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti
konajúceho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy) rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný
konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j
ods. 2 písm. a) O. s. p.
Uvedený Aarhuský dohovor prostredníctvom čl. 9 ods. 1 až 4 požaduje od zmluvných
členských štátov, aby zabezpečil dotknutým členom verejnosti zodpovedajúcu a účinnú
nápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a uvedené prostriedky
nápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom
prípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva
mohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura
merae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ústavy).»
Sťažovateľ ďalej uviedol, že zmyslom jeho účasti „v predmetnom konaní je svojimi
podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho
poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva
k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré
je v súlade s právnymi predpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi
predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi. Sťažovateľ je rozhodnutím
najvyššieho súdu ukrátený na svojich právach, keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré
mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez
možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu.
Sťažovateľ sa obrátil so žalobou, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý
nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu svojim zastavujúcim rozhodnutím
možnosť reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti postupu žalovaného. Takýto postup súdu
je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej Komory C 240/09
zo dňa 8.3.2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby
organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK,
mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť
v rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia.
Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nielen v tomto konaní, ale aj
v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne
sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (pričom proti nevyhoveniu žiadosti o odklad
vykonateľnosti nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok) a neskôr najvyšším súdom
odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu,
práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.“.
Podľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď najvyšší súd formálne
akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné
znenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory)
v rozsudku vynesenom v konaní C 240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom
účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel
je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen
sťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach podľa
zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť domôcť
sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá je predmetom
konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti sťažovateľa v konaní, teda
zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti
znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho,
aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom
konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená.“.
Vzhľadom na to, že ide o skutkovo takmer totožné veci, ako aj na zhodnosť právnych
záverov a ich odôvodnení v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn.
6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesení sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, aj
sťažovateľ zvolil na podporu svojho tvrdenia o porušení uvedených jeho základných práv
rovnakú argumentáciu. Ústavný súd sa preto ďalej obmedzí len na nové neopakujúce sa
tvrdenia a námietky sťažovateľa, keď vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11469/2015
sťažovateľ poukázal tiež na stabilnú prax v zásade automaticky nevyhovieť jeho žiadostiam
o odklad vykonateľnosti, a to od roku 2008 najmä vo veciach konaní o povolení výnimiek
na odstrel medveďa hnedého, pričom sám registroval, že túto skutočnosť najvyšší súd
nepovažoval pri svojej rozhodovacej činnosti za relevantnú.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti pôvodne vedené pod sp. zn.
Rvp 10985/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn. Rvp 11799/2015 prijal na ďalšie konanie
a vydal tento nález:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd,
bolo uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo
dňa 29.4.201, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 zo dňa 29.4.2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 zo dňa
13.4.2015 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo dňa 29.4.2015, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 zo dňa 29.4.2015
a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 zo dňa 13.4.2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred
ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn.
Rvp 11799/2015 vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých
účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakou právnou zástupkyňou a v každej sťažnosti
na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie
označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia
napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu celkom identické.
Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie
a v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy
podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej
národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo
súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických
osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného
prostredia.
Sťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných
súdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli
zastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli
svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto
postup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania
vyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne bez
možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa
úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia
svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva
na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní
a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej
národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014
a sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorými
boli zrušené rozsudky krajského súdu č. k 1 S/32/2012 130 z 9. januára 2013,
č. k. 1 S/222/2012 75 z 20. februára 2014 a č. k. 2 S/57/2012 106 z 20. februára 2013
o zamietnutí žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministerstva životného prostredia
z 28. novembra 2011, sp. zn. 8644/2011 1.10 z 10. júla 2012 (34/2011 rozkl.),
sp. zn. 6103/2012 1.10 (36/2012 rozkl.) a rozhodnutia ministra životného prostredia
sp. zn. 6103/2012 1.10 z 10. júla 2012, (36/2012 rozkl.) a súdne konania boli zastavené.
Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší
súd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky
zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny je
dôvodom na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie,
resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom
na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom
naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu,
v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj
z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda
nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd svoje rozhodnutia opiera o § 244 ods. 1 a 4 OSP, § 82 ods. 9 písm. a) a
§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj o stanovisko správneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť
povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha ̶medveďa hnedého,
spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol
predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje.
Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to
v ktoromkoľvek štádiu konania. V označených veciach dospel najvyšší súd k záveru,
že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená
výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To
znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť
predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP
preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť
zamietol.
Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104
v spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila
neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie
rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. Zo skutkových okolností
danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo platnosť,
v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda
v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, pravom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté
(§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť
ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. l OSP) .“.
Tento právny názor vyslovil najvyšší súd opakovane napr. aj v rozsudkoch sp. zn.
2 Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp/7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn.
9 Sžp/11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo/23/2014, sp. zn. 3 Sžo/81/2014 a sp. zn.
3 Sžo/27/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 6 Sžo/9/2014 z 28. januára 2015, sp. zn.
8 Sžo/16/2014 z 30. apríla 2015 či sp. zn. 8 Sžo/17/2014 z 19. augusta 2015. Súlad
právneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti
právneho postoja senátu najvyššieho súdu 1S, ktorý dlhodobo preferuje právne teoretické
stanoviská, často neberúc ohľad na ich praktické dopady na postavenie žalobcov
(navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených
požiadaviek.
Ústavný súd je oboznámený s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska
správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 a po preskúmaní napadnutých
uznesení najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach. Považuje však
za potrebné upriamiť sťažovateľovu pozornosť na skutočnosť, že toto zjednocujúce
stanovisko bolo prijaté pre účely zjednotenia rozdielnych právnych stanovísk v skutkovo a
právne totožných veciach sťažovateľa v konaniach vedených na najvyššom súde pod sp. zn.
10 Sžp/6/2013 a sp. zn. 1 Sžp/6/2013, z ktorých druhé prezentuje názory preferované
sťažovateľom.
Aj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať
na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri
preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi,
do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich sa
postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť
len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,
z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých uznesení. Aj podľa názoru
ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie
chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie
takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým
je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto aj
vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu
uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní
o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný. Preto
ak najvyšší súd postupoval v súlade s už citovanými závermi a konania po zrušení
rozsudkov krajského súdu zastavil, nemožno sťažnostiam sťažovateľa priznať úspech, keďže
týmito správnymi rozhodnutiami, ktoré žalobami v správnom súdnictve napadol,
nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu nijakého oprávnenia a povinnosti sťažovateľa
a ani jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti už týmto rozhodnutím nemôžu
byť priamo dotknuté.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutých uznesení
najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na
základe odvolania sťažovateľa rozsudky krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá, zrušil a konanie zastavil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdu a už
vôbec nie sťažnosťou napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo
sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky
z ochrany medveďa hnedého. Na základe už uvedeného si ústavný súd všimol, že sťažovateľ
toto svoje právo formalisticky obhajuje bez toho, aby niekde vo svojich sťažnostiach
uviedol, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade, že by súdy v
správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušili a
vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie
zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená,
a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť
účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe
platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).
Nemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu
artikulovaného v rozsudku sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému a...
jedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel účasti
sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany prírody
…“. Ani sťažovateľ nemôže ponechať bez povšimnutia, že jeho tvrdeniam bez ohľadu
na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len rozhodnutia
najvyššieho súdu vydané senátom 1S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne a opakovane
prezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v uzneseniach najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžo/26/2014, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013
z 13. apríla 2014. Navyše, sťažovateľom citované rozhodnutie senátu 1S opomína potrebu
praktickej aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola zaistená účinná ochrana
práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrváva na vysoko teoretických pozíciách
ideálnych prípadov. Závery v ňom obsiahnuté vychádzajú z formalistického prístupu
k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou reálnou možnosťou účinne
uplatňovať (realizovať) svoje práva a právom chránené záujmy.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach
sťažovateľa už tiež rozhodovali prvý a druhý senát ústavného súdu, ktoré predchádzajúce
sťažnosti sťažovateľa odmietli pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené
(II. ÚS 326/2014, II. ÚS 332/2015 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel
pri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom ako prvý a druhý senát
ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 326/2014, sp. zn. II. ÚS 332/2015
a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach
(a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade
sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie
všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu
nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje
právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by
napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce
ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Pretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Pokiaľ najvyšší súd nepovažuje
právne závery krajského súdu v tomto smere za nemajúce vplyv na vlastné právne závery
(o uplynutí platnosti povolenej výnimky, a tým aj vyčerpaní a zániku predmetu správneho
konania; osobitne v prípade realizácie odstrelu), je namieste tento jeho názor opätovne
podporiť.
K vedľajšej námietke týkajúcej sa negatívne vybavovaných žiadostí sťažovateľa
o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutých správnych rozhodnutí ústavný súd uvádza,
že tieto môžu byť v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na nový návrh negované
rozhodnutím súdu o povolení odkladu vykonateľnosti, ak vyjdú najavo skutočnosti,
že závažná ujma žalobcom hrozila alebo už hrozí a že ochrana ich práv a oprávnených
záujmov povolením odkladu vykonateľnosti predstavuje neprimeraný zásah do iných
zákonom chránených záujmov.
Za tejto situácie nemohlo uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/10/2014
a sp. zn. 6 Sžo/32/2015 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva
sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom
súde odmietol sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam
bude vyhovené.
V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia
ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou
a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne
zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by
mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky neplytvali svoju
pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty, tak ako to je
v prípade tohto konania, v ktorom ako najvyšší súd, tak aj ústavný súd opätovne museli
vysloviť už neraz vyslovený právny názor a na ňom postavený záver.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015