Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 487/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho

združenia, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2

, ako aj práva podľa Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, vedené

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. júla 2015,

resp. 10. augusta 2015, doručené sťažnosti Lesoochranárskeho združenia VLK, občianskeho

združenia (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a a 2 (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia [Aarhuský dohovor

(ďalej len „Aarhuský dohovor“)] a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , sp. zn.

z 29. apríla 2015 a sp. zn. z 13. apríla 2015.

Ako zo sťažností vedených pod sp. zn. , a sp. zn.

vyplýva, sťažovateľ podaniami z 30. novembra 2010, 6. februára 2012

a 19. januára 2011 oznámil svoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného

prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

o žiadosti z 18. novembra 2010

o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených

Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“), t. j. o povolenie usmrtiť odstreliť ̶jedného jedinca medveďa hnedého

v poľovnom revíri .

o žiadosti , so

sídlom v z 31. januára 2012 o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35

ods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane prírody a krajiny, t. j. o povolenie usmrtiť (odstreliť)

jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri držať ho a prepravovať a

o žiadosti

zo 7. januára 2011 o povolenie výnimky zo zákazov

ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, a teda o povolenie

usmrtiť (odstreliť) dvoch jedincov medveďa hnedého v poľovnom revíri .

Rozhodnutiami sp. zn. 2113/2011 2.2 z 21. septembra 2011, sp. zn.

z 12. apríla 2012 a sp. zn. 3229/2011 2.2 z 23. septembra 2011 ministerstvo výnimku

povolilo odo dňa právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou

a postriežkou v lokalite vrch alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedenej

lokalite, resp. od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom

ochrany a postriežkou v lokalite , ako aj odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou v lokalite̶

, alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedených lokalitách.

Na rozklady podané sťažovateľom minister životného prostredia Slovenskej

republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. z 28. novembra 2011

(34/2011 rozkl.) prvostupňové správne rozhodnutie sp. zn. 2113/2011 2.2 z 21. septembra

2011 zmenil v časti určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel

v danej lokalite v lehote odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2011

posliedkou a postriežkou a do 15. decembra 2011 postriežkou a od 1. júna 2012

do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou (fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné

rozhodnutie potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej

výnimky), rozhodnutím sp. zn. (36/2012 rozkl.) z 10. júla 2012 rozklad

sťažovateľa zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn.

z 12. apríla 2012 potvrdil a rozhodnutím sp. zn. (30/2011 rozkl.)

z 28. novembra 2011 napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn. 3229/2011 2.2

z 23. septembra 2011 zmenil tak, že odstrel jedného jedinca medveďa hnedého povolil

realizovať v lokalite ̶a katastrálne územie

odo dňa právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. (30/2011

rozkl.) do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra

2012 posliedkou a postriežkou.

Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom, ako nerozhodol

o návrhu na odklad vykonateľnosti z 2. mája 2012 a ani neoznámil, že návrhu nevyhovuje,

rozsudkom č. k. z 9. januára 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ

domáhal preskúmania zákonnosti označeného správneho rozhodnutia, zamietol (sp. zn.

), rovnako rozhodol vo veci samej rozsudkom, č. k. 75

z 20. februára 2014 (sp. zn. ). Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd

uzneseniami sp. zn. a sp. zn. z 29. apríla 2015 rozsudky

krajského súdu zrušil a konanie zastavil. V sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn.

sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. apríla 2015, ktorým najvyšší súd na odvolanie

ministerstva zrušil rozsudok krajského súdu č. k. z 20. februára 2013, a to

na základe totožných skutkových a právnych zistení ako vo veciach sp. zn.

a sp. zn. . Týmto rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie ministerstva

sp. zn. (30/2011 rozkl.) z 28. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sp. zn.

3229/2011 2.2. z 23. septembra 2011. Žiadosť sťažovateľa z 2. mája 2012 o odklad

vykonateľnosti správnych rozhodnutí krajský súd vybavil oznámením o nepovolení odkladu

z 30. mája 2012.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na

účasť v správnych konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“)

alebo iných predpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej

miere k zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky

existencie života na Zemi». Vo vzťahu k jeho účasti v správnych konaniach poukázal na

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C 240/2009 z 8. marca 2011, v zmysle

ktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozbočovačom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES

zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu

súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba

splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej

možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj i cieľom účinnej

súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu

životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK napadnúť na súde

rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom

Únie v oblasti životného prostredia.“.

Ako z pripojeného uznesení najvyššieho súdu vyplýva, tento svoje rozhodnutie

odôvodnil poukazom na § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody

a krajiny, ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Snj 72/2013 z 24. apríla 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky

o povolení na odstrel chráneného živočícha ̶medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,

na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo

výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd

preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu

konania.

Najvyšší súd skonštatoval, že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul

čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku

toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času,

na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo

rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup

podľa V. časti druhej hlavy preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia,

ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.

Odvolací súd preto podľa veta druhá v spojení s

písm. h) a s ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa

v spojení s ods. l zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila

neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie

rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť.“.

Na margo tohto odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vo svojej

sťažnosti namietol, že „bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ obsah uvedeného stanoviska

najvyššieho súdu nepovažuje za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva

sťažovateľa na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia,

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani

uvedené stanovisko. Je nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému

rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Túto

vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého

nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.

Sťažovateľ považoval za nepochybné, že „podal žalobu proti právoplatnému

rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“,

zdôrazniac, že „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať

sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.

Ďalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveného v čl. 46

ods. 1 , jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa , jeho

práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v , jeho práva napadnúť

v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie sp. zn. C 240/2009 skonštatoval, „že ústavno konformný výklad

( ) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti

správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej

podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek

procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)

v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.

výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto

výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu

záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas

náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti

vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by

bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom

konania podľa Piatej časti druhej hlavy (vrátane aj

možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere

na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva

právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil

s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“. Tento právny záver najvyššieho súdu

sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny so zreteľom na zmysel účasti

sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.

V dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav,

kedy „napriek uvedenému zrozumiteľnému a podľa názoru sťažovateľa jedinému so zreteľom

na zmysel účastí sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru, v rozhodovacej

činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy

žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci

najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu

uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený.

O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní.“.

Sťažovateľ poukázal na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorých jednoznačne vyplýva, „že pokiaľ najvyšší súd zastavil

konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. predvídaný dôvod, odňal

tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Následne sťažovateľ na margo správneho konania uviedol, že „konanie o udelenie

výnimky je konaním, ktoré začína n a žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť

žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa

domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je známe a

ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral

svoju žiadosť o udelenie výnimky späť.“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ poukázal

na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2013, z ktorého citoval, ako

aj na jeho rozsudok sp. zn. z 13. mája 2014, v ktorom najvyšší súd zaujal

rovnaké stanovisko: «Z vykonaných záverov žalovaného vyplýva, že pojem „dôvod na

konanie“ stotožnil s jednou podmienkou vyslovenou vo výrokovej časti povolenia, t. j. s

časovým obmedzením výnimky. Avšak dôvodom na konanie žalovaného správneho orgánu

je predovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky. ...

Takisto je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní

nenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade

bolo právne irelevantné, čo stanovi! nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny

pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t.

j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu

dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzn. potvrdiť

napadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesné nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo

o vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho

postavenia (viď možný formalizmus vytýkaný nesprávne krajským súdom a spomenutý

v citovanom rozsudku sp. zn. ), ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti

konajúceho orgánu ( ) rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný

konal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j

ods. 2 písm. a)

Uvedený Aarhuský dohovor prostredníctvom čl. 9 ods. 1 až 4 požaduje od zmluvných

členských štátov, aby zabezpečil dotknutým členom verejnosti zodpovedajúcu a účinnú

nápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a uvedené prostriedky

nápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom

prípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva

mohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura

merae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ).»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že zmyslom jeho účasti „v predmetnom konaní je svojimi

podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho

poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva

k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré

je v súlade s právnymi predpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi

predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi. Sťažovateľ je rozhodnutím

najvyššieho súdu ukrátený na svojich právach, keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré

mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez

možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu.

Sťažovateľ sa obrátil so žalobou, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý

nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu svojim zastavujúcim rozhodnutím

možnosť reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti postupu žalovaného. Takýto postup súdu

je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej Komory C 240/09

zo dňa 8.3.2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby

organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK,

mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť

v rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia.

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nielen v tomto konaní, ale aj

v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne

sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (pričom proti nevyhoveniu žiadosti o odklad

vykonateľnosti nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok) a neskôr najvyšším súdom

odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu,

práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.“.

Podľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď najvyšší súd formálne

akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné

znenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory)

v rozsudku vynesenom v konaní C 240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom

účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel

je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen

sťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach podľa

zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť domôcť

sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá je predmetom

konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti sťažovateľa v konaní, teda

zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti

znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho,

aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom

konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená.“.

Vzhľadom na to, že ide o skutkovo takmer totožné veci, ako aj na zhodnosť právnych

záverov a ich odôvodnení v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 29. apríla 2015 a uznesení sp. zn. z 13. apríla 2015, aj

sťažovateľ zvolil na podporu svojho tvrdenia o porušení uvedených jeho základných práv

rovnakú argumentáciu. Ústavný súd sa preto ďalej obmedzí len na nové neopakujúce sa

tvrdenia a námietky sťažovateľa, keď vo veci vedenej pod sp. zn.

sťažovateľ poukázal tiež na stabilnú prax v zásade automaticky nevyhovieť jeho žiadostiam

o odklad vykonateľnosti, a to od roku 2008 najmä vo veciach konaní o povolení výnimiek

na odstrel medveďa hnedého, pričom sám registroval, že túto skutočnosť najvyšší súd

nepovažoval pri svojej rozhodovacej činnosti za relevantnú.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti pôvodne vedené pod sp. zn.

, a sp. zn. prijal na ďalšie konanie

a vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na priaznivé životné prostredie podľa SR,

domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v

napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 29.4.201, sp. zn. zo dňa 29.4.2015 a sp. zn. zo dňa

13.4.2015 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29.4.2015, sp. zn. zo dňa 29.4.2015

a sp. zn. zo dňa 13.4.2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní pred

ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia .

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , a sp. zn.

vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých

účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakou právnou zástupkyňou a v každej sťažnosti

na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie

označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu celkom identické.

Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie

a v súlade s ustanovením v spojení s

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy

podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej

národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických

osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného

prostredia.

Sťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných

súdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli

zastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli

svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto

postup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania

vyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne bez

možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.

, , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa

úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ako aj porušenia

svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej

národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. z 29. apríla 2015 a sp. zn. z 13. apríla 2015, ktorými

boli zrušené rozsudky krajského súdu č. k z 9. januára 2013,

č. k. z 20. februára 2014 a č. k. z 20. februára 2013

o zamietnutí žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministerstva životného prostredia

z 28. novembra 2011, sp. zn. z 10. júla 2012 (34/2011 rozkl.),

sp. zn. (36/2012 rozkl.) a rozhodnutia ministra životného prostredia

sp. zn. z 10. júla 2012, (36/2012 rozkl.) a súdne konania boli zastavené.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší

súd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky

zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny je

dôvodom na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie,

resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom

na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom

naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu,

v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj

z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda

nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd svoje rozhodnutia opiera o a , a

§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj o stanovisko správneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť

povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha ̶medveďa hnedého,

spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol

predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje.

Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to

v ktoromkoľvek štádiu konania. V označených veciach dospel najvyšší súd k záveru,

že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená

výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To

znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť

predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy

preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť

zamietol.

Odvolací súd preto podľa veta druhá v spojení s

písm. h) a s ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa

v spojení s ods. l zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila

neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie

rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. Zo skutkových okolností

danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo platnosť,

v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda

v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, pravom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté

( ) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť

ukrátený na svojich právach ( ods. l ) .“.

Tento právny názor vyslovil najvyšší súd opakovane napr. aj v rozsudkoch sp. zn.

2 z 18. decembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2014, sp. zn.

z 26. novembra 2014, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 2. decembra 2014, sp. zn. z 28. januára 2015, sp. zn.

z 30. apríla 2015 či sp. zn. z 19. augusta 2015. Súlad

právneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti

právneho postoja senátu najvyššieho súdu 1S, ktorý dlhodobo preferuje právne teoretické

stanoviská, často neberúc ohľad na ich praktické dopady na postavenie žalobcov

(navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených

požiadaviek.

Ústavný súd je oboznámený s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska

správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 a po preskúmaní napadnutých

uznesení najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach. Považuje však

za potrebné upriamiť sťažovateľovu pozornosť na skutočnosť, že toto zjednocujúce

stanovisko bolo prijaté pre účely zjednotenia rozdielnych právnych stanovísk v skutkovo a

právne totožných veciach sťažovateľa v konaniach vedených na najvyššom súde pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých druhé prezentuje názory preferované

sťažovateľom.

Aj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať

na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri

preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi,

do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich sa

postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve

podľa druhej hlavy piatej časti je preskúmavať zákonnosť

len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,

z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých uznesení. Aj podľa názoru

ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie

chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie

takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým

je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto aj

vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu

uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní

o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný. Preto

ak najvyšší súd postupoval v súlade s už citovanými závermi a konania po zrušení

rozsudkov krajského súdu zastavil, nemožno sťažnostiam sťažovateľa priznať úspech, keďže

týmito správnymi rozhodnutiami, ktoré žalobami v správnom súdnictve napadol,

nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu nijakého oprávnenia a povinnosti sťažovateľa

a ani jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti už týmto rozhodnutím nemôžu

byť priamo dotknuté.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutých uznesení

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na

základe odvolania sťažovateľa rozsudky krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá, zrušil a konanie zastavil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdu a už

vôbec nie sťažnosťou napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo

sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky

z ochrany medveďa hnedého. Na základe už uvedeného si ústavný súd všimol, že sťažovateľ

toto svoje právo formalisticky obhajuje bez toho, aby niekde vo svojich sťažnostiach

uviedol, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade, že by súdy v

správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušili a

vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie

zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená,

a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť

účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe

platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Nemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu

artikulovaného v rozsudku sp. zn. zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému a...

jedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel účasti

sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany prírody

…“. Ani sťažovateľ nemôže ponechať bez povšimnutia, že jeho tvrdeniam bez ohľadu

na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len rozhodnutia

najvyššieho súdu vydané senátom 1S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne a opakovane

prezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v uzneseniach najvyššieho súdu

sp. zn. , sp. zn. z 29. apríla 2015 a sp. zn.

z 13. apríla 2014. Navyše, sťažovateľom citované rozhodnutie senátu 1S opomína potrebu

praktickej aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola zaistená účinná ochrana

práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrváva na vysoko teoretických pozíciách

ideálnych prípadov. Závery v ňom obsiahnuté vychádzajú z formalistického prístupu

k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou reálnou možnosťou účinne

uplatňovať (realizovať) svoje práva a právom chránené záujmy.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach

sťažovateľa už tiež rozhodovali prvý a druhý senát ústavného súdu, ktoré predchádzajúce

sťažnosti sťažovateľa odmietli pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené

(, a ). Keďže ústavný súd nedospel

pri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom ako prvý a druhý senát

ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach

(a contrario ).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Vychádzajúc z ustanovení a podstaty sťažnosti

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu

nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce

ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Pokiaľ najvyšší súd nepovažuje

právne závery krajského súdu v tomto smere za nemajúce vplyv na vlastné právne závery

(o uplynutí platnosti povolenej výnimky, a tým aj vyčerpaní a zániku predmetu správneho

konania; osobitne v prípade realizácie odstrelu), je namieste tento jeho názor opätovne

podporiť.

K vedľajšej námietke týkajúcej sa negatívne vybavovaných žiadostí sťažovateľa

o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutých správnych rozhodnutí ústavný súd uvádza,

že tieto môžu byť v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na nový návrh negované

rozhodnutím súdu o povolení odkladu vykonateľnosti, ak vyjdú najavo skutočnosti,

že závažná ujma žalobcom hrozila alebo už hrozí a že ochrana ich práv a oprávnených

záujmov povolením odkladu vykonateľnosti predstavuje neprimeraný zásah do iných

zákonom chránených záujmov.

Za tejto situácie nemohlo uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. z 29. apríla 2015 a sp. zn. z 13. apríla 2015 dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva

sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa a práva podľa

ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom

súde odmietol sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam

bude vyhovené.

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia

ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou

a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne

zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by

mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky neplytvali svoju

pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty, tak ako to je

v prípade tohto konania, v ktorom ako najvyšší súd, tak aj ústavný súd opätovne museli

vysloviť už neraz vyslovený právny názor a na ňom postavený záver.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015