Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 168/2015
PDF · 525.1 KB
No categories available
II. ÚS 168/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32,
Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 28/2014 a jeho uznesením
z 11. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája
2013 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta
2014 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 28/2014 a jeho
uznesením z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e)
Trestného zákona spáchaného v bode 1 v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona
a v bode 2 samostatne, za čo mu bol uložený nepodmienečný úhrnný a súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 15 rokov. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň zrušil výrok
o treste trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 8 T 130/2010 z 29. októbra 2010, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:
«Trestná činnosť obžalovaného v súlade s obžalobným návrhom
bola preukázaná podľa názoru senátu Okresného súdu Trenčín nielen dôkazmi vykonanými
v prípravnom konaní (
), prepisy hovorov, ale usvedčujú ho najmä výpovede svedkov
z prípravného konania (v súčasnej dobe už právoplatne odsúdených ,
, a ). v prípravnom
konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným nakupovali heroín
v Českej republike, pričom cez ďalšie osoby odsúdený , ako aj obž.
predávali prostredníctvom , a
ďalším osobám drogy (heroín). Drogy sa vo veľkom skladovali práve v rodinnom
dome obž. v s tým, že drogy pochádzajúce
z Českej republiky sa balíčkovali, vážili a následne distribuovali práve z tohto rodinného
domu. Ods. následne pred súdom v pozícii svedka v snahe pomôcť
obž. zmenil výpoveď, pričom túto zmenu výpovede súd považuje
za účelovú. Po vrátení veci krajským súdom súd opakovane po zákonnom poučení chcel
prepočuť už odsúdeného , ktorý využil svoje zákonné právo v zmysle
§ 130 ods. 2 Tr. poriadku a odmietol vypovedať. Taktiež ods. svojou
výpoveďou z prípravného konania usvedčuje a ,
ohľadne nákupu drog v Českej republike, pričom mal vedomosť o tom, že
pripravoval zmesi drog a obžalovaný vyrábal tzv. skladačky.
Do chodil často, vo svojej výpovedi z prípravného konania opisoval priebeh
výroby a distribúcie heroínu od obž. a . Pred súdom
po zákonnom poučení v zmysle § 130 ods. 2 Tr. poriadku využil svoje
právo a odmietol vypovedať. Taktiež odsúdený vo svojej výpovedi
z prípravného konania označil práve ako človeka od ktorého
kupoval drogy a že obž. drogy distribuuje. Na poslednom hlavnom
pojednávaní po zákonnom poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. poriadku nevyužil
svoje zákonné právo a k veci vypovedal s tým, že čiastočne zmenil svoju výpoveď smerujúci
k obžalovanému , pričom odstraňoval rozpory vzhľadom na jeho
výpoveď z prípravného konania a z pôvodného konania pred súdom, pričom rozpory
vysvetlil tým, že pri výsluchu na polícii v prípravnom konaní mal tzv. „absťák“ a policajti,
ktorí ho vypočúvali, si upravovali výpovede podľa toho, ako potrebovali. Ods.
taktiež vo výpovedi z prípravného konania označil obž. ako distribútora
od ktorého práve aj on kupoval drogy, nakoľko bol dlhodobo drogovo závislý. Po zákonnom
poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. poriadku v konaní pred súdom tento využil svoje zákonné
právo a odmietol vypovedať. K distribúcii heroínu tiež vypovedal svedok
v prípravnom konaní ako aj pred súdom, ktorý potvrdil, že práve obž. ,
ods. a ods. mu drogy predávali. Taktiež svedok
vypovedal v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, že bol svedkom viacerých
nákupov drog v , ktoré kupovali práve obž. a ods. .
Podpornými dôkazmi, ktoré svedčia o vine obž. sú aj prepisy
telefonických hovorov,, či už obžalovaného so spoluodsúdenými, alebo s ďalšími osobami,
ktoré od obž. drogy nakupovali.
U obž. znalci z odboru zdravotníctvo, odboru psychiatria
nepotvrdili závislosť na drogách.
Súd sa zaoberal tiež otázkou zákonnosti vykonaných dôkazov – neodkladných úkonov
v rámci prípravného konania, ktoré namietal obžal. (vykonanie domových
prehliadok, postup polície pri vykonávaní domových prehliadok a pod.). Súd viazaný
právnym názorom Krajského súdu konštatuje, že boli dodržané všetky potrebné štandardy
pri vykonaní domových prehliadok a teda nemožno ich označiť za nezákonné.»
Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadal sťažovateľ odvolaním, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013 tak, že odvolanie
sťažovateľa zamietol.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
vo vzťahu k rozhodovaniu o vine a treste vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré
správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia
§ 2 ods. 10, 12 Tr. por., preto dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom,
ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por., podrobne a vecne správne v
napadnutom rozsudku odôvodnil. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky
potrebné dôkazy, ako i tie, ktoré vykonať nariadil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo
dňa 15. 11. 2012, sp. zn. 2 To/120/2012. So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré
poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, ktoré na seba nadväzujú,
navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a
správnosti skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením
dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom
vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu prečítaním výpovedí z prípravného
konania , , , ako obvinených, ktorí v
postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako svedkovia vypovedať a nebolo
možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať. Napriek absencií týchto
výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne, ďalšími dôkazmi
vykonanými na hlavnom pojednávaní, preukázaný. Okresný súd náležitým spôsobom
preukázal, že obžalovaný sa skutkov v rozsahu, ako boli tieto ustálené
okresným súdom, dopustil. Odvolací súd, poukazujúc už i na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, vo veci nevzhliadol porušenie ustanovení Trestného poriadku v súvislosti s
vykonávaním domových prehliadok. Naopak tieto považuje za zákonné a ako i zaistenie
dôkazového materiálu – drog.
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd teda nepochybil,
keď konanie obžalovaného právne posúdil ako pokračujúci obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/ c/, d/, ods. 2
písm. e/ Tr. zák. spáchaný v bode 1) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode
2) samostatne.
Odvolací súd teda dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom, ako súd prvého
stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými rozviedol a vysvetlil svoje zistenia (mimo
procesne nepoužiteľných výpovedí , , ,
ako obvinených).“
Proti právoplatnému odsudzujúcemu rozhodnutiu (napadnutý rozsudok okresného
súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu) podal sťažovateľ dovolanie
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Tdo 28/2014 z 11. júna 2014 dovolanie sťažovateľa podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy
v danom prípade nevykonali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne
vyhodnotili výpovede svedkov, listinných dôkazov, že tieto závery nezodpovedajú
predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania
dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením
jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide
o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko
správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Uvedené pritom
rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých
vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého
zistenia skutkového stavu. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp.
odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.
Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné
konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho
ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky
nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. najvyšší súd
uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu,
zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej
strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.
Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva
na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).
Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké
dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania
vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá
oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili
tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.
V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom
súdu zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinností podľa § 2
ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú
považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.
Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že právo na obhajobu bolo v plnom
rozsahu zachované, obhajca aj obvinený svoje práva v zákonnom rozsahu aj patrične
využili.
Závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencii
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý mal spočívať
v nezákonnom vykonaní domových prehliadok.
Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, je zákonné, keď sa
potenciálny obvinený nedozvie, s taktických dôvodov, vopred, že domová prehliadka bude
vykonaná a nebude pri nej prítomný.
Dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením
Trestného poriadku, z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia Trestného
poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por.
Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej
časti prvostupňového rozsudku, zodpovedala tomu i právna kvalifikácia, bez ohľadu
na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že u neho nájdené drogy
mu vlastne ani nepatrili.
Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého
právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu odvolací súd poukazuje
na svoje predchádzajúce rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa sp. zn. 2 To 120/2012
z 15. novembra 2012, ktorým krajský súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu
v predmetnej veci a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd oboznámil aj s predchádzajúcim uznesením
krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Okresný prokurátor v Trenčíne podal obžalobu, pod sp. zn. 1 Pv 382/10 244 zo dňa
13. 06. 2011 na obžalovaných , ,
, , , a . Okresný súd
po vyhlásení o uznaní viny obžalovaných , ,
a vylúčil na samostatné konanie.
Obžalovaných, ktorých okresný súd vylúčil na samostatné konanie, potom vo veci
ďalej vypočúval na hlavnom pojednávaní už v postavení svedkov. Takto na hlavnom
pojednávaní ako svedkov vypočul , a .
V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
č. 14/2012, ktorým tento zaujíma stanovisko k práve obvineného v pozícii svedka odmietnuť
výpoveď a podmienky prečítania predchádzajúcej výpovede na hlavnom pojednávaní, kde
vyslovil:
I.) Svedok, ktorý bol skôr obvinený, resp. je obvinený z účasti na trestnom čine
obvineného, vo veci ktorého vypovedá, má vždy právo odmietnuť výpoveď podľa § 130
ods. 2 Tr. por. a to aj vtedy, ak sa trestné stíhanie proti nemu vedie alebo viedlo
samostatne. Ak svedok toto svoje právo využije, jeho skoršiu výpoveď nemožno pre dikciu §
236 ods. 3 písm. a/ Tr. por. prečítať na hlavnom pojednávaní.
Predchádzajúcu výpoveď takéhoto svedka, na hlavnom pojednávaní, je však možné
prečítať na hlavnom pojednávaní len podľa § 263 ods. 4 Tr. por. za podmienky, že svedok
bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne
poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a ak bol výsluch vykonaný spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.
II.) Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo
trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v § 130 ods. 2, veta prvá Tr. por. je
dôsledkom ústavnej ochrany a táto má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného stíhania
(§ 1 Tr. por.), a to aj vtedy, ak by v dôsledku jej uplatnenia dokazovanie v konkrétnej veci
trpelo tzv. dôkaznou núdzou.
III.) V zmysle § 263 ods. 4 Tr. por. výslovné vyhlásenie svedka po poučení či svoje
právo odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por. využíva alebo nevyužíva musí byť
vyjadrené takým spôsobom, aby neboli pochybnosti o jeho prejavenej vôli odoprieť výpoveď
alebo vypovedať. Svedka nemožno nútiť, aby k tomu použil priamo formuláciu uvedenú
v zákone.
Okresný súd výsluchy svedka , a
nevykonal v súlade s Trestným poriadkom tak, ako to vyžaduje výklad uvedený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu.
Zo zápisnice z hlavného pojednávania a zo zvukového záznamu na CD nosiči
z hlavného pojednávania možno konštatovať, že svedok síce bol riadne
poučený, avšak diametrálne odlišne vypovedal v súčasnosti v postavení svedka oproti
výpovedi, ktorú učinil ako obvinený. Keďže svedok neodmietol na hlavnom pojednávaní
výpoveď (§ 130 ods. 2 Tr. por.), bolo na odstránenie rozporov výpovede svedka z hlavného
pojednávania s jeho výpoveďou ako obvineného z prípravného konania nutné prečítať jeho
výpoveď z prípravného konania. K prečítaniu jeho výpovedí z prípravného konania ako
obvineného na hlavnom pojednávaní nedošlo, teda výpoveď z prípravného konania nemohla
byť použitá, lebo takýto dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaný nebol. Pokiaľ sa svedok
vyjadroval k otázkam kladených mu na hlavnom pojednávaní k rozporom s výpoveďou
z prípravného konania, je takýto postup nedostatočný. Obdobná situácia je i u svedkov
a . Tento stav je možné napraviť v prípade odlišností
výpovedí z prípravného konania a výpovedí z hlavného pojednávania len naznačeným
spôsobom, ako ho deklaruje rozhodnutie NS SR č. 14/2012.
Páchateľom skutku pod bodom 1) napadnutého rozsudku i obžaloby mal byť
i , ktorý bol rovnako vylúčený na samostatné konanie. Ide o významného
svedka, ktorý sa na trestnej činnosti mal priamo podieľať a vypovedať o okolnostiach,
týkajúcich sa skutku ohľadom . na hlavnom
pojednávaní vôbec vypočutý nebol, pričom jeho výpoveď, vzhľadom na jeho účasť na skutku,
je potrebná najmä, ak sa na túto odvoláva i napadnutý rozsudok vo svojich dôvodoch.
Ďalej sa krajský súd nestotožnil s úvahami, na podklade ktorých okresný súd
vyhodnotil výpovede svedkov z prípravného konania, ktorí z trestnej činnosti usvedčovali
, a , ako nevieryhodné z dôvodu, že títo
svedkovia sú užívateľmi drog a neustále svoje výpovede menili. Krajský súd v tomto smere
plne dáva za pravdu a stotožňuje sa s dôvodmi uvádzanými okresným prokurátorom, že títo
svedkovia zmenu svojich výpovedí neboli schopní logicky vysvetliť, len sa odvolávali
na nátlak zo strany bližšie neuvedených osôb z prostredia polície, keď mali prvý krát vo veci
vypovedať. Ich tvrdenia o nátlaku zo strany polície nielenže nevyznievajú nevieryhodne, ale
treba skonštatovať, že títo svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní i za prítomnosti
niektorého z obhajcov obžalovaných. Naopak zmenu týchto výpovedí, krajský súd považuje
výslovne za účelovú, v snahe pomôcť obžalovaným. Opäť, ak títo svedkovia zmenili výpoveď,
bolo potrebné ich výpovede z prípravného konania prečítať, vyzvať svedkov na odstránenie
rozporov a náležitým spôsobom tieto výpovede vyhodnotiť. Konkrétne možno hovoriť
ohľadom obžalovaného o svedkoch ,
, , , . Naviac
k zákonnosti a regulárnosti výsluchov boli vypočutí i vo veci konajúci vyšetrovatelia.
Závery okresného súdu, preto krajský súd považuje za predčasné a nedôvodné k výsledkom
vykonaných dôkazov.
... K námietkam vykonaných domových prehliadok obžalovaným
, krajský súd uvádza, že nezistil také skutočnosti, ktoré by tieto domové prehliadky
bolo možné označiť za nezákonné. Boli dodržané všetky potrebné štandardy pri ich
vykonávaní, ktoré osvedčili ich zákonnosť a pokiaľ obžalovaný namieta, že
nebol prizvaný k domovej prehliadke bytu a pivničných priestoroch v , tak treba
uviesť, že operatívny postup príslušníkov polície pri vykonaní tohto dôkazu v záujme, aby
nedošlo k zmareniu výsledku domovej prehliadky, takýmto spôsobom i museli byť domové
prehliadky vykonané, lebo inak by hrozila obava, že dôjde k likvidácii dôkazného materiálu
– zaistenej drogy.“
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že už v rámci prípravného konania došlo
k neprípustnému zásahu do jeho základných práv, a to vykonaním domových prehliadok tak
v rodinnom dome v , ako aj v byte v . Sťažovateľ zastáva
názor, že i keď sa v čase domovej prehliadky v rodinnom dome v
nachádzal, nemal možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej domovej
prehliadky, čím nebola zaručená objektívnosť jej výkonu. K ďalšiemu pochybeniu podľa
sťažovateľa malo dôjsť tým, že pri domovej prehliadke bola prítomná ako nezúčastnená
osoba , občianska zamestnankyňa Krajského riaditeľstva Policajného
zboru Trenčín, čo je podľa neho v rozpore s § 30 ods. 2 Trestného poriadku. K porušeniu
základného práva na obhajobu sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť aj v súvislosti
s domovou prehliadkou bytu na ulici v , keďže ako vlastník bytu nebol
prítomný pri vykonaní domovej prehliadky, nebol mu doručený príkaz na vykonanie
prehliadky a ani mu nebola daná výzva na dobrovoľné vydanie veci, čím malo dôjsť
k porušeniu § 105 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľ ďalej namieta, že „Súdy sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom
som bol až po cca jednom mesiaci od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa
26. 07. 2010 pod ČVS: KRP 48/OVK TN 2010 v rámci upozornenia o zmene právnej
kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,
teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu.“.
Sťažovateľ namieta aj použitie výpovedí svedkov , a
z prípravného konania, keďže títo využili pred súdom právo nevypovedať. Výpoveď svedka
Veselovského považuje sťažovateľ za nepoužiteľnú, keďže má ísť o svedectvo drogovo
závislej osoby a jeho vierohodnosť nebola podrobená znaleckému skúmaniu.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý
čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu podľa čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 6 Tdo/28/2014 zo dňa 11. 06. 2014,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/41/2013 2536 zo dňa 30. 05. 2013
a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 T/90/2011 zo dňa 13. 03. 2013
porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo/28/2014
zo dňa 11. 06. 2014 sa zrušuje.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného
dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,
práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa
mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.
4. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 284,08, €
(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Jozef Podoba...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutými
uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie
(čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 28/2014 z 11. júna 2014
Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal
z odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu a tiež vlastnej spisovej dokumentácie, ktorá tvorí obsah spisu vedeného
pod sp. zn. IV. ÚS 523/2012 [pod označenou spisovou značkou bolo vedené konanie
o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv
rozhodnutiami všeobecných súdov o jeho opätovnom vzatí do väzby v predmetnej trestnej
veci potom, čo bol prepustený v inej trestnej veci z výkonu trestu (ústavný súd
predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa tej istej trestnej veci uznesením
z 25. októbra 2012 odmietol, pozn.)] a spisu vedeného pod sp. zn. Rvp 1188/2011
(pod touto spisovou značkou bolo vedené konanie o podaní sťažovateľa, ktorým namietal
postup pri vykonaní domových prehliadok v tej istej trestnej veci).
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa súvisiacim s vykonaním domových prehliadok
ústavný súd poznamenáva, že ide o námietky, ktoré sťažovateľ vznášal od začiatku trestného
konania a boli opakovane predmetom prieskumu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj
v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov, pričom všetky tieto námietky boli
v priebehu trestného konania vyhodnotené ako nedôvodné.
Námietku týkajúcu sa domovej prehliadky v rodinnom dome v
, pri ktorej bol sťažovateľ prítomný a rovnako tak bola prítomná ako nezúčastnená
osoba (o jej nezaujatosti nemá ústavný súd dôvod pochybovať), založenú
na argumentácii: „... nemal som možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej
domovej prehliadky, teda nebola zaručená objektívnosť jej vykonávania...“ ústavný súd
hodnotí ako špekulatívnu, účelovú, a teda zjavne neodôvodnenú.
Pri domovej prehliadke bytu na ulici v sťažovateľ síce nebol
prítomný, avšak v byte bola prítomná jeho priateľka , ktorá bola v tom
čase tehotná (čo sťažovateľ nespochybňuje), čím bola nepochybne naplnená dikcia § 105
ods. 1 Trestného poriadku (Orgán vykonávajúci domovú prehliadku alebo prehliadku iných
priestorov, alebo prehliadku pozemku je povinný umožniť osobe, u ktorej sa taký úkon
vykonáva, alebo niektorému dospelému členovi jej domácnosti alebo v prípade prehliadky
iných priestorov aj jej zamestnancovi účasť pri prehliadke. O práve účasti pri prehliadke je
povinný tieto osoby poučiť.), a teda aj korektnosť a zákonnosť sťažovateľom namietanej
domovej prehliadky. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje aj s argumentáciou najvyššieho
súdu (ako aj krajského súdu), podľa ktorej je postup, pri ktorom sa potenciálny obvinený
z taktických dôvodov vopred nedozvie, že domová prehliadka bude vykonaná, a nebude pri
nej prítomný, je zákonný, keďže v opačnom prípade by hrozilo, že dôjde k likvidácii drog
ako dôkazného materiálu.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho základného práva na
obhajobu (a tiež základného práva na právnu pomoc) založenej na argumentácii, že „Súdy
sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom som bol až po cca jednom mesiaci
od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa 26. 07. 2010 pod ČVS: KRP 48/OVK TN
2010 v rámci upozornenia o zmene právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle
§ 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje
základné právo na povinnú obhajobu“, ústavný súd poukazuje na svoje zistenie zo spisu
vedeného pod sp. zn. IV. ÚS 523/2012, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnej
trestnej veci obvinený zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c)
a d) Trestného zákona uznesením vyšetrovateľa z 26. júna 2010 a bol vzatý v predmetnej
trestnej veci do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010. Z uvedeného vyplýva, že až označeným uznesením
z 28. júna 2010 vznikol dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, pričom v ten istý deň bol opatrením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010 sťažovateľovi za obhajcu ustanovený podľa § 40 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obhajca
.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že požiadavky vyvoditeľné
zo základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy boli v trestnej veci sťažovateľa naplnené a dodržané
bezprostredne po tom, ako ich potreba vznikla. Ústavný súd zároveň podotýka, že zmena
právnej kvalifikácie skutku vyplývajúca z uznesenia vyšetrovateľa z 26. júla 2010 na tomto
závere nič nemení, t. j. v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemala žiadny vplyv
na zachovanie práva sťažovateľa na povinnú obhajobu v predmetnej trestnej veci.
Na základe uvedeného ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa
týkajúcu sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy,
ku ktorému malo dôjsť v súvislosti s ustanovovaním obhajcu.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonného použitia výpovedí
svedkov , a z prípravného konania pri rozhodovaní
predmetnej trestnej veci ústavný súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutia krajského
súdu z 15. novembra 2012 a najmä z 30. mája 2013, v ktorých odvolací súd uviedol, že
„... sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to
vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu
prečítaním výpovedí z prípravného konania , ,
, ako obvinených, ktorí v postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako
svedkovia vypovedať a nebolo možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať.
Napriek absencií týchto výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne,
ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, preukázaný.“. Z citovaného
vyplýva, že krajský súd na sťažovateľom namietané svedecké výpovede pri svojom
rozhodovaní neprihliadal. Z uvedeného zároveň vyplýva záver ústavného súdu, že aj
námietka sťažovateľa týkajúca sa použitia výpovedí svedkov ,
a z prípravného konania je zjavne nedôvodná.
Sťažovateľ namieta aj výpoveď svedka , ktorá je podľa neho
nepoužiteľná, keďže ide o svedectvo drogovo závislej osoby, pričom jej vierohodnosť
nebola podrobená znaleckému skúmaniu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že otázka
hodnotenia dôkazov patrí primárne do pôsobnosti všeobecných súdov, pričom postup, pri
ktorom príslušné všeobecné súdy vyhodnotia výpoveď drogovo závislej osoby ako
hodnovernú bez toho, aby jej hodnovernosť bola podrobená znaleckému dokazovaniu,
nemožno sám osebe považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a základnými
právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015