Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 168/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32,

Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 30. mája

2013 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 13. marca 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta

2014 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. mája 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e)

spáchaného v bode 1 v spolupáchateľstve podľa

a v bode 2 samostatne, za čo mu bol uložený nepodmienečný úhrnný a súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 15 rokov. Podľa súd zároveň zrušil výrok

o treste trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. z 29. októbra 2010, ako aj

všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Trestná činnosť obžalovaného v súlade s obžalobným návrhom

bola preukázaná podľa názoru senátu Okresného súdu Trenčín nielen dôkazmi vykonanými

v prípravnom konaní (

), prepisy hovorov, ale usvedčujú ho najmä výpovede svedkov

z prípravného konania (v súčasnej dobe už právoplatne odsúdených ,

, a ). v prípravnom

konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným nakupovali heroín

v Českej republike, pričom cez ďalšie osoby odsúdený , ako aj obž.

predávali prostredníctvom , a

ďalším osobám drogy (heroín). Drogy sa vo veľkom skladovali práve v rodinnom

dome obž. v s tým, že drogy pochádzajúce

z Českej republiky sa balíčkovali, vážili a následne distribuovali práve z tohto rodinného

domu. Ods. následne pred súdom v pozícii svedka v snahe pomôcť

obž. zmenil výpoveď, pričom túto zmenu výpovede súd považuje

za účelovú. Po vrátení veci krajským súdom súd opakovane po zákonnom poučení chcel

prepočuť už odsúdeného , ktorý využil svoje zákonné právo v zmysle

a odmietol vypovedať. Taktiež ods. svojou

výpoveďou z prípravného konania usvedčuje a ,

ohľadne nákupu drog v Českej republike, pričom mal vedomosť o tom, že

pripravoval zmesi drog a obžalovaný vyrábal tzv. skladačky.

Do chodil často, vo svojej výpovedi z prípravného konania opisoval priebeh

výroby a distribúcie heroínu od obž. a . Pred súdom

po zákonnom poučení v zmysle využil svoje

právo a odmietol vypovedať. Taktiež odsúdený vo svojej výpovedi

z prípravného konania označil práve ako človeka od ktorého

kupoval drogy a že obž. drogy distribuuje. Na poslednom hlavnom

pojednávaní po zákonnom poučení podľa nevyužil

svoje zákonné právo a k veci vypovedal s tým, že čiastočne zmenil svoju výpoveď smerujúci

k obžalovanému , pričom odstraňoval rozpory vzhľadom na jeho

výpoveď z prípravného konania a z pôvodného konania pred súdom, pričom rozpory

vysvetlil tým, že pri výsluchu na polícii v prípravnom konaní mal tzv. „absťák“ a policajti,

ktorí ho vypočúvali, si upravovali výpovede podľa toho, ako potrebovali. Ods.

taktiež vo výpovedi z prípravného konania označil obž. ako distribútora

od ktorého práve aj on kupoval drogy, nakoľko bol dlhodobo drogovo závislý. Po zákonnom

poučení podľa v konaní pred súdom tento využil svoje zákonné

právo a odmietol vypovedať. K distribúcii heroínu tiež vypovedal svedok

v prípravnom konaní ako aj pred súdom, ktorý potvrdil, že práve obž. ,

ods. a ods. mu drogy predávali. Taktiež svedok

vypovedal v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, že bol svedkom viacerých

nákupov drog v , ktoré kupovali práve obž. a ods. .

Podpornými dôkazmi, ktoré svedčia o vine obž. sú aj prepisy

telefonických hovorov,, či už obžalovaného so spoluodsúdenými, alebo s ďalšími osobami,

ktoré od obž. drogy nakupovali.

U obž. znalci z odboru zdravotníctvo, odboru psychiatria

nepotvrdili závislosť na drogách.

Súd sa zaoberal tiež otázkou zákonnosti vykonaných dôkazov – neodkladných úkonov

v rámci prípravného konania, ktoré namietal obžal. (vykonanie domových

prehliadok, postup polície pri vykonávaní domových prehliadok a pod.). Súd viazaný

právnym názorom Krajského súdu konštatuje, že boli dodržané všetky potrebné štandardy

pri vykonaní domových prehliadok a teda nemožno ich označiť za nezákonné.»

Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadal sťažovateľ odvolaním, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 tak, že odvolanie

sťažovateľa zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

vo vzťahu k rozhodovaniu o vine a treste vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré

správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia

, , preto dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom,

ktoré v súlade s ustanovením , podrobne a vecne správne v

napadnutom rozsudku odôvodnil. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky

potrebné dôkazy, ako i tie, ktoré vykonať nariadil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo

dňa 15. 11. 2012, sp. zn. . So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré

poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, ktoré na seba nadväzujú,

navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a

správnosti skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením

dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom

vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu prečítaním výpovedí z prípravného

konania , , , ako obvinených, ktorí v

postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako svedkovia vypovedať a nebolo

možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať. Napriek absencií týchto

výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne, ďalšími dôkazmi

vykonanými na hlavnom pojednávaní, preukázaný. Okresný súd náležitým spôsobom

preukázal, že obžalovaný sa skutkov v rozsahu, ako boli tieto ustálené

okresným súdom, dopustil. Odvolací súd, poukazujúc už i na svoje predchádzajúce

rozhodnutie, vo veci nevzhliadol porušenie ustanovení v súvislosti s

vykonávaním domových prehliadok. Naopak tieto považuje za zákonné a ako i zaistenie

dôkazového materiálu – drog.

Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd teda nepochybil,

keď konanie obžalovaného právne posúdil ako pokračujúci obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/ c/, d/, ods. 2

písm. e/ Tr. zák. spáchaný v bode 1) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode

2) samostatne.

Odvolací súd teda dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom, ako súd prvého

stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými rozviedol a vysvetlil svoje zistenia (mimo

procesne nepoužiteľných výpovedí , , ,

ako obvinených).“

Proti právoplatnému odsudzujúcemu rozhodnutiu (napadnutý rozsudok okresného

súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu) podal sťažovateľ dovolanie

z dôvodov uvedených v , a . Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 11. júna 2014 dovolanie sťažovateľa podľa § 382

písm. c) odmietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy

v danom prípade nevykonali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne

vyhodnotili výpovede svedkov, listinných dôkazov, že tieto závery nezodpovedajú

predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania

dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením

jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide

o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Uvedené pritom

rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých

vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého

zistenia skutkového stavu. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp.

odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné

konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho

ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu

skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky

nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší súd

uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu,

zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej

strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva

na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké

dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania

vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá

oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili

tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom

súdu zvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinností podľa § 2

ods. 10 , resp. práva podľa a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú

považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, že právo na obhajobu bolo v plnom

rozsahu zachované, obhajca aj obvinený svoje práva v zákonnom rozsahu aj patrične

využili.

Závery dovolacieho súdu možno použiť aj pri argumentácii o neexistencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v , ktorý mal spočívať

v nezákonnom vykonaní domových prehliadok.

Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, je zákonné, keď sa

potenciálny obvinený nedozvie, s taktických dôvodov, vopred, že domová prehliadka bude

vykonaná a nebude pri nej prítomný.

Dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením

, z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia Trestného

poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. g/

Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej

časti prvostupňového rozsudku, zodpovedala tomu i právna kvalifikácia, bez ohľadu

na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že u neho nájdené drogy

mu vlastne ani nepatrili.

Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého

právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje

ustanovenie “

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu odvolací súd poukazuje

na svoje predchádzajúce rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa sp. zn.

z 15. novembra 2012, ktorým krajský súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu

v predmetnej veci a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd oboznámil aj s predchádzajúcim uznesením

krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okresný prokurátor v Trenčíne podal obžalobu, pod sp. zn. zo dňa

13. 06. 2011 na obžalovaných , ,

, , , a . Okresný súd

po vyhlásení o uznaní viny obžalovaných , ,

a vylúčil na samostatné konanie.

Obžalovaných, ktorých okresný súd vylúčil na samostatné konanie, potom vo veci

ďalej vypočúval na hlavnom pojednávaní už v postavení svedkov. Takto na hlavnom

pojednávaní ako svedkov vypočul , a .

V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

č. 14/2012, ktorým tento zaujíma stanovisko k práve obvineného v pozícii svedka odmietnuť

výpoveď a podmienky prečítania predchádzajúcej výpovede na hlavnom pojednávaní, kde

vyslovil:

I.) Svedok, ktorý bol skôr obvinený, resp. je obvinený z účasti na trestnom čine

obvineného, vo veci ktorého vypovedá, má vždy právo odmietnuť výpoveď podľa § 130

ods. 2 a to aj vtedy, ak sa trestné stíhanie proti nemu vedie alebo viedlo

samostatne. Ak svedok toto svoje právo využije, jeho skoršiu výpoveď nemožno pre dikciu §

236 ods. 3 písm. a/ prečítať na hlavnom pojednávaní.

Predchádzajúcu výpoveď takéhoto svedka, na hlavnom pojednávaní, je však možné

prečítať na hlavnom pojednávaní len podľa za podmienky, že svedok

bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne

poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a ak bol výsluch vykonaný spôsobom

zodpovedajúcim ustanoveniam .

II.) Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo

trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v , veta prvá je

dôsledkom ústavnej ochrany a táto má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného stíhania

( ), a to aj vtedy, ak by v dôsledku jej uplatnenia dokazovanie v konkrétnej veci

trpelo tzv. dôkaznou núdzou.

III.) V zmysle výslovné vyhlásenie svedka po poučení či svoje

právo odoprieť vypovedať podľa využíva alebo nevyužíva musí byť

vyjadrené takým spôsobom, aby neboli pochybnosti o jeho prejavenej vôli odoprieť výpoveď

alebo vypovedať. Svedka nemožno nútiť, aby k tomu použil priamo formuláciu uvedenú

v zákone.

Okresný súd výsluchy svedka , a

nevykonal v súlade s tak, ako to vyžaduje výklad uvedený v rozhodnutí

Najvyššieho súdu.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania a zo zvukového záznamu na CD nosiči

z hlavného pojednávania možno konštatovať, že svedok síce bol riadne

poučený, avšak diametrálne odlišne vypovedal v súčasnosti v postavení svedka oproti

výpovedi, ktorú učinil ako obvinený. Keďže svedok neodmietol na hlavnom pojednávaní

výpoveď ( ), bolo na odstránenie rozporov výpovede svedka z hlavného

pojednávania s jeho výpoveďou ako obvineného z prípravného konania nutné prečítať jeho

výpoveď z prípravného konania. K prečítaniu jeho výpovedí z prípravného konania ako

obvineného na hlavnom pojednávaní nedošlo, teda výpoveď z prípravného konania nemohla

byť použitá, lebo takýto dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaný nebol. Pokiaľ sa svedok

vyjadroval k otázkam kladených mu na hlavnom pojednávaní k rozporom s výpoveďou

z prípravného konania, je takýto postup nedostatočný. Obdobná situácia je i u svedkov

a . Tento stav je možné napraviť v prípade odlišností

výpovedí z prípravného konania a výpovedí z hlavného pojednávania len naznačeným

spôsobom, ako ho deklaruje rozhodnutie NS SR č. 14/2012.

Páchateľom skutku pod bodom 1) napadnutého rozsudku i obžaloby mal byť

i , ktorý bol rovnako vylúčený na samostatné konanie. Ide o významného

svedka, ktorý sa na trestnej činnosti mal priamo podieľať a vypovedať o okolnostiach,

týkajúcich sa skutku ohľadom . na hlavnom

pojednávaní vôbec vypočutý nebol, pričom jeho výpoveď, vzhľadom na jeho účasť na skutku,

je potrebná najmä, ak sa na túto odvoláva i napadnutý rozsudok vo svojich dôvodoch.

Ďalej sa krajský súd nestotožnil s úvahami, na podklade ktorých okresný súd

vyhodnotil výpovede svedkov z prípravného konania, ktorí z trestnej činnosti usvedčovali

, a , ako nevieryhodné z dôvodu, že títo

svedkovia sú užívateľmi drog a neustále svoje výpovede menili. Krajský súd v tomto smere

plne dáva za pravdu a stotožňuje sa s dôvodmi uvádzanými okresným prokurátorom, že títo

svedkovia zmenu svojich výpovedí neboli schopní logicky vysvetliť, len sa odvolávali

na nátlak zo strany bližšie neuvedených osôb z prostredia polície, keď mali prvý krát vo veci

vypovedať. Ich tvrdenia o nátlaku zo strany polície nielenže nevyznievajú nevieryhodne, ale

treba skonštatovať, že títo svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní i za prítomnosti

niektorého z obhajcov obžalovaných. Naopak zmenu týchto výpovedí, krajský súd považuje

výslovne za účelovú, v snahe pomôcť obžalovaným. Opäť, ak títo svedkovia zmenili výpoveď,

bolo potrebné ich výpovede z prípravného konania prečítať, vyzvať svedkov na odstránenie

rozporov a náležitým spôsobom tieto výpovede vyhodnotiť. Konkrétne možno hovoriť

ohľadom obžalovaného o svedkoch ,

, , , . Naviac

k zákonnosti a regulárnosti výsluchov boli vypočutí i vo veci konajúci vyšetrovatelia.

Závery okresného súdu, preto krajský súd považuje za predčasné a nedôvodné k výsledkom

vykonaných dôkazov.

... K námietkam vykonaných domových prehliadok obžalovaným

, krajský súd uvádza, že nezistil také skutočnosti, ktoré by tieto domové prehliadky

bolo možné označiť za nezákonné. Boli dodržané všetky potrebné štandardy pri ich

vykonávaní, ktoré osvedčili ich zákonnosť a pokiaľ obžalovaný namieta, že

nebol prizvaný k domovej prehliadke bytu a pivničných priestoroch v , tak treba

uviesť, že operatívny postup príslušníkov polície pri vykonaní tohto dôkazu v záujme, aby

nedošlo k zmareniu výsledku domovej prehliadky, takýmto spôsobom i museli byť domové

prehliadky vykonané, lebo inak by hrozila obava, že dôjde k likvidácii dôkazného materiálu

– zaistenej drogy.“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že už v rámci prípravného konania došlo

k neprípustnému zásahu do jeho základných práv, a to vykonaním domových prehliadok tak

v rodinnom dome v , ako aj v byte v . Sťažovateľ zastáva

názor, že i keď sa v čase domovej prehliadky v rodinnom dome v

nachádzal, nemal možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej domovej

prehliadky, čím nebola zaručená objektívnosť jej výkonu. K ďalšiemu pochybeniu podľa

sťažovateľa malo dôjsť tým, že pri domovej prehliadke bola prítomná ako nezúčastnená

osoba , občianska zamestnankyňa Krajského riaditeľstva Policajného

zboru Trenčín, čo je podľa neho v rozpore s . K porušeniu

základného práva na obhajobu sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť aj v súvislosti

s domovou prehliadkou bytu na ulici v , keďže ako vlastník bytu nebol

prítomný pri vykonaní domovej prehliadky, nebol mu doručený príkaz na vykonanie

prehliadky a ani mu nebola daná výzva na dobrovoľné vydanie veci, čím malo dôjsť

k porušeniu .

Sťažovateľ ďalej namieta, že „Súdy sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom

som bol až po cca jednom mesiaci od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa

26. 07. 2010 pod ČVS: KRP 48/OVK TN 2010 v rámci upozornenia o zmene právnej

kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle ,

teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu.“.

Sťažovateľ namieta aj použitie výpovedí svedkov , a

z prípravného konania, keďže títo využili pred súdom právo nevypovedať. Výpoveď svedka

Veselovského považuje sťažovateľ za nepoužiteľnú, keďže má ísť o svedectvo drogovo

závislej osoby a jeho vierohodnosť nebola podrobená znaleckému skúmaniu.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu podľa / ako aj základné právo na súdnu

ochranu v zmysle / postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. zo dňa 11. 06. 2014,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2536 zo dňa 30. 05. 2013

a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 13. 03. 2013

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 11. 06. 2014 sa zrušuje.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného

dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,

práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa

mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.

4. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 284,08, €

(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Jozef Podoba...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutými

uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie

(čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júna 2014

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal

z odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu a tiež vlastnej spisovej dokumentácie, ktorá tvorí obsah spisu vedeného

pod sp. zn. [pod označenou spisovou značkou bolo vedené konanie

o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv

rozhodnutiami všeobecných súdov o jeho opätovnom vzatí do väzby v predmetnej trestnej

veci potom, čo bol prepustený v inej trestnej veci z výkonu trestu (ústavný súd

predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa tej istej trestnej veci uznesením

z 25. októbra 2012 odmietol, pozn.)] a spisu vedeného pod sp. zn.

(pod touto spisovou značkou bolo vedené konanie o podaní sťažovateľa, ktorým namietal

postup pri vykonaní domových prehliadok v tej istej trestnej veci).

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa súvisiacim s vykonaním domových prehliadok

ústavný súd poznamenáva, že ide o námietky, ktoré sťažovateľ vznášal od začiatku trestného

konania a boli opakovane predmetom prieskumu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj

v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov, pričom všetky tieto námietky boli

v priebehu trestného konania vyhodnotené ako nedôvodné.

Námietku týkajúcu sa domovej prehliadky v rodinnom dome v

, pri ktorej bol sťažovateľ prítomný a rovnako tak bola prítomná ako nezúčastnená

osoba (o jej nezaujatosti nemá ústavný súd dôvod pochybovať), založenú

na argumentácii: „... nemal som možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej

domovej prehliadky, teda nebola zaručená objektívnosť jej vykonávania...“ ústavný súd

hodnotí ako špekulatívnu, účelovú, a teda zjavne neodôvodnenú.

Pri domovej prehliadke bytu na ulici v sťažovateľ síce nebol

prítomný, avšak v byte bola prítomná jeho priateľka , ktorá bola v tom

čase tehotná (čo sťažovateľ nespochybňuje), čím bola nepochybne naplnená dikcia § 105

ods. 1 (Orgán vykonávajúci domovú prehliadku alebo prehliadku iných

priestorov, alebo prehliadku pozemku je povinný umožniť osobe, u ktorej sa taký úkon

vykonáva, alebo niektorému dospelému členovi jej domácnosti alebo v prípade prehliadky

iných priestorov aj jej zamestnancovi účasť pri prehliadke. O práve účasti pri prehliadke je

povinný tieto osoby poučiť.), a teda aj korektnosť a zákonnosť sťažovateľom namietanej

domovej prehliadky. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje aj s argumentáciou najvyššieho

súdu (ako aj krajského súdu), podľa ktorej je postup, pri ktorom sa potenciálny obvinený

z taktických dôvodov vopred nedozvie, že domová prehliadka bude vykonaná, a nebude pri

nej prítomný, je zákonný, keďže v opačnom prípade by hrozilo, že dôjde k likvidácii drog

ako dôkazného materiálu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho základného práva na

obhajobu (a tiež základného práva na právnu pomoc) založenej na argumentácii, že „Súdy

sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom som bol až po cca jednom mesiaci

od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa 26. 07. 2010 pod ČVS: KRP 48/OVK TN

2010 v rámci upozornenia o zmene právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle

, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje

základné právo na povinnú obhajobu“, ústavný súd poukazuje na svoje zistenie zo spisu

vedeného pod sp. zn. , z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnej

trestnej veci obvinený zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c)

a d) uznesením vyšetrovateľa z 26. júna 2010 a bol vzatý v predmetnej

trestnej veci do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 28. júna 2010. Z uvedeného vyplýva, že až označeným uznesením

z 28. júna 2010 vznikol dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, pričom v ten istý deň bol opatrením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 28. júna 2010 sťažovateľovi za obhajcu ustanovený podľa

z dôvodu uvedeného v obhajca

.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že požiadavky vyvoditeľné

zo základného práva na právnu pomoc podľa a základného práva

na obhajobu podľa boli v trestnej veci sťažovateľa naplnené a dodržané

bezprostredne po tom, ako ich potreba vznikla. Ústavný súd zároveň podotýka, že zmena

právnej kvalifikácie skutku vyplývajúca z uznesenia vyšetrovateľa z 26. júla 2010 na tomto

závere nič nemení, t. j. v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemala žiadny vplyv

na zachovanie práva sťažovateľa na povinnú obhajobu v predmetnej trestnej veci.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa

týkajúcu sa porušenia jeho základných práv podľa a ,

ku ktorému malo dôjsť v súvislosti s ustanovovaním obhajcu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonného použitia výpovedí

svedkov , a z prípravného konania pri rozhodovaní

predmetnej trestnej veci ústavný súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutia krajského

súdu z 15. novembra 2012 a najmä z 30. mája 2013, v ktorých odvolací súd uviedol, že

„... sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to

vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu

prečítaním výpovedí z prípravného konania , ,

, ako obvinených, ktorí v postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako

svedkovia vypovedať a nebolo možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať.

Napriek absencií týchto výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne,

ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, preukázaný.“. Z citovaného

vyplýva, že krajský súd na sťažovateľom namietané svedecké výpovede pri svojom

rozhodovaní neprihliadal. Z uvedeného zároveň vyplýva záver ústavného súdu, že aj

námietka sťažovateľa týkajúca sa použitia výpovedí svedkov ,

a z prípravného konania je zjavne nedôvodná.

Sťažovateľ namieta aj výpoveď svedka , ktorá je podľa neho

nepoužiteľná, keďže ide o svedectvo drogovo závislej osoby, pričom jej vierohodnosť

nebola podrobená znaleckému skúmaniu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že otázka

hodnotenia dôkazov patrí primárne do pôsobnosti všeobecných súdov, pričom postup, pri

ktorom príslušné všeobecné súdy vyhodnotia výpoveď drogovo závislej osoby ako

hodnovernú bez toho, aby jej hodnovernosť bola podrobená znaleckému dokazovaniu,

nemožno sám osebe považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a základnými

právami podľa , a neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015