Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 496/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou čipák & partners s. r. o., Vazovova 9/B,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Branislav Čipák, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 22. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu „podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

k , ()“ (správne má byť

„neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148a ods. 1 a 4

účinného do 31. augusta 2003“, pozn.), za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom

na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Podľa sťažovateľa skúšobná doba „teda začala

plynúť dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, t. j. dňom 22. mája 2012

a plynula do dňa a vrátane dňa 23. mája 2015“.

Okresný súd 4. apríla 2017 uznesením sp. zn. (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) podľa rozhodol, že sťažovateľ

sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil, a nariadil mu trest odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý mu bol uložený už uvedeným rozsudkom okresného

súdu. Podľa okresný súd zaradil sťažovateľa na výkon

uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu zahlásil sťažnosť priamo do zápisnice

o verejnom zasadnutí zo 4. apríla 2017 ihneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu.

Krajský súd následne uznesením č. k. -11702 z 27. apríla 2017 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ uvádza,

že okresný súd svoje rozhodnutie o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe odôvodnil tým,

že sťažovateľ mal byť 25. januára 2013 trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn.

uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa

. Sťažovateľ však namieta, že v danom prípade bol ihneď

sankcionovaný uložením peňažného trestu v sume 1 500 €, ako aj zákazom činnosti viesť

motorové vozidlá na dobu troch rokov. Peňažný trest sťažovateľ uhradil, čo v konečnom

dôsledku predstavuje podľa sťažovateľa jeho „anulovanie“. Podľa názoru sťažovateľa

„odhliadnuc od skutočnosti, že výška peňažného trestu bola uložená v nemalej výške,

je potrebné konštatovať, že k jeho splneniu došlo. Aj preto neobstojí dôvodenie v uvedenom

smere Okresným súdom Nitra, ktorý... sa snažil svoje stanovisko obhájiť uvedeným.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ sa okresný súd „usiloval vniesť do pozornosti sankciu,

ktorú jej zaplatením možno považovať za vykonanú“, takýmto postupom porušil základné

právo sťažovateľa zaručené a právo podľa dohovoru. Podľa

názoru sťažovateľa okresný súd takýmto svojím odôvodnením svojho rozhodnutia

«nastolil zmätočný stav ako aj stav právnej neistoty, kedy zasiahol do porušenia zásady

„ne bis in idem“», a navyše okresný súd „vyššie opísané skutočnosti spadajúce

pod peňažný trest, pripísal a doslovne zneužil ako priťažujúcu okolnosť sťažovateľa“.

Vo vzťahu k dopravným priestupkom, na ktoré vo svojom rozhodnutí okresný súd

poukazuje, sťažovateľ uvádza, že „išlo o drobné priestupky na úseku cestnej kontroly

charakteru ako menšie prekročenie rýchlosti, či nesprávne parkovanie, pričom za každý

takýto skutok som bol sankcionovaný. V konečnom dôsledku samotný prvostupňový súd...

uvádza, že pod pojmom priestupky má na mysli blokové pokuty. Keďže aj peňažná sankcia

plní účel trestu za takéto konanie, je potrebné zdôrazniť, že takáto argumentácia

je neakceptovateľná.

Snahou sťažovateľa nie je podceňovať a rovnako ani zjednodušovať takéto konanie,

ale je potrebné poukázať na ich závažnosť, ktorá je nepochybne minimálna.“.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v jeho napadnutom konaní sťažovateľ

za najpodstatnejšie porušenie jeho práv považuje porušenie základného práva na obhajobu

podľa , ako aj práv podľa a dohovoru, ktorého sa

mal krajský súd svojím konaním dopustiť, „kedy rozhodol o zahlásenej sťažnosti

sťažovateľa, pričom na takéto konanie neboli splnené podmienky“. Sťažovateľ, ako už bolo

uvedené, podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť priamo do zápisnice okresného

súdu o verejnom zasadnutí zo 4. apríla 2017. Predmetná sťažnosť však nebola v čase

predloženia spisu na konanie a rozhodnutie krajskému súdu odôvodnená. Napriek tomu

však podľa názoru sťažovateľa „za veľmi podivných okolností došlo k urýchlenému

rozhodnutiu“ krajským súdom o jeho sťažnosti, ktorý ju ako nedôvodnú zamietol. Uvedené

má za následok podľa názoru sťažovateľa aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ešte uvádza, že je potrebné ostro kritizovať postup

vo veci konajúcich súdov, «... kedy tieto nevyzvali sťažovateľa na odôvodnenie zahlásenej

sťažnosti a rovnako mu ani len nedali dostatočný časový priestor na jej písomné

odôvodnenie.

Práve táto podstatná vada konania, pripísala napádanému rozhodnutiu Krajského

súdu Nitra... punc nepreskúmateľnosti, ako aj nezákonnosti.

Aj preto sťažovateľ zastáva názor, že Uznesenie Krajského súdu Nitra... je absolútne

v rozpore s , ako aj právami sťažovateľa zakotvenými

v Dohovore, nakoľko argumentácia v predmetnom rozhodnutí o zahlásenej sťažnosti

sťažovateľa ako nedôvodnej je absolútne neobhájiteľná.

Je teda otázne, akú sťažnosť Krajský súd Nitra preskúmal, keďže táto bola v

momente rozhodovania o nej len zahlásená ústne a nebola ešte ani písomne odôvodnená.

Porušovateľ v 1. rade avšak i porušovateľ v 2. rade (krajský súd a okresný súd,

pozn.) si museli byť veľmi dobre vedomí, že v čase prejednania tejto sťažnosti sťažovateľa,

jej písomným odôvodnením nedisponujú. Rovnako je možné predpokladať a to dôvodne,

že konali v rozpore s ako aj Dohovoru cielene a vedome,

v snahe urýchlene rozhodnúť v neprospech sťažovateľa.

O uvedenom svedčí aj taká skutočnosť, že v spisovom materiáli sa na prvej strane

nachádza písomná poznámka, ručne poznačená v znení: „Súrne premena PO“.».

Sťažovateľ tiež zastáva názor, že uznesenie krajského súdu je aj nedostatočne

odôvodnené, krajský súd žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom vzhliadol sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú. „Pochopiteľne ani také dôvody nemohol poznať, nakoľko

písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa bolo súdu doručené až po rozhodnutí Krajským

súdom, o čom však sťažovateľ nemohol mať vedomosť.“ Aj toto podľa názoru sťažovateľa

prispelo k porušeniu jeho označených práv.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vyniesol tento nález:

„1/ Základné práva sťažovateľa garantované v a

Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 a v čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru

postupom Okresného súdu Nitra, postupom Krajského súdu Nitra, vo veci rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľa proti Uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 4. apríla 2017

o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia porušené boli.

2/ Uznesenie Krajského súdu Nitra zo dňa 27. apríla 2017, spis. zn.

11702 (správne č. k. -11702, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.“

Vzhľadom na sťažovateľom zadefinovaný petit jeho sťažnosti ústavný súd vychádzal

aj z obsahu sťažnosti sťažovateľa a na základe toho potom v záhlaví tohto rozhodnutia

ustálil, v akých konkrétnych konaniach malo dôjsť postupom okresného súdu a postupom

krajského súdu k porušeniu sťažovateľových označených práv.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie

jeho základných práv podľa a a práv podľa a 3

písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Vo vzťahu k základného právu na súdnu ochranu podľa a právu

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv

je potrebné posudzovať spoločne (, , ,

).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa poukazuje na to,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Právomoc ústavného

súdu je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. tiež ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

síce namieta (len) postup okresného súdu v napadnutom konaní. Z okolností veci vyplýva,

že postup okresného súdu vyústil do vydania uznesenia, ktorým okresný súd rozhodol,

že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a nariadil mu trest

odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu

a na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia.

Keďže proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok −

sťažnosť, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu

k okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania – konania o sťažnosti.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť podal a krajský súd o nej konal

a rozhodol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti

v časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ porušenie označených práv postupom krajského súdu v napadnutom

konaní odôvodňuje tým, že krajský súd rozhodol o ním zahlásenej sťažnosti bez toho,

aby vyčkal na doručenie jej odôvodnenia, a zároveň tým, že uznesenie krajského súdu

je nedostatočne odôvodnené.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 [ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru] je potrebné uviesť, že podľa

judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom zaručuje všetkým oprávneným osobám,

že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu

a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie

príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti

tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech

účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (, ).

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou tiež zdôrazňuje, že vo

veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (, , ). Ústavný

súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej

vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita,

akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo

slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v petite sťažnosti opäť napáda (len)

postup krajského súdu v napadnutom konaní. Z okolností veci však vyplýva, že postup

krajského súdu vyústil do vydania uznesenia krajského súdu č. k. -11702

z 27. apríla 2017, a preto ústavný súd v medziach vymedzených sťažnosťou sťažovateľa

vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania z obsahu tohto uznesenia,

ako aj z ďalších na vec sa vzťahujúcich listín, ktoré si z okresného súdu vyžiadal.

Krajský súd uznesením podľa sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietol, pretože nebola dôvodná.

V odôvodnení svojho uznesenia po zosumarizovaní doterajšieho priebehu konania uviedol,

že sťažovateľ ihneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu podal proti nemu sťažnosť,

ktorú však do momentu konania neverejného zasadnutia krajského súdu bližšie

neodôvodnil. Krajský súd následne k veci uviedol: «Podľa ...

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že odsúdený bol v posudzovanej

trestnej veci rozsudkom Okresného súdu Nitra z 22. 05. 2012. č. k. -11443,

právoplatným v deň vyhlásenia, uznaný za vinného pre trestný čin neodvedenia dane

a poistného spolupáchateľstvom podľa k ,

č. účinného do 31. 08. 2003 (v tejto časti nadriadený súd koriguje

odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti nesprávneho označenia trestného činu ako

„podvodu...“), pre skutok vymedzený v bode 2/ citovaného rozsudku, za čo mu bol uložený

podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s určením skúšobnej doby 3 roky.

Toto odsúdenie doposiaľ nie je zahladené a nevzťahuje sa naň ani amnestia

prezidenta z 02. 01. 2013 (č. ), s ohľadom na jej článok V písmeno a/ (odsúdený

bol právoplatne uznaný za vinného pre trestný čin páchaný vo veľkom rozsahu − v zmysle

veta posledná pre škodu a rozsah činu sa aplikujú identické

interpretačné hľadiská.

Skúšobná doba podmienečného odsúdenia mu tak plynula od 23. 05. 2012

do 23. 05. 2013.

Z vykonaného dokazovania súdom I. stupňa na verejnom zasadnutí vyplynulo,

že odsúdený počas skúšobnej doby bol trestne stíhaný a bol aj právoplatne odsúdený

pre úmyselný trestný čin – prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289

odsek 1 , a to trestným rozkazom Okresného súdu Galanta z 25. 01. 2013,

č. k. -56, právoplatným 25. 01. 2013, pre skutok z 24. 01. 2013, za čo bol

potrestaný peňažným trestom vo výmere 1 500 eur (medzičasom zaplateným) a trestom

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 3 rokov (doposiaľ v celom

rozsahu nevykonaným).

Ďalej bol počas skúšobnej doby právoplatne postihnutý za 5 priestupkov (v tejto časti

nadriadený súd koriguje odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom sa uvádza

postih za „6“ priestupkov) na úseku cestnej premávky (blokovými pokutami v rozsahu

od 10 do 100 eur), v 3 prípadoch pre prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti.

Z uvedeného je zrejmé, že odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

neviedol riadny život, keďže sa opakovane dostal do rozporu so zákonom opakovaným

protiprávnym konaním vo forme 1 úmyselného trestného činu a 5 priestupkov. Podmienečné

odsúdenie tak na neho zjavne nepôsobilo výchovne ani preventívne.

I keď podľa súd za v tomto ustanovení vymedzených

podmienok výnimočne môže vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné

odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu

na nariadenie výkonu trestu, nadriadený súd konštatuje, že na takýto postup

v posudzovanom prípade, vzhľadom na mnohosť a opakovanosť protiprávnych konaní

odsúdeného v skúšobnej dobe, z toho v jednom prípade aj vo forme úmyselného trestného

činu, neboli splnené zákonné podmienky.

Na tom základe súd I. stupňa nepochybil, keď odsúdenému, v dôsledku neosvedčenia

sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, nariadil výkon pôvodne podmienečne

odloženého trestu odňatia slobody.

Pokiaľ v odôvodnení napadnutého uznesenia aj uviedol niektoré nepresnosti

(na ktoré bolo vyššie poukázané), tieto nemajú vplyv na inak vecnú správnosť napadnutého

uznesenia.

Súd I. stupňa rozhodol podľa v zákonnej dvojročnej

lehote od uplynutia skúšobnej doby (t. j. do 23. 05. 2017) vyplývajúcej z § 50 odsek 6

(rozsah lehoty určila právna skutočnosť, že odsúdený bol v skúšobnej

dobe trestne stíhaný za iný trestný čin, t.j. bolo mu v nej vznesené obvinenie pre trestný čin

spáchaný v tejto skúšobnej dobe).

Napokon súd I. stupňa správne rozhodol aj o zaradení odsúdeného na výkon trestu

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko

odsúdený v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu v posudzovanej

trestnej veci nebol vo výkone trestu odňatia slobody...»

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd rozhodol

o sťažovateľom do zápisnice z verejného zasadnutia zahlásenej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu bez toho, aby vyčkal na doručenie jeho písomného odôvodnenia sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že okresný súd o tom, či sa sťažovateľ

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a či rozsudkom okresného súdu

uložený trest aj vykoná/konal, rozhodoval 4. apríla 2017 na verejnom zasadnutí

za prítomnosti sťažovateľa, ktorého pred tým, ako vo veci rozhodol, aj vypočul, a teda mu

dal možnosť vyjadriť sa k predmetnej veci. Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu

bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla 2017 a písomné odôvodnenie sťažnosti proti tomuto

uzneseniu doručil sťažovateľ okresnému súdu 9. mája 2017, ktorý ju nasledujúci deň

predložil krajskému súdu. Krajský súd však o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu rozhodol už 27. apríla 2017.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej

sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu

sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti

toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia...

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už

všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží

vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Ako z uvedeného vyplýva, uznesenie okresného súdu bolo vyhlásené v prítomnosti

sťažovateľa, čím mu bolo oznámené v súlade s . Od tohto

momentu začala plynúť sťažovateľovi trojdňová lehota na podanie sťažnosti podľa § 187

ods. 1 . Tým, že sťažovateľ bol prítomný pri vyhlásení uznesenia

okresného súdu, bol oboznámený s právnym názorom okresného súdu týkajúceho

sa splnenia podmienok na vyslovenie jeho neosvedčenia sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia, ako aj s dôvodmi jeho rozhodnutia. Navyše, aj písomné

vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené v takom časovom

intervale, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby ak mal záujem svoju sťažnosť písomne

odôvodniť, urobil tak čo najskôr, nečakajúc takmer mesiac, kým písomné odôvodnenie

svojej sťažnosti skutočne odoslal. Ústavný súd poukazuje na to, že

v ustanoveniach upravujúcich inštitút sťažnosti nevyžaduje, aby v prípade, ak sťažnosť

podáva sám obvinený, bol povinný v nej aj výslovne uviesť, proti ktorému výroku smeruje

alebo v čom spočíva procesné pochybenie v konaní. V tomto konkrétnom prípade nešlo ani

o situáciu podľa , t. j. že ak by sťažnosť podal za

obvineného obhajca, musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť. tiež

výslovne neustanovuje ani lehotu, v ktorej musí obvinený v prípade, že sám podal sťažnosť,

túto aj odôvodniť. Uvedené ale neznamená, že obvinený, ktorý ústne zahlásil svoju sťažnosť

do zápisnice a chce ju následne aj písomne odôvodniť, má neobmedzený čas na to, aby tak

urobil.

Ústavný preto zastáva názor, že sťažovateľ mal zachovanú možnosť oboznámiť

sa s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a zároveň toto rozhodnutie mohol aj účinne

napadnúť, a preto bol postup krajského súdu v súlade so zákonom.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd bol teda povinný preskúmať výroky zo všetkých hľadísk bez ohľadu

na to, či tieto hľadiská boli v sťažnosti uvedené, a rovnako bol povinný preskúmať

aj konanie z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých

výrokov uznesenia.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené, resp. že je nepreskúmateľne, ústavný súd konštatuje, že táto námietka

sťažovateľa nie je opodstatnená. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, , ). Európsky súd pre ľudské práva

v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, z ktorých nevyplýva ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Ako celok pôsobí uznesenie krajského súdu presvedčivo a nevyvoláva žiadne

pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd

svoje rozhodnutie odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom a toto nevykazuje znaky

arbitrárnosti, a preto nevidí dôvod, aby zasahoval do skutkových a právnych záverov

krajského súdu.

Ak sa sťažovateľ domnieva, že zaplatenie peňažného trestu či pokút za spáchané

priestupky svedčí o tom, že v skúšobnej dobe viedol riadny život, ide podľa názoru

ústavného súdu o mylnú predstavu, pretože ak by sťažovateľ skutočne v skúšobnej dobe

viedol riadny život (v zmysle ), žiadnych priestupkov

či dokonca úmyselného trestného činu by sa nedopustil, navyše, za tej situácie,

keď si je vedomý, že mu hrozí premena pôvodne uloženého podmienečného trestu odňatia

slobody na nepodmienečný.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. na jednej strane

a sťažovateľom označenými právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017