Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 630/2014
PDF · 402.09 KB
No categories available
III. ÚS 630/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 2 Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014
doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 28/2014-3329
z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T/190/2013 z 10. marca 2014 vzatý do väzby
podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku. Väzba mala začať plynúť okamihom prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu
odňatia slobody vykonávaného na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T/6/2004
z 26. februára 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 To/8/2011 z 18. apríla 2012 a nebola nahradená dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ uvádza, že je trestne stíhaný pre trestný čin pokusu o vraždu, ktorého sa
mal dopustiť v nezistenom období pred 9. júlom 1998. V čase rozhodovania o väzbe sa
nachádzal (so zarátaním niekoľkých väzieb) vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní
10 rokov. Ďalej uvádza, že v uvedenej veci už bol sťažovateľ vo väzbe na základe uznesenia
okresného súdu z 31. augusta 2010, avšak 26. novembra 2010 bol prepustený z väzby
z dôvodu nástupu do výkonu trestu uloženého právoplatným rozhodnutím súdu. V čase
podania sťažnosti mal mať celkovo strávené „v režime obmedzenia osobnej slobody
13,3 roka“. Sťažovateľ tiež prezentuje názor, že krajským súdom zdôrazňovaná správnosť
a zákonnosť uznesenia okresného súdu „poslúžila na obchádzanie účelu ústavnej ochrany,
možno až na zneužitie zákonných formulácií a to z dôvodu, že sťažovateľ bol orgánmi
činnými v trestnom konaní opakovane masmediálne prezentovaný ako významný zločinec“.
K otázke porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy
sťažovateľ cituje z judikatúry ústavného súdu k obsahu označeného článku ústavy a tento
následne teoreticko-právne vykladá, pričom v konkrétnej rovine svojho prípadu poukazuje
najmä na okresným súdom ustálenú kvalifikáciu dôvodov, pre ktoré bol vzatý do opätovnej
väzby [§ 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku, § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
a § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], z čoho vyvodzuje, že táto «zložitá právna
kvalifikácia je prejavom neistoty súdu ohľadne zákonného dôvodu, ktorý by mohol uplatniť
v okolnostiach prípadu tak, aby získal dôvod obmedziť sťažovateľovu osobnú slobodu.
Zároveň je indíciou o túžbe Okresného súdu Žilina za každú cenu nájsť zákonný dôvod
pre obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou. Odôvodnenie väzobného rozhodnutia
je účelové, motivované zámerom obmedziť sťažovateľovu osobnú slobodu...
Účelom ochrany článkom 17 ústavy, aj objektom jej ochrany je osobná sloboda.
Tá predurčuje výklad § 71 ods. 1 a § 71 ods. 2 TP. V právnom postavení osoby
obmedzovanej na osobnej slobode je zásadný rozdiel v spôsobe užívania osobnej slobody.
Kým v prípade § 71 ods. 1 TP je východiskovým stavom v danej veci „nedotknutá“ osobná
sloboda, pri uplatnení § 71 ods. 2 TP sa obmedzuje osobná sloboda tomu, kto už v tej istej
veci mal obmedzenú osobnú slobodu väzbou. Ak má ochrana osobnej slobody plniť svoj
ústavný účel, a nie slúžiť na obmedzenie osobnej slobody vždy, keď to prospeje záujmom
a činnosti orgánov činných v trestnom konaní, potom sa tento rozdiel musí vyjadriť
v rôznosti podmienok ochrany osobnej slobody obmedzovanej podľa § 71 ods. 1 TP a podľa
§ 71 ods. 2 TP. Orgány činné v trestnom konaní musia v materiálnom právnom štáte
uplatňovať svoju právomoc spôsobom a v kvalite, ktorá si nevyžaduje neustále
obmedzovanie osobnej slobody trestne stíhaných osôb.
Sťažovateľ namieta, že väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 TP nemožno kumulovať
s väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 2 TP, a to preto, lebo zákonom ustanovené podmienky
ochrany osobnej slobody pred obmedzením väzbou sa odlišujú podľa typu väzby...
Podmienky ústavnej ochrany v prípade útekovej väzby a preventívnej väzby sú
voľnejšie z pohľadu nariadenia obmedzenia osobnej slobody, ako podmienky ústavnej
ochrany pred obmedzením osobnej slobody opätovnou väzbou. Pri vzatí do väzby či už
z dôvodu útekovej väzby alebo preventívnej väzby stačí prítomnosť dočasného väzobného
dôvodu. Neskôr sa väzba nelegitimizuje už iba týmto dočasným (počiatočným) väzobným
dôvodom. K počiatočnému väzobnému dôvodu sa musí pridať ďalší zákonom ustanovený
dôvod...
V okolnostiach prípadu skutkový stav odôvodňoval konanie o opätovnej väzbe, a tým
vylúčil aplikovateľnosť ustanovení TP o útekovej väzbe aj o preventívnej väzbe. Krajský súd
v Žiline bez vysvetlenia právnych dôvodov si vybral opačnú alternatívu a v hodnotení
skutkového stavu zanedbal podmienky ochrany osobnej slobody pred obmedzením
opätovnou väzbou.
Okresný súd Žilina sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na podmienky
ochrany osobnej slobody pred útekovou väzbou a preventívnou väzbou, čím zbavil
sťažovateľa dobrodenia, ktoré mu plynie z ústavnej ochrany pred opätovnou väzbou.
Krajský súd v Žiline tým, že sa sústredil na obhajobu rozhodnutia Okresného súdu
Žilina, vykonal neúplný prieskum ústavnej ochrany priznanej sťažovateľovi v rozsahu
ochrany pred opätovnou väzbou, a tak spôsobil porušenie tejto ochrany, ktorá zostala
sťažovateľovi upretá aj v konaní pred súdom druhého stupňa.
Postup oboch súdov mal za následok, že sťažovateľovi sa vôbec nedostalo ochrany
osobnej slobody podľa § 71 ods. 2 TP. Namiesto toho mu súdy najskôr vnútili v okolnostich
prípadu nenáležitú ochranu podľa § 71 ods. 1 TP a následne mu ani tú neposkytli v rozsahu
ústavou zaručenej ochrany.».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd ignoroval ústavný účel ochrany osobnej
slobody pred jej obmedzením väzbou, ignoroval aj základné zásady trestného konania
ustanovené v § 2 Trestného poriadku, rovnako aj skutočnosť, že v minulosti vykonával
väzbu aj v trestnom konaní, v ktorom bol napokon oslobodený spod obžaloby v celom
rozsahu a zanedbal aj vlastný prieskum rýchlosti postupu orgánov činných v trestnom
konaní. Poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd nevzal zreteľ ani na výchovnú funkciu
trestu odňatia slobody, ktorému sa v predchádzajúcom období podrobil a k jeho náprave
nedošlo. Namieta, že k porušeniu označeného práva došlo aj preto, že neboli splnené nielen
podmienky opätovnej väzby ale ani podmienky útekovej a preventívnej väzby.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50
ods. 3 ústavy sťažovateľ tvrdí, že krajský súd priznal rozhodujúci právny význam okolnosti
výrazne vzdialenej právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku potvrdzujúceho sťažovateľovu
vinu (konkrétne, že je osobou majúcou sklony k páchaniu trestnej činnosti) a mal sa uchýliť
k všeobecným a špekulatívnym dohadom. V tejto súvislosti pripomína, že skutočnosť
podania obžaloby nemôže byť sama osebe právnym titulom na jeho držanie vo väzbe a že
táto okolnosť má osobitnú váhu pri rozhodovaní o opätovnej väzbe.
Aj v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ rozsiahlo cituje z judikatúry ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a namieta, že v napadnutom uznesení krajský súd
neformuluje presvedčivé a relevantné dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné sťažovateľovu
osobnú slobodu obmedziť. Pri svojom rozhodovaní krajský súd neprihliadal na skutočnosť,
že väzba je krajné a výnimočné opatrenie uplatňované pri trestnom stíhaní fyzickej osoby
a zásadne je opatrením fakultatívnej povahy. Poukaz sťažovateľa na iné rozhodnutie
krajského súdu vydané v totožnej trestnej veci (č. k. 2 TPo 398/2012-155) mal zostať
bez povšimnutia. Sťažovateľ zároveň namieta závery napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorý vyhodnotil postup okresného súdu ako správny, hoci sa pri rozhodovaní o väzbe
zaoberal právne irelevantnými okolnosťami a na argumenty v prospech sťažovateľa
neprihliadal.
Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy dáva sťažovateľ do súvislosti
s porušením princípov materiálneho právneho štátu, ktoré zahŕňajú povinnosť orgánov
verejnej moci dodržiavať ústavnoprávne normy a základné práva a slobody zaručené
ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„ 1. Krajský súd v Žiline uznesením 2Tos/28/2014-3329 zo dňa 19. marca 2014...
p o r u š i 1 základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17
odsek 5 a odsek 2 Ústavy... v spojení so základným právom na súdnu ochranu priznaným
článkom 46 odsek 1 Ústavy..., ďalej v spojení s právom na prezumpciu neviny podľa článku
50 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s článkom 1 odsek 1 a článkom 2
odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline 2Tos/28/2014-3329 sa zrušuje a Krajskému
súdu v Žiline prikazuje, aby F. S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej
republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
a na osobnú slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000,- euro. Krajský súd v Žiline
je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky...
4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro
a 88 centov, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Jánovi
Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a základného práva prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je
najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko
z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že
jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,
či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého
obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo
byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen
pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby
je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,
a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Vzhľadom na aplikovateľnosť judikatúry ESĽP pokiaľ ide o obsah základného práva
na osobnú slobodu, ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosť preskúmať dôvody
väzby obvineného v priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, ak okolnosti ďalej
neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak
v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby nemôže
byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay
v. Veľká Británia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok
z 26. októbra 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti
jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003,
bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými
vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana
jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. októbra 1990, bod 27).
Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať
o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,
rozsudok z 11. júna 2006, bod 142).
V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že väzba
predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa
čl. 17 ústavy, pričom väzba nie je trestom, ale je výlučne procesným opatrením, ktorého
účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby trestného konania.
Ďalej uviedol, že účelom väzby je „zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie
a výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/)... zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval
uskutočňovanie dôkazov (§ 71 ods. 1 písm. b/)... chrániť spoločnosť pred dokonaním
trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním (§ 71 ods. 1 písm. c/)“
a v konečnom dôsledku aj zabezpečiť osobu „obvineného pre trestné konanie a výkon trestu
po tom, čo bol prepustený v tej istej veci z väzby (§ 71 ods. 2 Tr. por.)...
Základné materiálne podmienky väzby tvoria jednak skutkové okolnosti vzatia
do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a tiež existencia niektorého z dôvodov
väzby, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava pre tzv. útekovú väzbu, kolúznu väzbu alebo preventívnu väzbu (§ 71 ods. 1 Tr. por.).
Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne.
V danom prípade u obvineného F. S. už predchádzajúcim rozhodnutím (vyššie
uvedeným) bolo rozhodované o väzbe, pričom dôvody väzby boli konštatované. Z dôvodu
nariadeného výkonu trestu odňatia slobody aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR
III. ÚS 79/2000, v ktorom sa konštatovalo, že výkon trestu odňatia slobody má prioritu pred
väzbou, bol obvinený S. prepustený z väzby do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý
aktuálne až do 23.3.2014 vykonáva.
Trestný poriadok v ustanovení § 71 ods. 2 umožňuje, aby súd opätovne rozhodol
o vzatí obvineného do väzby v tej istej veci po tom, čo bol obvinený prepustený z väzby
na slobodu. Podmienkou aplikácie postupu podľa tohto zákonného ustanovenia je, aby
vznikol niektorý z dôvodov väzby uvedený v tomto odseku...
Krajský súd konštatuje po preskúmaní veci z dôvodu podanej sťažnosti obvineným, že
okresný súd v rámci procesného postupu dodržal základné zásady trestného konania
uvedené v ustanovení § 2 Tr. por. a dospel k vyhlásenému uzneseniu po správnom
procesnom postupe v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré trestný proces
upravujú. Rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie nemožno vytknúť žiadnu chybu či
nedostatok, odôvodnenie uznesenia učinil okresný súd zodpovedajúcim spôsobom,
podrobne, dostatočne a presvedčivo a krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého
uznesenia v celom rozsahu odkazuje. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že
rozhodnutia súdov v dvojinštančnom súdnom konaní tvoria jednotu a odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o opravnom prostriedku a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v opravnom konaní preskúmava.
Okresný súd sa veľmi podrobne zaoberal vo svojom rozhodnutí materiálnymi
dôvodmi väzby, keď možno s ním súhlasiť, že vo veci bolo zabezpečené množstvo dôkazov,
pričom dôvodné podozrenie, že obvinený sa dopustil žalovanej trestnej činnosti, vyústilo až
do podania obžaloby, a teda podozrenie z trestnej činnosti, ktoré bolo premietnuté
v uznesení o vznesení obvinenia, sa zosilnilo natoľko, že prokurátor pristúpil k podaniu
obžaloby.
Je pravdou, že skutok v podanej obžalobe je zosúladený s vykonaným dokazovaním,
pričom nie je totožný tak, ako bol uvedený vo vznesenom obvinení. Tu aj podľa názoru
krajského súdu nedošlo k narušeniu totožnosti skutku a aj s ohľadom na správny procesný
postup vyšetrovateľa, keď o tejto skutočnosti upovedomil obvineného, nasvedčuje
zákonnosti trestného konania. Obvinený F. S. je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného
činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zák.
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestného činu všeobecného ohrozenia podľa
§ 179 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Možno
konštatovať, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený v spolupáchateľstve s ďalšími osobami. Na tomto mieste
krajský súd odkazuje na dôkazy, na ktoré poukázal okresný súd vo svojom rozhodnutí,
pričom naďalej pripomína, že rozhodnutie o vine či nevine obvineného S. bude predmetom
ďalšieho dokazovania a zákonného konania pred okresným súdom.
Pokiaľ ide o dôvody väzby, tieto boli okresným súdom zistené správne. Okresný súd
pritom vychádzal zo samotnej výpovede obvineného F. S., ktorý síce uviedol, že má trvalé
bydlisko evidované na..., pričom ide o mestský byt, v ktorom pred vzatím do väzby býval.
V tom čase mal uzavretú nájomnú zmluvu s M. a po jeho vzatí do väzby predmetný vzťah
zanikol a toho času býva v byte J. R., aj keď on sám má stále na tomto mieste evidovaný
trvalý pobyt a má tam uskladnené svoje veci, pričom s R. je dohodnutý, že po prepustení
z výkonu trestu by v byte býval aj on. Uviedol však aj ďalšie možnosti, ktoré by mu boli
v prípade prepustenia z výkonu trestu a aj jeho nevzatia do väzby umožnené. Okresný súd
však správne konštatuje, že podľa lustrácie v systéme REGOP F. S. má uvedený trvalý
pobyt Ž. s poznámkou od 4.6.2013. Nemá teda nikde uvedený trvalý pobyt na ním
uvedených miestach.
Obvinený k odôvodneniu sťažnosti pripojil čestné prehlásenie J. R., ktorý prehlasuje,
že je nájomnom nájomného bytu na ulici..., na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej
s mestom a ním, pričom predmetný byt mal predtým v nájme F. S. J. R. pritom čestne
prehlasuje, že s F. S. je dohodnutý, že po prepustení z väzby na slobodu, prípadne z výkonu
trestu tomuto umožní trvalý pobyt na adrese..., pretože na tomto sa dohodli a má aj
predbežný súhlas mesta, ktoré bude súhlasiť, aby si F. S. nahlásil trvalý pobyt na uvedenej
adrese a tento byt aj reálne užíval.
Ani toto čestné prehlásenie nezmenilo v tomto štádiu konania stav konštatovaný
okresným súdom, že obvinený nemá v čase prepustenia z výkonu trestu nikde uvedený trvalý
pobyt. Čestné prehlásenie osoby, ktorá nerozhoduje o prihlásení k trvalému pobytu nemôže
mať vplyv na rozhodnutie súdu. Z uvedeného dôvodu aj s ohľadom na závažnosť trestných
činov, ktoré sa obvinenému kladú za vinu a s prihliadnutím na jeho predchádzajúce
tvrdenie, že pred vzatím do väzby sa zdržiaval na viacerých miestach, vzniká obava, že
v prípade prepustenia obvineného na slobodu by ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä z dôvodu, že nemá stále bydlisko a tiež že mu hrozí
vysoký trest. Z uvedeného dôvodu jednoznačne vyplýva záver o dôvodnosti väzby útekovej
podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. konštatovaný okresným
súdom, aj tento záver je správny. Podľa aktuálneho odpisu z registra trestov obvinený má
v tomto odpise 6 záznamov, pričom 3-krát sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.
Obvinený bol dňa 19.11.2008 Krajským súdom Žilina vo veci, sp. zn. 4T/11/00 odsúdený
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2010, sp. zn. 2To/5/2009
na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením
do II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom následne bol tento trest zrušený rozsudkom
Krajského súdu Žilina zo dňa 26.2.2009, sp. zn. 3T/6/2004 v spojení s rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.4.2012, sp. zn. 3To/8/2011, nakoľko bol uložený súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov nepodmienečne so zaradením
do II. nápravnovýchovnej skupiny. Tento trest si F. S. v súčasnosti aktuálne vykonáva, čo
vyplýva aj z lustrácie v ZVJS.
Z odpisu registra trestov možno konštatovať, že obvinený je osobou, ktorá má sklony
k páchaniu trestnej činnosti a nemožno neprihliadať na ďalšie trestné konania, ktoré
podrobne rozpísal okresný súd vo svojom rozhodnutí, kedy na obvineného boli podané
ďalšie obžaloby pre viacero skutkov. Je pravdou, že voči obvinenému boli trestné stíhania
aj zastavené a naviac bol obvinený v minulosti oslobodený spod obžaloby. Tieto skutočnosti
preukázané, avšak signifikantné je predovšetkým to, že obvinený S. sa na základe ďalších
dôkazov stal podozrivým aj z ďalšej závažnej trestnej činnosti. Nemožno opomenúť samotné
trestné konanie, ktoré sa v tejto veci kladie obvinenému za vinu, kedy je obvinený podozrivý
zo závažnej trestnej činnosti, nielen uvedenej v bode 1/, kde je podozrivý z pokusu vraždy
V. M., ale predovšetkým s ohľadom na skutok v bode 2/, kedy je podozrenie, že pri pokuse
vraždy niekoho iného došlo k výbuchu nástražného výbušného systému a k usmrteniu troch
úplne náhodných osôb, čím je následok a samotné konanie v rovine veľmi závažného
trestného činu.
Z vyššie uvedených dôvodov je daná jednoznačne obava, že obvinený by mohol
v prípade jeho prepustenia na slobodu pokračovať v trestnej činnosti, preto je jeho pobyt
na slobode spojený s vážnou obavou spočívajúcou jednak v dôvodnosti útekovej väzby alebo
v dôvodnosti pokračovania v trestnej činnosti. Z uvedených dôvodov krajský súd dospel
k jednoznačnému záveru, že rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do opätovnej
väzby je správne a zákonné.
Obvinený v odôvodnení sťažnosti poukázal na zásadu primeranosti v kontexte
ustanovenia § 76 ods. 6 Tr. por. a maximálnu dĺžku prípustného trvania väzby. Krajský súd
nezistil - s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti, ktorá sa kladie obvinenému za vinu -
neprimeranosť trvania väzby, keď v danej veci bol obvinený doposiaľ vo väzbe od
27.8.2010 do 26.11.2010, preto porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil.
Okresný súd správne ex lége v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 67/2013 zo dňa 5.6.2013 skúmal, či nie je v danom prípade možné nahradiť väzbu
inštitútom dohľadu probačného a mediačného úradníka, pričom rovnako aj krajský súd sa
stotožňuje s tým, že nahradenie väzby v danom prípade nie je dostatočné a neposkytovalo
by adekvátnu záruku, že obvinený by či už nepáchal ďalšiu trestnú činnosť alebo nevyhýbal
sa trestnému stíhaniu.“.
Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,
ako aj vzhľadom na odkaz krajského súdu na odôvodnenie uznesenia okresného súdu ako
dostatočného, presvedčivého a podrobného ústavný súd pre posúdenie ústavnej
konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu,
ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre
rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejto otázke, pričom
zhodnotil aj dovtedajší priebeh trestného konania, a to ako v štádiu prípravného konania, tak
aj v štádiu konania pred súdom o už (v tom čas) podanej obžalobe. Na základe toho potom
okresný súd uviedol, že „stav dôkaznej matérie ku dňu konania neverejného zasadnutia dňa
10.3.2014, v porovnaní so stavom ku dňu 31.8.2010, kedy sudca pre prípravné konanie
rozhodol o vzatí obv. F. S. do väzby, bol podstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to
v neprospech obv. F. S.
Vzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru, že
prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby /dôvodnosť
vedenia trestného konania/ bola splnená.
Dôvod väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. bol v danom prípade
aktuálny. U obv. F. S. je daná dôvodná obava, že v prípade jeho pobytu na slobode hrozí, že
by sa skrýval aby sa vyhol trestnému stíhaniu /konaniu/, nakoľko tento nemá stále bydlisko
a hrozí mu vysoký trest.“. Okresný súd vo svojom uznesení sp. zn. 22 T/190/2013
z 10. marca 2014 nadväzne na to opísal svoje zistenia z neverejného zasadnutia o absencii
stáleho bydliska sťažovateľa, ktoré sú obdobné tým, ktoré uviedol krajský súd v už
citovanej časti jeho uznesenia.
Okresný súd v uznesení rozviedol aj svoj záver o existencii dôvodu väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (dôvodná obava, že obvinený by po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti) opierajúci sa o zistenia
z odpisu registra trestov, k čomu uviedol, že z „hľadiska zhodnotenia osoby obvineného
s poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať, že
tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obvinený bol aj
vo výkone trestu odňatia slobody. Naposledy bol potrestaný rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 3T/6/04 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 3To /8/2011 zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný
za vinného z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený, aj
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov...“. Zároveň poukázal na skutočnosť, že
proti „obvinenému sa t. č. vedie iné trestné stíhanie pre trestný čin vraždy /prípad O./, ktoré
trestné stíhanie bolo prokurátorom v roku 2013 prerušené“ , a že na obvineného prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry podal pod č. k. VII/2 Gv 161/08-205 28. marca 2013
«obžalobu pre 5 skutkov. Prvé 3 skutky prokurátor právne kvalifikoval ako
„organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/,
b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 - podloženie nástražného výbušného
systému pod vozidlo M. H., skutok č. 2 - ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného
systému pod vozidlo M. H., skutok č. 3 ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného
systému pod vozidlo M. H./. Skutok č. 4 a č. 5 prokurátor právne kvalifikoval ako
„organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/,
b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák; /skutok č. 4 - usmrtenie R. G. na
objednávku, skutok č. 5 požiadanie na iniciovanie nástražného výbušného systému pod
vozidlo M./. Súd vo veci doposiaľ meritórne nerozhodol.». Z uznesenia okresného súdu
ďalej vyplýva, že na sťažovateľa boli podané ďalšie dve obžaloby, a to pre „skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods.
2 písm. b/, f/ Tr. zák.“, ktorý sa mal stať na jeseň 1998 udretím M. L. tupou časťou sekery
do hlavy nad vopred vykopanou jamou s následkom spôsobenia smrti menovaného“,
a napokon aj pre skutok, vo veci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby, t. j. „pre pokus
trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, j/ Tr. zák.
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného ohrozenia podľa
§ 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9-ods. 2 Tr. zák. pre
skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie nástražného
výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby V. M. so spôsobením smrti iných
troch náhodných osôb/“.
Nadväzne na to okresný súd konštatoval, že z «povahy trestnej činnosti, ktorá sa
obvinenému v týchto veciach kladie za vinu možno konštatovať, že ide o jednu
z najzávažnejších trestných činností v spoločnosti, ktorá má mimoriadne vysoký stupeň
spoločenskej nebezpečnosti. Z obsahu zabezpečenej dôkaznej matérie je zrejmé, že
predmetné /žalované - 22T/190/2013/ konanie obvineného malo povahu vyporiadávania si
účtov medzi osobami, ktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali
násilnej a majetkovej trestnej činnosti. Osoba obvineného je v obžalobách podaných t. č.
na Okresnom súde Žilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali povahu „odstraňovania bielych
koní, likvidácie svedkov“ ich usmrtením spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým.
Vo všetkých troch podaných obžalobách, bude súd v ďalšom rozhodovať, o vine.
resp. nevine obvineného. Z obsahu obžaloby je zrejmé, že prokurátor na hlavnom
pojednávaní navrhuje vypočuť vysoký počet svedkov, ktorí sa budú vyjadrovať práve
k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí obvinených a svedkov je
zrejmé, že títo v prípravnom konaní popísali spôsob akým sa mal obv. F. S. dopustiť
žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter trestnej veci, zadokumentovaný dôkazný
stav a zhodnotenie osoby obv. F. S. ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu
vzniká dôvodná obava, že tento by mohol v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody pokračovať v trestnej činnosti.
Záujem spoločnosti na ochrane hodnôt, akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu
konania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obv. F. S. aby bolo hlavné
pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.
Na popísanej hrozbe nemení nič preukázaná skutočnosť, že prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky - Bratislava v iných
trestných veciach zastavil trestné stíhanie obv. F. S. Závažnosť a relevantnosť trestných vecí
v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina podané obžaloby práve naopak
zvýrazňuje mieru spoločenskej nebezpečnosti konania obvineného, ktorá sa mu kladie
obžalobou za vinu.
V nadväznosti na definované dôvody väzby obv. F. S. súd z úradnej povinnosti
skúmal, či väzbu obvineného nie je možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného
úradníka súdu.
Stav dôkaznej matérie, štádium trestného konania a závažnosť trestnej činnosti, ktorá
sa mu kladie za vinu vytvárajú všetky predpoklady na to aby súd väzbu obvineného
nenahrádzal inštitútom dohľadu probačného a mediačného súdu, nakoľko táto nie je podľa
názoru súdu v tomto štádiu konania dostatočná.
V danom prípade na rozhodnutie o opätovnom vzatí obvineného do väzby v kontexte
ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por. postačuje skutočnosť, že obvinený bol prepustený
z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, pričom sú tu konkrétne
skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/,b/, alebo
c/ Tr. por.».
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý
jeho vydaniu predchádzal, to všetko s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok, pričom
dospel k záveru, že uznesením ani týmto postupom k porušeniu základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy dôjsť nemohlo.
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5
ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.
Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou
súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody
[čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje
na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov
zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43).
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest...
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby,
môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak bol prepustený z väzby preto, že nastúpil
do výkonu trestu odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý
z dôvodov väzby podľa odseku 1.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera...
Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý... Predseda senátu alebo sudca
pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom,
prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe...
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu
obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad
obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Z citovaných častí napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia
okresného súdu, obsah ktorého si krajský súd v plnom rozsahu osvojil, vyplýva, že konajúce
súdy rozsiahlo a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody
sťažovateľa. Nemožno sa preto stotožniť s jeho argumentáciou o arbitrárnej podstate
napadnutého uznesenia, keďže označené uznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových)
okolností zohľadňovaných pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa a nevyvracia ani
skutočnosť, že dôvodnosť podozrenia zo závažnej trestnej činnosti sťažovateľa opísanej
v napadnutom uznesení viedla (na základe výsledkov dokazovania vykonaného
v prípravnom konaní) k podaniu obžaloby prokurátora.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Námietky sťažovateľa o neistote okresného
súdu (a nezákonnosti jeho uznesenia), ktorý sťažovateľovu väzbu kvalifikoval ako útekovú,
preventívnu a opätovnú zároveň, ústavný súd akceptovať nemohol, pretože z § 71 ods. 2
písm. d) Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o návrhu
na vzatie obvineného do opätovnej väzby je vždy povinný skúmať existenciu niektorého
z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Výklad § 71 ods. 2 písm. d)
Trestného poriadku, podľa ktorého je vo výroku uznesenia o vzatí obvineného do opätovnej
väzby uvádzané nielen toto ustanovenie, ale aj konkrétny dôvod upravený v § 71 ods. 1
Trestného poriadku, považuje ústavný súd za ústavne zlučiteľný s obsahom označeného
základného práva na osobnú slobodu. Takáto forma výroku uznesenia o vzatí obvineného
do väzby bola napokon posúdená ako ústavne konformná už aj v rámci konaní o iných
sťažnostiach doručených ústavnému súdu, pričom uvedené sťažnosti boli v dôsledku toho
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené (IV. ÚS 523/2012, IV. ÚS 556/2013).
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ani zákon, ani ústava a ani relevantná
judikatúra ústavného súdu, či ESĽP nestanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon
bezprostredne predchádzajúcej väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných
veciach. Rovnako prekážkou vzatia obvineného do väzby nie je ani skutočnosť, že
sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený.
Aj keď nemožno vylúčiť, že predchádzajúce obmedzenie osobnej slobody v inej trestnej
veci môže intenzitu obavy odôvodňujúcej väzobné stíhanie sťažovateľa ovplyvňovať,
pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré je oprávnený
hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie obvineného do väzby.
Toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je
funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní
obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum
jeho väzobného rozhodnutia teda spočíva len v posúdení, či k obmedzeniu osobnej slobody
sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.
Pred realizovaním svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy
dostatočne odôvodnili danosť dôvodov väzby, svoje závery opreli o konkrétne skutočnosti
a napadnuté rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy. Podľa názoru
ústavného súdu námietku vykonania neúplného prieskumu krajským súdom sťažovateľ
napriek rozsiahlosti sťažnosti v zásade nepodložil žiadnymi konkrétnymi argumentmi.
Ústavný súd stabilne prízvukuje, že ústava samotná tvorí jeden celok a zásah
do práva na osobnú slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17.
Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 ústavy zaručujúci
prezumpciu neviny obvineného. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby
so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala
len po nevyhnutnú dobu.
Sťažovateľ síce v argumentácii sťažnosti namieta, že k porušeniu uvedeného princípu
prezumpcie neviny malo dôjsť vzatím obvineného do väzby najmä z dôvodu, že na neho
bola podaná obžaloba, obsah napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj ním
preskúmavaného uznesenia okresného súdu však svedčí o celom rade iných dôvodov, ktoré
viedli všeobecné súdy k vydaniu sťažovateľom napádaných rozhodnutí (najmä neexistencia
stáleho bydliska obvineného, hrozba vysokého trestu, charakter trestnej veci, posúdenie
osoby sťažovateľa na základe predchádzajúcich právoplatných odsúdení). Z obsahu
napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd zohľadňoval pri svojom rozhodnutí aj
dĺžku doby, počas ktorej bol sťažovateľ už za danú trestnú činnosť vo väzbe, keď ustálil, že
za skutok, pre ktorý je súdený, bol vo väzbe od 27. augusta 2010 do 26. novembra 2010,
pričom uvedené zhodnotil tak, že „porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil“. Uvedená
doba predchádzajúcej väzby s prihliadnutím na stav konania v danej trestnej veci (konanie
je od podania obžaloby na sťažovateľa, t. j. od 28. marca 2013 v štádiu konania pred súdom)
teda nesvedčí o tom, že by vzhľadom na súdenú trestnú činnosť bolo možné považovať
väzbu sťažovateľa z ústavného hľadiska za neakceptovateľnú. Pritom ani na základe
sťažovateľom uvádzaných dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by v danej veci jeho
väzba trvala viac ako len nevyhnutnú dobu, čo by v opačnom prípade mohlo viesť
k porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd. Krajský súd napokon
v uznesení zdôraznil, že rozhodnutie o vine a nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania
a zákonného konania pred okresným súdom, preto ústavný súd nedospel k záveru, že by bol
napadnutým uznesením porušený princíp prezumpcie neviny.
Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný
prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa
nepreukázala neoprávnenosť uloženého obmedzenia osobnej slobody väzbou,
resp. preukázala sa jej nevyhnutnosť a primeranosť k dosiahnutiu legitímneho cieľa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo
arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci
konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ako aj základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré
mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým
uznesením okresného súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považoval sťažnosť
v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr.
III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazuje
na skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé
súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty práva
na osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení
osobnej slobody.
Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež
procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu.
V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže
túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy. Napokon
z obdobných dôvodov potvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie
o osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia
čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A,
č. 12, § 76).
Pokiaľ sa ďalej sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia
čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že označené články ústavy
neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými,
či všeobecnými ustanoveniami definujúcimi charakter Slovenskej republiky. V prípade
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy o porušení
konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne
práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním
individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným
porušením už konkrétne označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.
II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie označených
základných práv sťažovateľa (čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy) zistené nebolo, nie je
možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základného ustanovenia ústavy.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných
práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014
a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, uvedeným
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv ani
nadväzne citovaných článkov ústavy, a preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde jeho sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2014