Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 630/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom

Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prezumpciu neviny podľa v spojení s

ods. 1 a uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -3329 z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014

doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prezumpciu neviny podľa v spojení s a

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -3329

z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. marca 2014 vzatý do väzby

podľa z dôvodu podľa a Trestného

poriadku. Väzba mala začať plynúť okamihom prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu

odňatia slobody vykonávaného na základe rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012 a nebola nahradená dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa .

Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že je trestne stíhaný pre trestný čin pokusu o vraždu, ktorého sa

mal dopustiť v nezistenom období pred 9. júlom 1998. V čase rozhodovania o väzbe sa

nachádzal (so zarátaním niekoľkých väzieb) vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní

10 rokov. Ďalej uvádza, že v uvedenej veci už bol sťažovateľ vo väzbe na základe uznesenia

okresného súdu z 31. augusta 2010, avšak 26. novembra 2010 bol prepustený z väzby

z dôvodu nástupu do výkonu trestu uloženého právoplatným rozhodnutím súdu. V čase

podania sťažnosti mal mať celkovo strávené „v režime obmedzenia osobnej slobody

13,3 roka“. Sťažovateľ tiež prezentuje názor, že krajským súdom zdôrazňovaná správnosť

a zákonnosť uznesenia okresného súdu „poslúžila na obchádzanie účelu ústavnej ochrany,

možno až na zneužitie zákonných formulácií a to z dôvodu, že sťažovateľ bol orgánmi

činnými v trestnom konaní opakovane masmediálne prezentovaný ako významný zločinec“.

K otázke porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa

sťažovateľ cituje z judikatúry ústavného súdu k obsahu označeného článku a tento

následne teoreticko-právne vykladá, pričom v konkrétnej rovine svojho prípadu poukazuje

najmä na okresným súdom ustálenú kvalifikáciu dôvodov, pre ktoré bol vzatý do opätovnej

väzby [ ,

a ], z čoho vyvodzuje, že táto «zložitá právna

kvalifikácia je prejavom neistoty súdu ohľadne zákonného dôvodu, ktorý by mohol uplatniť

v okolnostiach prípadu tak, aby získal dôvod obmedziť sťažovateľovu osobnú slobodu.

Zároveň je indíciou o túžbe Okresného súdu Žilina za každú cenu nájsť zákonný dôvod

pre obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou. Odôvodnenie väzobného rozhodnutia

je účelové, motivované zámerom obmedziť sťažovateľovu osobnú slobodu...

Účelom ochrany článkom 17 , aj objektom jej ochrany je osobná sloboda.

Tá predurčuje výklad a . V právnom postavení osoby

obmedzovanej na osobnej slobode je zásadný rozdiel v spôsobe užívania osobnej slobody.

Kým v prípade je východiskovým stavom v danej veci „nedotknutá“ osobná

sloboda, pri uplatnení sa obmedzuje osobná sloboda tomu, kto už v tej istej

veci mal obmedzenú osobnú slobodu väzbou. Ak má ochrana osobnej slobody plniť svoj

ústavný účel, a nie slúžiť na obmedzenie osobnej slobody vždy, keď to prospeje záujmom

a činnosti orgánov činných v trestnom konaní, potom sa tento rozdiel musí vyjadriť

v rôznosti podmienok ochrany osobnej slobody obmedzovanej podľa a podľa

. Orgány činné v trestnom konaní musia v materiálnom právnom štáte

uplatňovať svoju právomoc spôsobom a v kvalite, ktorá si nevyžaduje neustále

obmedzovanie osobnej slobody trestne stíhaných osôb.

Sťažovateľ namieta, že väzobné dôvody podľa nemožno kumulovať

s väzobným dôvodom podľa , a to preto, lebo zákonom ustanovené podmienky

ochrany osobnej slobody pred obmedzením väzbou sa odlišujú podľa typu väzby...

Podmienky ústavnej ochrany v prípade útekovej väzby a preventívnej väzby sú

voľnejšie z pohľadu nariadenia obmedzenia osobnej slobody, ako podmienky ústavnej

ochrany pred obmedzením osobnej slobody opätovnou väzbou. Pri vzatí do väzby či už

z dôvodu útekovej väzby alebo preventívnej väzby stačí prítomnosť dočasného väzobného

dôvodu. Neskôr sa väzba nelegitimizuje už iba týmto dočasným (počiatočným) väzobným

dôvodom. K počiatočnému väzobnému dôvodu sa musí pridať ďalší zákonom ustanovený

dôvod...

V okolnostiach prípadu skutkový stav odôvodňoval konanie o opätovnej väzbe, a tým

vylúčil aplikovateľnosť ustanovení o útekovej väzbe aj o preventívnej väzbe. Krajský súd

v Žiline bez vysvetlenia právnych dôvodov si vybral opačnú alternatívu a v hodnotení

skutkového stavu zanedbal podmienky ochrany osobnej slobody pred obmedzením

opätovnou väzbou.

Okresný súd Žilina sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na podmienky

ochrany osobnej slobody pred útekovou väzbou a preventívnou väzbou, čím zbavil

sťažovateľa dobrodenia, ktoré mu plynie z ústavnej ochrany pred opätovnou väzbou.

Krajský súd v Žiline tým, že sa sústredil na obhajobu rozhodnutia Okresného súdu

Žilina, vykonal neúplný prieskum ústavnej ochrany priznanej sťažovateľovi v rozsahu

ochrany pred opätovnou väzbou, a tak spôsobil porušenie tejto ochrany, ktorá zostala

sťažovateľovi upretá aj v konaní pred súdom druhého stupňa.

Postup oboch súdov mal za následok, že sťažovateľovi sa vôbec nedostalo ochrany

osobnej slobody podľa . Namiesto toho mu súdy najskôr vnútili v okolnostich

prípadu nenáležitú ochranu podľa a následne mu ani tú neposkytli v rozsahu

zaručenej ochrany.».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd ignoroval ústavný účel ochrany osobnej

slobody pred jej obmedzením väzbou, ignoroval aj základné zásady trestného konania

ustanovené v , rovnako aj skutočnosť, že v minulosti vykonával

väzbu aj v trestnom konaní, v ktorom bol napokon oslobodený spod obžaloby v celom

rozsahu a zanedbal aj vlastný prieskum rýchlosti postupu orgánov činných v trestnom

konaní. Poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd nevzal zreteľ ani na výchovnú funkciu

trestu odňatia slobody, ktorému sa v predchádzajúcom období podrobil a k jeho náprave

nedošlo. Namieta, že k porušeniu označeného práva došlo aj preto, že neboli splnené nielen

podmienky opätovnej väzby ale ani podmienky útekovej a preventívnej väzby.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50

ods. 3 sťažovateľ tvrdí, že krajský súd priznal rozhodujúci právny význam okolnosti

výrazne vzdialenej právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku potvrdzujúceho sťažovateľovu

vinu (konkrétne, že je osobou majúcou sklony k páchaniu trestnej činnosti) a mal sa uchýliť

k všeobecným a špekulatívnym dohadom. V tejto súvislosti pripomína, že skutočnosť

podania obžaloby nemôže byť sama osebe právnym titulom na jeho držanie vo väzbe a že

táto okolnosť má osobitnú váhu pri rozhodovaní o opätovnej väzbe.

Aj v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

sťažovateľ rozsiahlo cituje z judikatúry ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a namieta, že v napadnutom uznesení krajský súd

neformuluje presvedčivé a relevantné dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné sťažovateľovu

osobnú slobodu obmedziť. Pri svojom rozhodovaní krajský súd neprihliadal na skutočnosť,

že väzba je krajné a výnimočné opatrenie uplatňované pri trestnom stíhaní fyzickej osoby

a zásadne je opatrením fakultatívnej povahy. Poukaz sťažovateľa na iné rozhodnutie

krajského súdu vydané v totožnej trestnej veci (č. k. -155) mal zostať

bez povšimnutia. Sťažovateľ zároveň namieta závery napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorý vyhodnotil postup okresného súdu ako správny, hoci sa pri rozhodovaní o väzbe

zaoberal právne irelevantnými okolnosťami a na argumenty v prospech sťažovateľa

neprihliadal.

Namietané porušenie a dáva sťažovateľ do súvislosti

s porušením princípov materiálneho právneho štátu, ktoré zahŕňajú povinnosť orgánov

verejnej moci dodržiavať ústavnoprávne normy a základné práva a slobody zaručené

, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„ 1. Krajský súd v Žiline uznesením -3329 zo dňa 19. marca 2014...

p o r u š i 1 základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17

odsek 5 a odsek 2 ... v spojení so základným právom na súdnu ochranu priznaným

článkom 46 odsek 1 ..., ďalej v spojení s právom na prezumpciu neviny podľa článku

50 odsek 2 , ako aj v spojení s článkom 1 odsek 1 a článkom 2

odsek 2 .

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline -3329 sa zrušuje a Krajskému

súdu v Žiline prikazuje, aby F. S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Slovenskej

republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

a na osobnú slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000,- euro. Krajský súd v Žiline

je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky...

4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro

a 88 centov, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Jánovi

Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a základného práva prezumpciu neviny podľa

napadnutým uznesením

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že

jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo

byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Vzhľadom na aplikovateľnosť judikatúry ESĽP pokiaľ ide o obsah základného práva

na osobnú slobodu, ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosť preskúmať dôvody

väzby obvineného v priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, ak okolnosti ďalej

neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak

v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby nemôže

byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay

v. Veľká Británia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok

z 26. októbra 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti

jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003,

bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými

vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana

jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. októbra 1990, bod 27).

Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať

o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,

rozsudok z 11. júna 2006, bod 142).

V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že väzba

predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa

, pričom väzba nie je trestom, ale je výlučne procesným opatrením, ktorého

účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby trestného konania.

Ďalej uviedol, že účelom väzby je „zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie

a výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/)... zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval

uskutočňovanie dôkazov (§ 71 ods. 1 písm. b/)... chrániť spoločnosť pred dokonaním

trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním (§ 71 ods. 1 písm. c/)“

a v konečnom dôsledku aj zabezpečiť osobu „obvineného pre trestné konanie a výkon trestu

po tom, čo bol prepustený v tej istej veci z väzby ( )...

Základné materiálne podmienky väzby tvoria jednak skutkové okolnosti vzatia

do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a tiež existencia niektorého z dôvodov

väzby, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava pre tzv. útekovú väzbu, kolúznu väzbu alebo preventívnu väzbu ( ).

Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne.

V danom prípade u obvineného F. S. už predchádzajúcim rozhodnutím (vyššie

uvedeným) bolo rozhodované o väzbe, pričom dôvody väzby boli konštatované. Z dôvodu

nariadeného výkonu trestu odňatia slobody aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR

, v ktorom sa konštatovalo, že výkon trestu odňatia slobody má prioritu pred

väzbou, bol obvinený S. prepustený z väzby do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý

aktuálne až do 23.3.2014 vykonáva.

v ustanovení umožňuje, aby súd opätovne rozhodol

o vzatí obvineného do väzby v tej istej veci po tom, čo bol obvinený prepustený z väzby

na slobodu. Podmienkou aplikácie postupu podľa tohto zákonného ustanovenia je, aby

vznikol niektorý z dôvodov väzby uvedený v tomto odseku...

Krajský súd konštatuje po preskúmaní veci z dôvodu podanej sťažnosti obvineným, že

okresný súd v rámci procesného postupu dodržal základné zásady trestného konania

uvedené v ustanovení a dospel k vyhlásenému uzneseniu po správnom

procesnom postupe v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré trestný proces

upravujú. Rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie nemožno vytknúť žiadnu chybu či

nedostatok, odôvodnenie uznesenia učinil okresný súd zodpovedajúcim spôsobom,

podrobne, dostatočne a presvedčivo a krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého

uznesenia v celom rozsahu odkazuje. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že

rozhodnutia súdov v dvojinštančnom súdnom konaní tvoria jednotu a odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o opravnom prostriedku a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v opravnom konaní preskúmava.

Okresný súd sa veľmi podrobne zaoberal vo svojom rozhodnutí materiálnymi

dôvodmi väzby, keď možno s ním súhlasiť, že vo veci bolo zabezpečené množstvo dôkazov,

pričom dôvodné podozrenie, že obvinený sa dopustil žalovanej trestnej činnosti, vyústilo až

do podania obžaloby, a teda podozrenie z trestnej činnosti, ktoré bolo premietnuté

v uznesení o vznesení obvinenia, sa zosilnilo natoľko, že prokurátor pristúpil k podaniu

obžaloby.

Je pravdou, že skutok v podanej obžalobe je zosúladený s vykonaným dokazovaním,

pričom nie je totožný tak, ako bol uvedený vo vznesenom obvinení. Tu aj podľa názoru

krajského súdu nedošlo k narušeniu totožnosti skutku a aj s ohľadom na správny procesný

postup vyšetrovateľa, keď o tejto skutočnosti upovedomil obvineného, nasvedčuje

zákonnosti trestného konania. Obvinený F. S. je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného

činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zák.

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestného činu všeobecného ohrozenia podľa

§ 179 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Možno

konštatovať, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený v spolupáchateľstve s ďalšími osobami. Na tomto mieste

krajský súd odkazuje na dôkazy, na ktoré poukázal okresný súd vo svojom rozhodnutí,

pričom naďalej pripomína, že rozhodnutie o vine či nevine obvineného S. bude predmetom

ďalšieho dokazovania a zákonného konania pred okresným súdom.

Pokiaľ ide o dôvody väzby, tieto boli okresným súdom zistené správne. Okresný súd

pritom vychádzal zo samotnej výpovede obvineného F. S., ktorý síce uviedol, že má trvalé

bydlisko evidované na..., pričom ide o mestský byt, v ktorom pred vzatím do väzby býval.

V tom čase mal uzavretú nájomnú zmluvu s M. a po jeho vzatí do väzby predmetný vzťah

zanikol a toho času býva v byte J. R., aj keď on sám má stále na tomto mieste evidovaný

trvalý pobyt a má tam uskladnené svoje veci, pričom s R. je dohodnutý, že po prepustení

z výkonu trestu by v byte býval aj on. Uviedol však aj ďalšie možnosti, ktoré by mu boli

v prípade prepustenia z výkonu trestu a aj jeho nevzatia do väzby umožnené. Okresný súd

však správne konštatuje, že podľa lustrácie v systéme REGOP F. S. má uvedený trvalý

pobyt Ž. s poznámkou od 4.6.2013. Nemá teda nikde uvedený trvalý pobyt na ním

uvedených miestach.

Obvinený k odôvodneniu sťažnosti pripojil čestné prehlásenie J. R., ktorý prehlasuje,

že je nájomnom nájomného bytu na ulici..., na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej

s mestom a ním, pričom predmetný byt mal predtým v nájme F. S. J. R. pritom čestne

prehlasuje, že s F. S. je dohodnutý, že po prepustení z väzby na slobodu, prípadne z výkonu

trestu tomuto umožní trvalý pobyt na adrese..., pretože na tomto sa dohodli a má aj

predbežný súhlas mesta, ktoré bude súhlasiť, aby si F. S. nahlásil trvalý pobyt na uvedenej

adrese a tento byt aj reálne užíval.

Ani toto čestné prehlásenie nezmenilo v tomto štádiu konania stav konštatovaný

okresným súdom, že obvinený nemá v čase prepustenia z výkonu trestu nikde uvedený trvalý

pobyt. Čestné prehlásenie osoby, ktorá nerozhoduje o prihlásení k trvalému pobytu nemôže

mať vplyv na rozhodnutie súdu. Z uvedeného dôvodu aj s ohľadom na závažnosť trestných

činov, ktoré sa obvinenému kladú za vinu a s prihliadnutím na jeho predchádzajúce

tvrdenie, že pred vzatím do väzby sa zdržiaval na viacerých miestach, vzniká obava, že

v prípade prepustenia obvineného na slobodu by ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä z dôvodu, že nemá stále bydlisko a tiež že mu hrozí

vysoký trest. Z uvedeného dôvodu jednoznačne vyplýva záver o dôvodnosti väzby útekovej

podľa

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa konštatovaný okresným

súdom, aj tento záver je správny. Podľa aktuálneho odpisu z registra trestov obvinený má

v tomto odpise 6 záznamov, pričom 3-krát sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.

Obvinený bol dňa 19.11.2008 Krajským súdom Žilina vo veci, sp. zn. odsúdený

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2010, sp. zn.

na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením

do II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom následne bol tento trest zrušený rozsudkom

Krajského súdu Žilina zo dňa 26.2.2009, sp. zn. v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.4.2012, sp. zn. , nakoľko bol uložený súhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov nepodmienečne so zaradením

do II. nápravnovýchovnej skupiny. Tento trest si F. S. v súčasnosti aktuálne vykonáva, čo

vyplýva aj z lustrácie v ZVJS.

Z odpisu registra trestov možno konštatovať, že obvinený je osobou, ktorá má sklony

k páchaniu trestnej činnosti a nemožno neprihliadať na ďalšie trestné konania, ktoré

podrobne rozpísal okresný súd vo svojom rozhodnutí, kedy na obvineného boli podané

ďalšie obžaloby pre viacero skutkov. Je pravdou, že voči obvinenému boli trestné stíhania

aj zastavené a naviac bol obvinený v minulosti oslobodený spod obžaloby. Tieto skutočnosti

preukázané, avšak signifikantné je predovšetkým to, že obvinený S. sa na základe ďalších

dôkazov stal podozrivým aj z ďalšej závažnej trestnej činnosti. Nemožno opomenúť samotné

trestné konanie, ktoré sa v tejto veci kladie obvinenému za vinu, kedy je obvinený podozrivý

zo závažnej trestnej činnosti, nielen uvedenej v bode 1/, kde je podozrivý z pokusu vraždy

V. M., ale predovšetkým s ohľadom na skutok v bode 2/, kedy je podozrenie, že pri pokuse

vraždy niekoho iného došlo k výbuchu nástražného výbušného systému a k usmrteniu troch

úplne náhodných osôb, čím je následok a samotné konanie v rovine veľmi závažného

trestného činu.

Z vyššie uvedených dôvodov je daná jednoznačne obava, že obvinený by mohol

v prípade jeho prepustenia na slobodu pokračovať v trestnej činnosti, preto je jeho pobyt

na slobode spojený s vážnou obavou spočívajúcou jednak v dôvodnosti útekovej väzby alebo

v dôvodnosti pokračovania v trestnej činnosti. Z uvedených dôvodov krajský súd dospel

k jednoznačnému záveru, že rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do opätovnej

väzby je správne a zákonné.

Obvinený v odôvodnení sťažnosti poukázal na zásadu primeranosti v kontexte

ustanovenia a maximálnu dĺžku prípustného trvania väzby. Krajský súd

nezistil - s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti, ktorá sa kladie obvinenému za vinu -

neprimeranosť trvania väzby, keď v danej veci bol obvinený doposiaľ vo väzbe od

27.8.2010 do 26.11.2010, preto porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil.

Okresný súd správne ex lége v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 5.6.2013 skúmal, či nie je v danom prípade možné nahradiť väzbu

inštitútom dohľadu probačného a mediačného úradníka, pričom rovnako aj krajský súd sa

stotožňuje s tým, že nahradenie väzby v danom prípade nie je dostatočné a neposkytovalo

by adekvátnu záruku, že obvinený by či už nepáchal ďalšiu trestnú činnosť alebo nevyhýbal

sa trestnému stíhaniu.“.

Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)

krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,

ako aj vzhľadom na odkaz krajského súdu na odôvodnenie uznesenia okresného súdu ako

dostatočného, presvedčivého a podrobného ústavný súd pre posúdenie ústavnej

konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu,

ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre

rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejto otázke, pričom

zhodnotil aj dovtedajší priebeh trestného konania, a to ako v štádiu prípravného konania, tak

aj v štádiu konania pred súdom o už (v tom čas) podanej obžalobe. Na základe toho potom

okresný súd uviedol, že „stav dôkaznej matérie ku dňu konania neverejného zasadnutia dňa

10.3.2014, v porovnaní so stavom ku dňu 31.8.2010, kedy sudca pre prípravné konanie

rozhodol o vzatí obv. F. S. do väzby, bol podstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to

v neprospech obv. F. S.

Vzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru, že

prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby /dôvodnosť

vedenia trestného konania/ bola splnená.

Dôvod väzby obvineného podľa bol v danom prípade

aktuálny. U obv. F. S. je daná dôvodná obava, že v prípade jeho pobytu na slobode hrozí, že

by sa skrýval aby sa vyhol trestnému stíhaniu /konaniu/, nakoľko tento nemá stále bydlisko

a hrozí mu vysoký trest.“. Okresný súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 10. marca 2014 nadväzne na to opísal svoje zistenia z neverejného zasadnutia o absencii

stáleho bydliska sťažovateľa, ktoré sú obdobné tým, ktoré uviedol krajský súd v už

citovanej časti jeho uznesenia.

Okresný súd v uznesení rozviedol aj svoj záver o existencii dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) (dôvodná obava, že obvinený by po prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti) opierajúci sa o zistenia

z odpisu registra trestov, k čomu uviedol, že z „hľadiska zhodnotenia osoby obvineného

s poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať, že

tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obvinený bol aj

vo výkone trestu odňatia slobody. Naposledy bol potrestaný rozsudku Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný

za vinného z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený, aj

súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov...“. Zároveň poukázal na skutočnosť, že

proti „obvinenému sa t. č. vedie iné trestné stíhanie pre trestný čin vraždy /prípad O./, ktoré

trestné stíhanie bolo prokurátorom v roku 2013 prerušené“ , a že na obvineného prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry podal pod č. k. VII/2 Gv 161/08-205 28. marca 2013

«obžalobu pre 5 skutkov. Prvé 3 skutky prokurátor právne kvalifikoval ako

„organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/,

b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 - podloženie nástražného výbušného

systému pod vozidlo M. H., skutok č. 2 - ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného

systému pod vozidlo M. H., skutok č. 3 ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného

systému pod vozidlo M. H./. Skutok č. 4 a č. 5 prokurátor právne kvalifikoval ako

„organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/,

b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák; /skutok č. 4 - usmrtenie R. G. na

objednávku, skutok č. 5 požiadanie na iniciovanie nástražného výbušného systému pod

vozidlo M./. Súd vo veci doposiaľ meritórne nerozhodol.». Z uznesenia okresného súdu

ďalej vyplýva, že na sťažovateľa boli podané ďalšie dve obžaloby, a to pre „skutok právne

kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods.

2 písm. b/, f/ Tr. zák.“, ktorý sa mal stať na jeseň 1998 udretím M. L. tupou časťou sekery

do hlavy nad vopred vykopanou jamou s následkom spôsobenia smrti menovaného“,

a napokon aj pre skutok, vo veci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby, t. j. „pre pokus

trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, j/ Tr. zák.

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného ohrozenia podľa

§ 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9-ods. 2 Tr. zák. pre

skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie nástražného

výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby V. M. so spôsobením smrti iných

troch náhodných osôb/“.

Nadväzne na to okresný súd konštatoval, že z «povahy trestnej činnosti, ktorá sa

obvinenému v týchto veciach kladie za vinu možno konštatovať, že ide o jednu

z najzávažnejších trestných činností v spoločnosti, ktorá má mimoriadne vysoký stupeň

spoločenskej nebezpečnosti. Z obsahu zabezpečenej dôkaznej matérie je zrejmé, že

predmetné /žalované - 22T/190/2013/ konanie obvineného malo povahu vyporiadávania si

účtov medzi osobami, ktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali

násilnej a majetkovej trestnej činnosti. Osoba obvineného je v obžalobách podaných t. č.

na Okresnom súde Žilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali povahu „odstraňovania bielych

koní, likvidácie svedkov“ ich usmrtením spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým.

Vo všetkých troch podaných obžalobách, bude súd v ďalšom rozhodovať, o vine.

resp. nevine obvineného. Z obsahu obžaloby je zrejmé, že prokurátor na hlavnom

pojednávaní navrhuje vypočuť vysoký počet svedkov, ktorí sa budú vyjadrovať práve

k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí obvinených a svedkov je

zrejmé, že títo v prípravnom konaní popísali spôsob akým sa mal obv. F. S. dopustiť

žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter trestnej veci, zadokumentovaný dôkazný

stav a zhodnotenie osoby obv. F. S. ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu

vzniká dôvodná obava, že tento by mohol v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody pokračovať v trestnej činnosti.

Záujem spoločnosti na ochrane hodnôt, akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu

konania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obv. F. S. aby bolo hlavné

pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.

Na popísanej hrozbe nemení nič preukázaná skutočnosť, že prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky - Bratislava v iných

trestných veciach zastavil trestné stíhanie obv. F. S. Závažnosť a relevantnosť trestných vecí

v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina podané obžaloby práve naopak

zvýrazňuje mieru spoločenskej nebezpečnosti konania obvineného, ktorá sa mu kladie

obžalobou za vinu.

V nadväznosti na definované dôvody väzby obv. F. S. súd z úradnej povinnosti

skúmal, či väzbu obvineného nie je možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného

úradníka súdu.

Stav dôkaznej matérie, štádium trestného konania a závažnosť trestnej činnosti, ktorá

sa mu kladie za vinu vytvárajú všetky predpoklady na to aby súd väzbu obvineného

nenahrádzal inštitútom dohľadu probačného a mediačného súdu, nakoľko táto nie je podľa

názoru súdu v tomto štádiu konania dostatočná.

V danom prípade na rozhodnutie o opätovnom vzatí obvineného do väzby v kontexte

ustanovenia postačuje skutočnosť, že obvinený bol prepustený

z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, pričom sú tu konkrétne

skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/,b/, alebo

c/ ».

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý

jeho vydaniu predchádzal, to všetko s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok, pričom

dospel k záveru, že uznesením ani týmto postupom k porušeniu základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 dôjsť nemohlo.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody

[čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje

na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43).

Podľa , môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa ak bol obvinený prepustený z väzby,

môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak bol prepustený z väzby preto, že nastúpil

do výkonu trestu odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý

z dôvodov väzby podľa odseku 1.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera...

Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý... Predseda senátu alebo sudca

pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom,

prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe...

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad

obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia

okresného súdu, obsah ktorého si krajský súd v plnom rozsahu osvojil, vyplýva, že konajúce

súdy rozsiahlo a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody

sťažovateľa. Nemožno sa preto stotožniť s jeho argumentáciou o arbitrárnej podstate

napadnutého uznesenia, keďže označené uznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových)

okolností zohľadňovaných pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa a nevyvracia ani

skutočnosť, že dôvodnosť podozrenia zo závažnej trestnej činnosti sťažovateľa opísanej

v napadnutom uznesení viedla (na základe výsledkov dokazovania vykonaného

v prípravnom konaní) k podaniu obžaloby prokurátora.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Námietky sťažovateľa o neistote okresného

súdu (a nezákonnosti jeho uznesenia), ktorý sťažovateľovu väzbu kvalifikoval ako útekovú,

preventívnu a opätovnú zároveň, ústavný súd akceptovať nemohol, pretože z § 71 ods. 2

písm. d) nepochybne vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o návrhu

na vzatie obvineného do opätovnej väzby je vždy povinný skúmať existenciu niektorého

z dôvodov väzby podľa . Výklad

, podľa ktorého je vo výroku uznesenia o vzatí obvineného do opätovnej

väzby uvádzané nielen toto ustanovenie, ale aj konkrétny dôvod upravený v § 71 ods. 1

, považuje ústavný súd za ústavne zlučiteľný s obsahom označeného

základného práva na osobnú slobodu. Takáto forma výroku uznesenia o vzatí obvineného

do väzby bola napokon posúdená ako ústavne konformná už aj v rámci konaní o iných

sťažnostiach doručených ústavnému súdu, pričom uvedené sťažnosti boli v dôsledku toho

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené (, ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ani zákon, ani a ani relevantná

judikatúra ústavného súdu, či ESĽP nestanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon

bezprostredne predchádzajúcej väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných

veciach. Rovnako prekážkou vzatia obvineného do väzby nie je ani skutočnosť, že

sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený.

Aj keď nemožno vylúčiť, že predchádzajúce obmedzenie osobnej slobody v inej trestnej

veci môže intenzitu obavy odôvodňujúcej väzobné stíhanie sťažovateľa ovplyvňovať,

pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré je oprávnený

hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie obvineného do väzby.

Toto hodnotenie následne skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je

funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum

jeho väzobného rozhodnutia teda spočíva len v posúdení, či k obmedzeniu osobnej slobody

sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje .

Pred realizovaním svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy

dostatočne odôvodnili danosť dôvodov väzby, svoje závery opreli o konkrétne skutočnosti

a napadnuté rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy. Podľa názoru

ústavného súdu námietku vykonania neúplného prieskumu krajským súdom sťažovateľ

napriek rozsiahlosti sťažnosti v zásade nepodložil žiadnymi konkrétnymi argumentmi.

Ústavný súd stabilne prízvukuje, že samotná tvorí jeden celok a zásah

do práva na osobnú slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17.

Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s zaručujúci

prezumpciu neviny obvineného. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby

so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala

len po nevyhnutnú dobu.

Sťažovateľ síce v argumentácii sťažnosti namieta, že k porušeniu uvedeného princípu

prezumpcie neviny malo dôjsť vzatím obvineného do väzby najmä z dôvodu, že na neho

bola podaná obžaloba, obsah napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj ním

preskúmavaného uznesenia okresného súdu však svedčí o celom rade iných dôvodov, ktoré

viedli všeobecné súdy k vydaniu sťažovateľom napádaných rozhodnutí (najmä neexistencia

stáleho bydliska obvineného, hrozba vysokého trestu, charakter trestnej veci, posúdenie

osoby sťažovateľa na základe predchádzajúcich právoplatných odsúdení). Z obsahu

napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd zohľadňoval pri svojom rozhodnutí aj

dĺžku doby, počas ktorej bol sťažovateľ už za danú trestnú činnosť vo väzbe, keď ustálil, že

za skutok, pre ktorý je súdený, bol vo väzbe od 27. augusta 2010 do 26. novembra 2010,

pričom uvedené zhodnotil tak, že „porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil“. Uvedená

doba predchádzajúcej väzby s prihliadnutím na stav konania v danej trestnej veci (konanie

je od podania obžaloby na sťažovateľa, t. j. od 28. marca 2013 v štádiu konania pred súdom)

teda nesvedčí o tom, že by vzhľadom na súdenú trestnú činnosť bolo možné považovať

väzbu sťažovateľa z ústavného hľadiska za neakceptovateľnú. Pritom ani na základe

sťažovateľom uvádzaných dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by v danej veci jeho

väzba trvala viac ako len nevyhnutnú dobu, čo by v opačnom prípade mohlo viesť

k porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd. Krajský súd napokon

v uznesení zdôraznil, že rozhodnutie o vine a nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania

a zákonného konania pred okresným súdom, preto ústavný súd nedospel k záveru, že by bol

napadnutým uznesením porušený princíp prezumpcie neviny.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa

nepreukázala neoprávnenosť uloženého obmedzenia osobnej slobody väzbou,

resp. preukázala sa jej nevyhnutnosť a primeranosť k dosiahnutiu legitímneho cieľa.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo

arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci

konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, ako aj základného práva na prezumpciu neviny podľa , ktoré

mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým

uznesením okresného súdu porušené. Na základe toho ústavný súd považoval sťažnosť

v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr.

v uznesení o prijatí sťažnosti, , ) poukazuje

na skutočnosť, že implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé

súdne konanie vyjadrené v obsahujúce základné procesné atribúty práva

na osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení

osobnej slobody.

Článok 17 týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež

procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu ochranu.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu , keďže

túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach . Napokon

z obdobných dôvodov potvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie

o osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia

čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A,

č. 12, § 76).

Pokiaľ sa ďalej sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia

a , ústavný súd konštatuje, že označené články

neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými,

či všeobecnými ustanoveniami definujúcimi charakter Slovenskej republiky. V prípade

sťažnosti podľa však ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétne označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže namietané porušenie označených

základných práv sťažovateľa ( a 5 a ) zistené nebolo, nie je

možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základného ustanovenia .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných

práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. -3329 z 19. marca 2014

a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, uvedeným

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv ani

nadväzne citovaných článkov , a preto bola podľa zákona o ústavnom

súde jeho sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014