Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 135/2016
PDF · 360.57 KB
No categories available
II. ÚS 135/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) uznesením
sp. zn. 22 T 190/2013 zo 17. júna 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie
väzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka
nad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú
krajský súd napadnutým uznesením zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu „ústavných práv sťažovateľa týkajúcich sa výkonu väzby, a preto podáva túto
ústavnú sťažnosť“. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť
situáciu sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše
15 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe
kladené za vinu“. Odôvodňuje to tým, že „je po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu
opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení ako
zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne
vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých trestných
veciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho väzobné
stíhanie. Zjavne ide o protiústavný a nezákonný postup.“.
V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia súdov, ktoré sú podľa
neho podstatné. Ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 532/2007 z 27. júla 2007,
ktorým bol vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71
ods. l písm. a) a c) Trestného poriadku. Lehota väzby začala plynúť od 25. júla 2007. Proti
tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.
3 Tpo 57/2007 z 9. augusta 2008 zamietol. Sťažovateľ uvádza, že v čase, keď bol vzatý
do väzby, už prebiehalo trestné stíhanie pre skutok, ktorý je predmetom tejto jeho sťažnosti.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 443/2010
z 31. augusta 2010, ktorým bol vzatý do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku
z dôvodov podľa § 71 ods. l písm. a) a c) Trestného poriadku. Lehota väzby v tomto prípade
začala plynúť od 27. augusta 2010. K tomuto sťažovateľ uvádza, že bol policajtmi zadržaný
hneď po tom, ako mu skončila predchádzajúca väzba. Aj proti tomuto uzneseniu okresného
2
súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/2010
zo 14. septembra 2010 ako nedôvodnú zamietol.
Poslednými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ považuje za podstatné, je uznesenie
okresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013 z 10. marca 2014, ktorým bol vzatý do väzby podľa
§ 72 ods. 2 Trestného poriadku, § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba mala začať plynúť okamihom
prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody vykonávaného na základe
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 8/2011
z 18. apríla 2012. Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ bol prepustený
z výkonu trestu odňatia slobody 23. apríla 2014 (správne má byť 23. marca 2014, pozn.),
keď začala plynúť lehota tejto väzby. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby
podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.
2 Tos 28/2014 z 19. marca 2014 ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ následne opakovane podával návrhy na prepustenie z väzby na slobodu,
pričom poslednýkrát bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá uznesením
okresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013 zo 17. júna 2015, ktoré bolo potvrdené napadnutým
uznesením krajského súdu. Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd v predmetnej veci
zneužívajú inštitút zákonného obmedzenia osobnej slobody pre účely jeho dlhodobého
väzobného stíhania v mnohoročných neobjasnených kauzách, ktoré sa mu účelovo
podsúvajú a pripisujú za vinu. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu,
keď postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z
väzby na slobodu je správne a zákonné... Argument sťažovateľa, že v čase rozhodovania o
väzbe, teda aktuálne sa nachádza v režime obmedzenia osobnej slobody viac než 15 rokov
vcelku, zodpovedá stavu veci. Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť
doby trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom
nemožno tento sťažnostný argument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho
osobná slobody bola obmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež
nemožno akceptovať a súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu
okresného súdu nie je absolútne zrejmé, že ako by mohol pokračovať v
trestnej činnosti a aká je tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal.“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98
z 18. októbra 2001, v ktorom ústavný súd uviedol, že „väzba je v systéme zaisťovacích
trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom do práv a osobnej
slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných
v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby
obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.
Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu
riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie
povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.
Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré
odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných
činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej
slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre
určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.“.
Sťažovateľ namieta, že je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu
z nich bol zároveň stíhaný väzobne. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa nachádza
v režime obmedzenia osobnej slobody viac ako 15 rokov. Uvedené podľa neho síce správne
konštatoval krajský súd, ale náležitým spôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa nemal uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych
predpokladov väzby, ale mal komplexne vyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie.
Podľa sťažovateľa „ďalšie väzobné stíhanie založené na dôvodoch tak, ako boli
špecifikované v napadnutom uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé
4
legitimizovať trvajúce zbavenie slobody, nakoľko je v rozpore s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a právom na slobodu a bezpečnosť zaručeným v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 55/2015 z 30. júna 2015 zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. priznáva úhradu trov konania v sume 263,78 € (slovom
dvestošesťdesiattri eur a sedemdesiatosem centov), ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd
v Žiline na účet jeho právneho zástupcu − advokátky JUDr. Kataríny Dušákovej,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť situáciu
sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov,
hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe kladené
za vinu“. Uvedené podľa neho síce správne konštatoval aj krajský súd, ale náležitým
spôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nemal
uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby, ale mal komplexne
vyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie. Podľa sťažovateľa je zjavné, že ide
o protiústavný a nezákonný postup, pretože „po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu
je opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení
ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne
vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím...“.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
6
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, preto že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že na sťažovateľa bola
8. novembra 2013 podaná obžaloba pre skutky uvedené v bodoch 1 a 2, právne
kvalifikované v bode 1 ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a j) Trestného
zákona v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2 Trestného zákona a v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179
ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona
na tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe prokurátora. Uznesením okresného
súdu sp. zn. 22 T 190/2013 z 10. marca 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72
ods. 2 Trestného poriadku, § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Okresný súd 19. mája 2014 pri predbežnom
prerokovaní obžaloby rozhodol, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, je potrebné pri
správnom použití zákona posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, a to skutok v bode 1
ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona
v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2
Trestného zákona a skutok v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179
ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona, o čom oboznámil aj procesné strany. Sťažovateľ následne viackrát podal žiadosť
o prepustenie z väzby. Naposledy bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu
doručená 15. júna 2015, o ktorej okresný súd rozhodol 17. júna 2015 tak, že ju zamietol,
zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti
uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.
Krajský súd ako nadriadený orgán „na podklade podanej sťažnosti preskúmal
v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť všetkých výrokov napadnutého
uznesenia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo,
a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli spôsobiť ich nesprávnosť. Následne zistil,
že sťažnosť... bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak
je nedôvodná.“. Hneď v úvode svojho odôvodnenia pripomenul, že „o sťažnosti
obžalovaného proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu krajský súd naposledy konal a rozhodol uznesením, sp. zn.
2 Tos/38/2015 zo dňa 6. mája 2015. V tomto svojom rozhodnutí zrozumiteľne a jasne
odôvodnil svoje skutkové a relevantné právne názory, pričom po preskúmaní sťažnosťou
teraz napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré mu predchádzalo a tiež po preskúmaní
predloženého súdneho spisu dospel k záveru, že neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by
boli podkladom pre zmenu názorov a právnych záverov krajského súdu vyjadrených
v označenom rozhodnutí.“. Podľa krajského súdu vykonáva súd prvého stupňa vo veci
rozsiahle dokazovanie a jeho záver o tom, že doterajší priebeh dokazovania nasvedčuje
tomu, že skutky sa stali a majú znaky žalovaného trestného činu, zodpovedá dosiaľ
vykonanému dokazovaniu. Krajský súd tiež zastáva názor, že v súčasnom štádiu trestného
konania existujú dôvody na podozrenie, že na týchto skutkoch mal účasť aj sťažovateľ.
8
Podľa krajského súdu „správne okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uvádza, že v tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho,
či obžalobu potvrdzujú alebo ju vyvracajú. Uvedené hodnotenie nemá povahu hodnotenia
dôkazov ako v štádiu rozhodovania o vine alebo nevine obžalovaného, nakoľko tomu bráni
stav neukončeného dokazovania. Treba pripomenúť, že je povinnosťou súdu v každom
štádiu trestného konania hodnotiť dôkazy pre účely väzobného stíhania a to najmä preto,
aby bolo možné ustáliť či z priebehu dokazovania vyplýva skutok, ktorý sa kladie
obžalovanému za vinu, či tento bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či pretrváva
podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný. Práve z tohto dôvodu musí okresný súd vo
vzťahu k rozhodnutiu o väzbe hodnotiť aj priebeh doterajšieho dokazovania tak v
jednotlivosti, ako i vo vzájomných súvislostiach... Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá
už dlhšiu dobu treba vychádzať z toho, že musí jestvovať dôvodné podozrenie, že stíhaná
osoba spáchala trestný čin, okrem toho musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov podľa
§ 71 ods. 1 Tr. por. a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní
postupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
S poukazom na uvedené krajský súd opakovane konštatuje ako v predchádzajúcom,
že z doposiaľ vykonaných dôkazov vyplýva a existuje dôvodné podozrenie, že obžalovaný
bol účastný konania, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a podaná
obžaloba...“.
Podľa krajského súdu konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod preventívnej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú podrobne rozvedené v odôvodnení
uznesenia okresného súdu. Tieto sú podľa krajského súdu „zrozumiteľné a dostatočne
logické. Vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu
prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné len v podrobnostiach poukázať
na dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. S týmito dôvodmi sa krajský
súd bez výhrad stotožňuje a na tieto odkazuje. Tak ako vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí, tak i na tomto mieste krajský súd po preskúmaní predloženej veci konštatuje, že
väzba obžalovaného naďalej nepresahuje rámec určovaný ustanovením
§ 76 Tr. por. Nie je neprimeraná ani s ohľadom na skutkovú a právnu obtiažnosť veci.
Obžaloba kladie obžalovanému , a ďalším osobám v obžalobe
uvedeným, za vinu spáchanie závažnej trestnej činnosti. Okresný súd koná vo veci plynulé,
bez akýchkoľvek prieťahov, sústredene a dôsledne, zachovávajúc základné zásady trestného
konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por. Prvostupňový súd rešpektuje všetky zákonné
ustanovenia a procesne správnym postupom vykonáva dôkazy a tieto priebežne hodnotí.
Krajský súd uzatvára, že po preskúmaní predloženej veci nezistil žiadny dôvod, ktorý by
znamenal nečinnosť, či nekonanie vo väzobnej veci, či porušovanie procesných práv. Treba
však pripomenúť, že požiadavka urýchleného vybavovania väzobných vecí nie je nadradená
iným základným zásadám uvedeným v § 2 Tr. por., najmä zásade náležitého zistenia
skutkového stavu veci. Inak povedané rýchlosť vybavovania veci nemôže byť na ujmu kvalite
činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, keďže odstránenie ich pochybení
v ďalšom konaní by mohlo mať za následok práve vznik prieťahov. Správne okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na charakter trestnej veci,
vzhľadom na zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obžalovaného
ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti vzniká dôvodná obava, že
tento by mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu v trestnej činnosti pokračovať.
Rozhodnutie okresného súdu, keď postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol
žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu je správne a zákonné.“.
Vzhľadom na to, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia odkazuje
aj na závery okresného súdu, ústavný súd vychádzal pri posudzovaní námietok sťažovateľa
na predbežnom prerokovaní aj z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. 22 T 190/2013
zo 17. júna 2015, ktoré si na tento účel vyžiadal od okresného súdu, opierajúc sa pritom
o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp.
sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podrobne
popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre rozhodnutie o väzbe
10
sťažovateľa, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, poukázal na rozsiahle
dokazovanie, ktoré bolo v predmetnej trestnej veci dosiaľ vykonané. Podľa okresného súdu
«vzhľadom na doterajší priebeh dokazovania bolo možné konštatovať, že skutok ktorý
je špecifikovaný v obžalobe sa stal. Rovnako možno dôvodne konštatovať, že tento má znaky
žalovaného trestného činu. Spáchanie skutku konkrétnymi osobami bolo v tomto štádiu
konania potvrdzované obž. a obž. ... Skutok, ktorý
je predmetom obžaloby v predmetnej trestnej veci vykazuje znaky, ktoré nemajú povahu
náhodnosti /rozumej výbuch nástražného výbušného systému/ a nie sú bežné v spoločnosti.
Uvedenú skupinu dôkazov je možné v tomto štádiu konania, pred tým ako budú vykonané
ďalšie relevantné dôkazy teda hodnotiť len v rovine vykreslenia určitej formy správania sa
obžalovaného na verejnosti, teda či sa celkom určite vymyká správaniu a pohybu
v podmienkach za ktorých malo dôjsť k spáchaniu skutku, alebo či takáto možnosť u neho
mohla prichádzať do úvahy. Toto posunutie v dôkaznej situácií súd nepriamo hodnotil
v kontexte obžaloby a tých dôkazov (výpovede obžalovaných a svedkov), ktoré
na to poukazovali. Je bezpochyby zrejmé a evidentné, že na hlavnom pojednávaní boli
vykonané aj dôkazy, ktoré vyznievajú v prospech obž. ..., ktoré
sú spôsobilé na ich vyhodnotenie po skončení dokazovania. Dôkazy, ktoré súd hodnotí
v priebehu hlavného pojednávania pri preskúmaní dôvodov väzby musia byť
vyhodnocované riadne s kvalifikovanou argumentáciou, nakoľko bez relevantného
hodnotenia nie je možné kvalifikovane zodpovedať otázku dôvodnosti vedenia trestného
konania voči obž. ku dňu rozhodovania o jeho väzbe. Všeobecné
argumenty súdu bez vzťahu k prejedávanej veci /rozumej nehodnotenie vykonaných
dôkazov/ by spôsobovali existenciu nenáležitého odôvodnenia jednotlivých znakov väzby
súdom.
V tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho, či obžalobu
potvrdzujú alebo ju vyvracajú...
... pri hodnotení skutkov opísaných v obžalobe, súd vzal do úvahy jednak znenie
skutku špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 19. 4. 2010 a dňa 8. 8. 2012
a rovnako aj ich znenie a právnu kvalifikáciu uvedenú v upovedomení o zmene právnej
kvalifikácie z 15. 10. 2012. Totožnosť skutkov sa súdu javila aj naďalej zachovaná.
Rovnako je vhodné poznamenať, že stav dôkaznej matérie ku dňu konania
neverejného zasadnutia dňa 17. 06. 2015, v porovnaní so stavom ku dňu 31. 8. 2010, kedy
sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obv. do väzby, bol
podstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to v miere odôvodňujúcej väzobný priebeh
konania voči obž. .
Vzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru,
že prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o žiadosti obžalovaného o prepustenie
z väzby na slobodu /dôvodnosť vedenia trestného konania/ bola splnená.
... frekvencia, okruh plánovaných a vykonávaných dôkazov na hlavnom pojednávaní
vytvára celkom zjavne kvalifikované konštatovanie, že hlavné pojednávanie prebieha
plynulo a bez prieťahov.
Pri posudzovaní dôvodov väzby obžalovaného súd vzal na vedomie, že rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos/8472014 zo dňa 6. 8. 2014 bolo uznesenie Okresného
súdu Žilina č. k. 22 T/190/2013 zo dňa 17. 7. 2014 zrušené a Krajský súd v Žiline
v predmetnom rozhodnutí súčasne rozhodol okrem iného tak, že podľa § 79 ods. 2 Tr. por.
u obžalovaného , zmenil dôvod väzby − vypustil dôvod väzby podľa §
71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a rozhodol, že obžalovaný bude ďalej vykonávať väzbu len z
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Uvedeným výrokom Krajský súd v Žiline súčasne konštatoval, že dôvod väzby
obž. podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. ostal nezmenený.
Okresný súd Žilina pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného
ku dňu 17. 06. 2015 konštatoval, že dôvod väzby obž. podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. je daný aj naďalej tým, že tu hrozí dôvodná obava, že tento
by po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti. Obžalovaný má v odpise z registra trestov 6 záznamov. V troch prípadoch
sa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol. Z hľadiska zhodnotenia osoby obžalovaného
s poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať,
že tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obžalovaný bol
aj vo výkone trestu odňatia slobody. Naposledy bol potrestaný rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 3T/6/04 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
12
Slovenskej republiky sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný za vinného
z trestného
inu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený
aj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením pre jeho výkon
do II. NVS. Obž. tento trest vykonal 23.3.2014.
Na obv. podal prokurátor... pod sp. zn. VII/2 Gv 161/08-205 dna
28.3.2013 na Okresný súd Žilina obžalobu pre 5 skutkov. Prvé 3 skutky prokurátor právne
kvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10
ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 − podloženie nástražného
výbušného systému pod vozidlo , skutok č. 2 − ďalšie konanie podloženie
nástražného výbušného systému pod vozidlo , skutok č. 3 ďalšie konanie
podloženie nástražného výbušného systému pod vozidlo /. Skutok č. 4 a č. 5
právne kvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného
inu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1,
ods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák. /skutok
. 4 - usmrtenie na objednávku, skutok č. 5 požiadanie na
iniciovanie nástražného výbušného systému pod vozidlo /. Súd pri troch
skutkoch konanie zastavil pre premlčanie /t. j. týmto rozhodnutím nekonštatoval, že by sa
skutok nestal apd./, pričom v ostávajúcich dvoch skutkoch vo veci doposiaľ meritórne
nerozhodol. Uvedené rozhodnutie súdu bolo napadnuté mimoriadnym opravným
prostriedkom o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté.
Na obv. a obv. podal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Žiline pod sp. zn. Kv 28/13/5500 - 26 dňa 17.1.2014 na Okresný súd Žilina
obžalobu pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa
§ 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák. Skutok sa mal stať na jeseň 1998 −
udretie tupou časťou sekery do hlavy „bieleho koňa − “ a to nad vopred
vykopanou jamou a spôsobenie smrti menovaného. Ani táto vec nebola doposiaľ súdom
meritórne rozhodnutá.
Na obv. bola dňa 8. 11. 2013 na Okresný súd Žilina podaná
obžaloba pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2
písm. b/, j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného
ohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2
Tr. zák. pre skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie
nástražného výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby
so spôsobením smrti iných troch náhodných osôb/. Vec je t. č. právne kvalifikovaná podľa
vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona.
Všetky špecifikované trestné veci sú v štádiu po podaní obžaloby prokurátorom.
Z povahy trestnej
innosti, ktorá sa obžalovanému v týchto veciach kladie za vinu možno konštatovať, že
ide o jednu z najzávažnejších trestných
inností v spoločnosti, ktorá má mimoriadne vysoký stupeň spoločenskej
nebezpečnosti. Z obsahu zabezpečenej dôkaznej matérie je zrejmé, že predmetné /žalované
− 22T/190/2013/ konanie obžalovaného malo povahu vybavovania si účtov medzi osobami,
ktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali násilnej a majetkovej
trestnej činnosti. Osoba obžalovaného je v obžalobách podaných t. č. na Okresnom súde
Žilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali mať povahu „odstraňovania bielych koni,
likvidácie svedkov“ ich usmrtením, spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým. O charaktere
predmetného konania svedčí aj vyjadrenie vtedajšieho zástupcu riaditeľa KR PZ v Žiline
svedka , ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že výbuch telefónneho
automatu bol najotrasnejší a najzávažnejší prípad tej doby v kraji. Uvedené nie je možné
porovnávať s inými trestnými vecami obžalovaného na ktorého boli na tunajšom súde
podané obžaloby, nakoľko pri predmetnej trestnej činnosti zahynuli traja bežný a náhodne
prechádzajúci okoloidúci. Tieto osoby nemali nič spoločné s organizovaným zločinom, resp.
zločinom ako takým. Aj napriek absolútnemu rešpektovaniu zásady prezumpcie neviny, súd
na tieto trestné veci prihliadal pri rozhodovaní o väzbe, pri zodpovedaní otázky vzťahujúcej
sa k osobe obžalovaného.
Vo všetkých troch podaných obžalobách bude súd v ďalšom rozhodovať o vine,
resp. nevine obžalovaného. Z obsahu spisu je zrejmé, že obž. na hlavnom
pojednávaní najskôr navrhol vypočuť všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom
konaní. Neskôr svoj návrh upravil a súhlasil s čítaním niektorých svedeckých výpovedí
z prípravného konania. Svedkovia, ktorí majú byť vypočutí na hlavnom pojednávaní sa majú
14
vyjadriť práve k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí niektorých
obžalovaných a doposiaľ na hlavnom pojednávaní vypočutých vyššie uvedených svedkov
bolo zrejmé, že títo v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom popísali spôsob akým sa
mal obž. dopustiť žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter
trestnej veci, zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obž.
ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu vzniká dôvodná obava, že tento
by mohol v prípade prepustenia z väzby pokračovať v trestnej činnosti.
Záujem spoločnosti na ochrane hodnôt akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu
konania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obž. aby
bolo hlavné pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.
Na popísanej hrozbe nemení nič preukázaná skutočnosť, že prokurátor... v iných
trestných veciach zastavil trestné stíhanie obv. . Závažnosť
a relevantnosť trestných vecí v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina
podané obžaloby práve naopak zvýrazňuje mieru spoločenskej nebezpečnosti konania
obžalovaného, ktorá sa mu kladie obžalobou za vinu.
Súd sa pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu
nestotožnil s argumentáciou, ktorú obžalovaný podal súdu písomne a ktorá bola
prezentovaná na neverejnom zasadnutí dňa 17. 06. 2015.
Na margo charakteru dôkazov ktoré prokurátor predložil súdu spolu s obžalobou súd
dodáva, že pri predbežnom prejednaní obžaloby, potom ako bol nariadený termín hlavného
pojednávania, súd na návrh procesných strán určil spôsob a rozsah dokazovania. Trestný
poriadok dáva súdu možnosť procesne reagovať pri väzbe obžalovaného na situácie, keď sa
vykonávaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní dôkazná situácia uvedená v obžalobe
oslabuje alebo potvrdzuje. Tak ako správne poznamenal obžalovaný v žiadosti o
prepustenie z väzby, hlavné pojednávanie je t. č. v pokročilej fáze konania, kedy boli
vypočutí obžalovaní a prevažná väčšina svedkov. Súd aj v kontexte väzobnej trestnej veci
vedie hlavné pojednávanie plynulo a bez prieťahov o čom svedčia aj termíny hlavných
pojednávaní, ktoré nielen pred dňom 17. 06. 2015 ale aj po tomto termíne hlavného
pojednávania boli určené po dohode procesných strán (viď v zápisniciach protokolované
termíny pojednávaní v mesiacoch jún, júl a august – t. j. min. 1 krát za týždeň a počas
dovolenkového obdobia na žiadosť procesných strán minimálne 1 krát za mesiac).».
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že je v režime obmedzenia osobnej slobody viac
ako 15 rokov, čo konštatoval aj krajský súd, ale podľa sťažovateľa to náležitým spôsobom
nepremietol do svojho rozhodnutia, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo viacerých súbežne
či následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť doby trvania väzby sa
posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom nemožno tento sťažnostný
argument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho osobná slobody bola
obmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež nemožno akceptovať
a súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu okresného súdu nie je
absolútne zrejmé, že ako by mohol pokračovať v trestnej činnosti a aká
je tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal. Krajský súd opakovane
poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia... Konajúci súd so znalosťou veci,
zrozumiteľne a presvedčivo poukázal na hrozbu pokračovania v trestnej činnosti v prípade
neväzobného stíhania obžalovaného. Na tomto mieste krajský súd upozorňuje i na
odôvodnenie svojho rozhodnutia 2 Tos/38/2015, kde na strane 9 až 11 sa s dôvodmi, na
ktoré poukazuje obžalovaný aktuálne vo svojej sťažnosti vysporiadal a má za to, že
obžalovaný v sťažnosti neuviedol iné argumenty, ktoré by mali za následok zmenu záverov
krajského súdu. Ak prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné
trestné konania vedené proti obžalovanému , učinil tak len na
podporu dôvodov iných závažnejších, ktoré v uznesení podrobne rozviedol a ktoré
odôvodňujú obavu, že v prípade neväzobného stíhania by obžalovaný v trestnej činnosti
pokračoval. Námietka sťažovateľa týkajúca sa záznamov v odpise registra trestov o jeho
predchádzajúcich odsúdeniach, je nedôvodná. Šesť záznamov v odpise registra trestov
signalizuje, že obžalovaný je osoba, ktorá si zákon nectí a má sklon k jeho porušovaniu.
I napriek tomu, že v troch prípadoch sa na obžalovaného hľadí akoby odsúdený nebol,
nemožno z toho vyvodiť, že zákon neporušil... Sťažovateľovi treba opakovane pripomenúť,
že okresný súd veľmi dôsledne a podrobne skúma počas celého konania existenciu
dôvodnosti vznesenia obvinenia i dôvodnosti podania obžaloby, o čom nasvedčuje
aj rozsiahle dokazovanie. V žiadnom prípade nie je možné v tomto štádiu konania
akceptovať argument obhajoby, že výsledky doterajšieho priebehu dokazovania výrazne
oslabujú materiálne podmienky ďalšieho trvania väzby obžalovaného...“
16
Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02, IV. ÚS 8/2014). Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu zdôrazňuje, že síce musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak
bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil
určité rozhodnutie pred iným.
Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd
brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade
zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00,
II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať
iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) čl. 5 ods. 1
dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody
[čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje
na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov
zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Článok 5 ods. 4 dohovoru
zaručuje obvinenému právo podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (Rakevich
v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade
s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom
čl. 5, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok
z 25. 10. 1990, bod 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom konaní
povinnosť odpovedať na každý argument, ktorý predloží obvinený vo svojom návrhu
na preskúmanie rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi
skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných
podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti
väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti
týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006,
bod 142).
Sťažovateľ namieta, že je v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov.
Sťažovateľ bol v období od 25. júla 2007 do 27. augusta 2010 vo väzbe v trestnej veci
vedenej proti nemu Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 9 T 152/2008 pre trestný čin vraždy
podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov spáchaný formou spolupáchateľstva. Z dôvodu oslobodenia spod obžaloby bol
z väzby prepustený na slobodu. Následne od 27. augusta 2010 bol uznesením okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 443/2010 z 31. augusta 2010 opätovne vzatý do väzby pre viaceré trestné
činy, okrem iného aj pre skutok, pre ktorý je aktuálne vo väzbe, z ktorej bol neskôr
prepustený z dôvodu okamžitého nástupu do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 11/2000 z 19. novembra 2008 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 5/2009 zo 16. novembra 2010. Do väzby bol
potom opätovne vzatý 23. marca 2014 po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
vykonávaného na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, v ktorom sa zaoberal aj otázkou obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, kde
konštatuje, že ani zákon, ani ústava a ani relevantná judikatúra ústavného súdu či ESĽP
nestanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby
alebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných veciach. Rovnako prekážkou vzatia
obvineného do väzby nie je ani skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu
vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený (m. m. III. ÚS 630/2014).
18
Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom, že väzba v trestnom konaní má vždy formu
predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, a preto
ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže byť
na neho uvalená len v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré
odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných
činov a spravodlivého postihu ich páchateľov.
Všeobecné súdy majú pri rozhodovaní o väzbe dbať na zásadu primeranosti
a zdržanlivosti, t. j. že by mali byť vždy využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť
k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných
práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného
obmedzenia. Trestný poriadok upravuje formálne a materiálne podmienky väzby.
Formálnymi podmienkami sa rozumejú úprava procesného postupu orgánov činných
v trestnom konaní a súdu a procesných úkonov iných oprávnených osôb. Materiálnymi
podmienkami sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda skutkové okolnosti
vzatia obvineného do väzby a existencia niektorého z dôvodov väzby, pričom tieto musia
byť splnené súčasne.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že úlohou ústavného súdu je
sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané
rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd
preto nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy
možno pokladať za udržateľné.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného súdu, obsah
ktorého si krajský súd osvojil v plnom rozsahu, vyplýva, že konajúce súdy rozsiahlo
a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa,
podrobne sa zaoberali otázkou naplnenia materiálnych predpokladov väzobného stíhania
sťažovateľa, keď jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali pri
akceptovaní záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa (najmä výpovede svedkov,
poškodených, obvinených, potreba vykonania ďalších dôkazov, miera závažnosti trestnej
činnosti).
Krajský súd (v spojení s argumentáciou okresného súdu) presvedčivo a ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil existenciu väzobného dôvodu a ústavne
konformným spôsobom interpretoval aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku
upravujúce podmienky rozhodovania o väzbe.
Podľa § 25 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh
(sťažnosť) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
20
Vychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy aj predchádzajúce obmedzenia slobody
sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením krajského súdu
a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právami
podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie
konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016