Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 135/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a práv podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) uznesením

sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie

väzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka

nad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú

krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu „ústavných práv sťažovateľa týkajúcich sa výkonu väzby, a preto podáva túto

ústavnú sťažnosť“. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť

situáciu sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše

15 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe

kladené za vinu“. Odôvodňuje to tým, že „je po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu

opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení ako

zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne

vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých trestných

veciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho väzobné

stíhanie. Zjavne ide o protiústavný a nezákonný postup.“.

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľ na rozhodnutia súdov, ktoré sú podľa

neho podstatné. Ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. z 27. júla 2007,

ktorým bol vzatý do väzby podľa z dôvodov podľa

ods. l písm. a) a c) . Lehota väzby začala plynúť od 25. júla 2007. Proti

tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2008 zamietol. Sťažovateľ uvádza, že v čase, keď bol vzatý

do väzby, už prebiehalo trestné stíhanie pre skutok, ktorý je predmetom tejto jeho sťažnosti.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010, ktorým bol vzatý do väzby podľa

z dôvodov podľa ods. l písm. a) a c) . Lehota väzby v tomto prípade

začala plynúť od 27. augusta 2010. K tomuto sťažovateľ uvádza, že bol policajtmi zadržaný

hneď po tom, ako mu skončila predchádzajúca väzba. Aj proti tomuto uzneseniu okresného

2

súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd svojím uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2010 ako nedôvodnú zamietol.

Poslednými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ považuje za podstatné, je uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2014, ktorým bol vzatý do väzby podľa

, z dôvodov podľa

a . Väzba mala začať plynúť okamihom

prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody vykonávaného na základe

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. apríla 2012. Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1

písm. c) sťažnosť sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ bol prepustený

z výkonu trestu odňatia slobody 23. apríla 2014 (správne má byť 23. marca 2014, pozn.),

keď začala plynúť lehota tejto väzby. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.

z 19. marca 2014 ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ následne opakovane podával návrhy na prepustenie z väzby na slobodu,

pričom poslednýkrát bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2015, ktoré bolo potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu. Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd v predmetnej veci

zneužívajú inštitút zákonného obmedzenia osobnej slobody pre účely jeho dlhodobého

väzobného stíhania v mnohoročných neobjasnených kauzách, ktoré sa mu účelovo

podsúvajú a pripisujú za vinu. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol: „Rozhodnutie okresného súdu,

keď postupom podľa zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z

väzby na slobodu je správne a zákonné... Argument sťažovateľa, že v čase rozhodovania o

väzbe, teda aktuálne sa nachádza v režime obmedzenia osobnej slobody viac než 15 rokov

vcelku, zodpovedá stavu veci. Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť

doby trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom

nemožno tento sťažnostný argument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho

osobná slobody bola obmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež

nemožno akceptovať a súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu

okresného súdu nie je absolútne zrejmé, že ako by mohol pokračovať v

trestnej činnosti a aká je tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 18. októbra 2001, v ktorom ústavný súd uviedol, že „väzba je v systéme zaisťovacích

trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom do práv a osobnej

slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa zo všetkých orgánov činných

v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby

obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.

Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu

riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie

povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.

Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré

odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných

činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej

slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre

určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.“.

Sťažovateľ namieta, že je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu

z nich bol zároveň stíhaný väzobne. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa nachádza

v režime obmedzenia osobnej slobody viac ako 15 rokov. Uvedené podľa neho síce správne

konštatoval krajský súd, ale náležitým spôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa nemal uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych

predpokladov väzby, ale mal komplexne vyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie.

Podľa sťažovateľa „ďalšie väzobné stíhanie založené na dôvodoch tak, ako boli

špecifikované v napadnutom uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé

4

legitimizovať trvajúce zbavenie slobody, nakoľko je v rozpore s a 5

a právom na slobodu a bezpečnosť zaručeným v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a právo na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. júna 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. júna 2015 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. priznáva úhradu trov konania v sume 263,78 € (slovom

dvestošesťdesiattri eur a sedemdesiatosem centov), ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd

v Žiline na účet jeho právneho zástupcu − advokátky JUDr. Kataríny Dušákovej,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 5 a práv podľa a 4

dohovoru. Podstatou sťažnosti je podľa neho „z ústavného hľadiska posúdiť situáciu

sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvislé v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov,

hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné činy, ktoré sú mu po sebe kladené

za vinu“. Uvedené podľa neho síce správne konštatoval aj krajský súd, ale náležitým

spôsobom to nepremietol do svojho rozhodnutia. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nemal

uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby, ale mal komplexne

vyhodnotiť jeho mnohoročné väzobné stíhanie. Podľa sťažovateľa je zjavné, že ide

o protiústavný a nezákonný postup, pretože „po prepustení z väzby resp. z výkonu trestu

je opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení

ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Jedná sa pritom o veci, ktoré paralelne

vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím...“.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

6

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, preto že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že na sťažovateľa bola

8. novembra 2013 podaná obžaloba pre skutky uvedené v bodoch 1 a 2, právne

kvalifikované v bode 1 ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a j) Trestného

zákona v štádiu pokusu podľa spolupáchateľstvom podľa

ods. 2 a v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa

ods. 1 a 2 písm. c) spolupáchateľstvom podľa

na tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe prokurátora. Uznesením okresného

súdu sp. zn. z 10. marca 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72

ods. 2 , z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a) a c) . Okresný súd 19. mája 2014 pri predbežnom

prerokovaní obžaloby rozhodol, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, je potrebné pri

správnom použití zákona posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, a to skutok v bode 1

ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa a

v štádiu pokusu podľa spolupáchateľstvom podľa

a skutok v bode 2 ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa

ods. 1 a 3 písm. a) spolupáchateľstvom podľa Trestného

zákona, o čom oboznámil aj procesné strany. Sťažovateľ následne viackrát podal žiadosť

o prepustenie z väzby. Naposledy bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu

doručená 15. júna 2015, o ktorej okresný súd rozhodol 17. júna 2015 tak, že ju zamietol,

zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou a nenahradil väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom. Sťažovateľ podal proti

uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Krajský súd ako nadriadený orgán „na podklade podanej sťažnosti preskúmal

v zmysle ustanovenia správnosť všetkých výrokov napadnutého

uznesenia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo,

a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli spôsobiť ich nesprávnosť. Následne zistil,

že sťažnosť... bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak

je nedôvodná.“. Hneď v úvode svojho odôvodnenia pripomenul, že „o sťažnosti

obžalovaného proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu krajský súd naposledy konal a rozhodol uznesením, sp. zn.

zo dňa 6. mája 2015. V tomto svojom rozhodnutí zrozumiteľne a jasne

odôvodnil svoje skutkové a relevantné právne názory, pričom po preskúmaní sťažnosťou

teraz napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré mu predchádzalo a tiež po preskúmaní

predloženého súdneho spisu dospel k záveru, že neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by

boli podkladom pre zmenu názorov a právnych záverov krajského súdu vyjadrených

v označenom rozhodnutí.“. Podľa krajského súdu vykonáva súd prvého stupňa vo veci

rozsiahle dokazovanie a jeho záver o tom, že doterajší priebeh dokazovania nasvedčuje

tomu, že skutky sa stali a majú znaky žalovaného trestného činu, zodpovedá dosiaľ

vykonanému dokazovaniu. Krajský súd tiež zastáva názor, že v súčasnom štádiu trestného

konania existujú dôvody na podozrenie, že na týchto skutkoch mal účasť aj sťažovateľ.

8

Podľa krajského súdu „správne okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uvádza, že v tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho,

či obžalobu potvrdzujú alebo ju vyvracajú. Uvedené hodnotenie nemá povahu hodnotenia

dôkazov ako v štádiu rozhodovania o vine alebo nevine obžalovaného, nakoľko tomu bráni

stav neukončeného dokazovania. Treba pripomenúť, že je povinnosťou súdu v každom

štádiu trestného konania hodnotiť dôkazy pre účely väzobného stíhania a to najmä preto,

aby bolo možné ustáliť či z priebehu dokazovania vyplýva skutok, ktorý sa kladie

obžalovanému za vinu, či tento bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či pretrváva

podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný. Práve z tohto dôvodu musí okresný súd vo

vzťahu k rozhodnutiu o väzbe hodnotiť aj priebeh doterajšieho dokazovania tak v

jednotlivosti, ako i vo vzájomných súvislostiach... Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá

už dlhšiu dobu treba vychádzať z toho, že musí jestvovať dôvodné podozrenie, že stíhaná

osoba spáchala trestný čin, okrem toho musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov podľa

a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní

postupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

S poukazom na uvedené krajský súd opakovane konštatuje ako v predchádzajúcom,

že z doposiaľ vykonaných dôkazov vyplýva a existuje dôvodné podozrenie, že obžalovaný

bol účastný konania, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a podaná

obžaloba...“.

Podľa krajského súdu konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod preventívnej väzby

podľa sú podrobne rozvedené v odôvodnení

uznesenia okresného súdu. Tieto sú podľa krajského súdu „zrozumiteľné a dostatočne

logické. Vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní

rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu

prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné len v podrobnostiach poukázať

na dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. S týmito dôvodmi sa krajský

súd bez výhrad stotožňuje a na tieto odkazuje. Tak ako vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí, tak i na tomto mieste krajský súd po preskúmaní predloženej veci konštatuje, že

väzba obžalovaného naďalej nepresahuje rámec určovaný ustanovením

Nie je neprimeraná ani s ohľadom na skutkovú a právnu obtiažnosť veci.

Obžaloba kladie obžalovanému , a ďalším osobám v obžalobe

uvedeným, za vinu spáchanie závažnej trestnej činnosti. Okresný súd koná vo veci plynulé,

bez akýchkoľvek prieťahov, sústredene a dôsledne, zachovávajúc základné zásady trestného

konania uvedené v ustanovení Prvostupňový súd rešpektuje všetky zákonné

ustanovenia a procesne správnym postupom vykonáva dôkazy a tieto priebežne hodnotí.

Krajský súd uzatvára, že po preskúmaní predloženej veci nezistil žiadny dôvod, ktorý by

znamenal nečinnosť, či nekonanie vo väzobnej veci, či porušovanie procesných práv. Treba

však pripomenúť, že požiadavka urýchleného vybavovania väzobných vecí nie je nadradená

iným základným zásadám uvedeným v , najmä zásade náležitého zistenia

skutkového stavu veci. Inak povedané rýchlosť vybavovania veci nemôže byť na ujmu kvalite

činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, keďže odstránenie ich pochybení

v ďalšom konaní by mohlo mať za následok práve vznik prieťahov. Správne okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na charakter trestnej veci,

vzhľadom na zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obžalovaného

ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti vzniká dôvodná obava, že

tento by mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu v trestnej činnosti pokračovať.

Rozhodnutie okresného súdu, keď postupom podľa zamietol

žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu je správne a zákonné.“.

Vzhľadom na to, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia odkazuje

aj na závery okresného súdu, ústavný súd vychádzal pri posudzovaní námietok sťažovateľa

na predbežnom prerokovaní aj z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 17. júna 2015, ktoré si na tento účel vyžiadal od okresného súdu, opierajúc sa pritom

o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať izolovane (,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie (resp.

sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podrobne

popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre rozhodnutie o väzbe

10

sťažovateľa, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, poukázal na rozsiahle

dokazovanie, ktoré bolo v predmetnej trestnej veci dosiaľ vykonané. Podľa okresného súdu

«vzhľadom na doterajší priebeh dokazovania bolo možné konštatovať, že skutok ktorý

je špecifikovaný v obžalobe sa stal. Rovnako možno dôvodne konštatovať, že tento má znaky

žalovaného trestného činu. Spáchanie skutku konkrétnymi osobami bolo v tomto štádiu

konania potvrdzované obž. a obž. ... Skutok, ktorý

je predmetom obžaloby v predmetnej trestnej veci vykazuje znaky, ktoré nemajú povahu

náhodnosti /rozumej výbuch nástražného výbušného systému/ a nie sú bežné v spoločnosti.

Uvedenú skupinu dôkazov je možné v tomto štádiu konania, pred tým ako budú vykonané

ďalšie relevantné dôkazy teda hodnotiť len v rovine vykreslenia určitej formy správania sa

obžalovaného na verejnosti, teda či sa celkom určite vymyká správaniu a pohybu

v podmienkach za ktorých malo dôjsť k spáchaniu skutku, alebo či takáto možnosť u neho

mohla prichádzať do úvahy. Toto posunutie v dôkaznej situácií súd nepriamo hodnotil

v kontexte obžaloby a tých dôkazov (výpovede obžalovaných a svedkov), ktoré

na to poukazovali. Je bezpochyby zrejmé a evidentné, že na hlavnom pojednávaní boli

vykonané aj dôkazy, ktoré vyznievajú v prospech obž. ..., ktoré

sú spôsobilé na ich vyhodnotenie po skončení dokazovania. Dôkazy, ktoré súd hodnotí

v priebehu hlavného pojednávania pri preskúmaní dôvodov väzby musia byť

vyhodnocované riadne s kvalifikovanou argumentáciou, nakoľko bez relevantného

hodnotenia nie je možné kvalifikovane zodpovedať otázku dôvodnosti vedenia trestného

konania voči obž. ku dňu rozhodovania o jeho väzbe. Všeobecné

argumenty súdu bez vzťahu k prejedávanej veci /rozumej nehodnotenie vykonaných

dôkazov/ by spôsobovali existenciu nenáležitého odôvodnenia jednotlivých znakov väzby

súdom.

V tomto štádiu konania súd vykonané dôkazy hodnotí len z pohľadu toho, či obžalobu

potvrdzujú alebo ju vyvracajú...

... pri hodnotení skutkov opísaných v obžalobe, súd vzal do úvahy jednak znenie

skutku špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 19. 4. 2010 a dňa 8. 8. 2012

a rovnako aj ich znenie a právnu kvalifikáciu uvedenú v upovedomení o zmene právnej

kvalifikácie z 15. 10. 2012. Totožnosť skutkov sa súdu javila aj naďalej zachovaná.

Rovnako je vhodné poznamenať, že stav dôkaznej matérie ku dňu konania

neverejného zasadnutia dňa 17. 06. 2015, v porovnaní so stavom ku dňu 31. 8. 2010, kedy

sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obv. do väzby, bol

podstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to v miere odôvodňujúcej väzobný priebeh

konania voči obž. .

Vzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru,

že prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o žiadosti obžalovaného o prepustenie

z väzby na slobodu /dôvodnosť vedenia trestného konania/ bola splnená.

... frekvencia, okruh plánovaných a vykonávaných dôkazov na hlavnom pojednávaní

vytvára celkom zjavne kvalifikované konštatovanie, že hlavné pojednávanie prebieha

plynulo a bez prieťahov.

Pri posudzovaní dôvodov väzby obžalovaného súd vzal na vedomie, že rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 6. 8. 2014 bolo uznesenie Okresného

súdu Žilina č. k. zo dňa 17. 7. 2014 zrušené a Krajský súd v Žiline

v predmetnom rozhodnutí súčasne rozhodol okrem iného tak, že podľa

u obžalovaného , zmenil dôvod väzby − vypustil dôvod väzby podľa §

71 ods. 1 písm. a) a rozhodol, že obžalovaný bude ďalej vykonávať väzbu len z

dôvodu podľa

Uvedeným výrokom Krajský súd v Žiline súčasne konštatoval, že dôvod väzby

obž. podľa ostal nezmenený.

Okresný súd Žilina pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného

ku dňu 17. 06. 2015 konštatoval, že dôvod väzby obž. podľa § 71 ods. 1

písm. c) je daný aj naďalej tým, že tu hrozí dôvodná obava, že tento

by po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti. Obžalovaný má v odpise z registra trestov 6 záznamov. V troch prípadoch

sa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol. Z hľadiska zhodnotenia osoby obžalovaného

s poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať,

že tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obžalovaný bol

aj vo výkone trestu odňatia slobody. Naposledy bol potrestaný rozsudku Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

12

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný za vinného

z trestného

inu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený

aj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením pre jeho výkon

do II. NVS. Obž. tento trest vykonal 23.3.2014.

Na obv. podal prokurátor... pod sp. zn. VII/2 Gv 161/08-205 dna

28.3.2013 na Okresný súd Žilina obžalobu pre 5 skutkov. Prvé 3 skutky prokurátor právne

kvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10

ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 − podloženie nástražného

výbušného systému pod vozidlo , skutok č. 2 − ďalšie konanie podloženie

nástražného výbušného systému pod vozidlo , skutok č. 3 ďalšie konanie

podloženie nástražného výbušného systému pod vozidlo /. Skutok č. 4 a č. 5

právne kvalifikoval ako „organizátorstvo a návod trestného

inu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1,

ods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák. /skutok

. 4 - usmrtenie na objednávku, skutok č. 5 požiadanie na

iniciovanie nástražného výbušného systému pod vozidlo /. Súd pri troch

skutkoch konanie zastavil pre premlčanie /t. j. týmto rozhodnutím nekonštatoval, že by sa

skutok nestal apd./, pričom v ostávajúcich dvoch skutkoch vo veci doposiaľ meritórne

nerozhodol. Uvedené rozhodnutie súdu bolo napadnuté mimoriadnym opravným

prostriedkom o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté.

Na obv. a obv. podal prokurátor Krajskej

prokuratúry v Žiline pod sp. zn. Kv 28/13/5500 - 26 dňa 17.1.2014 na Okresný súd Žilina

obžalobu pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa

§ 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák. Skutok sa mal stať na jeseň 1998 −

udretie tupou časťou sekery do hlavy „bieleho koňa − “ a to nad vopred

vykopanou jamou a spôsobenie smrti menovaného. Ani táto vec nebola doposiaľ súdom

meritórne rozhodnutá.

Na obv. bola dňa 8. 11. 2013 na Okresný súd Žilina podaná

obžaloba pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2

písm. b/, j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného

ohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2

Tr. zák. pre skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie

nástražného výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby

so spôsobením smrti iných troch náhodných osôb/. Vec je t. č. právne kvalifikovaná podľa

vyššie uvedených ustanovení .

Všetky špecifikované trestné veci sú v štádiu po podaní obžaloby prokurátorom.

Z povahy trestnej

innosti, ktorá sa obžalovanému v týchto veciach kladie za vinu možno konštatovať, že

ide o jednu z najzávažnejších trestných

inností v spoločnosti, ktorá má mimoriadne vysoký stupeň spoločenskej

nebezpečnosti. Z obsahu zabezpečenej dôkaznej matérie je zrejmé, že predmetné /žalované

− 22T/190/2013/ konanie obžalovaného malo povahu vybavovania si účtov medzi osobami,

ktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali násilnej a majetkovej

trestnej činnosti. Osoba obžalovaného je v obžalobách podaných t. č. na Okresnom súde

Žilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali mať povahu „odstraňovania bielych koni,

likvidácie svedkov“ ich usmrtením, spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým. O charaktere

predmetného konania svedčí aj vyjadrenie vtedajšieho zástupcu riaditeľa KR PZ v Žiline

svedka , ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že výbuch telefónneho

automatu bol najotrasnejší a najzávažnejší prípad tej doby v kraji. Uvedené nie je možné

porovnávať s inými trestnými vecami obžalovaného na ktorého boli na tunajšom súde

podané obžaloby, nakoľko pri predmetnej trestnej činnosti zahynuli traja bežný a náhodne

prechádzajúci okoloidúci. Tieto osoby nemali nič spoločné s organizovaným zločinom, resp.

zločinom ako takým. Aj napriek absolútnemu rešpektovaniu zásady prezumpcie neviny, súd

na tieto trestné veci prihliadal pri rozhodovaní o väzbe, pri zodpovedaní otázky vzťahujúcej

sa k osobe obžalovaného.

Vo všetkých troch podaných obžalobách bude súd v ďalšom rozhodovať o vine,

resp. nevine obžalovaného. Z obsahu spisu je zrejmé, že obž. na hlavnom

pojednávaní najskôr navrhol vypočuť všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom

konaní. Neskôr svoj návrh upravil a súhlasil s čítaním niektorých svedeckých výpovedí

z prípravného konania. Svedkovia, ktorí majú byť vypočutí na hlavnom pojednávaní sa majú

14

vyjadriť práve k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí niektorých

obžalovaných a doposiaľ na hlavnom pojednávaní vypočutých vyššie uvedených svedkov

bolo zrejmé, že títo v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom popísali spôsob akým sa

mal obž. dopustiť žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter

trestnej veci, zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obž.

ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu vzniká dôvodná obava, že tento

by mohol v prípade prepustenia z väzby pokračovať v trestnej činnosti.

Záujem spoločnosti na ochrane hodnôt akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu

konania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obž. aby

bolo hlavné pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.

Na popísanej hrozbe nemení nič preukázaná skutočnosť, že prokurátor... v iných

trestných veciach zastavil trestné stíhanie obv. . Závažnosť

a relevantnosť trestných vecí v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina

podané obžaloby práve naopak zvýrazňuje mieru spoločenskej nebezpečnosti konania

obžalovaného, ktorá sa mu kladie obžalobou za vinu.

Súd sa pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu

nestotožnil s argumentáciou, ktorú obžalovaný podal súdu písomne a ktorá bola

prezentovaná na neverejnom zasadnutí dňa 17. 06. 2015.

Na margo charakteru dôkazov ktoré prokurátor predložil súdu spolu s obžalobou súd

dodáva, že pri predbežnom prejednaní obžaloby, potom ako bol nariadený termín hlavného

pojednávania, súd na návrh procesných strán určil spôsob a rozsah dokazovania. Trestný

poriadok dáva súdu možnosť procesne reagovať pri väzbe obžalovaného na situácie, keď sa

vykonávaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní dôkazná situácia uvedená v obžalobe

oslabuje alebo potvrdzuje. Tak ako správne poznamenal obžalovaný v žiadosti o

prepustenie z väzby, hlavné pojednávanie je t. č. v pokročilej fáze konania, kedy boli

vypočutí obžalovaní a prevažná väčšina svedkov. Súd aj v kontexte väzobnej trestnej veci

vedie hlavné pojednávanie plynulo a bez prieťahov o čom svedčia aj termíny hlavných

pojednávaní, ktoré nielen pred dňom 17. 06. 2015 ale aj po tomto termíne hlavného

pojednávania boli určené po dohode procesných strán (viď v zápisniciach protokolované

termíny pojednávaní v mesiacoch jún, júl a august – t. j. min. 1 krát za týždeň a počas

dovolenkového obdobia na žiadosť procesných strán minimálne 1 krát za mesiac).».

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že je v režime obmedzenia osobnej slobody viac

ako 15 rokov, čo konštatoval aj krajský súd, ale podľa sťažovateľa to náležitým spôsobom

nepremietol do svojho rozhodnutia, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Obžalovaný je však vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo viacerých súbežne

či následne vedených trestných veciach, a teda primeranosť doby trvania väzby sa

posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolností. Potom nemožno tento sťažnostný

argument obžalovaného akceptovať, a to najmä pre to, že jeho osobná slobody bola

obmedzená aj z iných dôvodov majúcich oporu v zákone. Tiež nemožno akceptovať

a súhlasiť s tvrdením obhajoby, že z odôvodnenia rozhodnutia sudcu okresného súdu nie je

absolútne zrejmé, že ako by mohol pokračovať v trestnej činnosti a aká

je tá existujúca konkrétna obava, že by tak obžalovaný konal. Krajský súd opakovane

poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia... Konajúci súd so znalosťou veci,

zrozumiteľne a presvedčivo poukázal na hrozbu pokračovania v trestnej činnosti v prípade

neväzobného stíhania obžalovaného. Na tomto mieste krajský súd upozorňuje i na

odôvodnenie svojho rozhodnutia , kde na strane 9 až 11 sa s dôvodmi, na

ktoré poukazuje obžalovaný aktuálne vo svojej sťažnosti vysporiadal a má za to, že

obžalovaný v sťažnosti neuviedol iné argumenty, ktoré by mali za následok zmenu záverov

krajského súdu. Ak prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné

trestné konania vedené proti obžalovanému , učinil tak len na

podporu dôvodov iných závažnejších, ktoré v uznesení podrobne rozviedol a ktoré

odôvodňujú obavu, že v prípade neväzobného stíhania by obžalovaný v trestnej činnosti

pokračoval. Námietka sťažovateľa týkajúca sa záznamov v odpise registra trestov o jeho

predchádzajúcich odsúdeniach, je nedôvodná. Šesť záznamov v odpise registra trestov

signalizuje, že obžalovaný je osoba, ktorá si zákon nectí a má sklon k jeho porušovaniu.

I napriek tomu, že v troch prípadoch sa na obžalovaného hľadí akoby odsúdený nebol,

nemožno z toho vyvodiť, že zákon neporušil... Sťažovateľovi treba opakovane pripomenúť,

že okresný súd veľmi dôsledne a podrobne skúma počas celého konania existenciu

dôvodnosti vznesenia obvinenia i dôvodnosti podania obžaloby, o čom nasvedčuje

aj rozsiahle dokazovanie. V žiadnom prípade nie je možné v tomto štádiu konania

akceptovať argument obhajoby, že výsledky doterajšieho priebehu dokazovania výrazne

oslabujú materiálne podmienky ďalšieho trvania väzby obžalovaného...“

16

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

(, ). Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného

práva na osobnú slobodu zdôrazňuje, že síce musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak

bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil

určité rozhodnutie pred iným.

Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd

brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (,

). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať

iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody ().

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) čl. 5 ods. 1

dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody

[čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje

na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Článok 5 ods. 4 dohovoru

zaručuje obvinenému právo podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (Rakevich

v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom

čl. 5, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok

z 25. 10. 1990, bod 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom konaní

povinnosť odpovedať na každý argument, ktorý predloží obvinený vo svojom návrhu

na preskúmanie rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi

skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných

podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti

väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti

týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006,

bod 142).

Sťažovateľ namieta, že je v režime obmedzenia osobnej slobody vyše 15 rokov.

Sťažovateľ bol v období od 25. júla 2007 do 27. augusta 2010 vo väzbe v trestnej veci

vedenej proti nemu Okresným súdom Žilina pod sp. zn. pre trestný čin vraždy

podľa a v znení neskorších

predpisov spáchaný formou spolupáchateľstva. Z dôvodu oslobodenia spod obžaloby bol

z väzby prepustený na slobodu. Následne od 27. augusta 2010 bol uznesením okresného

súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 opätovne vzatý do väzby pre viaceré trestné

činy, okrem iného aj pre skutok, pre ktorý je aktuálne vo väzbe, z ktorej bol neskôr

prepustený z dôvodu okamžitého nástupu do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol

uložený rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2008 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010. Do väzby bol

potom opätovne vzatý 23. marca 2014 po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

vykonávaného na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce

rozhodnutie, v ktorom sa zaoberal aj otázkou obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, kde

konštatuje, že ani zákon, ani a ani relevantná judikatúra ústavného súdu či ESĽP

nestanovuje ako prekážku prípadnej väzby výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby

alebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných veciach. Rovnako prekážkou vzatia

obvineného do väzby nie je ani skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu

vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený (m. m. ).

18

Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom, že väzba v trestnom konaní má vždy formu

predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, a preto

ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže byť

na neho uvalená len v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré

odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných

činov a spravodlivého postihu ich páchateľov.

Všeobecné súdy majú pri rozhodovaní o väzbe dbať na zásadu primeranosti

a zdržanlivosti, t. j. že by mali byť vždy využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť

k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných

práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného

obmedzenia. upravuje formálne a materiálne podmienky väzby.

Formálnymi podmienkami sa rozumejú úprava procesného postupu orgánov činných

v trestnom konaní a súdu a procesných úkonov iných oprávnených osôb. Materiálnymi

podmienkami sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda skutkové okolnosti

vzatia obvineného do väzby a existencia niektorého z dôvodov väzby, pričom tieto musia

byť splnené súčasne.

Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že úlohou ústavného súdu je

sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané

rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd

preto nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy

možno pokladať za udržateľné.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného súdu, obsah

ktorého si krajský súd osvojil v plnom rozsahu, vyplýva, že konajúce súdy rozsiahlo

a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa,

podrobne sa zaoberali otázkou naplnenia materiálnych predpokladov väzobného stíhania

sťažovateľa, keď jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali pri

akceptovaní záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa (najmä výpovede svedkov,

poškodených, obvinených, potreba vykonania ďalších dôkazov, miera závažnosti trestnej

činnosti).

Krajský súd (v spojení s argumentáciou okresného súdu) presvedčivo a ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil existenciu väzobného dôvodu a ústavne

konformným spôsobom interpretoval aj príslušné ustanovenia

upravujúce podmienky rozhodovania o väzbe.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh

(sťažnosť) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

20

Vychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy aj predchádzajúce obmedzenia slobody

sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením krajského súdu

a sťažovateľom označenými základnými právami podľa a 5 a právami

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016