Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)0d0/390775.d42d40.pdf
PDF · 160.34 KB
No categories available
2To/5/2009
Najvyšší súd 2 To 5/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému Ľ.
R. a spol. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, b/ Tr. zák. v znení
účinnom do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 16. novembra 2010 v Bratislave
o odvolaniach obţalovaných Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 19. novembra 2008, sp. zn. 4 T 11/2000, takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolania obţalovaných Ľ.
R., F. S. a Ing. B. L. sa z a m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 19. novembra 2008, sp. zn. 4 T 11/2000, boli
obţalovaní Ľ. R., F. S., Ing. B. L. a Ing. J. V. uznaní za vinných z trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na
tom skutkovom základe, ţe
po vzájomnej dohode ako členovia organizovanej skupiny v podvodnom úmysle
neoprávnene získať finančné prostriedky z účtov klientov peňaţných ústavov si od augusta
do novembra 1998 vytvorili podmienky na realizáciu platobných operácií prostredníctvom
POS terminálu tak, ţe obţalovaný Ľ. R. dňa 24.8.1998 uzatvoril ako konateľ spoločnosti M.,
s.r.o. Ţ., so zástupcom P., a.s. B. – filiálka Ţ., zmluvu o prijímaní platobných kariet na
platenie tovarov a sluţieb k beţnému účtu číslo 2897093, na základe čoho bol v priestoroch
spoločnosti M., s.r.o. Ţ., nainštalovaný platobný POS terminál číslo TN 066101101,
v nasledujúcom období obţalovaný F. S. a obţalovaný Ing. B. L. zadováţili z nezistených
zdrojov čísla platných platobných kariet, vlastníkmi ktorých boli klienti peňaţných ústavov
vo Š. a po získaní týchto údajov obţalovaní F. S., Ing. B. L., Ing. J. V. a obţalovaný Ľ. R.
v dňoch 18.11. – 19.11.1998 realizovali cez platobný POS terminál neoprávnené bankové
operácie – prevody finančných prostriedkov z účtov zodpovedajúcich príslušným číslam
platných platobných kariet v počte 91 úspešných prevodov predstavujúcich vo finančnom
vyjadrení sumu 3.976.000,- Sk, následne dňa 19.11.1998 obţalovaný Ľ. R. spolu
s obţalovaným Ing. J. V. v P., a.s. B. – filiálka Ţ., vybrali z účtu peňaţnú sumu 80.000,- Sk
a dňa 23.11.1998 sa pokúsil o výber ďalšej čiastky vo výške 1.000.000,- Sk s úmyslom
zostatok peňazí previesť na iný účet v Ľ. B., avšak výber ani prevod peňazí neuskutočnili,
nakoľko boli pristihnutí príslušníkmi polície, ktorá ich zadrţala; uvedeným konaním spôsobili
P., a.s. B., t.č. U. B. S., a.s. B., priamu škodu vo výške 83.520,- Sk.
Za to boli odsúdení:
- obţalovaný Ľ. R. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom
do 1. januára 2006 na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon tohto trestu zaradený do I. (prvej)
nápravnovýchovnej skupiny.
- obţalovaný F. S. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák., s pouţitím § 35 ods. 2
Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
7 (sedem) rokov.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu bol uloţený peňaţný trest vo výmere 20.000,- Sk.
Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon peňaţného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, bol stanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. bol obţalovanému F. S. uloţený trest prepadnutia
veci a to:
- 3 ks nábojov ráze 9 mm,
- krabičku so 4 ks surových kľúčov.
- plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní.
- krabička so 4 ks nábojov.
Podľa § 55 ods. 6 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stal štát.
Súčasne s uloţením súhrnného trestu bol zrušený výrok o treste v právoplatnom
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 1999, sp. zn. 3 T 33/95
(v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júna 2000,
3 To 27/2000), ktorým bol obţalovanému uloţený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)
roky nepodmienečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, peňaţný trest
vo výmere 20.000,- Sk a trest prepadnutia veci ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušený
výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obţalovaný Ing. B. L. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
na trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obţalovaný Ing. J. V. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
na trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. (v znení účinnom do 1. januára 2006) bola obţalovaným Ľ.
R., F. S., Ing. B. L. a Ing. J. V. uloţená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
poškodenej strane U. B. S., a.s., Š. L., X. B. škodu vo výške 83.520,- Sk.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obţalovaní Ľ. R., F. S., Ing.
B. L. a Ing. J. V..
Pokiaľ ide o ostatne uvedeného obţalovaného (teda Ing. J. V.), ktorý
sa verejného zasadnutia odvolacieho súdu nezúčastnil, neboli splnené zákonné podmienky
pre vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, a preto odvolací súd podľa § 23
ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 vylúčil jeho vec na samostatné konanie,
čo znamená, ţe uţ citovaný prvostupňový rozsudkom Krajského súdu v Ţiline bude
vo vzťahu k obţalovanému Ing. J. V. predmetom prieskumu v inom, neskoršom konaní, ktoré
bude taktieţ vykonané vo forme verejného zasadnutia, ako tomu je v prípade obţalovaných Ľ.
R., F. S., Ing. B. L..
Obţalovaný Ľ. R. v odvolaní odôvodnenom prostredníctvom obhajcu napadol iba
výrok o treste v rozsudku súdu prvého stupňa. Krajskému súdu vyčítal, ţe nevzal
do úvahy ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu a skutočnosť, ţe na zmenu jeho
ţivotných postojov mal výrazný vplyv uţ samotný výkon väzby. Primeraným trestom je trest
odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby, rovnajúci sa dĺţke vykonanej väzby.
Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a uloţiť mu trest odňatia slobody
vo výmere tri a pol roka.
Odvolanie obţalovaného Ing. B. L., odôvodnené prostredníctvom obhajcu smerovalo
proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ktoré sa ho dotýkajú. Pokiaľ ide o výrok
o vine, znovu uviedol, ţe skutku uvedeného v rozsudku krajského súdu
sa nedopustil. V súvislosti s hodnotením dôkazov dal do pozornosti pôvodnú verziu
spoluobţalovaného Ľ. R. v konaní pred Okresným súdom Ţilina, 1 T 269/99, v ktorej veci bol
tento sám obţalovaný a neprávoplatne uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa §
250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.,
v zmysle ktorej malo ísť o riadne platby z legálnych obchodov vykonávaných s R. partnerom
R. K.. Zmenená verzia spoluobţalovaného R. uţ v rámci odvolacieho konania proti rozsudku
Okresného súdu Ţilina v podobe listu, ktorý nemal byť základom pre rozhodnutie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ţe skutok sa stal za účasti obţalovaných, ktorých sa
dotýka tunajší rozsudok krajského súdu, je nevierohodná a nemá oporu v ďalších vykonaných
dôkazoch. Hoci svedok pplk. Mgr. R. K. (vyšetrovateľ činný v predmetnej veci) tvrdil, ţe
okrem listu obţalovaného R. mali aj iné zdroje na jeho obvinenie, nikto z vypočutých
svedkov nepotvrdil, ţe by ho poznal a prišiel s ním do kontaktu. Neexistuje ani nosič, na
ktorom mal byť zaznamenaný obsah rozhovoru medzi ním a spoluobţalovaným F. S.. Prepis,
ktorý z tohto údajného rozhovoru existuje, nie je obsahom rozhovoru s označeným F. S.. Pri
hodnotení tohto dôkazu mala byť braná do úvahy výpoveď svedka pplk. J. P., ţe písomné
záznamy neboli doslovné. Čo sa týka právneho posúdenia skutku obţalovaný namietal, ţe
nevedno z akého trestného činu bol uznaný za vinného, lebo na strane 1/ ods. 1 sa uvádza
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. v znení platnom do 31.
augusta 1999, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a na strane 3/ trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.
Z uvedených dôvodov navrhol podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/, f/ Tr. por.
(v znení účinnom do 1. januára 2006) napadnutý rozsudok zrušiť a podľa § 259 ods. 3 Tr. por.
rozhodnúť tak, ţe z dôvodu uvedeného v § 226 písm. c/ Tr. por. ho odvolací súd oslobodí
spod obţaloby. Pre prípad, ţe by si najvyšší súd neosvojil námietky proti výroku o vine,
obhajca obţalovaného Ing. B. L. navrhol na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zrušiť
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uloţiť mu trest odňatia slobody celkom na dolnej
hranici trestnej sadzby, vo výmere dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu hoci aj
na dlhšiu skúšobnú dobu, a to s poukazom na jeho netrestanosť a skutočnosť, ţe Ţ. riadnym
ţivotom.
Obţalovaný F. S. v rozsiahlom odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu v podstate
zopakoval námietky, ktoré uplatnil uţ v odvolaní proti prvému rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 8. novembra 2004, sp. zn. 4 T 11/00, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 6. novembra 2007, sp. zn. 2 To 60/2005, a vec vrátená súdu
prvého stupňa s pokynom, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Namietal predovšetkým pouţiteľnosť dôkazov, o ktoré prvostupňový súd
v rozhodujúcej miere oprel výrok o vine, a to záznamov o odpočúvaní telekomunikačnej
prevádzky medzi jednotlivými obţalovanými, prípadne aj inými osobami a postupom podľa
§ 207 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom do 1. januára 2006) prečítanej výpovede obţalovaného
Ľ. R. z 23. novembra 1999, ktorý aj na hlavnom pojednávaní, po zrušení pôvodného
odsudzujúceho rozsudku opätovne odmietol vypovedať.
Pokiaľ ide o prvý okruh dôkazných prostriedkov so zreteľom na snahu nosičov
zaznamenávajúcich obsah telefonických hovorov (pre poruchu archivačného systému),
potvrdení svedkom pplk. J. P., nemôţu samotné prepisy záznamov, navyše
nie doslovné ako to potvrdil svedok pplk. Ing. J. P., predstavovať dôkaz, lebo za ten sa
v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por. povaţuje samotný záznam telekomunikačných činností.
So zreteľom na neexistenciu dôkazov, ktoré mali byť získané prostredníctvom ITP
(informačnotechnických prostriedkov), výpovede obţalovaného Ľ. R. v deň vydania
uznesenia o vznesení obvinenia ďalším spoluobţalovaným (22. novembra 1999) a ani iných
dôkazov, neuvedených v odôvodnení tohto uznesenia, na ktoré sa vo svojej výpovedi na
hlavnom pojednávaní odvolával vypočutý vyšetrovateľ, svedok Mgr. R. K., samotné
uznesenie o vznesení obvinenia z 22. novembra 1999 je nezákonné. Takou
je uţ spomenutá výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999, ktorú nebolo moţné
povaţovať podľa § 160 ods. 1 Tr. por. za neodkladný úkon, s čím sa stotoţnil
aj odvolací súd v jeho zrušujúcom uznesení zo 6. novembra 2007. V tejto spojitosti
obţalovaný opätovne namietal, ţe výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999 bola
urobená v rozpore so zákonom, pri porušení práva spoluobţalovaných na spravodlivý proces,
vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj
z článku 48 Ústavy Slovenskej republiky a tieţ za porušenia ustanovení § 41, § 33 a § 2 ods. 4
Tr. por., najmä práva, aby sa mohol osobne alebo prostredníctvom obhajcu zúčastniť všetkých
úkonov. Uvedené právo bolo odopreté nielen jemu ale aj ďalším spoluobţalovaným a ich
obhajcom. Za uvedenej situácie nebolo moţné pred súdom uvedenú výpoveď obţalovaného
Ľ. R. prečítať, ale obţalovaný mal súvisle vypovedať a nie sa pridrţiavať toho, čo bolo
získané v rozpore so zákonom.
Napriek tvrdeniu o nepouţiteľnosti výpovede obţalovaného Ľ. R.
z 23. novembra 1999 sa obţalovaný F. S. v podanom odvolaní touto výpoveďou zaoberal aj
z vecného hľadiska. Označil ju za nehodnovernú osobitnú bez opory v ďalších vykonaných
dôkazoch, najmä svedeckých výpovediach, na ktoré podrobne poukázal. Spomenutý záver
oprel aj o vyjadrenie obţalovaného Ľ. R. na hlavnom pojednávaní z 27. marca 2001, kedy
tento uviedol, ţe pravdivou je jeho výpoveď z 23. novembra 1998, t.j. z doby, keď sa viedlo
trestné stíhanie len proti nemu samotnému.
Pravdivosť pôvodnej verzie uvedeného obţalovaného nasvedčuje aj výpoveď svedka
M. B., ktorý potvrdil, ţe Ľ. R. mal v hoteli P. v Ţ. kontakt s nejakou rusky hovoriacou
osobou. Na druhej strane najmä svedkovia J. Z. a J. R. (z firmy Z.) vyvrátili R. tvrdenia o ich
vykázaní z priestorov spoločnosti, keď tam mal byť on (obţalovaný F. S.) prítomný, resp.
o podávaní pokynov, ţe nič nevedia alebo nič nevideli. Nenáleţité bola vyhodnotená výpoveď
svedka Š. O., bez zjavnej súvislosti s ním. Neexistuje totiţ ţiadny dôkaz, ţe svedok vykonal
disponibilný úkon v rámci zmluvného vzťahu s B. na dispozíciu s účtom pre neho, t.j.
obţalovaného F. S.. Výrazným spôsobom dôveryhodnosť výpovede obţalovaného Ľ. R.
narušil svedok Ing. D. J., riaditeľ filiálky bývalej P., a.s. v Ţ., ktorý vyvrátil tvrdenie tohto
obţalovaného, ţe ďalšiu tam prítomnú osobu nepredstavil ako svojho brata. Jeho účasť na
trestnej činnosti nepreukazujú ani listinné dôkazy, na ktoré poukazuje prvostupňový súd.
Vzhľadom na uvedené mal preto krajský súd rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo“.
Z uvedených dôvodov obţalovaný F. S. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 258 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. v znení účinnom
do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok zrušil a aby ho, rozhodujúc sám vo veci podľa § 259
ods. 3 Tr. por., oslobodil spod obţaloby. Alternatívne pre prípad, ţe by si odvolací súd tento
návrh neosvojil, navrhol po zrušení rozsudku trestné stíhanie proti nemu podľa § 257 písm. b/
Tr. por. zastaviť z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. (pre príkaz vyplývajúci
z medzinárodnej zmluvy), a to v dôsledku neprimeranej dĺţky konania zakladajúcej porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aplikovateľného
prostredníctvom článkov 7 ods. 2 a 5 a 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Zástupkyňa generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhla na verejnom
zasadnutí odvolania obţalovaných Ľ. R., Ing. B. L. a F. S. zamietnuť ako nedôvodné podľa §
256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 s poukazom na správnosť všetkých výrokov
napadnutého rozsudku, ktoré sa dotýkajú týchto obţalovaných.
Obţaloba v predmetnej veci bola podaná na súde prvého stupňa pred dňom
nadobudnutia účinnosti zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Trestný
poriadok), preto podľa prechodného ustanovenia § 564 ods. 4 tohto zákona konanie v prvom
stupni na krajskom súde ako aj konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému
rozhodnutiu krajského súdu sa vykonalo podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov,
inak účinného do 1. januára 2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po zistení, ţe neprichádza
do úvahy rozhodnutie podľa § 253, preskúmal podľa § 254 ods. 1, ods. 2 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku vzťahujúcich s k obţalovaným Ľ.
R., F. S. a Ing. B. L. ako aj konanie, ktoré tejto časti rozsudku predchádzalo a zistil, ţe
odvolania uvedených troch obţalovaných nie sú dôvodné.
V súvislosti s námietkami jednotlivých obţalovaných treba v prvom rade uviesť,
ţe neprichádza do úvahy zastavenie trestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺţky konania
na základe ustanovenia § 11 od. 1 písm. h/ Tr. por. ako sa toho alternatívne domáhal
obţalovaný F. S..
Podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
pri rozhodovaní o trestnom obvinení je kaţdá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé
a verejné prerokovanie svoje veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány
činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci pojednávať čo najrýchlejšie
a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je nepochybne významným
zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy
a neprimeraná dĺţka trestného konania sú závaţným a neţiaducim javom, ktorý nielen
odporuje zmyslu práva obvineného ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je aj
v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.
Súčasne treba ale konštatovať, ţe porušenie tohto práva samo osebe nezakladá
neprípustnosť trestného stíhania.
Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)
je potrebné v prvom rade povaţovať za pokyn, či apel signatárskym štátom, aby organizovali
svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v Dohovore, boli rešpektované.
Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných
činov a zaisťuje prípadné potrestanie páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci
trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom
v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý spôsobil
prieťahy v konaní, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez tohto, aby vyvinul iniciatívu
k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu.
Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené
a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie
zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu
dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia
povinnosti k štátu a spoločnosti (§ 1 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006).
Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie
vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného
obvineného, ale aj z pohľadu práv a povinností ostatných strán a subjektov trestného konania.
Najmä s ohľadom na práva strán odlišných od obvineného je úvaha o moţnosti orgánu, ktorý
prieťahy spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná.
Týmto postupom by bola neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada oficiality, ktorá
stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej iniciatívy urobiť
všetko pre naplnenie účelu trestného konania a zároveň by sa tak oslabovala funkcia
trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.
Vnútroštátna úprava pokiaľ ide o riešenie dôsledkov neprimeranej dĺţky konania
nie je v kolízii s čl. 6 Dohovoru, na ktorý sa poukazuje. Ten totiţ nestanovuje ţiadnu
výslovnú sankciu, ktorou by v podobe príkazu zastaviť trestné stíhanie sankcionoval
porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým
je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie
v primeranej lehote.
Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je konštantne aj podľa celkom
aktuálnej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva sankcionované priznaním
spravodlivého zadosťučinenia, pričom tento súd nápravu porušenia práva na prerokovanie
veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania z čl. 6 Dohovoru v ţiadnom
zo svojich rozhodnutí nevyvodil. Vzhľadom na uvedené postup navrhnutý obţalovaným F. S.,
t.j. z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. zastaviť
pre neprípustnosť trestné stíhanie, neprichádza do úvahy.
V súvislosti s odvolacími námietkami predovšetkým obţalovaného F. S., ale tieţ aj
obţalovaného Ing. B. L. o nepouţiteľnosti prepisov záznamov telefonických rozhovorov,
ktoré ale krajský súd neakceptoval najmä s prihliadnutím na výpovede svedkov pplk. J. P.
a pplk. Ing. J. P. potvrdzujúcich vecnú správnosť urobených prepisov, t.j. ich zhodu
s prepisovanými, no pre poruchu archivačného systému nezachovanými zvukovými
nahrávkami treba uviesť, ţe samotným dôkazom v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por. účinného do 1.
januára 2006 tak, ako na to správne poukázal obţalovaný F. S. je záznam telekomunikačných
činností a nie prepis takého záznamu. V posudzovanej veci nešlo ani o doslovný prepis
(viď výpoveď svedka pplk. Ing. J. P.) preto, hlavne ale pre nemoţnosť jeho porovnania so
samotným záznamom v procese dokazovania pred súdom, rešpektujúc aj zásadu
bezprostrednosti nebolo moţné sa zákonu zodpovedajúcom spôsobom vyrovnať s námietkami
obţalovaných o obsahovej nedôveryhodnosti urobených prepisov. Za takejto situácie odvolací
súd dospel k záveru, ţe krajský súd pochybil, keď uvedený dôkaz vzal za jeden
z relevantných dôkazov svedčiacich o vine obţalovaných.
Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu však v ţiadnom smere neoslabuje správnosť
záverov prvostupňového súdu pokiaľ ide o výrok o vine, pričom najvyšší súd sa stotoţňuje
s hodnotením dôkaznej situácie krajským súdom v tom smere, ţe podstatným dôkazom
preukazujúcim vinu všetkých troch obţalovaných, teda Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. je
výpoveď prvého z nich z 23. novembra 1999, prečítaná na hlavnom pojednávaní postupom
podľa § 207 ods. 2 Tr. por., v ktorej a rovnako aj pri konfrontáciách s obţalobným F. S. 24.
marca 2000 a s obţalovaným Ing. B. L. 17. decembra 1999, menovaných usvedčil zo
spáchania ţalovaného skutku, pričom nemoţno akceptovať výhrady ostatných troch
obţalovaných, ţe ide o dôkaz nevierohodný, nepostačujúci pre uznanie viny.
Pokiaľ ide o procesný aspekt výpovede obţalovaného Ľ. R.
z 23. novembra 1999 krajský súd faktický neprihliadol na právny názor vyslovený
v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo 6. novembra 2007, sp. zn. 2 To 60/2005
o nepouţiteľnosti tohto dôkazného prostriedku vo vzťahu ku spoluobţalovaným Ľ. R. pretoţe
výpoveď obţalovaného Ľ. R., nebola urobená kontradiktórnym spôsobom, pričom nešlo
o neodkladný úkon.
Napriek uvedenému konštatovaniu odvolací súd nezrušil prvostupňový rozsudok
pre podstatné chyby konania (pre to, ţe výrok o vine bol v rozhodujúcej miere opretý o dôkaz,
ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom), lebo vzhľadom na vývoj judikatúry prijatej
najvyšším súdom v období po vydaní zrušujúceho uznesenia zo 6. novembra 2007,
musel korigovať spomenutý právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí.
Naďalej platí, ţe právo obvineného na obhajobu je obmedzené v miere nezlučiteľnej
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ak je výrok súdu o vinen zaloţený výlučne alebo v rozhodujúcej
miere na výpovedi osoby (svedka alebo spoluobvineného), ktorú obvinený alebo jeho obhajca
nemali moţnosť aspoň raz vypočúvať kontradiktórnym spôsobom. S princípu
kontradiktórnosti však aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva existujú
výnimky a jeho dodrţiavanie nie je absolútne. Výnimku z kontradiktórnosti postupu
predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle § 263 ods. 3 písm. b/ Tr. por. charakter
neodkladného alebo neopakovateľného úkonu (pozri k tomu stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2009, Tpj 63/2009,
uverejnené pod č. 30/2010 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky) a tieţ výsluch obvineného, pokiaľ je neodkladným úkonom.
Podľa rozhodnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Tpj 37/2010 – 10, prijatého na zasadnutí tohto kolégia 14. júna 2010, výsluch obvineného
bude spravidla neodkladným úkonom (§ 160 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006)
vo vzťahu k neskôr spoluobvineným, ktorým dovtedy nemohlo byť vznesené obvinenie pre
objektívne prekáţky (neboli známi, boli na úteku a pod.) za podmienky, ţe pri takom
výsluchu obvinený vypovedal k spoločnej trestnej činnosti spáchanej s ďalšími
spoluobvinenými alebo bola daná iná bezprostredná súvislosť trestnej činnosti takýchto
neskorších spoluobvinených s trestnou činnosťou obvineného, ktorý bol vypočúvaný v rámci
neodkladného úkonu.
Takýto výsluch je dôkazom získaným spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam
Trestného poriadku, a preto je moţné podľa § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. por. účinného
do 1. januára 2006 prečítať zápisnicu o výsluchu bývalého spoluobţalovaného, ktorý
sa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstatných bodoch odchyľuje od svojej
skoršej výpovede.
Uvedené sa v celom rozsahu vzťahuje aj na situáciu, keď sa vedie spoločné trestné
stíhanie proti viacerým spoluobţalovaným, z ktorých niektorý odoprel na hlavnom
pojednávaní vypovedať, a preto sa uplatnil postup podľa § 207 ods. 2 Tr. por.
V posudzovanej veci z hľadiska určenia toho, či výsluch obţalovaného Ľ. R. 23.
novembra 1999 moţno povaţovať za neodkladný úkon v zmysle § 160 ods. 5 Tr. por. v znení
účinnom do 1. januára 2006 nie je rozhodujúce to, ţe tento obţalovaný uţ bol skôr stíhaný
ako obvinený a bol vo väzbe, ale to, ţe po vznesení obvinenia 22. novembra 1999 a zadrţaní
obţalovaného Ing. B. L. (a tieţ odvolacím súdom na samostatné konanie vylúčeného Ing. J.
V.) bolo potrebné v súvislosti s rozhodovaním o väzbe menovaných vykonať procesné úkony,
ktoré by odôvodnili aj materiálnu podmienku väzby, ktorou treba rozumieť dôvodnosť
vznesenia obvinenia. Nepochybne takýmto úkonom bola výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23.
novembra 1999, vtedy ešte v procesnej pozícií obvineného, t.j. deň po vznesení obvinenia F.
S., Ing. B. L. a Ing. J. V.. Zdôrazniť treba to, ţe v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení
osobnej slobody zadrţaných obvinených vzhľadom na zákonom stanovené lehoty v ktorých
musel byť podaný návrh na vzatie do väzby, nebolo moţné s výsluchom Ľ. R. otáľať aţ do
doby, kedy bude zadrţaný obţalovaný F. S. (k tomu došlo aţ 14. decembra 1999).
Z uvedených dôvodov výsluch obvineného Ľ. R. z 23. novembra 1999 má povahu
neodkladného úkonu, ide o dôkaz vykonaný v súlade so zákonom, preto zápisnicu
o označenom výsluchu bolo moţné prečítať postupom podľa § 207 ods. 2 Tr. por. v znení
účinnom do 1. januára 2006 (rovnako aj zápisnice o konfrontácií s obţalovanými F. S. a Ing.
B. L., kde princíp kontradiktórnosti bol dodrţaný) a posudzovať takto získaný dôkaz v rámci
hodnotenia dôkazov.
Ako uţ bolo naznačené tejto procesnej činnosti prvostupňového súdu
nemoţno vytknúť nerešpektovanie ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por., zakotvujúceho pravidlá
pre hodnotenie dôkazov.
Odvolacia námietka obţalovaných F. S. a Ing. B. L. o nevierohodnosti spomenutých
výpovedí spoluobţalovaného Ľ. R. je neopodstatnená. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
obţalovaný Ľ. R. dôveryhodne vysvetlil prečo pôvodne v konaní pred Okresným súdom
Ţilina, kde bol sám obţalovaný uvádzal nepravdivú verziu o priebehu skutku. Ovplyvňovanie
tohto obţalovaného prísľubmi pomoci v trestnom konaní, vrátane prepustenia z väzby,
sľubovaním poskytnutia odmeny za neprezradenie účasti ďalších spoluobţalovaných na
spáchaní činu a napokon aj hrozbami pre prípad prezradenia účasti ďalších osôb na spáchaní
trestného skutku potvrdila aj svedkyňa J. R., bývalá manţelka Ľ. R.. V súvislosti
s hodnotením usvedčujúcej výpovede obţalovaného Ľ. R. v predmetnej veci má výpoveď
svedka Ing. D. J. iný význam (posudzujúc ju komplexne) neţ jej prisudzuje v podanom
odvolaní obţalovaný F. S., a síce, ţe táto vyvracia pôvodnú výpoveď obţalovaného Ľ. R.
z 23. novembra 1998. Svedok totiţ potvrdil, ţe spomenutý obţalovaný neovládal proces
autorizácie platobných kariet, čo vyvracia tvrdenie obţalovaného Ľ. R., ţe všetko robil sám
a mal k dispozícií, aj fyzicky, platobné karty. Aj v tomto smere výpoveď obţalovaného Ľ. R.
odporovala realite, pretoţe zo zistení svedka A. S. z ACS (A. C. S.) vyplynulo, ţe čísla
platobných kariet boli zadávané ručne, uvedením šestnásťmiestneho čísla príslušnej platobnej
karty. Výpoveď svedka M. B., bliţšie nekonkretizujúca kontakt obţalovaného Ľ. R. s rusky
hovoriacou osobou bez poznania konkrétnych vecných súvislostí, nie je totiţ dôkazom
potvrdzujúcim pôvodnú výpoveď Ľ. R. o obchodných kontaktoch s občanom R. federácie R.
K., ktoré mali byť dôvodom zriadenia POS terminálu a uskutočnenia platieb jeho
prostredníctvom. Uvedenú okolnosť, ktorú v zmenenej výpovedi označil za nepravdivú aj
obţalovaný Ľ. R., nepotvrdil ţiadny z vykonaných dôkazov, najmä nikto zo známych
a spolupracovníkov obţalovaného Ľ. R., ktorí poznali jeho podnikateľské aktivity a napokon
ani jeho účtovníčka, svedkyňa K. C.. Neprijateľné je aj vysvetlenie dôvodu návštevy
obţalovaného Ľ. R. obţalovaným Ing. B. L. za prítomnosti obţalovaného F. S., ţe sa tak stalo
z dôvodu odovzdania nejakej obálky od, za obdobné konanie stíhaného, I. M. z B. B.. Nebol
preukázaný totiţ ţiadny kontakt obţalovaného Ľ. R. so spomenutým Maďarom, naproti tomu
však pri domovej prehliadke obţalovaného F. S. bol okrem iného zaistený aj platobný
terminál napriek tomu, ţe tento sa obhajoval, nevedomosťou o existencii takéhoto zariadenia,
aj s ohľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie. Podstatnejším z hľadiska vyhodnotenia
vierohodnosti usvedčujúcej výpovede obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999, a na ňu
nadväzujúcich konfrontácií s obţalovanými Ing. B. L. a F. S., je nie to, ţe svedok J. Z.
nepotvrdil výpoveď obţalovaného Ľ. R. tvrdením, ţe obţalovaného F. S. nepozná, ale
to zistenie, ţe na zaistenom prevodnom príkaze je uvedené číslo účtu svedka Š. O., na ktorý
mala byť predisponovaná suma 1 milión Sk, 23. novembra 1998 z účtu obţalovaného Ľ. R.
v bývalej P., a.s., filiálka Ţ..
Číslo účtu spomenutého svedka obţalovaný Ľ. R. nepoznal, vôbec nepoznal ani
svedka O.. Z výpovede tohto naopak vyplýva, ţe tento svedok poznal obţalovaného F. S.,
pričom tomuto obţalovanému uţ zhruba rok predtým na ţiadosť obţalovaného F. S. dovolil
poukázať na svoj účet značný obnos peňazí. Svedok zároveň potvrdil, ţe o pripravovanom
prevode v posudzovanej veci nemal ţiadnu vedomosť. Z uvedeného vyplýva, ţe informácie
o účte na ktorý sa mali peniaze z P., a.s., previesť mohol obţalovaný Ľ. R. získať len
sprostredkovane a to od osoby, ktorá poţadovanou informáciou disponovala, pričom touto
osobou bol nepochybne obţalovaný F. S. Z hľadiska tohto záveru je irelevantné, ţe menovaný
okrem jednorazového stretnutia nebol v rozhodnom čase v kontakte so svedkom O., ako aj to,
ţe svedok O. neurobil ţiadny disponibilný úkon vo vzťahu k transfer peňazí vykonávajúcej
B., pretoţe k tomu bol postačujúci úkon vlastníka účtu, ktorým bol obţalovaný Ľ. R..
Správne zistený skutok a dôkazmi preukázanú účasť obţalovaných Ľ. R., Ing. B. L.
a F. S. na jeho spáchaní súd prvého stupňa dôvodne posúdil ako trestný čin podvodu, pričom
v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a správne rozviedol naplnenie jednotlivých
znakov tohto trestného činu konaním obţalovaných, preto v tomto smere odvolací súd len
poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa stotoţňuje.
Pokiaľ obţalovaný Ing. B. L. namietal ţe nevedno z akého trestného činu podvodu bol uznaný
za vinného, rozhodujúce je vyhlásenie rozsudku a výrok o vine uvedený vo vyhotovení
rozsudku a v jeho odpisoch, ktoré sú v súlade s vyhláseným rozsudkom a nie to, čo je
uvedené v záhlaví rozsudku. Niet ţiadnej pochybnosti, ţe krajský súd aj tohto obţalovaného
uznal za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr.
zák. a nie z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. v znení
účinnom do 31. augusta 1999 ako pôvodne bolo konanie obţalovaných kvalifikované
v obţalobe, pričom túto zmenu prvostupňový súd odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 16 ods.
1 Tr. zák. o časovej pôsobnosti Trestného zákona.
Napriek tomu, ţe konanie obţalovaných trestným činom podvodu nepochybne je,
prvostupňový súd sa predsa len dopustil pochybenia pri právnom posúdení ich konania, keď
dospel k záveru, ţe títo spáchali trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/,
písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Podľa zistenia odvolacieho súdu podľa
tohto Trestného zákona, za účinnosti ktorého bol trestný čin spáchaný išlo o trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/ ods. 5 Tr. zák., t.j. o trestný čin podvodu
spáchaný organizovanou skupinou so spôsobením škody veľkého rozsahu, ktorou
k 1. januáru 2006 s prihliadnutím na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 428/2005 Z.z.,
účinné od 1. októbra 2005, určujúce minimálnu mzdu sumou 6 900 Sk sa rozumela škoda vo
výške najmenej 3 450 000 Sk, pričom trestnou činnosťou obţalovaných bola spôsobená škoda
v sume 3 976 000 Sk.
Pri určení rozsahu následku v podobe vzniku majetkovej škody nebolo moţné
prihliadať na neskoršie vládne nariadenia určujúce minimálnu mesačnú mzdu, ako to
v posudzovanej veci nesprávne urobil krajský súd (tento vychádzal z minimálnej mzdy
8 100 Sk určenej nariadením vlády SR č. 450/2006, účinného od 1. októbra 2007), pretoţe
od 1. januára 2006 nadobudol účinnosť nový Trestný zákon priamo určujúci rozsah
jednotlivých druhov škôd (§ 125 ods. 1 Tr. zák.) Z hľadiska časovej pôsobnosti Trestného
zákona potom pri majetkových trestných činoch prichádzalo do úvahy posudzovanie
zohľadňujúce ustanovenie § 89 ods. 13 Tr. zák. v kombinácii s vládnymi nariadeniami
ho dopĺňajúcimi, ktoré boli účinné do 1. januára 2006 a ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného
zákona účinného od 1. januára 2006. Pri takomto postupe by bol krajský súd zistil, ţe podľa
„starého“ Trestného zákona ide o uţ spomenuté právne posúdenie so spôsobením škody
veľkého rozsahu. Podľa zákona účinného od 1. januára 2006, škoda 3 976 000 Sk vzhľadom
na ustanovenie § 125 ods. 1 nie je škodou veľkého rozsahu, ale škodou značnou, pretoţe
za škodu veľkého rozsahu sa povaţuje škoda vo výške najmenej 4 000 000 Sk. Vzhľadom
k tomu, podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 malo byť konanie obţalovaných
Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. posúdené ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/,
písm. c/ Tr. zák. so sadzbou tri aţ desať rokov, ktoré právne posúdenie je priaznivejšie ako
kvalifikácia konania obţalovaných podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, ods. 5 Tr. zák.
v znení účinnom do 1. januára 2006, keďţe za tento trestný čin moţno uloţiť trest odňatia
slobody od päť do dvanásť rokov. V konečnom dôsledku teda krajský súd v rozpore so
zákonom rozhodol v prospech všetkých troch obţalovaných, keď ich konanie posúdil ako
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do
1. januára 2006 so sadzbou trestu odňatia slobody dva aţ osem rokov, lebo pri správnom
pouţití zákona išlo o uţ spomenutý zločin podľa § 221 ods. 1 ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr.
zák. Na uvedené pochybenie odvolací súd len poukazuje, lebo pre zákaz reformatio in peius
z ustanovenia § 259 ods. 3 Tr. por. je vylúčená akákoľvek zmena v neprospech obţalovaných
na základe ich odvolania. Vzhľadom na závaţnosť protiprávneho konania obţalovaných, nimi
zavinený následok – spôsobenie škody takmer veľkého rozsahu súdom prvého stupňa uloţené
tresty odňatia slobody zodpovedajú zákonným hľadiskám rozhodným pre určenie
druhu trestu a jeho výmery uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. zák. i účelu trestu vyjadreného v § 23
ods. 1 Tr. zák., pričom odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre ich zmiernenie, či uţ
v podobe zníţenia výmery trestu alebo aj podmienečného odkladu ich výkonu. Po splnení
prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, ţe zákonným bol postup krajského súdu aj pri
ukladaní súhrnného trestu obţalovanému F. S., pri zaradení všetkých obţalovaných na výkon
trestu odňatia slobody do príslušných nápravnovýchovných skupín, ako aj o uplatnenom
nároku na náhradu škody, a preto odvolania obţalovaných Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. ako
nedôvodné podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 16. novembra 2010
JUDr. Peter K r aj č o v i č , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková