Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/5/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému Ľ.

R. a spol. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, b/ Tr. zák. v znení

účinnom do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 16. novembra 2010 v Bratislave

o odvolaniach obţalovaných Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

z 19. novembra 2008, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolania obţalovaných Ľ.

R., F. S. a Ing. B. L. sa z a m i e t a j ú.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 19. novembra 2008, sp. zn. , boli

obţalovaní Ľ. R., F. S., Ing. B. L. a Ing. J. V. uznaní za vinných z trestného činu podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na

tom skutkovom základe, ţe

po vzájomnej dohode ako členovia organizovanej skupiny v podvodnom úmysle

neoprávnene získať finančné prostriedky z účtov klientov peňaţných ústavov si od augusta

do novembra 1998 vytvorili podmienky na realizáciu platobných operácií prostredníctvom

POS terminálu tak, ţe obţalovaný Ľ. R. dňa 24.8.1998 uzatvoril ako konateľ spoločnosti M.,

s.r.o. Ţ., so zástupcom P., a.s. B. – filiálka Ţ., zmluvu o prijímaní platobných kariet na

platenie tovarov a sluţieb k beţnému účtu číslo 2897093, na základe čoho bol v priestoroch

spoločnosti M., s.r.o. Ţ., nainštalovaný platobný POS terminál číslo TN 066101101,

v nasledujúcom období obţalovaný F. S. a obţalovaný Ing. B. L. zadováţili z nezistených

zdrojov čísla platných platobných kariet, vlastníkmi ktorých boli klienti peňaţných ústavov

vo Š. a po získaní týchto údajov obţalovaní F. S., Ing. B. L., Ing. J. V. a obţalovaný Ľ. R.

v dňoch 18.11. – 19.11.1998 realizovali cez platobný POS terminál neoprávnené bankové

operácie – prevody finančných prostriedkov z účtov zodpovedajúcich príslušným číslam

platných platobných kariet v počte 91 úspešných prevodov predstavujúcich vo finančnom

vyjadrení sumu 3.976.000,- Sk, následne dňa 19.11.1998 obţalovaný Ľ. R. spolu

s obţalovaným Ing. J. V. v P., a.s. B. – filiálka Ţ., vybrali z účtu peňaţnú sumu 80.000,- Sk

a dňa 23.11.1998 sa pokúsil o výber ďalšej čiastky vo výške 1.000.000,- Sk s úmyslom

zostatok peňazí previesť na iný účet v Ľ. B., avšak výber ani prevod peňazí neuskutočnili,

nakoľko boli pristihnutí príslušníkmi polície, ktorá ich zadrţala; uvedeným konaním spôsobili

P., a.s. B., t.č. U. B. S., a.s. B., priamu škodu vo výške 83.520,- Sk.

Za to boli odsúdení:

- obţalovaný Ľ. R. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom

do 1. januára 2006 na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon tohto trestu zaradený do I. (prvej)

nápravnovýchovnej skupiny.

- obţalovaný F. S. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák., s pouţitím § 35 ods. 2

Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

7 (sedem) rokov.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu bol uloţený peňaţný trest vo výmere 20.000,- Sk.

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, ţe by výkon peňaţného trestu mohol byť

úmyselne zmarený, bol stanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. bol obţalovanému F. S. uloţený trest prepadnutia

veci a to:

- 3 ks nábojov ráze 9 mm,

- krabičku so 4 ks surových kľúčov.

- plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní.

- krabička so 4 ks nábojov.

Podľa § 55 ods. 6 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stal štát.

Súčasne s uloţením súhrnného trestu bol zrušený výrok o treste v právoplatnom

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 1999, sp. zn.

(v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júna 2000,

), ktorým bol obţalovanému uloţený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)

roky nepodmienečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, peňaţný trest

vo výmere 20.000,- Sk a trest prepadnutia veci ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušený

výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obţalovaný Ing. B. L. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006

na trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obţalovaný Ing. J. V. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006

na trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol (päť a pol) roka.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa (v znení účinnom do 1. januára 2006) bola obţalovaným Ľ.

R., F. S., Ing. B. L. a Ing. J. V. uloţená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

poškodenej strane U. B. S., a.s., Š. L., X. B. škodu vo výške 83.520,- Sk.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obţalovaní Ľ. R., F. S., Ing.

B. L. a Ing. J. V..

Pokiaľ ide o ostatne uvedeného obţalovaného (teda Ing. J. V.), ktorý

sa verejného zasadnutia odvolacieho súdu nezúčastnil, neboli splnené zákonné podmienky

pre vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, a preto odvolací súd podľa § 23

ods. 1 v znení účinnom do 1. januára 2006 vylúčil jeho vec na samostatné konanie,

čo znamená, ţe uţ citovaný prvostupňový rozsudkom Krajského súdu v Ţiline bude

vo vzťahu k obţalovanému Ing. J. V. predmetom prieskumu v inom, neskoršom konaní, ktoré

bude taktieţ vykonané vo forme verejného zasadnutia, ako tomu je v prípade obţalovaných Ľ.

R., F. S., Ing. B. L..

Obţalovaný Ľ. R. v odvolaní odôvodnenom prostredníctvom obhajcu napadol iba

výrok o treste v rozsudku súdu prvého stupňa. Krajskému súdu vyčítal, ţe nevzal

do úvahy ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu a skutočnosť, ţe na zmenu jeho

ţivotných postojov mal výrazný vplyv uţ samotný výkon väzby. Primeraným trestom je trest

odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby, rovnajúci sa dĺţke vykonanej väzby.

Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a uloţiť mu trest odňatia slobody

vo výmere tri a pol roka.

Odvolanie obţalovaného Ing. B. L., odôvodnené prostredníctvom obhajcu smerovalo

proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ktoré sa ho dotýkajú. Pokiaľ ide o výrok

o vine, znovu uviedol, ţe skutku uvedeného v rozsudku krajského súdu

sa nedopustil. V súvislosti s hodnotením dôkazov dal do pozornosti pôvodnú verziu

spoluobţalovaného Ľ. R. v konaní pred Okresným súdom Ţilina, , v ktorej veci bol

tento sám obţalovaný a neprávoplatne uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa §

250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.,

v zmysle ktorej malo ísť o riadne platby z legálnych obchodov vykonávaných s R. partnerom

R. K.. Zmenená verzia spoluobţalovaného R. uţ v rámci odvolacieho konania proti rozsudku

Okresného súdu Ţilina v podobe listu, ktorý nemal byť základom pre rozhodnutie

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ţe skutok sa stal za účasti obţalovaných, ktorých sa

dotýka tunajší rozsudok krajského súdu, je nevierohodná a nemá oporu v ďalších vykonaných

dôkazoch. Hoci svedok pplk. Mgr. R. K. (vyšetrovateľ činný v predmetnej veci) tvrdil, ţe

okrem listu obţalovaného R. mali aj iné zdroje na jeho obvinenie, nikto z vypočutých

svedkov nepotvrdil, ţe by ho poznal a prišiel s ním do kontaktu. Neexistuje ani nosič, na

ktorom mal byť zaznamenaný obsah rozhovoru medzi ním a spoluobţalovaným F. S.. Prepis,

ktorý z tohto údajného rozhovoru existuje, nie je obsahom rozhovoru s označeným F. S.. Pri

hodnotení tohto dôkazu mala byť braná do úvahy výpoveď svedka pplk. J. P., ţe písomné

záznamy neboli doslovné. Čo sa týka právneho posúdenia skutku obţalovaný namietal, ţe

nevedno z akého trestného činu bol uznaný za vinného, lebo na strane 1/ ods. 1 sa uvádza

trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. v znení platnom do 31.

augusta 1999, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a na strane 3/ trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Z uvedených dôvodov navrhol podľa , , , ,

(v znení účinnom do 1. januára 2006) napadnutý rozsudok zrušiť a podľa

rozhodnúť tak, ţe z dôvodu uvedeného v ho odvolací súd oslobodí

spod obţaloby. Pre prípad, ţe by si najvyšší súd neosvojil námietky proti výroku o vine,

obhajca obţalovaného Ing. B. L. navrhol na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zrušiť

napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uloţiť mu trest odňatia slobody celkom na dolnej

hranici trestnej sadzby, vo výmere dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu hoci aj

na dlhšiu skúšobnú dobu, a to s poukazom na jeho netrestanosť a skutočnosť, ţe Ţ. riadnym

ţivotom.

Obţalovaný F. S. v rozsiahlom odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu v podstate

zopakoval námietky, ktoré uplatnil uţ v odvolaní proti prvému rozsudku Krajského súdu

v Ţiline z 8. novembra 2004, sp. zn. , ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 6. novembra 2007, sp. zn. , a vec vrátená súdu

prvého stupňa s pokynom, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Namietal predovšetkým pouţiteľnosť dôkazov, o ktoré prvostupňový súd

v rozhodujúcej miere oprel výrok o vine, a to záznamov o odpočúvaní telekomunikačnej

prevádzky medzi jednotlivými obţalovanými, prípadne aj inými osobami a postupom podľa

(v znení účinnom do 1. januára 2006) prečítanej výpovede obţalovaného

Ľ. R. z 23. novembra 1999, ktorý aj na hlavnom pojednávaní, po zrušení pôvodného

odsudzujúceho rozsudku opätovne odmietol vypovedať.

Pokiaľ ide o prvý okruh dôkazných prostriedkov so zreteľom na snahu nosičov

zaznamenávajúcich obsah telefonických hovorov (pre poruchu archivačného systému),

potvrdení svedkom pplk. J. P., nemôţu samotné prepisy záznamov, navyše

nie doslovné ako to potvrdil svedok pplk. Ing. J. P., predstavovať dôkaz, lebo za ten sa

v zmysle povaţuje samotný záznam telekomunikačných činností.

So zreteľom na neexistenciu dôkazov, ktoré mali byť získané prostredníctvom ITP

(informačnotechnických prostriedkov), výpovede obţalovaného Ľ. R. v deň vydania

uznesenia o vznesení obvinenia ďalším spoluobţalovaným (22. novembra 1999) a ani iných

dôkazov, neuvedených v odôvodnení tohto uznesenia, na ktoré sa vo svojej výpovedi na

hlavnom pojednávaní odvolával vypočutý vyšetrovateľ, svedok Mgr. R. K., samotné

uznesenie o vznesení obvinenia z 22. novembra 1999 je nezákonné. Takou

je uţ spomenutá výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999, ktorú nebolo moţné

povaţovať podľa za neodkladný úkon, s čím sa stotoţnil

aj odvolací súd v jeho zrušujúcom uznesení zo 6. novembra 2007. V tejto spojitosti

obţalovaný opätovne namietal, ţe výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999 bola

urobená v rozpore so zákonom, pri porušení práva spoluobţalovaných na spravodlivý proces,

vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

z článku 48 a tieţ za porušenia ustanovení , a

, najmä práva, aby sa mohol osobne alebo prostredníctvom obhajcu zúčastniť všetkých

úkonov. Uvedené právo bolo odopreté nielen jemu ale aj ďalším spoluobţalovaným a ich

obhajcom. Za uvedenej situácie nebolo moţné pred súdom uvedenú výpoveď obţalovaného

Ľ. R. prečítať, ale obţalovaný mal súvisle vypovedať a nie sa pridrţiavať toho, čo bolo

získané v rozpore so zákonom.

Napriek tvrdeniu o nepouţiteľnosti výpovede obţalovaného Ľ. R.

z 23. novembra 1999 sa obţalovaný F. S. v podanom odvolaní touto výpoveďou zaoberal aj

z vecného hľadiska. Označil ju za nehodnovernú osobitnú bez opory v ďalších vykonaných

dôkazoch, najmä svedeckých výpovediach, na ktoré podrobne poukázal. Spomenutý záver

oprel aj o vyjadrenie obţalovaného Ľ. R. na hlavnom pojednávaní z 27. marca 2001, kedy

tento uviedol, ţe pravdivou je jeho výpoveď z 23. novembra 1998, t.j. z doby, keď sa viedlo

trestné stíhanie len proti nemu samotnému.

Pravdivosť pôvodnej verzie uvedeného obţalovaného nasvedčuje aj výpoveď svedka

M. B., ktorý potvrdil, ţe Ľ. R. mal v hoteli P. v Ţ. kontakt s nejakou rusky hovoriacou

osobou. Na druhej strane najmä svedkovia J. Z. a J. R. (z firmy Z.) vyvrátili R. tvrdenia o ich

vykázaní z priestorov spoločnosti, keď tam mal byť on (obţalovaný F. S.) prítomný, resp.

o podávaní pokynov, ţe nič nevedia alebo nič nevideli. Nenáleţité bola vyhodnotená výpoveď

svedka Š. O., bez zjavnej súvislosti s ním. Neexistuje totiţ ţiadny dôkaz, ţe svedok vykonal

disponibilný úkon v rámci zmluvného vzťahu s B. na dispozíciu s účtom pre neho, t.j.

obţalovaného F. S.. Výrazným spôsobom dôveryhodnosť výpovede obţalovaného Ľ. R.

narušil svedok Ing. D. J., riaditeľ filiálky bývalej P., a.s. v Ţ., ktorý vyvrátil tvrdenie tohto

obţalovaného, ţe ďalšiu tam prítomnú osobu nepredstavil ako svojho brata. Jeho účasť na

trestnej činnosti nepreukazujú ani listinné dôkazy, na ktoré poukazuje prvostupňový súd.

Vzhľadom na uvedené mal preto krajský súd rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo“.

Z uvedených dôvodov obţalovaný F. S. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa , , v znení účinnom

do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok zrušil a aby ho, rozhodujúc sám vo veci podľa § 259

ods. 3 , oslobodil spod obţaloby. Alternatívne pre prípad, ţe by si odvolací súd tento

návrh neosvojil, navrhol po zrušení rozsudku trestné stíhanie proti nemu podľa § 257 písm. b/

zastaviť z dôvodu uvedeného v (pre príkaz vyplývajúci

z medzinárodnej zmluvy), a to v dôsledku neprimeranej dĺţky konania zakladajúcej porušenie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aplikovateľného

prostredníctvom článkov 7 ods. 2 a 5 a 144 ods. 1 .

Zástupkyňa generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhla na verejnom

zasadnutí odvolania obţalovaných Ľ. R., Ing. B. L. a F. S. zamietnuť ako nedôvodné podľa §

256 v znení účinnom do 1. januára 2006 s poukazom na správnosť všetkých výrokov

napadnutého rozsudku, ktoré sa dotýkajú týchto obţalovaných.

Obţaloba v predmetnej veci bola podaná na súde prvého stupňa pred dňom

nadobudnutia účinnosti v znení neskorších predpisov (Trestný

poriadok), preto podľa prechodného ustanovenia § 564 ods. 4 tohto zákona konanie v prvom

stupni na krajskom súde ako aj konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému

rozhodnutiu krajského súdu sa vykonalo podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona

č. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov,

inak účinného do 1. januára 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po zistení, ţe neprichádza

do úvahy rozhodnutie podľa , preskúmal podľa , zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku vzťahujúcich s k obţalovaným Ľ.

R., F. S. a Ing. B. L. ako aj konanie, ktoré tejto časti rozsudku predchádzalo a zistil, ţe

odvolania uvedených troch obţalovaných nie sú dôvodné.

V súvislosti s námietkami jednotlivých obţalovaných treba v prvom rade uviesť,

ţe neprichádza do úvahy zastavenie trestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺţky konania

na základe ustanovenia od. 1 písm. h/ ako sa toho alternatívne domáhal

obţalovaný F. S..

Podľa veta prvá kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

pri rozhodovaní o trestnom obvinení je kaţdá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé

a verejné prerokovanie svoje veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.

Podľa ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány

činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci pojednávať čo najrýchlejšie

a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je nepochybne významným

zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy

a neprimeraná dĺţka trestného konania sú závaţným a neţiaducim javom, ktorý nielen

odporuje zmyslu práva obvineného ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je aj

v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Súčasne treba ale konštatovať, ţe porušenie tohto práva samo osebe nezakladá

neprípustnosť trestného stíhania.

Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)

je potrebné v prvom rade povaţovať za pokyn, či apel signatárskym štátom, aby organizovali

svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v Dohovore, boli rešpektované.

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných

činov a zaisťuje prípadné potrestanie páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci

trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom

v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý spôsobil

prieťahy v konaní, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez tohto, aby vyvinul iniciatívu

k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia

povinnosti k štátu a spoločnosti ( účinného do 1. januára 2006).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného

obvineného, ale aj z pohľadu práv a povinností ostatných strán a subjektov trestného konania.

Najmä s ohľadom na práva strán odlišných od obvineného je úvaha o moţnosti orgánu, ktorý

prieťahy spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná.

Týmto postupom by bola neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada oficiality, ktorá

stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej iniciatívy urobiť

všetko pre naplnenie účelu trestného konania a zároveň by sa tak oslabovala funkcia

trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Vnútroštátna úprava pokiaľ ide o riešenie dôsledkov neprimeranej dĺţky konania

nie je v kolízii s čl. 6 Dohovoru, na ktorý sa poukazuje. Ten totiţ nestanovuje ţiadnu

výslovnú sankciu, ktorou by v podobe príkazu zastaviť trestné stíhanie sankcionoval

porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým

je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie

v primeranej lehote.

Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je konštantne aj podľa celkom

aktuálnej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva sankcionované priznaním

spravodlivého zadosťučinenia, pričom tento súd nápravu porušenia práva na prerokovanie

veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania z čl. 6 Dohovoru v ţiadnom

zo svojich rozhodnutí nevyvodil. Vzhľadom na uvedené postup navrhnutý obţalovaným F. S.,

t.j. z dôvodu uvedeného v zastaviť

pre neprípustnosť trestné stíhanie, neprichádza do úvahy.

V súvislosti s odvolacími námietkami predovšetkým obţalovaného F. S., ale tieţ aj

obţalovaného Ing. B. L. o nepouţiteľnosti prepisov záznamov telefonických rozhovorov,

ktoré ale krajský súd neakceptoval najmä s prihliadnutím na výpovede svedkov pplk. J. P.

a pplk. Ing. J. P. potvrdzujúcich vecnú správnosť urobených prepisov, t.j. ich zhodu

s prepisovanými, no pre poruchu archivačného systému nezachovanými zvukovými

nahrávkami treba uviesť, ţe samotným dôkazom v zmysle účinného do 1.

januára 2006 tak, ako na to správne poukázal obţalovaný F. S. je záznam telekomunikačných

činností a nie prepis takého záznamu. V posudzovanej veci nešlo ani o doslovný prepis

(viď výpoveď svedka pplk. Ing. J. P.) preto, hlavne ale pre nemoţnosť jeho porovnania so

samotným záznamom v procese dokazovania pred súdom, rešpektujúc aj zásadu

bezprostrednosti nebolo moţné sa zákonu zodpovedajúcom spôsobom vyrovnať s námietkami

obţalovaných o obsahovej nedôveryhodnosti urobených prepisov. Za takejto situácie odvolací

súd dospel k záveru, ţe krajský súd pochybil, keď uvedený dôkaz vzal za jeden

z relevantných dôkazov svedčiacich o vine obţalovaných.

Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu však v ţiadnom smere neoslabuje správnosť

záverov prvostupňového súdu pokiaľ ide o výrok o vine, pričom najvyšší súd sa stotoţňuje

s hodnotením dôkaznej situácie krajským súdom v tom smere, ţe podstatným dôkazom

preukazujúcim vinu všetkých troch obţalovaných, teda Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. je

výpoveď prvého z nich z 23. novembra 1999, prečítaná na hlavnom pojednávaní postupom

podľa , v ktorej a rovnako aj pri konfrontáciách s obţalobným F. S. 24.

marca 2000 a s obţalovaným Ing. B. L. 17. decembra 1999, menovaných usvedčil zo

spáchania ţalovaného skutku, pričom nemoţno akceptovať výhrady ostatných troch

obţalovaných, ţe ide o dôkaz nevierohodný, nepostačujúci pre uznanie viny.

Pokiaľ ide o procesný aspekt výpovede obţalovaného Ľ. R.

z 23. novembra 1999 krajský súd faktický neprihliadol na právny názor vyslovený

v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo 6. novembra 2007, sp. zn.

o nepouţiteľnosti tohto dôkazného prostriedku vo vzťahu ku spoluobţalovaným Ľ. R. pretoţe

výpoveď obţalovaného Ľ. R., nebola urobená kontradiktórnym spôsobom, pričom nešlo

o neodkladný úkon.

Napriek uvedenému konštatovaniu odvolací súd nezrušil prvostupňový rozsudok

pre podstatné chyby konania (pre to, ţe výrok o vine bol v rozhodujúcej miere opretý o dôkaz,

ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom), lebo vzhľadom na vývoj judikatúry prijatej

najvyšším súdom v období po vydaní zrušujúceho uznesenia zo 6. novembra 2007,

musel korigovať spomenutý právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí.

Naďalej platí, ţe právo obvineného na obhajobu je obmedzené v miere nezlučiteľnej

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ak je výrok súdu o vinen zaloţený výlučne alebo v rozhodujúcej

miere na výpovedi osoby (svedka alebo spoluobvineného), ktorú obvinený alebo jeho obhajca

nemali moţnosť aspoň raz vypočúvať kontradiktórnym spôsobom. S princípu

kontradiktórnosti však aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva existujú

výnimky a jeho dodrţiavanie nie je absolútne. Výnimku z kontradiktórnosti postupu

predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle charakter

neodkladného alebo neopakovateľného úkonu (pozri k tomu stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2009, Tpj 63/2009,

uverejnené pod č. 30/2010 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky) a tieţ výsluch obvineného, pokiaľ je neodkladným úkonom.

Podľa rozhodnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Tpj 37/2010 – 10, prijatého na zasadnutí tohto kolégia 14. júna 2010, výsluch obvineného

bude spravidla neodkladným úkonom ( účinného do 1. januára 2006)

vo vzťahu k neskôr spoluobvineným, ktorým dovtedy nemohlo byť vznesené obvinenie pre

objektívne prekáţky (neboli známi, boli na úteku a pod.) za podmienky, ţe pri takom

výsluchu obvinený vypovedal k spoločnej trestnej činnosti spáchanej s ďalšími

spoluobvinenými alebo bola daná iná bezprostredná súvislosť trestnej činnosti takýchto

neskorších spoluobvinených s trestnou činnosťou obvineného, ktorý bol vypočúvaný v rámci

neodkladného úkonu.

Takýto výsluch je dôkazom získaným spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam

, a preto je moţné podľa účinného

do 1. januára 2006 prečítať zápisnicu o výsluchu bývalého spoluobţalovaného, ktorý

sa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstatných bodoch odchyľuje od svojej

skoršej výpovede.

Uvedené sa v celom rozsahu vzťahuje aj na situáciu, keď sa vedie spoločné trestné

stíhanie proti viacerým spoluobţalovaným, z ktorých niektorý odoprel na hlavnom

pojednávaní vypovedať, a preto sa uplatnil postup podľa

V posudzovanej veci z hľadiska určenia toho, či výsluch obţalovaného Ľ. R. 23.

novembra 1999 moţno povaţovať za neodkladný úkon v zmysle v znení

účinnom do 1. januára 2006 nie je rozhodujúce to, ţe tento obţalovaný uţ bol skôr stíhaný

ako obvinený a bol vo väzbe, ale to, ţe po vznesení obvinenia 22. novembra 1999 a zadrţaní

obţalovaného Ing. B. L. (a tieţ odvolacím súdom na samostatné konanie vylúčeného Ing. J.

V.) bolo potrebné v súvislosti s rozhodovaním o väzbe menovaných vykonať procesné úkony,

ktoré by odôvodnili aj materiálnu podmienku väzby, ktorou treba rozumieť dôvodnosť

vznesenia obvinenia. Nepochybne takýmto úkonom bola výpoveď obţalovaného Ľ. R. z 23.

novembra 1999, vtedy ešte v procesnej pozícií obvineného, t.j. deň po vznesení obvinenia F.

S., Ing. B. L. a Ing. J. V.. Zdôrazniť treba to, ţe v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení

osobnej slobody zadrţaných obvinených vzhľadom na zákonom stanovené lehoty v ktorých

musel byť podaný návrh na vzatie do väzby, nebolo moţné s výsluchom Ľ. R. otáľať aţ do

doby, kedy bude zadrţaný obţalovaný F. S. (k tomu došlo aţ 14. decembra 1999).

Z uvedených dôvodov výsluch obvineného Ľ. R. z 23. novembra 1999 má povahu

neodkladného úkonu, ide o dôkaz vykonaný v súlade so zákonom, preto zápisnicu

o označenom výsluchu bolo moţné prečítať postupom podľa v znení

účinnom do 1. januára 2006 (rovnako aj zápisnice o konfrontácií s obţalovanými F. S. a Ing.

B. L., kde princíp kontradiktórnosti bol dodrţaný) a posudzovať takto získaný dôkaz v rámci

hodnotenia dôkazov.

Ako uţ bolo naznačené tejto procesnej činnosti prvostupňového súdu

nemoţno vytknúť nerešpektovanie ustanovenia , zakotvujúceho pravidlá

pre hodnotenie dôkazov.

Odvolacia námietka obţalovaných F. S. a Ing. B. L. o nevierohodnosti spomenutých

výpovedí spoluobţalovaného Ľ. R. je neopodstatnená. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

obţalovaný Ľ. R. dôveryhodne vysvetlil prečo pôvodne v konaní pred Okresným súdom

Ţilina, kde bol sám obţalovaný uvádzal nepravdivú verziu o priebehu skutku. Ovplyvňovanie

tohto obţalovaného prísľubmi pomoci v trestnom konaní, vrátane prepustenia z väzby,

sľubovaním poskytnutia odmeny za neprezradenie účasti ďalších spoluobţalovaných na

spáchaní činu a napokon aj hrozbami pre prípad prezradenia účasti ďalších osôb na spáchaní

trestného skutku potvrdila aj svedkyňa J. R., bývalá manţelka Ľ. R.. V súvislosti

s hodnotením usvedčujúcej výpovede obţalovaného Ľ. R. v predmetnej veci má výpoveď

svedka Ing. D. J. iný význam (posudzujúc ju komplexne) neţ jej prisudzuje v podanom

odvolaní obţalovaný F. S., a síce, ţe táto vyvracia pôvodnú výpoveď obţalovaného Ľ. R.

z 23. novembra 1998. Svedok totiţ potvrdil, ţe spomenutý obţalovaný neovládal proces

autorizácie platobných kariet, čo vyvracia tvrdenie obţalovaného Ľ. R., ţe všetko robil sám

a mal k dispozícií, aj fyzicky, platobné karty. Aj v tomto smere výpoveď obţalovaného Ľ. R.

odporovala realite, pretoţe zo zistení svedka A. S. z ACS (A. C. S.) vyplynulo, ţe čísla

platobných kariet boli zadávané ručne, uvedením šestnásťmiestneho čísla príslušnej platobnej

karty. Výpoveď svedka M. B., bliţšie nekonkretizujúca kontakt obţalovaného Ľ. R. s rusky

hovoriacou osobou bez poznania konkrétnych vecných súvislostí, nie je totiţ dôkazom

potvrdzujúcim pôvodnú výpoveď Ľ. R. o obchodných kontaktoch s občanom R. federácie R.

K., ktoré mali byť dôvodom zriadenia POS terminálu a uskutočnenia platieb jeho

prostredníctvom. Uvedenú okolnosť, ktorú v zmenenej výpovedi označil za nepravdivú aj

obţalovaný Ľ. R., nepotvrdil ţiadny z vykonaných dôkazov, najmä nikto zo známych

a spolupracovníkov obţalovaného Ľ. R., ktorí poznali jeho podnikateľské aktivity a napokon

ani jeho účtovníčka, svedkyňa K. C.. Neprijateľné je aj vysvetlenie dôvodu návštevy

obţalovaného Ľ. R. obţalovaným Ing. B. L. za prítomnosti obţalovaného F. S., ţe sa tak stalo

z dôvodu odovzdania nejakej obálky od, za obdobné konanie stíhaného, I. M. z B. B.. Nebol

preukázaný totiţ ţiadny kontakt obţalovaného Ľ. R. so spomenutým Maďarom, naproti tomu

však pri domovej prehliadke obţalovaného F. S. bol okrem iného zaistený aj platobný

terminál napriek tomu, ţe tento sa obhajoval, nevedomosťou o existencii takéhoto zariadenia,

aj s ohľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie. Podstatnejším z hľadiska vyhodnotenia

vierohodnosti usvedčujúcej výpovede obţalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999, a na ňu

nadväzujúcich konfrontácií s obţalovanými Ing. B. L. a F. S., je nie to, ţe svedok J. Z.

nepotvrdil výpoveď obţalovaného Ľ. R. tvrdením, ţe obţalovaného F. S. nepozná, ale

to zistenie, ţe na zaistenom prevodnom príkaze je uvedené číslo účtu svedka Š. O., na ktorý

mala byť predisponovaná suma 1 milión Sk, 23. novembra 1998 z účtu obţalovaného Ľ. R.

v bývalej P., a.s., filiálka Ţ..

Číslo účtu spomenutého svedka obţalovaný Ľ. R. nepoznal, vôbec nepoznal ani

svedka O.. Z výpovede tohto naopak vyplýva, ţe tento svedok poznal obţalovaného F. S.,

pričom tomuto obţalovanému uţ zhruba rok predtým na ţiadosť obţalovaného F. S. dovolil

poukázať na svoj účet značný obnos peňazí. Svedok zároveň potvrdil, ţe o pripravovanom

prevode v posudzovanej veci nemal ţiadnu vedomosť. Z uvedeného vyplýva, ţe informácie

o účte na ktorý sa mali peniaze z P., a.s., previesť mohol obţalovaný Ľ. R. získať len

sprostredkovane a to od osoby, ktorá poţadovanou informáciou disponovala, pričom touto

osobou bol nepochybne obţalovaný F. S. Z hľadiska tohto záveru je irelevantné, ţe menovaný

okrem jednorazového stretnutia nebol v rozhodnom čase v kontakte so svedkom O., ako aj to,

ţe svedok O. neurobil ţiadny disponibilný úkon vo vzťahu k transfer peňazí vykonávajúcej

B., pretoţe k tomu bol postačujúci úkon vlastníka účtu, ktorým bol obţalovaný Ľ. R..

Správne zistený skutok a dôkazmi preukázanú účasť obţalovaných Ľ. R., Ing. B. L.

a F. S. na jeho spáchaní súd prvého stupňa dôvodne posúdil ako trestný čin podvodu, pričom

v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a správne rozviedol naplnenie jednotlivých

znakov tohto trestného činu konaním obţalovaných, preto v tomto smere odvolací súd len

poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa stotoţňuje.

Pokiaľ obţalovaný Ing. B. L. namietal ţe nevedno z akého trestného činu podvodu bol uznaný

za vinného, rozhodujúce je vyhlásenie rozsudku a výrok o vine uvedený vo vyhotovení

rozsudku a v jeho odpisoch, ktoré sú v súlade s vyhláseným rozsudkom a nie to, čo je

uvedené v záhlaví rozsudku. Niet ţiadnej pochybnosti, ţe krajský súd aj tohto obţalovaného

uznal za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr.

zák. a nie z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. v znení

účinnom do 31. augusta 1999 ako pôvodne bolo konanie obţalovaných kvalifikované

v obţalobe, pričom túto zmenu prvostupňový súd odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 16 ods.

1 Tr. zák. o časovej pôsobnosti .

Napriek tomu, ţe konanie obţalovaných trestným činom podvodu nepochybne je,

prvostupňový súd sa predsa len dopustil pochybenia pri právnom posúdení ich konania, keď

dospel k záveru, ţe títo spáchali trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/,

písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Podľa zistenia odvolacieho súdu podľa

tohto , za účinnosti ktorého bol trestný čin spáchaný išlo o trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/ ods. 5 Tr. zák., t.j. o trestný čin podvodu

spáchaný organizovanou skupinou so spôsobením škody veľkého rozsahu, ktorou

k 1. januáru 2006 s prihliadnutím na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. ,

účinné od 1. októbra 2005, určujúce minimálnu mzdu sumou 6 900 Sk sa rozumela škoda vo

výške najmenej 3 450 000 Sk, pričom trestnou činnosťou obţalovaných bola spôsobená škoda

v sume 3 976 000 Sk.

Pri určení rozsahu následku v podobe vzniku majetkovej škody nebolo moţné

prihliadať na neskoršie vládne nariadenia určujúce minimálnu mesačnú mzdu, ako to

v posudzovanej veci nesprávne urobil krajský súd (tento vychádzal z minimálnej mzdy

8 100 Sk určenej nariadením vlády SR č. 450/2006, účinného od 1. októbra 2007), pretoţe

od 1. januára 2006 nadobudol účinnosť nový priamo určujúci rozsah

jednotlivých druhov škôd (§ 125 ods. 1 Tr. zák.) Z hľadiska časovej pôsobnosti Trestného

zákona potom pri majetkových trestných činoch prichádzalo do úvahy posudzovanie

zohľadňujúce ustanovenie § 89 ods. 13 Tr. zák. v kombinácii s vládnymi nariadeniami

ho dopĺňajúcimi, ktoré boli účinné do 1. januára 2006 a ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného

zákona účinného od 1. januára 2006. Pri takomto postupe by bol krajský súd zistil, ţe podľa

„starého“ ide o uţ spomenuté právne posúdenie so spôsobením škody

veľkého rozsahu. Podľa zákona účinného od 1. januára 2006, škoda 3 976 000 Sk vzhľadom

na ustanovenie § 125 ods. 1 nie je škodou veľkého rozsahu, ale škodou značnou, pretoţe

za škodu veľkého rozsahu sa povaţuje škoda vo výške najmenej 4 000 000 Sk. Vzhľadom

k tomu, podľa účinného od 1. januára 2006 malo byť konanie obţalovaných

Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. posúdené ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/,

písm. c/ Tr. zák. so sadzbou tri aţ desať rokov, ktoré právne posúdenie je priaznivejšie ako

kvalifikácia konania obţalovaných podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, ods. 5 Tr. zák.

v znení účinnom do 1. januára 2006, keďţe za tento trestný čin moţno uloţiť trest odňatia

slobody od päť do dvanásť rokov. V konečnom dôsledku teda krajský súd v rozpore so

zákonom rozhodol v prospech všetkých troch obţalovaných, keď ich konanie posúdil ako

trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do

1. januára 2006 so sadzbou trestu odňatia slobody dva aţ osem rokov, lebo pri správnom

pouţití zákona išlo o uţ spomenutý zločin podľa § 221 ods. 1 ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr.

zák. Na uvedené pochybenie odvolací súd len poukazuje, lebo pre zákaz reformatio in peius

z ustanovenia je vylúčená akákoľvek zmena v neprospech obţalovaných

na základe ich odvolania. Vzhľadom na závaţnosť protiprávneho konania obţalovaných, nimi

zavinený následok – spôsobenie škody takmer veľkého rozsahu súdom prvého stupňa uloţené

tresty odňatia slobody zodpovedajú zákonným hľadiskám rozhodným pre určenie

druhu trestu a jeho výmery uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. zák. i účelu trestu vyjadreného v § 23

ods. 1 Tr. zák., pričom odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre ich zmiernenie, či uţ

v podobe zníţenia výmery trestu alebo aj podmienečného odkladu ich výkonu. Po splnení

prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, ţe zákonným bol postup krajského súdu aj pri

ukladaní súhrnného trestu obţalovanému F. S., pri zaradení všetkých obţalovaných na výkon

trestu odňatia slobody do príslušných nápravnovýchovných skupín, ako aj o uplatnenom

nároku na náhradu škody, a preto odvolania obţalovaných Ľ. R., F. S. a Ing. B. L. ako

nedôvodné podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 16. novembra 2010

JUDr. Peter K r aj č o v i č , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková