Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 556/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. V..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 uznesením Okresného súdu Piešťany

sp. zn. zo 14. januára 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 7. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013

doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

/3/2013 zo 14. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „v súčasnej dobe je obvinený uznesením

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, Odboru kriminálnej polície Trnava pod

č. k. ORP-1248/1-OVK-TT-2012 zo dňa 19. 8. 2012 pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, písm. d/ Tr. zák.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. 33/2012 z 21. augusta 2012 z dôvodov podľa

ods. 1 písm. c) s tým, že lehota väzby začína plynúť od 18. augusta

2012. Z tejto väzby bol sťažovateľ prepustený 28. augusta 2012, a to z dôvodu, aby vykonal

trest odňatia slobody (ktorý má prednosť pred výkonom väzby) uložený mu trestným

rozkazom okresného súdu sp. zn. z 12. júla 2010 v spojení s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 21. mája 2012 (ďalej len „trestný rozkaz“). Z výkonu

trestu uloženého mu trestným rozkazom mal byť prepustený 27. januára 2013.

Keďže sťažovateľ bol toho názoru, že amnestia prezidenta Slovenskej republiky

z 2. januára 2013 sa vzťahuje aj na neho, listom z 11. januára 2013 požiadal okresný súd

o okamžité prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2013 rozhodol, že sťažovateľ je účastný tejto amnestie

a odpustil mu nevykonaný zvyšok trestu.

Okresný súd napadnutým uznesením v ten istý deň, avšak ešte predtým, ako

rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie, vzal sťažovateľa na základe návrhu

prokurátora z 11. januára 2013 doručeného okresnému súdu o 12.19 h do väzby (opätovnej)

podľa z dôvodov uvedených v .

Začiatok plynutia lehoty väzby stanovil okresný súd prepustením sťažovateľa z výkonu

trestu uloženého mu trestným rozkazom. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd rozhodol o jeho opätovnom vzatí do väzby

v rozpore so zákonom z dôvodu, že nebola dodržaná lehota 48 hodín od podania návrhu

prokurátora na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ argumentuje takto: „V čase rozhodovania

súdu sa na sťažovateľa vzťahovalo rozhodnutie prezidenta republiky zo dňa 2. 1. 2013

o amnestii a od 2. 1. 2012 sťažovateľ podľa tohto rozhodnutia s hmotnoprávnymi účinkami

nebol už de iure vo výkone trestu odňatia slobody, i keď v dôsledku chyby Okresného súdu

Piešťany, ktorý opomenul rozhodnúť o amnestii, vo výkone trestu odňatia slobody de facto

bol.

Rozhodnutie o tom, že sťažovateľ je účastný amnestie Okresný súd Piešťany rozhodol

až dňa 14. 1. 2013 uznesením č. k. po žiadosti sťažovateľa zo dňa 11. 1. 2013,

pričom vec bola prejednaná na verejnom zasadnutí až potom, čo bol sťažovateľ vzatý

do väzby.

Keďže dňa 11. 1. 2013 o 12.19 hod. bol podaný návrh prokurátora na vzatie

sťažovateľa do väzby a jeho osobná sloboda vo výkone trestu odňatia slobody bola

obmedzovaná v rozpore s hmotnoprávnym predpisom (rozhodnutie prezidenta republiky

zo dňa 2. 1. 2013 o amnestii), bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o návrhu prokurátora

na vzatie sťažovateľa do väzby v lehote do 48 hodín (do 13. 11 .2013 do 12.19 hod.), čo sa

nestalo, preto mal byť sťažovateľ ihneď prepustený na slobodu.

Okresný prokurátor v Piešťanoch nepostupoval v súlade so zákonom ani z jeho

pohľadu, keď vychádzal z predpokladu uvedeného v odôvodnení návrhu na vzatie do väzby

zo dňa 1. 1. 2013, že z výkonu trestu odňatia slobody bude sťažovateľ prepustený dňa

27. 1. 2013.

takúto situáciu rieši v ustanovení , súdna prax

vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR (), preto je návrh prokurátora

na vzatie sťažovateľa do väzby, vychádzajúci z predpokladu, že v čase podania návrhu bol

sťažovateľ de iure vo výkone trestu odňatia slobody podaný v rozpore so zákonom

a výkladovými stanoviskami súdnej praxe (ak bol sťažovateľ v súlade s právom vo výkone

trestu odňatia slobody, výkon trestu má prioritu pred výkonom väzby, ).

Takýto postup prokurátor mohol zvoliť až po prepustení sťažovateľa z výkonu trestu

odňatia slobody, nie v čase jeho výkonu, a takto by zároveň sťažovateľovi neboli upreté

práva týkajúce sa povinnosti rozhodnúť o väzbe v lehotách uvedených v zákone, situácia by

bola v súlade s ..

Okresný súd Piešťany vo svojom rozhodnutí č. k. zo dňa 14. 1. 2013

v závere odôvodnenia na strane 6 považoval za potrebné uviesť, že Okresný súd Piešťany

dňa 14. 1. 2013, pod sp. zn. rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie.

K tomuto je potrebné uviesť, že v čase rozhodovania súdu o väzbe sťažovateľa, súd

toto rozhodnutie o amnestii nepoznal, časovo nasledovalo až po rozhodnutí o väzbe, čo je

možné zistiť z časových údajov uvedených v zápisniciach...“

Obdobnú argumentáciu sťažovateľ uplatnil aj v konaní o jeho sťažnosti pred

krajským súdom, ktorý sa s ňou podľa neho vysporiadal len arbitrárne, keď uviedol, „že

úvahy obhajoby sú len zavádzajúce a na ich základe je ťažko možno spochybniť uznesenie

okresného súdu o vzatí obvineného do väzby... konanie súdu prebehlo lége artis, sťažnosť sa

javí len ako účelová... je zrejmé a ťažko spochybniteľné, že v čase rozhodovania o väzbe by

už súd nevedel o amnestii v prípade sťažovateľa.“.

Takéto odôvodnenie nepovažuje sťažovateľ za spôsob vysporiadania sa

s „obhajobnou argumentáciou v súlade s ústavnými právami sťažovateľa, takýto spôsob

vysporiadania sa s argumentáciou nie je založený na právnom a skutkovom vysporiadaní sa

s vecou, je svojvoľný a takéto závery súdu nemožno preskúmať.

Z právneho pohľadu je predsa nerozhodné, či si konajúce sudkyne avizovali ako

rozhodnú, najmä, či si sudkyňa rozhodujúca o väzbe zisťovala ako rozhodne jej kolegyňa

v konaní o amnestii, časovo nasledujúcom po rozhodovaní o väzbe, pričom ak si to

aj povedali, ako mohla sudkyňa rozhodujúca o väzbe vedieť, či sťažovateľ podá alebo

nepodá sťažnosť proti rozhodnutiu o amnestii.

Takýmito úvahami sa predsa nemôže riadiť pri rozhodovaní o väzbe a argumentácii

obhajoby Krajský súd v Trnave.

Časová postupnosť rozhodovania, t. j., že najskôr bolo rozhodnuté o väzbe a až

potom o amnestii, vyplýva z príslušných zápisníc.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ vyslovil presvedčenie, „že pri správnej aplikácii

mal byť prepustený na slobodu, už Okresný súd Piešťany nemohol

vo veci v dôsledku uplynutia lehoty 48 hodín od podania návrhu Okresného prokurátora

v Piešťanoch rozhodovať o väzbe sťažovateľa“.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. zo dňa 14. 1. 2013

a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 7. 2. 2013, ktorým tento

súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k.

/3/2013 zo dňa 14. 1. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa čí, 17 ods. 2 a 5 .

Uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. zo dňa 14. 1. 2013 a uznesenie

Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 7. 2. 2013 sa zrušujú.

Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

Zároveň sťažovateľ uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a 5

označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. K porušeniu označených práv

malo dôjsť v dôsledku toho, nebola dodržaná lehota 48 hodín od podania návrhu

prokurátora na jeho vzatie do väzby, čo sťažovateľ považuje na nezákonné.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením okresného súdu

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených základných práv

napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že

jeho právomoc podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených základných práv

uznesením krajského súdu sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením okresného

súdu, ktorým rozhodol, že berie sťažovateľa do väzby (opätovne) z dôvodov uvedených

v , s tým, že väzba sťažovateľa začína plynúť jeho

prepustením z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu trestným rozkazom.

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť

(odôvodnenú v podstate rovnako ako sťažnosť podanú ústavnému súdu), o ktorej rozhodol

krajský súd tak, že ju zamietol. Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na dôvody

sťažnosti, na podrobné odôvodnenie uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby

a ďalej uviedol: „Je faktom, že dňa 14. 1. 2013 Okresný súd v Piešťanoch uznesením sp. zn.

rozhodol o tom, že odsúdený T. V. je účastný amnestie prezidenta republiky

zo dňa 2. 1. 2013 a odpúšťa sa mu nevykonaný zvyšok tohto trestu odňatia slobody. V tomto

čase bol obvinený de iure, ale i de facto stále vo výkone trestu odňatia slobody. Toho istého

dňa o 11.00 hod. bolo rozhodované o jeho vzatí do väzby, pričom zápisnica o výsluchu bola

skončená a podpísaná o 12.10 hod. Je zrejmé a ťažko spochybniteľné, že v čase

rozhodovania o väzbe by už súd nevedel o amnestii v prípade obvineného T. V. Úvahy

obhajoby sú len zavádzajúce a na ich základe je ťažko možno spochybniť uznesenie

okresného súdu o vzatí obvineného do väzby. Konanie súdu prebehlo lége artis sťažnosť sa

javí len ako účelová. Väzobný dôvod tak, ako bol pôvodne uvádzaný stále existuje, trvá

a momentálne prepustenie obvineného z väzby na slobodu by bolo kontraproduktívne...“

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na to, že namietaný postup, výsledkom

ktorého boli obe napadnuté uznesenia, je „v rozpore so zákonom“. Týmto zákonom je

, konkrétne .

Podľa ak prokurátor odovzdá zadržanú osobu súdu

podľa § 85 ods. 4 (policajtom zadržaná alebo jemu odovzdaná zaistená osoba podľa

osobitného zákona alebo odovzdaná osoba pristihnutá pri trestnom čine, pozn.) alebo podľa

§ 86 ods. 1 (obvinená osoba zadržaná policajtom ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa

§ 71 a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, pozn.),

pripojí k zároveň podanej obžalobe alebo k návrhu na vzatie do väzby celý dosiaľ získaný

spisový materiál; inak nariadi prepustenie zadržanej osoby na slobodu písomným príkazom

s primeraným odôvodnením.

Podľa prvej časti vety pred čiarkou sudca pre

prípravné konanie je povinný do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín

od prevzatia zadržanej osoby podľa odseku 1 a doručenia návrhu prokurátora na vzatie

do väzby túto osobu vypočuť a rozhodnúť o jej vzatí do väzby alebo ju prepustiť

na slobodu.

Krajský súd sa síce vyhol explicitnej odpovedi na sťažovateľovu námietku

o nedodržaní lehoty 48 hodín od podania návrhu prokurátora do jeho vzatia do väzby, avšak

z obsahu namietaného uznesenia možno vyvodiť, že svoje rozhodnutie založil na právnom

názore, podľa ktorého citované ustanovenia sa na sťažovateľa

nevzťahujú. Tieto lehoty sa vzťahujú na osoby, ktorým bola osobná sloboda obmedzená

zadržaním, resp. zaistením.

Osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená z dôvodu nástupu na výkon trestu

odňatia slobody uloženého mu právoplatným trestným rozkazom (právny titul pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľa). V čase rozhodovania o vzatí do väzby (opätovnom) bol

sťažovateľ, ako uvádza aj krajský súd, „de iure, ale i de facto stále vo výkone trestu odňatia

slobody“, pretože až po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o tom, že odsúdený

(sťažovateľ) je účastný amnestie a odpúšťa sa mu zvyšok trestu, dôjde k jeho prepusteniu.

Keďže ústavný súd považuje právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom

uznesení za ústavne udržateľný, nedospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k názoru,

že by toto rozhodnutie mohlo byť spôsobilé porušiť garantované základné práva

a slobody sťažovateľa označené v petite jeho sťažnosti.

Ak sťažovateľ považuje obdobie od 2. januára 2013, keď bola rozhodnutím

prezidenta Slovenskej republiky vyhlásená amnestia, do 14. januára 2013, keď okresný súd

na základe jeho podnetu (pričom všeobecný súd by tak mal konať z úradnej povinnosti)

rozhodol, že je účastný amnestie, za nezákonné obmedzenie osobnej slobody, môže si

uplatniť svoje nároky postupom podľa o zodpovednosti za náhradu

škody pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(samozrejme, po splnení podmienok tam uvedených).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu, a preto

uzatvára, že nezistil také skutočnosti, ktoré by v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

( ) signalizovali možnosť vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľa na osobnú slobodu napadnutým uznesením krajského súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa obsiahnutými v jej petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013