Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 731/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 25. mája 2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. mája 2017 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súd“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením krajského súdu vzatý

do vydávacej väzby. Keďže v priebehu konania podľa svojho tvrdenia nerozumel tomu,

čo hovoril vo veci konajúci sudca, požiadal o pribratie do konania „prekladateľa“

(pravdepodobne mal na mysli tlmočníka, pozn.) z jazyka slovenského do jazyka českého,

pretože nerozumie slovenskému jazyku (nerozumie určitým slovám a jednotlivým úkonom,

pozn.). Krajský súd však rozhodol, že „prekladateľa“ nepriberie. Sťažovateľ preto žiadal,

aby táto vec bola predložená najvyššiemu súdu, aby ten rozhodol, či má právo

na „prekladateľa“. Krajský súd tento návrh odmietol a vo veci ďalej pojednával, no keďže

sťažovateľ nerozumel, tak sa k veci nevyjadroval. Sťažovateľ zastáva názor, že týmto došlo

k porušeniu jeho práva na obhajobu. Uvádza, že je českej národnosti, v Českej republike

sa narodil a navštevoval tam aj základnú školu, naučil sa tam aj svoj materinský jazyk.

Napriek tomu, že na Slovensku žil od roku 1993, väčšinu času trávil v Českej republike,

kde bol aj Okresným súdom v Sokolove pozbavený spôsobilosti na právne úkony.

Uvedené rozhodnutie bolo uznané Krajským súdom v Bratislave č. k. -25

z 5. júna 2014. Uvádza, že aj keď mal na Slovensku živnosť, nepodnikal a ani žiadne

daňové priznania nepodával. V styku s rodinou a priateľmi používa český jazyk.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom právneho zástupcu

sťažnosť. Najvyšší súd však jeho sťažnosť zamietol, a tým podľa jeho názoru potvrdil,

že bol vzatý do vydávacej väzby bez toho, aby porozumel obsahu vykonávaných úkonov

a mal dostatok informácií na uplatnenie práva na obhajobu. Týmto postupom najvyšší súd

podľa neho porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, a preto „tento proces

o EZR nebyl spravodlivý“. Zároveň zastáva názor, že bolo porušené aj jeho základné právo

podľa , ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Namieta, že najvyšší súd vychádzal zo skutočností, ktoré v čase jeho rozhodovania už boli

zrušené generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Najvyšší súd mal uviesť, že dôvodom útekovej väzby a vydávacej väzby je skutočnosť,

že trestné stíhanie z roku 2004 vedené Okresnou prokuratúrou Lučenec nebolo dosiaľ

právoplatne skončené, pretože tomuto trestnému stíhaniu sa sťažovateľ vyhýbal. Sťažovateľ

uvádza, že najvyšší súd tak rozhodol napriek tomu, že 12. júna 2017 bolo toto trestné

stíhanie rozhodnutím generálneho prokurátora č. k. -12 „zrušené

a vyhlásené za nezákonné a byl porušen zákon v můj neprospěch“. Vzhľadom na to je teraz

za toto trestné stíhanie dvakrát postihnutý, pričom dôvodom nie je, že sa tomuto trestnému

stíhaniu vyhýbal, ale to, že orgány činné v trestnom konaní nemajú záujem toto trestné

stíhanie ukončiť.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom: „Rozhodnutím Krajského soudu v B. Bystrici který byl potvrzen NS SR sp. zn.:

ze dne 16. 6. 2017 byl podnecovatel poškozen na ústavním právu podle

SR, podle SR, jako i Dohody o ochrane

lidských práv a základních slobod, a to právu na tlmočníka, právu na soudní ochranu,

spravedlivé konání a odůvodnené rozhodnutí.

Proto Ústavní soud nařizuje Krajskému soudu v B. Bystrici aby

propustil z vydávací vazby spočívací do které byl vzat, bez využití práva na obhajobu,

v konání 3 , které nadobylo právoplatnost 16. 6. 2017 rozhodnutím NS SR sp. zn.

.

Proto Ústavní soud SR nařizuje Krajské prokuratúře B. B. která nežurnalizovala svůj

návrch na rozhodnutí NS SR, podle kterého i tento... rozhodl o důvodech mojí vydávací

vazby, zaplatit 5.000,-Euro poškozenému , do 30 dní od právomocnosti

tohto rozhodnutí.

Proto Ústavní soud SR nařizuje Krajskému soudu B. Bystrice, který neumožnil podat

stížnost poškozenému o nepřibrání tlmočníka, zaplatit 5.000,- Euro,

do 30 dní od právomocnosti tohto rozhodnutí, .

Proto Ústavní soud SR nařizuje NS SR Bratislava z důvodu že tento neodstranil

protiústavní rozhodnutí Kr. soudu v B. Bystrici, zaplatit 5.000,-Euro, do 30 dní od

právomocnosti tohto rozhodnutí, .“

Keďže sťažnosť sťažovateľa neobsahovala všetky zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predpísané náležitosti, ústavný súd prípisom z 20. septembra 2017

vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na zaslanie kvalifikovaného návrhu.

Dňa 3. októbra 2017 právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil,

že sťažovateľovi vypovedal plnú moc. Následne 5. októbra 2017 bolo ústavnému súdu

doručené podanie sťažovateľa, ktorým oznámil, že mu právny zástupca vypovedal plnú

moc, a preto žiada ústavný súd, aby mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

ustanovil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,

či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ namieta

porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov

proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok ‒sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu ku krajskému súdu mal preto najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti, týmto

je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať sťažnosť

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu využil a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru aj uznesením najvyššieho

súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) poukázať na vzťah čl. 17

, týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, k

. Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa základné

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto je na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľný o osobnej slobode, a nie .

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania, spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol

podľa sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd sa preto zaoberal len sťažovateľom namietaným porušením jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľom namietaného porušenia

označených práv zaobstaral zápisnicu krajského súdu o výsluchu sťažovateľa

z 25. mája 2017 vrátane uznesenia krajského súdu, ako aj zápisnicu o neverejnom zasadnutí

najvyššieho súdu zo 16. júna 2017 a jeho uznesenie.

Z predložených listín ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 16. júna 2017 potvrdil uznesenie krajského súdu, ktorým krajský

súd vzal sťažovateľa na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajská prokuratúra“) do vydávacej väzby podľa § 17 ods. 1 s použitím § 16 ods. 1

o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o EZR“), pričom táto väzba mala trvať do pominutia dôvodov väzby,

v ktorej sa sťažovateľ nachádzal z dôvodu trestného stíhania vedeného Okresnou

prokuratúrou Zvolen sp. zn. , alebo do výkonu prípadne uloženého trestu

odňatia slobody v tomto konaní.

Zo zápisnice o výsluchu vyplýva, že sťažovateľovi bol návrh krajskej prokuratúry

na jeho vzatie do vydávacej väzby predložený pred výsluchom za prítomnosti jeho právneho

zástupcu, keďže sa sťažovateľ vyjadril, že nevie, či tento návrh dostal skôr. Následne

sťažovateľ požiadal krajský súd o pribratie tlmočníka z dôvodu, že nerozumie odborným

výrazom a právnym výrazom a nerozumie dobre ani po slovensky. Krajský súd však tento

návrh opatrením zamietol s prihliadnutím na to, že o návrhu sťažovateľa o pribratie

tlmočníka už bolo v predmetnom konaní rozhodované, pričom poukázal na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2017, z ktorého vyplýva, že o tejto

otázke bolo už právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. februára 2017, ktorý potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2017, ktorým krajský súd rozhodol, že tlmočníka do českého jazyka nepriberá.

V ďalšej časti krajský súd po prečítaní relevantných listinných pokladov a umožnení

sťažovateľovi sa k nim vyjadriť (sťažovateľ vyhlásil, že sa nevyjadruje, pretože nerozumie,

pozn.) požiadal strany o záverečné reči. Napriek námietke sťažovateľa, že sa k predmetnej

veci nevyjadroval, zo zápisnice o jeho výsluchu vyplýva, že napokon predniesol záverečnú

reč, v ktorej sa k veci vyjadril. Krajský súd potom uznesením rozhodol o jeho vzatí

do vydávacej väzby, v odôvodnení ktorého sa vysporiadal aj s k námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa toho, že do konania mal byť pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka

českého. Krajský súd túto námietku „nepovažoval za relevantnú, a preto jej nevyhovel.

V tomto smere je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 06. 02. 2017, vydané v obdobnom konaní predchádzajúcom

konaniu o predmetnom európskom zatýkacom rozkaze, kde súd jednoznačne dospel

k záveru, že , ako slovenský štátny občan majúci trvalý pobyt

od 30. júna 1993 v , vedeniu konania v slovenskom jazyku rozumie a nie je dôvod

na pribratie tlmočníka do konania.“.

Sťažovateľ po vyhlásení uznesenia krajského súdu podal proti tomuto uzneseniu

po porade so svojím právnym zástupcom sťažnosť.

Právny zástupca sťažovateľa „v dôvodoch sťažnosti (č. l. 127-129) uviedol, že

v tomto štádiu konania nie je väzba vyžiadanej osoby nutná. Z ustanovenia § 16 ods. 1

o EZR vyplýva, že vydávaná osoba nemusí byť obligatórne vzatá

do väzby a vzatie do väzby pripadá do úvahy iba v prípade, ak existuje reálne riziko toho,

že dôjde k zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze. V jeho prípade takéto

riziko prítomné nie je. Okrem toho namietal, že celé konanie prebiehalo bez tlmočníka

do českého (materinského) jazyka, a preto v danom prípade nie sú splnené podmienky

pre jeho vzatie do vydávacej väzby. Navrhol preto napadnuté uznesenie zrušiť a

prepustiť na slobodu.“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol s týmto odôvodnením: „V posudzovanej veci

aj podľa názoru sťažnostného súdu boli splnené všetky podmienky pre vzatie

do vydávacej väzby. Nemožno totiž prehliadať, že ide o viackrát trestanú osobu,

dokonca i súdmi v zahraničí. Napokon z predloženého spisu vyplýva, že

je trestne stíhaný aj uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Lučenci z 31. júla

2009 č. ČVS: ORP-198/OEK-LC-2009 pre skutok z roku 2004 posúdený ako trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006, ktoré trestné stíhanie

muselo byť prerušené, pre jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu až do roku 2017. Za

daného stavu preto hrozí, že aj v danom prípade by mohol mariť rozhodovanie o výkone

európskeho zatýkacieho rozkazu.

Súd prvého stupňa nepochybil pokiaľ rozhodol v zmysle § 17 ods. 1 zákona o EZR,

že väzba bude spočívať, pretože vyžiadaná osoba sa od 7. decembra 2016 nachádza vo

väzbe v jeho inej trestnej veci vedenej proti nemu v Slovenskej republike... V prerokúvanej

veci vyžiadaná osoba bola vzatá do vydávacej väzby, aby sa zabezpečila

jej prítomnosť v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území

Slovenskej republiky a rovnako tak, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania, a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť vyžiadanej osoby ako nedôvodnú podľa § 193

ods. 1 písm. c/ zamietol.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa pribratia tlmočníka do/z jazyka českého najvyšší

súd uviedol: „... námietky vyžiadanej osoby týkajúce sa pribratia tlmočníka z jazyka

českého do konania sú taktiež neopodstatnené. Uvedenou námietkou sa už zaoberal

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo 6. februára 2017, kedy

zamietol sťažnosť vyžiadanej osoby voči uzneseniu krajského súdu, ktorým nepribral do

konania tlmočníka. Napokon treba uviesť, že ide o slovenského štátneho občana dlhodobo

žijúceho na území Slovenska.“

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 6. februára 2017 už uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky naviac udáva, že hoci ustanovenie § 14 ods. 2

zákona o EZR zakotvuje právo vyžiadanej osoby na tlmočníka a prekladateľa, právo

na tlmočníka v konaní, ktoré sa vedie v jazyku, ktorému podľa vyhlásenia vyžiadanej osoby

nerozumie, garantované článkom 47 ods. 4 , nemožno vykladať

tak rozširujúco, že sa jedná o absolútne právo bez akýchkoľvek limitov tak, že by sa

za každých okolností vyžiadanej osobe automaticky na základe svojvoľného jednostranného

vyhlásenia vyžiadanej osoby, že žiada tlmočníka, ktoré nemá oporu v skutkových zisteniach,

do konania tlmočník aj následne automaticky pribral. Vždy je potrebné posudzovať

konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu tak, aby tlmočník mal svoje opodstatnenie a slúžil

na efektívne uplatňovanie práv obvineného. Rozhodujúca je materiálna podstata,

t. j. či dotknutá osoba aj skutočne rozumie jazyku konania a obsahu vykonaných úkonov,

a teda má dostatok informácií i jazykové schopnosti na riadne uplatnenie práva

na obhajobu, prípadne práv poškodeného alebo práv iného subjektu trestného konania.

Článok 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výslovne

hovorí o práve na bezplatnú pomoc tlmočníka len u obvineného z trestného činu, ktorý

nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo týmto jazykom nehovorí.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu naviac vyplýva,

že nie je porušením článku 6 ods. 3 písm. e/ citovaného Dohovoru, pokiaľ znalosť jazyka

konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby proces vedený proti nemu mohol

byť považovaný za spravodlivý.

Niet pochýb o tom, že podstate tohto konania vyžiadaná osoba porozumela, o čom

svedčí obsah jej písomností v spise a rovnako obsah jej vyjadrení. Navyše vyžiadaná osoba

pri svojom výsluchu dňa 27. januára 2017 explicitne uviedla, že „pokiaľ ide o slovenský

jazyk, tomu rozumiem, česky hovorím dobre, ale nerozumiem dobre právnickým termínom“

(č. l. 93 spisu).

V tejto súvislosti k pribratiu tlmočníka najvyšší súd dodáva, že konanie

pred krajským súdom je vedené v slovenskom jazyku. V priebehu konania preto vyžiadaná

osoba ako slovenský štátny občan majúc trvalý pobyt od 30. júna 1993 v L. na území S.

(č. l. 64) neprišla do styku s iným ako slovenským jazykom v ústnej forme. (Menovaný

je živnostníkom v L., základnú a strednú školu absolvoval na S., vodičský preukaz získal

na S.). Pokiaľ ide o prekladateľa, doposiaľ jediná písomnosť v cudzom jazyku (európsky

zatýkací rozkaz), bola prekladom do slovenského jazyka aj zrealizovaná (č. l. 24).

Najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle platnej právnej úpravy aj v prípade, ak by

napríklad európsky zatýkací rozkaz bol vydaný v Českej republike, preklad európskeho

zatýkacieho rozkazu v konaní podľa zákona o európskom zatýkacom rozkaze do slovenského

jazyka, sa nevyžaduje. (

Z. z.).

K námietke vyžiadanej osoby, že nerozumie „právnickým termínom“, túto súd

rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Táto povinnosť vyplýva v rámci poskytovania účinnej

právnej pomoci každému advokátovi (obhajcovi) voči svojmu klientovi a teda

aj ustanovenému obhajcovi – advokátovi, ktorý bol pri výsluchu

vyžiadanej osoby osobne prítomný.

Bez ohľadu na vyššie uvedené však Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína,

že účelom konania o návrhu na vzatie do vydávacej väzby nie je skúmanie otázky viny alebo

neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na vzatie vyžiadanej osoby

do vydávacej väzby. V takom konaní sa neskúma otázka prezumpcie neviny, trestnosť činu

a ani právo na obhajobu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom Slovenskej

republiky obvinenej osobe ústavne zaručený. Súd nepreskúmava dôvodnosť podozrenia

zo spáchania skutku, pre ktorý je osoba vyžiadaná a správnosť právnej kvalifikácie tohto

činu z hľadiska práva štátu pôvodu, ale len „zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby

v konaní o európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky alebo

na zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania“ (§ 16 ods. 1 zákona o EZR).»

Podmienkou vzniku základného práva na tlmočníka podľa

je vyhlásenie oprávnenej osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Toto

vyhlásenie o neovládaní jazyka však podlieha dôkaznej povinnosti, ktorá zaťažuje osobu

uplatňujúcu právo na tlmočníka. Ústavný súd túto požiadavku vyvodil z case-law

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý interpretoval podmienky realizácie práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti

č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne

rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje

len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia

tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje

proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť

o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch

kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú

alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka

konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti

nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,

sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť

č. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).

Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola

v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol

sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi (Protopapa

v. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade Kamasinski

v. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval za dostatočné

na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať

aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Preto ak oprávnená osoba unesie dôkazné bremeno, súdu vznikne povinnosť konať –

ustanoviť tlmočníka (pozri Drgonec, J. . Teória a prax.

Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 910 ‒911, tiež ).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. februára 2017, z ktorého

vychádzal najvyšší súd aj v konaní vedenom pod sp. zn. , vyplýva,

že sťažovateľ ako slovenský štátny občan, majúci trvalý pobyt od 30. júna 1993 v

vedeniu konania v slovenskom jazyku rozumie. Najvyšší súd v tejto súvislosti zistil,

že sťažovateľ je živnostníkom v základnú a strednú školu absolvoval

na Slovensku, kde získal aj vodičské oprávnenie. Okrem toho to, že ovláda slovenský jazyk,

vyplýva podľa najvyššieho súdu aj z obsahu písomností a vyjadrení sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nerozumie odborným výrazom a právnym

výrazom, ústavný súd poukazuje na to, že v konaní o jeho vzatí do vydávacej väzby mal

sťažovateľ ustanoveného obhajcu, ktorý bol pri jeho výsluchu prítomný, a preto mal

možnosť v prípade, ak niektorému výrazu nerozumel, požiadať o jeho vysvetlenie práve

tohto obhajcu.

Vychádzajúc z uvedených zistení, prihliadajúc aj na judikatúru ústavného súdu, ako

aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa

o porušení jeho základného práva podľa a práva podľa

písm. e) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu uvádza, že z dôvodu hospodárnosti konania sa už otázkou odstránenia

procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia

sťažovateľa nezaoberal, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí

sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017