Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 57/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. O.,

zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. marca 2011, postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2013 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), občana Nigérijskej federatívnej

republiky (ďalej len „Nigéria“), podaná prostredníctvom jeho právneho zástupcu

JUDr. Stanislava Jakubčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. marca 2011,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. júna 2013.

Sťažovateľ vlastným podaním zo 17. októbra 2013 napísaným v anglickom jazyku

požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na účely podania sťažnosti

a v ďalšom období doplnil sťažnosť podaniami v anglickom jazyku z 30. októbra 2013,

19. novembra 2013 a 2. decembra 2013. Sťažovateľ v každom podaní uviedol, že jeho

obsah preložil z jazyka igbo do anglického jazyka jeho spoluväzeň pochádzajúci tiež

z Nigérie.

V sťažnosti sa uvádza, že 7. septembra 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba,

v zmysle ktorej ho okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. marca 2011 uznal

za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) a uložil mu trest odňatia

slobody v trvaní 12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným

stupňom stráženia. Súčasne uložil sťažovateľovi trest vyhostenia na dobu 10 rokov,

ochranné protitoxikologické liečenie ambulantnou formou a ochranný dohľad na dobu

jedného roka.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2011 zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom

dohľade s odôvodnením, že okresný súd neprihliadol na predchádzajúce odsúdenie

sťažovateľa a neoboznámil sa so spisovým materiálom Okresného súdu Poprad sp. zn.

. Krajský súd následne uložil sťažovateľovi súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia,

trest vyhostenia na dobu 10 rokov, ochranné liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného

roka.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku uznesením sp. zn. z 26. júna 2013.

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru takto:

„Vo veci sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté Rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. dňa 07. 06. 2011. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 07. 06. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené až dňa

12. 02. 2012, teda po 9 mesiacoch, a to až po viacerých telefonických a písomných

urgenciách.

...

Keď už sťažovateľ mal možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

aj využil, tento dňa postúpené zo súdu príslušného na podanie dovolania – Okresného súdu

Bratislava I na súd príslušný na rozhodnutie vo veci – Najvyšší súd SR, t. z., že sťažovateľov

mimoriadny opravný prostriedok 8 mesiacov čakal iba na zaslanie na príslušný súd, pričom

priemerná doba rozhodovania Najvyššieho súdu SR o dovolaní je minimálne 1 rok.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 4 a práv podľa a dohovoru sťažovateľ uvádza:

„Súdy v priebehu konania však porušili vyššie uvedené práva sťažovateľa

a nezabezpečili mu tlmočníka do materinského jazyka IGBO. Do konania namiesto toho

pribrali tlmočníka z/do angličtiny. Sťažovateľ však nebol v anglickom jazyku spôsobilý

rozumieť podstate trestného konania, poučeniam v trestnom konaní, obvineniu, ktoré bolo

voči nemu vznesené, obžalobe a ani rozhodnutiam vo veci, pričom iba časť dokumentácie

týkajúca sa trestného konania bola pre sťažovateľa preložená do anglického jazyka.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v porovnaní s osobou slovenskej národnosti bol výrazne

ukrátený o možnosť porozumieť svojim procesným právam v prebiehajúcom konaní,

a to z dôvodu, že všetky uznesenia a iné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní mu

boli doručované výlučne v slovenskom jazyku. Navyše mu viaceré rozhodnutia vrátane

poučení o možnosti podať opravný prostriedok neboli adekvátne pretlmočené. Podľa

sťažovateľa nemožno argumentovať ani jeho možnosťou dozvedieť sa o svojich právach

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pretože právny zástupca nemal možnosť

navštíviť ho vo väzbe v dostatočnom čase pred uplynutím lehoty na podanie opravného

prostriedku pri každom doručenom rozhodnutí. Z dôvodu, že sťažovateľ nebol dostatočne

poučený o svojich právach, nemal vedomosť o tom, že proti rozhodnutiam orgánov činných

v trestnom konaní možno podať opravný prostriedok, nemohol svoje práva v trestnom

konaní účinne uplatňovať. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie o vrátení veci z 20. júla

2009, uznesenie o pribratí znalca z odboru chémie z 10. júna 2009 a uznesenie o pribratí

znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie z 18. júna 2009. Sťažovateľ tvrdí, že mu

nebola riadne poskytnutá ani možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom po skončení

vyšetrovania.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „vzhľadom na vzdelanostné ako aj rozumové

predpoklady nebol spôsobilý porozumieť termínom trestného konania preloženým

do anglického jazyka. Sťažovateľ ovláda anglický jazyk na základnej úrovni, ktorá

postačuje na bežnú komunikáciu (napríklad spýtanie sa na cestu, nákup v obchode a pod.).

Sťažovateľ sa nezúčastňoval kurzov anglického jazyka, pričom poznatky z tejto oblasti

získal len na základe komunikácie s osobami v obdobnej sociálnej a spoločenskej skupine.

V Nigérii sú nasledovné oficiálne úradné jazyky: angličtina, jazyk Igbo, Hausa, Yoruba.

Sťažovateľ ovláda však len jazyk Igbo ako svoj materinský jazyk. Anglický jazyk obvinený

ovláda len na vyššie popísanej úrovni. Súd mohol tiež využiť tlmočenie zo slovenského

jazyka do anglického jazyka a následne do jazyka IGBO a opačne.

Z uvedených dôvodov je preto dôvodné predpokladať, že sťažovateľ nebol dostatočne

jazykovo kompetentný a spôsobilý na to, aby porozumel terminológii trestného konania

v anglickom jazyku, o to viac, že príslušný orgán sa o jazykovej úrovni sťažovateľa

nepresvedčil. Ďalej podotýkam, že dokonca samotné poučenie sťažovateľa v písomnej forme

bolo opakovane vyhotovené len v slovenskom jazyku.“.

Sťažovateľ v doplneniach sťažnosti z 30. októbra 2013, 19. novembra 2013

a 2. decembra 2013 uvádza, že v konaní neboli predložené výsledky vyšetrenia ultra – scan

a röntgenové snímky, ktorým bol podrobený po zadržaní v nemocnici. Tvrdí, že tieto boli

negatívne, súdy však napriek tomu dospeli k záveru, že sa v jeho žalúdku nachádzajú časti

predmetu o rozmere 2 x 4 x 7 cm. V podaní z 2. decembra 2013 poukazuje na to,

že v súdnom konaní neboli vypočutí svedkovia, ktorých navrhol.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo R. O. nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo podľa v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní so sp. zn.

, Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. a Okresného

súdu Bratislava I v konaní so sp. zn. porušené bolo.

Základné právo R. O. nar... zaručené v čl. 6 ods. 3 pís. a) a e) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a vyplývajúce z , z článku 47 ods. 4

rozhodnutiami a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní so sp. zn. ,

Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. a Okresného súdu Bratislava I

v konaní so sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 3. 2011, sp. zn.

sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 07. 06. 2011

sa zrušuje.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 6. 2013 sa zrušuje.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,13 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava

spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd posudzoval námietky sťažovateľa vo vzťahu k tým právam, ktoré

uvádza v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva podľa dohovoru

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v odôvodnení k tejto časti sťažnosti namieta porušenie svojich práv

v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu a krajského súdu pri doručovaní mu

právoplatného rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2011. Sťažovateľ uvádza, že rozsudok

bol obhajcovi doručený 12. marca 2012. Uvedeným postupom malo byť sťažovateľovi

bránené v možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky.

Sťažovateľ namieta prieťahy v postupe okresného súdu aj v dovolacom konaní,

a to tým, že predložil dovolanie najvyššiemu súdu až po ôsmich mesiacoch od jeho podania,

a aj v postupe najvyššieho súdu, avšak bez bližšieho odôvodnenia.

Zo súdneho spisu vyplýva, že krajský súd vyhlásil rozsudok sp. zn.

na verejnom zasadnutí 7. júna 2011 a po jeho písomnom vyhotovení vrátil spis okresnému

súdu na ďalšie úkony vrátane doručenia rozsudku stranám konania 15. júna 2011. Okresný

súd doručil rozsudok obhajcovi sťažovateľa 12. marca 2012 a sťažovateľovi 2. apríla 2012.

Preklad rozsudku do anglického jazyka sťažovateľ prevzal 30. mája 2012.

Zo súdneho spisu bolo ďalej zistené, že sťažovateľ podal dovolanie prostredníctvom

svojho obhajcu okresnému súdu 15. júna 2012. Okresný súd predložil spis s dovolaním

sťažovateľa najvyššiemu súdu 12. februára 2013 a po doplnení podľa pokynu najvyššieho

súdu ho opätovne predložil 8. apríla 2013. Najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania

uznesením sp. zn. z 26. júna 2013, ktoré bolo doručené obhajcovi

sťažovateľa 12. augusta 2013 a sťažovateľovi (preložené do anglického jazyka)

20. septembra 2013.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 14. októbra 2013.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. ,

, , , ), podľa ktorého sa ochrana

základnému právu podľa a právu podľa dohovoru poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným

súdom a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva,

ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Z prehľadu konania vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po tom,

ako bolo o jeho dovolaní právoplatne rozhodnuté a rozhodnutie doručené. K namietanému

porušovaniu základného práva sťažovateľa postupom všeobecných súdov preto v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru

postupom okresného súdu v súvislosti s prieťahmi pri predložení dovolania,

ako aj postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, je zjavne neopodstatnená,

a preto je daný dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na tlmočníka podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podstatou sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že mu nebolo umožnené

používať v trestnom konaní jeho materinský jazyk igbo. Orgány činné v trestnom konaní

aj súdy pribrali do konania tlmočníka z/do jazyka anglického, hoci sťažovateľ tvrdí,

že anglický jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia,

vedel, aké práva má v trestnom konaní a mohol ich účinne uplatniť. Sťažovateľ namieta,

že porušenie jeho práva na bezplatnú pomoc tlmočníka sa týka každej fázy trestného

konania a nebolo napravené ani v opravnom konaní. Sťažovateľ spochybnil aj skutkové

závery súdov a tvrdí, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhol na spochybnenie svojho

obvinenia.

2.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 4 a práv podľa a dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 22. marca 2011 už v predchádzajúcej sťažnosti, ktorú ústavný súd

odmietol uznesením sp. zn. z 1. augusta 2012 v tejto časti pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie s odvolaním sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Nedostatok právomoci ústavného súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienok

konania. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 s poukazom

na pre neprípustnosť.

2.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Uznesením sp. zn. z 1. augusta 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa zásady ratio

temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pretože o ochrane tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,

nerozhodol ešte najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd poukázal na svoju

judikatúru (napr. , , , ), podľa ktorej

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

na ktorý štandardne odkazuje vo svojej judikatúre (napr. m. m. , ,

, , ), poukazujúc, že ak najvyšší súd

dovolanie odmietne ako neprípustné, bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského (odvolacieho) súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 7. júna 2011 včas. Ústavný súd sa následne venoval

posúdeniu, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského

súdu patrí do jeho právomoci, resp. či na ich posúdenie bol príslušný najvyšší súd

v dovolacom konaní. Možnosť sťažovateľa podať sťažnosť po vyčerpaní všetkých účinných

opravných prostriedkov aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu totiž neznamená, že ústavný

súd môže preskúmať vo vzťahu k odvolaciemu súdu námietky proti jeho postupu

a rozhodnutiu, ktorými sa zaoberal najvyšší súd v dovolacom konaní, nezistil však

namietané porušenia, a preto dovolanie odmietol s odôvodnením, že nie sú splnené

označené dovolacie dôvody. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať

také námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich

nemožno podradiť pod žiadny dovolací dôvod, napr. týkajúce sa skutkového stavu, a teda

sťažovateľ nemal vo vzťahu k týmto námietkam k dispozícii iný účinný opravný

prostriedok. Iný prístup by popieral zmysel a účel mimoriadneho opravného konania,

ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany a znamenal by atrahovanie

si právomoci, ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu

súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, vo vzťahu ku ktorej

je daná jeho právomoc, riadil svojou judikatúrou, podľa ktorej vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

ESĽP, z ktorej vyplýva, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija

v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny

proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom

konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku

súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú relevantné pre konanie

o sťažnosti, vysporiadal takto:

„Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal postup orgánov činných

v trestnom konaní preto, že nebol do konania pribratý tlmočník z jazyka slovenského

do jazyka igbo a opačne, odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie zo dňa 19. 11. 2009

sp. zn. , v ktorom bola už vyriešená otázka tlmočenia tak, aby bolo zachované

právo obžalovaného na obhajobu. Podkladom pre rozhodnutie krajského súdu v tomto

konaní bolo potvrdenie vystavené Ministerstvom zahraničných vecí SR zo dňa 18. 11. 2009

a zastupiteľského úradu SR v Abuji, v ktorom sa uvádza, že úradným jazykom v Nigérii

je iba jazyk anglický.

Čo sa týka ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie skutku, odvolací súd

zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že vina obžalovaného bola dostatočne

preukázaná a to na základe vykonaných dôkazov, výpoveďami svedkov M. A., B. B., Ing. M.

Š., listinnými dôkazmi o zaistení neznámej látky, znaleckým dôkazom kriminalistického

expertízneho ústavu, o vieryhodnosti ktorých nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti.

Z uvedených dôkazov bolo nepochybne zistené, že obžalovaný doviezol vo svojej

brušnej dutine neoprávnene s cudziny na územie Slovenskej republiky kokaín, s prímesou

fenacentínu a prokaínu s celkovou hmotnosťou 699,448 g v hodnote od 23.217,42 Eur –

46.434,84 Eur.

Obhajobné tvrdenia obžalovaného, že nevedel, čo zjedol a konal pod hrozbou násilia

v krajnej núdzi sú nelogické a ani odvolací súd na tieto jeho tvrdenia neprihliadol. Ak

si obžalovaný bol vedomý tohto, že ide o protizákonnú činnosť, ktorú podľa neho mal

páchať pod nátlakom, mal niekoľko možností, aby túto trestnú činnosť oznámil na polícii,

prípadne učinil tak pri kontrole nielen na letisku v Španielsku, ale aj v Prahe a tiež

po prílete na Slovensko. Tieto možnosti obžalovaný nevyužil a pri odhalení, že v jeho

brušnej dutine sa nachádzajú drogy, s orgánmi činnými v trestnom konaní Slovenskej

republiky ani nespolupracoval.

Návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov MUDr. N.

a Mgr. M. P., odvolací súd považoval už za nadbytočné lebo výpoveďami týchto svedkov

by už nedošlo k zvráteniu podstatných okolností skutku.“

Krajský súd sa stotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, ku ktorému dospel

súd prvého stupňa, a preto ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu z 22. marca 2011:

«Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k nasledujúcim

záverom: tvrdenia obžalovaného sú nepravdepodobné, nelogické, vedené v snahe vyhnúť

sa trestnému postihu. Obžalovaný sa po 2 rokoch vrátil na Slovensko z Írska a hneď

telefonoval známemu, ktorého dva roky nevidel a v podstate ani nevie ako sa volá. Na jeho

žiadosť bol ochotný ihneď vycestovať do Španielska pre nejaké autosúčiastky.

Sú protichodné aj tvrdenia obžalovaného, že nevedel, že sa jedná o drogy a napriek tomu

na druhej strane tvrdí, že chcel celú vec oznámiť policajtom, či už v Španielsku alebo

v Prahe, napokon v Bratislave. Obžalovaný doteraz nežil v pralese, bol ženatý na

Slovensku, pracoval dva roky v Írsku, podľa vlastného tvrdenia je vyučený automechanik.

Je teda nepochybné, že vedel, čo dostal do svojho tela, že sa jedná od drogy. Súd poukazuje

na skutočnosť, že sa vyskytlo viac prípadov rovnakého spôsobu prevozu drogy na územie

Slovenska práve občanmi Nigérie a je teda zrejmé, že sa jedná o organizovanú trestnú

činnosť, ktorej súčasťou je aj konanie obžalovaného. Ak by súd zobral do úvahy

aj nepravdepodobnú možnosť, že obžalovaný vycestoval do Španielska v nevedomosti, že

má doviesť na Slovensko drogy, takisto nedôveryhodné tvrdenia obžalovaného, že „tabak“

musel skonzumovať pod nátlakom, obžalovaný mal možnosť celú záležitosť oznámiť

už na letisku v Španielsku. Vzhľadom na vyššie spomínaný poznatok, o takejto distribúcii

drogy na Slovensko, vyznieva tvrdenie obžalovaného o jeho sledovaní pánom v obleku

ako z druhotriedneho filmu. Súd teda neuveril obrane obžalovaného, že drogy skonzumoval

pod nátlakom, pričom vôbec nevedel, že sa jedná o drogy. Naopak, súd dospel

k presvedčeniu, že u obžalovaného sa jednalo o jednoznačný úmysel doviesť na Slovensko

nelegálne drogy, pričom však nebolo preukázané, že by tieto drogy chcel sám predávať,

všetko nasvedčuje tomu, že ich mal iba odovzdať ďalšej osobe, ktorá by ich ďalej

distribuovala. Táto skutočnosť má vplyv aj na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (aj s odvolaním sa na rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorého skutkové závery a ich právnu kvalifikáciu potvrdil v odvolacom

konaní) jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považoval v trestnom konaní

za preukázané, ktorými dôkazmi, aj ako hodnotil vykonané dôkazy, a dospel k záveru o vine

sťažovateľa. Krajský súd sa zaoberal návrhmi sťažovateľa na doplnenie

dokazovania, vysporiadal sa aj s obhajobou sťažovateľa a podrobne odôvodil, prečo jeho

obhajobe neuveril a považoval ju za účelovú, pričom jeho závery sú logické a bez

vnútorných rozporov. Krajský súd sa venoval právnemu posúdeniu všetkých obligatórnych

znakov skutkovej podstaty trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, so zameraním

sa na posúdenie objektívnej stránky, kde dôsledne skúmal následok konania sťažovateľa,

ako aj s dôrazom na posúdenie subjektívnej stránky, úmyslu sťažovateľa dopustiť

sa protiprávneho konania. Krajský súd sa venoval v rámci hodnotenia obhajoby sťažovateľa

aj posúdeniu okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, a to konaním v krajnej núdzi,

na ktoré sa sťažovateľ odvolával.

Pokiaľ sťažovateľ v doplnení sťažnosti namieta, že nebolo vykonané dokazovanie

röntgenovými snímkami a výsledkami vyšetrenia ultra – scan, ktoré mali byť negatívne,

sťažovateľ neobjasnil, ako by tieto dôkazy mohli prípadne spochybniť nález drogy, ktorá

sa nachádzala v predmetoch vylúčených z jeho tela. Okrem toho ústavný súd zo súdneho

spisu zistil, že na č. l. 156 a 157 sa nachádzajú lekárske nálezy z vyšetrení vykonaných

po zadržaní sťažovateľa vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou B., pracovisko R. V náleze

zo sonografického vyšetrenia sa uvádza: „Dôkaz prítomnosti cudzieho telesa v žalúdku

alebo v tenkom čreve sonograficky nie je možné dokázať.“ V závere nálezu z röntgenového

vyšetrenia sa konštatuje: „Cudzie viacpočetné telesá, rtg nekontrastné, v lúmen žalúdka.“

Závery vyšetrení potvrdené v nálezoch lekármi, ktorí ich vykonali, nekorešpondujú

s tvrdeniami sťažovateľa.

Sťažovateľ mal možnosť predniesť v odvolacom konaní námietky tak proti

skutkovým, ako aj právnym záverom súdu prvého stupňa a svoje právo využil. Ústavný súd

po posúdení námietok sťažovateľa v rozsahu svojej kompetencie vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu dostatočne objasňuje skutkové

a právne závery, nie je arbitrárny a je odôvodnený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú

z práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými. Ústavný súd nezistil dôvod pre zásah do sféry pôsobnosti krajského súdu

(, ), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému postupu a rozsudku najvyššieho súdu

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) i) a j)

. Porušenie svojich práv tým, že mu nebolo umožnené používať v konaní

svoj materinský jazyk igbo, ale konanie bolo tlmočené do jazyka anglického, ktorému

nerozumie na dostatočnej úrovni, namietal v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) . Podľa tohto dôvodu dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Vzhľadom na to, že sťažnosť sa týka

len tejto námietky, ústavný sa zameral na posúdenie rozhodnutia najvyššieho súdu v takto

určenom rozsahu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúceho sa dovolacieho

dôvodu podľa uviedol:

„Dovolací súd po preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru,

že súdy nižšieho stupňa ako i orgány činné v trestnom konaní, postupovali v súlade

so zákonom, ak na konanie pribrali tlmočníka z anglického jazyka.

Podľa ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený,

zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie,

má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba

uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo

nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne

aj zapisovateľ.

Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou

zo základných zásad . Rovnaké právo garantuje v Ustáva

Slovenskej republiky. Využitie práva na tlmočníka je podmienené vyhlásením dotknutej

osoby, že neovláda jazyk.

účinný od 1. januára 2006, na rozdiel od starej úpravy, však

neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský jazyk.

Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a neovláda

slovenský jazyk, boli do konania pribratí tlmočník a tlmočníčka z anglického jazyka,

ktorému obvinený rozumie. Anglický jazyk je pritom jediným úradným jazykom Nigérijskej

federatívnej republiky, ktorej je obvinený občanom.

Podľa zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby

(č. l. 17-21), zo dňa 10. júna 2009, ČVS: 124/OVK-BA-2009, bol obvinený v anglickom

jazyku poučený o svojich právach a povinnostiach, a to i o práve na tlmočníka

a prekladateľa. Ako tlmočníčka bola vyšetrovateľkou Policajného zboru do konania

dňa 10. júna 2009 pribratá Ing. B. V. Následne bol vyšetrovateľom Policajného zboru

do konania dňa 11. júna 2009 ako tlmočník pribratý B. S. Tento bol prítomný pri výsluchu

obvineného dňa 11. júna 2009, pri ktorom obvinený uviedol, že ovláda anglický jazyk

slovom aj písmom a súhlasil s tým, aby mu tlmočník B. S. tlmočil zo slovenského

do anglického jazyka a opačne. Rovnako sa vyjadril aj na výsluchu dňa 25. júna 2009, kedy

súhlasil, aby mu zo slovenského do anglického jazyka a opačne tlmočila Ing. B. V.

Okresný súd Bratislava I opatrením zo dňa 2. novembra 2009 pribral do konania

ako tlmočníka aj pána I. – C. I. z jazyka igbo do jazyka slovenského a naopak.

Hlavného pojednávania dňa 15. júna 2010 sa ako tlmočník zúčastnil pán I. –C. I.,

pričom na tomto pojednávaní bola prokurátorkou prednesená obžaloba, a obvinený

po poučení o svojich právach vyhlásil, že je nevinný. Tlmočník I. – C. I. sa zúčastnil

aj nasledujúceho hlavného pojednávania dňa 5. októbra 2010, kde súdu oznámil,

že sa vzdáva svojej funkcie ako tlmočníka z osobných dôvodov. Súd preto odročil

pojednávanie na 13. decembra 2010 s tým, že naň bude predvolaný tlmočník z anglického

jazyka B. S., ktorý sa zúčastnil aj ďalších pojednávaní.

Vzhľadom k tomu, že obvinený mal počas celého konania tlmočenie do jazyka,

ktorému rozumie a ktorý je úradným jazykom jeho rodnej krajiny, pri vykonávaných

úkonoch súhlasil s tlmočením do anglického jazyka a nevyžaduje konanie

v materinskom jazyku, považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolateľovu námietku

ohľadne porušenia jeho práva na obhajobu za nedôvodnú.

V súvislosti s námietkou, že do konania nebol prizvaný študent Slovenskej technickej

univerzity, pán I. O., najvyšší súd poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania

z 13. decembra 2010 (č. l. 334-336), na ktorom bol vypočutý svedok MUDr. E. O. (brat I.

O.), ktorý uviedol, že s bratom nepochádzajú z rovnakej oblasti Nigérie ako obvinený

a jazyk igbo neovládajú.

K námietke doručovania písomností v slovenskom jazyku považuje dovolací súd

za potrebné uviesť, že obvinený je oprávnený na oboznámenie sa s celým spisovým

materiálom za účelom účinnej obhajoby, pričom pre osobu neznalú jazyka, v ktorom

sa konanie vedie, je pre pochopenie obsahu dokumentu preklad nutnosťou. Avšak právo

takejto osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky

právo na zasielanie prekladu všetkých písomností. Povinnosť orgánov činných v trestnom

konaní a súdov zabezpečovať obvinenému preklad listín nemožno vyvodiť ani z ustanovení

a alebo z .

Naopak je povinnosťou obhajcu (ktorého mal obvinený v priebehu celého konania)

poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, v rámci ktorej by mal v prípade potreby

zaobstarať preklad. Nemožno pritom opomenúť, že úhradu s tým spojených nákladov

by si ustanovený obhajca mohol nárokovať voči štátu v zmysle ustanovenia § 553 ods. 2

a o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb.“

Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom

konaní. Také právo však sťažovateľovi nezaručuje ani dohovor a tejto úprave

základného práva na tlmočníka zodpovedá aj , ktorý obsahuje konkrétnu

úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.

Podľa ak obvinený, jeho zákonný zástupca,

poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie

vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa ak si osoba podľa zvolí jazyk,

na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad

a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd

tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Európsky súd pre ľudské práva interpretoval podmienky realizácie práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti

č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne

rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje

len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia

tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje

proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť

o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch

kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú

alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka

konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti

nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,

sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť

č. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).

Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola

v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého

bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi

(Protopapa v. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade

Kamasinski v. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval

za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný

komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Ústavný súd sa vyjadril v rozhodnutí sp. zn. z 13. augusta 2003

k rozsahu základného práva podľa v súvislosti s požiadavkou na preklad

všetkých listín súvisiacich s konaním, keď uviedol, že takýto nárok netvorí obsah

základného práva podľa . Európsky súd pre ľudské práva konštatoval

v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak

ďaleko, aby vyžadoval v konaní písomný preklad každého listinného dôkazu alebo

úradného dokumentu. Poskytnutá pomoc tlmočníka by mala byť taká, aby umožnila

obvinenému zoznámiť sa s vecou a umožnila mu brániť sa, a to hlavne tým, že bude

schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa veľmi podrobne zaoberal posúdením, či námietka sťažovateľa o porušení jeho práva

na používanie jazyka, ktorému rozumie, má reálne základy a mohla by spĺňať dovolací

dôvod podľa . Na tento účel preskúmal postup

a úkony orgánov činných v trestnom konaní, okresného súdu a krajského súdu

a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch

v jednotlivých fázach trestného konania a spôsobom, akým sťažovateľ uplatňoval svoje

práva obvineného v priebehu tohto konania. Všetky zistenia najvyššieho súdu zodpovedajú

obsahu trestného spisu a rovnako ich hodnotí aj ústavný súd.

Ústavný súd túto obranu sťažovateľa hodnotí ako účelovú. V tejto súvislosti

poukazuje aj na tieto skutočnosti, ktoré zistil z trestného spisu:

Sťažovateľ prišiel do Slovenskej republiky v roku 2005, oženil sa s občiankou

Slovenskej republiky, v roku 2006 sa z tohto manželstva narodila dcéra. Sťažovateľ

sa neskôr rozviedol a znovu oženil, jeho súčasná manželka je tiež občiankou Slovenskej

republiky. Sťažovateľovi bol v roku 2005 a 2008 orgánmi Slovenskej republiky vydaný

živnostenský list na účely prevádzkovania živnosti.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy však nepreceňovali schopnosť sťažovateľa

porozumieť a komunikovať v slovenskom jazyku a vzhľadom na to, že je cudzincom,

od začiatku konania s ním komunikovali prostredníctvom tlmočníka do/z jazyka anglického,

ktorý je jediným úradným jazykom Nigérijskej federatívnej republiky, ktorej občanom

je sťažovateľ. V anglickom jazyku bol sťažovateľ písomne poučený o jeho právach

(pozri prílohu k zápisnici o zadržaní z 10. júna 2009 podpísanú sťažovateľom). Sťažovateľ

okrem toho pricestoval v roku 2009 do Slovenskej republiky z Írska, kde sa istú dobu

zdržiaval a mal vydané pracovné povolenie. Je dôvodné predpokladať, že v Írsku

komunikoval v anglickom jazyku. V konaní vedenom Úradom justičnej a kriminálnej

polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad pod ČVS: ORP-1056/OVK-PP-

2009 pre podozrenie z trestného činu zanedbania povinnej výživy sťažovateľ pri výsluchu

pred vyšetrovateľom 12. mája 2010 vyhlásil, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie

konanie, a žiadal o pribratie tlmočníka z/do anglického jazyka, ktorému dobre rozumie.

Pre jazyk ibgo nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd

zabezpečil v konaní tlmočníka ad hoc z/do jazyka igbo, ktorý sa však tejto úlohy v priebehu

konania vzdal. Okresný súd preveril aj možnosť, ktorú navrhol sťažovateľ, zistil však,

že pán I. O. neovláda jazyk igbo, a preto ho nemohol pribrať do konania ako tlmočníka.

Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy

a uplatňovať svoje práva v jazyku igbo. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány

Slovenskej republiky poskytli možnosť od začiatku trestného konania uplatniť práva

obvineného za pomoci obhajcu a za pomoci tlmočníka, s ktorým bol schopný dorozumieť

sa. Sťažovateľovi bolo pri zadržaní tlmočené, z akého skutku je podozrivý, po vznesení

obvinenia, z akého skutku je obvinený a ako je skutok právne kvalifikovaný, sťažovateľ mal

k dispozícii tlmočníka pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania. Podľa názoru

ústavného súdu tak sťažovateľ bol schopný vyjadriť sa k obvineniu, prezentovať svoju

verziu udalosti a na ten účel predkladať návrhy na vykonanie dokazovania. Konanie pred

súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom bolo tlmočené, rozsudky týchto súdov boli

sťažovateľovi doručené aj v preklade do anglického jazyka. Sťažovateľ bol oboznámený

v anglickom jazyku aj s výsledkom dovolacieho konania. Orgány Slovenskej republiky

a v kontexte posudzovanej časti sťažnosti najvyšší súd poskytli sťažovateľovi možnosť

uplatniť jeho práva zaručené a dohovorom.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa

o porušení jeho základných práv podľa a , ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní

sú zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti

podľa v celom rozsahu tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014