Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 57/2014
PDF · 430.95 KB
No categories available
IV. ÚS 57/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. O.,
zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a jeho rozsudkom z 22. marca 2011, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 70/2011 a jeho rozsudkom
zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tdo 18/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2013 doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), občana Nigérijskej federatívnej
republiky (ďalej len „Nigéria“), podaná prostredníctvom jeho právneho zástupcu
JUDr. Stanislava Jakubčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009 a jeho rozsudkom z 22. marca 2011,
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tos 70/2011 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tdo 18/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013.
Sťažovateľ vlastným podaním zo 17. októbra 2013 napísaným v anglickom jazyku
požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na účely podania sťažnosti
a v ďalšom období doplnil sťažnosť podaniami v anglickom jazyku z 30. októbra 2013,
19. novembra 2013 a 2. decembra 2013. Sťažovateľ v každom podaní uviedol, že jeho
obsah preložil z jazyka igbo do anglického jazyka jeho spoluväzeň pochádzajúci tiež
z Nigérie.
V sťažnosti sa uvádza, že 7. septembra 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba,
v zmysle ktorej ho okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 uznal
za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia
slobody v trvaní 12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Súčasne uložil sťažovateľovi trest vyhostenia na dobu 10 rokov,
ochranné protitoxikologické liečenie ambulantnou formou a ochranný dohľad na dobu
jedného roka.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom
dohľade s odôvodnením, že okresný súd neprihliadol na predchádzajúce odsúdenie
sťažovateľa a neoboznámil sa so spisovým materiálom Okresného súdu Poprad sp. zn.
2 T 81/2010. Krajský súd následne uložil sťažovateľovi súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia,
trest vyhostenia na dobu 10 rokov, ochranné liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného
roka.
Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku uznesením sp. zn. 3 Tdo 18/2013 z 26. júna 2013.
Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takto:
„Vo veci sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté Rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 dňa 07. 06. 2011. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 07. 06. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené až dňa
12. 02. 2012, teda po 9 mesiacoch, a to až po viacerých telefonických a písomných
urgenciách.
...
Keď už sťažovateľ mal možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
aj využil, tento dňa postúpené zo súdu príslušného na podanie dovolania – Okresného súdu
Bratislava I na súd príslušný na rozhodnutie vo veci – Najvyšší súd SR, t. z., že sťažovateľov
mimoriadny opravný prostriedok 8 mesiacov čakal iba na zaslanie na príslušný súd, pričom
priemerná doba rozhodovania Najvyššieho súdu SR o dovolaní je minimálne 1 rok.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru sťažovateľ uvádza:
„Súdy v priebehu konania však porušili vyššie uvedené práva sťažovateľa
a nezabezpečili mu tlmočníka do materinského jazyka IGBO. Do konania namiesto toho
pribrali tlmočníka z/do angličtiny. Sťažovateľ však nebol v anglickom jazyku spôsobilý
rozumieť podstate trestného konania, poučeniam v trestnom konaní, obvineniu, ktoré bolo
voči nemu vznesené, obžalobe a ani rozhodnutiam vo veci, pričom iba časť dokumentácie
týkajúca sa trestného konania bola pre sťažovateľa preložená do anglického jazyka.“
Sťažovateľ ďalej uvádza, že v porovnaní s osobou slovenskej národnosti bol výrazne
ukrátený o možnosť porozumieť svojim procesným právam v prebiehajúcom konaní,
a to z dôvodu, že všetky uznesenia a iné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní mu
boli doručované výlučne v slovenskom jazyku. Navyše mu viaceré rozhodnutia vrátane
poučení o možnosti podať opravný prostriedok neboli adekvátne pretlmočené. Podľa
sťažovateľa nemožno argumentovať ani jeho možnosťou dozvedieť sa o svojich právach
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pretože právny zástupca nemal možnosť
navštíviť ho vo väzbe v dostatočnom čase pred uplynutím lehoty na podanie opravného
prostriedku pri každom doručenom rozhodnutí. Z dôvodu, že sťažovateľ nebol dostatočne
poučený o svojich právach, nemal vedomosť o tom, že proti rozhodnutiam orgánov činných
v trestnom konaní možno podať opravný prostriedok, nemohol svoje práva v trestnom
konaní účinne uplatňovať. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie o vrátení veci z 20. júla
2009, uznesenie o pribratí znalca z odboru chémie z 10. júna 2009 a uznesenie o pribratí
znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie z 18. júna 2009. Sťažovateľ tvrdí, že mu
nebola riadne poskytnutá ani možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom po skončení
vyšetrovania.
Sťažovateľ poukazuje na to, že „vzhľadom na vzdelanostné ako aj rozumové
predpoklady nebol spôsobilý porozumieť termínom trestného konania preloženým
do anglického jazyka. Sťažovateľ ovláda anglický jazyk na základnej úrovni, ktorá
postačuje na bežnú komunikáciu (napríklad spýtanie sa na cestu, nákup v obchode a pod.).
Sťažovateľ sa nezúčastňoval kurzov anglického jazyka, pričom poznatky z tejto oblasti
získal len na základe komunikácie s osobami v obdobnej sociálnej a spoločenskej skupine.
V Nigérii sú nasledovné oficiálne úradné jazyky: angličtina, jazyk Igbo, Hausa, Yoruba.
Sťažovateľ ovláda však len jazyk Igbo ako svoj materinský jazyk. Anglický jazyk obvinený
ovláda len na vyššie popísanej úrovni. Súd mohol tiež využiť tlmočenie zo slovenského
jazyka do anglického jazyka a následne do jazyka IGBO a opačne.
Z uvedených dôvodov je preto dôvodné predpokladať, že sťažovateľ nebol dostatočne
jazykovo kompetentný a spôsobilý na to, aby porozumel terminológii trestného konania
v anglickom jazyku, o to viac, že príslušný orgán sa o jazykovej úrovni sťažovateľa
nepresvedčil. Ďalej podotýkam, že dokonca samotné poučenie sťažovateľa v písomnej forme
bolo opakovane vyhotovené len v slovenskom jazyku.“.
Sťažovateľ v doplneniach sťažnosti z 30. októbra 2013, 19. novembra 2013
a 2. decembra 2013 uvádza, že v konaní neboli predložené výsledky vyšetrenia ultra – scan
a röntgenové snímky, ktorým bol podrobený po zadržaní v nemocnici. Tvrdí, že tieto boli
negatívne, súdy však napriek tomu dospeli k záveru, že sa v jeho žalúdku nachádzajú časti
predmetu o rozmere 2 x 4 x 7 cm. V podaní z 2. decembra 2013 poukazuje na to,
že v súdnom konaní neboli vypočutí svedkovia, ktorých navrhol.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo R. O. nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní so sp. zn.
3 Tdo/18/2013, Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. 3 To 70/2011 a Okresného
súdu Bratislava I v konaní so sp. zn. 1 T 116/2009 porušené bolo.
Základné právo R. O. nar... zaručené v čl. 6 ods. 3 pís. a) a e) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, z článku 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutiami a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní so sp. zn. 3 Tdo/18/2013,
Krajského súdu v Bratislave v konaní so sp. zn. 3 To 70/2011 a Okresného súdu Bratislava I
v konaní so sp. zn. 1 T 116/2009 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 3. 2011, sp. zn. 1 T 116/2009
sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 zo dňa 07. 06. 2011
sa zrušuje.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo/18/2013 zo dňa 26. 6. 2013 sa zrušuje.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,13 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava
spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd posudzoval námietky sťažovateľa vo vzťahu k tým právam, ktoré
uvádza v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 70/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ v odôvodnení k tejto časti sťažnosti namieta porušenie svojich práv
v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu a krajského súdu pri doručovaní mu
právoplatného rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2011. Sťažovateľ uvádza, že rozsudok
bol obhajcovi doručený 12. marca 2012. Uvedeným postupom malo byť sťažovateľovi
bránené v možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky.
Sťažovateľ namieta prieťahy v postupe okresného súdu aj v dovolacom konaní,
a to tým, že predložil dovolanie najvyššiemu súdu až po ôsmich mesiacoch od jeho podania,
a aj v postupe najvyššieho súdu, avšak bez bližšieho odôvodnenia.
Zo súdneho spisu vyplýva, že krajský súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 3 To 70/2011
na verejnom zasadnutí 7. júna 2011 a po jeho písomnom vyhotovení vrátil spis okresnému
súdu na ďalšie úkony vrátane doručenia rozsudku stranám konania 15. júna 2011. Okresný
súd doručil rozsudok obhajcovi sťažovateľa 12. marca 2012 a sťažovateľovi 2. apríla 2012.
Preklad rozsudku do anglického jazyka sťažovateľ prevzal 30. mája 2012.
Zo súdneho spisu bolo ďalej zistené, že sťažovateľ podal dovolanie prostredníctvom
svojho obhajcu okresnému súdu 15. júna 2012. Okresný súd predložil spis s dovolaním
sťažovateľa najvyššiemu súdu 12. februára 2013 a po doplnení podľa pokynu najvyššieho
súdu ho opätovne predložil 8. apríla 2013. Najvyšší súd rozhodol o odmietnutí dovolania
uznesením sp. zn. 3 Tdo 18/2013 z 26. júna 2013, ktoré bolo doručené obhajcovi
sťažovateľa 12. augusta 2013 a sťažovateľovi (preložené do anglického jazyka)
20. septembra 2013.
Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 14. októbra 2013.
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 252/2013), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným
súdom a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva,
ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Z prehľadu konania vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po tom,
ako bolo o jeho dovolaní právoplatne rozhodnuté a rozhodnutie doručené. K namietanému
porušovaniu základného práva sťažovateľa postupom všeobecných súdov preto v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v súvislosti s prieťahmi pri predložení dovolania,
ako aj postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, je zjavne neopodstatnená,
a preto je daný dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 116/2009, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 70/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 18/2013
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
Podstatou sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že mu nebolo umožnené
používať v trestnom konaní jeho materinský jazyk igbo. Orgány činné v trestnom konaní
aj súdy pribrali do konania tlmočníka z/do jazyka anglického, hoci sťažovateľ tvrdí,
že anglický jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia,
vedel, aké práva má v trestnom konaní a mohol ich účinne uplatniť. Sťažovateľ namieta,
že porušenie jeho práva na bezplatnú pomoc tlmočníka sa týka každej fázy trestného
konania a nebolo napravené ani v opravnom konaní. Sťažovateľ spochybnil aj skutkové
závery súdov a tvrdí, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhol na spochybnenie svojho
obvinenia.
2.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 už v predchádzajúcej sťažnosti, ktorú ústavný súd
odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 142/2012 z 1. augusta 2012 v tejto časti pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie s odvolaním sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Nedostatok právomoci ústavného súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienok
konania. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 s poukazom
na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
2.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu
Uznesením sp. zn. III. ÚS 142/2012 z 1. augusta 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa zásady ratio
temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pretože o ochrane tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,
nerozhodol ešte najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd poukázal na svoju
judikatúru (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), podľa ktorej
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
na ktorý štandardne odkazuje vo svojej judikatúre (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), poukazujúc, že ak najvyšší súd
dovolanie odmietne ako neprípustné, bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského (odvolacieho) súdu.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 včas. Ústavný súd sa následne venoval
posúdeniu, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského
súdu patrí do jeho právomoci, resp. či na ich posúdenie bol príslušný najvyšší súd
v dovolacom konaní. Možnosť sťažovateľa podať sťažnosť po vyčerpaní všetkých účinných
opravných prostriedkov aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu totiž neznamená, že ústavný
súd môže preskúmať vo vzťahu k odvolaciemu súdu námietky proti jeho postupu
a rozhodnutiu, ktorými sa zaoberal najvyšší súd v dovolacom konaní, nezistil však
namietané porušenia, a preto dovolanie odmietol s odôvodnením, že nie sú splnené
označené dovolacie dôvody. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať
také námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich
nemožno podradiť pod žiadny dovolací dôvod, napr. týkajúce sa skutkového stavu, a teda
sťažovateľ nemal vo vzťahu k týmto námietkam k dispozícii iný účinný opravný
prostriedok. Iný prístup by popieral zmysel a účel mimoriadneho opravného konania,
ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany a znamenal by atrahovanie
si právomoci, ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu
súdu.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti, vo vzťahu ku ktorej
je daná jeho právomoc, riadil svojou judikatúrou, podľa ktorej vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
ESĽP, z ktorej vyplýva, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija
v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom
konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku
súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú relevantné pre konanie
o sťažnosti, vysporiadal takto:
„Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal postup orgánov činných
v trestnom konaní preto, že nebol do konania pribratý tlmočník z jazyka slovenského
do jazyka igbo a opačne, odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie zo dňa 19. 11. 2009
sp. zn. 3 To 138/2009, v ktorom bola už vyriešená otázka tlmočenia tak, aby bolo zachované
právo obžalovaného na obhajobu. Podkladom pre rozhodnutie krajského súdu v tomto
konaní bolo potvrdenie vystavené Ministerstvom zahraničných vecí SR zo dňa 18. 11. 2009
a zastupiteľského úradu SR v Abuji, v ktorom sa uvádza, že úradným jazykom v Nigérii
je iba jazyk anglický.
Čo sa týka ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie skutku, odvolací súd
zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že vina obžalovaného bola dostatočne
preukázaná a to na základe vykonaných dôkazov, výpoveďami svedkov M. A., B. B., Ing. M.
Š., listinnými dôkazmi o zaistení neznámej látky, znaleckým dôkazom kriminalistického
expertízneho ústavu, o vieryhodnosti ktorých nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti.
Z uvedených dôkazov bolo nepochybne zistené, že obžalovaný doviezol vo svojej
brušnej dutine neoprávnene s cudziny na územie Slovenskej republiky kokaín, s prímesou
fenacentínu a prokaínu s celkovou hmotnosťou 699,448 g v hodnote od 23.217,42 Eur –
46.434,84 Eur.
Obhajobné tvrdenia obžalovaného, že nevedel, čo zjedol a konal pod hrozbou násilia
v krajnej núdzi sú nelogické a ani odvolací súd na tieto jeho tvrdenia neprihliadol. Ak
si obžalovaný bol vedomý tohto, že ide o protizákonnú činnosť, ktorú podľa neho mal
páchať pod nátlakom, mal niekoľko možností, aby túto trestnú činnosť oznámil na polícii,
prípadne učinil tak pri kontrole nielen na letisku v Španielsku, ale aj v Prahe a tiež
po prílete na Slovensko. Tieto možnosti obžalovaný nevyužil a pri odhalení, že v jeho
brušnej dutine sa nachádzajú drogy, s orgánmi činnými v trestnom konaní Slovenskej
republiky ani nespolupracoval.
Návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov MUDr. N.
a Mgr. M. P., odvolací súd považoval už za nadbytočné lebo výpoveďami týchto svedkov
by už nedošlo k zvráteniu podstatných okolností skutku.“
Krajský súd sa stotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, ku ktorému dospel
súd prvého stupňa, a preto ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku
okresného súdu z 22. marca 2011:
«Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k nasledujúcim
záverom: tvrdenia obžalovaného sú nepravdepodobné, nelogické, vedené v snahe vyhnúť
sa trestnému postihu. Obžalovaný sa po 2 rokoch vrátil na Slovensko z Írska a hneď
telefonoval známemu, ktorého dva roky nevidel a v podstate ani nevie ako sa volá. Na jeho
žiadosť bol ochotný ihneď vycestovať do Španielska pre nejaké autosúčiastky.
Sú protichodné aj tvrdenia obžalovaného, že nevedel, že sa jedná o drogy a napriek tomu
na druhej strane tvrdí, že chcel celú vec oznámiť policajtom, či už v Španielsku alebo
v Prahe, napokon v Bratislave. Obžalovaný doteraz nežil v pralese, bol ženatý na
Slovensku, pracoval dva roky v Írsku, podľa vlastného tvrdenia je vyučený automechanik.
Je teda nepochybné, že vedel, čo dostal do svojho tela, že sa jedná od drogy. Súd poukazuje
na skutočnosť, že sa vyskytlo viac prípadov rovnakého spôsobu prevozu drogy na územie
Slovenska práve občanmi Nigérie a je teda zrejmé, že sa jedná o organizovanú trestnú
činnosť, ktorej súčasťou je aj konanie obžalovaného. Ak by súd zobral do úvahy
aj nepravdepodobnú možnosť, že obžalovaný vycestoval do Španielska v nevedomosti, že
má doviesť na Slovensko drogy, takisto nedôveryhodné tvrdenia obžalovaného, že „tabak“
musel skonzumovať pod nátlakom, obžalovaný mal možnosť celú záležitosť oznámiť
už na letisku v Španielsku. Vzhľadom na vyššie spomínaný poznatok, o takejto distribúcii
drogy na Slovensko, vyznieva tvrdenie obžalovaného o jeho sledovaní pánom v obleku
ako z druhotriedneho filmu. Súd teda neuveril obrane obžalovaného, že drogy skonzumoval
pod nátlakom, pričom vôbec nevedel, že sa jedná o drogy. Naopak, súd dospel
k presvedčeniu, že u obžalovaného sa jednalo o jednoznačný úmysel doviesť na Slovensko
nelegálne drogy, pričom však nebolo preukázané, že by tieto drogy chcel sám predávať,
všetko nasvedčuje tomu, že ich mal iba odovzdať ďalšej osobe, ktorá by ich ďalej
distribuovala. Táto skutočnosť má vplyv aj na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného.»
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (aj s odvolaním sa na rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorého skutkové závery a ich právnu kvalifikáciu potvrdil v odvolacom
konaní) jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považoval v trestnom konaní
za preukázané, ktorými dôkazmi, aj ako hodnotil vykonané dôkazy, a dospel k záveru o vine
sťažovateľa. Krajský súd sa zaoberal návrhmi sťažovateľa na doplnenie
dokazovania, vysporiadal sa aj s obhajobou sťažovateľa a podrobne odôvodil, prečo jeho
obhajobe neuveril a považoval ju za účelovú, pričom jeho závery sú logické a bez
vnútorných rozporov. Krajský súd sa venoval právnemu posúdeniu všetkých obligatórnych
znakov skutkovej podstaty trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, so zameraním
sa na posúdenie objektívnej stránky, kde dôsledne skúmal následok konania sťažovateľa,
ako aj s dôrazom na posúdenie subjektívnej stránky, úmyslu sťažovateľa dopustiť
sa protiprávneho konania. Krajský súd sa venoval v rámci hodnotenia obhajoby sťažovateľa
aj posúdeniu okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, a to konaním v krajnej núdzi,
na ktoré sa sťažovateľ odvolával.
Pokiaľ sťažovateľ v doplnení sťažnosti namieta, že nebolo vykonané dokazovanie
röntgenovými snímkami a výsledkami vyšetrenia ultra – scan, ktoré mali byť negatívne,
sťažovateľ neobjasnil, ako by tieto dôkazy mohli prípadne spochybniť nález drogy, ktorá
sa nachádzala v predmetoch vylúčených z jeho tela. Okrem toho ústavný súd zo súdneho
spisu zistil, že na č. l. 156 a 157 sa nachádzajú lekárske nálezy z vyšetrení vykonaných
po zadržaní sťažovateľa vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou B., pracovisko R. V náleze
zo sonografického vyšetrenia sa uvádza: „Dôkaz prítomnosti cudzieho telesa v žalúdku
alebo v tenkom čreve sonograficky nie je možné dokázať.“ V závere nálezu z röntgenového
vyšetrenia sa konštatuje: „Cudzie viacpočetné telesá, rtg nekontrastné, v lúmen žalúdka.“
Závery vyšetrení potvrdené v nálezoch lekármi, ktorí ich vykonali, nekorešpondujú
s tvrdeniami sťažovateľa.
Sťažovateľ mal možnosť predniesť v odvolacom konaní námietky tak proti
skutkovým, ako aj právnym záverom súdu prvého stupňa a svoje právo využil. Ústavný súd
po posúdení námietok sťažovateľa v rozsahu svojej kompetencie vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu dostatočne objasňuje skutkové
a právne závery, nie je arbitrárny a je odôvodnený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú
z práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými. Ústavný súd nezistil dôvod pre zásah do sféry pôsobnosti krajského súdu
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému postupu a rozsudku najvyššieho súdu
Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) i) a j)
Trestného poriadku. Porušenie svojich práv tým, že mu nebolo umožnené používať v konaní
svoj materinský jazyk igbo, ale konanie bolo tlmočené do jazyka anglického, ktorému
nerozumie na dostatočnej úrovni, namietal v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Podľa tohto dôvodu dovolanie možno podať, ak bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Vzhľadom na to, že sťažnosť sa týka
len tejto námietky, ústavný sa zameral na posúdenie rozhodnutia najvyššieho súdu v takto
určenom rozsahu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúceho sa dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol:
„Dovolací súd po preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru,
že súdy nižšieho stupňa ako i orgány činné v trestnom konaní, postupovali v súlade
so zákonom, ak na konanie pribrali tlmočníka z anglického jazyka.
Podľa § 2 ods. 20 Tr. por. ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený,
zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie,
má právo na tlmočníka a prekladateľa.
Podľa § 28 ods. 1 Tr. por. ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba
uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo
nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne
aj zapisovateľ.
Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou
zo základných zásad Trestného poriadku. Rovnaké právo garantuje v čl. 47 ods. 4 Ustáva
Slovenskej republiky. Využitie práva na tlmočníka je podmienené vyhlásením dotknutej
osoby, že neovláda jazyk.
Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006, na rozdiel od starej úpravy, však
neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský jazyk.
Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a neovláda
slovenský jazyk, boli do konania pribratí tlmočník a tlmočníčka z anglického jazyka,
ktorému obvinený rozumie. Anglický jazyk je pritom jediným úradným jazykom Nigérijskej
federatívnej republiky, ktorej je obvinený občanom.
Podľa zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby
(č. l. 17-21), zo dňa 10. júna 2009, ČVS: 124/OVK-BA-2009, bol obvinený v anglickom
jazyku poučený o svojich právach a povinnostiach, a to i o práve na tlmočníka
a prekladateľa. Ako tlmočníčka bola vyšetrovateľkou Policajného zboru do konania
dňa 10. júna 2009 pribratá Ing. B. V. Následne bol vyšetrovateľom Policajného zboru
do konania dňa 11. júna 2009 ako tlmočník pribratý B. S. Tento bol prítomný pri výsluchu
obvineného dňa 11. júna 2009, pri ktorom obvinený uviedol, že ovláda anglický jazyk
slovom aj písmom a súhlasil s tým, aby mu tlmočník B. S. tlmočil zo slovenského
do anglického jazyka a opačne. Rovnako sa vyjadril aj na výsluchu dňa 25. júna 2009, kedy
súhlasil, aby mu zo slovenského do anglického jazyka a opačne tlmočila Ing. B. V.
Okresný súd Bratislava I opatrením zo dňa 2. novembra 2009 pribral do konania
ako tlmočníka aj pána I. – C. I. z jazyka igbo do jazyka slovenského a naopak.
Hlavného pojednávania dňa 15. júna 2010 sa ako tlmočník zúčastnil pán I. –C. I.,
pričom na tomto pojednávaní bola prokurátorkou prednesená obžaloba, a obvinený
po poučení o svojich právach vyhlásil, že je nevinný. Tlmočník I. – C. I. sa zúčastnil
aj nasledujúceho hlavného pojednávania dňa 5. októbra 2010, kde súdu oznámil,
že sa vzdáva svojej funkcie ako tlmočníka z osobných dôvodov. Súd preto odročil
pojednávanie na 13. decembra 2010 s tým, že naň bude predvolaný tlmočník z anglického
jazyka B. S., ktorý sa zúčastnil aj ďalších pojednávaní.
Vzhľadom k tomu, že obvinený mal počas celého konania tlmočenie do jazyka,
ktorému rozumie a ktorý je úradným jazykom jeho rodnej krajiny, pri vykonávaných
úkonoch súhlasil s tlmočením do anglického jazyka a Trestný poriadok nevyžaduje konanie
v materinskom jazyku, považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolateľovu námietku
ohľadne porušenia jeho práva na obhajobu za nedôvodnú.
V súvislosti s námietkou, že do konania nebol prizvaný študent Slovenskej technickej
univerzity, pán I. O., najvyšší súd poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania
z 13. decembra 2010 (č. l. 334-336), na ktorom bol vypočutý svedok MUDr. E. O. (brat I.
O.), ktorý uviedol, že s bratom nepochádzajú z rovnakej oblasti Nigérie ako obvinený
a jazyk igbo neovládajú.
K námietke doručovania písomností v slovenskom jazyku považuje dovolací súd
za potrebné uviesť, že obvinený je oprávnený na oboznámenie sa s celým spisovým
materiálom za účelom účinnej obhajoby, pričom pre osobu neznalú jazyka, v ktorom
sa konanie vedie, je pre pochopenie obsahu dokumentu preklad nutnosťou. Avšak právo
takejto osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky
právo na zasielanie prekladu všetkých písomností. Povinnosť orgánov činných v trestnom
konaní a súdov zabezpečovať obvinenému preklad listín nemožno vyvodiť ani z ustanovení
§ 28 a § 2 ods. 20 Trestného poriadku alebo z Ústavy Slovenskej republiky.
Naopak je povinnosťou obhajcu (ktorého mal obvinený v priebehu celého konania)
poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, v rámci ktorej by mal v prípade potreby
zaobstarať preklad. Nemožno pritom opomenúť, že úhradu s tým spojených nákladov
by si ustanovený obhajca mohol nárokovať voči štátu v zmysle ustanovenia § 553 ods. 2
Tr. por. a § 15 zákona č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb.“
Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom
konaní. Také právo však sťažovateľovi nezaručuje ústava ani dohovor a tejto úprave
základného práva na tlmočníka zodpovedá aj Trestný poriadok, ktorý obsahuje konkrétnu
úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.
Podľa § 2 ods. 20 Trestného poriadku ak obvinený, jeho zákonný zástupca,
poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie
vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.
Podľa § 28 ods. 2 Trestného poriadku ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk,
na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad
a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd
tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.
Európsky súd pre ľudské práva interpretoval podmienky realizácie práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti
č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne
rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje
len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia
tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje
proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť
o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch
kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú
alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka
konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti
nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,
sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť
č. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).
Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola
v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého
bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi
(Protopapa v. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade
Kamasinski v. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval
za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný
komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.
Ústavný súd sa vyjadril v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 144/03 z 13. augusta 2003
k rozsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy v súvislosti s požiadavkou na preklad
všetkých listín súvisiacich s konaním, keď uviedol, že takýto nárok netvorí obsah
základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval
v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak
ďaleko, aby vyžadoval v konaní písomný preklad každého listinného dôkazu alebo
úradného dokumentu. Poskytnutá pomoc tlmočníka by mala byť taká, aby umožnila
obvinenému zoznámiť sa s vecou a umožnila mu brániť sa, a to hlavne tým, že bude
schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti.
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa veľmi podrobne zaoberal posúdením, či námietka sťažovateľa o porušení jeho práva
na používanie jazyka, ktorému rozumie, má reálne základy a mohla by spĺňať dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na tento účel preskúmal postup
a úkony orgánov činných v trestnom konaní, okresného súdu a krajského súdu
a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch
v jednotlivých fázach trestného konania a spôsobom, akým sťažovateľ uplatňoval svoje
práva obvineného v priebehu tohto konania. Všetky zistenia najvyššieho súdu zodpovedajú
obsahu trestného spisu a rovnako ich hodnotí aj ústavný súd.
Ústavný súd túto obranu sťažovateľa hodnotí ako účelovú. V tejto súvislosti
poukazuje aj na tieto skutočnosti, ktoré zistil z trestného spisu:
Sťažovateľ prišiel do Slovenskej republiky v roku 2005, oženil sa s občiankou
Slovenskej republiky, v roku 2006 sa z tohto manželstva narodila dcéra. Sťažovateľ
sa neskôr rozviedol a znovu oženil, jeho súčasná manželka je tiež občiankou Slovenskej
republiky. Sťažovateľovi bol v roku 2005 a 2008 orgánmi Slovenskej republiky vydaný
živnostenský list na účely prevádzkovania živnosti.
Orgány činné v trestnom konaní a súdy však nepreceňovali schopnosť sťažovateľa
porozumieť a komunikovať v slovenskom jazyku a vzhľadom na to, že je cudzincom,
od začiatku konania s ním komunikovali prostredníctvom tlmočníka do/z jazyka anglického,
ktorý je jediným úradným jazykom Nigérijskej federatívnej republiky, ktorej občanom
je sťažovateľ. V anglickom jazyku bol sťažovateľ písomne poučený o jeho právach
(pozri prílohu k zápisnici o zadržaní z 10. júna 2009 podpísanú sťažovateľom). Sťažovateľ
okrem toho pricestoval v roku 2009 do Slovenskej republiky z Írska, kde sa istú dobu
zdržiaval a mal vydané pracovné povolenie. Je dôvodné predpokladať, že v Írsku
komunikoval v anglickom jazyku. V konaní vedenom Úradom justičnej a kriminálnej
polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad pod ČVS: ORP-1056/OVK-PP-
2009 pre podozrenie z trestného činu zanedbania povinnej výživy sťažovateľ pri výsluchu
pred vyšetrovateľom 12. mája 2010 vyhlásil, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie
konanie, a žiadal o pribratie tlmočníka z/do anglického jazyka, ktorému dobre rozumie.
Pre jazyk ibgo nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd
zabezpečil v konaní tlmočníka ad hoc z/do jazyka igbo, ktorý sa však tejto úlohy v priebehu
konania vzdal. Okresný súd preveril aj možnosť, ktorú navrhol sťažovateľ, zistil však,
že pán I. O. neovláda jazyk igbo, a preto ho nemohol pribrať do konania ako tlmočníka.
Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy
a uplatňovať svoje práva v jazyku igbo. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány
Slovenskej republiky poskytli možnosť od začiatku trestného konania uplatniť práva
obvineného za pomoci obhajcu a za pomoci tlmočníka, s ktorým bol schopný dorozumieť
sa. Sťažovateľovi bolo pri zadržaní tlmočené, z akého skutku je podozrivý, po vznesení
obvinenia, z akého skutku je obvinený a ako je skutok právne kvalifikovaný, sťažovateľ mal
k dispozícii tlmočníka pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania. Podľa názoru
ústavného súdu tak sťažovateľ bol schopný vyjadriť sa k obvineniu, prezentovať svoju
verziu udalosti a na ten účel predkladať návrhy na vykonanie dokazovania. Konanie pred
súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom bolo tlmočené, rozsudky týchto súdov boli
sťažovateľovi doručené aj v preklade do anglického jazyka. Sťažovateľ bol oboznámený
v anglickom jazyku aj s výsledkom dovolacieho konania. Orgány Slovenskej republiky
a v kontexte posudzovanej časti sťažnosti najvyšší súd poskytli sťažovateľovi možnosť
uplatniť jeho práva zaručené ústavou a dohovorom.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa
o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní
sú zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014