Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 142/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na tlmočníka

podľa , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia

v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 7. júna 2011 a takto

rozhodol:

1 . Sťažnosť R. O. o d m i e t a .

2. Sťažovateľovi R. O. náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012

(po doplnení 9. mája 2012) doručená sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na tlmočníka podľa , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia

v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru

postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 22. marca 2011 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného

zákona.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2011 tak, že zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom

dohľade, pričom mu uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov, trest

vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu desať rokov, ochranné

protitoxikologické liečenie ambulantnou formou a ochranný dohľad na dobu jedného roka.

V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že rozhodnutie krajského súdu je v tomto

smere nelogické, pretože je nemožné, aby po vykonaní trestu odňatia slobody a následnom

vyhostení vykonávali slovenské orgány nad ním dohľad, keď sa už nebude nachádzať

na území Slovenskej republiky, ale na území iného štátu.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj zbytočné prieťahy v súvislosti s doručovaním

rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému

súdu mu aj napriek viacerým urgenciám nebol napadnutý rozsudok krajského súdu

doručený. Podľa jeho vyjadrenia jeho právnemu zástupcovi bol tento rozsudok doručený až

12. marca 2012. Sťažovateľ vyslovil názor, že od vyhlásenia rozsudku krajského súdu

(7. júna 2011) uplynulo už niekoľko mesiacov a že vzniknutý stav nezodpovedá obsahu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Nedoručením písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu, resp. doručením tohto

rozsudku jeho právnemu zástupcovi až po deviatich mesiacoch od jeho vyhlásenia došlo

podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, pretože za danej situácie nemohol pokračovať v uplatňovaní svojich

práv a podať dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd neprijal mnohé jeho podstatné argumenty

dôležité pre konanie, ktoré súvisia s jeho právom na obhajobu a s právom na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj so základným právom

na tlmočníka podľa a ktoré zároveň súvisia so zásadami zakotvenými

a .

Podľa názoru sťažovateľa bolo jeho právo na obhajobu porušené už v rámci

prípravného konania, ďalej na hlavnom pojednávaní v konaní pred okresným súdom, ale aj

v rámci odvolacieho konania vedeného na krajskom súde. Sťažovateľ tvrdil, že ako osobe

obvinenej z trestného činu mu počas celého konania nebolo umožnené vyjadrovať sa

v materinskom jazyku zvanom IGBO a taktiež nebol zabezpečený tlmočník znalý tohto

jazyka, ale do konania bol pribratý tlmočník anglického jazyka. Sťažovateľ argumentoval

tým, že v anglickom jazyku nebol spôsobilý porozumieť podstate trestného konania ani

obvineniu, ktoré bolo proti nemu vznesené, ani obžalobe. Sťažovateľ súčasne dodal, že

v inom ako materinskom jazyku IGBO nebol schopný porozumieť konaniu v takom

rozsahu, aby si uvedomoval jeho dôležitosť a prípadné následky, a z tohto dôvodu sa ani

nemohol účinne brániť. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že jeho práva

garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi,

ktorými je Slovenská republika viazaná, boli závažným spôsobom porušené, čo mu

znemožnilo, aby porozumel priebehu trestného konania, vyjadril sa k relevantným

skutočnostiam, účinne sa obhajoval, a teda aby bola jeho vec prejednaná v zmysle práva

účastníka na spravodlivý súdny proces.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v priebehu trestného konania ani orgány činné

v trestnom konaní, ani súdy dôsledne neskúmali naplnenie subjektívnej stránky trestného

činu, ktorý mu bol kladený za vinu, a krajský súd sa podľa neho nevysporiadal

s poľahčujúcou okolnosťou, že konania sa dopustil pod vplyvom hrozby, nátlaku a obavy

o svoj život [ ]. Podľa jeho názoru sa krajský súd

nevysporiadal ani s ďalšou poľahčujúcou okolnosťou, že tento čin bol spáchaný odvracajúc

útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších

predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené

podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu

poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta

[ ].

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 4 a , práva podľa a ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj

„ a ()“; napadnuté rozsudky okresného

súdu a krajského súdu zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume

161,75 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa

a e) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2011, ústavný

súd sa riadil princípom subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol

v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2011.

V tejto súvislosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že

mu v rámci konania nebolo umožnené vyjadrovať sa v materinskom jazyku IGBO, ale do

konania bol pribratý tlmočník anglického jazyka, v dôsledku čoho celkom nerozumel

zmyslu konania, a preto sa ani nemohol účinne brániť. Okrem toho sťažovateľ krajskému

súdu vytýkal, že nezohľadnil ani ďalšie dôležité skutočnosti týkajúce sa preukázania

subjektívnej stránky trestného činu a poľahčujúcich okolností.

Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 .

Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

15. júna 2012 dovolanie, a to predovšetkým z dôvodu zásadného porušenia práva

na obhajobu, ako aj z ďalších dôvodov. Porovnaním obsahu sťažnosti doručenej ústavnému

súdu a obsahu dovolania dospel ústavný súd k záveru, že obe podania sú založené

na totožnej argumentácii.

Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému

(odvolaciemu) súdu rozhodovať najvyšší (dovolací) súd. Súbežné podanie dovolania

a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké

dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, ak najvyšší súd dovolanie odmietne pre

nesplnenie dovolacích dôvodov. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel

základného práva na súdnu ochranu zaručeného (i práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že sťažovateľovi bude lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu (porovnaj

tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Sťažovateľ súčasne namietal prieťahy v konaní okresného súdu a krajského súdu

v súvislosti s nedoručením rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2011

jemu a jeho právnemu zástupcovi v primeranej lehote.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd predmetný rozsudok vyhlásil 7. júna 2011,

v priebehu pár dní bol tento rozsudok písomne vyhotovený a 15. júna 2011 ho krajský súd

zaslal súdu prvého stupňa na jeho doručenie procesným stranám. Súd prvého stupňa doručil

rozsudok odvolacieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa 12. marca 2012

a sťažovateľovi 30. mája 2012.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že od vyhlásenia rozsudku

krajského súdu (7. júna 2011) do jeho doručenia sťažovateľovi (30. mája 2012) uplynula

doba takmer jedného roka. Ústavný súd je toho názoru, že v priebehu tohto obdobia mal

sťažovateľ možnosť podniknúť kroky a využiť právne prostriedky na účely efektívneho

bránenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, pod ochranu ktorého je potrebné subsumovať aj včasné doručenie

rozhodnutia, opakovane žiadal doručiť rozhodnutie, ale nevyužil účinný právny prostriedok

nápravy.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti podľa .

Z tohto zákonného ustanovenia plynie aj všeobecným súdom povinnosť zaobchádzať

s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí

rešpektovať ich dôstojnosť a ich zaručené základné práva a slobody. Ak je dôvodný

predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu

konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia,

ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť

na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

V takýchto prípadoch môže na základe sťažnosti za zákonom ustanovených podmienok

vykonať nápravu priamo súd, ktorého sa sťažnosť týka. V ostatných prípadoch o sťažnosti

rozhoduje senát nadriadeného súdu, ktorý môže sťažnosť zamietnuť alebo ju uznať

za opodstatnenú a určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva

podľa (i práva podľa dohovoru), koná iba za predpokladu, ak

sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa

príslušného zákona, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu síce viacerými podaniami urgoval doručenie rozhodnutia krajského súdu,

ale nie spôsobom, ktorý predpokladá .

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosť vyčerpania dostupných a účinných

prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred

ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré

s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba

pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať

dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. ).

Ústavný súd tvrdí, že v okolnostiach tohto prípadu niet dôvodu predpokladať, že by

využitie sťažnosti riadne uplatnenej podľa neumožnilo v danej veci

účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, žeby situácia, ktorá nastala v súvislosti

s oneskoreným doručením rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, mala za následok

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa . Podľa názoru

ústavného súdu nemožno okolnosti toho prípadu považovať za odmietnutie spravodlivosti,

pretože oneskorené doručenie rozhodnutia sťažovateľovi preňho neznamenalo existenciu

neodvrátiteľného právneho následku. Ako už ústavný súd zistil, po doručení rozhodnutia

krajského súdu sťažovateľ mohol naďalej podnikať kroky na ochranu svojich práv, čo sa

prejavilo aj podaním dovolania v zákonom ustanovenej lehote. Z tohto pohľadu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľa o porušení a ústavný súd

uvádza, že v zmysle rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb za predpokladu, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd podľa

alebo medzinárodnej zmluvy. Ustanovenia a

zakotvujúce základné zásady trestného konania síce vychádzajú zo základných práv podľa

a , avšak do katalógu základných práv a slobôd nepatria,

preto sa ich namietaným porušením ústavný súd nezaoberal.

V ďalšej časti ústavný súd rozhodol o trovách konania, ktoré právny zástupca

sťažovateľa vyčíslil v sume 161,75 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Podľa odseku 2

citovaného ustanovenia ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku

konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom prípade bol uznesením ústavného súdu č. k. -11 z 3. apríla

2012 sťažovateľovi ustanovený právny zástupca na účely konania pred ústavným súdom

z dôvodu, že na základe sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v tom čase nejde

o bezúspešné uplatnenie námietky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa.

Keďže priznanie trov konania sa viaže na výsledok konania, t. j. vyslovenie

porušenia základných práv a slobôd a ústavný súd k takémuto výsledku nedospel, nepriznal

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (obdobne , ).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012