Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 142/2012
PDF · 219 KB
No categories available
III. ÚS 142/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na tlmočníka
podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia
v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 a takto
rozhodol:
1 . Sťažnosť R. O. o d m i e t a .
2. Sťažovateľovi R. O. náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012
(po doplnení 9. mája 2012) doručená sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia
v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru
postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009
z 22. marca 2011 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného
zákona.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 tak, že zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom
dohľade, pričom mu uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov, trest
vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu desať rokov, ochranné
protitoxikologické liečenie ambulantnou formou a ochranný dohľad na dobu jedného roka.
V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že rozhodnutie krajského súdu je v tomto
smere nelogické, pretože je nemožné, aby po vykonaní trestu odňatia slobody a následnom
vyhostení vykonávali slovenské orgány nad ním dohľad, keď sa už nebude nachádzať
na území Slovenskej republiky, ale na území iného štátu.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj zbytočné prieťahy v súvislosti s doručovaním
rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému
súdu mu aj napriek viacerým urgenciám nebol napadnutý rozsudok krajského súdu
doručený. Podľa jeho vyjadrenia jeho právnemu zástupcovi bol tento rozsudok doručený až
12. marca 2012. Sťažovateľ vyslovil názor, že od vyhlásenia rozsudku krajského súdu
(7. júna 2011) uplynulo už niekoľko mesiacov a že vzniknutý stav nezodpovedá obsahu
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nedoručením písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu, resp. doručením tohto
rozsudku jeho právnemu zástupcovi až po deviatich mesiacoch od jeho vyhlásenia došlo
podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože za danej situácie nemohol pokračovať v uplatňovaní svojich
práv a podať dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd neprijal mnohé jeho podstatné argumenty
dôležité pre konanie, ktoré súvisia s jeho právom na obhajobu a s právom na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj so základným právom
na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a ktoré zároveň súvisia so zásadami zakotvenými
§ 2 ods. 7 a 20 Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa bolo jeho právo na obhajobu porušené už v rámci
prípravného konania, ďalej na hlavnom pojednávaní v konaní pred okresným súdom, ale aj
v rámci odvolacieho konania vedeného na krajskom súde. Sťažovateľ tvrdil, že ako osobe
obvinenej z trestného činu mu počas celého konania nebolo umožnené vyjadrovať sa
v materinskom jazyku zvanom IGBO a taktiež nebol zabezpečený tlmočník znalý tohto
jazyka, ale do konania bol pribratý tlmočník anglického jazyka. Sťažovateľ argumentoval
tým, že v anglickom jazyku nebol spôsobilý porozumieť podstate trestného konania ani
obvineniu, ktoré bolo proti nemu vznesené, ani obžalobe. Sťažovateľ súčasne dodal, že
v inom ako materinskom jazyku IGBO nebol schopný porozumieť konaniu v takom
rozsahu, aby si uvedomoval jeho dôležitosť a prípadné následky, a z tohto dôvodu sa ani
nemohol účinne brániť. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že jeho práva
garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi,
ktorými je Slovenská republika viazaná, boli závažným spôsobom porušené, čo mu
znemožnilo, aby porozumel priebehu trestného konania, vyjadril sa k relevantným
skutočnostiam, účinne sa obhajoval, a teda aby bola jeho vec prejednaná v zmysle práva
účastníka na spravodlivý súdny proces.
Okrem toho sťažovateľ namietal, že v priebehu trestného konania ani orgány činné
v trestnom konaní, ani súdy dôsledne neskúmali naplnenie subjektívnej stránky trestného
činu, ktorý mu bol kladený za vinu, a krajský súd sa podľa neho nevysporiadal
s poľahčujúcou okolnosťou, že konania sa dopustil pod vplyvom hrozby, nátlaku a obavy
o svoj život [§ 36 písm. f) Trestného zákona]. Podľa jeho názoru sa krajský súd
nevysporiadal ani s ďalšou poľahčujúcou okolnosťou, že tento čin bol spáchaný odvracajúc
útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších
predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené
podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu
poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta
[§ 36 písm. i) Trestného zákona].
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj
„§ 2 ods. 7 a 20 zák. č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok)“; napadnuté rozsudky okresného
súdu a krajského súdu zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume
161,75 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a)
a e) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011, ústavný
súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol
v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.
Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011.
V tejto súvislosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že
mu v rámci konania nebolo umožnené vyjadrovať sa v materinskom jazyku IGBO, ale do
konania bol pribratý tlmočník anglického jazyka, v dôsledku čoho celkom nerozumel
zmyslu konania, a preto sa ani nemohol účinne brániť. Okrem toho sťažovateľ krajskému
súdu vytýkal, že nezohľadnil ani ďalšie dôležité skutočnosti týkajúce sa preukázania
subjektívnej stránky trestného činu a poľahčujúcich okolností.
Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
15. júna 2012 dovolanie, a to predovšetkým z dôvodu zásadného porušenia práva
na obhajobu, ako aj z ďalších dôvodov. Porovnaním obsahu sťažnosti doručenej ústavnému
súdu a obsahu dovolania dospel ústavný súd k záveru, že obe podania sú založené
na totožnej argumentácii.
Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému
(odvolaciemu) súdu rozhodovať najvyšší (dovolací) súd. Súbežné podanie dovolania
a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce
vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké
dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, ak najvyšší súd dovolanie odmietne pre
nesplnenie dovolacích dôvodov. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že sťažovateľovi bude lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu (porovnaj
tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ súčasne namietal prieťahy v konaní okresného súdu a krajského súdu
v súvislosti s nedoručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011
jemu a jeho právnemu zástupcovi v primeranej lehote.
Podľa zistení ústavného súdu krajský súd predmetný rozsudok vyhlásil 7. júna 2011,
v priebehu pár dní bol tento rozsudok písomne vyhotovený a 15. júna 2011 ho krajský súd
zaslal súdu prvého stupňa na jeho doručenie procesným stranám. Súd prvého stupňa doručil
rozsudok odvolacieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa 12. marca 2012
a sťažovateľovi 30. mája 2012.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že od vyhlásenia rozsudku
krajského súdu (7. júna 2011) do jeho doručenia sťažovateľovi (30. mája 2012) uplynula
doba takmer jedného roka. Ústavný súd je toho názoru, že v priebehu tohto obdobia mal
sťažovateľ možnosť podniknúť kroky a využiť právne prostriedky na účely efektívneho
bránenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pod ochranu ktorého je potrebné subsumovať aj včasné doručenie
rozhodnutia, opakovane žiadal doručiť rozhodnutie, ale nevyužil účinný právny prostriedok
nápravy.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku.
Z tohto zákonného ustanovenia plynie aj všeobecným súdom povinnosť zaobchádzať
s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí
rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody. Ak je dôvodný
predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu
konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia,
ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť
na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.
V takýchto prípadoch môže na základe sťažnosti za zákonom ustanovených podmienok
vykonať nápravu priamo súd, ktorého sa sťažnosť týka. V ostatných prípadoch o sťažnosti
rozhoduje senát nadriadeného súdu, ktorý môže sťažnosť zamietnuť alebo ju uznať
za opodstatnenú a určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa
príslušného zákona, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu síce viacerými podaniami urgoval doručenie rozhodnutia krajského súdu,
ale nie spôsobom, ktorý predpokladá § 55 Trestného poriadku.
Ústavný súd zastáva názor, že povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred
ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré
s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba
pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať
dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).
Ústavný súd tvrdí, že v okolnostiach tohto prípadu niet dôvodu predpokladať, že by
využitie sťažnosti riadne uplatnenej podľa § 55 Trestného poriadku neumožnilo v danej veci
účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.
Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, žeby situácia, ktorá nastala v súvislosti
s oneskoreným doručením rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, mala za následok
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno okolnosti toho prípadu považovať za odmietnutie spravodlivosti,
pretože oneskorené doručenie rozhodnutia sťažovateľovi preňho neznamenalo existenciu
neodvrátiteľného právneho následku. Ako už ústavný súd zistil, po doručení rozhodnutia
krajského súdu sťažovateľ mohol naďalej podnikať kroky na ochranu svojich práv, čo sa
prejavilo aj podaním dovolania v zákonom ustanovenej lehote. Z tohto pohľadu ústavný súd
sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke sťažovateľa o porušení § 2 ods. 7 a 20 Trestného poriadku ústavný súd
uvádza, že v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb za predpokladu, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd podľa
ústavy alebo medzinárodnej zmluvy. Ustanovenia § 2 ods. 7 a 20 Trestného poriadku
zakotvujúce základné zásady trestného konania síce vychádzajú zo základných práv podľa
čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak do katalógu základných práv a slobôd nepatria,
preto sa ich namietaným porušením ústavný súd nezaoberal.
V ďalšej časti ústavný súd rozhodol o trovách konania, ktoré právny zástupca
sťažovateľa vyčíslil v sume 161,75 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Podľa odseku 2
citovaného ustanovenia ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku
konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy.
V danom prípade bol uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 142/2012-11 z 3. apríla
2012 sťažovateľovi ustanovený právny zástupca na účely konania pred ústavným súdom
z dôvodu, že na základe sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v tom čase nejde
o bezúspešné uplatnenie námietky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa.
Keďže priznanie trov konania sa viaže na výsledok konania, t. j. vyslovenie
porušenia základných práv a slobôd a ústavný súd k takémuto výsledku nedospel, nepriznal
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (obdobne III. ÚS 130/2010, III. ÚS 455/2011).
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012