Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 44/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť S. M., štátneho občana ZRJ, zastúpeného komerčným

právnikom JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 23 ods. 1

a 5 a , a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozhodnutím Mestského veliteľstva Policajného zboru Košice,

odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994, ako aj porušenie

čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 2

ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušenie čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a 2,

čl. 18 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1

a 4, , , a 5 a a 4

stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. j.: SKI-2000/K-Sť-2000

z 18. decembra 2000, ako aj stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ- 821/UHCP-

CP-2002 z 19. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť S. M. v časti týkajúcej sa rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného

zboru Košice, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994

a stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. j.: SKI -2000/K-Sť-2000 z 18.

decembra 2000 o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť S. M. vo zvyšnej časti o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2002

doručená sťažnosť S. M., štátneho občana ZRJ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

komerčným právnikom JUDr. I. Š., B.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v januári 1991 pricestoval na územie Slovenskej

republiky. Dôvodom jeho príchodu mal byť útek z K. v snahe vyhnúť sa nastúpeniu

vojenskej služby.

Expozitúra cudzineckej polície a pasovej služby Východ – oddelenie cudzineckej

polície a pasovej služby Košice (ďalej len „policajný útvar“) rozhodnutím Č. p.: PZ-39-

81/CPS-V-23-l93 zo 17. júna 1993 zakázalo sťažovateľovi podľa § 14 ods. 1 písm. f)

o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky (ďalej len „“) pobyt na území Slovenskej republiky

a prikázalo mu opustiť územie Slovenskej republiky do 18. júna 1993.

Policajný útvar odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že podľa jeho zistení sa sťažovateľ

dopúšťal falšovania cestovných dokladov, na ktoré pricestúval do Slovenskej republiky,

a tak porušil pobytový režim cudzinca na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uvádza, že odmietol prevziať uvedené rozhodnutie, pretože jeho obsahu

nerozumel a jeho žiadosti o tlmočníka nebolo vyhovené.

Sťažovateľ aj napriek uloženému zákazu pobytu vstúpil opäť na územie Slovenskej

republiky (v dobe platnosti uloženého zákazu pobytu).

Mestské veliteľstvo Policajného zboru v Košiciach, odbor cudzineckej polície,

následne rozhodnutím č. j.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 zakázalo sťažovateľovi

pobyt na území Slovenskej republiky podľa do

22. septembra 2004.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Mestské veliteľstvo Policajného zboru

v Košiciach, odbor cudzineckej polície, uviedol, že sťažovateľ 17. augusta 1994 vstúpil

napriek uloženému zákazu pobytu (17. júna 1993) na územie Slovenskej republiky použijúc

cudzí a navyše neplatný cestovný pas Ch. r. vystavený na meno R. M.

Sťažovateľ uviedol, že aj napriek zákazu pobytu na území Slovenskej republiky

uzatvoril 25. októbra 1997 pred OÚ B. IV manželstvo s L. V., štátnou občiankou Slovenskej

republiky. V manželstve sa im narodil syn K. M.

Sťažovateľ poukazujúc na vyššie uvedené skutkové okolnosti namietal, že zákaz

pobytu na území Slovenskej republiky mu znemožňuje uplatňovať a realizovať jeho ľudské

práva a základné slobody vo vzťahu k členom svojej rodiny, najmä vo vzťahu k jeho

maloletému synovi.

Odlúčenie od svojej rodiny v dôsledku uloženého zákazu pobytu považuje sťažovateľ

za diskrimináciu zo strany príslušných policajných orgánov Slovenskej republiky, ktoré

podľa jeho názoru nezákonným spôsobom zasiahli do jeho rodičovských a manželských

práv.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod

ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí, ako aj na ustanovenie čl. 41

ods. 4 , podľa ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú

právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Ďalej poukázal na čl. 5 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého pri uzavieraní

manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti

občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojim deťom.

Sťažovateľ zdôraznil, že rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru

v Košiciach, odboru cudzineckej polície, z 22. septembra 1994 bolo príslušným policajným

orgánom vydané „bez materiálneho dôkazu“, preto ho považuje za neplatné. Podľa jeho

názoru neustále pretrváva porušovanie jeho základných ľudských práv a slobôd, z čoho

usudzuje, že „ústavná sťažnosť je podaná oprávnene a v stanovenej lehote“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že jeho manželka namietala podaním

z 30. novembra 2000 porušenie zákona pracovníkmi hraničného priechodu B. R., ktorí

neumožnili 18. januára 2000 sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.

V stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,

Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000 jej bolo oznámené, že postup pracovníkov

policajného útvaru bol v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky.

Manželka sťažovateľa sa opätovne obrátila na Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky a žiadala o povolenie vstupu pre svojho manžela na územie Slovenskej republiky.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej

a cudzineckej polície, listom z 19. augusta 2002 Č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002 nepovolil

sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.

2. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Právoplatným rozhodnutím Mestského veliteľstva Policajného zboru, odboru

cudzineckej polície Košice pod č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. 9. 1994, ktorým bol zakázaný

sťažovateľovi pobyt na územie SR do 22. 9. 2004 bol porušený

- čl. 6 bod 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- , a a ods. 5 SR.

Právoplatným zásahom Ministerstva vnútra SR z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K-

Sť-2000 a právoplatným opatrením Ministerstva vnútra SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ-

821/UHCP-CP-2002 a tým, že Ministerstvo vnútra SR pokračuje v porušovaní základných

práv a slobôd bol porušený

- čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- čl. 2 bod 1 a bod 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- čl. 1 bod 1 a bod 2, čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- čl. 2 bod 1, čl. 3 bod 1, čl. 5, čl. 9 bod 1, čl. 14 bod 1 a bod 2 čl. 18 bod 1 a bod 2

a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojitosti s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 4, čl. 13

ods. 4, , a ods. 5, a ods. 4 SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov zrušuje právoplatné

rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru SR, odboru cudzineckej polície Košice

z 22. 9. 1994 pod č. p.: PZ-7-108/CPS-94, právoplatný zásah Ministerstva vnútra SR

z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K-Sť-2000 a právoplatné opatrenie Ministerstva vnútra

SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Ministerstvu vnútra SR pokračovať

v porušovaní ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich a z Dohovoru o právach dieťaťa

v súvislosti so zákazom vstupu na území SR sťažovateľovi, ako aj s jeho trvalým pobytom na

území SR.

Ministerstvo vnútra je povinné umožniť vstup sťažovateľovi na územie SR do 3 dní od

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Ústavný súd SR priznáva v zmysle SR finančné zadosťučinenie

vo výške 750.000,- Sk, ktoré je povinné uhradiť Ministerstvo vnútra SR do 3 dní od

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR sťažovateľovi

prostredníctvom jeho právneho zástupcu – komerčného právnika JUDr. I. Š. na jeho

peňažný účet.“

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho

základných práv a slobôd malo dôjsť okrem iného právoplatným rozhodnutím Mestského

veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-

108/CPS-94 z 22. septembra 1994 a „právoplatným zásahom“ Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000

z 18. decembra 2000.

Z kópie rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru

cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 vyplýva, že

sťažovateľovi bolo uvedené rozhodnutie doručené 26. septembra 1994. Túto skutočnosť

dokazuje podpis sťažovateľa s pripojeným dátumom prevzatia uvedeným priamo na

rovnopise rozhodnutia.

Sťažovateľom označené rozhodnutie bolo vydané podľa ustanovení zákona

č. platného a účinného v tom čase. Podľa

ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona

všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie, proti

ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné. Podľa § 54 ods. 2 cit. zákona

odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu

neustanovuje osobitný právny predpis.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu

nepodal. Márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania nadobudlo rozhodnutie

Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.:

PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 právoplatnosť 12. októbra 1994.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo

slobôd (napr. , ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie

na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa.

Vo vzťahu k označeným zásahom - rozhodnutiu Mestského veliteľstva Policajného

zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra

1994 a stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej

služby, Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000 disponoval sťažovateľ až do

31. decembra 2001 prostriedkami individuálnej ochrany svojich základných práv pred

ústavným súdom (podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3

platného a účinného do 1. júla 2001 a návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby

na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie jej základných práv, o ktorom

ústavný súd rozhodoval v období od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001 na základe

právomoci vyplývajúcej z v spojení s ). Sťažovateľ však tieto

prostriedky nevyužil.

V čase, keď sa domáha ochrany svojich práv a slobôd na ústavnom súde podľa

, už preto vo vzťahu k vyššie označeným zásahom uplynula lehota stanovená

pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

v tejto časti sťažnosť odmietol podľa ako podanú

oneskorene.

3. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho

základných práv a slobôd malo dôjsť tiež stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ-

821/UHCP-CP-2002 z 19. augusta 2002, ktorým nepovolilo sťažovateľovi vstup na územie

Slovenskej republiky.

Z obsahu uvedeného stanoviska (kópiu ktorého sťažovateľ pripojil k sťažnosti)

vyplýva, že uvedený policajný orgán nevyhovel žiadosti sťažovateľovej manželky

a povolenie vstupu jeho osobe na územie Slovenskej republiky z dôvodu existencie

právoplatného rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru

cudzineckej polície, z 22. septembra 1994, ktorým bol sťažovateľovi zakázaný pobyt na

území Slovenskej republiky do 22. septembra 2004.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv

a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby

sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením prostriedku nápravy súvisia.

Nekonanie takýmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok

nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.

Podľa sťažovateľa došlo k zásahu do jeho základných práv nepovolením vstupu na územie

Slovenskej republiky.

Podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je

vstup na územie Slovenskej republiky možný len s cestovným dokladom a vízom

Slovenskej republiky alebo s cestovným dokladom a povolením na pobyt. Vízum sa

nevyžaduje, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná

(ďalej len „medzinárodná zmluva“), alebo ak to určí vláda Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal, že podľa ustanovení

Z. z. sám požiadal príslušné orgány Slovenskej republiky o udelenie víza (§ 13 až 14 zákona

č. ) alebo o udelenie povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky [

písm. a) a až 37 ]. V súvislosti s využitím uvedených právnych

prostriedkov v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky sa sťažovateľ môže

domáhať aj ochrany základných práv a slobôd, ktorých porušenie namietal v konaní pred

ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003