Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 130 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (135)III. ÚS 44/03
PDF · 207.39 KB
No categories available
III. ÚS 44/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť S. M., štátneho občana ZRJ, zastúpeného komerčným
právnikom JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 23 ods. 1
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozhodnutím Mestského veliteľstva Policajného zboru Košice,
odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994, ako aj porušenie
čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 2
ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a porušenie čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a 2,
čl. 18 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a 5 a čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. j.: SKI-2000/K-Sť-2000
z 18. decembra 2000, ako aj stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ- 821/UHCP-
CP-2002 z 19. augusta 2002 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť S. M. v časti týkajúcej sa rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného
zboru Košice, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994
a stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. j.: SKI -2000/K-Sť-2000 z 18.
decembra 2000 o d m i e t a ako podanú oneskorene.
2. Sťažnosť S. M. vo zvyšnej časti o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2002
doručená sťažnosť S. M., štátneho občana ZRJ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
komerčným právnikom JUDr. I. Š., B.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v januári 1991 pricestoval na územie Slovenskej
republiky. Dôvodom jeho príchodu mal byť útek z K. v snahe vyhnúť sa nastúpeniu
vojenskej služby.
Expozitúra cudzineckej polície a pasovej služby Východ – oddelenie cudzineckej
polície a pasovej služby Košice (ďalej len „policajný útvar“) rozhodnutím Č. p.: PZ-39-
81/CPS-V-23-l93 zo 17. júna 1993 zakázalo sťažovateľovi podľa § 14 ods. 1 písm. f)
zákona č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky (ďalej len „zákon č. 123/1992 Zb.“) pobyt na území Slovenskej republiky
a prikázalo mu opustiť územie Slovenskej republiky do 18. júna 1993.
Policajný útvar odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že podľa jeho zistení sa sťažovateľ
dopúšťal falšovania cestovných dokladov, na ktoré pricestúval do Slovenskej republiky,
a tak porušil pobytový režim cudzinca na území Slovenskej republiky.
Sťažovateľ uvádza, že odmietol prevziať uvedené rozhodnutie, pretože jeho obsahu
nerozumel a jeho žiadosti o tlmočníka nebolo vyhovené.
Sťažovateľ aj napriek uloženému zákazu pobytu vstúpil opäť na územie Slovenskej
republiky (v dobe platnosti uloženého zákazu pobytu).
Mestské veliteľstvo Policajného zboru v Košiciach, odbor cudzineckej polície,
následne rozhodnutím č. j.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 zakázalo sťažovateľovi
pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 123/1992 Zb. do
22. septembra 2004.
V odôvodnení svojho rozhodnutia Mestské veliteľstvo Policajného zboru
v Košiciach, odbor cudzineckej polície, uviedol, že sťažovateľ 17. augusta 1994 vstúpil
napriek uloženému zákazu pobytu (17. júna 1993) na územie Slovenskej republiky použijúc
cudzí a navyše neplatný cestovný pas Ch. r. vystavený na meno R. M.
Sťažovateľ uviedol, že aj napriek zákazu pobytu na území Slovenskej republiky
uzatvoril 25. októbra 1997 pred OÚ B. IV manželstvo s L. V., štátnou občiankou Slovenskej
republiky. V manželstve sa im narodil syn K. M.
Sťažovateľ poukazujúc na vyššie uvedené skutkové okolnosti namietal, že zákaz
pobytu na území Slovenskej republiky mu znemožňuje uplatňovať a realizovať jeho ľudské
práva a základné slobody vo vzťahu k členom svojej rodiny, najmä vo vzťahu k jeho
maloletému synovi.
Odlúčenie od svojej rodiny v dôsledku uloženého zákazu pobytu považuje sťažovateľ
za diskrimináciu zo strany príslušných policajných orgánov Slovenskej republiky, ktoré
podľa jeho názoru nezákonným spôsobom zasiahli do jeho rodičovských a manželských
práv.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod
ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí, ako aj na ustanovenie čl. 41
ods. 4 ústavy, podľa ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Ďalej poukázal na čl. 5 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého pri uzavieraní
manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti
občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojim deťom.
Sťažovateľ zdôraznil, že rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru
v Košiciach, odboru cudzineckej polície, z 22. septembra 1994 bolo príslušným policajným
orgánom vydané „bez materiálneho dôkazu“, preto ho považuje za neplatné. Podľa jeho
názoru neustále pretrváva porušovanie jeho základných ľudských práv a slobôd, z čoho
usudzuje, že „ústavná sťažnosť je podaná oprávnene a v stanovenej lehote“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že jeho manželka namietala podaním
z 30. novembra 2000 porušenie zákona pracovníkmi hraničného priechodu B. R., ktorí
neumožnili 18. januára 2000 sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.
V stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000 jej bolo oznámené, že postup pracovníkov
policajného útvaru bol v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky.
Manželka sťažovateľa sa opätovne obrátila na Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a žiadala o povolenie vstupu pre svojho manžela na územie Slovenskej republiky.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, listom z 19. augusta 2002 Č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002 nepovolil
sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.
2. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Právoplatným rozhodnutím Mestského veliteľstva Policajného zboru, odboru
cudzineckej polície Košice pod č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. 9. 1994, ktorým bol zakázaný
sťažovateľovi pobyt na územie SR do 22. 9. 2004 bol porušený
- čl. 6 bod 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a ods. 5 Ústavy SR.
Právoplatným zásahom Ministerstva vnútra SR z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K-
Sť-2000 a právoplatným opatrením Ministerstva vnútra SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ-
821/UHCP-CP-2002 a tým, že Ministerstvo vnútra SR pokračuje v porušovaní základných
práv a slobôd bol porušený
- čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- čl. 2 bod 1 a bod 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- čl. 1 bod 1 a bod 2, čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- čl. 2 bod 1, čl. 3 bod 1, čl. 5, čl. 9 bod 1, čl. 14 bod 1 a bod 2 čl. 18 bod 1 a bod 2
a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojitosti s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 4, čl. 13
ods. 4, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a ods. 5, čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR.
Ústavný súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov zrušuje právoplatné
rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru SR, odboru cudzineckej polície Košice
z 22. 9. 1994 pod č. p.: PZ-7-108/CPS-94, právoplatný zásah Ministerstva vnútra SR
z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K-Sť-2000 a právoplatné opatrenie Ministerstva vnútra
SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Ministerstvu vnútra SR pokračovať
v porušovaní ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich a z Dohovoru o právach dieťaťa
v súvislosti so zákazom vstupu na území SR sťažovateľovi, ako aj s jeho trvalým pobytom na
území SR.
Ministerstvo vnútra je povinné umožniť vstup sťažovateľovi na územie SR do 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR.
Ústavný súd SR priznáva v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie
vo výške 750.000,- Sk, ktoré je povinné uhradiť Ministerstvo vnútra SR do 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR sťažovateľovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu – komerčného právnika JUDr. I. Š. na jeho
peňažný účet.“
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho
základných práv a slobôd malo dôjsť okrem iného právoplatným rozhodnutím Mestského
veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-
108/CPS-94 z 22. septembra 1994 a „právoplatným zásahom“ Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000
z 18. decembra 2000.
Z kópie rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru
cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 vyplýva, že
sťažovateľovi bolo uvedené rozhodnutie doručené 26. septembra 1994. Túto skutočnosť
dokazuje podpis sťažovateľa s pripojeným dátumom prevzatia uvedeným priamo na
rovnopise rozhodnutia.
Sťažovateľom označené rozhodnutie bolo vydané podľa ustanovení zákona
č. 123/1992 Zb. platného a účinného v tom čase. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 123/1992 Zb.
ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona
všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie, proti
ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné. Podľa § 54 ods. 2 cit. zákona
odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu
neustanovuje osobitný právny predpis.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu
nepodal. Márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania nadobudlo rozhodnutie
Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.:
PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 právoplatnosť 12. októbra 1994.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ústavy
považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo
slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie
na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd
sťažovateľa.
Vo vzťahu k označeným zásahom - rozhodnutiu Mestského veliteľstva Policajného
zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra
1994 a stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000 disponoval sťažovateľ až do
31. decembra 2001 prostriedkami individuálnej ochrany svojich základných práv pred
ústavným súdom (podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3
ústavy platného a účinného do 1. júla 2001 a návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby
na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie jej základných práv, o ktorom
ústavný súd rozhodoval v období od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001 na základe
právomoci vyplývajúcej z čl. 124 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy). Sťažovateľ však tieto
prostriedky nevyužil.
V čase, keď sa domáha ochrany svojich práv a slobôd na ústavnom súde podľa
čl. 127 ústavy, už preto vo vzťahu k vyššie označeným zásahom uplynula lehota stanovená
pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
3. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho
základných práv a slobôd malo dôjsť tiež stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ-
821/UHCP-CP-2002 z 19. augusta 2002, ktorým nepovolilo sťažovateľovi vstup na územie
Slovenskej republiky.
Z obsahu uvedeného stanoviska (kópiu ktorého sťažovateľ pripojil k sťažnosti)
vyplýva, že uvedený policajný orgán nevyhovel žiadosti sťažovateľovej manželky
a povolenie vstupu jeho osobe na územie Slovenskej republiky z dôvodu existencie
právoplatného rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru
cudzineckej polície, z 22. septembra 1994, ktorým bol sťažovateľovi zakázaný pobyt na
území Slovenskej republiky do 22. septembra 2004.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv
a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby
sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením prostriedku nápravy súvisia.
Nekonanie takýmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.
Podľa sťažovateľa došlo k zásahu do jeho základných práv nepovolením vstupu na územie
Slovenskej republiky.
Podľa § 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z. z.“) je
vstup na územie Slovenskej republiky možný len s cestovným dokladom a vízom
Slovenskej republiky alebo s cestovným dokladom a povolením na pobyt. Vízum sa
nevyžaduje, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná
(ďalej len „medzinárodná zmluva“), alebo ak to určí vláda Slovenskej republiky.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal, že podľa ustanovení zákona č. 48/2002
Z. z. sám požiadal príslušné orgány Slovenskej republiky o udelenie víza (§ 13 až 14 zákona
č. 48/2002 Z. z.) alebo o udelenie povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky [§ 35
písm. a) a § 36 až 37 zákona č. 48/2002 Z. z.]. V súvislosti s využitím uvedených právnych
prostriedkov v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky sa sťažovateľ môže
domáhať aj ochrany základných práv a slobôd, ktorých porušenie namietal v konaní pred
ústavným súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003