Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 463/2018
PDF · 161.95 KB
No categories available
II. ÚS 463/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AKTÍV 2000, spol. s r. o.,
Dukelská 7, Modra, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Hedvigou Gallovou, Zámocká 26,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 129/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AKTÍV 2000, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AKTÍV 2000, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 129/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. mája 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) 20. apríla 2012 domáhala
rozhodnutia o určení odporovateľnosti právneho úkonu, a to odmietnutia dedičstva
vykonaného odporcom v I. rade v dedičskom konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 36 C 44/2012. Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že odporca v I. rade
bol sťažovateľke na základe rozsudku okresného súdu zo 16. marca 2004 povinný zaplatiť
sumu 12 565,29 € s príslušenstvom. Pretože odporca v I. rade túto pohľadávku sťažovateľky
neuspokojil, bola táto pohľadávka v rámci exekučného konania prihlásená do dedičského
konania, v ktorom odporca v I. rade odmietol dedičstvo.
Okresný súd vo veci žaloby sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 36 C 44/2012
z 8. júna 2015 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala
sťažovateľka odvolanie.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„ Dňa 31.7.2015, teda v zákonnej lehote som podal odvolanie voči Rozsudku súdu
prvej inštancie na KS BA, cestou súdu prvej inštancie a od tej doby vo veci nie je
rozhodnuté.
Ostatným úkonom, ktorý bol v tejto veci súdom vykonaný smerom k mojej osobe bolo
doručenie vyjadrenia žalovaného zo dňa 8.9.2015 k môjmu odvolaniu, pričom toto
vyjadrenie mi bolo doručené dňa 18.12.2015. Od tej doby žiaden úkon voči mojej osobe
učinený nebol a až lustráciou na odvolacom súde som zistil, že spisový materiál bol
doručený na odvolací súd dňa 21.4.2016 a vec má pridelenú sp. zn. 3Co 129/2016.
Ako z uvedeného vyplýva, odvolací súd je v konaní nečinný (vo veci nekoná) konanie
neúmerne predlžuje, teda ani po vyše 2 rokoch od doručenia spisového materiálu
na rozhodnutie odvolaciemu súdu nerozhodol, čím porušil základné právo žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
... Na základe vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že vo veci sa riadne
nekoná, čím dochádza k porušovaniu práva na spravodlivý proces a neodôvodneným
prieťahom v konaní.
... sme toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná
a náročná, aby mohla ospravedlniť prieťahy v konaní. Taktiež máme za to, že správanie
sťažovateľa v preskúmavanej veci absolútne nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní.
Zo súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené postupom súdu. Nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie nemôže byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.“
4. S poukazom na uvedenú argumentáciu sťažovateľka ústavnému súdu navrhla
vydať tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti AKTÍV 2000, spol. s r. o., IČO... so sídlom...
upravené v čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava
v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 129/2016 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 129/2016
prikazuje konať tak, aby bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. Spoločnosti AKTÍV 2000, spol. s r. o., IČO... priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur (slovom päťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 129/2016 ukladá
zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 325,42 Eur za zastupovanie v konaní
pred Ústavným súdom SR, na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
8. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 129/2016, a to z dôvodu, že ani
po 2 rokoch od podaného odvolania vo veci nerozhodol.
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
10. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené
podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým
na skutočnosť, že v prípadoch ústavných sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku nápravy (bod 9),
na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka v okolnostiach danej veci právo podľa § 3 ods. 7
a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti
na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu. Splnenie uvedenej podmienky pritom
ústavný súd zásadne vyžaduje vo veciach, ktoré sa nachádzajú v počiatočnej fáze konania,
t. j. vo veciach, ktoré netrvajú viac rokov, ako je to v danej záležitosti.
11. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
označené právne prostriedky, ktoré mal podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže,
že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
12. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). V súvislosti
s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného
aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
14. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je
kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi
krajského súdu nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných
a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ
pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami,
ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľky odmietnuť už
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
16. Ústavný súd však v danej veci zistil aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné
predmetnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie.
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 41/02). V posudzovanej veci ústavný súd vlastným šetrením, a to
dopytom na krajskom súde zistil, že 27. júla 2018 bolo v odvolacom konaní vydané
uznesenie pod sp. zn. 3 Co 129/2016.
18. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, II. ÚS 240/2010). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny a možno ho
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00, II. ÚS 292/2013).
19. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06) a že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 149/02, III. ÚS 92/03, II. ÚS 118/2014). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného
súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (rovnaké závery ústavný
súd vyslovil taktiež napr. v I. ÚS 19/00, I. ÚS 57/01 alebo III. ÚS 199/02).
20. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018