Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 240/2010
PDF · 198.64 KB
No categories available
II. ÚS 240/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 50 C 115/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu „28. 01. 2008 na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 50C/115/2008 o ochranu osobnosti proti 22-osobám, ktoré ako
pracovníci orgánov činných v trestnom konaní TOTÁLNE ZLYHALI a vyšetrovanie
nevykonávali, ale protizákonne MARILI, po pravde napísané KRIMINÁLNY VÝKON za
účelom zmariť vyšetrovanie, čo sa aj stalo.
Preto, po vyčerpaní všetkých prostriedkov na opravu, musel sťažovateľ podať žalobu.
Žaloba však naráža iba na odpor sudkyne, ktorý po pravde napísané, odpor je chorý.
Sudkyňa sa zameriava iba na marenie konania, evidentne a nevyvratiteľne podáva
KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA, pretože ona je povinná konať, je to jej ÚRADNÁ
POVINNOSŤ(...)“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46
ods. 1, č1. 48 ods. 2, Ústavy SR a č1. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.
B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II
v konaní 50C/115/08 konať bezodkladne a bez ďalších prieťahov, súd je povinný zabezpečiť
dôkazy do spisu.
C. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000
Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.
V prípade omeškania je Okresný súd BA II povinný zaplatiť úroky z omeškania vo
výške 17,6 % ročne z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
D. Vzhľadom na závažnosť konania 50C/115/08 je Okresný súd BA II povinný
ukončiť dokazovanie v lehote 3 mesiace. V prípade omeškania má sťažovateľ nárok žiadať
satisfakciu 200.000 Euro, vzhľadom na závažnosť kauzy VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU,
a na druhej strane snaha zmariť preskúmanie veci.
Vzhľadom na skutočnosť má sťažovateľ nárok používať pravdivé vyjadrovanie
KRIMINÁLNY ŠTÁT SR, KRIMINÁLNE VYČÍNANIE ŠTÁTO-MAFIE, Kriminálny výkon
súdnictva - dôvod, 3-roky od spáchaného trestného činu VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU štát
ani len nezačal konať !!!!! preslávil sa iba odporom a marením !!!!! Tí, čo porúšajú zákony,
zarábajú dobre a sťažovateľ skapíňa od núdze.
E. Ústavný súd Slovenskej republiky dáva týmto podnet na konanie o spôsobilosti
JUDr. I. D. na právne úkony.“
Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie advokáta na zastupovanie pred ústavným
súdom „z dôvodov, že nemá žiaden príjem, a majetok (byt v Ž. má na príťaž) je plne
invalidný, nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku a nemá prostriedky na advokáta.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä z obsahu súvisiaceho spisu
okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, ústavný súd zistil, že napadnuté konanie
začalo na základe žalobného návrhu sťažovateľa 28. januára 2008, pričom sťažovateľ
pôvodne podal žalobu na miestne nepríslušnom Okresnom súde Bratislava I, preto jeho
podanie muselo byť postúpené na miestne príslušný okresný súd, kde bol návrh prijatý
20. mája 2008. V júli 2008 zákonná sudkyňa zadovažovala podklady na rozhodnutie
o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa 2 júla 2008
sťažovateľ namietol zaujatosť zákonnej sudkyne a rozšíril počet žalovaných na „XXII“. Dňa
30. júla 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),
aby rozhodol o námietke sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 28. augusta 2008 nevylúčil
zákonnú sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený
18. septembra 2008. Okresný súd uznesením zo 14. novembra 2008 nepriznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 1. decembra
2008 odvolanie. Dňa 18. decembra 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol
o odvolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 27. mája 2009 rozhodol tak, že priznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresnému súdu bol spis vrátený
23. augusta 2009. Uznesením z 18. augusta 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby
odstránil nedostatky svojho návrhu (napr. označenie adries odporcov, upresnenie petitu
a pod.), pod následkami odmietnutia návrhu. Sťažovateľ 25. augusta 2009 reagoval na
výzvu súdu, pričom žiadal zákonnú sudkyňu, aby sa „ZBAVILA ŠIKANÓZNEHO VÝKONU
SÚDNICTVA“.
Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľ podal na zákonnú sudkyňu predsedníčke
okresného súdu v inej veci (sp. zn. 50 C 36/08) sťažnosť, v ktorej medzi inými uviedol:
„Podávam na ňu podnet na trestné stíhanie a podnet na konanie o spôsobilosti na
právne úkony. Je to nesmierne hlúpa osoba, čím veľmi dobre zapadá do KOMANDA
SUDKÝŇ, ktorým klamstvá, podfuky, zakrývanie trestných činov odhalených na
pojednávaní musí vykresľovať Váš súd ako AUGIÁŠOV CHLIEV plný výkalov, bez znakov
SPRAVODLIVOSTI ZNALOSTI ZÁKONOV PLNENIA ÚRADNEJ POVINNOSTI(...) Je to
sviňa svíň, čo porušuje moje základné práva ako šialená(...) Odmieta zabezpečiť dôkazy,
výsluch svedkov a zakryť chce takto trestný čin NEDBALOSTI s OHROZENÍM ŽIVOTA
D. B.“
Na uvedené podanie reagovala zákonná sudkyňa v októbri 2008 trestným oznámením
na sťažovateľa a podala proti sťažovateľovi aj žalobu o ochranu osobnosti, pričom vec
musela byť v decembri 2009 pridelená na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 122/04, II. ÚS 146/06), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa
všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti, vrátane úhrady súdnych
poplatkov za podaný návrh.
Napriek tomu, že nedostatky náležitostí návrhu samy osebe nemôžu ospravedlniť
nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknuté prieťahy
(pozri napr. I. ÚS 47/96), v danom prípade je však evidentné, že okresný súd sa snažil
v podstate priebežne odstrániť nedostatky napadnutého konania a snažil sa získať objektívne
podklady o majetkových pomeroch sťažovateľa, ktorý v tomto smere nebol súčinnostný, ba
naopak, urážal konajúcu sudkyňu, podal proti nej sťažnosť nevyberanými urážkami, a tým
muselo dôjsť v napadnutom konaní k ustanoveniu iného zákonného sudcu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom
sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2
ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom
v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis I. ÚS 128/03,
Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,
o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku)
všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o
merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej,
a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03,
II. ÚS 133/03). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na
uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní (napr. odvolanie
proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) spôsobuje síce predĺženie
priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú
zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v napadnutom konaní pred
okresným súdom nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Napadnuté konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 50 C 115/08 dosiaľ nie je
právoplatne skončené, preto ochrany označených práv sa sťažovateľ môže prípadne domôcť
v odvolacom konaní, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci
ústavného súdu odmietnuť.
3. Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že obsahom
tejto sťažnosti, ale aj podaní, ktoré sťažovateľ adresoval okresnému súdu, sú aj hrubo
urážlivé a útočné výroky sťažovateľa predovšetkým na adresu súdu a zákonnej sudkyne
v napadnutom konaní, a to konkrétne: „ide o hniezdo kriminálnikov(...) hlúpa sudkyňa(...)
sviňa svíň“ a pod.
Používanie takýchto neadekvátnych výrokov voči orgánom verejnej moci
a ich príslušníkom prekračuje hranice normálneho správania a vyjadruje len dešpekt
k právam, k dôstojnosti a osobnosti iných.
Ústavný súd sťažovateľa vo vzťahu k jeho predmetnému správaniu už viacnásobne
upozornil aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie
byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná, ak bola vedome založená na nepravdivých
faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk [napr. v prípade Řehák
proti Českej republike (rozhodnutie komory–II. sekcia, z 18. mája 2004, sťažnosť
č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV. sekcia, 5. októbra
2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)].
Správanie sťažovateľa, ktorého cieľom je uškodiť reputácii druhého účastníka
konania, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie
sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a na okolnosti prípadu ústavný súd sťažnosť
odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2010