Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 240/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu „28. 01. 2008 na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. o ochranu osobnosti proti 22-osobám, ktoré ako

pracovníci orgánov činných v trestnom konaní TOTÁLNE ZLYHALI a vyšetrovanie

nevykonávali, ale protizákonne MARILI, po pravde napísané KRIMINÁLNY VÝKON za

účelom zmariť vyšetrovanie, čo sa aj stalo.

Preto, po vyčerpaní všetkých prostriedkov na opravu, musel sťažovateľ podať žalobu.

Žaloba však naráža iba na odpor sudkyne, ktorý po pravde napísané, odpor je chorý.

Sudkyňa sa zameriava iba na marenie konania, evidentne a nevyvratiteľne podáva

KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA, pretože ona je povinná konať, je to jej ÚRADNÁ

POVINNOSŤ(...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46

ods. 1, č1. 48 ods. 2, SR a č1. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II

v konaní konať bezodkladne a bez ďalších prieťahov, súd je povinný zabezpečiť

dôkazy do spisu.

C. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000

Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania je Okresný súd BA II povinný zaplatiť úroky z omeškania vo

výške 17,6 % ročne z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

D. Vzhľadom na závažnosť konania je Okresný súd BA II povinný

ukončiť dokazovanie v lehote 3 mesiace. V prípade omeškania má sťažovateľ nárok žiadať

satisfakciu 200.000 Euro, vzhľadom na závažnosť kauzy VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU,

a na druhej strane snaha zmariť preskúmanie veci.

Vzhľadom na skutočnosť má sťažovateľ nárok používať pravdivé vyjadrovanie

KRIMINÁLNY ŠTÁT SR, KRIMINÁLNE VYČÍNANIE ŠTÁTO-MAFIE, Kriminálny výkon

súdnictva - dôvod, 3-roky od spáchaného trestného činu VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU štát

ani len nezačal konať !!!!! preslávil sa iba odporom a marením !!!!! Tí, čo porúšajú zákony,

zarábajú dobre a sťažovateľ skapíňa od núdze.

E. Ústavný súd Slovenskej republiky dáva týmto podnet na konanie o spôsobilosti

JUDr. I. D. na právne úkony.“

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie advokáta na zastupovanie pred ústavným

súdom „z dôvodov, že nemá žiaden príjem, a majetok (byt v Ž. má na príťaž) je plne

invalidný, nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku a nemá prostriedky na advokáta.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (, ).

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä z obsahu súvisiaceho spisu

okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, ústavný súd zistil, že napadnuté konanie

začalo na základe žalobného návrhu sťažovateľa 28. januára 2008, pričom sťažovateľ

pôvodne podal žalobu na miestne nepríslušnom Okresnom súde Bratislava I, preto jeho

podanie muselo byť postúpené na miestne príslušný okresný súd, kde bol návrh prijatý

20. mája 2008. V júli 2008 zákonná sudkyňa zadovažovala podklady na rozhodnutie

o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa 2 júla 2008

sťažovateľ namietol zaujatosť zákonnej sudkyne a rozšíril počet žalovaných na „XXII“. Dňa

30. júla 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),

aby rozhodol o námietke sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 28. augusta 2008 nevylúčil

zákonnú sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený

18. septembra 2008. Okresný súd uznesením zo 14. novembra 2008 nepriznal sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 1. decembra

2008 odvolanie. Dňa 18. decembra 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol

o odvolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 27. mája 2009 rozhodol tak, že priznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresnému súdu bol spis vrátený

23. augusta 2009. Uznesením z 18. augusta 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby

odstránil nedostatky svojho návrhu (napr. označenie adries odporcov, upresnenie petitu

a pod.), pod následkami odmietnutia návrhu. Sťažovateľ 25. augusta 2009 reagoval na

výzvu súdu, pričom žiadal zákonnú sudkyňu, aby sa „ZBAVILA ŠIKANÓZNEHO VÝKONU

SÚDNICTVA“.

Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľ podal na zákonnú sudkyňu predsedníčke

okresného súdu v inej veci (sp. zn. ) sťažnosť, v ktorej medzi inými uviedol:

„Podávam na ňu podnet na trestné stíhanie a podnet na konanie o spôsobilosti na

právne úkony. Je to nesmierne hlúpa osoba, čím veľmi dobre zapadá do KOMANDA

SUDKÝŇ, ktorým klamstvá, podfuky, zakrývanie trestných činov odhalených na

pojednávaní musí vykresľovať Váš súd ako AUGIÁŠOV CHLIEV plný výkalov, bez znakov

SPRAVODLIVOSTI ZNALOSTI ZÁKONOV PLNENIA ÚRADNEJ POVINNOSTI(...) Je to

sviňa svíň, čo porušuje moje základné práva ako šialená(...) Odmieta zabezpečiť dôkazy,

výsluch svedkov a zakryť chce takto trestný čin NEDBALOSTI s OHROZENÍM ŽIVOTA

D. B.“

Na uvedené podanie reagovala zákonná sudkyňa v októbri 2008 trestným oznámením

na sťažovateľa a podala proti sťažovateľovi aj žalobu o ochranu osobnosti, pričom vec

musela byť v decembri 2009 pridelená na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

, ), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa (resp. konanie v primeranej lehote podľa dohovoru)

môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa

všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti, vrátane úhrady súdnych

poplatkov za podaný návrh.

Napriek tomu, že nedostatky náležitostí návrhu samy osebe nemôžu ospravedlniť

nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknuté prieťahy

(pozri napr. ), v danom prípade je však evidentné, že okresný súd sa snažil

v podstate priebežne odstrániť nedostatky napadnutého konania a snažil sa získať objektívne

podklady o majetkových pomeroch sťažovateľa, ktorý v tomto smere nebol súčinnostný, ba

naopak, urážal konajúcu sudkyňu, podal proti nej sťažnosť nevyberanými urážkami, a tým

muselo dôjsť v napadnutom konaní k ustanoveniu iného zákonného sudcu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom

sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2

predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom

v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis ,

).

Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch,

o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. )

všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prerokovaním a rozhodnutím o

merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení

základného práva podľa (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa

dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej,

a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (,

). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na

uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní (napr. odvolanie

proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) spôsobuje síce predĺženie

priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú

zbytočné prieťahy (napr. ). Sťažovateľ však v napadnutom konaní pred

okresným súdom nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). Ústavný súd už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní

niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr. ).

Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle .

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu

v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať

ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v , preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Napadnuté konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. dosiaľ nie je

právoplatne skončené, preto ochrany označených práv sa sťažovateľ môže prípadne domôcť

v odvolacom konaní, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu odmietnuť.

3. Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že obsahom

tejto sťažnosti, ale aj podaní, ktoré sťažovateľ adresoval okresnému súdu, sú aj hrubo

urážlivé a útočné výroky sťažovateľa predovšetkým na adresu súdu a zákonnej sudkyne

v napadnutom konaní, a to konkrétne: „ide o hniezdo kriminálnikov(...) hlúpa sudkyňa(...)

sviňa svíň“ a pod.

Používanie takýchto neadekvátnych výrokov voči orgánom verejnej moci

a ich príslušníkom prekračuje hranice normálneho správania a vyjadruje len dešpekt

k právam, k dôstojnosti a osobnosti iných.

Ústavný súd sťažovateľa vo vzťahu k jeho predmetnému správaniu už viacnásobne

upozornil aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie

byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná, ak bola vedome založená na nepravdivých

faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk [napr. v prípade Řehák

proti Českej republike (rozhodnutie komory–II. sekcia, z 18. mája 2004, sťažnosť

č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV. sekcia, 5. októbra

2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)].

Správanie sťažovateľa, ktorého cieľom je uškodiť reputácii druhého účastníka

konania, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie

sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a na okolnosti prípadu ústavný súd sťažnosť

odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010