Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 134/2019
PDF · 169.35 KB
No categories available
I. ÚS 134/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 402/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 402/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Ústavná sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 22. februára 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 402/2015, ktorého predmetom bolo
rozhodovanie o žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ v konaní
vystupoval ako žalobca.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým uviedol, že na okresnom súde
konanie začalo 5. novembra 2015 a ďalej dodal: „V tejto veci v súčasnosti prebieha konanie
na Okresnom súde... I napriek skutočnosti, že odo dňa začatia tohto konania do súčasnosti
uplynuli už 3 roky a 11 mesiacov, nie je toto konanie právoplatne skončené. Do dnešného
dňa nebolo rozhodnuté o trovách tohto konania.“
Sťažovateľ podal 10. júna 2016 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy
v konaní. Okresný súd prípisom z 28. júna 2016 sťažovateľovi oznámil, že koná
plynule, úkony sú vykonávané priebežne a sťažnosť nie je dôvodná. Podľa sťažovateľa
okresný súd „zákonné ustanovenia v tomto konaní nerešpektuje, čím sa toto konanie
zbytočne predlžuje a vznikajú zbytočné prieťahy v konaní.
... pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 23.11.2016, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok vo veci samej, proti ktorému som podal odvolanie.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13 Co/147/2017-169 zo dňa
13.6.2017 v právnej veci žalobcu: ... proti žalovanej... bolo rozhodnuté, že
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 C 402/2015-122 zo dňa 23.11.2016
v napadnutých častiach sa potvrdzuje a v nenapadnutej časti zostáva nedotknutý. Žalovanej
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne
vynaložených nákladov. Tento rozsudok odvolacieho súdu bol môjmu advokátovi
JUDr. Jánovi Vajdovi doručený dňa 7.7.2017. Odo dňa 7.7.2017 do súčasnosti sa v tejto
veci riadne nekoná. Do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o trovách tohto konania. Tento
stav trvá už 19 mesiacov, čo je obdobie zbytočných prieťahov v konaní. Uznesenia o trovách
konania pritom na všeobecných súdoch v Slovenskej republiky vydávajú vyšší súdny
úradníci.“.
Sťažovateľ zároveň poukazuje na jednotlivé obdobia prieťahov v napadnutom konaní
okresného súdu, argumentujúc tým, že konanie „v tejto veci sa neúmerne predlžuje, hoci
konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka. Celkom 39 mesiacov trvajú bezdôvodné
prieťahy v tomto konaní...
V tejto veci som podaním zo dňa 28.9.2016 podal ústavnú sťažnosť pre porušenie
môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach sp. zn. II. ÚS 600/2017-12 zo dňa
6.10.2017 bola moja ústavnú sťažnosť odmietnutá. Odo dňa vydania tohto uznesenia vznikli
v tomto konaní ďalšie zbytočné prieťahy spôsobené nevydaním uznesenia odporcu o trovách
konania.
... Zbytočné a opakované prieťahy v tomto konaní trvajú celkom 39 mesiacov. Moja
sťažnosť na prieťahy v tomto konaní zo dňa 10.6.2016 a ani moja ústavnú sťažnosť zo dňa
28.9.2016 neviedli k urýchleniu tohto súdneho konania a k odstráneniu prieťahov v tomto
konaní, naopak vznikli ďalšie prieťahy v tomto konaní. Táto vec je reštančnou vecou
a napriek tomu odporca vo veci riadne nekoná.“.
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 402/2015 porušené bolo.
Okresnému súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp.zn. 5 C 402/2015
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-EUR, ktoré je
Okresný súd Žiar nad Hronom povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Okresný súd Žiar nad Hronom je (povinný, pozn.) uhradiť
trovy konania v sume 346,26 EUR na účet advokáta...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať
ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl. zákona
o ústavnom súde, pričom sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
10. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, II. ÚS 101/03, I. ÚS 88/07,
III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016).
11. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, ktorý ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol o trovách
konania.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
13. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 41/02).
15. V posudzovanej veci ústavný súd vlastným šetrením dopytom na okresnom súde
zistil, že okresný súd vo veci žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia
rozhodol rozsudkom z 23. novembra 2016, ktorým sťažovateľovi čiastočne vyhovel a uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 400 € s úrokom z omeškania v sume
9 % ročne a vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd sťažovateľovi tretím výrokom priznal
aj náhradu trov konania v pomere 20 % trov konania. O sťažovateľom podanom odvolaní
rozhodol odvolací súd potvrdzujúcim rozsudkom.
Ústavný súd teda konštatuje, že napadnuté konanie bolo v čase podania ústavnej
sťažnosti sťažovateľa v merite veci právoplatne skončené v prvom výroku 25. januára 2017
a v druhom a treťom výroku 10. júla 2017 a prebiehalo len vo fáze týkajúcej sa
rozhodovania o sume náhrady trov konania.
O sume náhrady trov konania rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 402/2015
zo 4. januára 2019, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 23. februára
2019, teda deň po podaní ústavnej sťažnosti na poštovú prepravu.
16. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že sťažovateľ sa už skôr obrátil v tej istej veci
so sťažnosťou na ústavný súd, o ktorej tento rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 600/2017
zo 6. októbra 2017 tak, že sťažnosť odmietol. Ústavný súd preto mohol posúdiť len obdobie
konania pred okresným súdom od posledného rozhodnutia ústavného súdu, pričom
z uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už o sume
náhrady trov konania bolo rozhodnuté.
17. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 240/2010), podľa ktorej nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00, II. ÚS 292/2013).
18. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06) a že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 149/02, III. ÚS 92/03, II. ÚS 118/2014). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (rovnaké
závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v I. ÚS 19/00, I. ÚS 57/01 alebo III. ÚS 199/02).
19. V tejto súvislosti ústavný súd, prihliadajúc na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, konkrétne na jeho rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej
republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým Európsky súd pre ľudské
práva okrem iného konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne
konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania
nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov)
boli rozhodnuté v primeranej lehote, považuje za preukázané, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 402/2015 sa zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 10. júla 2017, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie
okresného súdu o náhrade trov konania, do 4. januára 2019, ktoré tento súd potreboval
na rozhodnutie o sume náhrady trov konania, hoci nebolo krátke, nemožno považovať
za porušenie práva sťažovateľa garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru.
20. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019