Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 292/2013
PDF · 153.24 KB
No categories available
II. ÚS 292/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo 13/2012 a sp. zn. 1 Obdo 37/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013
doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 a sp. zn.
1 Obdo 37/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom dovolacích konaní,
ktoré sú vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 (týka sa to konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 26 Cb 97/2008) a sp. zn.
1 Obdo 37/2011 (týka sa to konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
Z odôvodnenia sťažnosti ďalej vyplýva najmä, že najvyšší súd podľa sťažovateľa
v uvedených konaniach „plne porušil ústavné práva sťažovateľa“ podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, pretože v napadnutých konaniach „tento súd vo veci promptne nekonal(...) po dobu
11 mesiacov“. Takéto konanie je pritom v rozpore s procesným právom sťažovateľa,
pretože „dotyčný súd nekonal a nerozhodoval v podanej veci a neurobil žiaden relevantný
procesný úkon v danej veci“. Je pritom povinnosťou súdu „aby zabezpečil, aby samotný
súd konal tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní. (...)
Od posledného úkonu žalovaného súdu uplynul značný čas v nekonaní(...)“. Relevantná
súdna ochrana pritom znamená „odstránenie stavu právnej neistoty čo je možné odstrániť
len aktívnou činnosťou súdu zavŕšenou právoplatným rozhodnutím. (...) Zároveň je potrebné
uviesť, že sa jedná o jednoduchý proces(...) po právnej stránke ako aj skutkového základu.
(...) Sťažovateľ si uplatňuje podľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993(...) primerané zadosťučinenie
- finančné vo výške 10 000 euro ako plnú náhradu nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch - že sťažovateľ je povinný trpieť stav právnej neistoty v ktorej sa nachádza
sťažovateľ - kde je žaloba plne opodstatnená. Neopomenuteľná vec je že sťažovateľ je
invalidný dôchodca.“.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„základné práva sťažovateľa(...) na prerokovanie veci(...) bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom žalovaného súdu v podanej veci bolo(...) porušené
aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a sťažovateľovi bolo plne priznané
finančné zadosťučinenie,
aby žalovaný súd vyplatil finančné zadosťučinenie do jedného mesiaca odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR,
ako aj všetky trovy s podaním straty času a náhradu hotových výdavkov ktoré vznikli
sťažovateľovi(...)“
Sťažovateľ zároveň požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 a sp. zn. 1 Obdo 37/2011.
1. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že napadnuté konanie
vedené pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 sa na najvyššom súde začalo 4. apríla 2012 a dovolacie
konanie vedené pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011 sa na najvyššom súde začalo 21. novembra
2011, keď mu boli doručené spisy Okresného súdu Bratislava III, aby rozhodol
o dovolaniach sťažovateľa.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepoukázal na žiadne
obdobie nečinnosti najvyššieho súdu v napadnutých konaniach, pričom obdobie, počas
ktorého sa spisy v napadnutých konaniach nachádzajú na dovolacom súde, sa zjavne
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 4. apríla 2012, resp. od
21. novembra 2011, do podania predmetnej ústavnej sťažnosti (2. mája 2013), ktoré
najvyšší súd potreboval na prípravu rozhodnutí v napadnutých konaniach, hoci nebolo
krátke, ešte nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného
v citovanom článku ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z prípisu najvyššieho súdu sp. zn. Nob 28/2013 z 8. apríla 2013 vyplýva, že
sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), t. j. podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho súdu.
Vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní, na ktorú dostal
sťažovateľ odpoveď v apríli 2013, do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. mája 2013)
uplynul len krátky čas na zjednanie nápravy, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na
prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému
nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda
najvyššieho súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným
prieťahom (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06). Postup sťažovateľa
v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za splnenie
požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov.
V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd“, porušenie ktorých sťažovateľ pred
ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré
s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri
vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať
dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je ani prípustná.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd považoval už za bezpredmetné
rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom najvyššieho súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2013