Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)II. ÚS 118/2014
PDF · 207.32 KB
No categories available
II. ÚS 118/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného advokátkou Mgr.
Zlatou Hunčagovou, Advokátska kancelária, Radlinského 1709/28, Dolný Kubín, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 353/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2013 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vedenom
pod sp. zn. 7 Co 353/2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred krajským súdom sa týka odvolania žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 20/2010
zo 14. júna 2012. Odvolanie bolo doručené okresnému súdu 6. augusta 2012 a krajskému
súdu 3. októbra 2012. Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že podaním zo 4. februára 2013
sťažovateľ (žalovaný v odvolacom konaní pred krajským súdom, pozn.) podal predsedníčke
krajského súdu sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Na podanú sťažnosť odpovedal krajský súd prostredníctvom jeho predsedníčky
podaním z 21. februára 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu konštatovala, že v čase
vybavovania sťažnosti k prieťahom v konaní nedochádzalo a určité predĺženie konania je
spôsobené objektívnymi skutočnosťami, keďže došlo k nárastu civilnej agendy.
3. V predmetnom konaní došlo podľa názoru sťažovateľa k prieťahom zapríčineným
nečinnosťou krajského súdu počas celkového obdobia 11 mesiacov, pričom podľa
sťažovateľa ide o štandardnú civilnú agendu, kde predmetom konania je určenie
vlastníckeho práva, ktorého nadobudnutie si žalobcovia odvodzujú od originárneho spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho práva – vydržania, a teda nemožno konanie z hľadiska jeho
predmetu posudzovať ako zvlášť zložité.
4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a následne rozhodol, že sťažovateľovo základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 353/2012 porušené, ďalej prikázal krajskému súdu
konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi navrhnuté primerané finančné
zadosťučinenie a úhradu trov konania zo strany krajského súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.
IV. ÚS 92/04 alebo III. ÚS 168/05).
III.
7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí
proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.
7 Co 353/2012. Ústavný súd sa zameral na preskúmanie sťažnosti sťažovateľa, keďže pri
sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa
svojej ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadom na
skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu
nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov zakladajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. napr. II. ÚS 109/03), resp. ak argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby mohla byť sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (porov.
napr. II. ÚS 93/03).
8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také
konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-
právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne
a vecne správne využívať.
9. Je však prirodzené, a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá
v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,
správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02).
Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet
sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02
alebo I. ÚS 19/00). Nakoniec ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas
trvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.
III. ÚS 123/02). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma
primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,
aplikujúc pritom štyri základné kritériá na posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť
veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri
napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;
Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).
10. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal
spis krajského súdu sp. zn. 7 Co 353/2012 (ústavný súd mal však v rámci predbežného
prerokovania veci k dispozícii i spis okresného súdu sp. zn. 5 C 20/2010) a po jeho
naštudovaní pristúpil, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, k aplikácii už uvedených
základných kritérií, na ktoré prihliada. Ústavný súd uvedené kritériá aplikoval výhradne
na konanie pred krajským súdom, pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom všeobecných súdov oboch inštancií, ale výlučne postupom krajského
súdu v odvolacom konaní.
11. Zo spisu krajského súdu sp. zn. 7 Co 353/2012 v spojitosti s podaním sťažovateľa
a jeho prílohami vyplýva, že
- 3. októbra 2012 bol krajskému súdu doručený spis okresného súdu spolu s podaným
odvolaním proti rozsudku okresného súdu,
- 9. októbra 2012 bola vec pridelená na referovanie sudcovi spravodajcovi,
- 17. decembra 2012 bola zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho
zástupcu elektronickou poštou podaná na krajský súd a zároveň krajskému súdu doručená
urgencia rozhodnutia vo veci,
- 4. februára 2013 bola krajskému súdu doručená sťažovateľova sťažnosť pre
porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná prostredníctvom elektronického
podania so zaručeným elektronickým podpisom,
- 26. februára 2013 bola sťažovateľovmu právnemu zástupcovi doručená písomná
odpoveď predsedníčky krajského súdu z 21. februára 2013, ktorou krajský súd vybavil
podanú sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
- 5. apríla 2013 bolo krajskému súdu doručené písomné oznámenie sťažovateľa
o odvolaní plnej moci právnemu zástupcovi sťažovateľa a o udelení plnej moci novému
právnemu zástupcovi sťažovateľa,
- 2. mája 2013 bola zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu
elektronickou poštou na krajský súd podaná a zároveň krajskému súdu doručená urgencia
rozhodnutia vo veci,
- 7. novembra 2013 bola krajským súdom vec určená na verejné vyhlásenie
rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania a miesto i čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského
súdu,
- 13. novembra 2013 krajský súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok sp. zn.
7 Co 353/2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 20/2010 zo 14. júna
2012,
- 10. januára 2014 nadobudol rozsudok krajského súdu právoplatnosť a
- dňom 14. januára 2014 je rozsudok krajského súdu vykonateľný.
12. Po posúdení chronológie konania pred krajským súdom v právnej veci
sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú)
v konaní pred krajským súdom, je toho názoru, že právna vec sťažovateľa je štandardnou
občianskoprávnou vecou, a to tak po skutkovej stránke (pričom skutkový stav bol objasnený
vykonaným dokazovaním pred okresným súdom výsluchom účastníkov a svedkov,
ohliadkou na mieste a dokazovaním listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu, krajský súd
dokazovanie neopakoval ani nové dokazovanie nevykonával), ako aj po právnej stránke
(rozhodovanie o odvolaní v civilnom konaní).
13. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania pred krajským súdom
ústavný súd nezistil zásadné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech.
Sťažovateľ, naopak, opakovane urgoval rozhodnutie vo veci a využil účinný prostriedok
nápravy voči nečinnosti súdu podaním sťažnosti pre porušovanie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedníčke krajského
súdu. Sťažovateľ teda nekonal v rámci konania pred krajským súdom spôsobom, ktorým by
došlo k predĺženiu celkovej doby konania pred krajským súdom, čo by mohlo byť pričítané
na jeho ťarchu.
14. K významu sporu pre sťažovateľa ústavný súd uvádza, že konanie pred krajským
súdom a záujem na jeho výsledku (záujem na potvrdení prvostupňového rozsudku
vyplývajúci z vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu žalobcov proti rozsudku okresného súdu
doručeného okresnému súdu 20. augusta 2012) mal bežný význam pre sťažovateľa, keďže
rozsudok okresného súdu bol v prospech sťažovateľa, ktorý bol v konaní pred okresným
súdom odporcom, a rozsudkom okresného súdu, ako aj v nadväzujúcom odvolacom konaní
pred krajským súdom bol v prípade sťažovateľa, čo sa týka právneho stavu a ochrany jeho
základných práv, zachovaný status quo spred podania žaloby o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti okresnému súdu.
15. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu, a to z hľadiska
existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd zistil, že v období od 9. októbra 2012, keď bola vec pridelená na
referovanie sudcovi spravodajcovi, do 7. novembra 2013, keď bola krajským súdom vec
určená na verejné vyhlásenie rozhodnutia a miesto i čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského súdu, t. j.
v období bezmála 13 mesiacov, nebol zo strany krajského súdu vo veci vykonaný žiadny
procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.
17. Na tomto mieste ústavný súd v súvislosti s argumentáciou krajského súdu
vyplývajúcou z podania z 21. februára 2013, ktorým krajský súd odpovedal sťažovateľovi
prostredníctvom predsedníčky na jeho sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov krajským súdom a v ktorom krajský súd, odôvodňujúc dĺžku
konania, poukazuje na nárast civilnej agendy, rešpektujúc svoju predchádzajúcu judikatúru,
konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (porov. napr. IV. ÚS 43/06 alebo IV. ÚS 73/07). Systémové nedostatky v oblasti
výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na zvýšený nápad
vecí v príslušnej agende súdu a obmedzené personálne kapacity súdu (porov. napr. mutatis
mutandis III. ÚS 399/2010). Inak povedané, chronická preťaženosť všeobecných súdov
nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania pred týmito súdmi (porov. Klein v.
Nemecko, č. 33379/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 7. 2000, bod 43).
18. Ústavný súd však zároveň dodáva, že nie je v predmetnej veci správne celé
obdobie bezmála 13 mesiacov hodnotiť ako nečinnosť krajského súdu, pretože je potrebné
brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu obstaraného okresným
súdom (zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd zistil skutkový stav veci na základe
vykonaného dokazovania, a to výsluchom svedkov, vykonaním ohliadky na mieste,
oboznámením sa s pripojenými spismi a listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu
okresného súdu, ako sú napr. geometrické plány, listy vlastníctva, notárske zápisnice,
zmluvy, rozhodnutia správnych orgánov, zápisnice z výsluchu svedkov dožiadaným súdom,
listiny vyžiadané okresným súdom od orgánov verejnej správy a pod.) a prípravu podkladov
pre rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade ústavný súd po zohľadnení času
nevyhnutného na štúdium spisového materiálu obstaraného okresným súdom a prípravu
podkladov pre rozhodnutie vo veci samej konštatuje zistenú nečinnosť krajského súdu pod
úrovňou jedného roka, čo s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považuje
za kratšie obdobie nečinnosti odvolacieho súdu.
19. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr.
III. ÚS 91/04 alebo II. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. III. ÚS 92/03 alebo I. ÚS 149/02).
Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,
keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku
súdneho konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo
20. Na základe záverov deklarovaných v bode 19 tohto uznesenia ústavný súd
napríklad v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po
uplynutí jedného roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému
súdu za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní
takej intenzity, ktorá by zakladala porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy (pozri IV. ÚS 147/04). Prístup ústavného súdu nie je špecifický ani
z komparatívneho pohľadu, zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno
poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú
nečinnosť súdu členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov
nečinnosti odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v.
Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov
trvajúce obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie)
v rámci civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP
z 25. 5. 2004, body 192 – 193).
21. Zohľadniac už pertraktovaný charakter skutkového stavu, posudzované kritériá
a na ne nadväzujúce závery, ústavný súd konštatuje, že výsledné kratšie obdobie nečinnosti
krajského súdu v predmetnom odvolacom konaní nemožno posúdiť ako prieťahy takej
intenzity, ktoré by zakladali porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy alebo porušenie jeho práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Ústavný súd z dôvodov uvedených v tomto uznesení sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, keďže predbežné prerokovanie sťažnosti nezakladá dôvody na
spochybňovanie napadnutého postupu krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn.
7 Co 353/2012, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014