Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 118/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného advokátkou Mgr.

Zlatou Hunčagovou, Advokátska kancelária, Radlinského 1709/28, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2013 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vedenom

pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred krajským súdom sa týka odvolania žalobcov

proti rozsudku Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. júna 2012. Odvolanie bolo doručené okresnému súdu 6. augusta 2012 a krajskému

súdu 3. októbra 2012. Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že podaním zo 4. februára 2013

sťažovateľ (žalovaný v odvolacom konaní pred krajským súdom, pozn.) podal predsedníčke

krajského súdu sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Na podanú sťažnosť odpovedal krajský súd prostredníctvom jeho predsedníčky

podaním z 21. februára 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu konštatovala, že v čase

vybavovania sťažnosti k prieťahom v konaní nedochádzalo a určité predĺženie konania je

spôsobené objektívnymi skutočnosťami, keďže došlo k nárastu civilnej agendy.

3. V predmetnom konaní došlo podľa názoru sťažovateľa k prieťahom zapríčineným

nečinnosťou krajského súdu počas celkového obdobia 11 mesiacov, pričom podľa

sťažovateľa ide o štandardnú civilnú agendu, kde predmetom konania je určenie

vlastníckeho práva, ktorého nadobudnutie si žalobcovia odvodzujú od originárneho spôsobu

nadobudnutia vlastníckeho práva – vydržania, a teda nemožno konanie z hľadiska jeho

predmetu posudzovať ako zvlášť zložité.

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a následne rozhodol, že sťažovateľovo základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručené v a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené, ďalej prikázal krajskému súdu

konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi navrhnuté primerané finančné

zadosťučinenie a úhradu trov konania zo strany krajského súdu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

alebo ).

III.

7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí

proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.

. Ústavný súd sa zameral na preskúmanie sťažnosti sťažovateľa, keďže pri

sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa podľa

svojej ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadom na

skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu

nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov zakladajúcich porušenie základného

práva podľa (porov. napr. ), resp. ak argumenty

v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia

označeného základného práva, aby mohla byť sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (porov.

napr. ).

8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také

konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-

právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne

a vecne správne využívať.

9. Je však prirodzené, a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé

namietané porušenie základného práva podľa sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá

v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,

správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. alebo ).

Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet

sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr.

alebo ). Nakoniec ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas

trvania konania (porov. napr. ), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.

). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma

primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,

aplikujúc pritom štyri základné kritériá na posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť

veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri

napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;

Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).

10. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal

spis krajského súdu sp. zn. (ústavný súd mal však v rámci predbežného

prerokovania veci k dispozícii i spis okresného súdu sp. zn. ) a po jeho

naštudovaní pristúpil, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, k aplikácii už uvedených

základných kritérií, na ktoré prihliada. Ústavný súd uvedené kritériá aplikoval výhradne

na konanie pred krajským súdom, pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v

dohovoru postupom všeobecných súdov oboch inštancií, ale výlučne postupom krajského

súdu v odvolacom konaní.

11. Zo spisu krajského súdu sp. zn. v spojitosti s podaním sťažovateľa

a jeho prílohami vyplýva, že

- 3. októbra 2012 bol krajskému súdu doručený spis okresného súdu spolu s podaným

odvolaním proti rozsudku okresného súdu,

- 9. októbra 2012 bola vec pridelená na referovanie sudcovi spravodajcovi,

- 17. decembra 2012 bola zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho

zástupcu elektronickou poštou podaná na krajský súd a zároveň krajskému súdu doručená

urgencia rozhodnutia vo veci,

- 4. februára 2013 bola krajskému súdu doručená sťažovateľova sťažnosť pre

porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná prostredníctvom elektronického

podania so zaručeným elektronickým podpisom,

- 26. februára 2013 bola sťažovateľovmu právnemu zástupcovi doručená písomná

odpoveď predsedníčky krajského súdu z 21. februára 2013, ktorou krajský súd vybavil

podanú sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

- 5. apríla 2013 bolo krajskému súdu doručené písomné oznámenie sťažovateľa

o odvolaní plnej moci právnemu zástupcovi sťažovateľa a o udelení plnej moci novému

právnemu zástupcovi sťažovateľa,

- 2. mája 2013 bola zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu

elektronickou poštou na krajský súd podaná a zároveň krajskému súdu doručená urgencia

rozhodnutia vo veci,

- 7. novembra 2013 bola krajským súdom vec určená na verejné vyhlásenie

rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania a miesto i čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského

súdu,

- 13. novembra 2013 krajský súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok sp. zn.

, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. júna

2012,

- 10. januára 2014 nadobudol rozsudok krajského súdu právoplatnosť a

- dňom 14. januára 2014 je rozsudok krajského súdu vykonateľný.

12. Po posúdení chronológie konania pred krajským súdom v právnej veci

sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú)

v konaní pred krajským súdom, je toho názoru, že právna vec sťažovateľa je štandardnou

občianskoprávnou vecou, a to tak po skutkovej stránke (pričom skutkový stav bol objasnený

vykonaným dokazovaním pred okresným súdom výsluchom účastníkov a svedkov,

ohliadkou na mieste a dokazovaním listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu, krajský súd

dokazovanie neopakoval ani nové dokazovanie nevykonával), ako aj po právnej stránke

(rozhodovanie o odvolaní v civilnom konaní).

13. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania pred krajským súdom

ústavný súd nezistil zásadné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech.

Sťažovateľ, naopak, opakovane urgoval rozhodnutie vo veci a využil účinný prostriedok

nápravy voči nečinnosti súdu podaním sťažnosti pre porušovanie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedníčke krajského

súdu. Sťažovateľ teda nekonal v rámci konania pred krajským súdom spôsobom, ktorým by

došlo k predĺženiu celkovej doby konania pred krajským súdom, čo by mohlo byť pričítané

na jeho ťarchu.

14. K významu sporu pre sťažovateľa ústavný súd uvádza, že konanie pred krajským

súdom a záujem na jeho výsledku (záujem na potvrdení prvostupňového rozsudku

vyplývajúci z vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu žalobcov proti rozsudku okresného súdu

doručeného okresnému súdu 20. augusta 2012) mal bežný význam pre sťažovateľa, keďže

rozsudok okresného súdu bol v prospech sťažovateľa, ktorý bol v konaní pred okresným

súdom odporcom, a rozsudkom okresného súdu, ako aj v nadväzujúcom odvolacom konaní

pred krajským súdom bol v prípade sťažovateľa, čo sa týka právneho stavu a ochrany jeho

základných práv, zachovaný status quo spred podania žaloby o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti okresnému súdu.

15. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu, a to z hľadiska

existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

16. Ústavný súd zistil, že v období od 9. októbra 2012, keď bola vec pridelená na

referovanie sudcovi spravodajcovi, do 7. novembra 2013, keď bola krajským súdom vec

určená na verejné vyhlásenie rozhodnutia a miesto i čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli vyvesené na úradnej tabuli krajského súdu a internetovej stránke krajského súdu, t. j.

v období bezmála 13 mesiacov, nebol zo strany krajského súdu vo veci vykonaný žiadny

procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

17. Na tomto mieste ústavný súd v súvislosti s argumentáciou krajského súdu

vyplývajúcou z podania z 21. februára 2013, ktorým krajský súd odpovedal sťažovateľovi

prostredníctvom predsedníčky na jeho sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov krajským súdom a v ktorom krajský súd, odôvodňujúc dĺžku

konania, poukazuje na nárast civilnej agendy, rešpektujúc svoju predchádzajúcu judikatúru,

konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (porov. napr. alebo ). Systémové nedostatky v oblasti

výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru

ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním na zvýšený nápad

vecí v príslušnej agende súdu a obmedzené personálne kapacity súdu (porov. napr. mutatis

mutandis ). Inak povedané, chronická preťaženosť všeobecných súdov

nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania pred týmito súdmi (porov. Klein v.

Nemecko, č. 33379/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 7. 2000, bod 43).

18. Ústavný súd však zároveň dodáva, že nie je v predmetnej veci správne celé

obdobie bezmála 13 mesiacov hodnotiť ako nečinnosť krajského súdu, pretože je potrebné

brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu obstaraného okresným

súdom (zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd zistil skutkový stav veci na základe

vykonaného dokazovania, a to výsluchom svedkov, vykonaním ohliadky na mieste,

oboznámením sa s pripojenými spismi a listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu

okresného súdu, ako sú napr. geometrické plány, listy vlastníctva, notárske zápisnice,

zmluvy, rozhodnutia správnych orgánov, zápisnice z výsluchu svedkov dožiadaným súdom,

listiny vyžiadané okresným súdom od orgánov verejnej správy a pod.) a prípravu podkladov

pre rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade ústavný súd po zohľadnení času

nevyhnutného na štúdium spisového materiálu obstaraného okresným súdom a prípravu

podkladov pre rozhodnutie vo veci samej konštatuje zistenú nečinnosť krajského súdu pod

úrovňou jedného roka, čo s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považuje

za kratšie obdobie nečinnosti odvolacieho súdu.

19. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce

rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní

niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (pozri napr.

alebo ) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (pozri napr. alebo ).

Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,

keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku

súdneho konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v alebo

).

20. Na základe záverov deklarovaných v bode 19 tohto uznesenia ústavný súd

napríklad v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po

uplynutí jedného roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému

súdu za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní

takej intenzity, ktorá by zakladala porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

(pozri ). Prístup ústavného súdu nie je špecifický ani

z komparatívneho pohľadu, zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno

poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú

nečinnosť súdu členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov

nečinnosti odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v.

Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov

trvajúce obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie)

v rámci civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP

z 25. 5. 2004, body 192 – 193).

21. Zohľadniac už pertraktovaný charakter skutkového stavu, posudzované kritériá

a na ne nadväzujúce závery, ústavný súd konštatuje, že výsledné kratšie obdobie nečinnosti

krajského súdu v predmetnom odvolacom konaní nemožno posúdiť ako prieťahy takej

intenzity, ktoré by zakladali porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v alebo porušenie jeho práva

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Ústavný súd z dôvodov uvedených v tomto uznesení sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú, keďže predbežné prerokovanie sťažnosti nezakladá dôvody na

spochybňovanie napadnutého postupu krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn.

, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014