Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 662/2013
PDF · 198.49 KB
No categories available
IV. ÚS 662/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. E. E., občana Spojených štátov amerických, t. č.
vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 80/2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tos 73/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. E. E. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2013 doručená sťažnosť M. E. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 80/2012 v spojení s konaním vedeným Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 73/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je občanom Spojených štátov amerických
a nerozumie slovenskému jazyku (§ 28 ods. 1 Trestného poriadku). Na území Slovenskej
republiky bol obvinený z trestného činu podvodu a z trestného činu falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov. Okresný súd viedol proti
nemu konanie pod sp. zn. 5 T 80/2012. Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na jednotlivé
zápisnice o úkonoch trestného konania od jeho začatia až po hlavné pojednávanie
a rozhodnutia vrátane rozhodnutí o väzbe, ktoré neboli preložené do anglického jazyka,
v súvislosti s čím namieta:
„Poukazujeme na to, že sťažovateľ sa počas súdneho konania domáhal prekladov
dokumentov, rovnako napádal skutočnosť, že Bruno Sluka nie je zapísaný v zozname
tlmočníkov a prekladateľov a preto nemôže vykonávať riadne tlmočenie. Túto skutočnosť,
že B. S. nie je zapísaný v zozname prekladateľov sa dozvedel sťažovateľ až na niektorom
z posledných pojednávaní. Počas konania na súde mal tlmočník niekedy problémy
s pretlmočením toho, čo povedal sudca, rovnako sťažovateľ si nie je istý, že tlmočník
preložil sudcovi všetko, čo povedal. Sťažovateľ dôveroval súdu, že zabezpečil osobu
na tlmočenie, ktorá môže takúto činnosť vykonávať a je zapísaná v zozname tlmočníkov.“
Sťažovateľ uvádza, že mal právo, aby boli vyhotovené preklady písomností
minimálne pri vznesení obvinenia, pri rozhodnutí o pozbavení osobnej slobody,
pri obžalobe a pri rozsudkoch. Namieta tiež, že v konaní malo byť zabezpečené tlmočenie
tlmočníkom, ktorý je zapísaný v zozname tlmočníkov a prekladateľov vedenom
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, čo žiadal v priebehu konania, jeho
žiadosti však nebolo vyhovené. V dôsledku toho sťažovateľ „nemohol efektívne využívať
zákonné prostriedky na svoju obhajobu v trestnom konaní, nevedel sa vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a nepoznal obsah dokumentov, na základe ktorých
bol odo dňa 03. 11. 2011 pozbavený osobnej slobody. Advokát zastupujúci obžalovaného
rozumie anglickému jazyku čiastočne na úrovni bežnej hovorovej reči.“.
Ústavný súd zistil, že trestné konanie vo veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené,
sťažovateľ bol uznaný za vinného a bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere
12 rokov. Krajský súd mu znížil výmeru trestu odňatia slobody na 10 rokov. Sťažovateľ
uvádza, že vyčerpal všetky právne prostriedky, ktorými sa mohol domáhať nápravy
pochybení, ktoré namieta, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti
týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa na:
- právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR,
- právo na rovnosť v konaní podľa § 47 ods. 3 Ústavy SR,
- právo na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy SR,
- právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ústavy SR a
- právo na poskytnutie čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3
ústavy SR
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II a rozsudok Krajského
súdu Bratislava, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným a bol mu uložený trest odňatia
slobody.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € (slovom
tridsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 € (slovom
dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 275,94 € za 2 úkony právnej
pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, vypracovanie a podanie ústavnej
sťažnosti) v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov (jeden úkon právnej pomoci 130,16 € + 7,81 € režijný paušál) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že boli porušené
jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
okresného súdu a krajského súdu a v nadväznosti na tento výrok, aby zrušil rozsudok
okresného súdu a rozsudok krajského súdu. Iné práva, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti
(podľa čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), nie sú predmetom
posúdenia sťažnosti na predbežnom prerokovaní, pretože tieto sťažovateľ neuviedol v petite
svojej sťažnosti.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané
náležitosti. Petit nie je formulovaný v súlade s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde (sťažovateľ
neoznačil namietané konania spisovou značkou a rozsudky dátumom vyhlásenia),
na základe takto formulovaného petitu by ústavný súd nemohol o veci rozhodnúť. Tieto
údaje okrem spisovej značky konania vedeného okresným súdom nemožno zistiť
ani z odôvodnenia sťažnosti. Sťažovateľ nepripojil k sťažnosti ani kópie napadnutých
súdnych rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti nedostatky
v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti, ak je sťažovateľ zastúpený advokátom
(napr. IV. ÚS 409/04). Účelom povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom je vzhľadom na podmienky konania o sťažnosti upravené v zákone o ústavnom súde
podanie kvalifikovaného návrhu. Advokát je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd však zistil, že je aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to v časti
proti postupu a rozsudku okresného súdu pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a v časti proti postupu a rozsudku krajského súdu pre neprípustnosť.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 80/2012
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal na účely ochrany svojich práv proti postupu a rozsudku okresného
súdu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil, a o tomto bol príslušný
rozhodnúť v odvolacom konaní krajský súd. Právomoc všeobecného súdu v tomto prípade
vylučuje, aby mohol ústavný súd rozhodovať o poskytnutí ústavnej ochrany vo vzťahu
k rozsudku okresného súdu. Je preto daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že v trestnom konaní bol pribratý
tlmočník z jazyka anglického, ktorý nie je zapísaný v zozname tlmočníkov, neboli
vyhotovené preklady písomností (návrhov, zápisníc a rozhodnutí) nevyhnutné pre riadne
uplatňovanie jeho práv a jeho obhajca ovládal anglický jazyk len na úrovni bežnej
hovorovej reči, v dôsledku čoho sa nevedel vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu
kládli za vinu, a nemohol efektívne využívať zákonné prostriedky na svoju obhajobu
v trestom konaní.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal pred podaním sťažnosti všetky
účinné právne prostriedky na ochranu svojich práv a ešte má k dispozícii mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý je oprávnený podať v trestnom konaní z tých dôvodov, ktoré
uvádza v sťažnosti ústavnému súdu a ktoré možno podradiť pod dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého bolo zásadným spôsobom porušené právo
na obhajobu. Podľa obsahu sťažnosti a zistenia ústavného súdu sťažovateľ dovolanie zatiaľ
nepodal.
Ústavný súd opäť poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil
všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva v systéme
všeobecného súdnictva a nebol s ich uplatnením úspešný, je splnená podmienka prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ pritom nemá na výber, ktorý z oboch
ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej
ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný
ústavný súd.
Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že dovolanie je pre sťažovateľa
dostupný opravný prostriedok, ktorého uplatnením sa môže domáhať preskúmania
zákonnosti právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo,
na základe námietok subsumovateľných pod niektorý z dovolacích dôvodov. Ústavný súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný
dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom,
či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú, alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle
§ 371 ods. 1 Trestného poriadku, pretože príslušným súdom na ich posúdenie je Najvyšší
súd Slovenskej republiky. Ústavný súd však tiež musí rešpektovať ústavný príkaz vyjadrený
v čl. 2 ods. 2 ústavy a svoju právomoc uplatňovať v súlade s ústavným princípom
subsidiarity, a teda až po tom, ako námietky sťažovateľa posúdi príslušný všeobecný súd.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, III. ÚS 142/2012), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,
alebo rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a v časti smerujúcej proti krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013