Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 252/2013
PDF · 210.64 KB
No categories available
IV. ÚS 252/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. W., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. W. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013
doručená sťažnosť R. W., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1
Pp 94/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému
súdu 11. decembra 2012 žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5 T 56/2008
z 30. apríla 2009 odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 6 mesiacov
nepodmienečne a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3 T 95/2011
zo 6. decembra 2011 bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov
nepodmienečne. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013 žiadosť
sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.
O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013
(odôvodnenej podaním z 11. marca 2013 a doplnenej podaním z 9. apríla 2013) rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť zamietol podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
«Svoju sťažnosť podávam pre:
1) Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2) Nerešpektovanie európskych noriem, ktoré sú v zmysle platných zmlúv nadradené
vnútroštátnym...
3) Porušenie základného práva spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 „Dohovoru“.
Pokiaľ v mojej veci ide o kritérium právna a faktická záležitosť veci, na základe
judikatúry a konštantnej súdnej praxe ústavného súdu berie do úvahy právny a skutkový
stav veci v zmysle uvádzaných skutočností. V praxi Ústavného súdu sa vec podmienečného
prepustenia posudzuje po právnej stránke ako štandardná. To znamená, že skutkovú stránku
tejto mojej predmetnej veci možno zaradiť ku štandardnej v rámci agendy patriacej do
rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva... Ďalej uvádzam, že pri skúmaní, či
v dôsledku postupu OS B. B. a KS B. B. došlo k porušeniu vyššie citovaného základného
práva Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že tomu tak je, a to na základe
toho, že neexistuje zákonná prekážka (napr. sp. zn. II. ÚS 3/00), tiež poukazujem
a zdôrazňujem aj na iné závady v postupe všeobecných súdov, ktoré mali priamy vzťah
k dĺžke konania.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. OS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. KS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
3. Rozhodnutie OS B.B. sp. zn. 1 Pp 94/2012 zo dňa 19. 2. 2013 sa zrušuje.
4. Nariaďuje sa KS B. B., aby vo veci konal a zjednal nápravu OS B. B. a svojim
rozhodnutím napravil porušené práva sťažovateľa uvádzané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a vyhovel žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie na základe porušenia jeho práv
v zmysle Ústavy SR.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za
potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,
teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to
ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,
ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.
Tvrdenie o porušení „článku 6 ods. Dohovoru“ a „čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013, ku ktorým podľa
sťažovateľa došlo „nekonaním a tým vytvoreniu stavu právnej neistoty a spôsobeniu
zbytočných prieťahov v konaní...“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv nepokračovalo.
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd ju zásadne
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012, ústavný súd
konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2013, pozn.) označené
konanie už na okresnom súde neprebiehalo, pretože uznesením tohto súdu sp. zn.
1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013 bola žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie na
slobodu v súlade s § 61 ods. 1 Trestného zákona zamietnutá.
Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.
Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že časť sťažnosti, ktorá smeruje proti
postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012, je zjavne
neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom
prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013. Zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára
2013 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v tejto súvislosti za
potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred
všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené
v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom
sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento
sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na
svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť
senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci, pričom ju alebo
zamietne, ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, alebo určí primeranú lehotu na
uskutočnenie úkonu, ak je sťažnosť opodstatnená.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55
ods. 3 Trestného poriadku treba považovať za účinný právny prostriedok ochrany
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b)].
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku,
t. j. nevyužil účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti
(§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd preskúmal postup krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 a zistil, že o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013, ktorú podal sťažovateľ
ústne do zápisnice na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu toho istého dňa
(a odôvodnil podaniami z 11. marca 2013 a 9. apríla 2013, pozn.), krajský súd rozhodol
uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
V súlade s § 415 ods. 3 Trestného poriadku o návrhu na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne všeobecný súd najneskôr do 60 dní od jeho
doručenia.
V súvislosti s citovaným ustanovením Trestného poriadku ústavný súd poukazuje (aj
napriek skutočnosti, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov výslovne neodôvodňuje nedodržaním lehoty ustanovenej § 415
ods. 3 Trestného poriadku, pozn.) na svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej zdôrazňuje,
že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie
jednotlivých úkonov súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní otázky, či došlo,
alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nehodnotí ako porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce konkrétne okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (porovnaj napr. I. ÚS 63/00). Ak je totiž
na jednej strane všeobecný súd viazaný zákonom ustanovenými lehotami na vykonanie
určitého procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok
porušenie základných zásad civilného, resp. trestného procesu, ktoré sú nevyhnutným
predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré
majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy
a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred
zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle nemožno základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces stavať proti sebe
ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).
Navyše, zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. marca
2012 až 10. apríla 2013. Krajský súd teda rozhodol o sťažnosti sťažovateľa v lehote 30 dní
(9. mája 2013, pozn.), t. j. v lehote, ktorá je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v okolnostiach posudzovanej veci akceptovateľná
a udržateľná.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 a obsahom základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru
o jeho porušení.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti,
ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
a jeho ďalšími návrhmi na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013