Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 252/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. W., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. W. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013

doručená sťažnosť R. W., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1

Pp 94/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému

súdu 11. decembra 2012 žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 30. apríla 2009 odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 6 mesiacov

nepodmienečne a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

zo 6. decembra 2011 bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov

nepodmienečne. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2013 žiadosť

sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.

O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. februára 2013

(odôvodnenej podaním z 11. marca 2013 a doplnenej podaním z 9. apríla 2013) rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť zamietol podľa

.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Svoju sťažnosť podávam pre:

1) Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR.

2) Nerešpektovanie európskych noriem, ktoré sú v zmysle platných zmlúv nadradené

vnútroštátnym...

3) Porušenie základného práva spravodlivého procesu v zmysle

SR a čl. 6 „Dohovoru“.

Pokiaľ v mojej veci ide o kritérium právna a faktická záležitosť veci, na základe

judikatúry a konštantnej súdnej praxe ústavného súdu berie do úvahy právny a skutkový

stav veci v zmysle uvádzaných skutočností. V praxi Ústavného súdu sa vec podmienečného

prepustenia posudzuje po právnej stránke ako štandardná. To znamená, že skutkovú stránku

tejto mojej predmetnej veci možno zaradiť ku štandardnej v rámci agendy patriacej do

rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva... Ďalej uvádzam, že pri skúmaní, či

v dôsledku postupu OS B. B. a KS B. B. došlo k porušeniu vyššie citovaného základného

práva Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že tomu tak je, a to na základe

toho, že neexistuje zákonná prekážka (napr. sp. zn. ), tiež poukazujem

a zdôrazňujem aj na iné závady v postupe všeobecných súdov, ktoré mali priamy vzťah

k dĺžke konania.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. OS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa SR.

2. KS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa SR.

3. Rozhodnutie OS B.B. sp. zn. zo dňa 19. 2. 2013 sa zrušuje.

4. Nariaďuje sa KS B. B., aby vo veci konal a zjednal nápravu OS B. B. a svojim

rozhodnutím napravil porušené práva sťažovateľa uvádzané v SR

a vyhovel žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie na základe porušenia jeho práv

v zmysle SR.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za

potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to

ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,

ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenie o porušení „článku 6 ods. Dohovoru“ a „ SR“, ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ku ktorým podľa

sťažovateľa došlo „nekonaním a tým vytvoreniu stavu právnej neistoty a spôsobeniu

zbytočných prieťahov v konaní...“.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv nepokračovalo.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. ,

, , ), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom)

ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd ju zásadne

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd

konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2013, pozn.) označené

konanie už na okresnom súde neprebiehalo, pretože uznesením tohto súdu sp. zn.

z 19. februára 2013 bola žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie na

slobodu v súlade s zamietnutá.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že časť sťažnosti, ktorá smeruje proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , je zjavne

neopodstatnená, a preto ju podľa po jej predbežnom

prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. z 9. mája 2013

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. februára

2013 zamietol podľa .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v tejto súvislosti za

potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127

ods. 1 , v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v konaní pred

všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na

svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť

senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci, pričom ju alebo

zamietne, ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, alebo určí primeranú lehotu na

uskutočnenie úkonu, ak je sťažnosť opodstatnená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55

ods. 3 treba považovať za účinný právny prostriedok ochrany

základného práva podľa v zmysle .

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b)].

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. podľa ,

t. j. nevyužil účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti

( v spojení s ).

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd preskúmal postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a zistil, že o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. februára 2013, ktorú podal sťažovateľ

ústne do zápisnice na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu toho istého dňa

(a odôvodnil podaniami z 11. marca 2013 a 9. apríla 2013, pozn.), krajský súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

V súlade s o návrhu na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne všeobecný súd najneskôr do 60 dní od jeho

doručenia.

V súvislosti s citovaným ustanovením ústavný súd poukazuje (aj

napriek skutočnosti, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov výslovne neodôvodňuje nedodržaním lehoty ustanovenej § 415

ods. 3 , pozn.) na svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej zdôrazňuje,

že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý

nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie

jednotlivých úkonov súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní otázky, či došlo,

alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v , ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich

nedodržanie automaticky nehodnotí ako porušenie uvedeného základného práva, pretože aj

v týchto prípadoch sú rozhodujúce konkrétne okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne

okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle (porovnaj napr. ). Ak je totiž

na jednej strane všeobecný súd viazaný zákonom ustanovenými lehotami na vykonanie

určitého procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok

porušenie základných zásad civilného, resp. trestného procesu, ktoré sú nevyhnutným

predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré

majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy

a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred

zákonom (c ods. 1 ). V tomto zmysle nemožno základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces stavať proti sebe

ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny

orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. ).

Navyše, zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. marca

2012 až 10. apríla 2013. Krajský súd teda rozhodol o sťažnosti sťažovateľa v lehote 30 dní

(9. mája 2013, pozn.), t. j. v lehote, ktorá je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného

práva podľa v okolnostiach posudzovanej veci akceptovateľná

a udržateľná.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a obsahom základného práva

podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru

o jeho porušení.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu neprípustnosti,

ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

a jeho ďalšími návrhmi na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013