Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 395/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl.

50 ods. 3 a práv podľa , ods. 3 a 4,

ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl.

47 ods. 3 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu ústavný

súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania

zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) a b)

s poukazom na vo vzťahu k

písm. a) , sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa

a obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a

obchodovania so zbraňami podľa a s

poukazom na .

Sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými bol uznesením sudcu pre prípravne

konanie sp. zn. 17/10 zo 17. februára 2010, v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. marca 2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s tým, že väzba začala plynúť 16. februára 2010.

Po podaní obžaloby pre podozrenie sťažovateľa, že spáchal zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) a b)

s poukazom na vo vzťahu k

písm. a) , sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa

a obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a

obchodovania so zbraňami podľa a s

poukazom na , Špecializovaný trestný súd uznesením sp.

zn. PK z 12. júla 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júla 2011 rozhodol podľa § 72 ods. 1 písm. e), § 79 ods. 2 a § 238

ods. 3 o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v

ods. 1 písm. a), b) a c) .

Žiadosťou podanou na Špecializovanom trestnom súde 20. decembra 2011 sa

sťažovateľ domáhal, aby tento súd podľa rozhodol o jeho

prepustení z väzby na slobodu, s tým, že sťažovateľ navrhol aj alternatívne spôsoby

nahradenia väzby podľa a nasl. .

O predmetnej žiadosti sťažovateľa Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn.

PK z 20. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie Špecializovaného trestného

súdu“) rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj jeho

žiadosť o nahradenie väzby podľa a nasl. zamietol. Proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť.

Najvyšší súd na základe podanej sťažnosti uznesením sp. zn.

zo 4. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) rozhodol tak, že sťažnosť

podanú proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu a o nahradenie väzby zamietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej uviedol:

«Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako odôvodnenie zamietnutia žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo dňa 20. 12. 2011 uviedol: „V priebehu doposiaľ vykonávaného

dokazovania nedošlo ku žiadnej zásadnej zmene dôkazov zabezpečených v prípravnom

konaní, naďalej pretrvávajú väzobné dôvody u všetkých troch obžalovaných tak, ako boli

konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe a hodnotenie materiálnej stránky,

ktoré by bolo podmienené hodnotením doposiaľ vykonaných dôkazov je veľmi predčasné.

Doposiaľ nebolo ukončené v celom rozsahu dokazovanie ku žiadnemu zo 16-tich skutkov

uvádzaných v obžalobe.“

Vyššie citované odôvodnenie v rozsahu jedného odseku považujeme za

nepreskúmateľné z dôvodu, že súd svoje odôvodnenie neoprel o konkrétne skutkové

okolnosti, pričom nevzal do úvahy to, že z dokazovania jednoznačne nevyplynulo to, že by

sťažovateľ bol páchateľom skutkov kladených mu za vinu, rovnako výpovede svedkov

nepotvrdili, že by bolo sťažovateľovo konanie spojené s trestnou činnosťou. S ďalším

trvaním väzby sa prvostupňový ako aj odvolací súd nevysporiadali v dostatočnej miere.

Máme za to, že u sťažovateľa nie je daný žiaden z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) :

- podmienky „útekovej väzby“ podľa § 71 ods. 1 písm. a) nie sú splnené, nakoľko sa

sťažovateľ počas celého konania nevyhýbal trestného stíhaniu, spolupracoval s OČTK

a rovnako sa vždy dostavil na každý úkon, na ktorý bol predvolaný;

- rovnako nie sú splnené ani podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, nakoľko ku dňu 20. 12. 2011 bol vypočutá väčšina svedkov, t. j.: cca 30, t. z.: že

nemôže existovať obava z toho, že by sťažovateľ ovplyvňoval svedkov;

- podmienky podľa § 71 ods. 1 písm. c) nie sú splnené, pričom rovnako nemôže

existovať obava, že by sťažovateľ pokračoval v trestnej činnosti, nakoľko skutky kladené mu

za vinu sú skutkami dokonanými.

S poukazom na vyššie uvedené považujeme uznesenie Najvyššieho súdu SR

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby za nezákonné, pričom poukazujeme na

skutočnosť, že odôvodnenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v rozsahu jedného

odstavca nemohlo predstavovať preskúmateľný základ pre rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR. Zároveň sa Najvyšší súd SR žiadnym právne relevantným spôsobom nevysporiadal

so stavom dokazovania a v odôvodnení iba zopakoval závery súdu prvého stupňa

a odôvodnenie nedôvodnosti väzby, ktoré sú obsahom sťažnosti proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 20. 12. 2011. ...

...[P]oukazujeme aj na postup pri doručovaní, pričom uznesenia Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku a Najvyššieho súdu SR boli advokátovi sťažovateľa doručené

súčasne a osobne až dňa 09. 01. 2012. V tomto smere považujeme za potrebné uviesť, že

sťažovateľ bol ukrátený na práve na obhajobu, keď sa nemohol relevantne vyjadriť

k písomnému zdôvodneniu uznesenia. ...

V priebehu dokazovania na hlavných pojednávaniach bolo vypočutých 42 svedkov.

Návrhmi na doplnenie dokazovania sme súdu navrhovali vypočuť ďalších svedkov, súd však

dôkazy nevykonal a návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. ...

... [M]áme za to, že súd... nepomerne v neprospech obhajoby zamietal návrhy na

doplnenie dokazovania v prospech obžalovaných, pričom všetky prokurátorom navrhované

dôkazy vykonal. Obhajobou navrhovaní svedkovia by sa v procese mohli vyjadriť aj

k otázkam dôležitým na posúdenie väzobných dôvodov na strane sťažovateľa. ...

Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že svedok obžaloby R. G., na ktorého svedeckej

výpovedi bola postavená obžaloba, bol rozsudkom Okresného súdu v Šali zo dňa 29. 01.

2003, č. k.: odsúdený aj za spáchanie trestného činu krivej výpovede na trest

odňatia slobody na 6 rokov nepodmienečne. Napriek tomu, že prokurátorovi bola táto

skutočnosť známa od začiatku, súdu túto skutočnosť zatajil. Obhajobe sa podarilo

zabezpečiť tento dôkaz až dňa 20. 02. 2012. Túto skutočnosť mal súd rovnako možnosť zistiť

už ku dňu rozhodovania o väzbe dňa 20. 12. 2011, napriek tomu to nezisťoval.

Súd vo svojom rozhodnutí opakovane uvádza tie isté závery o aktuálnosti väzby,

pričom Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia zo dňa 04. 01. 2012 odkazuje aj na

svedeckú výpoveď svedka R. G., z ktorej, podľa názoru súdov, vyplývajú dôvody na

podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Vzhľadom na dôvodnú pochybnosť

o dôveryhodnosti svedka R. G. v súvislosti s jeho skorším odsúdením za krivú výpoveď,

máme za to, že vznikli dôvody na prehodnotenie rozhodnutí súdu o aktuálnosti dôvodov

väzby. ...

V uznesení absentuje individuálne posúdenie dôvodov väzby u sťažovateľa. Súd

opätovne dôvodnosť väzby neposudzoval u každého obžalovaného samostatne. Všetci

žiadatelia o prepustenie z väzby na slobodu boli posudzovaní spoločne, ako členovia

zločineckej skupiny, teda bez individuálneho posúdenia dôvodnosti väzby spolu s rozsahom

obžaloby, ktorá je u každého odlišná. ...

V časti odôvodnenia o nepreukázaní oslabenia materiálnej podmienky existencie

dôvodov väzby uvádzame, že trváme na tom, že nie je daný dôvod väzby, tak ako je uvedené

v žiadosti o prepustenie z väzby. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplýva, že neboli dané

dôkazy odôvodňujúce väzbu ďalšie trvanie väzby. Dôkazy, ktoré tu boli pri poslednom

rozhodovaní o väzbe sťažovateľa pred dňom 20. 12. 2011 už sami osebe nemohli postačovať

pre ďalšie trvanie väzby, ale vyžadovali sa nové dôkazy priamo potvrdzujúce dôvody väzby.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , , ,

, ).

Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona (aj v minimálnom rozsahu)

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie a 5 , ako aj

ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle a 5 , resp.

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej

slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola

postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5

ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby

(Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práv sťažovateľa nebyť stíhaný alebo

pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a práva vziať do

väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa

článku 17 ods. 2, 5 SR, práva na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej

obhajoby podľa článku 50 ods. 3 SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

článku 47 ods. 3 SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle ,

ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

byť včas oboznámený s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa článku 6

ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na

spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

04. 01. 2012 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp.zn.: PK

sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov uvedených v tomto ustanovení, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom; v prípade uvedenom pod písmenom

c) je to zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

práva uvedené v písmenách a) až e).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50

ods. 3 a práv podľa , ods. 3 a 4, a 3 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. na účely, či

v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv nebyť stíhaný alebo pozbavený

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a práva vziať do väzby iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv na slobodu a bezpečnosť podľa , ods. 3 a 4 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Východiskom argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie ním označených

práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení

s postupom Špecializovaného trestného súdu, je námietka obmedzenia jeho osobnej slobody

v rozpore s kritériami zákonnosti, nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu, neexistencie dostatočných dôvodov

na ďalšie trvanie väzby, neproporcionálneho vykonávania dôkazných prostriedkov (výsluch

svedkov) v jeho neprospech, ako aj nedôvodne a tým aj nezákonné zamietnutie jeho návrhu

na nahradenie jeho väzby inými prostriedkami.

Z judikatúry ústavného súdu k a 5 a , ods. 3

a 4 dohovoru vyplýva, že osoba vo väzbe je oprávnená na preskúmanie procesných

a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka

preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace

pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu z väzby na slobodu, pokiaľ také dôvody

neexistujú (pozri , a ).

Ústavný súd konštatuje, že z a 5 a , ods. 3 a 4

dohovoru vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným

v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,

ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň

determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio

decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto

východiskom úzko súvisí aj obsah základných práv podľa a 5 , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych

skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. , ,

).

Článok 5 ods. 4 dohovoru okrem iného zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu

právo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,

a právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti

pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) musí súdna

kontrola spĺňať hmotnoprávne aj procesné podmienky ustanovené vnútroštátnou

legislatívou, a navyše musí byť vedená v súlade s čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana

jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Herczegfalvy v. Rakúsko z 24. septembra 1992,

ods. 75). Konanie musí byť kontradiktórne a v každom prípade musí zaručiť rovnosť zbraní

medzi stranami, prokurátorom a obvineným, respektíve obžalovaným (pozri rozsudok

Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986).

Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (m. m. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000).

Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov

rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia

vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú

významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha

ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja

z hľadiska dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby

tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými

okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok

pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov

().

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;

za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia

najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.

Najvyšší súd sťažnosť proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu ako

nedôvodnú zamietol a v relevantnej časti odôvodnil namietané rozhodnutie takto:

„Prvostupňový súd v tejto veci doposiaľ vykonal dokazovanie na hlavných pojednávaniach

v období 12. septembra 2011 - 20. decembra 2011, ktoré nepreukázalo oslabenie

materiálnej podmienky existencie dôvodov väzby u žiadneho z uvedených obžalovaných,

pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné

stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a naďalej sú dôvody na podozrenie, že

tieto skutky spáchali obžalovaní. Naďalej u obžalovaných F.K., I. K. a B. Ž. pretrváva aj

dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo

trestu, lebo im hrozí vysoký trest a mohli by pokračovať v trestnej činnosti a u obžalovaného

F. K. pretrváva aj dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ďalšie dokazovanie je nariadené

na hlavných pojednávaniach v mesiacoch január - február 2012.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v tejto veci bolo už viackrát rozhodované o väzbe

všetkých obžalovaných, a to vrátane ich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu,

o písomných sľuboch, ponúknutej peňažnej záruke manželky obžalovaného a žiadosti

o zmenu dôvodov väzby... Závery tam uvedené doposiaľ nestratili nič na aktuálnosti, a preto

na ne sťažnostný senát v celom rozsahu odkazuje. Opakovane v týchto rozhodnutiach bolo

konštatované, že ustálené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr.

por. trvajú naďalej u obžalovaného F. K.... Dôvod na akúkoľvek zmenu v tomto smere nie je

ani v súčasnom štádiu trestného stíhania, pričom k rovnakému záveru dospel aj súd prvého

stupňa.

Ide o skutkovo náročnú a dôkazné rozsiahlu vec, čo malo a i bude mať podstatný

vplyv na dĺžku trestného konania. Prepustením obžalovaných z väzby na slobodu hrozí

reálna hrozba, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania. ...

Obžalovaní F. K., I. K. a B. Ž. sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin a ďalšie zločiny.

Opodstatnené dôvody na podozrenie, že obžalovaní spáchali žalované skutky vyplýva zo

svedeckých výpovedí R. G., D. D., P. D., utajeného svedka č. 1, R. B., zo zápisníc

o prehliadkach domov a iných priestorov, znaleckých posudkov, pričom dokazovanie nie je

ešte skončené. Za spáchanie trestného činu podľa § 296 Tr. zák. možno páchateľovi uložiť

trest odňatia slobody od 5 rokov do 10 rokov, podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. možno

páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 10 rokov do 15 rokov... Obžalovaný F.K. je

trestne stíhaný aj v iných veciach... Motívom páchania predmetnej trestnej činnosti malo

byť zabezpečenie finančných príjmov. Ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v

prípade prepustenia obžalovaných z väzby na slobodu by mohli ujsť alebo sa skrývať, aby

sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, lebo im hrozí vysoký trest a že by mohli

pokračovať v páchaní úmyselnej trestnej činnosti, čím sú u týchto obžalovaných dané

dôvody väzby podľa , a u obžalovaného F.K. i podľa §

71 ods. 1 písm. b/ , tak ako to vyplýva z už uvedených rozhodnutí i Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. ...

Pokiaľ obhajoba poukazuje na to, že v rozhodnutiach o väzbe ide o opakovanie

odôvodnenia dôvodov väzby, Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že takýto

stav je namieste ak sa nezmenili okolnosti odôvodňujúce existenciu materiálnej a formálnej

stránky väzby predpokladanú v ustanovení , , “

Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu

ústavný súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého postup a rozhodnutie súdu prvého

stupňa a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať

vo vzájomnej súvislosti (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania postupu a rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu s uznesením Špecializovaného trestného súdu a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na

podstatnú časť odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu, v ktorom uviedol:

„Okolnosti prípadu týkajúce sa obžalovaných F. K., I. K. a B. Ž. súd nevyhodnotil ako

výnimočné a rozhodujúc v zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy neprijal sľub žiadneho z

obžalovaných a rovnako neprijal peňažnú záruku za F. K. ani záruku dôveryhodnou osobou

za obžalovaných F. K. a I. K., ani návrh na prevzatie záruky dohľadom probačného a

mediačného úradníka nad obžalovaným F. K..

Súd považuje za potrebné uviesť, že napriek doposiaľ trvajúcej dĺžke väzby

obžalovaných, sú splnené dôvody väzby tak z formálnej stránky, ako aj z materiálnej stránky

u všetkých existujú už v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov konštatované dôvody väzby,

pričom podľa rozsahu trestnej veci už pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby dňa

12. 07. 2011 (zv. XXI, č. l. 7145) prvostupňový súd konštatoval, že orgány činné v trestnom

konaní postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Čo sa týka konania pred

súdom, vec napadla na tunajší súd dňa 30. 06. 2011. Po predbežnom prejednaní obžaloby,

bol vytýčený termín hlavného pojednávania v rozsahu, ktorý umožňuje súdu na tomto

hlavnom pojednávaní vo veci rozhodnúť, doposiaľ bolo vykonávané dokazovanie v rozsahu

22 dní.

Súd mieni pokračovať v dokazovaní v rámci hlavného pojednávania v priebehu

mesiacov január a február 2012.

V priebehu doposiaľ vykonávaného dokazovania nedošlo ku žiadnej zásadnej zmene

dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, naďalej pretrvávajú väzobné dôvody

u všetkých troch obžalovaných tak, ako boli konštatované v predchádzajúcich

rozhodnutiach o väzbe a hodnotenie materiálnej stránky, ktoré by bolo podmienené

hodnotením doposiaľ vykonaných dôkazov je veľmi predčasné. Doposiaľ nebolo ukončené

v celom rozsahu dokazovanie ku žiadnemu zo 16-tich skutkov uvádzaných v obžalobe.

Z týchto dôvodov súd žiadosti jednotlivých obžalovaných, ani ich návrhy na

nahradenie väzby inými inštitútmi neakceptoval a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov, v danom

prípade ide najmä o posúdenie, či ustálenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie

nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv, ako aj o posúdenie, či

postup a rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo

možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by ich rozhodnutia neobsahovali dostatok

dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali

s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

K námietke sťažovateľa, ktorou najvyššiemu súdu „vytýka“ spôsob odôvodnenia

rozhodnutia, v ktorom najvyšší súd poukázal na preukázanie väzobných dôvodov „ako boli

konštatované v predchádzajúcich rozhodnutia o väzbe“, považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia (v uvedenom prípade

uznesenia) možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúcich

rozhodnutí je totiž dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia

spôsobom ustanoveným , ako aj prípadnou možnosťou nazretia do

príslušného spisu v zmysle ), preto ústavný súd nepovažuje

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára 2012 v spojení s uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 z 20. decembra 2011 za arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa, v rámci ktorej namieta, že uznesenie

Špecializovaného trestného súdu nevytvorilo dostatočne preskúmateľný základ pre

uznesenie najvyššieho súdu, keďže Špecializovaný trestný súd podľa jeho tvrdenia

„... odôvodnenie neoprel o konkrétne skutkové okolnosti, pričom nevzal do úvahy to, že

z dokazovania jednoznačne nevyplynulo to, že by sťažovateľ bol páchateľom skutkov

kladených mu za vinu...“, uvádza, že Špecializovaný trestný súd v rámci odôvodnenia

predmetného uznesenia poukázal na konkrétne dôvody uvedené v predchádzajúcich

rozhodnutiach, ktorými bolo rozhodované o väzbe sťažovateľa. Tento spôsob odôvodnenia

uznesenia Špecializovaného trestného súdu ústavný súd v danom prípade aj vzhľadom na

absenciu konkrétnych ústavnoprávne relevantných námietok sťažovateľa proti

predchádzajúcim rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa rozhodovania o jeho

väzbe nevyhodnotil ako ústavne nezlučiteľný s požiadavkami kladenými na odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd

dôvody útekovej väzby [ ] odôvodnil najmä tým, že

sťažovateľovi v prípade uznania jeho viny hrozí vysoký trest odňatia slobody. Za

opodstatnenosť uvalenia kolúznej väzby [ ], ako aj

dôvod preventívnej väzby [ ] považoval hlavne

povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ obvinený, ako aj možnosť

vyvíjania kolúznych aktivít na zosúladenie výpovedí obvinených a ovplyvnenia výpovedí

poškodených a svedkov, ako to vyplýva z rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. 17/2010 zo 17. februára 2010, ktorým bolo rozhodnuté o väzbe sťažovateľa. Nad

rámec uvedeného ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj ESĽP vo svojej

judikatúre uznal, že v prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je

navyše riziko, že by zadržiavaná osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných

spoluobvinených alebo iným spôsobom mariť či sťažovať konanie, veľmi vysoké (pozri

napr. rozsudok ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

V súvislosti s naplnením materiálnej podmienky väzby najvyšší súd ďalej poukázal

na výpovede svedkov (R. G., D. D., P. D., utajeného svedka č. 1), výsledky domových

prehliadok a prehliadok iných priestorov zaznamenaných v zápisniciach o týchto úkonoch,

ako aj na znalecké posudky vypracované v predmetnej veci. Ústavný súd síce namietanú

hodnovernosť svedka R. G. vzal do úvahy, avšak aj vzhľadom na skutočnosť, že v danej

veci nejde o jediný dôkaz, ktorý odôvodňuje podozrenie z páchania trestnej činnosti, z

ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, uvádza, že nemá žiadny dôvod na prehodnocovanie

skutkových záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného

trestného súdu ďalej odôvodnil aj skutkovou zložitosťou danej veci, ako aj reálnou hrozbou

zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného stíhania, v prípade

prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu, poukázal tiež na prebiehajúce iné trestné

stíhania sťažovateľa, ako aj na predpokladaný motív konania sťažovateľa, ktorým malo byť

zabezpečenie finančných prostriedkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné tiež uviesť, že v rámci

rozhodovania o väzbe vrátane jej ďalšieho trvania sa z hľadiska stupňa istoty o spáchaní

skutkov nevyžaduje jednoznačný záver o spáchaní alebo ďalšom páchaní týchto skutkov,

ako to uvádza sťažovateľ v sťažnosti, ale postačuje stupeň dôvodného podozrenia

o spáchaní skutkov, z ktorých spáchania je konkrétna osoba podozrivá.

Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa

uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú

súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie

predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi

umožnili úsudok (záver) o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho

„dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok

ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

K námietke, v rámci ktorej sťažovateľ uviedol, že dôvodom „... pre držanie vo väzbe

znamenajúce obmedzenie osobnej slobody [nemôže byť, pozn.] len skutočnosť, že bola

podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na

splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez

príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca

2002, § 59 až § 61).“, ústavný súd uvádza, že sťažovateľom prezentovaný právny názor

nespochybňuje, avšak je potrebné uviesť, že v okolnostiach danej veci je táto argumentácia

sťažovateľa bez akéhokoľvek ústavnoprávne relevantného významu, keďže východiskom

tak uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia Špecializovaného trestného súdu nie je

výlučne (ako to vyplýva z už uvedeného) skutočnosť podania obžaloby v trestnej veci

sťažovateľa.

Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa o porušení práva rovnosti postavenia

účastníkov konania v jeho neprospech. Sťažovateľ túto námietku bližšie odôvodnil tým, že

„... súd pri dokazovaní... nepomerne v neprospech obhajoby zamietal návrhy na doplnenie

dokazovania v prospech obžalovaných, pričom všetky prokurátorom navrhované dôkazy

vykonal“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na závery svojej rozhodovacej činnosti,

podľa ktorej rovnosť účastníkov v súdnom konaní zabezpečuje súd vytvorením rovnakých

procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej

zásady spočíva v tom, že všetci účastníci kontradiktórneho súdneho konania majú rovnaké

procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné

postavenie alebo procesná pozícia účastníka (m. m. , ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nebol vylúčený z možnosti navrhovania

dôkazných prostriedkov a ním navrhnuté dôkazné prostriedky boli v konaní pred

Špecializovaným trestným súdom aj vykonané.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že zásadu rovnosti účastníkov konania

nemožno mechanicky chápať tak, že jej obsahom je garancia pre obe strany stojace

v kontradiktórnom postavení kvantitatívne rovnakého rozsahu vykonaných dôkazných

prostriedkov. Je primárne v kompetencii všeobecných súdov, aby s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu určili rozsah dôkazných prostriedkov, ktoré sa budú v tom-ktorom štádiu

konania vykonávať.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné nad rámec uvedeného poukázať

na to, že dôkazy získané výsluchom svedkov neboli jedinými dôkazmi, na základe ktorých

mali všeobecné súdy preukázané dôvody väzby.

Ústavný súd po preskúmaní spôsobu a rozsahu uznesenia najvyššieho súdu a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu s ohľadom na už uvedené skutočnosti je toho

názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

všeobecné súdy riadne odôvodnili, dôvody väzby náležite

individualizovali a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej

a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle, takže

namietaný postup všeobecných súdov ani ich skutkové alebo právne závery preto nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom

namietaným porušením práv garantovaných a dohovorom.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti

dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na poskytnutie dostatočného času

na prípravu svojej obhajoby podľa postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Porušenie základného práva na obhajobu podľa sťažovateľ spája

s tým, že jeho obhajcovi nebolo umožnené pred rozhodnutím najvyššieho súdu o sťažnosti

proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu oboznámiť sa s písomným vyhotovením

uznesenia Špecializovaného trestného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 postupom najvyššieho súdu v súvislosti s postupom Špecializovaného

trestného súdu ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným

osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe

nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby

(m. m. , , ).

Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd má svojím procesným postupom zabezpečiť

obvinenému, respektíve obžalovanému (v tomto prípade sťažovateľovi) „rozumnú

príležitosť“ brániť svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby vrátane jej

ďalšieho trvania. Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd je v prvom rade povinný

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane

nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený

alebo obžalovaný obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu

má alebo ho musí mať, je potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo

najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri

bránení práv, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré vinu obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44

ods. 1 (m. m. , )].

Na účel zistenia, či v danom prípade boli naplnené tieto ústavnoprávne záruky, si

ústavný súd vyžiadal z príslušnej kancelárie Špecializovaného trestného súdu informáciu

o doručení uznesenia Špecializovaného trestného súdu sťažovateľovi. Zo strany

Špecializovaného trestného súdu bolo ústavnému súdu v tejto súvislosti oznámené, že

uznesenie Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu uznesením z 20. decembra 2011 bolo sťažovateľovi doručené

22. decembra 2011. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že najvyšší súd o sťažnosti

proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu rozhodol uznesením zo 4. januára 2012,

teda pred doručením písomného vyhotovenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu

jeho obhajcovi. Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 20. decembra 2011 po

vyhlásení uznesenia Špecializovaného trestného súdu zahlásil do zápisnice proti tomuto

uzneseniu sťažnosť, pričom 29. decembra 2011 obhajca sťažovateľa túto sťažnosť písomne

doplnil.

Sťažovateľ odôvodňuje v sťažnosti namietané porušenie práva na obhajobu

postupom najvyššieho súdu tým, že písomné vyhotovenie uznesenia Špecializovaného

trestného súdu bolo jeho obhajcovi doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu o jeho

sťažnosti, a teda jeho obhajca nemal vytvorenú možnosť oboznámiť sa s písomnými

dôvodmi uznesenia Špecializovaného trestného súdu a sťažnosť proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu riadne odôvodniť.

Je nepochybné, že v čase medzi doručením uznesenia Špecializovaného trestného

súdu a konaním neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovateľ aj prostredníctvom

obhajcu mohol predostrieť svoje argumenty svedčiace proti nedôvodnosti ďalšieho trvania

väzby, čo v konečnom dôsledku aj využil (písomné doplnenie sťažnosti obhajcom

sťažovateľa 29. decembra 2011). Ústavný súd sa teda nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa,

že vzhľadom na to, že uznesenie Špecializovaného trestného súdu bolo jeho obhajcovi

doručené až potom, ako o jeho sťažnosti rozhodol najvyšší súd, došlo k porušeniu ním

označeného práva, a teda aj k odňatiu jeho práva predložiť argumenty proti ďalšiemu

trvaniu jeho väzby.

Táto námietka sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu totiž vyznieva tendenčne,

keďže sťažovateľ mal preukázateľne vytvorenú príležitosť na podanie kvalifikovanej

sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, čo v konečnom dôsledku aj

urobil, pretože, ako sám uvádza, sťažnosť bola doplnená 29. decembra 2011 jeho obhajcom,

t. j. obsah uznesenia Špecializovaného trestného súdu poznal už pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o jeho sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Podľa

názoru ústavného súdu sťažovateľ mal dostatok času na to, aby do 4. januára 2012, keď

najvyšší súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti, kvalifikovaným spôsobom predostrel

tomuto súdu svoje argumenty o tom, že ďalšie trvanie jeho väzby je nedôvodné, resp.

uviedol iné skutkové a právne argumenty podporujúce dôvodnosť ním dosiaľ uvedených

tvrdení o dôvodnosti žiadosti o jeho prepustenie na slobodu. Navyše, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na to, že argumenty sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu väzby

vychádzajú zo skutočností sťažovateľom už uvádzaných aj v tomto konaní, a teda nemožno

dospieť k záveru, že by sťažovateľ predniesol svoje argumenty inak alebo že by uvádzal

také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu.

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu nemožno bezvýhradne označiť

za bezchybný. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti (pokiaľ ide vedomosť sťažovateľa

o dôvodoch proti opodstatnenosti jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), ako aj

s prihliadnutím na to, že sťažovateľovi bolo písomné vyhotovenie uznesenia

Špecializovaného trestného súdu z 20. decembra 2011 doručené 22. decembra 2011, teda

pred rozhodnutím najvyššieho súdu (4. januára 2012), a v neposlednom rade aj so zreteľom

na odôvodnenosť a presvedčivosť uznesenia najvyššieho súdu je však ústavný súd toho

názoru, že len na základe uvedených skutočností namietaných sťažovateľom nemožno

dospieť k záveru o vyslovení porušenia sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ mal v danom prípade dostatočnú možnosť predložiť súdu kvalifikované

argumenty a dôvody proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vrátane

zamietnutia žiadosti o nahradenie jeho väzby a kvalifikovane sa vyjadriť ku všetkým

dôvodom a okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, preto nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva na obhajobu podľa , tak ako to

namieta sťažovateľ v sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti

dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto

podľa sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, ústavný súd poukazuje na prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (m. m. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého

procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru

(prípadne aj , alebo ). Článok 5 dohovoru

a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie čl. 6 ods. 1 dohovoru

o práve na spravodlivé súdne konanie či garantujúci rovnosť účastníkov

v konaní (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu namieta

porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom

na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným

postupom najvyššieho súdu sp. zn. .

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti

dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol taktiež ako zjavne

neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva byť včas oboznámený s povahou a dôvodom

obvinení vznesených proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti ( ) uvádza,

že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v súvislosti s namietaným

porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie

neodôvodnil.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v , čo

zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie

náležitostí predpísaných zákonom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a uznesenia Špecializovaného

trestného súdu), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených

práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013