Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 107/2014
PDF · 218.38 KB
No categories available
IV. ÚS 107/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., zastúpeného
advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Galanta sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 To 89/2011 z 2. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2013 doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013.
Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 5 písm. a)
Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 216 ods. 1 a 3 Trestného zákona,
za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon
ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a súčasne
mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní jedného roka.
Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, že odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ namieta, že skutok, za ktorý bol odsúdený, nie je trestným činom, pretože
boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona
ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu. Sťažovateľ tvrdí, že skutku sa dopustil
pod vplyvom nátlaku, ktorý vyvolal u neho obavu o jeho život a život a zdravie členov jeho
rodiny, hlavne maloletého syna. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na svoju výpoveď
a výpovede svedkov v konaní pred súdom prvého stupňa, podľa ktorých dochádzalo
k vyhrážkam, z ktorých vyplývalo reálne nebezpečenstvo pre neho a jeho rodinu.
Sťažovateľ tvrdí, že nemal inú možnosť, ako spolupracovať s osobami, ktoré sa mu
vyhrážali, pretože nemal pochybnosti, že ak by sa obrátil na políciu, bolo by ublížené jemu
aj jeho rodine. Sťažovateľ sa rozhodol pre spáchanie skutku až po dlhšom období
stupňujúceho sa nátlaku, nemal pohnútku obohatiť sa trestnou činnosťou, ale jeho jedinou
pohnútkou bola ochrana života jeho a členov jeho rodiny. Sťažovateľ zdôrazňuje,
že následok spôsobený krádežou LCD televízorov, t. j majetková škoda, nie je zjavne
závažnejší, ako ten, ktorý hrozil, t. j. usmrtenie jeho, jeho družky a ich syna, a preto nie sú
splnené podmienky vylučujúce použitie ustanovenia o krajnej núdzi podľa § 24 ods. 2
Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s jeho obhajobou
a neposúdil, či boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ako to tvrdil vo svojej
výpovedi, hoci inú časť jeho výpovede považoval za dôkaz preukazujúci vinu
spoluobžalovaných. Krajský súd vo svojom rozsudku prevzal odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa v otázke viny a právneho posúdenia skutku a nezaoberal sa posúdením
konania sťažovateľa z hľadiska podmienok konania v krajnej núdzi.
Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že bola porušená zásada nullum crimen sine lege,
nulla poena sine lege, pretože bol odsúdený za konanie, ktoré nie je trestným činom, a bol
pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom, čím došlo k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6
dohovoru.
Sťažovateľ namieta, že bolo porušené aj jeho právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože konanie trvalo od vznesenia
obvinenia (16. októbra 2007) do jeho právoplatného skončenia (2. júla 2013) 5 rokov,
8 mesiacov a 16 dní, čo považuje s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva za neprimerane dlhú dobu. Sťažovateľ uvádza, že vo veci nebolo potrebné vykonávať
rozsiahle dokazovanie, a to aj vzhľadom na to, že od začiatku spolupracoval s orgánmi
činnými v trestnom konaní, priznal sa k spáchaniu skutku, usvedčil páchateľov, svoj čin
úprimne oľutoval a poskytovaním pravdivých informácií nenahraditeľným spôsobom
prispel k objasneniu veci, čo uviedol aj krajský súd v rozsudku z 2. júla 2013. K predĺženiu
konania došlo podľa sťažovateľa v dôsledku nečinnosti alebo nesprávneho postupu orgánov
činných v trestnom konaní a súdov.
Sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil,
že rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T/231/2008 zo dňa 23. 5. 2011
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To/89/2011 zo dňa 2. 7. 2013 boli porušené
základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1a 2, čl. 48 ods. 2, č. 49 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 písm.
a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa Z. Z.
a následne podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil uvedené rozhodnutia a podľa
§ 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu
Galanta alebo Okresnému súdu Galanta prikázal obnoviť stav pre porušením práv a slobôd
a vydať oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa § 285 písm. b) Tr. por.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu
Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi
princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú
všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 306 ods. ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku
súdu prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok
môže odvolaním napadnúť
b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o
vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že
nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
Sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie
a domáhať sa tak ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným súdom
príslušným na jeho prerokovanie a rozhodnutie, ktorý mal povinnosť mu túto ochranu
poskytnúť. Sťažovateľ uvedenú možnosť využil, o jeho odvolaní konal a rozhodol krajský
súd. Ústavný súd preto nemá právomoc konať o sťažnosti vo vzťahu k rozsudku okresného
súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že bol uznaný za vinného a bol
mu uložený trest za spáchanie skutku, ktorý podľa neho nie je trestným činom, pretože
konal v krajnej núdzi, ktorá je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu podľa § 24
Trestného zákona. Krajský súd sa jeho obranou vôbec nezaoberal a v rozsudku sa s ňou
nevysporiadal.
Podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia
nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným
činom.
Podľa § 24 ods. 2 Trestného zákona nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné
nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností
odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.
Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa
všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberá otázkou svojej právomoci na prerokovanie
sťažnosti, ktorá sa riadi princípom subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Iba za predpokladu, že sťažovateľ
využil všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol
s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom
nemá na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije,
ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej
ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Opačný záver by znamenal popieranie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu Ľ. Š. a dosiaľ nebolo o ňom rozhodnuté.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Sťažovateľ nenamieta neúplnosť vykonaného dokazovania. Namieta, že krajský súd
nesprávne právne posúdil zistený skutok, keď ho kvalifikoval ako trestný čin, hoci podľa
sťažovateľa boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ktorá vylučuje trestnosť jeho
činu.
Z právnej úpravy dovolania podľa Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie
je sťažovateľovi dostupný opravný prostriedok, ktorého uplatnením sa môže domáhať
preskúmania zákonnosti rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
na základe námietok subsumovateľných pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09,
III. ÚS 369/2011) v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Ak v čase rozhodovania o sťažnosti nie je dovolacie konanie
skončené, ústavný súd sťažnosť odmietne ako predčasne podanú, pretože o ochrane práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ústavný súd považuje sťažnosť v takom prípade
za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania
je v tomto štádiu konania o sťažovateľovej veci zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný
súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove
tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1
Trestného poriadku. To môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd
súčasne dodáva, ak najvyšší súd odmietne dovolanie, bude lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ak bude podaná v dvojmesačnej
lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje
možnosť podania dovolania k rozhodnutiu všeobecného súdu ako celku). V takom prípade
nemožno sťažnosť smerujúcu proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s námietkou neprimeranej doby
trestného konania
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 252/2013), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade
okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Právoplatnosťou konečného
rozhodnutia všeobecného súdu dochádza podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu
právnej neistoty účastníka (strany) konania, a preto považuje sťažnosť doručenú ústavnému
súdu po právoplatnom skončení veci za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02,
II. ÚS 208/04, II. ÚS 128/06).
Sťažovateľ namieta porušenie označeného práva postupom okresného súdu
a krajského súdu v trestnom konaní do jeho právoplatného skončenia rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu
23. októbra 2013, t. j. v čase, keď okresný súd aj krajský súd už rozhodli o trestnom
obvinení sťažovateľa a sťažovateľ na základe tohto rozhodnutia nastúpil výkon uloženého
trestu. Okresný súd a krajský súd už nemohli v čase podania sťažnosti nijako ovplyvniť
priebeh trestného konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy.
Z odôvodnenia sťažnosti a jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný,
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu
a krajského súdu do právoplatného skončenia trestného konania rozsudkom krajského súdu
z 2. júla 2013. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojich práv v dovolacom konaní, ktoré
aktuálne prebieha v jeho veci, a preto ústavný súd neskúmal postup okresného súdu
v dovolacom konaní.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014