Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 107/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., zastúpeného

advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky, a práv podľa a ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Galanta sp. zn. z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 2. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2013 doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a

(ďalej len „ústava“), a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. mája 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. júla 2013.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 5 písm. a)

v jednočinnom súbehu so zločinom neoprávneného používania cudzieho

motorového vozidla spolupáchateľstvom podľa k a ,

za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon

ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a súčasne

mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní jedného roka.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, že odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ namieta, že skutok, za ktorý bol odsúdený, nie je trestným činom, pretože

boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi podľa

ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu. Sťažovateľ tvrdí, že skutku sa dopustil

pod vplyvom nátlaku, ktorý vyvolal u neho obavu o jeho život a život a zdravie členov jeho

rodiny, hlavne maloletého syna. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na svoju výpoveď

a výpovede svedkov v konaní pred súdom prvého stupňa, podľa ktorých dochádzalo

k vyhrážkam, z ktorých vyplývalo reálne nebezpečenstvo pre neho a jeho rodinu.

Sťažovateľ tvrdí, že nemal inú možnosť, ako spolupracovať s osobami, ktoré sa mu

vyhrážali, pretože nemal pochybnosti, že ak by sa obrátil na políciu, bolo by ublížené jemu

aj jeho rodine. Sťažovateľ sa rozhodol pre spáchanie skutku až po dlhšom období

stupňujúceho sa nátlaku, nemal pohnútku obohatiť sa trestnou činnosťou, ale jeho jedinou

pohnútkou bola ochrana života jeho a členov jeho rodiny. Sťažovateľ zdôrazňuje,

že následok spôsobený krádežou LCD televízorov, t. j majetková škoda, nie je zjavne

závažnejší, ako ten, ktorý hrozil, t. j. usmrtenie jeho, jeho družky a ich syna, a preto nie sú

splnené podmienky vylučujúce použitie ustanovenia o krajnej núdzi podľa § 24 ods. 2

.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s jeho obhajobou

a neposúdil, či boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ako to tvrdil vo svojej

výpovedi, hoci inú časť jeho výpovede považoval za dôkaz preukazujúci vinu

spoluobžalovaných. Krajský súd vo svojom rozsudku prevzal odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa v otázke viny a právneho posúdenia skutku a nezaoberal sa posúdením

konania sťažovateľa z hľadiska podmienok konania v krajnej núdzi.

Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že bola porušená zásada nullum crimen sine lege,

nulla poena sine lege, pretože bol odsúdený za konanie, ktoré nie je trestným činom, a bol

pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom, čím došlo k porušeniu jeho základného

práva podľa a 2 , a práv podľa a

dohovoru.

Sťažovateľ namieta, že bolo porušené aj jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov podľa , pretože konanie trvalo od vznesenia

obvinenia (16. októbra 2007) do jeho právoplatného skončenia (2. júla 2013) 5 rokov,

8 mesiacov a 16 dní, čo považuje s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva za neprimerane dlhú dobu. Sťažovateľ uvádza, že vo veci nebolo potrebné vykonávať

rozsiahle dokazovanie, a to aj vzhľadom na to, že od začiatku spolupracoval s orgánmi

činnými v trestnom konaní, priznal sa k spáchaniu skutku, usvedčil páchateľov, svoj čin

úprimne oľutoval a poskytovaním pravdivých informácií nenahraditeľným spôsobom

prispel k objasneniu veci, čo uviedol aj krajský súd v rozsudku z 2. júla 2013. K predĺženiu

konania došlo podľa sťažovateľa v dôsledku nečinnosti alebo nesprávneho postupu orgánov

činných v trestnom konaní a súdov.

Sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil,

že rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa 23. 5. 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 2. 7. 2013 boli porušené

základné práva, a to podľa a 2, , č. 49 SR, písm.

a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa Z. Z.

a následne podľa zrušil uvedené rozhodnutia a podľa

vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu

Galanta alebo Okresnému súdu Galanta prikázal obnoviť stav pre porušením práv a slobôd

a vydať oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1

a 2 , a práv podľa a dohovoru

rozsudkom okresného súdu

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi

princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú

všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa ods. ods. 1 opravným prostriedkom proti rozsudku

súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok

môže odvolaním napadnúť

b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o

vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že

nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

Sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie

a domáhať sa tak ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným súdom

príslušným na jeho prerokovanie a rozhodnutie, ktorý mal povinnosť mu túto ochranu

poskytnúť. Sťažovateľ uvedenú možnosť využil, o jeho odvolaní konal a rozhodol krajský

súd. Ústavný súd preto nemá právomoc konať o sťažnosti vo vzťahu k rozsudku okresného

súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1

a 2 , a práv podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že bol uznaný za vinného a bol

mu uložený trest za spáchanie skutku, ktorý podľa neho nie je trestným činom, pretože

konal v krajnej núdzi, ktorá je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu podľa § 24

. Krajský súd sa jeho obranou vôbec nezaoberal a v rozsudku sa s ňou

nevysporiadal.

Podľa čin inak trestný, ktorým niekto odvracia

nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným

činom.

Podľa nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné

nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností

odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa

všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberá otázkou svojej právomoci na prerokovanie

sťažnosti, ktorá sa riadi princípom subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Iba za predpokladu, že sťažovateľ

využil všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol

s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom

nemá na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije,

ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej

ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1

(, , ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu Ľ. Š. a dosiaľ nebolo o ňom rozhodnuté.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Sťažovateľ nenamieta neúplnosť vykonaného dokazovania. Namieta, že krajský súd

nesprávne právne posúdil zistený skutok, keď ho kvalifikoval ako trestný čin, hoci podľa

sťažovateľa boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ktorá vylučuje trestnosť jeho

činu.

Z právnej úpravy dovolania podľa vyplýva, že dovolanie

je sťažovateľovi dostupný opravný prostriedok, ktorého uplatnením sa môže domáhať

preskúmania zákonnosti rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,

na základe námietok subsumovateľných pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

.

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

) v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Ak v čase rozhodovania o sťažnosti nie je dovolacie konanie

skončené, ústavný súd sťažnosť odmietne ako predčasne podanú, pretože o ochrane práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ústavný súd považuje sťažnosť v takom prípade

za neprípustnú podľa , podľa ktorého sťažnosť

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je v tomto štádiu konania o sťažovateľovej veci zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný

súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove

tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1

. To môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd

súčasne dodáva, ak najvyšší súd odmietne dovolanie, bude lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ak bude podaná v dvojmesačnej

lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje

možnosť podania dovolania k rozhodnutiu všeobecného súdu ako celku). V takom prípade

nemožno sťažnosť smerujúcu proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. ,

, , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

s poukazom na ako neprípustnú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru v súvislosti s námietkou neprimeranej doby

trestného konania

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. ,

, , , ), podľa ktorého sa ochrana

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade

okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Právoplatnosťou konečného

rozhodnutia všeobecného súdu dochádza podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu

právnej neistoty účastníka (strany) konania, a preto považuje sťažnosť doručenú ústavnému

súdu po právoplatnom skončení veci za zjavne neopodstatnenú (, ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie označeného práva postupom okresného súdu

a krajského súdu v trestnom konaní do jeho právoplatného skončenia rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 2. júla 2013. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu

23. októbra 2013, t. j. v čase, keď okresný súd aj krajský súd už rozhodli o trestnom

obvinení sťažovateľa a sťažovateľ na základe tohto rozhodnutia nastúpil výkon uloženého

trestu. Okresný súd a krajský súd už nemohli v čase podania sťažnosti nijako ovplyvniť

priebeh trestného konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy.

Z odôvodnenia sťažnosti a jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný,

bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu

a krajského súdu do právoplatného skončenia trestného konania rozsudkom krajského súdu

z 2. júla 2013. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojich práv v dovolacom konaní, ktoré

aktuálne prebieha v jeho veci, a preto ústavný súd neskúmal postup okresného súdu

v dovolacom konaní.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa

v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014