Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 147/2017
PDF · 400.75 KB
No categories available
II. ÚS 147/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom
Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 109/2016 a jeho uznesením
z 28. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. februára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 109/2016
(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 2 Tos 109/2016
z 28. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že 27. októbra 2016 Okresný súd Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 2 T 71/2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa nenahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Krajský súd napadnutým
uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu
v celom rozsahu a podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd rozhodol, že podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku neprijíma písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza.
Krajský súd tiež rozhodol, že podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku návrh manželky
sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou neprijíma.
Napadnutým uznesením krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu ním
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Porušenie označených
práv sťažovateľ odôvodňuje takto:
Dňa 16. februára 2016 bolo sťažovateľovi uznesením povereného príslušníka
Obvodného oddelenia, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV vznesené
obvinenie pre skutok (neuvádza, pre aký skutok, pozn.), pre ktorý bola následne podaná
obžaloba okresnému súdu. Sťažovateľ uvádza, že «s ohľadom na skutkovú vetu v uznesení
o vznesení obvinenia, sa jedná o presne ten istý skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba,
teda v priebehu konania (vyšetrovania) nevyšla najavo žiadna nová skutková okolnosť ktorá
by mala za následok zmenu právnej kvalifikácie (dokonca v zmysle obžaloby má byť
spôsobená škoda nižšia o 4.582.- Eur) do prísnejšej roviny. Napriek tomu však táto
„prečinová“ trestná vec sa premenila na trestné stíhanie za zločin v ods. 4, a to opätovne
zdôrazňujem bez toho, aby po vznesení obvinenia došlo k novým skutkovým zisteniam, ktoré
by mali vplyv na právnu kvalifikáciu.». Preto ak od začiatku vyšetrovania boli dané tie isté
skutkové okolnosti, je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia podľa sťažovateľa nevydal
vecne príslušný policajt. Sťažovateľ uvádza, že vecná príslušnosť orgánu činného
v trestnom konaní, ktorý vydal uznesenie o vznesení obvinenia, je v súčasnosti už
neodstrániteľnou právnou vadou, a preto pokiaľ je v predmetnom trestnom konaní vedenom
okresným súdom stíhaný na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia,
„obžaloba je automaticky taktiež postihnutá právnou vadou, keďže táto môže byť podaná
len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2 TP); je totiž úplne
samozrejmé, že pokiaľ zákon v hypotéze svojho ustanovenia upravujúceho možnosť podať
obžalobu, upravuje predpoklad v podobe vznesenia obvinenia, má sa tým na mysli, že
uznesenie o vznesení obvinenia muselo byť vydané v súlade so zákonom“.
Podľa názoru sťažovateľa je potrebné hodnotiť uznesenie o vznesení obvinenia ako
nezákonné s prihliadnutím na to, že „väzbu je možné aplikovať výlučne len vo vzťahu
k obvinenému (nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia predstavuje súhrn materiálnych
podmienok väzby)“. Tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v rozpore
so zákonom, pretože senát krajského súdu nesprávne vyhodnotil jeho argumentáciu
týkajúcu sa nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a vysloveným verdiktom zasiahol
do jeho základných práv, a preto mal byť prepustený z väzby na slobodu.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
namietal predovšetkým skutočnosť, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu „bez konkrétneho výsluchu mojej osoby ako obvineného“. Krajský súd
na neverejnom zasadnutí podľa § 194 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnuté
uznesenie okresného súdu, vypočul sťažovateľa, a tak vlastne korigoval nezákonnosť
okresného súdu, ktorý ho pred rozhodnutím o väzbe nevypočul. Takýto postup krajského
súdu je podľa sťažovateľa ústavne nekonformný „a z hľadiska článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a článku 6 ods. 1 Dohovoru neakceptovateľný“. Podľa sťažovateľa „ak krajský súd na
podklade podanej sťažnosti zruší napadnuté uznesenie v celom rozsahu, pretože je
nezákonné, ako sankcia pre porušenie práva, musí prísť prepustenie obvineného, len takýto
postup totiž môže byť zákonný v intenciách spravodlivého procesu. Tohto názoru som najmä
s poukazom na to, že porušenie zákona, ku ktorému došlo zo strany okresného súdu pri
rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, bolo natoľko závažné, že iný záver nie
je prípustný. Uvedeným postupom došlo totiž k vážnemu zásahu do zásady dvojinštančnosti
konania, nakoľko okresný súd nemohol riadne a dostatočne zvážiť okolnosti, ktoré by
vyplynuli v prípade riadneho vykonania výsluchu mojej osoby, a ktoré mohli mať podstatný
vplyv na rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby. V mojom prípade ma totiž
riadne vypočul a zvážil mnou uvádzané argumenty jedine krajský súd, pričom však proti
jeho verdiktu, som už nemohol využiť žiadny riadny opravný prostriedok. Uvedeným
postupom mi bolo odopreté, aby bolo o mnou uvedených argumentoch v rámci môjho
výsluchu rozhodnuté prvostupňovým súdom a aby som proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu s riadnym odôvodnením mohol uplatniť opravný prostriedok. Týmto postupom došlo
k vážnemu porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“.
Následne sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 67/03, II. ÚS 597/2012),
ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa čl. 5
ods. 1 a 3 dohovoru (napr. Žúbor proti Slovensku − sťažnosť č. 7711/06, Chodorkovskij
proti Rusku − sťažnosť č. 5829/04).
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu v zmysle
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť v zmysle
čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tos/109/2016 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2016, sp. zn. 2 Tos/109/2016
sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 5.000,-
Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho
zástupcu do mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 a čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením. Napriek
tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti nešpecifikoval, ktoré práva v rámci čl. 5 dohovoru
namieta, z obsahu odôvodnenia jeho sťažnosti vyplýva, že ide o práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3
dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť...
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením
K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že jeho žiadosť
o prepustenie z väzby bola zamietnutá napriek tomu, že mu bolo v rozpore so zákonom
vznesené obvinenie a následne v rozpore so zákonom na neho bola podaná aj obžaloba,
a tiež preto, že krajský súd po vypočutí sťažovateľa rozhodol o jeho sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu bez toho, aby ho prepustil z väzby na slobodu. Sťažovateľ
zastáva názor, že tým, že bol vypočutý až v konaní pred krajským súdom, mu bolo
odopreté, aby bolo o jeho argumentoch, ktoré by predniesol pri výsluchu pred súdom
prvého stupňa, rozhodnuté súdom prvého stupňa a aby proti jeho rozhodnutiu mohol
následne uplatniť riadny opravný prostriedok.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru považuje za potrebné najskôr
poukázať na to, že základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje
na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný
súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade
zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00,
II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje,
aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“
a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí
byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto
rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu
tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17
ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami
zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Ústavný súd je zároveň oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval
možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol
a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu
väzby. Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd
(III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových
a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať
za udržateľné.
Ústavný súd stabilne k obsahu a podstate základného práva na osobnú slobodu
tiež uvádza, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým
je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým
je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).
Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí
sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti sťažovateľ uviedol
(I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú
revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný
súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd
tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva
z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy
a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Krajský súd 28. novembra 2016 na neverejnom zasadnutí skôr, ako vyhlásil svoje
rozhodnutie v súlade s § 72 ods. 2 Trestného poriadku, vypočul sťažovateľa k jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu. Následne napadnutým uznesením podľa § 194 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu a sám o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol tak, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Písomný sľub sťažovateľa krajský
súd podľa § 80 ods. 1 písm. b ) Trestného poriadku neprijal a jeho väzbu podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ani nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Zároveň krajský súd podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ani návrh jeho manželky
na nahradenie väzby peňažnou zárukou.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd potom, ako zrekapituloval
doterajší priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj konania
vo veci samej v časti relevantnej pre toto konanie, uviedol: „Sťažnostný súd po preskúmaní
celého spisového materiálu konštatuje, že u obvineného naďalej pretrváva dôvod väzby
uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.
Podľa § 71 ods. 1 Tr. poriadku...
V zmysle § 72 ods. 2 Tr. poriadku − veta prvá...
Podľa § 76 ods. 1 Tr. por...
Podľa § 76 ods. 2 veta pred bodkočiarkou Tr. por...
Podľa § 76 ods. 6 písm. b/ Tr. por...
Podľa § 76 ods. 7 písm. b/ Tr. por...
Podľa § 79 odsek 2 Tr. por. prvá a druhá veta...
Podľa § 79 ods. 3 Tr. poriadku...
Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por...
Sťažnostný súd preskúmal dôvodnosť trestného stíhania, charakter skutku, pre ktoré
bolo vznesené obvinenie, stav konania a s poukazom na charakter trestnej činnosti, osobu
obvineného, dospel k záveru, že tieto skutočnosti naďalej opodstatňujú dôvodnosť
obmedzenia osobnej slobody podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri rešpektovaní základných
ľudských práv a slobôd. Dĺžka väzby do dnešného dňa je primeraná vzhľadom k tomu,
že sa jedná o trestné stíhanie pre zločin (§ 76 ods. 6 písm. b/ Tr. por.).
K dôvodom žiadosti obžalovaného je potrebné uviesť, že postup polície pri začatí
trestného stíhania a následne vzneseného obvinenia bol procesné správny. Vznesené
obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.
povereným príslušníkom PZ uznesením sp. zn. ORP-158/DK-B4-2016 zo dňa 16. 02. 2016
a následne dňa 12. 04. 2016 oznámená zmena právnej kvalifikácie na zločin krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. vyšetrovateľ OR PZ priamo
pri výsluchu obžalovaného za účasti obhajcu obžalovaného je v súlade s procesnými
právami a ustanovením § 202 ods. 1 a následne § 200 ods. 1 Tr. por. Presun kompetencii
v zmysle týchto ustanovení nevyžaduje ďalšie písomné rozhodnutie, je založené na vecnej
príslušnosti. Preto uvedený postup je v súlade so zákonom, čo konštatoval v závere
uznesenia aj súd prvého stupňa.
Sťažnostný súd preskúmal dôvodnosť trvania väzby a dospel k záveru, že v tomto
smere súd prvého stupňa rozhodol vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu obmedzeniu osobnej
slobody obžalovaného správne. Sťažnostný súd preto na tieto dôvody poukazuje, osvojuje
si ich bez potreby ich znova opakovať. Je treba konštatovať, že dôvodnosť obmedzenia
osobnej slobody z tzv. preventívneho dôvodu, vychádza z potreby zamedzenia v pokračovaní
páchaní ďalšej trestnej činnosti obžalovaným. Obžalovaný sa totiž predmetnej trestnej
činnosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre obdobný delikt, kedy bol
odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, skúšobná doba
plynula od 29. 04. 2015 až do 29. 04. 2020, a predmetného skutku sa dopustil 10. 02. 2016.
Sťažnostný súd konštatuje, že aj v minulosti bol obžalovaný odsúdený pre majetkový delikt,
a napriek tomu, že má predchádzajúce odsúdenia zahľadené (štyri odsúdenia) pri hodnotení
osoby obžalovaného je potrebné brať aj tieto odsúdenia do úvahy.
Vo vzťahu k ponúknutej peňažnej záruke manželkou obžalovaného je podľa názoru
sťažnostného súdu potrebné uviesť, že v danom prípade nie sú splnené podmienky
na nahradenie väzby touto zárukou, a to na základe toho, že manželka doposiaľ nezabránila
tomu, aby sa obžalovaný opätovne, a to v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
za rovnakú trestnú činnosť dopúšťal majetkovej trestnej činnosti. Je sporné, že ponúknutá
náhrada väzby by vôbec bola reálne schopná zamedziť protiprávnemu správaniu
obžalovaného, ktorým hrozba trestom v prípade premeny podmienečného trestu nebránila
v páchaní ďalšej trestnej činnosti.
Takáto trestná činnosť má stúpajúci trend a pri individuálnom posúdení dôvodnosti
obmedzenia slobody obžalovaného je potrebné prihliadať aj na generálnu prevenciu
spoločnosti pred jej páchaním.
Naviac je potrebné uviesť, že dôvody väzby sú konštruované tak, aby zamedzili
do budúcnosti ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti u zadržanej osoby.
Obžalovaný predložil písomné vyjadrenie k sťažnosti na neverejnom zasadnutí spolu
so sľubom. Sťažnostný súd preskúmal možnosť prijatia ponúknutého sľubu a konštatuje,
žes poukazom na osobu obžalovaného, charakter trestnej činnosti nie je možné ponúknutý
sľub akceptovať, a preto ho neprijal.
Následne sťažnostný súd obligatórne rozhodoval aj o možnosti v zmysle § 80 ods. 1
písm. c/ Tr. por. s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/13 zo dňa
05. 06. 2013 a konštatuje, že vo vzťahu k osobe obžalovaného by nebolo opodstatnené
nahradenie väzby obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože
takýto postup by nezabránil obžalovanému v pokračovaní v trestnej činnosti.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj
vyžiadanej spisovej dokumentácie zistil, že sťažovateľ odôvodnil porušenie označených
práv obdobnými námietkami, ktoré predostrel aj prostredníctvom svojej žiadosti
o prepustenie z väzby a následne aj sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ odôvodňuje porušenie označených práv tým,
že žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá napriek tomu, že mu bolo v rozpore
so zákonom vznesené obvinenie a následne v rozpore so zákonom na neho bola podaná
aj obžaloba. Sťažovateľ zastáva názor, že mal byť z väzby prepustený.
Ako z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, sťažovateľovi bolo uznesením
sp. zn. ORP-158/DK-B4-2016 zo 16. februára 2016 vznesené obvinenie pre prečin krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) a b) Trestného zákona povereným
príslušníkom Policajného zboru a následne 12. apríla 2016 mu bola vyšetrovateľom
oznámená zmena právnej kvalifikácie na zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, 3 písm. a) a b)
a ods. 4 písm. b) Trestného zákona priamo pri jeho výsluchu za účasti jeho obhajcu. Krajský
súd preto považoval postup policajta za procesne správny.
Ústavný v tejto súvislosti poukazuje na to, že Trestný poriadok nevylučuje,
aby v priebehu prípravného konania došlo k zmene právnej kvalifikácie trestného činu,
pre ktorý bolo pôvodne vznesené obvinenie.
Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným
činom alebo aj ďalším trestným činom, ako bol v uznesení o vznesení obvinenia právne
kvalifikovaný, policajt obvineného na túto okolnosť písomne upozorní; upozornenie môže
uviesť aj v zápisnici. Rovnopis upozornenia alebo zápisnice doručí do 48 hodín
prokurátorovi.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu
a z príslušných ustanovení Trestného poriadku, konštatuje, že krajský súd sa touto
námietkou sťažovateľa primeraným spôsobom zaoberal a jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo považuje postup polície pri začatí trestného stíhania a následnom vznesení obvinenia
za procesne správny. Navyše krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia (v spojení
s odôvodnením uznesenia okresného súdu) v rámci svojej argumentácie podľa názoru
ústavného súdu presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil aj existenciu
väzobného dôvodu a zároveň ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné
ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú rozhodovanie o väzbe.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej tým, že ho krajský súd pred
rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vypočul a následne rozhodol bez
toho, aby ho prepustil z väzby na slobodu, mu bolo odopreté, aby bolo o jeho argumentoch,
ktoré by predniesol pri výsluchu pred súdom prvého stupňa, rozhodnuté súdom prvého
stupňa a aby proti jeho rozhodnutiu mohol následne uplatniť riadny opravný prostriedok,
ústavný súd uvádza, že túto považuje za zjavne nedôvodnú.
Podstatou inštitútu sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku je umožniť
flexibilné preskúmanie a v prípade zistenia pochybení v postupe súdu prvého stupňa
aj nápravu týchto pochybení, ktoré sa v práci súdu prvého stupňa môžu vyskytnúť. Trestný
poriadok umožňuje, aby sťažnostný súd, ktorý o sťažnosti rozhoduje, v prípade, že sťažnosť
nezamietne, zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a sám vo veci rozhodol [§ 194 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, pozn.].
Keďže, ako z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, okresný súd pri
rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nepostupoval v súlade s § 72
ods. 2 Trestného poriadku – nevypočul sťažovateľa pred rozhodnutím o jeho žiadosti,
krajský súd potom, ako rozhodnutie zrušil, jeho pochybenie napravil postupom podľa § 302
ods. 2 Trestného poriadku a následne v súlade s § 72 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľa
k jeho žiadosti vypočul.
Podľa názoru ústavného súdu bol takýto postup krajského súdu v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť
porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho uznesením, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie,
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho uznesením došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať
na vzťah čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich
ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,
nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo
záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu
v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,
s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré
sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného
aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru
upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie a rozhodovanie o väzbe platí špeciálna
a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje
aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67,
bod 71 – bod 77 atď.).
Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním
všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae
pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú
základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06, II. ÚS 241/2016), ústavný
súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017