Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 147/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom

Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. októbra 2016 Okresný súd Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) uznesením sp. zn. (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

podľa zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu a podľa väzbu sťažovateľa nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Krajský súd napadnutým

uznesením podľa zrušil uznesenie okresného súdu

v celom rozsahu a podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd rozhodol, že podľa § 80 ods. 1 písm. b)

neprijíma písomný sľub sťažovateľa a podľa

jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza.

Krajský súd tiež rozhodol, že podľa návrh manželky

sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou neprijíma.

Napadnutým uznesením krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu ním

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru. Porušenie označených

práv sťažovateľ odôvodňuje takto:

Dňa 16. februára 2016 bolo sťažovateľovi uznesením povereného príslušníka

Obvodného oddelenia, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV vznesené

obvinenie pre skutok (neuvádza, pre aký skutok, pozn.), pre ktorý bola následne podaná

obžaloba okresnému súdu. Sťažovateľ uvádza, že «s ohľadom na skutkovú vetu v uznesení

o vznesení obvinenia, sa jedná o presne ten istý skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba,

teda v priebehu konania (vyšetrovania) nevyšla najavo žiadna nová skutková okolnosť ktorá

by mala za následok zmenu právnej kvalifikácie (dokonca v zmysle obžaloby má byť

spôsobená škoda nižšia o 4.582.- Eur) do prísnejšej roviny. Napriek tomu však táto

„prečinová“ trestná vec sa premenila na trestné stíhanie za zločin v ods. 4, a to opätovne

zdôrazňujem bez toho, aby po vznesení obvinenia došlo k novým skutkovým zisteniam, ktoré

by mali vplyv na právnu kvalifikáciu.». Preto ak od začiatku vyšetrovania boli dané tie isté

skutkové okolnosti, je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia podľa sťažovateľa nevydal

vecne príslušný policajt. Sťažovateľ uvádza, že vecná príslušnosť orgánu činného

v trestnom konaní, ktorý vydal uznesenie o vznesení obvinenia, je v súčasnosti už

neodstrániteľnou právnou vadou, a preto pokiaľ je v predmetnom trestnom konaní vedenom

okresným súdom stíhaný na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia,

„obžaloba je automaticky taktiež postihnutá právnou vadou, keďže táto môže byť podaná

len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie ( ); je totiž úplne

samozrejmé, že pokiaľ zákon v hypotéze svojho ustanovenia upravujúceho možnosť podať

obžalobu, upravuje predpoklad v podobe vznesenia obvinenia, má sa tým na mysli, že

uznesenie o vznesení obvinenia muselo byť vydané v súlade so zákonom“.

Podľa názoru sťažovateľa je potrebné hodnotiť uznesenie o vznesení obvinenia ako

nezákonné s prihliadnutím na to, že „väzbu je možné aplikovať výlučne len vo vzťahu

k obvinenému (nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia predstavuje súhrn materiálnych

podmienok väzby)“. Tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v rozpore

so zákonom, pretože senát krajského súdu nesprávne vyhodnotil jeho argumentáciu

týkajúcu sa nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a vysloveným verdiktom zasiahol

do jeho základných práv, a preto mal byť prepustený z väzby na slobodu.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

namietal predovšetkým skutočnosť, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu „bez konkrétneho výsluchu mojej osoby ako obvineného“. Krajský súd

na neverejnom zasadnutí podľa zrušil napadnuté

uznesenie okresného súdu, vypočul sťažovateľa, a tak vlastne korigoval nezákonnosť

okresného súdu, ktorý ho pred rozhodnutím o väzbe nevypočul. Takýto postup krajského

súdu je podľa sťažovateľa ústavne nekonformný „a z hľadiska článku 46 ods. 1 SR

a článku 6 ods. 1 Dohovoru neakceptovateľný“. Podľa sťažovateľa „ak krajský súd na

podklade podanej sťažnosti zruší napadnuté uznesenie v celom rozsahu, pretože je

nezákonné, ako sankcia pre porušenie práva, musí prísť prepustenie obvineného, len takýto

postup totiž môže byť zákonný v intenciách spravodlivého procesu. Tohto názoru som najmä

s poukazom na to, že porušenie zákona, ku ktorému došlo zo strany okresného súdu pri

rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, bolo natoľko závažné, že iný záver nie

je prípustný. Uvedeným postupom došlo totiž k vážnemu zásahu do zásady dvojinštančnosti

konania, nakoľko okresný súd nemohol riadne a dostatočne zvážiť okolnosti, ktoré by

vyplynuli v prípade riadneho vykonania výsluchu mojej osoby, a ktoré mohli mať podstatný

vplyv na rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby. V mojom prípade ma totiž

riadne vypočul a zvážil mnou uvádzané argumenty jedine krajský súd, pričom však proti

jeho verdiktu, som už nemohol využiť žiadny riadny opravný prostriedok. Uvedeným

postupom mi bolo odopreté, aby bolo o mnou uvedených argumentoch v rámci môjho

výsluchu rozhodnuté prvostupňovým súdom a aby som proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu s riadnym odôvodnením mohol uplatniť opravný prostriedok. Týmto postupom došlo

k vážnemu porušeniu práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.“.

Následne sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa a 5 (napr. , , ),

ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa čl. 5

ods. 1 a 3 dohovoru (napr. Žúbor proti Slovensku − sťažnosť č. 7711/06, Chodorkovskij

proti Rusku − sťažnosť č. 5829/04).

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu v zmysle

, 2 a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť v zmysle

čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2016, sp. zn.

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 5.000,-

Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho

zástupcu do mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho

základných práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa a

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením. Napriek

tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti nešpecifikoval, ktoré práva v rámci čl. 5 dohovoru

namieta, z obsahu odôvodnenia jeho sťažnosti vyplýva, že ide o práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3

dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a práva podľa a 3 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením

K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že jeho žiadosť

o prepustenie z väzby bola zamietnutá napriek tomu, že mu bolo v rozpore so zákonom

vznesené obvinenie a následne v rozpore so zákonom na neho bola podaná aj obžaloba,

a tiež preto, že krajský súd po vypočutí sťažovateľa rozhodol o jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu bez toho, aby ho prepustil z väzby na slobodu. Sťažovateľ

zastáva názor, že tým, že bol vypočutý až v konaní pred krajským súdom, mu bolo

odopreté, aby bolo o jeho argumentoch, ktoré by predniesol pri výsluchu pred súdom

prvého stupňa, rozhodnuté súdom prvého stupňa a aby proti jeho rozhodnutiu mohol

následne uplatniť riadny opravný prostriedok.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv podľa a 3 dohovoru považuje za potrebné najskôr

poukázať na to, že základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný

súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (,

). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje,

aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“

a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí

byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto

rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov

v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu

tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17

a práv vyplývajúcich z a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami

zásadné rozdiely, keďže zahŕňa aj práva vyplývajúce z a 4

dohovoru (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Ústavný súd je zároveň oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol

a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu

väzby. Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd

(, ). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových

a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať

za udržateľné.

Ústavný súd stabilne k obsahu a podstate základného práva na osobnú slobodu

tiež uvádza, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým

je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. , , ).

Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí

sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti sťažovateľ uviedol

(). Ústavný súd preto v prípade môže a musí uplatniť určitú

revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný

súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd

tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva

z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy

a ústavný súd v ().

Krajský súd 28. novembra 2016 na neverejnom zasadnutí skôr, ako vyhlásil svoje

rozhodnutie v súlade s , vypočul sťažovateľa k jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu. Následne napadnutým uznesením podľa § 194 ods. 1

písm. a) zrušil uznesenie okresného súdu a sám o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol tak, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu podľa zamietol. Písomný sľub sťažovateľa krajský

súd podľa ) neprijal a jeho väzbu podľa

písm. c) ani nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Zároveň krajský súd podľa neprijal ani návrh jeho manželky

na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd potom, ako zrekapituloval

doterajší priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj konania

vo veci samej v časti relevantnej pre toto konanie, uviedol: „Sťažnostný súd po preskúmaní

celého spisového materiálu konštatuje, že u obvineného naďalej pretrváva dôvod väzby

uvedený v ustanovení .

Podľa ...

V zmysle − veta prvá...

Podľa ..

Podľa veta pred bodkočiarkou ..

Podľa ..

Podľa ..

Podľa prvá a druhá veta...

Podľa ...

Podľa ..

Podľa ..

Sťažnostný súd preskúmal dôvodnosť trestného stíhania, charakter skutku, pre ktoré

bolo vznesené obvinenie, stav konania a s poukazom na charakter trestnej činnosti, osobu

obvineného, dospel k záveru, že tieto skutočnosti naďalej opodstatňujú dôvodnosť

obmedzenia osobnej slobody podľa pri rešpektovaní základných

ľudských práv a slobôd. Dĺžka väzby do dnešného dňa je primeraná vzhľadom k tomu,

že sa jedná o trestné stíhanie pre zločin ( ).

K dôvodom žiadosti obžalovaného je potrebné uviesť, že postup polície pri začatí

trestného stíhania a následne vzneseného obvinenia bol procesné správny. Vznesené

obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.

povereným príslušníkom PZ uznesením sp. zn. ORP-158/DK-B4-2016 zo dňa 16. 02. 2016

a následne dňa 12. 04. 2016 oznámená zmena právnej kvalifikácie na zločin krádeže podľa

§ 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. vyšetrovateľ OR PZ priamo

pri výsluchu obžalovaného za účasti obhajcu obžalovaného je v súlade s procesnými

právami a ustanovením a následne Presun kompetencii

v zmysle týchto ustanovení nevyžaduje ďalšie písomné rozhodnutie, je založené na vecnej

príslušnosti. Preto uvedený postup je v súlade so zákonom, čo konštatoval v závere

uznesenia aj súd prvého stupňa.

Sťažnostný súd preskúmal dôvodnosť trvania väzby a dospel k záveru, že v tomto

smere súd prvého stupňa rozhodol vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu obmedzeniu osobnej

slobody obžalovaného správne. Sťažnostný súd preto na tieto dôvody poukazuje, osvojuje

si ich bez potreby ich znova opakovať. Je treba konštatovať, že dôvodnosť obmedzenia

osobnej slobody z tzv. preventívneho dôvodu, vychádza z potreby zamedzenia v pokračovaní

páchaní ďalšej trestnej činnosti obžalovaným. Obžalovaný sa totiž predmetnej trestnej

činnosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre obdobný delikt, kedy bol

odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, skúšobná doba

plynula od 29. 04. 2015 až do 29. 04. 2020, a predmetného skutku sa dopustil 10. 02. 2016.

Sťažnostný súd konštatuje, že aj v minulosti bol obžalovaný odsúdený pre majetkový delikt,

a napriek tomu, že má predchádzajúce odsúdenia zahľadené (štyri odsúdenia) pri hodnotení

osoby obžalovaného je potrebné brať aj tieto odsúdenia do úvahy.

Vo vzťahu k ponúknutej peňažnej záruke manželkou obžalovaného je podľa názoru

sťažnostného súdu potrebné uviesť, že v danom prípade nie sú splnené podmienky

na nahradenie väzby touto zárukou, a to na základe toho, že manželka doposiaľ nezabránila

tomu, aby sa obžalovaný opätovne, a to v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

za rovnakú trestnú činnosť dopúšťal majetkovej trestnej činnosti. Je sporné, že ponúknutá

náhrada väzby by vôbec bola reálne schopná zamedziť protiprávnemu správaniu

obžalovaného, ktorým hrozba trestom v prípade premeny podmienečného trestu nebránila

v páchaní ďalšej trestnej činnosti.

Takáto trestná činnosť má stúpajúci trend a pri individuálnom posúdení dôvodnosti

obmedzenia slobody obžalovaného je potrebné prihliadať aj na generálnu prevenciu

spoločnosti pred jej páchaním.

Naviac je potrebné uviesť, že dôvody väzby sú konštruované tak, aby zamedzili

do budúcnosti ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti u zadržanej osoby.

Obžalovaný predložil písomné vyjadrenie k sťažnosti na neverejnom zasadnutí spolu

so sľubom. Sťažnostný súd preskúmal možnosť prijatia ponúknutého sľubu a konštatuje,

žes poukazom na osobu obžalovaného, charakter trestnej činnosti nie je možné ponúknutý

sľub akceptovať, a preto ho neprijal.

Následne sťažnostný súd obligatórne rozhodoval aj o možnosti v zmysle § 80 ods. 1

písm. c/ s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa

05. 06. 2013 a konštatuje, že vo vzťahu k osobe obžalovaného by nebolo opodstatnené

nahradenie väzby obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože

takýto postup by nezabránil obžalovanému v pokračovaní v trestnej činnosti.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj

vyžiadanej spisovej dokumentácie zistil, že sťažovateľ odôvodnil porušenie označených

práv obdobnými námietkami, ktoré predostrel aj prostredníctvom svojej žiadosti

o prepustenie z väzby a následne aj sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ odôvodňuje porušenie označených práv tým,

že žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá napriek tomu, že mu bolo v rozpore

so zákonom vznesené obvinenie a následne v rozpore so zákonom na neho bola podaná

aj obžaloba. Sťažovateľ zastáva názor, že mal byť z väzby prepustený.

Ako z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, sťažovateľovi bolo uznesením

sp. zn. ORP-158/DK-B4-2016 zo 16. februára 2016 vznesené obvinenie pre prečin krádeže

podľa a a povereným

príslušníkom Policajného zboru a následne 12. apríla 2016 mu bola vyšetrovateľom

oznámená zmena právnej kvalifikácie na zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, 3 písm. a) a b)

a ods. 4 písm. b) priamo pri jeho výsluchu za účasti jeho obhajcu. Krajský

súd preto považoval postup policajta za procesne správny.

Ústavný v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevylučuje,

aby v priebehu prípravného konania došlo k zmene právnej kvalifikácie trestného činu,

pre ktorý bolo pôvodne vznesené obvinenie.

Podľa ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného

vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným

činom alebo aj ďalším trestným činom, ako bol v uznesení o vznesení obvinenia právne

kvalifikovaný, policajt obvineného na túto okolnosť písomne upozorní; upozornenie môže

uviesť aj v zápisnici. Rovnopis upozornenia alebo zápisnice doručí do 48 hodín

prokurátorovi.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu

a z príslušných ustanovení , konštatuje, že krajský súd sa touto

námietkou sťažovateľa primeraným spôsobom zaoberal a jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo považuje postup polície pri začatí trestného stíhania a následnom vznesení obvinenia

za procesne správny. Navyše krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia (v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu) v rámci svojej argumentácie podľa názoru

ústavného súdu presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil aj existenciu

väzobného dôvodu a zároveň ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné

ustanovenia , ktoré upravujú rozhodovanie o väzbe.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej tým, že ho krajský súd pred

rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vypočul a následne rozhodol bez

toho, aby ho prepustil z väzby na slobodu, mu bolo odopreté, aby bolo o jeho argumentoch,

ktoré by predniesol pri výsluchu pred súdom prvého stupňa, rozhodnuté súdom prvého

stupňa a aby proti jeho rozhodnutiu mohol následne uplatniť riadny opravný prostriedok,

ústavný súd uvádza, že túto považuje za zjavne nedôvodnú.

Podstatou inštitútu sťažnosti podľa a nasl. je umožniť

flexibilné preskúmanie a v prípade zistenia pochybení v postupe súdu prvého stupňa

aj nápravu týchto pochybení, ktoré sa v práci súdu prvého stupňa môžu vyskytnúť. Trestný

poriadok umožňuje, aby sťažnostný súd, ktorý o sťažnosti rozhoduje, v prípade, že sťažnosť

nezamietne, zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a sám vo veci rozhodol [§ 194 ods. 1

písm. a) , pozn.].

Keďže, ako z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, okresný súd pri

rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nepostupoval v súlade s § 72

ods. 2 – nevypočul sťažovateľa pred rozhodnutím o jeho žiadosti,

krajský súd potom, ako rozhodnutie zrušil, jeho pochybenie napravil postupom podľa § 302

ods. 2 a následne v súlade s sťažovateľa

k jeho žiadosti vypočul.

Podľa názoru ústavného súdu bol takýto postup krajského súdu v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť

porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho uznesením, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie,

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho uznesením

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho uznesením došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. , , ) poukázať

na vzťah , 2 a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu k . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich

ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu

v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,

s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré

sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného

aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru

upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie a rozhodovanie o väzbe platí špeciálna

a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67,

bod 71 – bod 77 atď.).

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , , ), ústavný

súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017