Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 241/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Matejka & Haluška

s. r. o., Lazovná 20, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát Mgr. Roman Haluška,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Brezno

sp. zn. z 5. januára 2016 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 13. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Brezno sp. zn. z 5. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 13. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Obvodného oddelenia Policajného

zboru v sp. zn. ČVS: ORP-4/PD-BR-2016 zo 4. januára 2016 poverený policajt

začal podľa trestné stíhanie a súčasne podľa

vzniesol voči sťažovateľovi obvinenie za prečin nebezpečného

vyhrážania podľa a a .

Prokurátor Okresnej prokuratúry podal Okresnému súdu Brezno (ďalej len

„okresný súd“) 5. januára 2016 návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Okresný súd napadnutým uznesením podľa

vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa . Väzba

začala plynúť od 4. januára 2016. Súčasne podľa

nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť. Krajský

súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sťažnosť zamietol. Podľa väzbu

nenahradil prevzatím záruky dôveryhodnou osobou, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku neprijal jeho písomný sľub a podľa neprijal

ani ponúknutú peňažnú záruku.

Sťažovateľ namieta, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky na jeho

vzatie do väzby v podobe „tzv. dvojitého materiálneho predpokladu väzby podľa ust. § 71

ods. 1 písm. c) (v podobe dôvodnosti obvinenia a existencie väzobného

dôvodu)...“. Podľa sťažovateľa „rozhodnutie o väzbe (sťažovateľ ním označuje rozhodnutie

2

okresného súdu aj krajského súdu, pozn.) nie je podložené zákonným dôvodom a tvrdené

materiálne predpoklady väzby sú nielen celkom zreje nepostačujúce pre legitimizáciu

interferencie verejnej moci do mojej osobnej slobody ale navyše aj v extrémnom rozpore

so zisteným skutkovým stavom“.

Sťažovateľ uvádza, že v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho

vzatí do väzby nebol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav veci, súdy nevyhodnotili

všetky vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, v opačnom

prípade by museli dospieť k záveru, že existujú dôvodné pochybnosti, že skutok má znaky

uvedeného trestného činu. Namieta, že v jeho prípade neexistoval žiaden väzobný dôvod,

odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu neobsahuje žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu väzobného dôvodu, nemožno z neho zistiť,

ako bol ustálený druh a povaha trestnej činnosti, ktorej sa malo jeho väzobným stíhaním

zabrániť, a sudca pre prípravné konanie podľa sťažovateľa odôvodnil jeho väzbu len

formálne. Za rovnako nedostatočné považuje aj odôvodnenie napadnutého uznesenia

okresného súdu, pokiaľ ide o nenahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Obdobne je to tak podľa sťažovateľa aj v prípade napadnutého uznesenia krajského

súdu. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, no žiadnym spôsobom toto

konštatovanie nerozviedol, sťažovateľovi tiež neposkytol odpoveď na žiadnu z jeho

námietok, ktoré predložil vo svojej sťažnosti, nedostatočne odôvodnil aj odmietnutie

písomného sľubu, ponúknutej peňažnej záruky a dohľadu probačného a mediačného

úradníka.

Sťažovateľ sa domnieva, že bol vzatý do väzby len z akejsi „opatrnosti“, čo však

považuje za neprijateľné. Okresný súd ani krajský súd podľa sťažovateľa pri rozhodovaní

o väzbe neskúmali povahu a závažnosť stíhaného trestného činu, závažnosť usvedčujúcich

dôkazov, očakávaný trest v prípade uznania viny, charakter, doterajší život, jeho osobné

a sociálne pomery ani prípadné spoločenské väzby. Nevysporiadali sa ani s navrhovanými

inštitútmi nahrádzajúcimi väzbu a tieto odmietli bez zrozumiteľného vysvetlenia.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia sú neudržateľné,

nepreskúmateľné a pôsobia arbitrárne. Uvádza, že „oba súdy založili svoje rozhodnutia len

na abstraktnej úvahe bez poukazu na konkrétne skutočnosti a tieto odôvodnili len formálne,

použitím stereotypných formulácií, čo vo mne vzbudzuje podozrenie, že sa dostatočne

nezaoberali konkrétnymi okolnosťami môjho prípadu“.

V závere svojej sťažnosti uviedol, že 27. januára 2016 podal okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby. Okresný súd nariadil na 22. február 2016 verejné zasadnutie,

na ktorom bude konať a rozhodovať o tejto jeho žiadosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„I. Okresný súdu Brezno uznesením zo dňa 05. 01. 2016 vo veci vedenej pod sp. zn.

o vzatí do väzby porušil právo

nebyť držaný vo väzbe podľa článku 17 ods. 1,

2 a 5 a článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru ako aj právo na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

II. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 13. 01. 2016 vo veci vedenej pod

sp. zn. o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby porušil právo

nebyť

držaný vo väzbe podľa článku 17 ods. 1, 2 a 5 a článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru.

III. Uznesenie Okresného súdu Brezno sp. zn. zo dňa 05. 01. 2016

a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 13. 01. 2016

sa zrušujú.

IV.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100,- EUR za

každý deň trvania väzby, ktoré sú mu Okresný súd Brezno a Krajský súd v Banskej Bystrici

4

povinný vyplatiť rovným dielom v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

(žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000 €, pozn.).

V.

sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 EUR

(slovom tristotri euro a šestnásť centov), ktorú sú mu Okresný súd Brezno a Krajský súd

v Banskej Bystrici povinný vyplatiť rovným dielom v lehote jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu, na účet advokáta .“

Dňa 14. marca 2016 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti sťažovateľa,

v ktorom uviedol, že okresný súd ho 22. februára 2016 prepustil z väzby na slobodu, pričom

jeho väzbu nahradil prevzatím záruky dôveryhodnou osobou, prijatím písomného sľubu

a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň sťažovateľ upravil výšku

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré žiadal priznať v pôvodnej sťažnosti,

a to na sumu 5 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a a dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu. Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia za neudržateľné, nepreskúmateľné

a arbitrárne, odôvodnené len formálne s použitím stereotypných formulácií. Podľa tvrdenia

sťažovateľa pri rozhodovaní o väzbe tak v konaní okresného súdu, ako aj krajského súdu

nebol náležite zistený skutkový stav veci, vyhodnotené všetky vykonané dôkazy v súlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a neexistoval žiaden väzobný dôvod. Okresný súd

aj krajský súd sa rovnako nedostatočne vysporiadali aj s navrhovanými inštitútmi

nahrádzajúcimi väzbu, pričom ich odmietli bez zrozumiteľného vysvetlenia.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

6

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc

ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ).

1. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nie je daná

právomoc ústavného súdu. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bola prípustná

sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného

konania (konania o sťažnosti). Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Navyše, sťažovateľ právo podať sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

využil a o tejto sťažnosti bolo riadne rozhodnuté.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa

písm. c) a dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. januára 2016, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby, podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza:

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že

je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd považoval potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) poukázať na vzťah čl. 17

ods. 1, 2 a 5 týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k

ods. 1 . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,

8

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu

v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,

s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré

sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného

aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru

upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna,

a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde

et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd následne pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnosti

sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu.

Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu uvádza, že síce musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám

hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie

pred iným. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ), ktorý stojí mimo sústavy všeobecných súdov, je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v (). Do obsahu právomoci ústavného

súdu preto v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý ich

viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže

preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený

na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj

ďalších dôkazov ().

Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (,

). Obdobne aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody ().

Rovnako čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie

osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo

odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou

záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43).

10

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

). Ústavný súd preto v zásade nemôže zasahovať do skutkových a právnych

záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Podľa možno konať a rozhodovať iba o väzbe fyzickej osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie (formálna podmienka), ak existujú aj skutkové

okolnosti (materiálna podmienka).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa

do väzby existovalo uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt a ktoré

spĺňalo náležitosti podľa . Dôvodnosť podozrenia

zo spáchania trestného činu sťažovateľom bola z uznesenia o vznesení obvinenia zrejmá,

čo pri existencii skutkových záverov a väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

opodstatňovalo postup krajského súdu, v rámci ktorého konal

a rozhodol o zákonnosti väzby sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

v súlade s preskúmal správnosť výrokov uznesenia

okresného súdu, ako aj konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Krajský súd

sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, ako aj s dôvodmi, pre ktoré okresný súd

vzal sťažovateľa do väzby, a sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. Krajský súd uvádza, že „aj

keď obvinený doteraz nebol súdne trestaný je dôvodne podozrenie, že v najmenej dvoch

prípadoch sa dopustil fyzických útokov na poškodenú , ktorú fyzicky

napadol, vyhrážal sa jej spôsobením ťažkej ujmy, pričom je podozrenie, že uvedených

skutkov sa dopustil pod vplyvom omamných látok. ako to vyplýva z výpovedi poškodenej

.

Za týchto okolnosti je tu dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by

obvinený mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti tak. ako to má na mysli ust. § 71

ods. 1 písm. c)

Krajský súd ma za to, že s prihliadnutím na konanie obvineného nie je tu dôvod na

nahradenie väzby prevzatím záruky dôveryhodnou osobou podľa § 80 ods. 1 písm. a) Tr.

por. taktiež ani prijatím peňažnej záruky rodičmi ,

a bratom , nakoľko sa jedná o rodinných príslušníkov.

Krajský súd taktiež podľa neprijal písomný sľub

obvineného, lebo v jeho osobe niet žiadnej záruky, že by v prípade prepustenia na slobodu

viedol riadny život, najmä nedopustil sa žiadnej trestnej činnosti, plnil si povinnosti

a obmedzenia, ktoré mu súd uloží.

Z týchto dôvodov krajský sud rozhodol tak, ako je to uvedené v tomto uznesení.“.

Keďže sa krajský súd stotožnil s právnymi závermi a dôvodmi, pre ktoré okresný súd

vzal sťažovateľa do väzby, bolo na mieste, aby ústavný súd prihliadol aj na odôvodnenie

väzby okresného súdu. Okresný súd „po zhodnotení výpovedí tak obvineného ako aj

poškodenej je názoru, že naozaj existuje dôvodné podozrenie, že sa obvinený dopustil

predmetných skutkov, doposiaľ ho usvedčuje výpoveď poškodenej, ako aj jej sestry

. Obaja, obvinený aj poškodená uviedli, že majú vážne problémy v spolužití, pričom

obvinený sa mal útokov voči poškodenej dopustiť opakovane. Dokonca 08. 12. 2015

v dôsledku útoku obvineného mala poškodená utrpieť zlomeninu nosa, vyvrtnutie krčnej

chrbtice, narazenie kostrče. Aj v lekárskej správe je uvedené, že

mala poškodená údajne spadnúť zo schodov, teda ani ošetrujúci lekár s týmto tvrdením

poškodenej nesúhlasil. Súd preto vzal obvineného do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, nakoľko existuje obava, že obvinený bude pokračovať v páchaní

obdobnej trestnej činnosti namierenej voči poškodenej. Obvinený síce nebol súdne trestaný,

12

ale v roku 2014 bol priestupkovo riešený za priestupok voči občianskemu spolunažívaniu,

keď fyzicky napadol tak, že ho štyrikrát udrel do krčnej chrbtice,

následkom čoho spadol na zem, kde ho dva − trikrát kopol do hlavy. Z týchto skutočnosti

vyplýva, že môže mať obvinený násilnú povahu, ktorá môže byť umocnená aj prípadným

požívaním návykových látok. Z tohto dôvodu preto u obvineného súd nenahrádzal väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka.“.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu)

vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa

je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych

skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Ústavný súd

v tejto súvislosti s prihliadnutím na štádium, v ktorom sa predmetná trestná vec aktuálne

nachádza (prípravne konanie), pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje reálna

hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod väzby, ak nebude

vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodu tzv.

preventívnej väzby. Krajský súd túto hrozbu vyvodil zo správania sťažovateľa, ktorý sa mal

v najmenej dvoch prípadoch dopustiť fyzických útokov voči poškodenej, ktorú aj fyzicky

napadol a vyhrážal sa jej spôsobením ťažkej ujmy, pričom túto obavu podľa krajského súdu

umocňuje aj to, že tohto konania sa mal sťažovateľ dopustiť pod vplyvom omamných látok.

Ústavný súd však poukazuje na to, že nie je vylúčené, že v ďalšom štádiu konania by sa

tento väzobný dôvod mohol zoslabiť, a preto je povinnosťou vo veci konajúcich súdov

a v rámci prípravného konania povinnosťou prokurátora sledovať, či dôvod väzby

u sťažovateľa naďalej trvá.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že sa krajský súd nedostatočne vysporiadal aj

s navrhovanými inštitútmi nahrádzajúcimi väzbu, pričom ich odmietol bez zrozumiteľného

vysvetlenia, ústavný súd uvádza, že krajský súd odôvodnil neprijatie týchto záruk síce

stručne, no jeho odôvodnenie je potrebné vnímať v kontexte celého odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd poukázal na

skutočnosti odôvodňujúce vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Inštitúty nahrádzajúce väzbu majú fakultatívnu povahu a je na súde, či

tento inštitút využije alebo ponechá obvineného vo väzbe, pokiaľ nevidí dôvod na ich

využitie. Na veci preto nič nemení, že medzičasom došlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 22. februára 2016 vyplýva, že okresný

súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu, pričom jeho väzbu nahradil prijatím

písomného sľubu sťažovateľa, prevzatím záruky nad jeho správaním (zo strany

zamestnávateľa, pozn.), ako aj probačným dohľadom probačného a mediačného úradníka,

a zároveň zakázal sťažovateľovi priblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť kratšiu ako päť

metrov. Podľa okresného súdu „obvinený je u svojho zamestnávateľa hodnotený kladne

a momentálne už nežije s poškodenou v spoločnej domácnosti, žije u svojich rodičov a chce

pokračovať vo svojom zamestnaní.

Sudkyni je zrejmé, že obvinený je dôvodne podozrivý z trestného činu nebezpečného

vyhrážania a dôvody väzby u neho naďalej trvajú, stotožnila sa však s názorom obhajoby,

že väzbu obvineného možno nahradiť aj inštitútmi podľa .“.

Za danej situácie, vzhľadom aj na čas, ktorý uplynul od vzatia sťažovateľa do väzby

(od 4. januára 2016) do jeho prepustenia z väzby, ústavný súd nesúhlasí so sťažovateľom,

že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako neudržateľné,

nepreskúmateľné či arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými

právami podľa , 2 a 5 a právom podľa dohovoru.

Práve naopak, napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne

udržateľné, a preto ústavný súd nevidel dôvod zasahovať do konania a rozhodovania

všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, ktoré uviedol v petite svojej sťažnosti.

14

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016