Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 597/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané

porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1 . Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo J. Š. na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2 . Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. októbra 2012 z r u š u j e .

3 . J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc

eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4 . Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia J. Š. v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden

centov) advokátke Mgr. Ľ. V., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5 . Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden centov) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky ... do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6 . Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-16 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., K.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané porušenie

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

1.1 Zo sťažnosti a z jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 30. novembra 2012

vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2012

na základe dovolania ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerka“) bol zrušený vo vzťahu voči sťažovateľovi rozsudok Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. februára 2009, pričom bolo okresnému

súdu prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Ďalším

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2012 (vyhláseným

bezprostredne po vyhlásení uvedeného rozsudku) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

uvedeného v .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil relatívne široký rozsah námietok, z ktorých

boli na ďalšie konanie prijaté tieto:

a) Podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu o vzatí do väzby je

absolútne svojvoľné a protiústavné a znamená porušenie označených článkov

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), dohovoru a Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach. Dôvodnosť väzby vyplýva z jedinej vety uznesenia,

ktorá je založená na fiktívnych a ničím nepodložených hypotézach v extrémnom rozpore

so skutkovým a právnym stavom vyplývajúcim zo spisu. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil

dĺžku nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody. Nevzal do úvahy, že sťažovateľ viac

ako sedem rokov nepáchal žiadnu trestnú činnosť. Terajšia väzba sťažovateľa v spojení

s dosiaľ nezákonne vykonaným trestom odňatia slobody už prekračuje, porušuje a obchádza

zákaz reformationis in peius podľa . Súčasne prekračuje

materiálne limity nevyhnutného času trvania väzby v rozpore s § 76 ods. 1 in fine Trestného

poriadku.

b) Sťažovateľ ďalej namieta absenciu dostatočného odôvodnenia uznesenia o vzatí

do väzby, keďže tam nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti o jeho profile, ale ani

o spôsobe jeho predchádzajúceho života. Vzhľadom na zrušenie právoplatného

odsudzujúceho rozsudku neobstojí ani odkaz na údajnú kriminálnu minulosť sťažovateľa.

Uznesenie považuje za absolútne nepreskúmateľné pre absolútnu absenciu odôvodnenia

tvrdenej dôvodnej obavy, podľa ktorej sťažovateľ po siedmich rokoch bude pokračovať

v trestnej činnosti.

O nedôvodnosti väzobného stíhania svedčia aj argumenty a podania orgánov

prokuratúry a ministerky, keďže žiaden z nich nenavrhoval opätovné vzatie sťažovateľa

do väzby po siedmich rokoch výkonu trestu odňatia slobody, ktorý sa mu má skončiť

28. apríla 2013, teda necelých šesť mesiacov po rozhodnutiach najvyššieho súdu.

c) Nemožno súhlasiť ani s tou časťou výroku uznesenia, ktorou bolo určené miesto

výkonu väzby v Ústave na výkon väzby Ž. (ďalej len „ústav na výkon väzby“), a to

z dôvodu, že stíhaný skutok marenia a poškodzovania cudzej veci sa mal stať na škodu

majetku štátu v rámci ústavu na výkon väzby. Sťažovateľ by nemal vykonávať väzbu

u poškodeného.

d) Počas verejného zasadnutia musel sedieť priamo pred senátom, hoci jeho

obhajkyňa bola usadená po ľavej strane od senátu. Tým mu bol úplne znemožnený kontakt

s advokátkou a nemohol využiť jej právnu pomoc, resp. promptne reagovať na procesný

postup najvyššieho súdu. Vzniknutú situáciu ani nemal ako konzultovať s obhajkyňou,

keďže hneď po jeho vstupe do pojednávacej miestnosti bolo verejné zasadnutie otvorené

a slovo dostal až na záver, a to bez toho, aby z dovtedajšieho priebehu verejného zasadnutia

mohol predvídať, že sa bude rozhodovať aj o jeho väzbe. Nebol ani informovaný najvyšším

súdom o všetkých procesných právach v dovolacom konaní. Zanedbanie poučovacej

povinnosti zavinilo, že nemohol účinne realizovať svoje procesné práva, a to najmä

vo vzťahu voči nepredvídateľnej väzbe a v tejto súvislosti sa k dôvodom väzby vyjadriť.

e) Sťažovateľ namieta tiež nedoručenie vyjadrenia Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pred verejným zasadnutím, a to

pre prípad, že také vyjadrenie bolo vôbec podané.

1.2 Sťažovateľ žiada vydať tento nález (časti, ktoré po čiastočnom odmietnutí

sťažnosti zostali nepodstatné, boli vynechané):

„1. Základné právo sťažovateľa... na (osobnú) slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 1 písm. a), c)... 3, 4 dohovoru... bolo (i) bolo protiústavným postupom ako iným

zásahom a protiústavným uznesením najvyššieho súdu SR č. zo dňa

3. 10. 2012... porušené (boli).

2. Právoplatné protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa

3. 10. 2012 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa nevracia späť; súčasne sa sťažovateľ

prepúšťa z väzby na slobodu.

...

4. Najvyššiemu súdu SR sa v konaní pod č. právoplatnosťou

(doručením) tohto nálezu zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených základných

práv a slobôd sťažovateľa.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 €

ako nemajetková, morálna a majetková ujma za porušenie hmotných práv na súkromie,

na ochranu zdravia, na ochranu osobných údajov, na osobnú slobodu a bezpečnosť

sťažovateľa, ktoré sa solidárne zaväzuje vyplatiť k rukám sťažovateľa Najvyšší súd SR

a Okresný súd Žilina právoplatnosťou tohto nálezu.

6. Najvyšší súd SR... sa... zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu

a sťažovateľa, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

1.3 Z ďalších podaní sťažovateľa z 5. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu

18. decembra 2012 a z 15. februára 2013 doručeného elektronicky toho istého dňa

nevyplývajú žiadne ďalšie relevantné argumenty.

2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -1 z 22. januára 2013, ako

aj z pripojeného stanoviska predsedu senátu najvyššieho súdu z 21. januára 2013 (obe

doručené ústavnému súdu 28. januára 2013) vyplýva, že sťažnostné námietky nepovažujú za

opodstatnené a dôvodné. Najvyšší súd po zrušení rozsudku okresného súdu bol v zmysle

ustanovenia povinný rozhodnúť o väzbe sťažovateľa.

Keďže najvyšší súd považoval vzhľadom na výšku trestu, ktorý mu hrozil opätovným

rozhodnutím okresného súdu, t. j. sedem rokov a osem mesiacov, ako i na skutočnosť, že

sťažovateľ už bol trestne stíhaný, za potrebné v období od rozhodnutia o zrušení rozsudku

do opätovného rozhodnutia okresného súdu ponechať sťažovateľa vo väzbe, vzal ho

uznesením z 3. októbra 2012 do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1

písm. c) . Pritom uviedol, že sa pri rozhodovaní spravoval ustanovením

a sťažovateľa vzal do väzby z dôvodov uvedených

v ustanovení , t. j. z dôvodu tzv. preventívnej väzby,

keďže dospel k záveru, že u sťažovateľa vzhľadom na jeho profil osobnosti, spôsob

predchádzajúceho života (ide o viackrát súdne trestaného) a závažnosť trestnej činnosti, pre

ktorú je trestne stíhaný (pokus o útek z ústavu na výkon väzby), existujú okolnosti

zakladajúce dôvodnú obavu, že bude konať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71

ods. 1 písm. c) . Zároveň nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého prokuratúra, ale ani ministerka nenavrhli jeho opätovné vzatie do väzby.

Z dovolania vyplýva, že ministerka okrem iného navrhla, aby najvyšší súd rozhodol aj

o väzbe sťažovateľa. Rovnaký návrh uviedla vo svojom vyjadrení aj obhajkyňa sťažovateľa.

Miesto výkonu väzby bolo určené podľa miesta bydliska sťažovateľa. K porušeniu práv

nedošlo ani usadením sťažovateľa v pojednávacej miestnosti, keďže obhajkyňa bola

v miestnosti prítomná a mohla hájiť jeho práva. Nie je povinnosťou najvyššieho súdu dávať

sťažovateľovi v dovolacom konaní poučovaciu povinnosť. Podľa najvyššieho súdu

sťažovateľ mal aj možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu prokurátora k podanému dovolaniu.

3. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 15. februára 2013 doručenej

ústavnému súdu 19. februára 2013 vyplýva, že táto nesúhlasí s vyjadrením najvyššieho

súdu. Návrh ministerky, ako aj obhajkyne sťažovateľa rozhodnúť o väzbe pramenil

z ustanovenia a nebol jednoznačným návrhom na vzatie do

väzby, ako to interpretuje najvyšší súd. Nemožno súhlasiť so záverom, že profil osobnosti,

spôsob predchádzajúceho života a závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ

stíhaný, bol dostatočný na vzatie do väzby podľa .

Pri tzv. preventívnej väzbe musí byť preukázaná dôvodná obava, že obvinený bude

pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný

čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Ani z jedného z argumentov použitých

najvyšším súdom však takáto dôvodná obava nevyplýva. Bolo potrebné zaoberať sa zároveň

aj otázkou, či v prípade vzatia sťažovateľa do väzby nebudú prekročené zákonné lehoty

trvania väzby. Sťažovateľ mal byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. Ďalej poukazuje na

to, že rozsudkom okresného súdu z 12. decembra 2012 bola schválená dohoda o vine

a treste zo 16. decembra 2008 v znení zmeny dohody z 12. decembra 2012. Týmto novým

rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom rozsahu ako v predchádzajúcom

rozsudku, avšak bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Preto už ani neprichádza do

úvahy vrátenie veci ústavným súdom na ďalšie konanie a prepustenie sťažovateľa z väzby

na slobodu. Bod 2 navrhovaného znenia nálezu upravil takto:

„2. Právoplatné protiústavného uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

, zo dňa 3. 10. 2012 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu nevracia späť na

ďalšie konanie a rozhodnutie; súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad.

Vo zvyšku zostáva návrh znenia nálezu nezmenený.“

3.1 Z osobného doplnenia repliky sťažovateľa z 21. apríla 2013 doručeného

ústavnému súdu 23. apríla 2013 vyplýva, že sťažovateľ žiada, aby senát ústavného súdu

konanie prerušil a postúpil plénu ústavného súdu jeho návrh na vyslovenie nesúladu § 380

ods. 1, 2 a 3 s , a 2 a , ako aj s

ods. 1 písm. a) a c), ods. 3 a 4 dohovoru. Ďalej trvá na tom, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je nepreskúmateľné pre absolútnu absenciu skutkových okolností

trestného činu v tomto uznesení.

3.2 Z prípisu právnej zástupkyne sťažovateľa z 22. apríla 2013 doručeného

ústavnému súdu 24. apríla 2013 vyplýva, že navrhuje priznať náhradu trov konania

sťažovateľovi vzniknutých právnym zastúpením v celkovej výške 331,13 €.

II.

4. Na účely prerokovania sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 13. februára 2009, zápisnicou o verejnom zasadnutí senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2012, rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. októbra 2012, jeho uznesením zhodnej spisovej značky

z 3. októbra 2012 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2012.

4.1 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2009 vyplýva, že

ním bola potvrdená dohoda o vine a treste z 3. januára 2009 uzavretá medzi prokurátorom

na jednej strane a obvinenými na strane druhej (sťažovateľom, S. T. a F. M.). Na základe

dohody boli všetci traja uznaní vinnými za to, že od presne nezistenej doby do 7.00 h

2. novembra 2005 v ústave na výkon väzby po predchádzajúcej dohode vytrhli z postele tyč,

ktorou po jej prispôsobení všetci traja striedavo vysekávali otvor do vonkajšej steny cely

s úmyslom utiecť z ústavu, k tomuto rovnako použili i časti okna, poškodili dva

podhlavníky, dva matrace, povlak na podhlavník, povlak na prikrývku, posteľnú plachtu,

uterák a oblečenie, pričom 2. novembra 2005 asi o 4.30 h bol v stene cely smerujúcej

do dvora vytvorený otvor o rozmeroch 40x50 cm a do tohto otvoru sa vsunul F. M., ktorého

však vyrušilo nákladné motorové vozidlo zn. Avia, ktoré v tom čase prichádzalo na dvor,

a útek znemožnili príslušníci ústavu na výkon väzby. Poškodením cely a jej zariadenia, ako

aj výstrojných súčiastok vznikla škoda vo výške 10 925,70 Sk. Boli tým spáchané trestné

činy marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

a poškodzovania cudzej veci podľa . Sťažovateľovi bol

uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov, pričom

zároveň bol zrušený výrok o treste odňatia slobody vo výmere 7 rokov, ktorý mu bol

uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. v spojení s uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 11. júla 2006.

4.2 Zo zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. októbra 2012 okrem iného vyplýva, že sťažovateľ bol osobne prítomný a rovnako aj

jeho obhajkyňa Mgr. Ľ. V. Po konštatovaní predsedu senátu o zachovaní päťdňovej lehoty

na prípravu verejného zasadnutia člen senátu podal správu o stave veci a oboznámil

podstatný obsah doterajšieho konania. V rámci konečných návrhov zástupkyňa Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky uviedla, že trvá na podanom dovolaní a navrhuje mu

vyhovieť. Zástupkyňa generálnej prokuratúry uviedla, že navrhuje, aby najvyšší súd

vyhovel dovolaniu v celom rozsahu. Obhajkyňa sťažovateľa uviedla, že navrhuje, aby

najvyšší súd vyhovel dovolaniu v celom rozsahu. Sťažovateľ uviedol, že sa pridržiava

návrhu svojej obhajkyne a navrhuje, aby najvyšší súd vyhovel dovolaniu v celom rozsahu.

Potom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo dovolaniu vyhovené, a následne bez

akéhokoľvek ďalšieho výsluchu sťažovateľa došlo k vyhláseniu uznesenia s týmto

výrokom: „Podľa z dôvodu uvedeného v

sa obvinený J. Š., bytom K., t. č. v ÚVTOS Ž., berie do väzby. Väzba začína dňom

3. 10. 2012 o 13.45 hod a vykoná sa v Ústave na výkon väzby v Ž.“

4.3 Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2012 vyplýva, že

ním bolo vyslovené, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2009

bol porušený zákon z dôvodu v ustanovení

ods. 2 v neprospech sťažovateľa s tým, že sa rozsudok okresného súdu

vo vzťahu k sťažovateľovi zrušuje a okresnému súdu sa prikazuje, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu procesný postup

samosudkyne okresného súdu, výsledkom ktorého bol rozsudok, ktorým bol sťažovateľovi

uložený súhrnný trest odňatia slobody, hoci skorší trest bol uložený v konaní pred senátom,

treba hodnotiť ako nezákonný postup. Sťažovateľ tým, že okresný súd nerozhodoval

v senáte, bol odňatý zákonnému sudcovi, a teda nebol odsúdený v regulárnom procese.

Znamená to zároveň aj porušenie práva sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom.

Najvyšší súd nerozhodol o prerušení výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa, keďže

konštatované porušenie zákona má formálno-procesný charakter a rozsudok okresného súdu

sa inak javí ako vecne správny. Okrem toho prihliadol aj na výšku trestu odňatia slobody,

uloženie ktorého sťažovateľovi v novom konaní hrozí s prihliadnutím aj na dosiaľ odpykanú

časť trestu.

4.4 Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 3. októbra 2012 vyplýva,

že ním bol sťažovateľ podľa vzatý do väzby z dôvodu

uvedeného v s tým, že väzba sa začína 3. októbra

2012 o 13.45 h a bude sa vykonávať v ústave na výkon väzby. Podľa názoru najvyššieho

súdu existujú okolnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude konať spôsobom

predpokladaným v ustanovení , podľa ktorého

obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného

činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo

ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobné dôvody spočívajú

jednak v profile osoby sťažovateľa, v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe

a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.

4.5 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2012 vyplýva,

že ním bola potvrdená dohoda o vine a treste zo 16. decembra 2008 v znení zmeny

z 12. decembra 2012, ktorá bola uzatvorená medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry

Žilina a sťažovateľom. Na základe dohody bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom

rozsahu ako v skoršom zrušenom rozsudku z 13. februára 2009, avšak na rozdiel od tohto sa

tentoraz upustilo od uloženia súhrnného trestu, pretože trest uložený skorším rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 2. marca 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 11. júla 2006 vo výmere sedem rokov je dostatočný.

Rozsudok sa stal právoplatným 12. decembra 2012.

5. Podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ 12. decembra 2012 prepustený

na slobodu.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

7. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:

zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

7.1 V prerokúvanej veci bol sťažovateľ vzatý do preventívnej väzby podľa

ustanovení a nasl. , teda v rámci trestného konania pre dôvodné

podozrenie z trestného činu, za ktorý mal byť sťažovateľ po zrušení rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 13. februára 2009 opätovne súdený. Takéto obmedzenie

osobnej slobody ratione materiae spadá pod úpravu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov.

Kmec, J. In: Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 484). Ku vzatiu do väzby však došlo až po

zrušení rozsudku súdu, na základe ktorého sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody,

počas ktorého bolo obmedzenie jeho osobnej slobody založené na písmene a) toho istého

odseku. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak malo za následok zmenu dôvodu

obmedzenia osobnej slobody; zároveň išlo o súdne rozhodnutie, ktorého účelom bolo

založiť zákonný základ obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, nie preskúmať zákonnosť

jeho trvania. V dôsledku toho sa na konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu o väzbe

sťažovateľa vzťahovali predovšetkým požiadavky čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktoré však tvoria

organickú jednotu s požiadavkami samotného čl. 5 ods. 1 písm. c).

7.2 Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody

môže dôjsť jedine postupom ustanoveným zákonom. Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej

slobody“ judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vykladá v prvom

rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. novembra

2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47 a 48). Podobne ústavný súd

vo svojej judikatúre k a 5 zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou ochrany

poskytovanej citovanými ustanoveniami je aj príslušná zákonná úprava upravujúca

predpoklady vzatia do väzby, ako aj postup pri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri

ďalších rozhodnutiach o väzbe (porov. , ). Zároveň však táto

judikatúra zdôrazňuje, že nie každé porušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením

čl. 5 ods. 1 dohovoru. Naopak, pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré

možno posudzovať ako „hrubú alebo zjavnú nesprávnosť (vadu)“. Tento pojem nie je

možné presne definovať, ale v závislosti na okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie

právomoci, nevypočutie osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená, neuvedenie

dôvodov obmedzenia osobnej slobody alebo zlomyseľnosť (v zmysle nedostatku

dobromyseľnosti) na strane vnútroštátnych orgánov (porov. napr. rozsudok z 31. mája 2011,

Chodorkovskij proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04, ods. 157). To, samozrejme, neznamená, že

by inú nezákonnosť v postupe vnútroštátnych orgánov nebolo možné zohľadniť pri skúmaní

porušenia čl. 5 ods. 3 alebo 4 dohovoru.

7.3 Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru potom podľa judikatúry ESĽP

umožňuje obmedzenie osobnej slobody okrem iného aj pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu. Podľa judikatúry ESĽP (porov. zhrnutie napr. v rozsudku

z 21. decembra 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť č. 35377/05, ods. 112 a 113 a tam

citovaná prejudikatúra) „dôvodnosť“ podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo

informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla

trestný čin spáchať. Takouto skutočnosťou môže byť okrem iného aj priznanie podozrivého

[porov. napr. rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. septembra 1995, K. L.

proti Fínsku, sťažnosť č. 2581/93, časť „Právo“ („The Law“), bod 1].

7.4 Článok 5 ods. 3 dohovoru podľa judikatúry ESĽP okrem iného vyžaduje, aby

väzba obvineného bola – popri dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu, ktoré je

condicio sine qua non obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru –

založená na relevantných a dostatočných dôvodoch verejného záujmu, medzi ktoré môže

patriť aj zabránenie v páchaní ďalších trestných činov. To si od vnútroštátnych súdnych

orgánov vyžaduje, aby, vychádzajúc z prezumpcie neviny, preskúmali všetky okolnosti

svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov, ktoré opodstatnia odchýlku od

pravidla rešpektovania osobnej slobody podľa čl. 5, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach

(porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006, McKay proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Argumenty za prepustenie a proti nemu nesmú byť

„všeobecné a abstraktné“, ale musia odkazovať na špecifické skutočnosti a osobné pomery

danej osoby, ktoré odôvodnia jej väzbu (porov. rozsudok z 12. decembra 1991, Clooth proti

Belgicku, sťažnosť č. 12817/87, ods. 44, zhodne aj ). Osobitne preventívna

väzba nemôže byť považovaná za prostriedok všeobecnej prevencie, ale musí smerovať

k zabráneniu spáchania určitého konkrétneho trestného činu (porov. rozsudok

zo 6. novembra 1980, Guzzardi proti Taliansku, sťažnosť č. 7367/76, ods. 102). Európsky

súd pre ľudské práva napríklad považoval za porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prípad, keď

súdne rozhodnutia o preventívnej väzbe boli odôvodnené krátkou štandardnou formuláciou,

že obvinený bol v minulosti odsúdený, nemá stále bydlisko, prácu ani rodinu a že by mohol

spáchať ďalšie trestné činy (pozri rozsudok z 15. februára 2005, Sulaoja proti Estónsku,

sťažnosť č. 55939/00, ods. 64).

Z procedurálneho hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru vyžaduje, aby bol ten, o čej osobnej

slobode sa rozhoduje, predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu. Sudca alebo iná

úradná osoba ho musí vypočuť a preskúmať, či väzba (obmedzenie osobnej slobody) je

oprávnená alebo nie (porov. napr. rozsudok zo 4. októbra 2005, Sarban proti Moldavsku,

sťažnosť č. 3456/05, ods. 109). Ako už bolo uvedené, môže jeho nevypočutie založiť

arbitrárnosť obmedzenia jeho osobnej slobody. Pokiaľ je prvým úkonom obmedzenia

osobnej slobody súdne rozhodnutie, ktorým sa zároveň nariaďuje väzba, je podľa názoru

ústavného súdu súčasťou práva na vypočutie aj právo na informáciu o tom, že sa vôbec

pristúpi k rozhodovaniu o väzbe a na oboznámenie so skutočnosťami, na ktorých súd hodlá

svoje rozhodnutie o väzbe založiť. Inak sa totiž osoba, ktorá má byť vzatá do väzby,

nemôže k otázke svojho vzatia do väzby zmysluplne vyjadriť.

8. Vychádzajúc z týchto všeobecných východísk, pristúpil ústavný súd k posúdeniu

jednotlivých sťažnostných námietok v rozsahu, v akom boli prijaté na ďalšie konanie

(porov. s. 3 a nasl. tohto nálezu).

K bodu a) a b)

9. Najvyšší súd o väzbe sťažovateľa rozhodoval podľa ustanovenia § 380 ods. 2

, ktoré predpokladá obligatórne rozhodnutie o väzbe po zrušení

rozsudku, na základe ktorého si obvinený (odsúdený) odpykáva trest odňatia slobody.

Citované ustanovenie však nenúti najvyšší súd, aby obvineného do väzby vzal (neupravuje

teda prípad obligatórnej väzby). Najvyšší súd tak môže obvineného do väzby nevziať alebo

vziať, ak sú tu konkrétne dôvody väzby podľa (porov.

Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. . Stručný komentár. Bratislava : IURA

EDITION, 2006, s. 871). Napadnuté uznesenie teda nemožno považovať za úplne

svojvoľné, keďže citované ustanovenie dáva najvyššiemu súdu

právomoc vziať obvineného do väzby.

Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým vzal obvineného do väzby podľa § 380 ods. 2

, je podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím o väzbe v zmysle

ods. 1 písm. a) , keďže zo žiadneho jeho ustanovenia nevyplýva, že by

sa pri rozhodovaní najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o väzbe nemala použiť

všeobecná úprava väzby v až (pozri napr. aj ).

Z ustanovenia druhej vety ale vyplýva, že návrh prokurátora

je potrebný len v prípravnom konaní pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie.

V ostatných prípadoch, kedy o väzbe rozhoduje „súd“ (t. j. v zmysle § 10 ods. 4 Trestného

poriadku aj najvyšší súd), teda mimo prípravného konania, návrh prokurátora nie je

potrebný. Ani z ustanovenia nemožno – na rozdiel od

odseku 1 tohto paragrafu, ktorý vyžaduje návrh ministra spravodlivosti alebo generálneho

prokurátora – vyvodiť, že by dovolací súd mal o väzbe rozhodovať len na návrh niektorej

zo strán. Taktiež z ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 alebo 4 dohovoru nemožno

vyvodiť požiadavku, aby sa o väzbe rozhodovalo len na návrh prokurátora, resp. inej osoby

odlišnej od súdu. Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru ústavného súdu dôvodná ani

druhá námietka sťažovateľa, že nebol podaný návrh na jeho vzatie do väzby, keďže takáto

námietka – aj keby bola pravdivá – by nemala žiadnu relevanciu vo vzťahu k zákonnosti

postupu najvyššieho súdu. V dôsledku toho nie je potrebné skúmať správnosť tvrdenia

najvyššieho súdu v jeho vyjadrení, či možno návrh „aby... podľa

rozhodol o väzbe obvineného“ urobený ministerkou spravodlivosti v dovolaní (na s. 5)

interpretovať ako návrh „aby bol obvinený vzatý do väzby“.

10. Ďalšou námietkou sťažovateľa je, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

nebol vôbec daný, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

v tomto smere bolo celkom nedostačujúce a nekonkrétne. Ide teda v skutočnosti o dve

samostatné námietky, ktoré treba preskúmať samostatne.

10.1 Náležitosti odôvodnenia uznesenia o väzbe upravuje ustanovenie § 72 ods. 2

druhej vety , podľa ktorého sa uznesenie o vzatí do väzby musí

odôvodniť aj skutkovými okolnosťami, o ktoré sa výrok opiera, čo znamená opísanie

konania, skutočností alebo okolností, z ktorých súd, resp. sudca pre prípravné konanie

dospel k záveru, že je daný niektorý z väzobných dôvodov. V súlade s už citovanou

judikatúrou ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru je pritom nevyhnutné, aby tento opis nebol

všeobecný alebo abstraktný, ale aby šlo o konkrétne konania, skutočnosti či okolnosti

v určitom čase s určitým obsahom. Musí teda ísť o opis tých „konkrétnych skutočností“,

ktorých existencia v zmysle predvetia reálne odôvodňuje

existenciu niektorého väzobného dôvodu. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že toto uznesenie uvedeným požiadavkám

nevyhovuje. Jeho skutočné odôvodnenie sa totiž vyčerpáva v jedinej vete: „Konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce väzobné dôvody spočívajú jednak v profile osoby sťažovateľa,

v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe a závažnosti trestnej činnosti, pre

ktorú je trestne stíhaný.“

V ustanovení sú obsiahnuté tri relatívne

samostatné dôvody preventívnej väzby, na ktorých naplnenie musia byť splnené osobitné

podmienky. Je logické, že predpokladom rizika dokonania trestného činu je, aby sa ešte

pred rozhodnutím súdu obvinený dopustil konania, ktoré možno kvalifikovať aspoň ako

pokus. Predpokladom rizika dokonania pripravovaného alebo vyhrážky trestným činom

vyžaduje už také ukončené konanie, ktoré možno ako takúto prípravu alebo vyhrážku

kvalifikovať. Konečne, záver o riziku pokračovania v trestnej činnosti nevyhnutne

predpokladá už predchádzajúce spáchanie aspoň jedného dokonaného trestného činu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým nie je zrejmé už to, ktorú z týchto

troch možností považoval najvyšší súd v sťažovateľovom prípade za naplnenú, len

vylučovacou metódou možno dospieť k záveru, že ide pravdepodobne o prvú (riziko

pokračovania v páchaní trestnej činnosti). Najvyšší súd však neuvádza, v akej konkrétnej

trestnej činnosti by mal sťažovateľ pokračovať. Ďalej z celého obsahu uznesenia

najvyššieho súdu nie je zrejmé, v čom má spočívať onen profil osoby páchateľa, spôsob

predchádzajúceho života a povaha a závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú bol trestne

stíhaný. Odôvodnenie napadnutého uznesenia, naopak, vykazuje rovnaké nedostatky, aké

vo veci Sulaoja proti Estónsku viedli ESĽP k záveru o porušení práva sťažovateľa

zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu si odôvodnenie

uznesenia, ktorým sa konštatuje existencia prvého dôvodu preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) („... bude pokračovať v trestnej činnosti...“), vyžaduje

zhodnotenie tak povahy i závažnosti trestnej činnosti, ktorú obvinený doteraz (s)páchal, ako

aj tých okolností, ktoré s ohľadom na osobu obvineného, jeho sociálne a rodinné pomery,

prostredie, v ktorom pracuje alebo pohybuje sa, vytvárajú alebo zvyšujú riziko ďalšieho

páchania určitej konkrétnej trestnej činnosti.

Až vo vyjadrení k sťažnosti predseda senátu citovanú jedinú vetu odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu rozviedol tak, že spôsobom predchádzajúceho života mal

najvyšší súd na mysli, že sťažovateľ bol viackrát súdne trestaný, a závažnosť trestnej

činnosti videl v tom, že je stíhaný pre pokus úteku z ústavu na výkon väzby. Odhliadnuc od

toho, že ani takéto doplnenie odôvodnenia podľa ústavného súdu nenapĺňa požiadavku

„konkrétnych skutkových okolností“ vyplývajúcu z § 76 ods. 2 druhej vety Trestného

poriadku, ústavný súd nemôže takéto doplnenie odôvodnenia predsedom senátu akceptovať

ako súčasť odôvodnenia napadnutého uznesenia (porov. ).

10.2 Ústavný súd navyše zistil, že veľmi podobnú stručnú formuláciu odôvodnenia

uznesenia o vzatí do väzby podľa používa najvyšší súd aj

v iných veciach, pokiaľ ide o obvinených, ktorí už boli trestaní (pozri napríklad jeho

rozsudky , , , a uznesenia

, ).

10.3 Na otázku, aký má byť obsahový vzťah medzi trestnou činnosťou (s)páchanou

obvineným pred jeho vzatím do väzby a trestnou činnosťou, ktorej riziko pri ponechaní

obvineného na slobode hrozí, doteraz existujú tri názory: a) pokračujúca trestná činnosť

musí byť zhodnej právnej kvalifikácie ako tá, kvôli ktorej je obvinený stíhaný, b)

pokračujúca trestná činnosť môže byť akejkoľvek povahy (tak napr. Najvyšší súd Českej

socialistickej republiky, Bulletin NS ČSR 4/1984) alebo c) pokračujúca trestná činnosť musí

byť aspoň rovnakej povahy alebo druhu (pozri zhrnutie u Mandáka, V. Předstižná vazba

s přihlédnutím k novele trestního řádu z roku 1995. Bulletin advokacie, roč. 1996, č. 4, s. 15

a nasl.). V slovenskej trestnej procesualistike je – zdá sa – zastávaný prevažne tretí

spomenutý názor (pozri Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. cit. dielo, s. 237). Z uznesenia

najvyššieho súdu nie je možné zistiť, ako ustálil druh alebo povahu trestnej činnosti, ktorej

páchanie zo strany sťažovateľa v prípade jeho ponechania na slobode hrozilo, takže nie je

možné ani zistiť, ktorý z uvedených troch výkladových názorov najvyšší súd zastáva.

Za týchto okolností sa ústavný súd necíti povolaný riešiť túto spornú teoretickú otázku,

keďže ide v prvom rade o výklad podústavného práva, ktorá patrí do právomoci

všeobecných súdov, nie ústavného súdu. Jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

takejto interpretácie s príslušnými referenčnými nadzákonnými normami (konštantná

judikatúra, porov. z posledného obdobia napr. a ). Keďže

v prerokúvanej veci najvyšší súd žiadnu argumentáciu v prospech toho či onoho výkladu

nepredstavil, nie je ani možné skúmať jej ústavnú súladnosť. Ak by však bolo možné

predpokladať, že najvyšší súd vychádzal z uvedeného stanoviska právnej vedy (čomu by

nasvedčovalo aj jeho vyjadrenie k sťažnosti), potom podľa ústavného súdu nie je logicky

úplne zrejmé, ako sa vzatím do väzby zabráni v páchaní trestnej činnosti, ktorá je

realizovateľná práve len v ústavoch na výkon väzby, ústavoch na výkon trestu odňatia

slobody a podobných zariadeniach.

10.4 Možno uzavrieť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím

nedostatočným odôvodnením potreby vzatia sťažovateľa do väzby porušuje ustanovenie

druhej vety , a tým aj práva sťažovateľa zaručené v

ods. 3 dohovoru. Na druhej strane však podľa názoru ústavného súdu táto nezákonnosť

nedosahuje takú intenzitu, aby zakladala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z napadnutého

uznesenia sú totiž zrejmé určité dôvody, na ktorých sa vzatie do väzby zakladá, a akokoľvek

sú tieto dôvody neurčité a nedostatočné, sú – minimálne v abstraktnej rovine – spôsobilé

odôvodniť obmedzenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov. už

citovaný Chodorkovskij proti Rusku, ods. 159 až 161).

K bodu d)

11. Je pravdou, že podľa časti II prílohy č. 7 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov má

obvinený sedieť vedľa obhajcu. Uvedené ustanovenie sa však nevzťahuje na najvyšší súd

(porov. vymedzenie okruhu súdov v § 2 ods. 1 citovanej vyhlášky), ktorý však tieto otázky

neupravil ani vo svojej autonómnej normotvorbe (rokovacom poriadku ani organizačnom

poriadku, porov. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov). V týchto otázkach tak panuje stav akéhosi

„právneho vákua“, ktorý podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za optimálny

a jeho riešenie by sa malo stať predmetom záujmu normotvorných orgánov, najmä

zákonodarcu. Uvedené vynechanie najvyššieho súdu však nemožno preceňovať. Tak či

onak ale platí, že z judikatúry ESĽP k čl. 5 dohovoru nemožno podľa názoru ústavného

súdu vyvodiť právo obvineného sedieť počas rozhodovania o väzbe vedľa obhajcu. Takéto

právo totiž podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutne ani súčasťou záruk trestného konania

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (pozri napr. rozsudok z 30. septembra 2012, Titarenko

proti Ukrajine, sťažnosť č. 31720/02, ods. 92). Sťažovateľ netvrdil, že by sa bol počas

zasadania pokúsil o kontakt so svojou obhajkyňou a že by mu bol tento kontakt opatrením

súdu alebo Zboru väzenskej a justičnej stráže odopretý, alebo že by bola narušená

dôvernosť jeho prípadnej porady s obhajkyňou. Za týchto okolností nemohlo podľa

ústavného súdu dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru

tým, že by nemohol využiť jej právnu pomoc. Možno však uzavrieť, že pre efektívnu

obhajobu vo väzobnom konaní je žiaduca možnosť bezprostredného kontaktu s obhajcom.

12. Ďalšia skupina sťažovateľových námietok sa týka v podstate toho, že pred

vyhlásením uznesenia o jeho vzatí do väzby nebol o tejto možnosti poučený a nemohol sa

k nej vyjadriť. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol

v podstate len toľko, že bolo povinnosťou obhajkyne poučiť sťažovateľa o nutnosti

rozhodnutia o väzbe a že dovolací súd nemá v tomto smere poučovaciu povinnosť. Tieto

názory však podľa ústavného súdu nie sú úplne konzistentné so zákonnou úpravou.

12.1 Ústavný súd už v predošlom texte uviedol a odôvodnil, že rozhodnutie

dovolacieho súdu o väzbe obvineného podľa je

rozhodnutím o väzbe v zmysle a pokiaľ v nie je

uvedené inak, vzťahuje sa naň úprava rozhodovania o väzbe uvedená v § 72 ods. 2. Podľa

uvedeného ustanovenia však v dovolacom konaní platí, že pred rozhodnutím o väzbe musí

byť obvinený vypočutý predsedom senátu, ktorý potom umožní prísediacim alebo sudcom,

prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Bez

výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal,

aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho

výsluch. Ako už ústavný súd uviedol v bode 7.4, právo byť vypočutý v zmysle čl. 5 ods. 3

dohovoru znamená, že obvinený má právo vyjadriť sa k jednotlivým dôvodom väzby

(presnejšie ku skutkovým okolnostiam, ktoré majú zakladať niektorý väzobný dôvod)

a vzniesť argumenty proti existencii takýchto dôvodov, teda proti jeho vzatiu do väzby.

V prípravnom konaní sa o väzbe rozhoduje len na návrh prokurátora [pozri predošlé

písmeno a)], ktorého návrhy a žiadosti sa podľa poslednej vety § 72 ods. 2 Trestného

poriadku musia obvinenému vždy doručiť, takže obvinený si na ich základe môže pripraviť

svoju obranu. Špecifikom rozhodovania o väzbe v dovolacom konaní podľa § 380 ods. 2

je rozhodovanie dovolacieho súdu ex offo. To znamená, že obvinený

(spravidla) nemá predtým, než dovolací súd k takémuto rozhodnutiu pristúpi, možnosť sa

oboznámiť s tým, či vôbec dovolací súd uvažuje o jeho vzatí do väzby a aké dôvody väzby

v prípade obvineného vidí. To však podstatným spôsobom sťažuje prípadnú preventívnu

obranu obvineného pred rozhodnutím dovolacieho súdu o väzbe. Následnú obranu

obvineného zasa sťažuje skutočnosť, že proti takému rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť

( druhá veta ).

12.2 Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že ak o väzbe obvineného

rozhoduje dovolací súd podľa , je pred vzatím obvineného

do väzby povinný zoznámiť obvineného s dôvodmi, ktoré prichádzajú v jeho prípade

do úvahy ako väzobné dôvody, so skutkovými okolnosťami, z ktorých také dôvody

vyplývajú, ako aj dôkaznými prostriedkami, z ktorých boli zistené. Súčasne je dovolací súd

povinný uvážiť, či obvinený mal alebo mohol mať možnosť sa s týmito dôkaznými

prostriedkami počas konania oboznámiť a či mu je alebo môže byť ich obsah známy.

Po zvážení všetkých okolností je dovolací súd v odôvodnených prípadoch povinný

obvinenému, resp. jeho obhajcovi umožniť krátkou cestou do týchto dôkazných

prostriedkov nahliadnuť. Pritom v zásade môže vychádzať z toho, že obvinený, resp. jeho

obhajca má a môže predvídať, že v prípadoch upravených v § 380 ods. 2 Trestného

poriadku dovolací súd môže rozhodovať o väzbe, v dôsledku čoho možno od obvineného,

resp. jeho obhajcu očakávať zodpovedajúcu procesnú aktivitu (nahliadnutie do spisu vopred

a pod.). Od obvineného ani jeho obhajcu však nemožno očakávať, že budú predpokladať aj

dôvody väzby, resp. že sami identifikujú tie skutkové okolnosti, ktoré podľa dovolacieho

súdu môžu zakladať takéto dôvody.

Podľa ústavného súdu pritom nie je podstatná sekvencia (poradie), v akom bude

jednotlivé procesné úkony vykonávať. Nie je teda nevyhnutné, aby toto oboznámenie

a vypočutie obvineného nasledovali až po vyhlásení rozsudku, ktorým bolo vyslovené

porušenie zákona. Ústavný súd si všimol, že prax jednotlivých senátov najvyššieho súdu,

pokiaľ ide o spôsob rozhodovania o väzbe, je rôzna – kým niektoré ponímajú výrok o väzbe

do samotného rozsudku, iné (ako to je aj v prerokúvanej veci) rozhodujú o väzbe

samostatne vyhláseným uznesením. Omnoho podstatnejšie však je, aby bolo obvinenému

postupom dovolacieho súdu skutočne umožnené spoznať dôvody, ktoré majú viesť k jeho

vzatiu do väzby, a účinne vznášať argumenty proti nim. Len taký postup totiž zodpovedá

vo svetle dohovoru a ústavo a dohovorokonformnému

výkladu pojmu „vypočutie obvineného“, ktorý je obsiahnutý v ustanovení § 72 ods. 2

(vo výsledku zhodne aj nález českého ústavného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2009).

12.3 V prerokúvanej veci je zo zápisnice o priebehu verejného zasadania (pozri bod

4.2) zrejmé, že dovolací súd dal po prednese spravodajcu (ktorého podrobnejší obsah

v zápisnici zaznamenaný nie je) priestor stranám len na záverečné návrhy. Zo zápisnice

nevyplýva – a netvrdil to ani najvyšší súd vo svojom vyjadrení – že by bol sťažovateľ pred

vzatím do väzby akokoľvek oboznámený s tým, že dovolací súd o takomto rozhodnutí

uvažuje, s uvažovanými dôvodmi väzby alebo so skutkovými okolnosťami, ktoré ich mali

zakladať. Rovnako nebolo členom senátu, prokurátorovi ani obhajkyni umožnené klásť

sťažovateľovi v tejto súvislosti otázky. Sťažovateľ tak podľa názoru ústavného súdu

v prerokúvanej veci pred vzatím do väzby vôbec nebol vypočutý, hoci to vyžaduje nielen

ustanovenie , ale aj dohovoru. Táto nezákonnosť

v postupe najvyššieho súdu pred vydaním napadnutého uznesenia a konzekventne aj v jeho

napadnutom uznesení je podľa názoru ústavného súdu natoľko závažná, že vzatie

sťažovateľa do väzby treba považovať za nezákonné aj na účely čl. 5 ods. 1 dohovoru.

12.4 Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa

zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru jeho nevypočutím pred rozhodnutím o vzatí do

väzby.

13. Keďže judikatúra ESĽP od seba použiteľnosť a požiadavky podľa čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru striktne neoddeľuje (napr. rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku,

sťažnosť č. 4493/04, ods. 71 a 72), ústavný súd vyslovil zároveň porušenie čl. 5 ods. 4

dohovoru.

14. Možno urobiť záver, že došlo k porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť

sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V dôsledku tohto výroku sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou

sa umiestnenia do ústavu na výkon väzby uvedenou v časti I písm. c) odôvodnenia tohto

nálezu. Možno však len stručne uviesť, že nemožno bez ďalšieho stotožňovať štát ako

„erár“, t. j. ako vlastníka majetku a oprávnený subjekt z nároku na náhradu škody, a štát

(štátne orgány) ako nositeľa verejnej moci (imperia). Činnosť v jednej z týchto zložiek

nemá nevyhnutne vplyv aj na činnosť druhej.

15. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný

súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. októbra 2012, avšak nevrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

pretože sťažovateľ bol medzičasom (12. decembra 2012) už prepustený na slobodu.

Keďže podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ protiprávne vo väzbe od

3. októbra 2012 do 12. decembra 2012, teda dva mesiace a deväť dní, ústavný súd mu

priznal finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 € ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú

vytrpel. Vychádzal pritom z okolností prípadu, z nastalého následku a princípu

spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu). Priznanú sumu je najvyšší súd povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

16. Nebolo možné vyhovieť sťažnosti vo vzťahu k ďalším požiadavkám sťažovateľa

(bod 6 výroku nálezu).

16.1 Ako nadbytočná sa javí požiadavka, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu

pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa, pretože uznesenie najvyššieho súdu

ústavný súd zrušil a žiadne ďalšie konanie vo veci väzby sťažovateľa na najvyššom súde už

neprichádza do úvahy.

16.2 Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 100 000 €, táto jeho požiadavka je v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu 4 000 €

nedôvodná, a to na základe úvahy už uvedenej k bodu 3 výroku nálezu.

IV.

17. Ustanovenej advokátke sťažovateľa vznikol nárok na odmenu za tri úkony

právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania v roku 2012 vo výške 127,16 €

a za repliku na vyjadrenie najvyššieho súdu v roku 2013 vo výške 130,16 € (§ 11 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov), spolu s paušálnou náhradou

výdavkov (režijný paušál) vo výške 7,63 € a 7,81 €, ako aj s daňou z pridanej hodnoty

vo výške 20 % zo sumy 272,76 €, t. j. v sume 54,55 €. Celkovo má advokátka nárok

na sumu 327,31 € od Kancelárie ústavného súdu, ktorej ju zasa uhradí najvyšší súd (body 4

a 5 nálezu).

18. Ústavný súd prijal tento nález na neverejnom zasadnutí po tom, čo so súhlasom

oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

19. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

20. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013