Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 597/2012
PDF · 363.31 KB
No categories available
II. ÚS 597/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané
porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012 a takto
rozhodol:
1 . Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012
p o r u š i l právo J. Š. na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2 . Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 49/2012
z 3. októbra 2012 z r u š u j e .
3 . J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4 . Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia J. Š. v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden
centov) advokátke Mgr. Ľ. V., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
5 . Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden centov) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky ... do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
6 . Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 597/2012-16 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., K.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané porušenie
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012.
1.1 Zo sťažnosti a z jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 30. novembra 2012
vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012
na základe dovolania ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerka“) bol zrušený vo vzťahu voči sťažovateľovi rozsudok Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009, pričom bolo okresnému
súdu prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Ďalším
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 (vyhláseným
bezprostredne po vyhlásení uvedeného rozsudku) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil relatívne široký rozsah námietok, z ktorých
boli na ďalšie konanie prijaté tieto:
a) Podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu o vzatí do väzby je
absolútne svojvoľné a protiústavné a znamená porušenie označených článkov Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), dohovoru a Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach. Dôvodnosť väzby vyplýva z jedinej vety uznesenia,
ktorá je založená na fiktívnych a ničím nepodložených hypotézach v extrémnom rozpore
so skutkovým a právnym stavom vyplývajúcim zo spisu. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil
dĺžku nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody. Nevzal do úvahy, že sťažovateľ viac
ako sedem rokov nepáchal žiadnu trestnú činnosť. Terajšia väzba sťažovateľa v spojení
s dosiaľ nezákonne vykonaným trestom odňatia slobody už prekračuje, porušuje a obchádza
zákaz reformationis in peius podľa § 391 ods. 2 Trestného poriadku. Súčasne prekračuje
materiálne limity nevyhnutného času trvania väzby v rozpore s § 76 ods. 1 in fine Trestného
poriadku.
b) Sťažovateľ ďalej namieta absenciu dostatočného odôvodnenia uznesenia o vzatí
do väzby, keďže tam nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti o jeho profile, ale ani
o spôsobe jeho predchádzajúceho života. Vzhľadom na zrušenie právoplatného
odsudzujúceho rozsudku neobstojí ani odkaz na údajnú kriminálnu minulosť sťažovateľa.
Uznesenie považuje za absolútne nepreskúmateľné pre absolútnu absenciu odôvodnenia
tvrdenej dôvodnej obavy, podľa ktorej sťažovateľ po siedmich rokoch bude pokračovať
v trestnej činnosti.
O nedôvodnosti väzobného stíhania svedčia aj argumenty a podania orgánov
prokuratúry a ministerky, keďže žiaden z nich nenavrhoval opätovné vzatie sťažovateľa
do väzby po siedmich rokoch výkonu trestu odňatia slobody, ktorý sa mu má skončiť
28. apríla 2013, teda necelých šesť mesiacov po rozhodnutiach najvyššieho súdu.
c) Nemožno súhlasiť ani s tou časťou výroku uznesenia, ktorou bolo určené miesto
výkonu väzby v Ústave na výkon väzby Ž. (ďalej len „ústav na výkon väzby“), a to
z dôvodu, že stíhaný skutok marenia a poškodzovania cudzej veci sa mal stať na škodu
majetku štátu v rámci ústavu na výkon väzby. Sťažovateľ by nemal vykonávať väzbu
u poškodeného.
d) Počas verejného zasadnutia musel sedieť priamo pred senátom, hoci jeho
obhajkyňa bola usadená po ľavej strane od senátu. Tým mu bol úplne znemožnený kontakt
s advokátkou a nemohol využiť jej právnu pomoc, resp. promptne reagovať na procesný
postup najvyššieho súdu. Vzniknutú situáciu ani nemal ako konzultovať s obhajkyňou,
keďže hneď po jeho vstupe do pojednávacej miestnosti bolo verejné zasadnutie otvorené
a slovo dostal až na záver, a to bez toho, aby z dovtedajšieho priebehu verejného zasadnutia
mohol predvídať, že sa bude rozhodovať aj o jeho väzbe. Nebol ani informovaný najvyšším
súdom o všetkých procesných právach v dovolacom konaní. Zanedbanie poučovacej
povinnosti zavinilo, že nemohol účinne realizovať svoje procesné práva, a to najmä
vo vzťahu voči nepredvídateľnej väzbe a v tejto súvislosti sa k dôvodom väzby vyjadriť.
e) Sťažovateľ namieta tiež nedoručenie vyjadrenia Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pred verejným zasadnutím, a to
pre prípad, že také vyjadrenie bolo vôbec podané.
1.2 Sťažovateľ žiada vydať tento nález (časti, ktoré po čiastočnom odmietnutí
sťažnosti zostali nepodstatné, boli vynechané):
„1. Základné právo sťažovateľa... na (osobnú) slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 písm. a), c)... 3, 4 dohovoru... bolo (i) bolo protiústavným postupom ako iným
zásahom a protiústavným uznesením najvyššieho súdu SR č. 1 Tdo 49/2012 zo dňa
3. 10. 2012... porušené (boli).
2. Právoplatné protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Tdo 49/2012 zo dňa
3. 10. 2012 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa nevracia späť; súčasne sa sťažovateľ
prepúšťa z väzby na slobodu.
...
4. Najvyššiemu súdu SR sa v konaní pod č. 1 Tdo 49/2012 právoplatnosťou
(doručením) tohto nálezu zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených základných
práv a slobôd sťažovateľa.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 €
ako nemajetková, morálna a majetková ujma za porušenie hmotných práv na súkromie,
na ochranu zdravia, na ochranu osobných údajov, na osobnú slobodu a bezpečnosť
sťažovateľa, ktoré sa solidárne zaväzuje vyplatiť k rukám sťažovateľa Najvyšší súd SR
a Okresný súd Žilina právoplatnosťou tohto nálezu.
6. Najvyšší súd SR... sa... zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu
a sťažovateľa, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
1.3 Z ďalších podaní sťažovateľa z 5. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu
18. decembra 2012 a z 15. februára 2013 doručeného elektronicky toho istého dňa
nevyplývajú žiadne ďalšie relevantné argumenty.
2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-1 z 22. januára 2013, ako
aj z pripojeného stanoviska predsedu senátu najvyššieho súdu z 21. januára 2013 (obe
doručené ústavnému súdu 28. januára 2013) vyplýva, že sťažnostné námietky nepovažujú za
opodstatnené a dôvodné. Najvyšší súd po zrušení rozsudku okresného súdu bol v zmysle
ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku povinný rozhodnúť o väzbe sťažovateľa.
Keďže najvyšší súd považoval vzhľadom na výšku trestu, ktorý mu hrozil opätovným
rozhodnutím okresného súdu, t. j. sedem rokov a osem mesiacov, ako i na skutočnosť, že
sťažovateľ už bol trestne stíhaný, za potrebné v období od rozhodnutia o zrušení rozsudku
do opätovného rozhodnutia okresného súdu ponechať sťažovateľa vo väzbe, vzal ho
uznesením z 3. októbra 2012 do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Pritom uviedol, že sa pri rozhodovaní spravoval ustanovením
§ 380 ods. 2 Trestného poriadku a sťažovateľa vzal do väzby z dôvodov uvedených
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu tzv. preventívnej väzby,
keďže dospel k záveru, že u sťažovateľa vzhľadom na jeho profil osobnosti, spôsob
predchádzajúceho života (ide o viackrát súdne trestaného) a závažnosť trestnej činnosti, pre
ktorú je trestne stíhaný (pokus o útek z ústavu na výkon väzby), existujú okolnosti
zakladajúce dôvodnú obavu, že bude konať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého prokuratúra, ale ani ministerka nenavrhli jeho opätovné vzatie do väzby.
Z dovolania vyplýva, že ministerka okrem iného navrhla, aby najvyšší súd rozhodol aj
o väzbe sťažovateľa. Rovnaký návrh uviedla vo svojom vyjadrení aj obhajkyňa sťažovateľa.
Miesto výkonu väzby bolo určené podľa miesta bydliska sťažovateľa. K porušeniu práv
nedošlo ani usadením sťažovateľa v pojednávacej miestnosti, keďže obhajkyňa bola
v miestnosti prítomná a mohla hájiť jeho práva. Nie je povinnosťou najvyššieho súdu dávať
sťažovateľovi v dovolacom konaní poučovaciu povinnosť. Podľa najvyššieho súdu
sťažovateľ mal aj možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu prokurátora k podanému dovolaniu.
3. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 15. februára 2013 doručenej
ústavnému súdu 19. februára 2013 vyplýva, že táto nesúhlasí s vyjadrením najvyššieho
súdu. Návrh ministerky, ako aj obhajkyne sťažovateľa rozhodnúť o väzbe pramenil
z ustanovenia § 386 ods. 2 Trestného poriadku a nebol jednoznačným návrhom na vzatie do
väzby, ako to interpretuje najvyšší súd. Nemožno súhlasiť so záverom, že profil osobnosti,
spôsob predchádzajúceho života a závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ
stíhaný, bol dostatočný na vzatie do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Pri tzv. preventívnej väzbe musí byť preukázaná dôvodná obava, že obvinený bude
pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný
čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Ani z jedného z argumentov použitých
najvyšším súdom však takáto dôvodná obava nevyplýva. Bolo potrebné zaoberať sa zároveň
aj otázkou, či v prípade vzatia sťažovateľa do väzby nebudú prekročené zákonné lehoty
trvania väzby. Sťažovateľ mal byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. Ďalej poukazuje na
to, že rozsudkom okresného súdu z 12. decembra 2012 bola schválená dohoda o vine
a treste zo 16. decembra 2008 v znení zmeny dohody z 12. decembra 2012. Týmto novým
rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom rozsahu ako v predchádzajúcom
rozsudku, avšak bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Preto už ani neprichádza do
úvahy vrátenie veci ústavným súdom na ďalšie konanie a prepustenie sťažovateľa z väzby
na slobodu. Bod 2 navrhovaného znenia nálezu upravil takto:
„2. Právoplatné protiústavného uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1 Tdo 49/2012, zo dňa 3. 10. 2012 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu nevracia späť na
ďalšie konanie a rozhodnutie; súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.
Vo zvyšku zostáva návrh znenia nálezu nezmenený.“
3.1 Z osobného doplnenia repliky sťažovateľa z 21. apríla 2013 doručeného
ústavnému súdu 23. apríla 2013 vyplýva, že sťažovateľ žiada, aby senát ústavného súdu
konanie prerušil a postúpil plénu ústavného súdu jeho návrh na vyslovenie nesúladu § 380
ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 17 ústavy, ako aj s čl. 5
ods. 1 písm. a) a c), ods. 3 a 4 dohovoru. Ďalej trvá na tom, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je nepreskúmateľné pre absolútnu absenciu skutkových okolností
trestného činu v tomto uznesení.
3.2 Z prípisu právnej zástupkyne sťažovateľa z 22. apríla 2013 doručeného
ústavnému súdu 24. apríla 2013 vyplýva, že navrhuje priznať náhradu trov konania
sťažovateľovi vzniknutých právnym zastúpením v celkovej výške 331,13 €.
II.
4. Na účely prerokovania sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009, zápisnicou o verejnom zasadnutí senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012, rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012, jeho uznesením zhodnej spisovej značky
z 3. októbra 2012 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 163/2012 z 12. decembra 2012.
4.1 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009 vyplýva, že
ním bola potvrdená dohoda o vine a treste z 3. januára 2009 uzavretá medzi prokurátorom
na jednej strane a obvinenými na strane druhej (sťažovateľom, S. T. a F. M.). Na základe
dohody boli všetci traja uznaní vinnými za to, že od presne nezistenej doby do 7.00 h
2. novembra 2005 v ústave na výkon väzby po predchádzajúcej dohode vytrhli z postele tyč,
ktorou po jej prispôsobení všetci traja striedavo vysekávali otvor do vonkajšej steny cely
s úmyslom utiecť z ústavu, k tomuto rovnako použili i časti okna, poškodili dva
podhlavníky, dva matrace, povlak na podhlavník, povlak na prikrývku, posteľnú plachtu,
uterák a oblečenie, pričom 2. novembra 2005 asi o 4.30 h bol v stene cely smerujúcej
do dvora vytvorený otvor o rozmeroch 40x50 cm a do tohto otvoru sa vsunul F. M., ktorého
však vyrušilo nákladné motorové vozidlo zn. Avia, ktoré v tom čase prichádzalo na dvor,
a útek znemožnili príslušníci ústavu na výkon väzby. Poškodením cely a jej zariadenia, ako
aj výstrojných súčiastok vznikla škoda vo výške 10 925,70 Sk. Boli tým spáchané trestné
činy marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
a poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľovi bol
uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov, pričom
zároveň bol zrušený výrok o treste odňatia slobody vo výmere 7 rokov, ktorý mu bol
uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 223/05 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 1 To 152/06 z 11. júla 2006.
4.2 Zo zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012
z 3. októbra 2012 okrem iného vyplýva, že sťažovateľ bol osobne prítomný a rovnako aj
jeho obhajkyňa Mgr. Ľ. V. Po konštatovaní predsedu senátu o zachovaní päťdňovej lehoty
na prípravu verejného zasadnutia člen senátu podal správu o stave veci a oboznámil
podstatný obsah doterajšieho konania. V rámci konečných návrhov zástupkyňa Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky uviedla, že trvá na podanom dovolaní a navrhuje mu
vyhovieť. Zástupkyňa generálnej prokuratúry uviedla, že navrhuje, aby najvyšší súd
vyhovel dovolaniu v celom rozsahu. Obhajkyňa sťažovateľa uviedla, že navrhuje, aby
najvyšší súd vyhovel dovolaniu v celom rozsahu. Sťažovateľ uviedol, že sa pridržiava
návrhu svojej obhajkyne a navrhuje, aby najvyšší súd vyhovel dovolaniu v celom rozsahu.
Potom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo dovolaniu vyhovené, a následne bez
akéhokoľvek ďalšieho výsluchu sťažovateľa došlo k vyhláseniu uznesenia s týmto
výrokom: „Podľa § 380 ods. 2 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
sa obvinený J. Š., bytom K., t. č. v ÚVTOS Ž., berie do väzby. Väzba začína dňom
3. 10. 2012 o 13.45 hod a vykoná sa v Ústave na výkon väzby v Ž.“
4.3 Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 vyplýva, že
ním bolo vyslovené, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009
bol porušený zákon z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v ustanovení § 349
ods. 2 Trestného zákona v neprospech sťažovateľa s tým, že sa rozsudok okresného súdu
vo vzťahu k sťažovateľovi zrušuje a okresnému súdu sa prikazuje, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu procesný postup
samosudkyne okresného súdu, výsledkom ktorého bol rozsudok, ktorým bol sťažovateľovi
uložený súhrnný trest odňatia slobody, hoci skorší trest bol uložený v konaní pred senátom,
treba hodnotiť ako nezákonný postup. Sťažovateľ tým, že okresný súd nerozhodoval
v senáte, bol odňatý zákonnému sudcovi, a teda nebol odsúdený v regulárnom procese.
Znamená to zároveň aj porušenie práva sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom.
Najvyšší súd nerozhodol o prerušení výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa, keďže
konštatované porušenie zákona má formálno-procesný charakter a rozsudok okresného súdu
sa inak javí ako vecne správny. Okrem toho prihliadol aj na výšku trestu odňatia slobody,
uloženie ktorého sťažovateľovi v novom konaní hrozí s prihliadnutím aj na dosiaľ odpykanú
časť trestu.
4.4 Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 vyplýva,
že ním bol sťažovateľ podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba sa začína 3. októbra
2012 o 13.45 h a bude sa vykonávať v ústave na výkon väzby. Podľa názoru najvyššieho
súdu existujú okolnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude konať spôsobom
predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého
obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného
činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo
ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobné dôvody spočívajú
jednak v profile osoby sťažovateľa, v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe
a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.
4.5 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 163/2012 z 12. decembra 2012 vyplýva,
že ním bola potvrdená dohoda o vine a treste zo 16. decembra 2008 v znení zmeny
z 12. decembra 2012, ktorá bola uzatvorená medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry
Žilina a sťažovateľom. Na základe dohody bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom
rozsahu ako v skoršom zrušenom rozsudku z 13. februára 2009, avšak na rozdiel od tohto sa
tentoraz upustilo od uloženia súhrnného trestu, pretože trest uložený skorším rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 vo výmere sedem rokov je dostatočný.
Rozsudok sa stal právoplatným 12. decembra 2012.
5. Podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ 12. decembra 2012 prepustený
na slobodu.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
7. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:
zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný
súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak je to dôvodne
považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho
spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo
inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec
bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
7.1 V prerokúvanej veci bol sťažovateľ vzatý do preventívnej väzby podľa
ustanovení § 71 a nasl. Trestného poriadku, teda v rámci trestného konania pre dôvodné
podozrenie z trestného činu, za ktorý mal byť sťažovateľ po zrušení rozsudku okresného
súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009 opätovne súdený. Takéto obmedzenie
osobnej slobody ratione materiae spadá pod úpravu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov.
Kmec, J. In: Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 484). Ku vzatiu do väzby však došlo až po
zrušení rozsudku súdu, na základe ktorého sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody,
počas ktorého bolo obmedzenie jeho osobnej slobody založené na písmene a) toho istého
odseku. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak malo za následok zmenu dôvodu
obmedzenia osobnej slobody; zároveň išlo o súdne rozhodnutie, ktorého účelom bolo
založiť zákonný základ obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, nie preskúmať zákonnosť
jeho trvania. V dôsledku toho sa na konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu o väzbe
sťažovateľa vzťahovali predovšetkým požiadavky čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktoré však tvoria
organickú jednotu s požiadavkami samotného čl. 5 ods. 1 písm. c).
7.2 Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody
môže dôjsť jedine postupom ustanoveným zákonom. Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej
slobody“ judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vykladá v prvom
rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. novembra
2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47 a 48). Podobne ústavný súd
vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou ochrany
poskytovanej citovanými ustanoveniami je aj príslušná zákonná úprava upravujúca
predpoklady vzatia do väzby, ako aj postup pri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri
ďalších rozhodnutiach o väzbe (porov. I. ÚS 165/02, I. ÚS 67/03). Zároveň však táto
judikatúra zdôrazňuje, že nie každé porušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením
čl. 5 ods. 1 dohovoru. Naopak, pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré
možno posudzovať ako „hrubú alebo zjavnú nesprávnosť (vadu)“. Tento pojem nie je
možné presne definovať, ale v závislosti na okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie
právomoci, nevypočutie osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená, neuvedenie
dôvodov obmedzenia osobnej slobody alebo zlomyseľnosť (v zmysle nedostatku
dobromyseľnosti) na strane vnútroštátnych orgánov (porov. napr. rozsudok z 31. mája 2011,
Chodorkovskij proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04, ods. 157). To, samozrejme, neznamená, že
by inú nezákonnosť v postupe vnútroštátnych orgánov nebolo možné zohľadniť pri skúmaní
porušenia čl. 5 ods. 3 alebo 4 dohovoru.
7.3 Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru potom podľa judikatúry ESĽP
umožňuje obmedzenie osobnej slobody okrem iného aj pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu. Podľa judikatúry ESĽP (porov. zhrnutie napr. v rozsudku
z 21. decembra 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť č. 35377/05, ods. 112 a 113 a tam
citovaná prejudikatúra) „dôvodnosť“ podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo
informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla
trestný čin spáchať. Takouto skutočnosťou môže byť okrem iného aj priznanie podozrivého
[porov. napr. rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. septembra 1995, K. L.
proti Fínsku, sťažnosť č. 2581/93, časť „Právo“ („The Law“), bod 1].
7.4 Článok 5 ods. 3 dohovoru podľa judikatúry ESĽP okrem iného vyžaduje, aby
väzba obvineného bola – popri dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu, ktoré je
condicio sine qua non obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru –
založená na relevantných a dostatočných dôvodoch verejného záujmu, medzi ktoré môže
patriť aj zabránenie v páchaní ďalších trestných činov. To si od vnútroštátnych súdnych
orgánov vyžaduje, aby, vychádzajúc z prezumpcie neviny, preskúmali všetky okolnosti
svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov, ktoré opodstatnia odchýlku od
pravidla rešpektovania osobnej slobody podľa čl. 5, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach
(porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006, McKay proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Argumenty za prepustenie a proti nemu nesmú byť
„všeobecné a abstraktné“, ale musia odkazovať na špecifické skutočnosti a osobné pomery
danej osoby, ktoré odôvodnia jej väzbu (porov. rozsudok z 12. decembra 1991, Clooth proti
Belgicku, sťažnosť č. 12817/87, ods. 44, zhodne aj III. ÚS 38/01). Osobitne preventívna
väzba nemôže byť považovaná za prostriedok všeobecnej prevencie, ale musí smerovať
k zabráneniu spáchania určitého konkrétneho trestného činu (porov. rozsudok
zo 6. novembra 1980, Guzzardi proti Taliansku, sťažnosť č. 7367/76, ods. 102). Európsky
súd pre ľudské práva napríklad považoval za porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prípad, keď
súdne rozhodnutia o preventívnej väzbe boli odôvodnené krátkou štandardnou formuláciou,
že obvinený bol v minulosti odsúdený, nemá stále bydlisko, prácu ani rodinu a že by mohol
spáchať ďalšie trestné činy (pozri rozsudok z 15. februára 2005, Sulaoja proti Estónsku,
sťažnosť č. 55939/00, ods. 64).
Z procedurálneho hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru vyžaduje, aby bol ten, o čej osobnej
slobode sa rozhoduje, predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu. Sudca alebo iná
úradná osoba ho musí vypočuť a preskúmať, či väzba (obmedzenie osobnej slobody) je
oprávnená alebo nie (porov. napr. rozsudok zo 4. októbra 2005, Sarban proti Moldavsku,
sťažnosť č. 3456/05, ods. 109). Ako už bolo uvedené, môže jeho nevypočutie založiť
arbitrárnosť obmedzenia jeho osobnej slobody. Pokiaľ je prvým úkonom obmedzenia
osobnej slobody súdne rozhodnutie, ktorým sa zároveň nariaďuje väzba, je podľa názoru
ústavného súdu súčasťou práva na vypočutie aj právo na informáciu o tom, že sa vôbec
pristúpi k rozhodovaniu o väzbe a na oboznámenie so skutočnosťami, na ktorých súd hodlá
svoje rozhodnutie o väzbe založiť. Inak sa totiž osoba, ktorá má byť vzatá do väzby,
nemôže k otázke svojho vzatia do väzby zmysluplne vyjadriť.
8. Vychádzajúc z týchto všeobecných východísk, pristúpil ústavný súd k posúdeniu
jednotlivých sťažnostných námietok v rozsahu, v akom boli prijaté na ďalšie konanie
(porov. s. 3 a nasl. tohto nálezu).
K bodu a) a b)
9. Najvyšší súd o väzbe sťažovateľa rozhodoval podľa ustanovenia § 380 ods. 2
Trestného poriadku, ktoré predpokladá obligatórne rozhodnutie o väzbe po zrušení
rozsudku, na základe ktorého si obvinený (odsúdený) odpykáva trest odňatia slobody.
Citované ustanovenie však nenúti najvyšší súd, aby obvineného do väzby vzal (neupravuje
teda prípad obligatórnej väzby). Najvyšší súd tak môže obvineného do väzby nevziať alebo
vziať, ak sú tu konkrétne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku (porov.
Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA
EDITION, 2006, s. 871). Napadnuté uznesenie teda nemožno považovať za úplne
svojvoľné, keďže citované ustanovenie Trestného poriadku dáva najvyššiemu súdu
právomoc vziať obvineného do väzby.
Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým vzal obvineného do väzby podľa § 380 ods. 2
Trestného poriadku, je podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím o väzbe v zmysle § 72
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže zo žiadneho jeho ustanovenia nevyplýva, že by
sa pri rozhodovaní najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o väzbe nemala použiť
všeobecná úprava väzby v § 71 až § 84 Trestného poriadku (pozri napr. aj 4 Tdo 8/2012).
Z ustanovenia § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku ale vyplýva, že návrh prokurátora
je potrebný len v prípravnom konaní pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie.
V ostatných prípadoch, kedy o väzbe rozhoduje „súd“ (t. j. v zmysle § 10 ods. 4 Trestného
poriadku aj najvyšší súd), teda mimo prípravného konania, návrh prokurátora nie je
potrebný. Ani z ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku nemožno – na rozdiel od
odseku 1 tohto paragrafu, ktorý vyžaduje návrh ministra spravodlivosti alebo generálneho
prokurátora – vyvodiť, že by dovolací súd mal o väzbe rozhodovať len na návrh niektorej
zo strán. Taktiež z ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 alebo 4 dohovoru nemožno
vyvodiť požiadavku, aby sa o väzbe rozhodovalo len na návrh prokurátora, resp. inej osoby
odlišnej od súdu. Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru ústavného súdu dôvodná ani
druhá námietka sťažovateľa, že nebol podaný návrh na jeho vzatie do väzby, keďže takáto
námietka – aj keby bola pravdivá – by nemala žiadnu relevanciu vo vzťahu k zákonnosti
postupu najvyššieho súdu. V dôsledku toho nie je potrebné skúmať správnosť tvrdenia
najvyššieho súdu v jeho vyjadrení, či možno návrh „aby... podľa § 380 ods. 2 Tr. por.
rozhodol o väzbe obvineného“ urobený ministerkou spravodlivosti v dovolaní (na s. 5)
interpretovať ako návrh „aby bol obvinený vzatý do väzby“.
10. Ďalšou námietkou sťažovateľa je, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku nebol vôbec daný, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu
v tomto smere bolo celkom nedostačujúce a nekonkrétne. Ide teda v skutočnosti o dve
samostatné námietky, ktoré treba preskúmať samostatne.
10.1 Náležitosti odôvodnenia uznesenia o väzbe upravuje ustanovenie § 72 ods. 2
druhej vety Trestného poriadku, podľa ktorého sa uznesenie o vzatí do väzby musí
odôvodniť aj skutkovými okolnosťami, o ktoré sa výrok opiera, čo znamená opísanie
konania, skutočností alebo okolností, z ktorých súd, resp. sudca pre prípravné konanie
dospel k záveru, že je daný niektorý z väzobných dôvodov. V súlade s už citovanou
judikatúrou ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru je pritom nevyhnutné, aby tento opis nebol
všeobecný alebo abstraktný, ale aby šlo o konkrétne konania, skutočnosti či okolnosti
v určitom čase s určitým obsahom. Musí teda ísť o opis tých „konkrétnych skutočností“,
ktorých existencia v zmysle predvetia § 71 ods. 1 Trestného poriadku reálne odôvodňuje
existenciu niektorého väzobného dôvodu. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že toto uznesenie uvedeným požiadavkám
nevyhovuje. Jeho skutočné odôvodnenie sa totiž vyčerpáva v jedinej vete: „Konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce väzobné dôvody spočívajú jednak v profile osoby sťažovateľa,
v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe a závažnosti trestnej činnosti, pre
ktorú je trestne stíhaný.“
V ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú obsiahnuté tri relatívne
samostatné dôvody preventívnej väzby, na ktorých naplnenie musia byť splnené osobitné
podmienky. Je logické, že predpokladom rizika dokonania trestného činu je, aby sa ešte
pred rozhodnutím súdu obvinený dopustil konania, ktoré možno kvalifikovať aspoň ako
pokus. Predpokladom rizika dokonania pripravovaného alebo vyhrážky trestným činom
vyžaduje už také ukončené konanie, ktoré možno ako takúto prípravu alebo vyhrážku
kvalifikovať. Konečne, záver o riziku pokračovania v trestnej činnosti nevyhnutne
predpokladá už predchádzajúce spáchanie aspoň jedného dokonaného trestného činu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým nie je zrejmé už to, ktorú z týchto
troch možností považoval najvyšší súd v sťažovateľovom prípade za naplnenú, len
vylučovacou metódou možno dospieť k záveru, že ide pravdepodobne o prvú (riziko
pokračovania v páchaní trestnej činnosti). Najvyšší súd však neuvádza, v akej konkrétnej
trestnej činnosti by mal sťažovateľ pokračovať. Ďalej z celého obsahu uznesenia
najvyššieho súdu nie je zrejmé, v čom má spočívať onen profil osoby páchateľa, spôsob
predchádzajúceho života a povaha a závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú bol trestne
stíhaný. Odôvodnenie napadnutého uznesenia, naopak, vykazuje rovnaké nedostatky, aké
vo veci Sulaoja proti Estónsku viedli ESĽP k záveru o porušení práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu si odôvodnenie
uznesenia, ktorým sa konštatuje existencia prvého dôvodu preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku („... bude pokračovať v trestnej činnosti...“), vyžaduje
zhodnotenie tak povahy i závažnosti trestnej činnosti, ktorú obvinený doteraz (s)páchal, ako
aj tých okolností, ktoré s ohľadom na osobu obvineného, jeho sociálne a rodinné pomery,
prostredie, v ktorom pracuje alebo pohybuje sa, vytvárajú alebo zvyšujú riziko ďalšieho
páchania určitej konkrétnej trestnej činnosti.
Až vo vyjadrení k sťažnosti predseda senátu citovanú jedinú vetu odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu rozviedol tak, že spôsobom predchádzajúceho života mal
najvyšší súd na mysli, že sťažovateľ bol viackrát súdne trestaný, a závažnosť trestnej
činnosti videl v tom, že je stíhaný pre pokus úteku z ústavu na výkon väzby. Odhliadnuc od
toho, že ani takéto doplnenie odôvodnenia podľa ústavného súdu nenapĺňa požiadavku
„konkrétnych skutkových okolností“ vyplývajúcu z § 76 ods. 2 druhej vety Trestného
poriadku, ústavný súd nemôže takéto doplnenie odôvodnenia predsedom senátu akceptovať
ako súčasť odôvodnenia napadnutého uznesenia (porov. II. ÚS 433/2012).
10.2 Ústavný súd navyše zistil, že veľmi podobnú stručnú formuláciu odôvodnenia
uznesenia o vzatí do väzby podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku používa najvyšší súd aj
v iných veciach, pokiaľ ide o obvinených, ktorí už boli trestaní (pozri napríklad jeho
rozsudky 3 Tdo 78/2012, 3 Tdo 64/2011, 4 Tdo 8/2012, 4 Tdo 5/2012 a uznesenia
2 Tdo 76/2012, 5 Tdo 29/2011).
10.3 Na otázku, aký má byť obsahový vzťah medzi trestnou činnosťou (s)páchanou
obvineným pred jeho vzatím do väzby a trestnou činnosťou, ktorej riziko pri ponechaní
obvineného na slobode hrozí, doteraz existujú tri názory: a) pokračujúca trestná činnosť
musí byť zhodnej právnej kvalifikácie ako tá, kvôli ktorej je obvinený stíhaný, b)
pokračujúca trestná činnosť môže byť akejkoľvek povahy (tak napr. Najvyšší súd Českej
socialistickej republiky, Bulletin NS ČSR 4/1984) alebo c) pokračujúca trestná činnosť musí
byť aspoň rovnakej povahy alebo druhu (pozri zhrnutie u Mandáka, V. Předstižná vazba
s přihlédnutím k novele trestního řádu z roku 1995. Bulletin advokacie, roč. 1996, č. 4, s. 15
a nasl.). V slovenskej trestnej procesualistike je – zdá sa – zastávaný prevažne tretí
spomenutý názor (pozri Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. cit. dielo, s. 237). Z uznesenia
najvyššieho súdu nie je možné zistiť, ako ustálil druh alebo povahu trestnej činnosti, ktorej
páchanie zo strany sťažovateľa v prípade jeho ponechania na slobode hrozilo, takže nie je
možné ani zistiť, ktorý z uvedených troch výkladových názorov najvyšší súd zastáva.
Za týchto okolností sa ústavný súd necíti povolaný riešiť túto spornú teoretickú otázku,
keďže ide v prvom rade o výklad podústavného práva, ktorá patrí do právomoci
všeobecných súdov, nie ústavného súdu. Jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
takejto interpretácie s príslušnými referenčnými nadzákonnými normami (konštantná
judikatúra, porov. z posledného obdobia napr. I. ÚS 297/2012 a IV. ÚS 628/2012). Keďže
v prerokúvanej veci najvyšší súd žiadnu argumentáciu v prospech toho či onoho výkladu
nepredstavil, nie je ani možné skúmať jej ústavnú súladnosť. Ak by však bolo možné
predpokladať, že najvyšší súd vychádzal z uvedeného stanoviska právnej vedy (čomu by
nasvedčovalo aj jeho vyjadrenie k sťažnosti), potom podľa ústavného súdu nie je logicky
úplne zrejmé, ako sa vzatím do väzby zabráni v páchaní trestnej činnosti, ktorá je
realizovateľná práve len v ústavoch na výkon väzby, ústavoch na výkon trestu odňatia
slobody a podobných zariadeniach.
10.4 Možno uzavrieť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím
nedostatočným odôvodnením potreby vzatia sťažovateľa do väzby porušuje ustanovenie
§ 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku, a tým aj práva sťažovateľa zaručené v čl. 5
ods. 3 dohovoru. Na druhej strane však podľa názoru ústavného súdu táto nezákonnosť
nedosahuje takú intenzitu, aby zakladala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z napadnutého
uznesenia sú totiž zrejmé určité dôvody, na ktorých sa vzatie do väzby zakladá, a akokoľvek
sú tieto dôvody neurčité a nedostatočné, sú – minimálne v abstraktnej rovine – spôsobilé
odôvodniť obmedzenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov. už
citovaný Chodorkovskij proti Rusku, ods. 159 až 161).
K bodu d)
11. Je pravdou, že podľa časti II prílohy č. 7 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov má
obvinený sedieť vedľa obhajcu. Uvedené ustanovenie sa však nevzťahuje na najvyšší súd
(porov. vymedzenie okruhu súdov v § 2 ods. 1 citovanej vyhlášky), ktorý však tieto otázky
neupravil ani vo svojej autonómnej normotvorbe (rokovacom poriadku ani organizačnom
poriadku, porov. § 24 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). V týchto otázkach tak panuje stav akéhosi
„právneho vákua“, ktorý podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za optimálny
a jeho riešenie by sa malo stať predmetom záujmu normotvorných orgánov, najmä
zákonodarcu. Uvedené vynechanie najvyššieho súdu však nemožno preceňovať. Tak či
onak ale platí, že z judikatúry ESĽP k čl. 5 dohovoru nemožno podľa názoru ústavného
súdu vyvodiť právo obvineného sedieť počas rozhodovania o väzbe vedľa obhajcu. Takéto
právo totiž podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutne ani súčasťou záruk trestného konania
podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (pozri napr. rozsudok z 30. septembra 2012, Titarenko
proti Ukrajine, sťažnosť č. 31720/02, ods. 92). Sťažovateľ netvrdil, že by sa bol počas
zasadania pokúsil o kontakt so svojou obhajkyňou a že by mu bol tento kontakt opatrením
súdu alebo Zboru väzenskej a justičnej stráže odopretý, alebo že by bola narušená
dôvernosť jeho prípadnej porady s obhajkyňou. Za týchto okolností nemohlo podľa
ústavného súdu dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru
tým, že by nemohol využiť jej právnu pomoc. Možno však uzavrieť, že pre efektívnu
obhajobu vo väzobnom konaní je žiaduca možnosť bezprostredného kontaktu s obhajcom.
12. Ďalšia skupina sťažovateľových námietok sa týka v podstate toho, že pred
vyhlásením uznesenia o jeho vzatí do väzby nebol o tejto možnosti poučený a nemohol sa
k nej vyjadriť. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol
v podstate len toľko, že bolo povinnosťou obhajkyne poučiť sťažovateľa o nutnosti
rozhodnutia o väzbe a že dovolací súd nemá v tomto smere poučovaciu povinnosť. Tieto
názory však podľa ústavného súdu nie sú úplne konzistentné so zákonnou úpravou.
12.1 Ústavný súd už v predošlom texte uviedol a odôvodnil, že rozhodnutie
dovolacieho súdu o väzbe obvineného podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku je
rozhodnutím o väzbe v zmysle § 72 ods. 1 Trestného poriadku a pokiaľ v § 380 nie je
uvedené inak, vzťahuje sa naň úprava rozhodovania o väzbe uvedená v § 72 ods. 2. Podľa
uvedeného ustanovenia však v dovolacom konaní platí, že pred rozhodnutím o väzbe musí
byť obvinený vypočutý predsedom senátu, ktorý potom umožní prísediacim alebo sudcom,
prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Bez
výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal,
aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho
výsluch. Ako už ústavný súd uviedol v bode 7.4, právo byť vypočutý v zmysle čl. 5 ods. 3
dohovoru znamená, že obvinený má právo vyjadriť sa k jednotlivým dôvodom väzby
(presnejšie ku skutkovým okolnostiam, ktoré majú zakladať niektorý väzobný dôvod)
a vzniesť argumenty proti existencii takýchto dôvodov, teda proti jeho vzatiu do väzby.
V prípravnom konaní sa o väzbe rozhoduje len na návrh prokurátora [pozri predošlé
písmeno a)], ktorého návrhy a žiadosti sa podľa poslednej vety § 72 ods. 2 Trestného
poriadku musia obvinenému vždy doručiť, takže obvinený si na ich základe môže pripraviť
svoju obranu. Špecifikom rozhodovania o väzbe v dovolacom konaní podľa § 380 ods. 2
Trestného poriadku je rozhodovanie dovolacieho súdu ex offo. To znamená, že obvinený
(spravidla) nemá predtým, než dovolací súd k takémuto rozhodnutiu pristúpi, možnosť sa
oboznámiť s tým, či vôbec dovolací súd uvažuje o jeho vzatí do väzby a aké dôvody väzby
v prípade obvineného vidí. To však podstatným spôsobom sťažuje prípadnú preventívnu
obranu obvineného pred rozhodnutím dovolacieho súdu o väzbe. Následnú obranu
obvineného zasa sťažuje skutočnosť, že proti takému rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť
(§ 83 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku).
12.2 Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že ak o väzbe obvineného
rozhoduje dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, je pred vzatím obvineného
do väzby povinný zoznámiť obvineného s dôvodmi, ktoré prichádzajú v jeho prípade
do úvahy ako väzobné dôvody, so skutkovými okolnosťami, z ktorých také dôvody
vyplývajú, ako aj dôkaznými prostriedkami, z ktorých boli zistené. Súčasne je dovolací súd
povinný uvážiť, či obvinený mal alebo mohol mať možnosť sa s týmito dôkaznými
prostriedkami počas konania oboznámiť a či mu je alebo môže byť ich obsah známy.
Po zvážení všetkých okolností je dovolací súd v odôvodnených prípadoch povinný
obvinenému, resp. jeho obhajcovi umožniť krátkou cestou do týchto dôkazných
prostriedkov nahliadnuť. Pritom v zásade môže vychádzať z toho, že obvinený, resp. jeho
obhajca má a môže predvídať, že v prípadoch upravených v § 380 ods. 2 Trestného
poriadku dovolací súd môže rozhodovať o väzbe, v dôsledku čoho možno od obvineného,
resp. jeho obhajcu očakávať zodpovedajúcu procesnú aktivitu (nahliadnutie do spisu vopred
a pod.). Od obvineného ani jeho obhajcu však nemožno očakávať, že budú predpokladať aj
dôvody väzby, resp. že sami identifikujú tie skutkové okolnosti, ktoré podľa dovolacieho
súdu môžu zakladať takéto dôvody.
Podľa ústavného súdu pritom nie je podstatná sekvencia (poradie), v akom bude
jednotlivé procesné úkony vykonávať. Nie je teda nevyhnutné, aby toto oboznámenie
a vypočutie obvineného nasledovali až po vyhlásení rozsudku, ktorým bolo vyslovené
porušenie zákona. Ústavný súd si všimol, že prax jednotlivých senátov najvyššieho súdu,
pokiaľ ide o spôsob rozhodovania o väzbe, je rôzna – kým niektoré ponímajú výrok o väzbe
do samotného rozsudku, iné (ako to je aj v prerokúvanej veci) rozhodujú o väzbe
samostatne vyhláseným uznesením. Omnoho podstatnejšie však je, aby bolo obvinenému
postupom dovolacieho súdu skutočne umožnené spoznať dôvody, ktoré majú viesť k jeho
vzatiu do väzby, a účinne vznášať argumenty proti nim. Len taký postup totiž zodpovedá
vo svetle čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 5 ústavy ústavo a dohovorokonformnému
výkladu pojmu „vypočutie obvineného“, ktorý je obsiahnutý v ustanovení § 72 ods. 2
Trestného poriadku (vo výsledku zhodne aj nález českého ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 1681/08 z 24. novembra 2009).
12.3 V prerokúvanej veci je zo zápisnice o priebehu verejného zasadania (pozri bod
4.2) zrejmé, že dovolací súd dal po prednese spravodajcu (ktorého podrobnejší obsah
v zápisnici zaznamenaný nie je) priestor stranám len na záverečné návrhy. Zo zápisnice
nevyplýva – a netvrdil to ani najvyšší súd vo svojom vyjadrení – že by bol sťažovateľ pred
vzatím do väzby akokoľvek oboznámený s tým, že dovolací súd o takomto rozhodnutí
uvažuje, s uvažovanými dôvodmi väzby alebo so skutkovými okolnosťami, ktoré ich mali
zakladať. Rovnako nebolo členom senátu, prokurátorovi ani obhajkyni umožnené klásť
sťažovateľovi v tejto súvislosti otázky. Sťažovateľ tak podľa názoru ústavného súdu
v prerokúvanej veci pred vzatím do väzby vôbec nebol vypočutý, hoci to vyžaduje nielen
ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj čl. 5 ods. 3 dohovoru. Táto nezákonnosť
v postupe najvyššieho súdu pred vydaním napadnutého uznesenia a konzekventne aj v jeho
napadnutom uznesení je podľa názoru ústavného súdu natoľko závažná, že vzatie
sťažovateľa do väzby treba považovať za nezákonné aj na účely čl. 5 ods. 1 dohovoru.
12.4 Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa
zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru jeho nevypočutím pred rozhodnutím o vzatí do
väzby.
13. Keďže judikatúra ESĽP od seba použiteľnosť a požiadavky podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru striktne neoddeľuje (napr. rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku,
sťažnosť č. 4493/04, ods. 71 a 72), ústavný súd vyslovil zároveň porušenie čl. 5 ods. 4
dohovoru.
14. Možno urobiť záver, že došlo k porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť
sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V dôsledku tohto výroku sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou
sa umiestnenia do ústavu na výkon väzby uvedenou v časti I písm. c) odôvodnenia tohto
nálezu. Možno však len stručne uviesť, že nemožno bez ďalšieho stotožňovať štát ako
„erár“, t. j. ako vlastníka majetku a oprávnený subjekt z nároku na náhradu škody, a štát
(štátne orgány) ako nositeľa verejnej moci (imperia). Činnosť v jednej z týchto zložiek
nemá nevyhnutne vplyv aj na činnosť druhej.
15. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný
súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012, avšak nevrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,
pretože sťažovateľ bol medzičasom (12. decembra 2012) už prepustený na slobodu.
Keďže podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ protiprávne vo väzbe od
3. októbra 2012 do 12. decembra 2012, teda dva mesiace a deväť dní, ústavný súd mu
priznal finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 € ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú
vytrpel. Vychádzal pritom z okolností prípadu, z nastalého následku a princípu
spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu). Priznanú sumu je najvyšší súd povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
16. Nebolo možné vyhovieť sťažnosti vo vzťahu k ďalším požiadavkám sťažovateľa
(bod 6 výroku nálezu).
16.1 Ako nadbytočná sa javí požiadavka, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu
pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa, pretože uznesenie najvyššieho súdu
ústavný súd zrušil a žiadne ďalšie konanie vo veci väzby sťažovateľa na najvyššom súde už
neprichádza do úvahy.
16.2 Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 100 000 €, táto jeho požiadavka je v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu 4 000 €
nedôvodná, a to na základe úvahy už uvedenej k bodu 3 výroku nálezu.
IV.
17. Ustanovenej advokátke sťažovateľa vznikol nárok na odmenu za tri úkony
právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania v roku 2012 vo výške 127,16 €
a za repliku na vyjadrenie najvyššieho súdu v roku 2013 vo výške 130,16 € (§ 11 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov), spolu s paušálnou náhradou
výdavkov (režijný paušál) vo výške 7,63 € a 7,81 €, ako aj s daňou z pridanej hodnoty
vo výške 20 % zo sumy 272,76 €, t. j. v sume 54,55 €. Celkovo má advokátka nárok
na sumu 327,31 € od Kancelárie ústavného súdu, ktorej ju zasa uhradí najvyšší súd (body 4
a 5 nálezu).
18. Ústavný súd prijal tento nález na neverejnom zasadnutí po tom, čo so súhlasom
oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2013