Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 297/2012
PDF · 251.25 KB
No categories available
I. ÚS 297/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti J. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. S. T., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
22 D 395/1998 a jeho uznesením z 13. decembra 2011 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 3/2012 a jeho uznesením z 29. februára
2012 takto
rozhodol:
1. Základné práva J. B. na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 CoD 3/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012 p o r u š e n é n e b o l o .
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012
doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. S. T.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 D 395/1998 a
jeho uznesením č. k. 22 D 395/1998-199 z 13. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 3/2012 a jeho uznesením č. k. 14 CoD 3/2012-242 z
29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo J. B... vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4
Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2
Ústavy SR, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na
rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 22D 395/1998-199 zo dňa
13. 12. 2011 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 14CoD
3/2012-242 zo dňa 29. 02. 2012.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 22D 395/1998-199 zo dňa 13. 12.
2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 14CoD 3/2012-242 zo dňa 29. 02.
2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť ňou
napadnutého uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. I. ÚS 297/2012-13 z 13. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky
na ďalšie konanie a jej návrhu na odloženie vykonateľnosti ňou napadnutých uznesení
nevyhovel.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd listom
sp. zn. Spr 3444/2012 zo 16. augusta 2012 a krajský súd listom sp. zn. Spr. 3457/2012
z 31. júla 2012.
Okresný súd vo vyjadrení zo 16. augusta 2012, krajský súd vo vyjadrení z 31. júla
2012, ako aj právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení zo 6. septembra 2012 uviedli, že
netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v dedičskom konaní
po poručiteľke MUDr. E. L., zomrelej 27. marca 1998, vedenom okresným súdom pod sp.
zn. 22 D 395/1998 bolo zistené, že poručiteľka zanechala listinu o vydedení svojej dcéry
MUDr. L. P. vo forme notárskej zápisnice z 9. júla 1996 vyhotovenú notárkou JUDr. T. Š.
(ďalej len „listina o vydedení z 9. júla 1996“) a závet vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N
62/98, Nz 60/98 z 5. marca 1998 vyhotovený notárkou JUDr. T. S. (ďalej len „závet“),
ktorou ustanovila za dedičku celého svojho majetku sťažovateľku.
Dcéra poručiteľky sa žalobou podanou okresnému súdu 24. júla 1998 domáhala voči
sťažovateľke ako žalovanej určenia neexistencie dôvodov jej vydedenia uvedených v listine
o vydedení z 9. júla 1996 a neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej
zápisnice [domáhala sa určenia neplatnosti závetu z dôvodu nespôsobilosti poručiteľky
na právny úkon závetu v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka (pretože konala v duševnej
poruche, ktorá ju činila na tento úkon neschopnou), ako aj z dôvodu nedostatku formálnych
náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol závet spísaný, pozn.].
Okresný súd viedol konanie o žalobe dcéry poručiteľky doručenej 24. júla 1998
pod sp. zn. 15 C 76/1998 a vo veci rozhodol rozsudkom z 24. januára 2011 právoplatným
27. apríla 2011 tak, že žalobe v časti o určenie neexistencie dôvodov vydedenia dcéry
poručiteľky listinou o vydedení z 9. júla 1996 vyhovel a v časti o určenie neplatnosti závetu
z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice žalobu zamietol.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 15 C 76/1998 z 24. januára 2011
v relevantnej časti uviedol:
„Na prejednanie dedičstva po poručiteľovi je príslušný súd podľa miesta jeho
posledného bydliska... Ide o výlučnú príslušnosť súdu na konania podľa § 88 ods. 1,
písm. L, O. s. p.
Pri spornosti v otázke dedičského práva ide o situáciu, keď sa spochybňuje
existencia alebo platnosť dedičského titulu, teda skutkové okolnosti... alebo okolnosti
právne... Od uvedeného sa odvíjajú právne následky spojené s účasťou súdu výlučne
príslušného v konaní o dedičstve a tiež ďalší postup v jeho konaní, pretože konanie o
dedičstve ako nesporové konanie neumožňuje riešiť otázku sporného skutkového stavu,
preto ako dôjde k sporu v skutkových otázkach, zákon ukladá tomuto súdu povinnosť
pokúsiť sa o ich odstránenie a len ak tento postup je neúspešný, súd príslušný na
prejednanie dedičstva odkáže účastníka na podanie určovacej žaloby. Účelom podania
takejto žaloby je posúdenie skutkových aj právnych okolností avšak len v príčinnej súvislosti
so spornými skutočnosťami. (R 34/1976 s. 225, R 19/1989 s. 114) Výlučne príslušným
súdom je v otázke meritórneho prejednania a rozhodnutia sporného skutkového stavu potom
súd podľa § 88 ods. 1, písm. ch, O. s. p. Ani tento súd však v súvislosti s predmetom
prejednávanej veci nie je príslušným súdom ako o veci s ňou súvisiacou posudzovať výlučne
nesporové, t. j. formálne a zákonom predpísané náležitosti notárskej zápisnice..., pretože
ide o nesporové právne náležitosti, ktoré sú vymedzené len súdu výlučne príslušnému na
konanie o dedičstve aj s poukazom k § 89 O. s. p.
V tomto rozsahu preto súd konal len o sporných skutkových okolnostiach medzi
účastníkmi konania, vymedzených navrhovateľkou v návrhu na začatie konania t. j.
spochybnenie dedičského práva odporkyne ako testamentárneho dediča z právneho úkonu –
závetu poručiteľky zo dňa 05. 03. 1998, ktorý právny úkon ho pre duševnú poruchu
poručiteľky robí absolútne neplatným, ako aj spochybnenie existencie zákonných dôvodov
na odňatie dedičského práva navrhovateľky ako neopomenuteľného dediča poručiteľkou
v listine o vydedení zo dňa 09. 07. 1996...“
Po právoplatnom skončení samostatného konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 15 C 76/1998 jeho rozsudkom z 24. januára 2011 okresný súd pokračoval
v dedičskom konaní po poručiteľke vedenom pod sp. zn. 22 D 395/1998.
Dcéra poručiteľky ako jej zákonná dedička podaním doručeným okresnému súdu
2. júna 2011 v dedičskom konaní po poručiteľke vedenom pod sp. zn. 22 D 395/1998
s poukazom na § 175k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) poprela
dedičské právo sťažovateľky ako závetnej dedičky z dôvodu nedostatku formálnych
náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998.
Okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa § 175k ods. 1 OSP vyšetril
podmienky dedičského práva zákonnej a závetnej dedičky posúdením formálnych
náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998,
a o podaní dcéry poručiteľky (doručenom okresnému súdu 2. júna 2011) rozhodol
napadnutým uznesením tak, že vo výrokovej časti svojho uznesenia uviedol: „Súd bude
ďalej konať s MUDr. L. P..., o ktorej sa domnieva, že je dedičkou zo zákona a nebude konať
s J. B. (sťažovateľkou, pozn.)...“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti uviedol:
„V tomto prípade sa teda jedná o nedodržanie formálnych náležitostí závetu
spísaného vo forme notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho
poriadku.
Na základe uvedených dôvodov týkajúcich sa chýbajúcich formálnych náležitostí
notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 písm. e), § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho poriadku
nie je možné považovať predloženú listinu za platnú notársku zápisnicu.
Neplatnosť notárskej zápisnice však nemá vždy za následok aj neplatnosť právneho
úkonu, ktorý listina obsahu, v tomto prípade závetu. Ak pre právny úkon zákon nepredpisuje
formu notárskej zápisnice a listina obsahuje náležitosti, ktoré pre konkrétny právny úkon
listina požaduje, je právny úkon platný.
Závet poručiteľky MUDr. E. L. však nemožno považovať ani za platný závet napísaný
v inej forme v zmysle § 476 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nespĺňa zákonné
náležitosti uvedené v § 476c ods. 1 Občianskeho zákonníka...
Z uvedených dôvodov má súd za to, že závet je neplatný, a preto v konaní
o prejednaní dedičstva po poručiteľke bude konať s dedičkou zo zákona, s dcérou
poručiteľky MUDr. L. P...“
Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, v ktorom okrem
namietania nesprávnych záverov okresného súdu v otázke absencie formálnych náležitostí
notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998, namietala aj
prekážku rozhodnutej veci (res iudicata). Podľa sťažovateľky právoplatný rozsudok
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 76/1998 o zamietnutí žaloby dcéry
poručiteľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného
vo forme notárskej zápisnice, je prekážkou veci rozhodnutej pre opätovné posudzovanie
platnosti tohto závetu z hľadiska splnenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice,
v ktorej bol závet vyhotovený v namietanom dedičskom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 22 D 395/1998.
Krajský súd napadnutým uznesením v odvolacom konaní potvrdil uznesenie
okresného súdu, stotožnil s jeho dôvodmi o neplatnosti závetu pre nesplnenie formálnych
náležitostí a v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vo vzťahu k prekážke
res iudicata uviedol:
„Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že MUDr. L. P., dedička o zákona,
podaním doručeným súdu dňa 2. 6. 2011 poprela dedičské právo p. J. B. – dedičky zo
závetu a to z dôvodu formálnych nedostatkov závetu spísaného vo forme notárskej
zápisnice... V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na tú skutočnosť, že konanie o
dedičstve ako nesporové konanie neumožňuje súdu riešiť otázky skutkového stavu. Jednou z
týchto otázok, ktorá vyvstala aj v tomto konaní, bola otázka spôsobilosti poručiteľky na
spísanie závetu. O tejto skutkovej otázke právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava III
rozsudkom č. k. 15C 76/1998-515 zo dňa 24. 1. 2011, v ktorom zamietol návrh na určenie
neplatnosti závetu z tohto dôvodu. Napriek námietkam MUDr. L. P., ktorá v tomto
sporovom konaní vystupovala ako navrhovateľka, v rámci ktorých poukázala na formálne
nedostatky notárskej zápisnice, súd konštatoval, že na rozhodnutie o tejto veci je príslušný
súd v rámci konania o dedičstve s poukazom na § 89 O. s. p., nakoľko posúdenie dodržania
formálnych náležitostí notárskej zápisnice je otázkou právnou, nie otázkou posúdenia
sporného skutkového stavu. S prihliadnutím na vyššie uvedené, nemožno dať za pravdu
odvolateľke, že o otázke posúdenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice sa už konalo
a bolo rozhodnuté, čo zakladá prekážku res iudicata, teda prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Naopak, s prihliadnutím na právnu úpravu, ako aj rozsudok Okresného
súdu Bratislava III č. k. 15 C 76/1998-515 zo dňa 24. 1. 2011 je zrejmé, že otázkou
posúdenia platnosti závetu z hľadiska splnenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice,
prostredníctvom ktorej bol spísaný, sa súd nezaoberal a právoplatne o nej nerozhodol...“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných a iných práv
uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu z dôvodu, že podľa nej nebol
správny postup ani právne závery, na základe ktorých rozhodol okresný súd a s ktorými sa
krajský súd stotožnil.
Okresný súd aj krajský súd vo svojich vyjadreniach zotrvali na správnosti svojho
postupu i záverov vyslovených v ich rozhodnutiach a sťažnosť sťažovateľky považujú za
nedôvodnú.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu
v odvolacom konaní proti uzneseniu okresného súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe
zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základných a iných práv postupom
a uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v súlade so zásadou subsidiarity
nepatrí do jeho právomoci preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu. Postup
a uznesenie okresného súdu boli preskúmateľné aj preskúmané na základe sťažovateľkou
podaného odvolania krajským súdom, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto
časti nevyhovuje.
Ústavný súd sa preto v rámci svojej právomoci obmedzil na preskúmanie uznesenia
krajského súdu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať
sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri
uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať
právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto
súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný
uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú
rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska
požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažnostné námietky sťažovateľky je možné ustáliť v troch okruhoch.
1. Sťažovateľka namietala nesprávny postup okresného súdu v dedičskom konaní
(odobrený krajským súdom), ktorý podľa sťažovateľky nebol oprávnený sám posudzovať
platnosť závetu spísaného formou notárskej zápisnice z hľadiska splnenia jej formálnych
náležitostí postupom podľa § 175k, ale mal odkázať zákonnú či závetnú dedičku na podanie
určovacej žaloby, resp. sám mal rozhodnúť určovacím výrokom o platnosti alebo
neplatnosti závetu.
2. Sťažovateľka ďalej namietala, že právoplatný rozsudok okresného súdu
sp. zn. 15 C 76/1998 z 24. januára 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba zákonnej dedičky
o určenie neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice, bol
v danom prípade prekážkou res iudicata pre opätovné posudzovanie platnosti tohto závetu
v namietanom dedičskom konaní.
3. Napokon sťažovateľka namietala nesprávnu interpretáciu a aplikáciu Notárskeho
poriadku pri posudzovaní náležitostí závetu z 5. marca 1998 spísaného formou notárskej
zápisnice a záver okresného súdu odobrený krajským súdom o jej neplatnosti pre nesplnenie
zákonných formálnych náležitostí.
Podľa § 175k ods. 1 OSP ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že
je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, vyšetrí súd
podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, že je dedičom.
Podľa § 175k ods. 2 OSP ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia
sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov,
ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou.
Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní
bez zreteľa na tohto dediča.
Uznesením vydaným podľa § 175k ods. 1 OSP môže byť rozhodnuté iba o tom,
s kým bude súd ďalej konať ako s dedičom, resp. s kým nebude ďalej konať ako s dedičom.
Týmto postupom a uznesením súdu sa vyšetrujú podmienky dedičského práva pre účely
dedičského konania a má význam pre vymedzenie účastníkov dedičského konania.
Z obsahu § 175k ods. 2 OSP vyplýva, že súd v dedičskom konaní je oprávnený
postupovať podľa § 175 ods. 1 OSP, a teda oprávnený sám vyšetriť podmienky dedičského
práva a určiť, s kým bude ďalej konať ako s dedičom, len v prípade, ak vyšetrenie
podmienok dedičského práva si nevyžaduje posúdenie skutočností sporných medzi
účastníkmi. Keďže dedičské konanie je konaním nesporovým, a preto súdu v dedičskom
konaní neprináleží objasňovať skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. V prípade, ak
vyšetrenie podmienok dedičského práva závisí od objasnenia spornej skutočnosti, súd
v súlade s § 175k ods. 2 OSP odkáže uznesením toho z dedičov, ktorého dedičské právo
sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou.
V posudzovanom prípade vyšetrenie podmienok dedičského práva záviselo
od posúdenia platnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného formou notárskej zápisnice
z hľadiska splnenia formálnych náležitostí tejto listiny.
Ústavný súd konštatuje, že posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych
náležitostí nie je možné považovať za spornú skutkovú otázku v zmysle § 175k ods. 2 OSP
v namietanom dedičskom konaní, ktorá by zakladala povinnosť okresného súdu
v nesporovom dedičskom konaní odkázať niektorého z účastníkov na uplatnenie si svojho
dedičského práva žalobou.
Posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych náležitostí je otázkou
právneho posúdenia veci, ktoré v zmysle § 175k ods. 1 a 2 OSP prináleží súdu v dedičskom
konaní.
Preto ak okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa § 175k ods. 1 OSP sám
vyšetril podmienky dedičského práva zákonnej a závetnej dedičky posúdením platnosti
závetu z hľadiska jejho formálnych náležitostí ako prejudiciálnej otázky a vo výrokovej
časti napadnutého uznesenia určil, že ďalej bude konať s účastníčkou ako so zákonnou
dedičkou, nepostupoval v rozpore s § 175k ods. 1 a 2 OSP.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že existencia právoplatného rozsudku, ktorým bola
zamietnutá žaloba zákonnej dedičky o určenie neplatnosti závetu, v danom prípade netvorila
prekážku res iudicata, pretože absentuje totožnosť predmetu konania. Kým
v namietanom konaní okresný súd rozhodoval o určení dedičského práva, v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 76/1998 okresný súd rozhodoval len o jednej prejudiciálnej
otázke rozhodnej pre určenie dedičského práva, nie o samotnom určení dedičského práva.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani vo vzťahu k posúdeniu prejudiciálnej
otázky platnosti závetu z hľadiska splnenia jeho formálnych náležitostí (ako otázky právnej)
v namietanom dedičskom konaní rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 76/1998 netvoril
prekážku res iudicata, pretože platnosť závetu z hľadiska uvedených kritérií ním nebola
posudzovaná. Napriek tomu, že zákonná dedička v konaní o určenie neplatnosti závetu
namietala jej neplatnosť aj z dôvodu nedostatku jeho formálnych náležitostí, okresný súd
vylúčil zo svojej prieskumnej právomoci posudzovanie platnosti závetu z dôvodu absencie
jeho formálnych náležitostí (a obmedzil sa na posúdenie platnosti závetu len s ohľadom
na spôsobilosť poručiteľky na jej spísanie) s poukazom na to, že uvedené je nesporovou
právnou otázkou, na riešenie ktorej je príslušný súd prejednávajúci dedičstvo.
Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa aj s dôvodmi, pre ktoré krajský súd dospel
k záveru o absencii formálnych náležitostí závetu z 5. marca 1998 spísaného formou
notárskej zápisnice, konštatuje, že závery krajského súdu sú náležite odôvodnené a nie je
v nich možné ustáliť prvky arbitrárnosti.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že postup a uznesenie krajského
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nimi nebolo porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základné
právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08,
I. ÚS 253/2012) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo
možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže namietaným postupom a rozhodnutím nebolo porušené základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základné právo podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, nemohlo dôjsť následne ani k porušeniu v danom prípade namietanému
porušeniu základných práv sťažovateľky majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľky zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu
a priznať jej náhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané
na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené základné
a iné práva sťažovateľky porušené neboli, resp. sťažnosti v časti smerujúcej proti
okresnému súdu nevyhovel, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti sa pri
svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013