Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 297/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti J. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. S. T., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. decembra 2011 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. februára

2012 takto

rozhodol:

1. Základné práva J. B. na ochranu vlastníctva podľa a 4 Slovenskej

republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. februára 2012 p o r u š e n é n e b o l o .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012

doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. S. T.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

a 2 a (ďalej len „“) a práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením č. k. -199 z 13. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -242 z

29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo J. B... vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4

SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2

SR, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na

rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 SR bolo porušené

postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III spis. zn. -199 zo dňa

13. 12. 2011 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 14CoD

3/2012-242 zo dňa 29. 02. 2012.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III spis. zn. -199 zo dňa 13. 12.

2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. -242 zo dňa 29. 02.

2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť ňou

napadnutého uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -13 z 13. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky

na ďalšie konanie a jej návrhu na odloženie vykonateľnosti ňou napadnutých uznesení

nevyhovel.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd listom

sp. zn. Spr 3444/2012 zo 16. augusta 2012 a krajský súd listom sp. zn. Spr. 3457/2012

z 31. júla 2012.

Okresný súd vo vyjadrení zo 16. augusta 2012, krajský súd vo vyjadrení z 31. júla

2012, ako aj právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení zo 6. septembra 2012 uviedli, že

netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v dedičskom konaní

po poručiteľke MUDr. E. L., zomrelej 27. marca 1998, vedenom okresným súdom pod sp.

zn. bolo zistené, že poručiteľka zanechala listinu o vydedení svojej dcéry

MUDr. L. P. vo forme notárskej zápisnice z 9. júla 1996 vyhotovenú notárkou JUDr. T. Š.

(ďalej len „listina o vydedení z 9. júla 1996“) a závet vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N

62/98, Nz 60/98 z 5. marca 1998 vyhotovený notárkou JUDr. T. S. (ďalej len „závet“),

ktorou ustanovila za dedičku celého svojho majetku sťažovateľku.

Dcéra poručiteľky sa žalobou podanou okresnému súdu 24. júla 1998 domáhala voči

sťažovateľke ako žalovanej určenia neexistencie dôvodov jej vydedenia uvedených v listine

o vydedení z 9. júla 1996 a neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej

zápisnice [domáhala sa určenia neplatnosti závetu z dôvodu nespôsobilosti poručiteľky

na právny úkon závetu v zmysle (pretože konala v duševnej

poruche, ktorá ju činila na tento úkon neschopnou), ako aj z dôvodu nedostatku formálnych

náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol závet spísaný, pozn.].

Okresný súd viedol konanie o žalobe dcéry poručiteľky doručenej 24. júla 1998

pod sp. zn. a vo veci rozhodol rozsudkom z 24. januára 2011 právoplatným

27. apríla 2011 tak, že žalobe v časti o určenie neexistencie dôvodov vydedenia dcéry

poručiteľky listinou o vydedení z 9. júla 1996 vyhovel a v časti o určenie neplatnosti závetu

z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice žalobu zamietol.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 24. januára 2011

v relevantnej časti uviedol:

„Na prejednanie dedičstva po poručiteľovi je príslušný súd podľa miesta jeho

posledného bydliska... Ide o výlučnú príslušnosť súdu na konania podľa § 88 ods. 1,

písm. L,

Pri spornosti v otázke dedičského práva ide o situáciu, keď sa spochybňuje

existencia alebo platnosť dedičského titulu, teda skutkové okolnosti... alebo okolnosti

právne... Od uvedeného sa odvíjajú právne následky spojené s účasťou súdu výlučne

príslušného v konaní o dedičstve a tiež ďalší postup v jeho konaní, pretože konanie o

dedičstve ako nesporové konanie neumožňuje riešiť otázku sporného skutkového stavu,

preto ako dôjde k sporu v skutkových otázkach, zákon ukladá tomuto súdu povinnosť

pokúsiť sa o ich odstránenie a len ak tento postup je neúspešný, súd príslušný na

prejednanie dedičstva odkáže účastníka na podanie určovacej žaloby. Účelom podania

takejto žaloby je posúdenie skutkových aj právnych okolností avšak len v príčinnej súvislosti

so spornými skutočnosťami. (R 34/1976 s. 225, R 19/1989 s. 114) Výlučne príslušným

súdom je v otázke meritórneho prejednania a rozhodnutia sporného skutkového stavu potom

súd podľa , písm. ch, Ani tento súd však v súvislosti s predmetom

prejednávanej veci nie je príslušným súdom ako o veci s ňou súvisiacou posudzovať výlučne

nesporové, t. j. formálne a zákonom predpísané náležitosti notárskej zápisnice..., pretože

ide o nesporové právne náležitosti, ktoré sú vymedzené len súdu výlučne príslušnému na

konanie o dedičstve aj s poukazom k

V tomto rozsahu preto súd konal len o sporných skutkových okolnostiach medzi

účastníkmi konania, vymedzených navrhovateľkou v návrhu na začatie konania t. j.

spochybnenie dedičského práva odporkyne ako testamentárneho dediča z právneho úkonu –

závetu poručiteľky zo dňa 05. 03. 1998, ktorý právny úkon ho pre duševnú poruchu

poručiteľky robí absolútne neplatným, ako aj spochybnenie existencie zákonných dôvodov

na odňatie dedičského práva navrhovateľky ako neopomenuteľného dediča poručiteľkou

v listine o vydedení zo dňa 09. 07. 1996...“

Po právoplatnom skončení samostatného konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. jeho rozsudkom z 24. januára 2011 okresný súd pokračoval

v dedičskom konaní po poručiteľke vedenom pod sp. zn. .

Dcéra poručiteľky ako jej zákonná dedička podaním doručeným okresnému súdu

2. júna 2011 v dedičskom konaní po poručiteľke vedenom pod sp. zn.

s poukazom na (ďalej aj „OSP“) poprela

dedičské právo sťažovateľky ako závetnej dedičky z dôvodu nedostatku formálnych

náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998.

Okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa vyšetril

podmienky dedičského práva zákonnej a závetnej dedičky posúdením formálnych

náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998,

a o podaní dcéry poručiteľky (doručenom okresnému súdu 2. júna 2011) rozhodol

napadnutým uznesením tak, že vo výrokovej časti svojho uznesenia uviedol: „Súd bude

ďalej konať s MUDr. L. P..., o ktorej sa domnieva, že je dedičkou zo zákona a nebude konať

s J. B. (sťažovateľkou, pozn.)...“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti uviedol:

„V tomto prípade sa teda jedná o nedodržanie formálnych náležitostí závetu

spísaného vo forme notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho

poriadku.

Na základe uvedených dôvodov týkajúcich sa chýbajúcich formálnych náležitostí

notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 písm. e), § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho poriadku

nie je možné považovať predloženú listinu za platnú notársku zápisnicu.

Neplatnosť notárskej zápisnice však nemá vždy za následok aj neplatnosť právneho

úkonu, ktorý listina obsahu, v tomto prípade závetu. Ak pre právny úkon zákon nepredpisuje

formu notárskej zápisnice a listina obsahuje náležitosti, ktoré pre konkrétny právny úkon

listina požaduje, je právny úkon platný.

Závet poručiteľky MUDr. E. L. však nemožno považovať ani za platný závet napísaný

v inej forme v zmysle , pretože nespĺňa zákonné

náležitosti uvedené v ...

Z uvedených dôvodov má súd za to, že závet je neplatný, a preto v konaní

o prejednaní dedičstva po poručiteľke bude konať s dedičkou zo zákona, s dcérou

poručiteľky MUDr. L. P...“

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, v ktorom okrem

namietania nesprávnych záverov okresného súdu v otázke absencie formálnych náležitostí

notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998, namietala aj

prekážku rozhodnutej veci (res iudicata). Podľa sťažovateľky právoplatný rozsudok

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. o zamietnutí žaloby dcéry

poručiteľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného

vo forme notárskej zápisnice, je prekážkou veci rozhodnutej pre opätovné posudzovanie

platnosti tohto závetu z hľadiska splnenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice,

v ktorej bol závet vyhotovený v namietanom dedičskom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

Krajský súd napadnutým uznesením v odvolacom konaní potvrdil uznesenie

okresného súdu, stotožnil s jeho dôvodmi o neplatnosti závetu pre nesplnenie formálnych

náležitostí a v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vo vzťahu k prekážke

res iudicata uviedol:

„Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že MUDr. L. P., dedička o zákona,

podaním doručeným súdu dňa 2. 6. 2011 poprela dedičské právo p. J. B. – dedičky zo

závetu a to z dôvodu formálnych nedostatkov závetu spísaného vo forme notárskej

zápisnice... V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na tú skutočnosť, že konanie o

dedičstve ako nesporové konanie neumožňuje súdu riešiť otázky skutkového stavu. Jednou z

týchto otázok, ktorá vyvstala aj v tomto konaní, bola otázka spôsobilosti poručiteľky na

spísanie závetu. O tejto skutkovej otázke právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava III

rozsudkom č. k. -515 zo dňa 24. 1. 2011, v ktorom zamietol návrh na určenie

neplatnosti závetu z tohto dôvodu. Napriek námietkam MUDr. L. P., ktorá v tomto

sporovom konaní vystupovala ako navrhovateľka, v rámci ktorých poukázala na formálne

nedostatky notárskej zápisnice, súd konštatoval, že na rozhodnutie o tejto veci je príslušný

súd v rámci konania o dedičstve s poukazom na , nakoľko posúdenie dodržania

formálnych náležitostí notárskej zápisnice je otázkou právnou, nie otázkou posúdenia

sporného skutkového stavu. S prihliadnutím na vyššie uvedené, nemožno dať za pravdu

odvolateľke, že o otázke posúdenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice sa už konalo

a bolo rozhodnuté, čo zakladá prekážku res iudicata, teda prekážku právoplatne

rozhodnutej veci. Naopak, s prihliadnutím na právnu úpravu, ako aj rozsudok Okresného

súdu Bratislava III č. k. -515 zo dňa 24. 1. 2011 je zrejmé, že otázkou

posúdenia platnosti závetu z hľadiska splnenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice,

prostredníctvom ktorej bol spísaný, sa súd nezaoberal a právoplatne o nej nerozhodol...“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných a iných práv

uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu z dôvodu, že podľa nej nebol

správny postup ani právne závery, na základe ktorých rozhodol okresný súd a s ktorými sa

krajský súd stotožnil.

Okresný súd aj krajský súd vo svojich vyjadreniach zotrvali na správnosti svojho

postupu i záverov vyslovených v ich rozhodnutiach a sťažnosť sťažovateľky považujú za

nedôvodnú.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4, a 2 a a práva podľa dohovoru

postupom a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu

v odvolacom konaní proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe

zákona a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základných a iných práv postupom

a uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v súlade so zásadou subsidiarity

nepatrí do jeho právomoci preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu. Postup

a uznesenie okresného súdu boli preskúmateľné aj preskúmané na základe sťažovateľkou

podaného odvolania krajským súdom, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti nevyhovuje.

Ústavný súd sa preto v rámci svojej právomoci obmedzil na preskúmanie uznesenia

krajského súdu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto

súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný

uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú

rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažnostné námietky sťažovateľky je možné ustáliť v troch okruhoch.

1. Sťažovateľka namietala nesprávny postup okresného súdu v dedičskom konaní

(odobrený krajským súdom), ktorý podľa sťažovateľky nebol oprávnený sám posudzovať

platnosť závetu spísaného formou notárskej zápisnice z hľadiska splnenia jej formálnych

náležitostí postupom podľa § 175k, ale mal odkázať zákonnú či závetnú dedičku na podanie

určovacej žaloby, resp. sám mal rozhodnúť určovacím výrokom o platnosti alebo

neplatnosti závetu.

2. Sťažovateľka ďalej namietala, že právoplatný rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 24. januára 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba zákonnej dedičky

o určenie neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice, bol

v danom prípade prekážkou res iudicata pre opätovné posudzovanie platnosti tohto závetu

v namietanom dedičskom konaní.

3. Napokon sťažovateľka namietala nesprávnu interpretáciu a aplikáciu Notárskeho

poriadku pri posudzovaní náležitostí závetu z 5. marca 1998 spísaného formou notárskej

zápisnice a záver okresného súdu odobrený krajským súdom o jej neplatnosti pre nesplnenie

zákonných formálnych náležitostí.

Podľa ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že

je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, vyšetrí súd

podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, že je dedičom.

Podľa ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia

sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov,

ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou.

Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní

bez zreteľa na tohto dediča.

Uznesením vydaným podľa môže byť rozhodnuté iba o tom,

s kým bude súd ďalej konať ako s dedičom, resp. s kým nebude ďalej konať ako s dedičom.

Týmto postupom a uznesením súdu sa vyšetrujú podmienky dedičského práva pre účely

dedičského konania a má význam pre vymedzenie účastníkov dedičského konania.

Z obsahu vyplýva, že súd v dedičskom konaní je oprávnený

postupovať podľa , a teda oprávnený sám vyšetriť podmienky dedičského

práva a určiť, s kým bude ďalej konať ako s dedičom, len v prípade, ak vyšetrenie

podmienok dedičského práva si nevyžaduje posúdenie skutočností sporných medzi

účastníkmi. Keďže dedičské konanie je konaním nesporovým, a preto súdu v dedičskom

konaní neprináleží objasňovať skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. V prípade, ak

vyšetrenie podmienok dedičského práva závisí od objasnenia spornej skutočnosti, súd

v súlade s odkáže uznesením toho z dedičov, ktorého dedičské právo

sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou.

V posudzovanom prípade vyšetrenie podmienok dedičského práva záviselo

od posúdenia platnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného formou notárskej zápisnice

z hľadiska splnenia formálnych náležitostí tejto listiny.

Ústavný súd konštatuje, že posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych

náležitostí nie je možné považovať za spornú skutkovú otázku v zmysle

v namietanom dedičskom konaní, ktorá by zakladala povinnosť okresného súdu

v nesporovom dedičskom konaní odkázať niektorého z účastníkov na uplatnenie si svojho

dedičského práva žalobou.

Posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych náležitostí je otázkou

právneho posúdenia veci, ktoré v zmysle a prináleží súdu v dedičskom

konaní.

Preto ak okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa sám

vyšetril podmienky dedičského práva zákonnej a závetnej dedičky posúdením platnosti

závetu z hľadiska jejho formálnych náležitostí ako prejudiciálnej otázky a vo výrokovej

časti napadnutého uznesenia určil, že ďalej bude konať s účastníčkou ako so zákonnou

dedičkou, nepostupoval v rozpore s a .

Ústavný súd zároveň konštatuje, že existencia právoplatného rozsudku, ktorým bola

zamietnutá žaloba zákonnej dedičky o určenie neplatnosti závetu, v danom prípade netvorila

prekážku res iudicata, pretože absentuje totožnosť predmetu konania. Kým

v namietanom konaní okresný súd rozhodoval o určení dedičského práva, v konaní

vedenom pod sp. zn. okresný súd rozhodoval len o jednej prejudiciálnej

otázke rozhodnej pre určenie dedičského práva, nie o samotnom určení dedičského práva.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani vo vzťahu k posúdeniu prejudiciálnej

otázky platnosti závetu z hľadiska splnenia jeho formálnych náležitostí (ako otázky právnej)

v namietanom dedičskom konaní rozsudok okresného súdu sp. zn. netvoril

prekážku res iudicata, pretože platnosť závetu z hľadiska uvedených kritérií ním nebola

posudzovaná. Napriek tomu, že zákonná dedička v konaní o určenie neplatnosti závetu

namietala jej neplatnosť aj z dôvodu nedostatku jeho formálnych náležitostí, okresný súd

vylúčil zo svojej prieskumnej právomoci posudzovanie platnosti závetu z dôvodu absencie

jeho formálnych náležitostí (a obmedzil sa na posúdenie platnosti závetu len s ohľadom

na spôsobilosť poručiteľky na jej spísanie) s poukazom na to, že uvedené je nesporovou

právnou otázkou, na riešenie ktorej je príslušný súd prejednávajúci dedičstvo.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa aj s dôvodmi, pre ktoré krajský súd dospel

k záveru o absencii formálnych náležitostí závetu z 5. marca 1998 spísaného formou

notárskej zápisnice, konštatuje, že závery krajského súdu sú náležite odôvodnené a nie je

v nich možné ustáliť prvky arbitrárnosti.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že postup a uznesenie krajského

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nimi nebolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2 , základné

právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa ani právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo

možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže namietaným postupom a rozhodnutím nebolo porušené základné právo podľa

, resp. právo podľa dohovoru, ako ani základné právo podľa

, nemohlo dôjsť následne ani k porušeniu v danom prípade namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľky majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4

.

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľky zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu

a priznať jej náhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané

na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené základné

a iné práva sťažovateľky porušené neboli, resp. sťažnosti v časti smerujúcej proti

okresnému súdu nevyhovel, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti sa pri

svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013