Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P.

H., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa a ods. 4

Slovenskej republiky, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29.

februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája

2012 doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť

majetok podľa a ods. 4 , ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. februára

2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalovaného (odporcu) v súdnom spore o náhradu škody vedenom na

Okresnom súde Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 13. apríla 2011, ktorým uložil žalovanému

zaplatiť žalobcom 1 až 4 po 4 025,86 € s úrokom z omeškania. O odvolaní sťažovateľa

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. februára 2012, ktorým zmenil

prvostupňový rozsudok v časti priznaných úrokov z omeškania a potvrdil ho vo výroku,

ktorým návrh vo zvyšku zamietol.

3. Podľa názoru sťažovateľa „... rozhodnutie krajského súdu je nesprávne a jeho

závery sú mylné... je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov

rozhodnutia, ale napr. aj existencia podstatného nesúladu medzi právnymi závermi súdu

a jeho skutkovými zisteniami... Jeho rozhodnutie preto považuje sťažovateľ za

arbitrárne...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ..., ako aj jeho právo

podľa článku 36 ods. 1... Listina... a právo podľa článku 6 bod 1... dohovoru... rozsudkom

Krajského súdu... sp. zn. -307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 ..., a podľa článku 20 ods.

4 ... ako aj ich právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu, k... dohovoru...

rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. -307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené

bolo.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 ..., podľa článku 20 ods. 4

... ako aj jeho právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu, k... dohovoru...

rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. -307 zo dňa 29. 02. 2012 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -307 zo dňa

29. 02. 2012 sa ruší a vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

8. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom (body 1 a 4) postupom

krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. februára 2012.

9. Podstatou sťažovateľových námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a zjavnej

neopodstatnenosti právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa názoru

sťažovateľa dominantným nedostatkom rozhodnutia krajského súdu bola „existencia

podstatného nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami...“, čo

spôsobilo jeho arbitrárnosť (pozri bod 3). Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu

ním označených práv (body 1 a 4).

II.A

K namietanému porušeniu , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 29. februára 2012

sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny, resp. dohovoru.

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania prvostupňového súdu uviedol

najskôr podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľa:

„Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Odporca podal

odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom, a to

každému zvlášť, náhradu škody vo výške 4.025,86 Eur, spolu s úrokmi z omeškania, a proti

výrokom, ktorými mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom a štátu trovy konania.

Odvolanie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru došlo v konaní k vadám uvedeným

v ustanovení , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý

rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a jemu prizná náhradu trov

prvostupňového i odvolacieho konania. Odporca v odôvodnení odvolania namietal najmä

to, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Uviedol, že medzi účastníkmi konania

nie je sporné, že v období, kedy navrhovateľom vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáhajú,

existoval medzi nimi a odporcom nájomný vzťah, ktorý vznikol dňom právoplatnosti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 28. 03. 2000, a to zo

zákona (v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Zákona o pôde). Podľa odporcu tak zo zhodných

vyjadrení účastníkov konania je preukázané, že uvedený nájomný vzťah existoval minimálne

do 01. 30. 2001. Preto je nesprávny právny názor súdu o povinnosti odporcu vydať

navrhovateľom predmetný lesný pozemok do užívania bezodkladne po tom, ako

navrhovatelia nadobudli v reštitučnom konaní tento pozemok do vlastníctva. Okresný súd

nevykonal dokazovanie zamerané na preukázanie toho, z koho viny nebola dohoda o vydaní

užívania predmetného pozemku uzavretá skôr. K tomu, že odporca nespracoval včas

kalamitu došlo len a výlučne v dôsledku toho, že navrhovatelia bránili odporcovi

v spracovaní kalamity a zakazovali mu dokonca vstup na predmetný lesný pozemok.

Odporca tak nemal možnosť túto kalamitu spracovať, čo mu však nemožno pričítať za vinu.

Škoda, ktorá tak navrhovateľom vznikla, je preto škodou, za ktorú nesú výlučnú

zodpovednosť navrhovatelia. Okrem toho odporca namietal, že okresný súd sa v

odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal ani príčinnou súvislosťou medzi jeho údajným

protiprávnym konaním a vznikom škody. Podľa neho včasné nespracovanie kalamity by síce

mohlo byť príčinou vzniku škody z preschnutia, napadnutia drevokaznou hubou a

poškodením hnilobou, ale táto príčinná súvislosť nebola v súdnom konaní zisťovaná.

Poukázal na znalecký posudok Ing. S., ktorý sa príčinnou súvislosťou nezaoberal.

Rozhodnutie súdu je tak podľa neho vzájomne si odporujúce, keď na jednej strane priznáva

navrhovateľom nárok na náhradu škody v dôsledku toho, že on (odporca) spracovával

kalamitu v lesných porastoch navrhovateľov, a na druhej strane priznáva navrhovateľom

nárok na náhradu škody z toho dôvodu, že kalamitu nespracoval. Taktiež opätovne vzniesol

námietku premlčania a to vo vzťahu k všetkým navrhovateľom, ako i výslovne vo vzťahu

k navrhovateľovi v rade 4/, ktorý vstúpil do konania až dňa 20. 04. 2005, teda po uplynutí

všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Námietky vzniesol i voči priznaniu úrokov

z omeškania a aj v tejto časti považoval nárok navrhovateľov na zaplatenie úrokov

z omeškania za premlčaný. Odporca v odvolaní namietal i priznanie náhrady trov konania

navrhovateľom, a to konkrétne náklady za vypracovanie znaleckého posudku Ing. T. pred

podaním žaloby. Mal zato, že odmenu za vypracovanie znaleckého posudku, ktorý bol

vypracovaný pred začatím súdneho konania, nemožno považovať za výdavok účastníka,

ktorý by bolo možné považovať za trovy konania. Vo vzťahu k navrhovateľke 3/ mal podľa

odporcu okresný súd žalobu zamietnuť, nakoľko táto nepreukázala právne nástupníctvo po

neb. Ing. Z. N.“

Krajský súd svoje rozhodnutie následne odôvodnil takto:

«Na základe podaného odvolania odporcu, ako aj navrhovateľa 4/, krajský súd ako

súd odvolací, vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením

, bez nariadenia pojednávania podľa a rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ až

4/, každému zvlášť, sumu 4.025,86 Eur s 13 %-ným úrokom z omeškania od 10. 03. 2003 až

do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, podľa

zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ až 3/, každému zvlášť, sumu

4.025,86 Eur s 12,50 %-ným úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 16.11.2003

až do zaplatenia, a navrhovateľovi 4/ zaplatiť sumu 4.025,86 Eur s 6 %-ným úrokom

z omeškania ročne, za dobu omeškania od 24. 04. 2005 až do zaplatenia, všetko v lehote

3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Rozsudok okresného súdu, ktorým návrh

navrhovateľov vo zvyšku zamietol a v súvisiacich výrokoch o trovách konania, (ktorými

okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ trovy konania,

a ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu), podľa ako

vecne správny, potvrdil...

Podľa ..

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo

veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa ustanovenia § 132

a svoje rozhodnutie aj náležíte odôvodnil podľa . Odvolací súd

sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o zodpovednosti odporcu za vzniknutú

škodu navrhovateľom vo výške ustálenej znaleckým posudkom Ing. V. S., ako aj s dôvodmi

rozhodnutia okresného súdu týkajúcimi sa rozhodnutia o náhrade trov konania. Na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo

okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrne a v celom, a aj ich

náležité vyhodnotil (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Odvolací súd tým reaguje na námietku odporcu, že rozhodnutie súdu je vzájomne si

odporujúce, keď na jednej strane priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody

v dôsledku toho, že odporca spracovával kalamitu v lesných porastoch navrhovateľov, na

druhej strane priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody z toho dôvodu, že odporca

kalamitu nespracoval. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že suma priznaná

navrhovateľom ako náhrada škody v celkovej výške 16.103,43 Eur (485.132,-Sk v pôvodne

platnej mene) predstavuje podľa znaleckého posudku Ing. V. S. zníženie hodnoty

kalamitného dreva na pni (bod 4 znaleckého posudku - rekapitulácia). V danom prípade ide

o zníženie hodnoty na kalamitnom dreve, ktoré spracoval odporca a zníženie – zhoršenie

sortimentácie nespracovaného dreva, ako aj zhoršenie z dôvodu poškodenia drevokaznými

hubami (hnilobou). V znaleckom posudku a ani v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu

nie je konštatované, že by zo strany odporcu došlo k neoprávnenému výrubu drevnej hmoty.

Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcu, na ktorú poukazoval už počas

konania v písomných ako aj ústnych podaniach, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho

rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o odôvodnenosti

nároku navrhovateľov. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd

dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

Obsah predmetného odvolania odporcu je takmer zhodný s obsahom jeho písomných a

ústnych podaní počas konania a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam

odporcu je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne

nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a

vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Odvolací súd preto reaguje len na najzásadnejšie námietky odporcu uvedené

v odvolaní. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, odvolací súd sa stotožňuje

so záverom okresného súdu, že nárok navrhovateľov a to i navrhovateľa 4/ nie je

premlčaný. Okrem dôvodov, na ktoré poukázal k vznesenej námietke premlčania okresný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd dodáva, že navrhovatelia sa dozvedeli

o výške škody a o tom, kto za ňu zodpovedá kvalifikovane až v novembri roku 2001, kedy im

bol doručený znalecký posudok č. 6/2001 znalca Ing. J. T. Podľa znaleckého posudku:

„Drevo kalamitných stromov za obdobie 15-tich mesiacov poznateľné preschlo, pomiestne

bolo atakované drevokaznými škodcami, v dôsledku čoho nie je možné z neho vyrobiť

sortimenty prvej a druhej triedy kvality. Z časti kmeňov stromov napadnutých hubami je

možné vyrobiť iba sortimenty vlákniny a palivy.“ Podľa znalca teda možno predpokladať,

že v čase vzniku kalamity boli kmene stromov napadnuté červenou hnilobou a hnilobou Bele

spôsobenej podhubím podpňovky iba do vzdialenosti 1 až 1,5 m od miesta rezu. Za obdobie

viac ako 15-násť mesiacov sa napadnutie rozšírilo do vzdialenosti 3 až 3,5 m od miesta rezu

spiľovania stromov. S ohľadom na obdobie vzniku kalamity neboli vyvrátené a polámané

stromy napadnuté výraznejšie podkôrnymi a drevokaznými hubami. Rozsah škody a výška

škody sa postupom času od veternej kalamity priebežne menila. K vypracovaniu znaleckého

posudku po prvýkrát došlo až ku dňu 27. 10. 2001. Z uvedeného preto nie je možné ustáliť

presný vznik škody vzhľadom na jej postupný priebeh (postupné preschnutie dreva,

postupné rozširovanie červenej hniloby, resp. hniloby Bele, či napadnutie škodcami).

Nemožno preto súhlasiť s právnym záverom odporcu, podľa ktorého sa navrhovatelia 1/ až

4/ dozvedeli o škode a o tom, že za ňu zodpovedá najneskôr 10. 01. 2001, keď v tom čase

neboli rozsah škody a ani jeho výška známe na základe relevantného dôkazného

prostriedku, akým je právne znalecký posudok. Ani nárok navrhovateľa 4/ nie je premlčaný,

pretože si uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní. K uplynutiu trojročnej

premlčacej lehoty preto nedošlo ani vo vzťahu k nemu. Námietka zo strany odporcu, že v

trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej konkrétnej osobe, a preto nemožno

považovať nárok navrhovateľa 4/ na náhradu škody za riadne uplatnený, nie je správny.

Skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej konkrétnej fyzickej

osobe, nemožno pričítať na ťarchu navrhovateľa 4/, ktorému bola škoda spôsobená.

Za dôvodnú neuznal odvolací súd ani námietku odporcu voči priznaniu náhrady trov

konania - nákladov za vypracovanie znaleckého posudku Ing. T.. pred podaním žaloby.

Odvolací súd poznamenáva, že navrhovatelia v záujme podať kvalifikovanú žalobu boli

nútení za účelom uplatnenia svojho nároku označiť a predložiť dôkaz, na ktorý sa

odvolávajú (ustanovenie , ). Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd

považoval uvedené náklady navrhovateľov na vypracovanie znaleckého posudku za trovy

konania, tak ako je to uvedené i v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu.

Odvolanie navrhovateľa v rade 4/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Okresný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne, jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo

vychádzal pri ustálení výšky spôsobenej škody zo znaleckého posudku Ing. V. S. keď

poukázal na to, že návrh aktualizácie lesníckej časti vyhlášky Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. 465/91 Zb. z roku 1999 nebol prijatý a preto znalec pri ustálení

výšky škody vychádzal z neplatnej vyhlášky. Kontrolným znaleckým posudkom znalec

prepočítal výšku škody v zmysle platnej vyhlášky a ustálil tak škodu na sumu 16.103,43 Eur,

ktorú okresný súd navrhovateľom v súhrne priznal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu vo

výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výrokoch o náhrade trov konania, podľa

, ako vecne správny potvrdil.

I napriek tomu, že odvolací súd konštatuje správnosť záverov okresného súdu

o odôvodnenosti nároku navrhovateľov s poukazom na existenciu zákonných predpokladov

pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, nestotožnil sa so záverom okresného súdu

týkajúcim sa posúdenia, kedy sa odporca dostal do omeškania so zaplatením náhrady škody

voči jednotlivým navrhovateľom. V tejto časti preto odvolací súd predmetný výrok rozsudku

podľa zmenil, a to z nasledovných dôvodov:

Dlžník (odporca) sa dostane do omeškania vtedy, ak svoj dlh neslní riadne a ak dlh

veriteľovi alebo osobe oprávnenej dlh prevziať nesplní včas, t. j, v dohodnutom čase.

V dôsledku omeškania dlžníka dochádza zo zákona k zmene obsahu právneho vzťahu. Nie je

rozhodujúce ani to, či dlžník nie je schopný (objektívne alebo subjektívne) dlh splniť.

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že o existencii nároku navrhovateľov sa

odporca dozvedel najneskôr v deň doručenia žaloby a to u navrhovateľov 1/ až 3/ dňa

12. 11. 2003 a u navrhovateľa v rade 4/ dňa 20. 04. 2005. Uvedené mal odvolací súd za

preukázané z doručeniek pripojených v spise, kedy bola odporcovi doručená žaloba

o zaplatenie náhrady škody. Odporca teda od uvedeného dňa mal možnosť v lehote 3 dní

splniť svoju povinnosť, preto po uplynutí tejto lehoty (ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho

o plnenie veriteľ požiadal), sa dostal do omeškania. Voči navrhovateľom 1/ až 3/ - dňa 16.

11.2003 (12. 11.2003 až 15. 11.2003 - lehota na splnenie) a voči navrhovateľovi 4/ - dňa

24. 04. 2005 (20. 04. 2005 až 23. 04. 2005 - lehota na splnenie). V zmysle ustanovenia §

517 ods. 2 tak následne odvolací súd ustálil i výšku úrokov z

omeškania v súlade s ustanovením Nariadenia vlády SR č. (v znení

platnom k začiatku omeškania), podľa ktorého výška úroku z omeškania je dvojnásobkom

diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania. Diskontná sadzba ku dňu 16. 11.

2003 predstavovala 6,25 % a ku dňu 24. 04. 2005 predstavovala 3 %. Aj k úroku z

omeškania odvolací súd poznamenáva vzhľadom na vznesenú námietku premlčania

odporcom, že ani v tomto prípade nebola námietka vznesená dôvodne. Predmetné úroky z

omeškania sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Akcesorická povaha

úrokov z omeškania má vplyv aj na možnosť ich premlčania. V rámci občianskoprávnych

vzťahov sa úroky z omeškania premlčia v rovnakej lehote ako bežný úrok, t. j. v lehote troch

rokoch.

Okresný súd postupoval správne i v prípade ustálenia okruhu účastníkov konania

a posúdenia aktívnej legitimácie navrhovateľky 3/. Okolnosť, že škoda, ktorá je predmetom

tohto konania nebola prejednávaná v dedičskom konaní po nebohom Ing. Z. N.,

nespochybňuje právne nástupníctvo navrhovateľky v 3/ rade v zmysle Osvedčenia o

dedičstve po nebohom Ing. Z. N. vydanom dňa 08. 03. 2004 a s ním súvisiacou dohodou

dedičov.

Prvostupňový súd preto správne právne odôvodnil prečo návrhu vyhovel, pričom

jasne konštatoval, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu

za škodu spôsobenú navrhovateľom. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo

svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa a ktoré nebolo potrebné pre svoju

presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací súd rozhodol

tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.»

13. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu a 4 a dodatkového protokolu

18. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a 4 , ako aj dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru, teda o prípadnom porušení

uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

19. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 17 ústavný súd odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia a 4

a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré garantujú ochranu vlastníckemu právu, pretože

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho

charakteru (obdobne napr. , , , ).

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

III.

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti

(bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012