Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 14/2014
PDF · 327.34 KB
No categories available
IV. ÚS 14/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Luby (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT
GROUP Inc., a. s., Lotyšská 6, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom
Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bližšie neoznačeným zásahom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) bližšie neoznačeným
zásahom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).
Zo sťažnosti a z priložených dokumentov vyplýva, že sťažovateľka sa podnetmi
adresovanými orgánom prokuratúry opakovane domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Námestovo (ďalej len „obvodný pozemkový
úrad“) č. OPÚ-2010/08/00785/dam z 1. októbra 2010 (ďalej len „rozhodnutie obvodného
pozemkového úradu“). Týmto rozhodnutím bolo oprávneným osobám na základe uplatnenia
si reštitučného nároku priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré predtým
nadobudla sťažovateľka do svojho vlastníctva. Vydaniu rozhodnutia obvodného
pozemkového úradu predchádzalo vydanie viacerých rozhodnutí tohto správneho orgánu,
ktoré boli na základe podaných opravných prostriedkov zrušené všeobecnými súdmi.
Sťažovateľka uvádza, že v dôsledku pochybenia konkurzným súdom ustanovenej
správkyne konkurznej podstaty bol opravný prostriedok proti rozhodnutiu obvodného
pozemkového úradu podaný na miestne nepríslušný súd a následne bol tento opravný
prostriedok posúdený ako oneskorene podaný. Súbežné konanie o opravnom prostriedku
podanom v mene sťažovateľky predsedom jej predstavenstva T. L. a členkou predstavenstva
M. V. skončilo pre sťažovateľku neúspechom vzhľadom na nedostatok oprávnenia
predstavenstva konať za sťažovateľku vrátane práva podať opravný prostriedok proti
rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu v čase vedenia konkurzu vyhláseného na jej
majetok [rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29 Sp/53/2010 zo 4. marca 2011
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd”) sp. zn.
1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011].
Podnetom z 12. septembra 2012 podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2011 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) sa preto
sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia obvodného pozemkového
úradu, a to v podstate v dôsledku podľa nej nedostatočne zisteného skutkového stavu
a nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä nesprávneho výkladu reštitučných
predpisov.
Prípisom Okresnej prokuratúry Námestovo (ďalej len „okresná prokuratúra“)
č. k. Pd 128/12-35 z 21. januára 2013 bola sťažovateľka upovedomená o tom, že okresná
prokuratúra nezistila dôvod na prijatie prokurátorského opatrenia proti rozhodnutiu
obvodného pozemkového úradu a podnet odložila. Okresná prokuratúra sa priklonila
k záveru obvodného pozemkového úradu, podľa ktorého účelu vyvlastnenia slúžil len jeden
zo sporných pozemkov, a to ten, na ktorom je postavená prevádzka samotného závodu,
a nestotožnila sa ani s inými námietkami sťažovateľky (nedostatok oprávnenia osoby
uplatňujúcej si reštitučný nárok konať za oprávnené osoby, obvodný pozemkový úrad
neskúmal účel vyvlastnenia všetkých nehnuteľností, nedostatočne zistený skutkový stav
a nesprávne právne posúdenie veci). Sťažovateľka so spôsobom vybavenia jej podnetu
nesúhlasila a podala opakovaný podnet.
Opakovaný podnet bol Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) vybavený prípisom č. k. Kd 51/13-10 z 10. apríla 2004, ktorá sa so závermi
okresnej prokuratúry stotožnila.
Proti spôsobu, akým boli podnety sťažovateľky okresnou prokuratúrou a krajskou
prokuratúrou vybavené, podala sťažovateľka 9. mája 2013 generálnej prokuratúre ďalší
opakovaný podnet (v poradí tretí podnet). Sťažovateľka tvrdila, že prokurátor je povinný
podnetu vyhovieť, ak správny orgán nerešpektoval pre neho právne záväzný názor súdu
v zmysle § 250r Občianskeho súdneho poriadku a následne podnet doplnila o odborné
stanovisko pracovníkov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31. mája
2013, ktoré malo potvrdzovať nesprávnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu.
Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013 bol podnet
sťažovateľky vybavený ako ďalší opakovaný podnet. Podľa názoru generálnej prokuratúry
v podstate jedinou novou skutočnosťou uvedenou v tomto podnete bolo spochybnenie
výkladu výroku rozhodnutia, ktorým došlo k vyvlastneniu sporných nehnuteľností, čo malo
byť podporené aj stanoviskom pracovníkov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline z 31. mája 2013. Generálna prokuratúra pri prešetrovaní týchto nových
okolností dospela k záveru, že nemajú pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia obvodného
pozemkového úradu právny význam, keďže výrok vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku
1956 nemožno vykladať podľa klasifikácie platnej od roku 2008. S odvolaním sa
na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a najvyššieho súdu je podľa názoru generálnej
prokuratúry potrebné reštitučné predpisy vykladať v pochybnostiach v prospech
oprávnených osôb. Aj generálna prokuratúra sa stotožnila s výkladom obvodného
pozemkového úradu, podľa ktorého bol z vyvlastnených pozemkov na účely vyvlastnenia
použitý len konkrétny pozemok nachádzajúci sa pod závodom na ťažbu rašeliny, a to
v zmysle vtedajšieho určenia jeho stavebného obvodu. Zároveň bola týmto prípisom
sťažovateľka informovaná, že ďalšie podnety v tejto veci neobsahujúce nové skutočnosti už
nebudú prokuratúrou vybavované.
Sťažovateľka podala 31. júla 2013 generálnej prokuratúre v poradí už štvrtý podnet.
Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 bola
sťažovateľka na základe jej žiadosti o informáciu, či bol generálnej prokuratúre doručený jej
ďalší opakovaný podnet z 31. júla 2013, upovedomená, že generálna prokuratúra 6. augusta
2013 „prijala podanie“ sťažovateľky. Generálna prokuratúra v predmetnom prípise ďalej
uviedla, že vzhľadom na to, že „dané podanie (podanie sťažovateľky z 31. júla 2013
označené ako ďalší opakovaný podnet, pozn.) je druhým ďalším opakovaným podnetom
(celkovo štvrtým podnetom), pričom Váš predchádzajúci ďalší opakovaný podnet v danej
veci bol už generálnou prokuratúrou vybavený pod č. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. 7. 2013.
Nakoľko Váš druhý opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové právne relevantné
skutočnosti, nebude generálnou prokuratúrou podľa § 34 ods. 2 zákona č. 135/2001 Z. z.
o prokuratúre ďalej vybavovaný.“.
Sťažovateľka následne podala sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej uvádza, že
«... nadobudla v minulosti kúpou istý nehnuteľný majetok. Na tento majetok bol však
uplatnený reštitučný nárok veľkého počtu žiadateľov. Sťažovateľka sa medzičasom dostala
za zvláštnych okolností do konkurzu, čo neskôr zohralo osobitnú úlohu pri jej postavení
účastníčky v súvislosti s podávaním opravných prostriedkov.
Sťažnosťou sa uplatňuje rešpektovanie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 20
ods. 1 Ústavy. Z nich k porušeniu najmä prvého došlo podľa môjho názoru rozhodnutiami
prokurátorov, resp. ich stanoviskami na podnety na preskúmanie zákonnosti postupu
správneho orgánu. Ostatné stanovisko – upovedomenie z 5. 9. 2013 č. VI/2 Gd 121/13-19
už nie je podľa jeho obsahu „vecným“, za také považujem to z 12. júla 2013
č. VI Gd 121/13-12 (správne má byť č. k. VI/2 Gd 121/13-12, pozn.).
Z hľadiska podstaty sťažnosti nejde o otázky zásadného charakteru, pretože
prokurátor bol v konaní činný až v štádiu, kedy sa od neho žiadal zásah v zmysle
kompetencie, poskytovanej mu Zákonom č. 153/2001 Zb. z. Predchádzali tomu
niekoľkonásobné rozhodovania Pozemkového úradu a v dôsledku správnej žaloby (žalôb)
rozhodovania Krajských súdov v Banskej Bystrici, Žiline, v Košiciach a Najvyššieho súdu
SR. V množstve podrobností poukazujem na pripojené dokumenty, nazhromaždené (ich
časť) počas 18 rokov trvajúcej kauzy. Proti poslednému rozhodnutiu Obvodného
pozemkového úradu v Námestove sp. zn. OPÚ-2010/08/0785/dam z 1. 10. 2010 podala
(vtedy činná) správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorým sťažovateľka údajne ešte bola,
správnu žalobu za kontroverzných okolností. Podala ju na nesprávny súd, čo po dlhšom
procesnom postupe bolo – po postúpení príslušnému – kvalifikované ako oneskorené
podanie. Tým sa stalo rozhodnutie OPÚ o priznaní reštitučných nárokov právoplatné. Do
úvahy teda prichádzal iba zásah prokurátora prostredníctvom protestu.
Sťažovateľka absolvovala všetky stupne, ktoré jej zákon dával k dispozícii. Zakaždým
však obdržala negatívnu odpoveď, že teda rozhodnutie žiadnou chybou netrpí. To je však
v právnom štáte neprijateľný voluntarizmus, absolútna svojvôľa a popieranie zákona,
nepripúšťajúceho dvojaký výklad pojmu, resp. zákonného textu § 250r OSP v jeho úplnosti.
Z postoja prokuratúry (a samozrejme predovšetkým správneho orgánu) to vyzerá tak, že
súdmi žiadny právny názor vyslovený nebol. Pritom – ako z pripojených dokladov vyplýva –
nielenže bol, ale bol jednoznačný a skutkový stav sa nezmenil. Jeho rešpektovanie mohlo
zmenu privodiť, no za priameho súhlasu (vzhľadom na upovedomenia) prokuratúry došlo až
dosiaľ k stavu, odmietanému množstvom nálezov Ústavného súdu: Popieranie zmyslu
a účelu, idúceho do samotnej podstaty všeobecného zákona dosiahlo úroveň porušovania
ústavnosti. Okolnosti tohto prípadu sa dajú zredukovať na jediný „všeobecný“ problém –
kto ustráži strážcu – a na jediný problém „ústavný“, či reprezentuje právnu istotu ako
princíp právneho štátu aj jednotný doslovný výklad jednej a tej istej právnej normy
rozhodujúcimi reprezentantmi práva, prokuratúru nevynímajúc.
Postavenie prokuratúry dokumentujú viaceré zákony. Určujú medzi iným podmienky
jej ingerencie do rôznych konaní, napriek viacerým rozhodnutiam Ústavného súdu, ktoré
akoby z nej robili malo praktickú a neoficiálnu inštitúciu, je dôvod na presvedčenie, že jej
úloha na poli zákonnosti a ústavnosti nemôže byť na úrovni súkromného zariadenia. Vysoký
stupeň autonómnosti v rozhodovaní o využití prostriedkov nápravy je napríklad v rozpore
so znením § 243e OSP, konkrétne so slovami ak zistí... ak to vyžaduje... podá. Teda nie
„môže podať“. Samotný Zákon č. 153/2001 Z. z. sa v § 3 nevyhýba slovám „povinná“,
„opatrenia“, „dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv...“ atď. Ich význam vo vzťahu
k „oprávneniu podať protest“ (§ 22 Zákona) sa teda nedá inak chápať ako pozitívne.
Vo veci PL. ÚS 57/99 podával k návrhu stanovisko Generálny prokurátor, v ktorom sám
okrem iného uviedol, že použitie mimoriadneho opravného prostriedku (s inak rovnakými
predpokladmi ako v proteste) sa mu má zveriť v prípade, že sa vylúči voľná úvaha o podaní
v prípadoch splnenia podmienok. Takže ide v podstate o zásadu oficiality. Jednotlivec takto
odvodzuje „oprávnenú nádej“ na zásah nie z explicitného právneho nároku, ale ako korelát
de fakto i de iure povinnosti prokurátora (najmä v prípadoch a v okolnostiach podobných
tomuto) odstrániť protiprávny stav. Hľadisko formálno-právne podľa môjho úsudku tento
názor podporuje. Do takého výsledku musí vyústiť stret konštatovanej nezákonnosti atď.
s postavením prokurátora, ako ho deklaruje § 3 ods. 1 Zák. č. 153/2001 Z. z. V rovnakom
duchu vyznieva nález č. III. ÚS 343/2007, pričom pravdaže platí v ňom uvedená
podmienka: „... ak je dostatočne preukázané, že boli splnené zákonné podmienky na jeho
začatie“. V prejednávanom prípade sú nesporné.
K listinným dôkazom pripájam kópie všetkých rozhodnutí súdov, z ktorých sa dá
identifikovať obsah a rozsah konkrétneho skutkového stavu. Zredukovane ho možno vylíčiť
tak, že správny orgán ignoroval kogentné ustanovenie § 250r OSP a rozhodoval svojvoľne.
Prokuratúra na všetkých využitých a využiteľných stupňoch porušenie zákona „nezistila“,
zdôvodňovala však svoje závery poukazom na neudržateľné odťažité argumenty. Som si
vedomý ódia, ktoré sa vytvorilo okolo tejto kauzy. No v právnom štáte nemôže byť svojich
práv zbavený sofistikou ani „nespratný“ účastník.».
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým:
„1. Vysloví porušenie základného práva na prístup k inému orgánu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR;
2. Prikáže Generálnej prokuratúre SR, aby podala protest proti rozhodnutiu
Obvodného pozemkového úradu v Námestove č. OPU 2010/08/00785/dam zo dňa
1. 10. 2010 pre porušenie zákona – Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 250r, a
3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“
Sťažovateľka následne podaním z 23. septembra 2013, doručeným ústavnému súdu
25. septembra 2013, označeným ako „Dodatok k sťažnosti“ žiada „Tento Dodatok
k ústavnej sťažnosti vrátane jeho príloh... pripojiť k ústavnej sťažnosti... ako dôkaz
ignoranstva a korupcie jednotlivých pracovníkov Generálnej prokuratúry SR, ktorí sa
na tomto organizovanom zločine priamo podieľajú.“. Obsahom tohto podania bol:
„1. Zväzok všetkých kogentných (právne záväzných) rozsudkov Krajských súdov,
Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a mimoriadneho dovolania GP SR. Vo zväzku sa
nachádzajú aj nezákonné rozhodnutia Správnych orgánov..., kde skorumpovaní úradníci
odmietli akceptovať všetky kogentné rozsudky... 2. ... sťažnosť... adresovanú priamo novému
Generálnemu prokurátorovi SR..., aby odstránil formou protestu tento organizovaný zločin
z dôvodu korupcie jeho podriadených pracovníkov tým, že sme ho upozornili aj na formu
korupcie a získavania výhod jeho podriadených pracovníkov za to, že nebudú rešpektovať
záväzné rozsudky Krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a bývalej
Generálnej prokuratúry SR. 3. Tiež sme upozornili, že so svojimi podaniami sa obraciame
na európsku komisiu v Bruseli, p. J. M. Barrosa, Vivien Redingovú a Radu ministrov
v Štrasburgu.“
Ďalším podaním z 12. novembra 2013 doručila sťažovateľka ústavnému súdu
„dokument z roku 1993, týkajúci sa rekonštrukcie areálu rašeliniska“ (výkres dotknutých
stavieb a pozemkov), záznam obvodného pozemkového úradu o ohliadke prevádzkovej
jednotky na ťažbu rašeliny z 8. júla 2010 a uznesenie Obvodného oddelenia Policajného
zboru Trstená ČVS: ORP-845/TR-DK-2010 z 24. októbra 2013 o výsledku policajného
šetrenia. Zároveň sťažovateľka uvádza, že si je vedomá „odklonu tohto podania od premetu
sťažnosti. Zámerom je poukázať v minimálnej miere na kontext, v ktorom sa protistrana
pridala na stranu porušovateľov zákonnosti a ústavnosti.“.
Podaním z 9. decembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu
kópiu publikácie „Restituce majetku podle Zákona o půde“ (Ivana Průchová. Praha:
C. H. Beck, 1997), ktorá by mala podporovať stanovisko a «ustálený výklad ťažiskových
pojmov, predovšetkým obsiahnutých vo vete druhej po priraďovacej spojke „a“ § 6 ods. 1
písm. m) zákona č. 229/1991 Zb.». K uvedenému podaniu pripojil uznesenie okresnej
prokuratúry sp. zn. Pv 379/09 z 19. septembra 2013, ktoré „predstavuje skutočne ojedinelý
zákrok (aspoň formálne) v jej prospech“, a aj dokument na hlavičkovom papieri Katedry
správneho práva a ekologického práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského
označený ako „právne stanovisko“ z 9. júla 1998, ktorý na základe žiadosti obchodnej
spoločnosti Rašelina Quido, a. s., spracoval P. Š. Právny zástupca sťažovateľky však
v sprievodnom liste tento dokument vôbec nespomenul a ani neuviedol, v čom má spočívať
význam predmetného „právneho stanoviska“ na konanie o sťažnosti. Neobjasnil ani dôvod,
prečo považoval za potrebné oboznámiť ústavný súd s kópiou celej publikácie, ak tá má
podporiť názor sťažovateľky iba vo vzťahu k výkladu určitého ustanovenia predmetného
predpisu. Ústavný súd mohol tieto dokumenty preto zohľadniť iba v tom rozsahu, v akom
mali podľa konkrétneho vyjadrenia sťažovateľky (jej právneho zástupcu) podporovať jej
tvrdenie vo vzťahu k okolnosti, ktorú ústavný súd považuje za relevantnú pri rozhodovaní
o sťažnosti.
Sťažovateľka napokon podaním doručeným ústavnému súdu 13. januára 2014
označeným ako „Doplnenie návrhu nášho advokáta JUDR. Tibora Šafárika, Štúrova 20,
040 01 Košice“ navrhuje vypočutie I. P. z Katedry práva životného prostredia
a pozemkového práva Masarykovej univerzity v Brne ako „absolútnej Československej
odborníčky na Pozemkové právo k reštitúciám a iným nehnuteľnostiam“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka, zastúpená advokátom, v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy. Neuviedla však, ktorým rozhodnutím či postupom ktorého orgánu malo dôjsť
k porušeniu označených základných práv. Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd prikázal generálnej prokuratúre, aby podala protest proti rozhodnutiu obvodného
pozemkového úradu.
Ústavný súd považuje sťažnosť, predovšetkým so zreteľom na jej petit, za neúplnú,
neurčitú, ako aj nekonkrétnu, a vychádzajúc z jej obsahu, ale najmä tej časti petitu, ktorou
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal generálnej prokuratúre podať podnet [teda
z toho, že sťažovateľka nenapáda spôsob, akým okresná prokuratúra a krajská prokuratúra
vybavili jej podnet, resp. opakovaný podnet, ale v prvom rade to, ako generálna prokuratúra
vybavila jej dva ďalšie opakované podnety (t. j. tretí a štvrtý podnet v poradí)], zastáva
názor, že je potrebné ju odmietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov:
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podávateľa podnetu požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho
vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva podávateľa podnetu ale nie je
právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, III. ÚS 24/2012).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet
do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34
zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a právom
chránených záujmov, v rámci ktorých disponuje prokurátor značnými oprávneniami
na zaistenie dohľadu nad zachovávaním zákonnosti (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03,
I. ÚS 42/07, III. ÚS 151/08, IV. ÚS 254/09, IV. ÚS 319/09, II. ÚS 21/2010). Podnet, ako
aj opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním
zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi (II. ÚS 45/2011).
Vo vzťahu k prvým dvom podnetom sťažovateľky (podnet a opakovaný podnet) by
sťažnosť musela byť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako
neprípustná. Ústavný súd, prihliadajúc na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. II. ÚS 54/09,
IV. ÚS 360/2010), poukazuje na to, že pri splnení podmienok podľa § 34 ods. 1 zákona
o prokuratúre prichádza do úvahy opakovaný podnet a podľa § 31 ods. 2 tohto zákona je
možné využitie aj ďalšieho opakovaného podnetu (t. j. tretieho v poradí), ktorým sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj domáhala u generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) preskúmania zákonnosti vybavenia svojho
podnetu prokurátorom generálnej prokuratúry. Možnosť využitia tohto právneho
prostriedku nápravy potom vylučuje právomoc ústavného súdu (m. m. III. ÚS 79/2011,
Vo vzťahu k ďalším opakovaným podnetom (tretiemu a štvrtému podnetu) je
potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť, a to z nasledujúcich dôvodov:
Ústavný súd zotrváva na svojom názore, že aj ďalší opakovaný podnet zakladá
povinnosť prokurátora sa ním zaoberať v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre,
teda vzhľadom na to, či obsahuje nové skutočnosti, s ktorými sa generálny prokurátor pri
vybavovaní jemu predchádzajúceho podnetu nezaoberal, a oznámiť spôsob jeho vybavenia
podávateľovi podnetu (IV. ÚS 534/2012). Ani uvedené ustanovenie však nezakladá
sťažovateľke právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli.
Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný podnet
sťažovateľky primeraným spôsobom a v zákonom ustanovenej lehote reagovať, a to
v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda so zreteľom na to, či obsahuje nové
skutočnosti, s ktorými sa generálna prokuratúra pri vybavovaní opakovaného podnetu
nezaoberala.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra po preskúmaní
príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela opätovne (ako už aj pri
vybavovaní jemu predchádzajúcemu opakovanému podnetu) k záveru, že krajská
prokuratúra dostatočne vyargumentovala, prečo rozhodnutie obvodného pozemkového
úradu považuje za správne (prípis č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013). Druhým ďalším
opakovaným podnetom (teda štvrtým podnetom v poradí) sa už generálna prokuratúra
nezaoberala, a to v dôsledku zistenia, že neobsahuje žiadne nové okolnosti (prípis
č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013).
Podľa názoru ústavného súdu si generálna prokuratúra v uvedených prípisoch splnila
povinnosť preskúmať, či ďalší opakovaný podnet sťažovateľky obsahuje nové skutočnosti,
a vzhľadom na to, že dospela k záveru, že to tak nie je, nemala povinnosť
do detailov rekapitulovať a odôvodniť svoj záver o výsledku preskúmania vybavenia
(prvého) podnetu sťažovateľky krajskou prokuratúrou. Skutočnosť, že generálna
prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tom nemení nič ani skutočnosť,
že v prípisoch generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013
a č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých
sťažovateľkiných námietok (m. m. IV. ÚS 252/2010, IV. ÚS 360/2010), a to dokonca
aj za predpokladu, ak by mal ústavný súd uvedené prípisy generálnej prokuratúry posúdiť
podľa nárokov, resp. kritérií, kladených na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké
rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie
vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené dodáva, že na odôvodnenie prípisu generálnej prokuratúry nemožno klásť
rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu
(resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných
súdnych rozhodnutí.
Uvedený záver nespochybňujú ani podania, ktoré sťažovateľka, resp. jej právny
zástupca doručili ústavnému súdu (vyjadrenia z 23. septembra 2013, 12. novembra 2013
a 9. decembra 2013). Predmetné vyjadrenia sa podľa sťažovateľky týkajú najmä
nesprávnosti záverov, ku ktorým mal dospieť obvodný pozemkový úrad, resp. obsahujú
podklady, ktoré majú podľa sťažovateľky ilustrovať negatívny postoj orgánov štátu voči
nej. Ústavný súd ale vzhľadom na uvedené neskúmal ústavnú udržateľnosť záverov,
ku ktorým dospel obvodný pozemkový úrad. Predložené dokumenty nespochybňujú záver,
ku ktorému generálna prokuratúra dospela, keďže jej úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou,
či sťažovateľka predložila dostatočné nové informácie, resp. okolnosti, ktoré by
spochybňovali predchádzajúce vysporiadanie sa s jej podnetmi okresnou prokuratúrou
a krajskou prokuratúrou.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 253/2012,
II. ÚS 128/2013, III. ÚS 48/2013, IV. ÚS 137/2013) zastáva názor, že všeobecný súd
(ale ani iný orgán verejnej moci) spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda o prípadnom porušení uvedených práv
by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodnutím
generálnej prokuratúry nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, nemohlo v danom prípade následne dôjsť ani k namietanému porušeniu jej
základného práva majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd považuje za potrebné taktiež podotknúť, že ak sťažovateľka považuje
úkony, ktoré v jej mene uskutočnila správkyňa konkurznej podstaty, za protiprávne a ju
poškodzujúce, mala k dispozícii právne nástroje, najmä možnosť uplatniť si nárok
na náhradu škody, pričom z predložených podkladov nevyplýva, že by takúto žalobu
podala. Rovnako sa mohla brániť proti rozhodnutiu obvodného úradu, čo správkyňa jej
konkurznej podstaty aj urobila, avšak jej procesný úkon bol posúdený ako oneskorený.
V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, rozhodnutím alebo iným
zásahom a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by postupom generálnej prokuratúry a jej prípismi č. k. VI/2 Gd 121/13-12
z 12. júla 2013 a č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 malo dôjsť k porušeniu
sťažovateľkou označených práv tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie týchto práv
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako
zjavne neopodstatnenej.
Ústavný súd napokon nad rámec dosiaľ uvedenej argumentácie dodáva, že má
v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je
viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania
(čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde). Každý návrh bez
výnimky musí spĺňať všeobecné náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu
návrhu. Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
V petite predloženej sťažnosti sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, uviedla dve konkrétne základné práva garantované ústavou tak procesnej, ako
aj hmotnoprávnej povahy, ale opomenula v ňom označiť konanie (spisovú značku),
resp. rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej uvedených práv. Takto formulovaný
petit sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne
stanoviť predmet tohto konania, ale predovšetkým ide o petit, ktorý by bol v prípade
vydania meritórneho rozhodnutia ústavného súdu v predloženej podobe z uvedených
dôvodov nevykonateľný.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, napr. o advokáta
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že to neumožňuje preskúmať splnenie hoci
len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto prichádzalo do úvahy jej
odmietnutie už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
aj z toho dôvodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014