Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 14/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Luby (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT

GROUP Inc., a. s., Lotyšská 6, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom

Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a bližšie neoznačeným zásahom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) bližšie neoznačeným

zásahom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Zo sťažnosti a z priložených dokumentov vyplýva, že sťažovateľka sa podnetmi

adresovanými orgánom prokuratúry opakovane domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Námestovo (ďalej len „obvodný pozemkový

úrad“) č. OPÚ-2010/08/00785/dam z 1. októbra 2010 (ďalej len „rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu“). Týmto rozhodnutím bolo oprávneným osobám na základe uplatnenia

si reštitučného nároku priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré predtým

nadobudla sťažovateľka do svojho vlastníctva. Vydaniu rozhodnutia obvodného

pozemkového úradu predchádzalo vydanie viacerých rozhodnutí tohto správneho orgánu,

ktoré boli na základe podaných opravných prostriedkov zrušené všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka uvádza, že v dôsledku pochybenia konkurzným súdom ustanovenej

správkyne konkurznej podstaty bol opravný prostriedok proti rozhodnutiu obvodného

pozemkového úradu podaný na miestne nepríslušný súd a následne bol tento opravný

prostriedok posúdený ako oneskorene podaný. Súbežné konanie o opravnom prostriedku

podanom v mene sťažovateľky predsedom jej predstavenstva T. L. a členkou predstavenstva

M. V. skončilo pre sťažovateľku neúspechom vzhľadom na nedostatok oprávnenia

predstavenstva konať za sťažovateľku vrátane práva podať opravný prostriedok proti

rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu v čase vedenia konkurzu vyhláseného na jej

majetok [rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 4. marca 2011

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd”) sp. zn.

zo 7. októbra 2011].

Podnetom z 12. septembra 2012 podľa a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) sa preto

sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia obvodného pozemkového

úradu, a to v podstate v dôsledku podľa nej nedostatočne zisteného skutkového stavu

a nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä nesprávneho výkladu reštitučných

predpisov.

Prípisom Okresnej prokuratúry Námestovo (ďalej len „okresná prokuratúra“)

č. k. Pd 128/12-35 z 21. januára 2013 bola sťažovateľka upovedomená o tom, že okresná

prokuratúra nezistila dôvod na prijatie prokurátorského opatrenia proti rozhodnutiu

obvodného pozemkového úradu a podnet odložila. Okresná prokuratúra sa priklonila

k záveru obvodného pozemkového úradu, podľa ktorého účelu vyvlastnenia slúžil len jeden

zo sporných pozemkov, a to ten, na ktorom je postavená prevádzka samotného závodu,

a nestotožnila sa ani s inými námietkami sťažovateľky (nedostatok oprávnenia osoby

uplatňujúcej si reštitučný nárok konať za oprávnené osoby, obvodný pozemkový úrad

neskúmal účel vyvlastnenia všetkých nehnuteľností, nedostatočne zistený skutkový stav

a nesprávne právne posúdenie veci). Sťažovateľka so spôsobom vybavenia jej podnetu

nesúhlasila a podala opakovaný podnet.

Opakovaný podnet bol Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) vybavený prípisom č. k. -10 z 10. apríla 2004, ktorá sa so závermi

okresnej prokuratúry stotožnila.

Proti spôsobu, akým boli podnety sťažovateľky okresnou prokuratúrou a krajskou

prokuratúrou vybavené, podala sťažovateľka 9. mája 2013 generálnej prokuratúre ďalší

opakovaný podnet (v poradí tretí podnet). Sťažovateľka tvrdila, že prokurátor je povinný

podnetu vyhovieť, ak správny orgán nerešpektoval pre neho právne záväzný názor súdu

v zmysle a následne podnet doplnila o odborné

stanovisko pracovníkov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 31. mája

2013, ktoré malo potvrdzovať nesprávnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu.

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013 bol podnet

sťažovateľky vybavený ako ďalší opakovaný podnet. Podľa názoru generálnej prokuratúry

v podstate jedinou novou skutočnosťou uvedenou v tomto podnete bolo spochybnenie

výkladu výroku rozhodnutia, ktorým došlo k vyvlastneniu sporných nehnuteľností, čo malo

byť podporené aj stanoviskom pracovníkov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej

univerzity v Žiline z 31. mája 2013. Generálna prokuratúra pri prešetrovaní týchto nových

okolností dospela k záveru, že nemajú pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia obvodného

pozemkového úradu právny význam, keďže výrok vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku

1956 nemožno vykladať podľa klasifikácie platnej od roku 2008. S odvolaním sa

na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a najvyššieho súdu je podľa názoru generálnej

prokuratúry potrebné reštitučné predpisy vykladať v pochybnostiach v prospech

oprávnených osôb. Aj generálna prokuratúra sa stotožnila s výkladom obvodného

pozemkového úradu, podľa ktorého bol z vyvlastnených pozemkov na účely vyvlastnenia

použitý len konkrétny pozemok nachádzajúci sa pod závodom na ťažbu rašeliny, a to

v zmysle vtedajšieho určenia jeho stavebného obvodu. Zároveň bola týmto prípisom

sťažovateľka informovaná, že ďalšie podnety v tejto veci neobsahujúce nové skutočnosti už

nebudú prokuratúrou vybavované.

Sťažovateľka podala 31. júla 2013 generálnej prokuratúre v poradí už štvrtý podnet.

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 bola

sťažovateľka na základe jej žiadosti o informáciu, či bol generálnej prokuratúre doručený jej

ďalší opakovaný podnet z 31. júla 2013, upovedomená, že generálna prokuratúra 6. augusta

2013 „prijala podanie“ sťažovateľky. Generálna prokuratúra v predmetnom prípise ďalej

uviedla, že vzhľadom na to, že „dané podanie (podanie sťažovateľky z 31. júla 2013

označené ako ďalší opakovaný podnet, pozn.) je druhým ďalším opakovaným podnetom

(celkovo štvrtým podnetom), pričom Váš predchádzajúci ďalší opakovaný podnet v danej

veci bol už generálnou prokuratúrou vybavený pod č. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. 7. 2013.

Nakoľko Váš druhý opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové právne relevantné

skutočnosti, nebude generálnou prokuratúrou podľa

o prokuratúre ďalej vybavovaný.“.

Sťažovateľka následne podala sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej uvádza, že

«... nadobudla v minulosti kúpou istý nehnuteľný majetok. Na tento majetok bol však

uplatnený reštitučný nárok veľkého počtu žiadateľov. Sťažovateľka sa medzičasom dostala

za zvláštnych okolností do konkurzu, čo neskôr zohralo osobitnú úlohu pri jej postavení

účastníčky v súvislosti s podávaním opravných prostriedkov.

Sťažnosťou sa uplatňuje rešpektovanie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 20

ods. 1 . Z nich k porušeniu najmä prvého došlo podľa môjho názoru rozhodnutiami

prokurátorov, resp. ich stanoviskami na podnety na preskúmanie zákonnosti postupu

správneho orgánu. Ostatné stanovisko – upovedomenie z 5. 9. 2013 č. VI/2 Gd 121/13-19

už nie je podľa jeho obsahu „vecným“, za také považujem to z 12. júla 2013

č. VI Gd 121/13-12 (správne má byť č. k. VI/2 Gd 121/13-12, pozn.).

Z hľadiska podstaty sťažnosti nejde o otázky zásadného charakteru, pretože

prokurátor bol v konaní činný až v štádiu, kedy sa od neho žiadal zásah v zmysle

kompetencie, poskytovanej mu z. Predchádzali tomu

niekoľkonásobné rozhodovania Pozemkového úradu a v dôsledku správnej žaloby (žalôb)

rozhodovania Krajských súdov v Banskej Bystrici, Žiline, v Košiciach a Najvyššieho súdu

SR. V množstve podrobností poukazujem na pripojené dokumenty, nazhromaždené (ich

časť) počas 18 rokov trvajúcej kauzy. Proti poslednému rozhodnutiu Obvodného

pozemkového úradu v Námestove sp. zn. OPÚ-2010/08/0785/dam z 1. 10. 2010 podala

(vtedy činná) správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorým sťažovateľka údajne ešte bola,

správnu žalobu za kontroverzných okolností. Podala ju na nesprávny súd, čo po dlhšom

procesnom postupe bolo – po postúpení príslušnému – kvalifikované ako oneskorené

podanie. Tým sa stalo rozhodnutie OPÚ o priznaní reštitučných nárokov právoplatné. Do

úvahy teda prichádzal iba zásah prokurátora prostredníctvom protestu.

Sťažovateľka absolvovala všetky stupne, ktoré jej zákon dával k dispozícii. Zakaždým

však obdržala negatívnu odpoveď, že teda rozhodnutie žiadnou chybou netrpí. To je však

v právnom štáte neprijateľný voluntarizmus, absolútna svojvôľa a popieranie zákona,

nepripúšťajúceho dvojaký výklad pojmu, resp. zákonného textu v jeho úplnosti.

Z postoja prokuratúry (a samozrejme predovšetkým správneho orgánu) to vyzerá tak, že

súdmi žiadny právny názor vyslovený nebol. Pritom – ako z pripojených dokladov vyplýva –

nielenže bol, ale bol jednoznačný a skutkový stav sa nezmenil. Jeho rešpektovanie mohlo

zmenu privodiť, no za priameho súhlasu (vzhľadom na upovedomenia) prokuratúry došlo až

dosiaľ k stavu, odmietanému množstvom nálezov Ústavného súdu: Popieranie zmyslu

a účelu, idúceho do samotnej podstaty všeobecného zákona dosiahlo úroveň porušovania

ústavnosti. Okolnosti tohto prípadu sa dajú zredukovať na jediný „všeobecný“ problém –

kto ustráži strážcu – a na jediný problém „ústavný“, či reprezentuje právnu istotu ako

princíp právneho štátu aj jednotný doslovný výklad jednej a tej istej právnej normy

rozhodujúcimi reprezentantmi práva, prokuratúru nevynímajúc.

Postavenie prokuratúry dokumentujú viaceré zákony. Určujú medzi iným podmienky

jej ingerencie do rôznych konaní, napriek viacerým rozhodnutiam Ústavného súdu, ktoré

akoby z nej robili malo praktickú a neoficiálnu inštitúciu, je dôvod na presvedčenie, že jej

úloha na poli zákonnosti a ústavnosti nemôže byť na úrovni súkromného zariadenia. Vysoký

stupeň autonómnosti v rozhodovaní o využití prostriedkov nápravy je napríklad v rozpore

so znením , konkrétne so slovami ak zistí... ak to vyžaduje... podá. Teda nie

„môže podať“. Samotný sa v nevyhýba slovám „povinná“,

„opatrenia“, „dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv...“ atď. Ich význam vo vzťahu

k „oprávneniu podať protest“ (§ 22 Zákona) sa teda nedá inak chápať ako pozitívne.

Vo veci podával k návrhu stanovisko Generálny prokurátor, v ktorom sám

okrem iného uviedol, že použitie mimoriadneho opravného prostriedku (s inak rovnakými

predpokladmi ako v proteste) sa mu má zveriť v prípade, že sa vylúči voľná úvaha o podaní

v prípadoch splnenia podmienok. Takže ide v podstate o zásadu oficiality. Jednotlivec takto

odvodzuje „oprávnenú nádej“ na zásah nie z explicitného právneho nároku, ale ako korelát

de fakto i de iure povinnosti prokurátora (najmä v prípadoch a v okolnostiach podobných

tomuto) odstrániť protiprávny stav. Hľadisko formálno-právne podľa môjho úsudku tento

názor podporuje. Do takého výsledku musí vyústiť stret konštatovanej nezákonnosti atď.

s postavením prokurátora, ako ho deklaruje V rovnakom

duchu vyznieva nález č. , pričom pravdaže platí v ňom uvedená

podmienka: „... ak je dostatočne preukázané, že boli splnené zákonné podmienky na jeho

začatie“. V prejednávanom prípade sú nesporné.

K listinným dôkazom pripájam kópie všetkých rozhodnutí súdov, z ktorých sa dá

identifikovať obsah a rozsah konkrétneho skutkového stavu. Zredukovane ho možno vylíčiť

tak, že správny orgán ignoroval kogentné ustanovenie a rozhodoval svojvoľne.

Prokuratúra na všetkých využitých a využiteľných stupňoch porušenie zákona „nezistila“,

zdôvodňovala však svoje závery poukazom na neudržateľné odťažité argumenty. Som si

vedomý ódia, ktoré sa vytvorilo okolo tejto kauzy. No v právnom štáte nemôže byť svojich

práv zbavený sofistikou ani „nespratný“ účastník.».

Sťažovateľka v sťažnosti podľa navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým:

„1. Vysloví porušenie základného práva na prístup k inému orgánu podľa čl. 46

ods. 1 SR, porušenie základného práva na ochranu majetku podľa

SR;

2. Prikáže Generálnej prokuratúre SR, aby podala protest proti rozhodnutiu

Obvodného pozemkového úradu v Námestove č. OPU 2010/08/00785/dam zo dňa

1. 10. 2010 pre porušenie zákona – v ustanovení , a

3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

Sťažovateľka následne podaním z 23. septembra 2013, doručeným ústavnému súdu

25. septembra 2013, označeným ako „Dodatok k sťažnosti“ žiada „Tento Dodatok

k ústavnej sťažnosti vrátane jeho príloh... pripojiť k ústavnej sťažnosti... ako dôkaz

ignoranstva a korupcie jednotlivých pracovníkov Generálnej prokuratúry SR, ktorí sa

na tomto organizovanom zločine priamo podieľajú.“. Obsahom tohto podania bol:

„1. Zväzok všetkých kogentných (právne záväzných) rozsudkov Krajských súdov,

Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a mimoriadneho dovolania GP SR. Vo zväzku sa

nachádzajú aj nezákonné rozhodnutia Správnych orgánov..., kde skorumpovaní úradníci

odmietli akceptovať všetky kogentné rozsudky... 2. ... sťažnosť... adresovanú priamo novému

Generálnemu prokurátorovi SR..., aby odstránil formou protestu tento organizovaný zločin

z dôvodu korupcie jeho podriadených pracovníkov tým, že sme ho upozornili aj na formu

korupcie a získavania výhod jeho podriadených pracovníkov za to, že nebudú rešpektovať

záväzné rozsudky Krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a bývalej

Generálnej prokuratúry SR. 3. Tiež sme upozornili, že so svojimi podaniami sa obraciame

na európsku komisiu v Bruseli, p. J. M. Barrosa, Vivien Redingovú a Radu ministrov

v Štrasburgu.“

Ďalším podaním z 12. novembra 2013 doručila sťažovateľka ústavnému súdu

„dokument z roku 1993, týkajúci sa rekonštrukcie areálu rašeliniska“ (výkres dotknutých

stavieb a pozemkov), záznam obvodného pozemkového úradu o ohliadke prevádzkovej

jednotky na ťažbu rašeliny z 8. júla 2010 a uznesenie Obvodného oddelenia Policajného

zboru Trstená ČVS: ORP-845/TR-DK-2010 z 24. októbra 2013 o výsledku policajného

šetrenia. Zároveň sťažovateľka uvádza, že si je vedomá „odklonu tohto podania od premetu

sťažnosti. Zámerom je poukázať v minimálnej miere na kontext, v ktorom sa protistrana

pridala na stranu porušovateľov zákonnosti a ústavnosti.“.

Podaním z 9. decembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu

kópiu publikácie „Restituce majetku podle Zákona o půde“ (Ivana Průchová. Praha:

C. H. Beck, 1997), ktorá by mala podporovať stanovisko a «ustálený výklad ťažiskových

pojmov, predovšetkým obsiahnutých vo vete druhej po priraďovacej spojke „a“ § 6 ods. 1

písm. m) ». K uvedenému podaniu pripojil uznesenie okresnej

prokuratúry sp. zn. z 19. septembra 2013, ktoré „predstavuje skutočne ojedinelý

zákrok (aspoň formálne) v jej prospech“, a aj dokument na hlavičkovom papieri Katedry

správneho práva a ekologického práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského

označený ako „právne stanovisko“ z 9. júla 1998, ktorý na základe žiadosti obchodnej

spoločnosti Rašelina Quido, a. s., spracoval P. Š. Právny zástupca sťažovateľky však

v sprievodnom liste tento dokument vôbec nespomenul a ani neuviedol, v čom má spočívať

význam predmetného „právneho stanoviska“ na konanie o sťažnosti. Neobjasnil ani dôvod,

prečo považoval za potrebné oboznámiť ústavný súd s kópiou celej publikácie, ak tá má

podporiť názor sťažovateľky iba vo vzťahu k výkladu určitého ustanovenia predmetného

predpisu. Ústavný súd mohol tieto dokumenty preto zohľadniť iba v tom rozsahu, v akom

mali podľa konkrétneho vyjadrenia sťažovateľky (jej právneho zástupcu) podporovať jej

tvrdenie vo vzťahu k okolnosti, ktorú ústavný súd považuje za relevantnú pri rozhodovaní

o sťažnosti.

Sťažovateľka napokon podaním doručeným ústavnému súdu 13. januára 2014

označeným ako „Doplnenie návrhu nášho advokáta JUDR. Tibora Šafárika, Štúrova 20,

040 01 Košice“ navrhuje vypočutie I. P. z Katedry práva životného prostredia

a pozemkového práva Masarykovej univerzity v Brne ako „absolútnej Československej

odborníčky na Pozemkové právo k reštitúciám a iným nehnuteľnostiam“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka, zastúpená advokátom, v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

. Neuviedla však, ktorým rozhodnutím či postupom ktorého orgánu malo dôjsť

k porušeniu označených základných práv. Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd prikázal generálnej prokuratúre, aby podala protest proti rozhodnutiu obvodného

pozemkového úradu.

Ústavný súd považuje sťažnosť, predovšetkým so zreteľom na jej petit, za neúplnú,

neurčitú, ako aj nekonkrétnu, a vychádzajúc z jej obsahu, ale najmä tej časti petitu, ktorou

sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal generálnej prokuratúre podať podnet [teda

z toho, že sťažovateľka nenapáda spôsob, akým okresná prokuratúra a krajská prokuratúra

vybavili jej podnet, resp. opakovaný podnet, ale v prvom rade to, ako generálna prokuratúra

vybavila jej dva ďalšie opakované podnety (t. j. tretí a štvrtý podnet v poradí)], zastáva

názor, že je potrebné ju odmietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa aj právo podávateľa podnetu požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu podľa § 31 a nasl. zákona

o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho

vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva podávateľa podnetu ale nie je

právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli

(m. m. , , , ).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet

do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34

zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a právom

chránených záujmov, v rámci ktorých disponuje prokurátor značnými oprávneniami

na zaistenie dohľadu nad zachovávaním zákonnosti (m. m. , ,

, , , , ). Podnet, ako

aj opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním

zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi ().

Vo vzťahu k prvým dvom podnetom sťažovateľky (podnet a opakovaný podnet) by

sťažnosť musela byť podľa odmietnutá ako

neprípustná. Ústavný súd, prihliadajúc na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ,

), poukazuje na to, že pri splnení podmienok podľa § 34 ods. 1 zákona

o prokuratúre prichádza do úvahy opakovaný podnet a podľa § 31 ods. 2 tohto zákona je

možné využitie aj ďalšieho opakovaného podnetu (t. j. tretieho v poradí), ktorým sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj domáhala u generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) preskúmania zákonnosti vybavenia svojho

podnetu prokurátorom generálnej prokuratúry. Možnosť využitia tohto právneho

prostriedku nápravy potom vylučuje právomoc ústavného súdu (m. m. ,

).

Vo vzťahu k ďalším opakovaným podnetom (tretiemu a štvrtému podnetu) je

potrebné sťažnosť odmietnuť podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Ústavný súd zotrváva na svojom názore, že aj ďalší opakovaný podnet zakladá

povinnosť prokurátora sa ním zaoberať v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre,

teda vzhľadom na to, či obsahuje nové skutočnosti, s ktorými sa generálny prokurátor pri

vybavovaní jemu predchádzajúceho podnetu nezaoberal, a oznámiť spôsob jeho vybavenia

podávateľovi podnetu (). Ani uvedené ustanovenie však nezakladá

sťažovateľke právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli.

Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný podnet

sťažovateľky primeraným spôsobom a v zákonom ustanovenej lehote reagovať, a to

v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda so zreteľom na to, či obsahuje nové

skutočnosti, s ktorými sa generálna prokuratúra pri vybavovaní opakovaného podnetu

nezaoberala.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra po preskúmaní

príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela opätovne (ako už aj pri

vybavovaní jemu predchádzajúcemu opakovanému podnetu) k záveru, že krajská

prokuratúra dostatočne vyargumentovala, prečo rozhodnutie obvodného pozemkového

úradu považuje za správne (prípis č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013). Druhým ďalším

opakovaným podnetom (teda štvrtým podnetom v poradí) sa už generálna prokuratúra

nezaoberala, a to v dôsledku zistenia, že neobsahuje žiadne nové okolnosti (prípis

č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013).

Podľa názoru ústavného súdu si generálna prokuratúra v uvedených prípisoch splnila

povinnosť preskúmať, či ďalší opakovaný podnet sťažovateľky obsahuje nové skutočnosti,

a vzhľadom na to, že dospela k záveru, že to tak nie je, nemala povinnosť

do detailov rekapitulovať a odôvodniť svoj záver o výsledku preskúmania vybavenia

(prvého) podnetu sťažovateľky krajskou prokuratúrou. Skutočnosť, že generálna

prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie

jej základného práva podľa . Na tom nemení nič ani skutočnosť,

že v prípisoch generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 121/13-12 z 12. júla 2013

a č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých

sťažovateľkiných námietok (m. m. , ), a to dokonca

aj za predpokladu, ak by mal ústavný súd uvedené prípisy generálnej prokuratúry posúdiť

podľa nárokov, resp. kritérií, kladených na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké

rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie

vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ). Ústavný súd v nadväznosti

na uvedené dodáva, že na odôvodnenie prípisu generálnej prokuratúry nemožno klásť

rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu

(resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných

súdnych rozhodnutí.

Uvedený záver nespochybňujú ani podania, ktoré sťažovateľka, resp. jej právny

zástupca doručili ústavnému súdu (vyjadrenia z 23. septembra 2013, 12. novembra 2013

a 9. decembra 2013). Predmetné vyjadrenia sa podľa sťažovateľky týkajú najmä

nesprávnosti záverov, ku ktorým mal dospieť obvodný pozemkový úrad, resp. obsahujú

podklady, ktoré majú podľa sťažovateľky ilustrovať negatívny postoj orgánov štátu voči

nej. Ústavný súd ale vzhľadom na uvedené neskúmal ústavnú udržateľnosť záverov,

ku ktorým dospel obvodný pozemkový úrad. Predložené dokumenty nespochybňujú záver,

ku ktorému generálna prokuratúra dospela, keďže jej úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou,

či sťažovateľka predložila dostatočné nové informácie, resp. okolnosti, ktoré by

spochybňovali predchádzajúce vysporiadanie sa s jej podnetmi okresnou prokuratúrou

a krajskou prokuratúrou.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, , ) zastáva názor, že všeobecný súd

(ale ani iný orgán verejnej moci) spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda o prípadnom porušení uvedených práv

by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodnutím

generálnej prokuratúry nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 , nemohlo v danom prípade následne dôjsť ani k namietanému porušeniu jej

základného práva majetkového charakteru podľa .

Ústavný súd považuje za potrebné taktiež podotknúť, že ak sťažovateľka považuje

úkony, ktoré v jej mene uskutočnila správkyňa konkurznej podstaty, za protiprávne a ju

poškodzujúce, mala k dispozícii právne nástroje, najmä možnosť uplatniť si nárok

na náhradu škody, pričom z predložených podkladov nevyplýva, že by takúto žalobu

podala. Rovnako sa mohla brániť proti rozhodnutiu obvodného úradu, čo správkyňa jej

konkurznej podstaty aj urobila, avšak jej procesný úkon bol posúdený ako oneskorený.

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, rozhodnutím alebo iným

zásahom a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by postupom generálnej prokuratúry a jej prípismi č. k. VI/2 Gd 121/13-12

z 12. júla 2013 a č. k. VI/2 Gd 121/13-19 z 5. septembra 2013 malo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkou označených práv tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie týchto práv

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

ústavný súd rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti ako

zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd napokon nad rámec dosiaľ uvedenej argumentácie dodáva, že má

v ústave a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je

viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania

( , a a nasl. ). Každý návrh bez

výnimky musí spĺňať všeobecné náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu

návrhu. Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný

návrhom na začatie konania ( ).

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

V petite predloženej sťažnosti sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom, uviedla dve konkrétne základné práva garantované tak procesnej, ako

aj hmotnoprávnej povahy, ale opomenula v ňom označiť konanie (spisovú značku),

resp. rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej uvedených práv. Takto formulovaný

petit sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne

stanoviť predmet tohto konania, ale predovšetkým ide o petit, ktorý by bol v prípade

vydania meritórneho rozhodnutia ústavného súdu v predloženej podobe z uvedených

dôvodov nevykonateľný.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, napr. o advokáta

().

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že to neumožňuje preskúmať splnenie hoci

len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto prichádzalo do úvahy jej

odmietnutie už pri jej predbežnom prerokovaní ( )

aj z toho dôvodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014