Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. až sp. zn. Rvp

13643/2012, sp. zn. a sp. zn. až sp. zn.

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.

1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er

1019/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. z 30. marca 2012, sp. zn. 9 Er

587/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. z 11. júla 2007, sp. zn. 15 Er

365/2009 z 28. novembra 2011, sp. zn. z 25. októbra 2011, sp. zn. 9 Er

331/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. z 10. apríla 2012, sp. zn. 9 Er

2055/2006 zo 4. apríla 2012, sp. zn. z 12. apríla 2012, sp. zn. 9 Er

1027/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. z 23. novembra 2011, sp. zn. 15 Er

2241/2009 z 24. októbra 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn. 9 Er

333/2008 z 20. októbra 2011 a sp. zn. z 2. apríla 2012 a vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE

153/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE

31/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. z 31.

júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta

2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012,

sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012 a sp. zn. 3

CoE 196/2012 z 8. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. až sp. zn. Rvp

13652/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

13635/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. a

sp. zn. až sp. zn. vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie

upraveného v a dohovoru postupom a uzneseniami Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 30. marca 2012, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er

1466/2007 z 11. júla 2007, sp. zn. z 28. novembra 2011, sp. zn. 9 Er

2325/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. z 25. októbra 2011, sp. zn. 15 Er

1280/2009 z 10. apríla 2012, sp. zn. zo 4. apríla 2012, sp. zn. 16 Er

2619/2006 z 12. apríla 2012, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er

1063/2008 z 23. novembra 2011, sp. zn. z 24. októbra 2011, sp. zn. 9 Er

1057/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011 a sp. zn. 15 Er

1463/2007 z 2. apríla 2012 a vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. júla 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn.

z 31. júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn.

z 31. júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn.

z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012 a sp. zn. z 8. augusta 2012.

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere

sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci

povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie

úverov boli priamo v úverových zmluvách dohodnuté rozhodcovské doložky, ktorými bola

v prípade sporu medzi zmluvnými stranami založená právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa stali splatnými a v nadväznosti na uvedené, sťažovateľka na

podklade dojednaných rozhodcovských doložiek začala rozhodcovské konania pred

zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na

podklade ktorých sťažovateľka iniciovala exekučné konania. Po tom, ako okresný súd

poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekúcií, napádanými

uzneseniami tieto exekučné konania zastavil.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti napadnutým rozhodnutiam okresného

súdu krajský súd označenými uzneseniami tieto ako vecne správne potvrdil.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva zaručené a práva zaručené dohovorom a dodatkovým

protokolom, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako

súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučných titulov. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veciam vyjadriť aj napriek tomu, že tieto

rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučné tituly, a to rozhodcovské

rozsudky, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to

ukladalo ustanovenie

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta

2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej

právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali

s tým, prečo dojednanie rozhodcovských doložiek v úverových zmluvách považovali za

neprijateľné podmienky, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej

návrhy na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte daných vecí.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napádanými postupmi a uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom, a aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požadovala priznať

jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

až sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupmi a uzneseniami

okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 30. marca 2012, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 11. júla 2007, sp. zn. z 28. novembra 2011, sp. zn.

z 25. októbra 2011, sp. zn. z 25. októbra 2011, sp. zn.

z 10. apríla 2012, sp. zn. zo 4. apríla 2012, sp. zn.

z 12. apríla 2012, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 23. novembra 2011, sp. zn. z 24. októbra 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011 a sp. zn.

z 2. apríla 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 25. júla 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn.

z 31. júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn.

z 31. júla 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn.

z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012 a sp. zn. z 8. augusta 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresného súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi okresného súdu

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaných uznesení okresného súdu, a to podaním riadnych opravných prostriedkov

(odvolaní), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila

a na základe ktorých sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach v podstate

vysporadúval s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké

sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti

sťažovateľky v týchto častiach už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na ich prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv postupmi a rozhodnutiami krajského súdu,

námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného

súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne

preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2)

krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume

exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa

sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský

súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konanie na účely podania

výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu

otázku a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež

namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili vo veci

pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím

mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

2.1 V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky, ktorými spochybňuje

právomoc exekučného súdu k vecnému prieskumu exekučného titulu v čase po vydaní

poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného

konania, ústavný súd poukazuje na to, že Exekučný poriadok, ktorý upravuje iba dôvody, na

základe ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku), avšak okamih resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný

súd učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.

Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v jeho § 44 ods. 2. Z ustanovenia § 57 ods. 1

Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd „už

začaté“ exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale

napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné

konanie zastaviť.

V súvislosti so sťažovateľkou spochybnenou kompetenciou exekučného súdu aj

vecne, t. j. aj materiálne a nielen formálne preskúmavať exekučný titul, ktorým je

rozhodcovský rozsudok vo veciach spotrebiteľských zmlúv, ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný

titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu

vychádzajúci z toho, že neexistencia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. V súlade s § 45 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) [t. j. ak rozhodcovský

rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania; ak

rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,] alebo c) [t. j. ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.].

Vzhľadom na uvedené tak k sťažovateľkou namietanému (ne)oprávneniu

všeobecného súdu ex offo zastaviť exekúciu začatú na základe rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú

v sťažnosti ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým

je rozsudok rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou, ktorá by zbavovala exekučný súd

povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku, ktorý v § 58 ods. 1 ustanovuje

oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu a v § 57 ods. 2

ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného

poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku] alebo osobitného zákona [§ 45

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní].

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako už bol učinil aj vo svojich skorších

rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Uvedené bolo podkladom, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúca sa aplikovanej smernice Rady, ktorá

podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou

exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery

formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý

je určená, pokiaľ ide o výsledok (účel), ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok (účel), ktorý

smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod

8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek

nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú

ustanovenia smernice Rady význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva

vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. ). Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady

v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.

2.3 V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe

a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1

písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady,

v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré

právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.

), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom prípade nebolo

povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku

nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou označeného

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie

rozhodnutia vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za

ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. ).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sama sťažovateľka uvádza, že „... exekučný súd

svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie...“,

a tiež aj z iných rozhodnutí v obdobných veciach sťažovateľky vyplýva, že odvolacie súdy

potvrdzovali rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekučných konaní vykonávaných

na základe rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv, na základe „... zistenia, že sa

vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej rozhodcovskej

doložke založil (okresný súd, pozn.) na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa a tiež aj z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta

rozhodcovského konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo na druhom

konci republiky.“, pričom pri tejto argumentácii bolo poukazované aj na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora (napr. rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano

Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom) vzťahujúcu sa na skutkovo a právne obdobné

prípady (neprijateľnosť miesta rozhodcovského konania), ktorá podľa názoru ústavného

súdu bola dostatočným základom pre rozhodnutie vo daných veciach, bez potreby súdu

predkladať v tejto už tak ustálenej otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Uvedené

odôvodňuje, prečo by v danom prípade nebol krajský súd povinný požiadať Súdny dvor

o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak

v rámci napadnutého exekučného konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd

poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ), vzhľadom na to postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za

akceptovateľný (napr. , ), a preto hodnotí aj túto námietku

sťažovateľky za neopodstatnenú ( ).

Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu,

ktoré malo byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinného

od 9. augusta 2012, pozn.), ústavný súd ešte nad rámec podotýka, že tak napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, ako aj napadnuté rozhodnutia krajského súdu boli prijaté ešte

pred 9. augustom 2012, keď nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku zákonom

č. , ktorým sa dopĺňal Exekučný poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky

o porušení právnych predpisov, ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej

právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti

na to, sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení

základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. ).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval

ústavne konformným spôsobom, keď napádanými uzneseniami potvrdil uznesenia

okresného súdu o zastavení exekučných konaní.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného v dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného ústavný

súd navyše poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo vlastniť majetok a právo na

ochranu majetku, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva zaručeného v by bolo teda možno uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a obsahom základných práv zaručených v a a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013