Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 490/2013
PDF · 136.52 KB
No categories available
I. ÚS 490/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. R., N., zastúpeného advokátom Mgr. Š. J., K., vo
veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 44 ods. 1, 3 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 597/2012 z 9. januára 2013 v
spojení s uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 9 P 72/2012 z 31. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. R. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
11. apríla 2013 faxom a 12. apríla 2013 osobne sťažnosť Ing. P. R. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 44 ods. 1, 3 a
4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 597/2012 z 9. januára 2013 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Pezinok
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 P 72/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“).
2. Meritom podanej ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodli predbežným
opatrením o úprave styku s jeho maloletým synom a výške vyživovacej povinnosti voči
nemu. Oba súdy rozhodli podľa jeho názoru v rozpore so skutkovým stavom veci, jeho
oprávnenými nárokmi a dispozičnými možnosťami a záujmami maloletého dieťaťa. Na ním
v odvolaní uvedené pochybenia v postupe okresného súdu účinne nereagoval ani krajský
súd ako súd odvolací. V ostatnom pristúpil sťažovateľ k podaniu sťažnosti pred ústavným
súdom.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „svojím rozhodnutím vyslovil, že:
Základné práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48, čl. 44 ods. 1, 3 a 4 Ústavy...
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené boli.
Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Pezinok pod číslom konania 9 P/72/2012-349
a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod číslom konania 11 CoP/597/2012-639.
Sudkyňa Okresného súdu Pezinok... je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Pezinok pod spis. zn. 9 P/72/2012.“.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo
slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
6. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje,
že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom – advokátom, nespĺňa všetky zákonom predpokladané náležitosti návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b)
a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
8. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje
aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne
zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone
o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd
môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy).
9. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)],
a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde
k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom
zásahu.
10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľom predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.
Sťažovateľ síce v petite podanej sťažnosti uvádza, ktoré jeho základné práva mali
byť porušené, avšak neuvádza, v dôsledku akého postupu okresného súdu a krajského súdu
došlo k porušeniu takto označených práv, a navyše napadnuté rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu neoznačil/neidentifikoval dátumom ich vydania. V neposlednom rade
sťažovateľ v navrhovanom petite žiada ústavný súd, aby vylúčil sudkyňu prejednávajúcu
jeho vec na okresnom súde, na čo nie je ústavný súd zmocnený ani ústavou ani zákonom
o ústavnom súde. Navyše sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, nepriložil
k sťažnosti napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, a to aj napriek tomu,
že sa na ich doloženie odvoláva v texte podanej sťažnosti z 11. apríla 2013 a jej doplnení
z 18. apríla 2013.
11. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (bod 10) ústavný súd pripomína, že tieto
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci
len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013