Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 524/2014
PDF · 168.39 KB
No categories available
II. ÚS 524/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť S. D.,
zastúpeného advokátom Mgr. Igorom Schweighoferom, Holíčska 28, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave, Krajskej prokuratúry v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I v bližšie
neoznačených konaniach, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2014 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), podaná prostredníctvom advokáta
Mgr. Igora Schweighofera, Holíčska 28, v Bratislave, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 26 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava (ďalej len „krajské riaditeľstvo“), Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len
„krajská prokuratúra“) a Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v bližšie
neoznačených konaniach.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom
okresného súdu č. k. 3 T 15/2014-431 z 5. júna 2014 za prečin útoku na verejného činiteľa
podľa § 324 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo
výmere jedenásť mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu zo stredným stupňom
stráženia. Sťažovateľ bol odsúdený za skutok, ktorého sa dopustil tým, že 1. decembra 2013
v mieste výkonu trestu odňatia slobody napísal a následne odoslal výhražný list sudkyni,
ktorá bola predsedníčkou senátu súdu prvého stupňa, ktorý ho odsúdil na trest odňatia
slobody vo výmere trinásť rokov, ktorý čoskoro vykoná, čo u sudkyne vzbudilo obavu
o svoj život a zdravie, pretože tieto vyhrážky uskutočnil pre výkon jej právomoci a vníma
ich v kontexte výhražného listu, ktorý jej sťažovateľ zaslal v roku 2003 po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku.
Sťažovateľ bol 4. januára 2014 bezprostredne po prepustení z Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody... zadržaný, obvinený a vzatý do väzby. Vyšetrovanie vykonávalo krajské
riaditeľstvo, dozor nad zákonnosťou prípravného konania vykonávala krajská prokuratúra
a o väzbe rozhodol okresný súd. Sťažovateľ namieta, že ku spáchaniu skutku došlo
v územnom obvode Trnavského kraja a preto mala v jeho veci konať Okresná prokuratúra
Trnava a rozhodovať Okresný súd Trnava. V súvislosti so skutkom poukazuje na uplynutie
premlčacej doby za konanie súvisiace s listom odoslaným v roku 2003 a tvrdí, že tento list
nebol ani súčasťou vyšetrovacieho spisu a bol mu predložený až na hlavnom pojednávaní
konanom 5. júna 2014.
V sťažnosti ďalej uvádza: „Dňa 24. 4. 2014 mi bol predložený Trestný rozkaz
s trestom 19 mesiacov. Proti nemu som podal odpor. O podaní odporu prokuratúrou som
sa dozvedel tiež až 5. 6. 2014 s tým, že prokuratúra navrhuje trest 24 mesiacov. Prakticky
som bol pod hrozbou vysokého trestu psychicky donútený učiniť vyhlásenie o vine. Bol
mi uložený trest 11 mesiacov a hoci som sa proti výške trestu odvolal, neskôr som svoje
odvolanie stiahol z obavy, že by mohol odvolací súd trest navýšiť. Bolo to vynútené
priznanie ku skutku, ktorého som sa nedopustil, ako možno vidieť z mnou písaných listov.“
Sťažovateľ vyslovuje v súvislosti s nevyužitím opravných prostriedkov proti
rozsudku súdu prvého stupňa podozrenie z možného neobjektívneho rozhodovania o jeho
odvolaní a dovolaní z dôvodu kolegiálnych vzťahov poškodenej, ktorá bola predsedníčkou
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a v súčasnosti je sudkyňou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza: „Z tohto dôvodu som stiahol
moje odvolanie, lebo v rámci kolegiality a podriadenosti by mi mohol tento súd
v odvolacom konaní trest navýšiť. Podať dovolanie je pre mňa rovnakou dilemou ako
odvolanie.“
Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že „Po vzatí do väzby som bol tri mesiace
izolovaný, pričom som nemal kolúznu väzbu. Nikto mi nevie, respektíve doposiaľ mi nikto
nezdôvodnil výkon takejto väzby.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd „o vydanie nálezu
o nezákonnom protiprávnom konaní OČTK a tak isto žiadam zrušiť rozsudok Okresného
súdu Bratislava I, ktorý bol dosiahnutý nezákonne vynúteným spôsobom, pričom
v predmetnej veci OS BA I nebol oprávnený konať“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Zo sťažnosti nie je zrejmé, či sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
aj rozhodnutím okresného súdu o vzatí do väzby, pretože neoznačil spisovou značkou
konania orgánov, ktorých postup namieta. Sťažnosť teda nemá zákonom predpísané
náležitosti.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, napr. o advokáta
Sťažovateľ je právne zastúpený a bolo povinnosťou advokáta, ktorého si vybral,
aby podal návrh, ktorý spĺňa tieto náležitosti. U advokáta sa tiež predpokladá,
že je oboznámený s publikovanou judikatúrou ústavného súdu, z ktorej vyplýva,
ako ústavný súd posudzuje sťažnosti na predbežnom prerokovaní (III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd preto nevyzýval sťažovateľa
na odstránenie nedostatkov sťažnosti a vzhľadom na znenie petitu, ktorým je viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezaoberal
námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali rozhodnutia o väzbe.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom krajského
riaditeľstva a krajskej prokuratúry
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv
samotné začatie trestného konania a vznesenie obvinenia a tiež to, že v jeho veci konali
orgány činné v trestnom konaní, ktoré podľa jeho názoru neboli miestne príslušné.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd
má právomoc konať o sťažnosti iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných
právnych prostriedkov umožňujúcich nápravu namietaného stavu naďalej dochádza
k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02,
IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).
Právomoc rozhodovať o vine a treste za trestné činy patrí všeobecným súdom
(čl. 50 ods. 1 ústavy). Sťažovateľ mal teda možnosť brániť sa proti vzneseniu obvinenia
a proti postupu orgánov činných v trestnom konaní využitím svojich práv vypovedať,
predkladať dôkazy, podávať návrhy, žiadosti a opravné prostriedky podľa Trestného
poriadku v konaní pred súdom, ktorý bol príslušný rozhodnúť o jeho vine a o uložení trestu.
Pretože právomoc poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa proti postupu
orgánov činných v trestnom konaní mal všeobecný súd, ústavný súd odmietol sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom okresného
súdu
Sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 15/2014-431
z 5. júna 2014, proti ktorému podal odvolanie, ktoré vzal späť, a rozhodnutie tak nadobudlo
právoplatnosť 18. júna 2014.
Jednou z podmienok konania o sťažnosti je aj vyčerpanie všetkých účinných
právnych prostriedkov vrátane riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov,
na podanie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde). Ústavný súd nevyžaduje splnenie tejto podmienky len vtedy,
ak sťažovateľ preukáže, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Vyčerpanie všetkých dostupných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, neznamená samotné
podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
Sťažovateľ vzal späť svoje odvolanie a zabránil tak príslušnému krajskému súdu,
aby v odvolacom konaní posúdil jeho námietky proti rozhodnutiu okresného súdu,
ako aj konaniu, ktoré mu predchádzalo. Vzhľadom na nevyčerpanie riadneho opravného
prostriedku sťažovateľ nie je oprávnený ani podať dovolanie (§ 372 ods. 1 Trestného
poriadku).
Sťažovateľ odôvodnil rozhodnutie vziať späť odvolanie svojimi obavami
zo zaujatého rozhodovania krajského súdu, pretože poškodená bola predsedníčkou tohto
súdu a obával sa uloženia vyššieho trestu v odvolacom konaní. Ústavný súd nemohol
prihliadnuť na takéto dôvody, pretože sťažovateľ mal možnosť namietať v trestnom konaní
zaujatosť konkrétnych sudcov krajského súdu alebo podať návrh na odňatie veci
a jej prikázanie inému krajskému súdu z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu.
Obava z uloženia vyššieho trestu tiež nemá reálne základy, pretože odvolací súd môže
zmeniť napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného len na základe odvolania
prokurátora, ktoré bolo podané v jeho neprospech (§ 322 ods. 3 Trestného poriadku).
Sťažovateľ by preto späťvzatím odvolania nemohol zabrániť rozhodnutiu vo svoj
neprospech, ak by prokurátor podal v jeho neprospech odvolanie, čo sa však v tejto veci
nestalo.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevyužil na ochranu svojich práv proti napadnutému
rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, účinné právne prostriedky, ktoré
mal k dispozícii, a súčasne nepreukázal, že ich nevyužil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, ústavný súd odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu
pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014