Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 137/2013
PDF · 198.16 KB
No categories available
IV. ÚS 137/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. P..., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13. júna 2012
o náhrade trov súdneho konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P... o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012
doručená sťažnosť R. P... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13. júna 2012 o náhrade trov súdneho
konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. júna 2011 odvolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 S/13890/2010 z 1. júna 2011
domáhajúc sa aj priznania náhrady trov konania v sume 716,50 €.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/37/2011 z 13. júna 2012 okrem iného priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 592,40 €. Sťažovateľ poukazuje na to, že proti
napadnutému rozsudku, resp. jeho výroku o náhrade trov konania nemôže využiť žiaden
opravný prostriedok, a preto je podľa neho v danej veci naplnená podmienka prípustnosti
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľ tvrdí, že jeho v petite sťažnosti označené práva boli v danej veci porušené
tým, že najvyšší súd nepostupoval podľa platnej a účinnej právnej normy, nezákonne
obmedzil jeho možnosť nadobudnúť vlastnícke právo a navyše, napadnutý rozsudok
nedostatočne odôvodnil, „čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu
denegatio iustitiae“.
V spojitosti s tým sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
v ktorom sa uvádza, že „O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k
ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal ich náhradu.“. Preto, aj keď
najvyšší súd na jednej strane jednoznačne priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov
konania, na druhej strane sťažovateľ namieta, že mu ju nepriznal v plnom rozsahu, ale bez
akéhokoľvek odôvodnenia ju znížil o sumu 124,10 €.
Sťažovateľ ďalej cituje § 250k ods. 1 prvú vetu a tretiu vetu Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd
mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže
tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, „že v prípade, ak má účastník
konania v konaní úspech celkom, súd mu proti neúspešnému účastníkovi prizná právo
na úplnú náhradu trov konania“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá vlastnou interpretáciou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ako aj výkladu pojmu „majetok“ obsiahnutého v prvej časti čl. 1
dodatkového protokolu.
Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vyjadruje názor,
„že arbitrárnym postupom porušovateľa došlo k porušeniu tak ústavno-procesných
princípov postupu..., ako aj základného práva hmotného charakteru (čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd)“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika
viazaná a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn. 2 Sžo/37/2011 o náhrade trov konania
porušené bolo.
II. Výrok rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn.
2 Sžo/37/2011 o náhrade trov konania sa zrušuje a vracia sa Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto
konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a výrokom napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jeho
argumentácie spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď
mu nepriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (hoci si riadne a včas uplatnil nárok
na náhradu za štyri úkony právnej služby) a svoje rozhodnutie o nepriznaní plnej náhrady
trov konania (sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, pozn.) neodôvodnil.
1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania (procesu), týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho
súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
na sťažovateľa nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií
spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať
im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu
vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012,
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania
nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré
by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez
ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri
posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že
došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo
že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu v rozpore so zákonom
nepriznal plnú náhradu trov konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu
716,50 €, ale mu priznal náhradu trov iba v sume 542,40 €, teda napadnutým rozsudkom
mal byť ukrátený o sumu 124,10 € (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania
ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že výrok
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu by mohol byť z hľadiska kritérií zákonnosti sporný,
ale v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie
najvyššieho súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by
odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne nedosahuje ani
trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva
považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej
mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho
súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte
posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie
porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09,
IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu
pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný
súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu o trovách konania, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým výrokom rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd
bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril
skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne
normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým výrokom rozsudku najvyššieho súdu, odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013