Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 137/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. P..., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2012

o náhrade trov súdneho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P... o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť R. P... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. júna 2012 o náhrade trov súdneho

konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. júna 2011 odvolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. júna 2011

domáhajúc sa aj priznania náhrady trov konania v sume 716,50 €.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. júna 2012 okrem iného priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 592,40 €. Sťažovateľ poukazuje na to, že proti

napadnutému rozsudku, resp. jeho výroku o náhrade trov konania nemôže využiť žiaden

opravný prostriedok, a preto je podľa neho v danej veci naplnená podmienka prípustnosti

sťažnosti ustanovená v

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v petite sťažnosti označené práva boli v danej veci porušené

tým, že najvyšší súd nepostupoval podľa platnej a účinnej právnej normy, nezákonne

obmedzil jeho možnosť nadobudnúť vlastnícke právo a navyše, napadnutý rozsudok

nedostatočne odôvodnil, „čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu

denegatio iustitiae“.

V spojitosti s tým sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,

v ktorom sa uvádza, že „O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa v spojení s veta prvá a

ods. 1 a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal ich náhradu.“. Preto, aj keď

najvyšší súd na jednej strane jednoznačne priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov

konania, na druhej strane sťažovateľ namieta, že mu ju nepriznal v plnom rozsahu, ale bez

akéhokoľvek odôvodnenia ju znížil o sumu 124,10 €.

Sťažovateľ ďalej cituje § 250k ods. 1 prvú vetu a tretiu vetu Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd

mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže

tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné

osobitného zreteľa. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, „že v prípade, ak má účastník

konania v konaní úspech celkom, súd mu proti neúspešnému účastníkovi prizná právo

na úplnú náhradu trov konania“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá vlastnou interpretáciou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , ako aj výkladu pojmu „majetok“ obsiahnutého v prvej časti

dodatkového protokolu.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva podľa

a práva podľa dohovoru sťažovateľ vyjadruje názor,

„že arbitrárnym postupom porušovateľa došlo k porušeniu tak ústavno-procesných

princípov postupu..., ako aj základného práva hmotného charakteru (

Slovenskej republiky, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd)“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa

na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika

viazaná a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn. o náhrade trov konania

porušené bolo.

II. Výrok rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 06. 2012 sp. zn.

o náhrade trov konania sa zrušuje a vracia sa Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto

konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako

aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a výrokom napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jeho

argumentácie spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď

mu nepriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (hoci si riadne a včas uplatnil nárok

na náhradu za štyri úkony právnej služby) a svoje rozhodnutie o nepriznaní plnej náhrady

trov konania (sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, pozn.) neodôvodnil.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania (procesu), týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho

súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

na sťažovateľa nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií

spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať

im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu

vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania

nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré

by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri

posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že

došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo

že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu v rozpore so zákonom

nepriznal plnú náhradu trov konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu

716,50 €, ale mu priznal náhradu trov iba v sume 542,40 €, teda napadnutým rozsudkom

mal byť ukrátený o sumu 124,10 € (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania

ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že výrok

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu by mohol byť z hľadiska kritérií zákonnosti sporný,

ale v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie

najvyššieho súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by

odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne nedosahuje ani

trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva

považovaná za bagateľnú (pozri , ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej

mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho

súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď

relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte

posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie

porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ,

, , ). V posudzovanej veci takúto intenzitu

pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný

súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu o trovách konania, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým výrokom rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým výrokom rozsudku najvyššieho súdu, odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013