Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 24/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š., a. s., B., a Ing. L. G., B., zastúpených JUDr. M. Š.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20

ods. 1, , , a ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti

korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11 a jej

listami o vybavení podnetov z 27. júna 2011, 22. júla 2011 a 30. augusta 2011, ako aj jej

príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š., a. s., a Ing. L. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2011 (po doplnení 21. decembra 2011) doručená sťažnosť Š., a. s. Š. a. s. (skrátená verzia

obchodného mena), B., a Ing. L. G., B. (ďalej len „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“, spolu

len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1,

a (ďalej len „“), základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja

proti korupcii Stred (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) v konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11 a jej listami o vybavení podnetov z 27. júna 2011, 22. júla 2011

a 30. augusta 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov

z 27. mája 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 22. októbra 2010 na základe poverenia

predsedníčky Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný

úrad“) pracovníci tohto úradu vstúpili do sídla sťažovateľa č. 1, aby vykonali inšpekciu

z dôvodu možného uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 zákona

č. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane hospodárskej súťaže“). Podľa vyjadrenia sťažovateľov zamestnanci

protimonopolného úradu vykonali v priestoroch sťažovateľa č. 1 prehliadku nebytových

priestorov, vypočuli zodpovedné osoby, vyžiadali si rozsiahle obchodné dokumenty

a zároveň pomocou informačno-technického prostriedku vyhotovili úplný záznam dátového

nosiča dát osobného počítača, ktorý používal sťažovateľ č. 2, pričom 9. novembra 2010

protimonopolný úrad pristúpil k prezeraniu tohto dátového nosiča.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ č. 1 považoval postup protimonopolného úradu za

nezákonný, podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

žalobu, ktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Na základe toho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2011 zakázal

protimonopolnému úradu pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa č. 1, to znamená,

zakázal mu pokračovať v úkonoch spočívajúcich v prezeraní dátového nosiča

skopírovaného 22. októbra 2010 počas inšpekcie.

Sťažovatelia uviedli, že bez ich vedomia si vyšetrovateľ úradu boja proti korupcii

18. mája 2011 vyžiadal od proimonopolného úradu dátový nosič, na ktorom bol nezákonne

získaný záznam celého ich disku. O tejto skutočnosti ich protimonopolný úrad prvýkrát

informoval až 15. júna 2011, na základe čoho 17. júna 2011 sťažovateľ č. 1 podal proti

uvedenému postupu úradu boja proti korupcii sťažnosť a 21. júna 2011 obaja sťažovatelia

žiadali príslušného prokurátora o preskúmanie postupu policajta. Dňa 1. júla 2011 bola

sťažovateľovi č. 1 doručená písomnosť prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktorou reagoval

na podnet zo 17. júna 2011 a v ktorej označil postup vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii

za dôvodný a správny. Sťažovatelia ďalej uviedli, že 7. júla 2011 bolo sťažovateľovi č. 1

doručené vyrozumenie vyšetrovateľa o tom, že protimonopolný úrad vydal úradu boja proti

korupcii pevný disk obsahujúci identickú kópiu pevného disku sťažovateľa č. 1. Keďže

sťažovatelia boli aj naďalej nespokojní s daným stavom a postupom, 10. augusta 2011 ich

právny zástupca podal opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa

úradu boja proti korupcii a prokurátora špeciálnej prokuratúry.

Sťažovatelia uviedli, že 9. septembra 2011 bolo ich právnemu zástupcovi doručené

vyrozumenie špeciálneho prokurátora o vybavení opakovaného podnetu, z ktorého sa

dozvedeli, že dátový nosič bol 25. augusta 2011 v „otvorenej obálke“ vrátený

protimonopolnému úradu. Ich právnemu zástupcovi bola zároveň 14. októbra 2011

doručená zápisnica o vrátení veci sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 z 25. augusta 2011,

ktorá sa týkala vrátenia predmetného dátového nosiča.

Sťažovatelia dodali, že 5. októbra 2011 „po početných výzvach“ došlo v priestoroch

protimonopolného úradu k likvidácii dátového nosiča, a keďže v danom prípade nie je proti

nim vznesené žiadne obvinenie, nemajú vedomosť o stave vyšetrovania vo veci vedenej na

úrade boja proti korupcii pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-2011.

Sťažovatelia namietali, že dátový nosič bol nezákonne získaný zamestnancami

protimonopolného úradu, pričom v tomto prípade sa postupovalo podľa ustanovení zákona

o ochrane hospodárskej súťaže v spojení s predpismi o správnom konaní. O tejto

skutočnosti podľa názoru sťažovateľov svedčí rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. apríla 2011, ktorým bolo protimonopolnému úradu zakázané pokračovať

v prezeraní dátového nosiča. Aj napriek tomu protimonopolný úrad 18. mája 2011 pre účely

trestného konania vydal predmetný dátový nosič vyšetrovateľovi úradu boja proti korupcii,

pričom prokurátor špeciálnej prokuratúry vydal príkaz na uchovanie a vydanie počítačových

údajov podľa až 27. mája 2011. Sťažovatelia uviedli, že tento

príkaz im nikdy nebol doručený. Podľa názoru sťažovateľov na nezákonnosti postupu

orgánov činných v trestnom konaní nemení nič ani skutočnosť, že k vráteniu tohto dátového

nosiča protimonopolnému úradu došlo 25. augusta 2011. Vzhľadom na to, že dátový nosič

bol protimonopolnému úradu vrátený v otvorenej obálke, nadobudli sťažovatelia

podozrenie, že mohlo dôjsť k vyhotoveniu jeho kópie. Aj napriek tomu, že sťažovatelia

podali podnety na preskúmanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní,

špeciálny prokurátor napokon v liste č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011

vyhodnotil ich postup ako zákonný a správny. Tým podľa názoru sťažovateľov došlo

k porušeniu ich viacerých práv.

Porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného života a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa a 3 videli

sťažovatelia v tom, že predmetný dátový nosič obsahoval viaceré komunikácie medzi

zamestnancom sťažovateľa č. 1 a nezávislým advokátom, pričom orgány činné v trestnom

konaní tým, že nemali žiadne zákonné oprávnenie zaisťovať záznam, podľa ich názoru

zasiahli do ich súkromnej sféry. Okrem toho sťažovatelia dodali, že orgány činné v trestnom

konaní pri zaisťovaní dátového nosiča nepostupovali správne, keďže v danom prípade

nepostupovali podľa , ale podľa citovanej právnej normy.

Súčasne uviedli, že v danom prípade bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

nezákonne získané údaje nezhromažďovať alebo inak s nimi nenakladať.

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich práva na rešpektovanie ich súkromného

života, obydlia a korešpondencie podľa dohovoru a podľa došlo tým, že

nezákonne získaný dátový nosič sa stal súčasťou vyšetrovacieho spisu úradu boja proti

korupcie. Okrem toho sťažovatelia uviedli, že ak chcel orgán činný v trestnom konaní

získať poznatky o elektronickej pošte sťažovateľov, nemal na získanie takéhoto dôkazu

aplikovať zjednodušený postup podľa . Tým podľa názoru

sťažovateľov bol dátový nosič ako dôkaz v trestnom konaní získaný contra legem.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu

podľa a podľa listiny, pretože v rámci trestného konania

neboli žiadnym spôsobom informovaní o vydaní dátového nosiča protimonopolným

úradom. Podľa názoru sťažovateľov bol dátový nosič získaný nezákonne, a preto ako dôkaz

je absolútne neúčinný a nesmie byť súčasťou vyšetrovacieho spisu. V tejto súvislosti

sťažovatelia poukázali na to, že dátový nosič bol získaný bez ich vedomia, pričom za

„normálnej situácie“ by využili oprávnenie podľa , podľa

ktorého by sa na nich edičná povinnosť nevzťahovala, ak by išlo o listinu alebo inú vec,

o ktorej platí zákaz výsluchu. Sťažovatelia sa domnievali, že v danom prípade orgán činný

v trestnom konaní «získal contra legem „padôkaz“ z rúk iného ústredného orgánu štátnej

správy».

Sťažovatelia vyslovili aj názor, že uvedeným postupom orgánov činných v trestnom

konaní došlo aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj k porušeniu ich základného práva na slobodu vedeckého bádania a umenia

podľa . V tejto súvislosti sťažovatelia okrem iného uviedli, že

v konkrétnom prípade „sa považujú za oprávnených k autorským právam viacerých

aplikácií v podobe literárneho textu alebo softvérových aplikácií nachádzajúcich sa na

predmetnom dátovom nosiči, ktorých majetkové práva spravovala spoločnosť Š. a. s. ako

objednávateľ a zamestnávateľ. Ide napr. o klientskú databázu, riešenia vnútropodnikových

aplikácií, vlastný program eŠkola, eTlačivá, atď.“.

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti uviedli, že 13. decembra 2011 bola ich právnemu

zástupcovi doručená písomnosť vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii, z ktorej je zrejmé,

že v rámci trestného konania vyšetrovateľ vyhotovil z dátového nosiča kópiu častí

informácií a že tá je súčasťou vyšetrovacieho spisu. Podľa názoru sťažovateľov aj táto

okolnosť svedčí o tom, že dochádza k nelegálnej manipulácii s informáciami, ktoré

nezákonne zadovážil protimonopolný úrad a následne od neho vyšetrovateľ úradu boja proti

korupcii.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že „postupom a rozhodnutím

Ministerstva vnútra SR - Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja

proti korupcii Stred v konaní ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011, postupom a rozhodnutím

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27. 6. 2011

(VII/1 Gv 102/11-15) v spojení s listom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22. 6. 2011 (VII/1 Gv 102/11-19), rozhodnutím

špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa

30. 8. 2011 (VII/1 Gv 102/11-23) a príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov

podľa , b prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej

prokuratúry SR zo dňa 27. 5. 2011 v konaní ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011“ boli porušené ich

základné práva podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a , základné právo podľa listiny a právo podľa

ods. 1 dohovoru, príkaz prokurátora špeciálnej prokuratúry na uchovanie a vydanie

počítačových údajov z 27. mája 2011 zrušil, špeciálnej prokuratúre a úradu boja proti

korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 zakázal pokračovať

v porušovaní ich práv, špeciálnej prokuratúre a úradu boja proti korupcii v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 prikázal, aby obnovili stav pred porušením, t. z. aby

kópiu dátového nosiča alebo jeho časti vyňali z vyšetrovacieho spisu a aby akýkoľvek

dokument pochádzajúci z tohto nosiča protokolárne zlikvidovali, zničili alebo zmazali,

špeciálnej prokuratúre a úradu boja proti korupcii uložil povinnosť zaplatiť trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľov bolo tvrdenie o porušení označených práv

postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-

2011 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11

v súvislosti s vybavovaním ich podnetov, ktoré boli vybavené listami z 27. júna 2011,

22. júla 2011 (v petite sťažnosti nesprávne označený ako list z 22. júna 2011) a 30. augusta

2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov z 27. mája 2011.

Jadrom problému sťažovateľov bola skutočnosť, že v rámci plnenia úloh

protimonopolného úradu podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže bola u sťažovateľa

č. 1 ako podnikateľského subjektu vykonaná inšpekcia, boli zabezpečené rôzne listinné

materiály a zároveň 22. októbra 2011 bol pomocou informačno-technických prostriedkov

vyhotovený úplný záznam dátového nosiča z osobného počítača zamestnanca – sťažovateľa

č. 2.

Proti postupu protimonopolného úradu podal sťažovateľ č. 1 žalobu podľa § 250v

, ktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy. O žalobe rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 5. apríla 2011, v ktorom zakázal protimonopolnému úradu pokračovať v porušovaní práv

sťažovateľa č. 1, to znamená, zakázal mu pokračovať v úkonoch spočívajúcich v prezeraní

dátového nosiča skopírovaného počas inšpekcie v priestoroch sťažovateľa č. 1 dňa

22. októbra 2010.

V rámci trestného konania vedeného na úrade boja proti korupcii pod sp. zn.

ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011, v ktorom bolo začaté trestné stíhanie za zločin machinácie pri

verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného

zákona a prečin podplácania podľa (bez toho, aby došlo

ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe), vyšetrovateľ podľa § 89 ods. 3 Trestného

poriadku vyzval protimonopolný úrad na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie,

na základe čoho mu bol 18. mája 2011 vydaný dátový nosič.

V súvislosti so zabezpečením dátového nosiča prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry v súlade s 27. mája 2011 vydal príkaz na uchovanie

a vydanie počítačových údajov.

Proti postupu vyšetrovateľa v súvislosti s výzvou protimonopolnému úradu

na vydanie veci podal 16. júna 2011 sťažovateľ č. 1 „Sťažnosť... proti uzneseniu

príslušného orgánu o vydanie veci podľa a nasl. “, ktorú

adresoval úradu boja proti korupcii.

Predmetné podanie vybavil prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry listom č. k.

VII/1 Gv 102/11-15 z 27. júna 2011, v ktorom podanie vyhodnotil ako podnet podľa § 31

a nasl. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prokuratúre“). V súvislosti s vybavením podnetu prokurátor konštatoval, že je

pravdou, že 18. mája 2011 protimonopolný úrad „zápisnične“ vydal inkriminovaný disk

vyšetrovateľovi úradu boja proti korupcii, ale zároveň dodal, že pri postupe podľa § 89

ods. 1 nedochádza k vydaniu rozhodnutia. Okrem toho prokurátor

vysvetlil sťažovateľovi č. 1 okolnosti, na základe ktorých došlo k vydaniu veci, ako aj to,

z akého dôvodu bol na vydanie veci vyzvaný protimonopolný úrad. Poukázal aj na to, že

priebeh tohto procesného úkonu bol riadne zdokumentovaný. Okrem toho prokurátor

konštatoval, že vzhľadom na to, že sa javilo, že na vydanom disku sa nachádzajú počítačové

údaje a že tieto je potrebné uchovať, udržiavať v celosti, prípadne vyhotoviť a ponechať si

orgánmi činnými v trestnom konaní kópie takých údajov, 27. mája 2011 vydal v súlade

s príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov. Prokurátor

súčasne vyslovil názor, že rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolo zakázané

protimonopolnému úradu pokračovať v prezeraní dátového nosiča skopírovaného počas

inšpekcie 22. októbra 2010, nemohol byť ovplyvnený postup orgánov činných v trestnom

konaní podľa a .

Dňa 20. júna 2011 podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu na

Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici žiadosť o preskúmanie postupu policajta. Toto

podanie vybavil prokurátor špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/1 Gv 102/11-19 z 22. júla

2011 takým spôsobom, že ho vyhodnotil ako obsahovo totožné podanie, ktoré už bolo

vybavené listom špeciálnej prokuratúry z 27. júna 2011, pričom na závery tohto listu sa aj

odvolal.

Následne 10. augusta 2011 podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu úradu boja proti korupcii

vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupu prokurátora špeciálnej

prokuratúry pri vybavovaní podnetu. Na opakovaný podnet sťažovateľov reagoval špeciálny

prokurátor listom č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011 tak, že ho ako nedôvodný

odložil. V tejto súvislosti špeciálny prokurátor okrem iného konštatoval:

„K jednotlivým Vami namietaným postupom prokurátora ÚŠP GP SR a

vyšetrovateľa PPZ ÚBPK OBPK - Stred Banská Bystrica uvádzam, že pokiaľ spochybňujete

najmä vydanie inkriminovaného dátového nosiča zo strany PMÚ Bratislava vyšetrovateľovi

ako veci dôležitej pre trestné konanie postupom podľa dňa

18. 05. 2011, následné vydanie príkazu prokurátorom na uchovávanie a vydanie

počítačových údajov podľa , b dňa 27. 05. 2011

a neumožnenie Vám nazrieť do spisu vyšetrovateľom konštatujem, že z hľadiska mojej

prieskumnej činnosti podstatným je zistenie, že na základe uznesenia vydaného dňa

22. 08. 2011 podľa vyšetrovateľ dňa 25. 08. 2011 vrátil

inkriminovaný pevný disk späť Protimonoplnému úradu SR..., pretože pre ďalšie konanie

táto vec nie je potrebná a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie.

Tým je zároveň zodpovedaná aj Vaša požiadavka týkajúca odopretia Vám nazrieť do

spisu vyšetrovateľom podľa . Podľa tohto ustanovenia právo

nazerať do spisov (až na stanovené výnimky týkajúce sa časti spisov) majú len obvinený,

obhajca, poškodený a zúčastnená, splnomocnenec, ustanovený opatrovník,... Ako právny

zástupca subjektu, ktorému pôvodne predmetný disk patril, však nie ste ani jednou

z citovaných osôb, a to ani splnomocnenec zúčastnenej osoby, pretože v danej trestnej veci

zúčastnená osoba definovaná vôbec neexistovala, pretože žiadnej

z osôb nebola vec zhabaná alebo by podľa návrhu mala byť zhabaná tak, ako je zúčastnená

osoba definovaná , preto bol postup vyšetrovateľa, ktorým

Vám neumožnil nazrieť do spisu podľa správny.

Rovnako v súlade so zákonom bol postup vyšetrovateľa podľa § 89 Trestného

poriadku, ak PMÚ Bratislava vyzval na predloženie veci dôležitej pre trestné konanie, t. j.

inkriminovaného disku a tento orgán vec dôležitú pre trestné konanie - disk policajtovi

vydal. Podotýkam, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 05. 04. 2011, na

ktorý opakovane poukazujete vo výrokovej časti uvádza... Tento súdny výrok v žiadnom

prípade neukladá PMÚ nesplniť si svoju zákonnú edičnú povinnosť voči orgánu činnému

v trestnom konaní tak, ako to zakotvuje už uvedený

a nezakazuje ani vyšetrovateľovi plniť si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z tohto

ustanovenia .

Podotýkam, že k akémukoľvek nakladaniu s týmto diskom zo strany vyšetrovateľa

došlo až po vydaní príkazu prokurátorom ÚŠP GP SR na uchovanie a vydanie počítačových

údajov podľa , b dňa 27. mája 2011, preto ani

v tomto postupe vyšetrovateľa a prokurátora som nezákonnosť nezistil. Do Vašej pozornosti

dávam aj ustanovenie a , podľa ktorého príkaz podľa

odsekov 1 až 3 sa doručí osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také

údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže uložiť povinnosť zachovávať

v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze. Tieto osoby potom predmetné údaje vydajú. Keďže

v čase vydávania tohto príkazu prokurátorom, t. j. 27. mája 2011 ste neboli v pozícií žiadnej

z citovaných osôb, predmetný príkaz Vám nemohol byť doručený.“

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ č. 1 namietal porušenie svojich práv

postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-

2011 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11, jej

listom z 27. júna 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov

z 27. mája 2011, túto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd dáva do pozornosti, že obsahovo totožnou sťažnosťou, ktorá bola

ústavnému súdu doručená 27. júla 2011, sa sťažovateľ č. 1 domáhal poskytnutia

ústavnoprávnej ochrany. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

- 49 z 24. augusta 2011 tak, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde ju odmietol pre neprípustnosť, pretože sťažovateľ č. 1 pred jej podaním nevyčerpal

všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. Po tomto

rozhodnutí ústavného súdu sa sťažovateľ č. 1 opäť obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný

súd, pričom predtým využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon o prokuratúre, a opakovaným

podnetom žiadal o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa a prokurátora špeciálnej

prokuratúry. Na tento podnet reagoval špeciálny prokurátor listom č. k. VII/1 Gv 102/11-23

z 30. augusta 2011 tak, že ho ako nedôvodný odložil.

Aktuálna sťažnosť sťažovateľa č. 1 bola teda ústavnému súdu podaná po vyčerpaní

relevantných právnych prostriedkov, a preto bolo pre ústavný súd určujúce len preskúmanie

vyrozumenia špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011, pretože

na preskúmanie zákonnosti a ústavnej konformnosti predchádzajúcich postupov úradu boja

proti korupcii a prokurátora špeciálnej prokuratúry (aj vrátane listu č. k. VII/1 Gv 102/11-19

z 22. júla 2011) nemal ústavný súd právomoc.

Z totožného dôvodu, teda pre nedostatok svojej právomoci, odmietol ústavný súd aj

tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ č. 2 namietal porušenie svojich práv postupom úradu

boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 a postupom

špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 102/11, jej listami z 27. júna

2011 a 22. júla 2011, ako aj jej príkazom na uchovanie a vydanie počítačových údajov

z 27. mája 2011.

Ústavný súd pripomína, že predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

Ústavný súd zistil, že námietky, ktoré sťažovateľ č. 2 predostrel proti postupu úradu

boja proti korupcii a postupu prokurátora špeciálnej prokuratúry v súvislosti s príkazom

podľa a vybavením jeho podnetov, preskúmal na základe

opakovaného podnetu špeciálny prokurátor, ktorý svoje právne názory a zistenia vyjadril

v liste č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta 2011. Z tohto dôvodu bolo pre ústavný súd

určujúce len preskúmanie záverov obsiahnutých v označenom liste špeciálnej prokuratúry,

a preto časť sťažnosti, ktorá smerovala voči predchádzajúcim postupom orgánov činných

v trestnom konaní, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv

podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 43 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , základného práva podľa listiny a práva podľa

dohovoru vyrozumením špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 102/11-23 z 30. augusta

2011, ktoré bolo ich právnemu zástupcovi doručené 9. septembra 2011.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Ústavný súd v tomto smere považoval za prioritné zodpovedať najprv otázku, či

uvedeným postupom špeciálnej prokuratúry mohlo dôjsť k porušeniu ústavnoprocesných

princípov, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa

a podľa listiny či základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa (i podľa listiny) aj právo dotknutej

osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom

podnetu, alebo opakovaného podnetu podľa § 31 a násl. zákona o prokuratúre, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom

ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby

príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. ,

, ).

Zákonnou a ústavnou povinnosťou špeciálnej prokuratúry bolo na podnet

sťažovateľov riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom orgánov činných v trestnom

konaní vo veci vedenej na úrade boja proti korupcii pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011

boli dodržané ustanovenia právnej normy upravujúcej trestný proces, ako aj to, či prokurátor

špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetov postupoval v súlade so zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu špeciálna prokuratúra v liste z 30. augusta 2011

sťažovateľom dostatočným spôsobom vysvetlila dôvodnosť procesného postupu v tejto

trestnej veci. V zhode s jej názorom sa aj ústavný súd domnieva, že rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 5. apríla 2011 nemal vplyv na splnenie edičnej povinnosti

protimonopolného úradu, v rámci ktorej bol tento úrad povinný vydať vyšetrovateľovi vec

dôležitú pre trestné konanie. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi špeciálnej prokuratúry aj

v tom zmysle, že postup vyšetrovateľa podľa nebol nelogický

alebo nezákonný. Navyše, po zistení, že protimonopolným úradom vydaný dátový nosič

obsahuje počítačové údaje, prokurátor špeciálnej prokuratúry vydal príkaz na vydanie

a uchovanie počítačových údajov podľa , pričom sťažovateľov

ubezpečil, že k akémukoľvek nakladaniu s týmto diskom došlo zo strany vyšetrovateľa až

po vydaní predmetného príkazu. Vzhľadom na to, že sťažovatelia neboli žiadnou z osôb

zúčastnených na trestnom konaní ani osobou, ktorá vec vydala, ani osobou, v ktorej držbe

alebo pod ktorej kontrolou by sa kópia dátového nosiča nachádzala, nebolo povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní ani im umožniť nazrieť do vyšetrovacieho spisu, ani im

doručiť príkaz na vydanie a uchovanie počítačových údajov. Z uvedeného dôvodu sa preto

orgány činné v trestnom konaní ani nemohli dopustiť porušenia základného práva

sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa (i podľa listiny)

či ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Špeciálna prokuratúra v namietanom liste sťažovateľom oznámila, že vyšetrovateľ

úradu boja proti korupcii uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 z 22. augusta 2011

vrátil dátový nosič protimonopolnému úradu 25. augusta 2011. V tejto súvislosti považuje

ústavný súd za potrebné dodať, že ak sťažovatelia namietali, že dátový nosič bol

protimonopolnému úradu vrátený v otvorenej obálke, táto ich námietka vyznieva

irelevantne, pretože bolo by úplne nerozumné požadovať od orgánu činného v trestnom

konaní, ktorý sa domnieva, že pre potreby trestného konania alebo pre objasnenie

skutočností dôležitých pre trestné konanie je potrebné zabezpečiť konkrétnu vec, aby túto

vec nepreskúmal a v rámci získavania dôkazov sa ňou vôbec nezaoberal. Potom otvorenie

obálky s dátovým nosičom je úplne logické.

K námietkam sťažovateľov považuje ústavný súd za nevyhnutné dodať, že je

potrebné odlišovať trestné konanie od iných druhov konaní. Na procesný postup v rámci

trestného konania sa vzťahujú ustanovenia , prípadne iné s vecou

súvisiace všeobecne záväzné právne predpisy. Podstata námietok sťažovateľov spočívala

v tom, že orgán činný v trestnom konaní nemohol zákonne získať dôkaz od právneho

subjektu – protimonopolného úradu, ktorý ho nadobudol nezákonne. Na tomto mieste je

potrebné pripomenúť, že protimonopolný úrad pri zabezpečení dátového nosiča postupoval

podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Na základe žaloby v rámci správneho

súdnictva mu bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zakázané pokračovať v prezeraní dát na

predmetnom nosiči. Tieto okolnosti sa nemohli dotknúť postupu orgánov činných

v trestnom konaní, ktorých oprávnenie na postup podľa a

nezáviselo od spôsobu „nadobudnutia“ veci (dôležitej pre trestné konanie)

protimonopolným úradom. V tomto prípade bolo podstatným to, že protimonopolný úrad

mal v dispozičnej sfére vec, ktorá bola dôležitá pre trestné konanie, respektíve bola dôležitá

na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Preto v tomto kontexte neobstojí

námietka sťažovateľov o tom, že orgán činný v trestnom konaní zadovážil dôkaz

„z otráveného stromu“. Protimonopolný úrad bol povinný splniť povinnosť, ktorá mu bola

uložená na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 5. apríla 2011,

a nepokračovať v prezeraní dátového nosiča, na druhej strane však týmto rozhodnutím

nebola obmedzená jeho edičná povinnosť podľa a neboli ním

limitované ani oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní na postup podľa § 89 a § 90

.

K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že voľba procesného

postupu, ktorý orgán činný v trestnom konaní zvolí na účely zadováženia dôkazu, a tým

objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie, je vecou trestného konania.

Samozrejme, musí ísť o postup, ktorý je v súlade s relevantnou právnou úpravou. Ingerencia

ústavného súdu je v naznačených prípadoch namieste len vtedy, ak by v rámci systému

poskytovania ochrany zlyhali tie orgány verejnej moci, ktorým ako prvým prináleží

postupovať tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd tých osôb, ktoré by

mohli byť ich postupom dotknuté. Takáto okolnosť však v danom prípade zistená nebola.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť v tejto

časti je zjavne neopodstatnená.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv sťažovateľov podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 43 ods. 1

a práva podľa dohovoru namietaným listom špeciálnej prokuratúry, a to

vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti orgánov verejnej moci za porušenie základných práv

sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľ č. 1 ako právnická osoba namietal postup špeciálnej prokuratúry

a v tej súvislosti tvrdil, že zabezpečením dátového nosiča pre účely trestného konania došlo

aj k zásahu do jeho práva na súkromie, ústavný súd uvádza, že vo viacerých svojich

ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je

možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez

zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci (pozri

).

Je teda zjavné, že sťažovateľ č. 1 ako právnická osoba právom na súkromie, ktoré

svojou podstatou patrí iba jednotlivcovi, nedisponuje, a preto ústavný súd predmetnú

námietku kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Ústavnému súdu bolo 21. decembra 2011 doručené doplnenie podania sťažovateľov,

v ktorom uviedli, že 13. decembra 2011 bola ich právnemu zástupcovi doručená písomnosť

vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii, v ktorej ich informoval, že v rámci trestného

konania vedeného pod sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011 bola vyhotovená kópia časti

údajov na dátovom nosiči, čo podľa ich názoru svedčí o tom, že aj naďalej dochádza

k nelegálnej manipulácii s týmito údajmi.

Z listu vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii sp. zn. ČVS: PPZ-42/BPK-S-2011

zo 7. decembra 2011, na ktorý sa sťažovatelia odvolávali, ústavný súd okrem iného zistil, že

vyšetrovateľ disponuje kópiou časti uvedených počítačových údajov a že tieto boli v rámci

trestného konania posudzované ako jeden z dôkazov. Vyšetrovateľ zároveň dodal, že trestné

konanie bolo 7. decembra 2011 zastavené podľa „a vzhľadom

k týmto skutočnostiam už predmetné údaje nebudú predmetom ďalšieho skúmania v tomto

trestnom konaní“.

Ústavný súd konštatuje, že námietkou sťažovateľov, ktorá sa týkala okolností

a spôsobu zabezpečenia dôkazov (počítačových údajov) a nakladania s nimi v rámci

prebiehajúceho trestného konania (vrátane postupu podľa a ),

sa už zaoberal, ale až po vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľom na

ochranu ich práv účinne poskytuje zákon. Ústavný súd sa však nemôže zaoberať otázkou

súvisiacou s nakladaním predmetných údajov v súvislosti so zastavením trestného stíhania,

pretože pred jeho právomocou tu stále existuje kompetentný orgán verejnej moci, ktorý

v prípade zistenia porušenia zákonov môže zjednať nápravu. Vyšetrovateľ síce vyhlásil, že

po zastavení trestného stíhania tieto údaje nebudú predmetom ďalšieho skúmania, ale jeho

povinnosťou bude s týmito údajmi naložiť spôsobom zodpovedajúcim právnym predpisom.

To znamená, že v prípade nespokojnosti budú mať sťažovatelia možnosť obrátiť sa na

príslušné orgány prokuratúry, ktoré na základe podnetov podľa § 31 a násl. zákona

o prokuratúre budú povinné preskúmať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní.

Z tohto pohľadu sa preto námietka sťažovateľov javí ako neprípustná. Totiž ak by sa

ústavný súd touto námietkou zaoberal bez toho, aby ju najprv preskúmali orgány

prokuratúry, znamenalo by to popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v .

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012