Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 319/09
PDF · 210.52 KB
No categories available
IV. ÚS 319/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej
pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2009
doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) vo veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004.
Sťažovateľ uviedol, že podal 10. novembra 2004 Prezídiu Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava trestné oznámenie pre podozrenie
zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 2 a 5 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006. Na základe ním podaného trestného oznámenia bolo
27. decembra 2004 začaté „trestné stíhanie proti obvinenému Ing. N. T. a spol.
za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin úverového podvodu podľa
§ 9 ods. 2, § 250a ods. 2, ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006, a to
pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004...“.
Podľa sťažovateľa mu bolo 3. marca 2009 v rámci telefonickej žiadosti o poskytnutie
informácie o stave vyšetrovania v predmetnej veci konajúcou vyšetrovateľkou oznámené, že
jeho žiadosti nemožno vyhovieť a ani mu nemožno umožniť nahliadnuť do spisu, pretože
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Ndtš 1/2007 zo 6. decembra 2007 bolo rozhodnuté o nepripustení účasti poškodených
v trestnom konaní (ďalej aj „uznesenie o nepripustení poškodených“). Nadväzne na to sa
sťažovateľ 9. marca 2009 obrátil na najvyšší súd a požiadal ho o doručenie tohto uznesenia,
ako aj o poučenie o jeho právach a povinnostiach. Dňa 26. marca 2009 mu bola poskytnutá
informácia, že uznesenie o nepripustení účasti poškodených sa podľa § 47 ods. 3 Trestného
poriadku poškodeným nedoručuje a že zverejnenie tohto uznesenia zabezpečuje vhodným
spôsobom [napr. zverejnením na internetovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)] generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“).
Sťažovateľ tvrdí, že sa mu nepodarilo uznesenie o nepripustení poškodených
na internetovej stránke generálnej prokuratúry nájsť, a preto požiadal generálnu prokuratúru
o zaslanie jeho kópie. Generálna prokuratúra mu listom z 12. mája 2009 a 27. mája 2009
oznámila, že toto uznesenie bolo na jej stránke uverejnené 6. marca 2009 a poškodeným sa
nedoručuje.
Zverejnenie predmetného uznesenia iba na internetovej stránke generálnej
prokuratúry považuje sťažovateľ za nedostatočné a zastáva názor, že sa mal použiť
vhodnejší spôsob jeho zverejnenia, „pri ktorom by bola aspoň teoretická možnosť, že sa
toto uznesenie dostane do dispozície jeho adresátov“. Zároveň poznamenal, že uznesenie
o nepripustení poškodených vo zverejnenej podobe obsahuje iba samotný enunciát
a dôvody, prečo tak bolo rozhodnuté, v ňom nie sú uvedené.
Vzhľadom na uvedené označuje sťažovateľ postup orgánov činných v trestnom
konaní v tejto veci „za neštandardný aj z toho dôvodu, že k rozhodnutiu o nepripustení
poškodených do trestného konania došlo bez toho, aby bol týmto poškodeným vôbec
ustanovený spoločný zástupca, ktorý by v konaní vykonával práva poškodených bez toho,
aby bol ohrozený účel a rýchly priebeh trestného konania“. Tento názor podopiera
aj poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Ndt 6/2004 z 20. decembra
2004, v ktorom bolo poškodeným ustanovených až šesť spoločných zástupcov, pričom
v tomto konaní išlo o neporovnateľne vyšší počet poškodených. Sťažovateľ sa preto
domnieva, „že neustanovením spoločného zástupcu boli podstatným spôsobom dotknuté
moje ústavné práva, konkrétne právo na súdnu ochranu“.
Keďže namietaným postupom došlo k vylúčeniu sťažovateľa (a ďalších
poškodených) z trestného konania, nemôže si už ďalej v rámci tohto konania uplatňovať
práva, ktoré mu priznáva § 46 ods. 1 Trestného poriadku, čím je podľa neho aj jeho pozícia
ako poškodeného v rámci prípadného vymáhania škody v občianskom súdnom konaní
do značnej miery oslabená. V spojitosti s tým považuje sťažovateľ § 47 ods. 3 Trestného
poriadku za diskriminačný, pretože znevýhodňuje poškodených tým, že umožňuje
v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet prevyšuje sto.
Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu, sťažovateľ tvrdí, že je v tejto veci daná,
pretože o ochrane jeho základného práva nerozhoduje iný súd [§ 53 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)] a tiež, že vyčerpal všetky právne prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje (§ 49 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v trestnom konaní proti
obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin
úverového podvodu podľa § 9, ods. 2, § 250a ods. 2, ods. 5 písm. b) Trestného zákona
účinného do 01. 01. 2006, vedenom pod sp. zn.: ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004 porušil
základné právo oznamovateľa trestného činu a zároveň poškodeného Š. M. domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a nezávislom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR prikazuje v konaní pod
spis. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004 ustanoviť poškodeným spoločného zástupcu v zmysle
§ 47 ods. 2 Trestného poriadku.
3. Š. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR
(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR
povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR je povinný nahradiť trovy
konania vo výške 289,74 EUR na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa ako oznamovateľa podozrenia
zo spáchania trestného činu a zároveň ako poškodeného s postupom úradu špeciálnej
prokuratúry vo veci „vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“. Podľa sťažovateľa
k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu došlo „postupom orgánov
činných v trestnom konaní, t. j. neustanovením spoločného zástupcu“ poškodeným
v trestnom konaní, v ktorom je jedným z poškodených.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre
podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu
opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.
Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, že vynechanie tohto prostriedku
nápravy (t. j. podnetu) v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno
nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa
obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť
skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré
by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu
(m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre
a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú
ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil
sťažovateľ, m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV.ÚS 53/05, I. ÚS 186/05,
II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora
aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť
podnecovateľovi.
Citované § 31 a § 34 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov
v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí
povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv
a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet
podľa citovaných ustanovení zákona o prokuratúre na preskúmanie namietaného postupu
úradu špeciálnej prokuratúry realizovaného jeho prokurátorom nadriadenému prokurátorovi,
ktorým je podľa § 54 ods. 2 písm. a) a b) zákona o prokuratúre vo vzťahu k prokurátorovi
úradu špeciálnej prokuratúry špeciálny prokurátor a vo vzťahu k nemu generálny
prokurátor.
Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľovi prostriedok
nápravy – podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 34 zákona o prokuratúre),
ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého postupu úradu špeciálnej
prokuratúry. Tento prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu
vzhľadom na právomoc špeciálneho prokurátora (prípadne následne generálneho
prokurátora), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že namietaný postup
úradu špeciálnej prokuratúry bol v rozpore so zákonom.
Keďže sťažovateľ nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 34
zákona o prokuratúre, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, jeho sťažnosť bola podaná
predčasne a pri predbežnom prerokovaní musela byť odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd ďalej uvádza, že skutkové vymedzenie zásahu do označeného
základného práva spočívajúce podľa sťažovateľa „v neustanovení spoločného zástupcu
poškodeným“ sa vzťahuje na postup najvyššieho súdu a nie na postup úradu špeciálnej
prokuratúry, pretože o neustanovení spoločného zástupcu v trestnej veci vedenej Prezídiom
Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, odborom boja proti korupcii Bratislava
„proti obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný
čin úverového podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 2, ods. 5 písm. b) Trestného zákona
účinného do 01. 01. 2006, a to pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“ nerozhodoval
sťažovateľom označený porušovateľ jeho uvedeného základného práva, ale podľa § 47
ods. 3 Trestného poriadku o tom rozhodol (na návrh generálneho prokurátora) najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Ndtš 1/2007 zo 6. decembra 2007. Navyše, ústavný súd poukazuje
aj na nedostatok v petite sťažnosti, podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na úrade špeciálnej prokuratúry pod sp. zn.
ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004. Ako vyplýva z príloh pripojených k sťažnosti, v skutočnosti
je však pod touto spisovou značkou vec vedená vyšetrovacou súčasťou Prezídia Policajného
zboru a na úrade špeciálnej prokuratúry je predmetná vec vedená pod sp. zn.
VII Gv 262/2004.
Tieto skutočnosti by preto aj v prípade, že by nebol daný dôvod na odmietnutie
sťažnosti ako neprípustnej, neumožnili ústavnému súdu s ohľadom na obsah sťažnosti
a navrhovaný petit dospieť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom a namietaným postupom v sťažnosti označeného porušovateľa, čo je
podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 38/09, IV. ÚS 283/09) dôvodom
na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľ namieta aj to, že § 47 ods. 3 Trestného
poriadku je svojím spôsobom diskriminačný, pretože znevýhodňuje poškodených tým, že
umožňuje v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet
prevyšuje sto.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že pri svojom rozhodovaní
vychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov (v tejto súvislosti aj zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestného poriadku v znení neskorších predpisov). To znamená, že v rámci konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nemôže skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí
vychádzať z prezumpcie ich ústavnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní podľa
čl. 127 ústavy možno námietky sťažovateľa označujúce § 47 ods. 3 Trestného poriadku
za diskriminačné považovať za irelevantné.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o ďalších nárokoch v nej
uplatnených je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
ústavy), ústavný súd sa už týmito časťami návrhu na rozhodnutie nemohol zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009