Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 319/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na inú právnu ochranu podľa postupom

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej

pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2009

doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) vo veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004.

Sťažovateľ uviedol, že podal 10. novembra 2004 Prezídiu Policajného zboru, Úradu

boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava trestné oznámenie pre podozrenie

zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa a

účinného do 1. januára 2006. Na základe ním podaného trestného oznámenia bolo

27. decembra 2004 začaté „trestné stíhanie proti obvinenému Ing. N. T. a spol.

za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin úverového podvodu podľa

, , účinného do 01. 01. 2006, a to

pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004...“.

Podľa sťažovateľa mu bolo 3. marca 2009 v rámci telefonickej žiadosti o poskytnutie

informácie o stave vyšetrovania v predmetnej veci konajúcou vyšetrovateľkou oznámené, že

jeho žiadosti nemožno vyhovieť a ani mu nemožno umožniť nahliadnuť do spisu, pretože

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. decembra 2007 bolo rozhodnuté o nepripustení účasti poškodených

v trestnom konaní (ďalej aj „uznesenie o nepripustení poškodených“). Nadväzne na to sa

sťažovateľ 9. marca 2009 obrátil na najvyšší súd a požiadal ho o doručenie tohto uznesenia,

ako aj o poučenie o jeho právach a povinnostiach. Dňa 26. marca 2009 mu bola poskytnutá

informácia, že uznesenie o nepripustení účasti poškodených sa podľa § 47 ods. 3 Trestného

poriadku poškodeným nedoručuje a že zverejnenie tohto uznesenia zabezpečuje vhodným

spôsobom [napr. zverejnením na internetovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)] generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“).

Sťažovateľ tvrdí, že sa mu nepodarilo uznesenie o nepripustení poškodených

na internetovej stránke generálnej prokuratúry nájsť, a preto požiadal generálnu prokuratúru

o zaslanie jeho kópie. Generálna prokuratúra mu listom z 12. mája 2009 a 27. mája 2009

oznámila, že toto uznesenie bolo na jej stránke uverejnené 6. marca 2009 a poškodeným sa

nedoručuje.

Zverejnenie predmetného uznesenia iba na internetovej stránke generálnej

prokuratúry považuje sťažovateľ za nedostatočné a zastáva názor, že sa mal použiť

vhodnejší spôsob jeho zverejnenia, „pri ktorom by bola aspoň teoretická možnosť, že sa

toto uznesenie dostane do dispozície jeho adresátov“. Zároveň poznamenal, že uznesenie

o nepripustení poškodených vo zverejnenej podobe obsahuje iba samotný enunciát

a dôvody, prečo tak bolo rozhodnuté, v ňom nie sú uvedené.

Vzhľadom na uvedené označuje sťažovateľ postup orgánov činných v trestnom

konaní v tejto veci „za neštandardný aj z toho dôvodu, že k rozhodnutiu o nepripustení

poškodených do trestného konania došlo bez toho, aby bol týmto poškodeným vôbec

ustanovený spoločný zástupca, ktorý by v konaní vykonával práva poškodených bez toho,

aby bol ohrozený účel a rýchly priebeh trestného konania“. Tento názor podopiera

aj poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 20. decembra

2004, v ktorom bolo poškodeným ustanovených až šesť spoločných zástupcov, pričom

v tomto konaní išlo o neporovnateľne vyšší počet poškodených. Sťažovateľ sa preto

domnieva, „že neustanovením spoločného zástupcu boli podstatným spôsobom dotknuté

moje ústavné práva, konkrétne právo na súdnu ochranu“.

Keďže namietaným postupom došlo k vylúčeniu sťažovateľa (a ďalších

poškodených) z trestného konania, nemôže si už ďalej v rámci tohto konania uplatňovať

práva, ktoré mu priznáva , čím je podľa neho aj jeho pozícia

ako poškodeného v rámci prípadného vymáhania škody v občianskom súdnom konaní

do značnej miery oslabená. V spojitosti s tým považuje sťažovateľ § 47 ods. 3 Trestného

poriadku za diskriminačný, pretože znevýhodňuje poškodených tým, že umožňuje

v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet prevyšuje sto.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu, sťažovateľ tvrdí, že je v tejto veci daná,

pretože o ochrane jeho základného práva nerozhoduje iný súd [§ 53 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)] a tiež, že vyčerpal všetky právne prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne

poskytuje ( ).

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v trestnom konaní proti

obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin

úverového podvodu podľa , ods. 2, ,

účinného do 01. 01. 2006, vedenom pod sp. zn.: ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004 porušil

základné právo oznamovateľa trestného činu a zároveň poškodeného Š. M. domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a nezávislom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR v zmysle

Slovenskej republiky.

2. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR prikazuje v konaní pod

spis. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004 ustanoviť poškodeným spoločného zástupcu v zmysle

.

3. Š. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR

(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR

povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR je povinný nahradiť trovy

konania vo výške 289,74 EUR na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa ako oznamovateľa podozrenia

zo spáchania trestného činu a zároveň ako poškodeného s postupom úradu špeciálnej

prokuratúry vo veci „vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“. Podľa sťažovateľa

k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu došlo „postupom orgánov

činných v trestnom konaní, t. j. neustanovením spoločného zástupcu“ poškodeným

v trestnom konaní, v ktorom je jedným z poškodených.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre

podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu

opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, že vynechanie tohto prostriedku

nápravy (t. j. podnetu) v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno

nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa

obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť

skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré

by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu

(m. m. , ).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre

a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú

ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil

sťažovateľ, m. m. , , , , ,

, ). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora

aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť

podnecovateľovi.

Citované § 31 a § 34 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov

v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí

povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv

a slobôd, ktorá je jej obsahom ( ).

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet

podľa citovaných ustanovení zákona o prokuratúre na preskúmanie namietaného postupu

úradu špeciálnej prokuratúry realizovaného jeho prokurátorom nadriadenému prokurátorovi,

ktorým je podľa § 54 ods. 2 písm. a) a b) zákona o prokuratúre vo vzťahu k prokurátorovi

úradu špeciálnej prokuratúry špeciálny prokurátor a vo vzťahu k nemu generálny

prokurátor.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľovi prostriedok

nápravy – podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 34 zákona o prokuratúre),

ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého postupu úradu špeciálnej

prokuratúry. Tento prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu

vzhľadom na právomoc špeciálneho prokurátora (prípadne následne generálneho

prokurátora), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že namietaný postup

úradu špeciálnej prokuratúry bol v rozpore so zákonom.

Keďže sťažovateľ nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 34

zákona o prokuratúre, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, jeho sťažnosť bola podaná

predčasne a pri predbežnom prerokovaní musela byť odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53

ods. 1 v spojení s ).

Ústavný súd ďalej uvádza, že skutkové vymedzenie zásahu do označeného

základného práva spočívajúce podľa sťažovateľa „v neustanovení spoločného zástupcu

poškodeným“ sa vzťahuje na postup najvyššieho súdu a nie na postup úradu špeciálnej

prokuratúry, pretože o neustanovení spoločného zástupcu v trestnej veci vedenej Prezídiom

Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, odborom boja proti korupcii Bratislava

„proti obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný

čin úverového podvodu podľa , ,

účinného do 01. 01. 2006, a to pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“ nerozhodoval

sťažovateľom označený porušovateľ jeho uvedeného základného práva, ale podľa § 47

ods. 3 o tom rozhodol (na návrh generálneho prokurátora) najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 6. decembra 2007. Navyše, ústavný súd poukazuje

aj na nedostatok v petite sťažnosti, podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu základného práva

podľa v konaní vedenom na úrade špeciálnej prokuratúry pod sp. zn.

ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004. Ako vyplýva z príloh pripojených k sťažnosti, v skutočnosti

je však pod touto spisovou značkou vec vedená vyšetrovacou súčasťou Prezídia Policajného

zboru a na úrade špeciálnej prokuratúry je predmetná vec vedená pod sp. zn.

VII Gv 262/2004.

Tieto skutočnosti by preto aj v prípade, že by nebol daný dôvod na odmietnutie

sťažnosti ako neprípustnej, neumožnili ústavnému súdu s ohľadom na obsah sťažnosti

a navrhovaný petit dospieť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom a namietaným postupom v sťažnosti označeného porušovateľa, čo je

podľa judikatúry ústavného súdu (napr. , ) dôvodom

na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľ namieta aj to, že § 47 ods. 3 Trestného

poriadku je svojím spôsobom diskriminačný, pretože znevýhodňuje poškodených tým, že

umožňuje v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet

prevyšuje sto.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že pri svojom rozhodovaní

vychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov (v tejto súvislosti aj

v znení neskorších predpisov). To znamená, že v rámci konania

o sťažnosti podľa nemôže skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí

vychádzať z prezumpcie ich ústavnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní podľa

možno námietky sťažovateľa označujúce

za diskriminačné považovať za irelevantné.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o ďalších nárokoch v nej

uplatnených je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

), ústavný súd sa už týmito časťami návrhu na rozhodnutie nemohol zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009