Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 397/2013
PDF · 217.58 KB
No categories available
IV. ÚS 397/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s.
r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. M. G., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a
c) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2T/33/2008-104670 z 3. mája 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2012 doručená sťažnosť Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1
a 3 písm. b) a c) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „špecializovaný súd“) č.
k. PK-2T/33/2008-104670 z 3. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012.
Sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného súdu z 3. mája 2011 uznaný za vinného
zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
osem rokov a šesť mesiacov. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.
Skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, pozostáva z dvoch čiastkových útokov,
ktoré spája rovnaký spôsob vykonania (modus operandi), a ich podstatou je, že sťažovateľ
ako konateľ obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., a neskôr ako predseda predstavenstva B.
vylákal od individuálnych vkladateľov finančné prostriedky, zneužijúc pritom ich dôveru a
sľubujúc im aj za pomoci klamlivej reklamy vysoké výnosy pri minimálnom, resp. nulovom
riziku, hoci vedel, že sľubované záväzky nebude môcť splatiť.
Sťažovateľ uvádza, že rozhodujúcim dôkazom, na základe ktorého špecializovaný
súd založil svoj rozsudok, bol znalecký posudok vypracovaný Ú. č. 176/2002 z 8. decembra
2003 (ďalej len „namietaný znalecký posudok“). Sťažovateľ spochybňoval hodnovernosť a
objektívnosť tohto znaleckého posudku vo vyjadrení k obžalobe, v odvolaní proti rozsudku,
v doplnení odvolania a podáva námietky proti nemu aj v sťažnosti ústavnému súdu.
Podstatou jeho námietok je tvrdenie, že znalecký posudok bol vypracovaný osobami, ktoré
neboli zapísané do zoznamu znalcov, a to napriek tomu, že v danom odbore bolo dostatok
znalcov zapísaných v zozname vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Osoby, ktoré sa podieľali na vypracovaní posudku a neboli znalcami, zložili v
konaní pred špecializovaným súdom sľub a boli vypočuté ako tzv. znalci ad hoc. Sťažovateľ
považuje za neprípustné, aby znalci ad hoc hodnotili v konaní pred špecializovaným súdom
závery znaleckého posudku, na vypracovaní ktorého sa sami podieľali. Uviedol tiež, že
znalecký posudok neobsahoval znaleckú doložku, ktorá je obligatórnou náležitosťou
znaleckého posudku podľa § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o znalcoch“). Sťažovateľ spochybňuje aj správnosť záverov znaleckého
posudku s poukazom na nesprávnu metodiku použitia a hodnotenia ekonomických
ukazovateľov.
V súvislosti s ekonomickými údajmi, ktoré boli podkladom na vypracovanie
znaleckého posudku a boli zaznamenané na CD nosičoch, sťažovateľ poukazuje na to, že
v trestnom konaní nebol vydaný príkaz sudcu ani prokurátora na uchovanie počítačových
údajov, hoci tento je potrebný podľa § 90 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) účinného od 1. januára 2006 a podľa
názoru sťažovateľa bol potrebný aj podľa § 88e zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní
súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005.
Na základe toho tvrdí, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv obchodnej spoločnosti D.,
spol. s r. o., v rozsahu nezákonného vytvorenia kópií počítačových údajov, a preto je
nezákonným dôkazom aj znalecký posudok vypracovaný z takto získaných podkladov.
Zároveň tým podľa sťažovateľa došlo aj k neoprávnenému zásahu osobnostnej povahy, a
tým aj k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 22 ústavy a čl. 8 dohovoru. Okrem
toho spochybňuje aj čitateľnosť týchto CD nosičov pre potreby znaleckého skúmania,
keďže znalec, ktorý vyhotovil záznamy zo zaistených počítačov, sa pri výsluchu v konaní
pred špecializovaným súdom vyjadril, že v dobe jeho výsluchu už záznamy neboli čitateľné.
Sťažovateľ uvádza, že súčasťou súdneho spisu sú aj znalecké posudky vypracované
znaleckými organizáciami pre obchodnú spoločnosť D., spol. s r. o., pričom sťažovateľ
namieta rozpor medzi závermi týchto posudkov a namietaným znaleckým posudkom. Podľa
názoru sťažovateľa môžu byť tieto rozpory odstránené len vykonaním kontrolného
znaleckého skúmania, ktorého vypracovanie zadal E. O tejto skutočnosti informoval
najvyšší súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby vyčkal na jeho predloženie, a návrh na
vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol.
Sťažovateľ namieta, že „Konajúce súdy sa náležite nevysporiadali so všetkými
nezrovnalosťami vo vykonaných dôkazoch, na ktoré som poukazoval a odmietli sa zaoberať
mnou navrhnutými dôkazmi a to najmä Kontrolným znaleckým posudkom, ktorý ako jediný
dôkaz mohol prispieť k odstráneniu akýchkoľvek pochybností o mojej vine prípadne
nevine“. Týmto postupom malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru.
Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že vzhľadom na
neskončené konkurzné konanie nemohol mať špecializovaný súd ustálenú výšku spôsobenej
škody ako kritérium, od ktorého odvodil svoju príslušnosť na konanie. Okrem toho, po
vyhlásení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 konal vo veci ďalej
špecializovaný súd, pričom sťažovateľ namieta, že sa tak stalo bez riadneho pridelenia jeho
trestnej veci v súlade s rozvrhom práce špecializovaného súdu a vo veci konal sudca, ktorý
nebol na tento súd pridelený, dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie Súdnou
radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b)
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 ústavy aj tým, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel ako subjektívna
stránka trestného činu, a teda neboli splnené všetky základné znaky skutkovej podstaty
trestného činu podvodu. V tejto súvislosti poukazuje aj na záver znaleckého posudku znalca
z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie, z ktorého vyplýva, že „znalec
nepozoroval sklony k podvodnému konaniu a naviac, že obžalovaný nemohol vzniknutú
situáciu ovplyvniť cez vôľovú zložku“. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho konanie treba
posudzovať výlučne z hľadiska obchodnoprávneho, pretože „V priebehu konania mi nebol
preukázaný podvodný úmysel, ale vznik škody považujem ako výlučne následok
objektívneho znemožnenia vo vyplácaní poškodených zapríčinené vyhlásením konkurzu.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Vo veci samej navrhol,
aby ústavný súd rozhodol nálezom, že boli porušené jeho základné práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2T/33/2008-104670
z 3. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012 a aby
tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených
v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu).
Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci
jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej).
Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie
sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i)
podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013
proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013
prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol,
že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 11117/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to
IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv
alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2T/33/2008-
104670 z 3. mája 2011
Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že na preskúmanie postupu
a rozsudku špecializovaného súdu bol príslušný najvyšší súd v odvolacom konaní, a preto
ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a rozsudku špecializovaného
súdu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že dovolanie v jeho veci
nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, pretože dovolací súd je viazaný
zisteným skutkovým stavom a nemôže v dovolacom konaní skúmať a meniť správnosť
a úplnosť zisteného skutku, ani dopĺňať dokazovanie vykonaním kontrolného znaleckého
posudku. Dovolanie sťažovateľ preto nepodal a obrátil sa na ústavný súd, od ktorého žiada,
aby hodnotil skutkové závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe nimi
vykonaného dokazovania a ktoré považuje za nesprávne.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“,
teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi
(IV. ÚS 614/2012). Ústavný súd je pri uplatňovaní svojej právomoci viazaný ústavným
princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda
nemôže vykonávať svoju právomoc podľa čl. 127 ústavy spôsobom, ktorý prislúcha
všeobecným súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
V súdnom konaní, ktoré je vybudované na princípe dvojinštančnosti, je vykonávanie
dokazovania sústredené v trestnom konaní do štádia hlavného pojednávania pred súdom
prvého stupňa a môže byť doplnené v odvolacom konaní. Takto zistený skutkový stav by
mohol byť predmetom posúdenia namietaného porušenia základných práv ústavným súdom
v tom prípade, ak by skutkové závery, ktoré boli základom pre výrok o uznaní viny
a uložení trestu, boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom zmysle, že by
tieto závery nebolo možné vyvodiť v procese hodnotenia dôkazov za použitia princípov
formálnej logiky zo súdom vykonaného dokazovania.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu požiadavku preskúmať zákonnosť vykonaného
dokazovania, ústavný súd nemá právomoc vyjadrovať sa k prípadným závažným právnym
pochybeniam pri vykonávaní dokazovania, pretože na ich posúdenie je príslušný najvyšší
súd v mimoriadnom opravnom konaní na základe dovolania. Podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie je založené
na nezákonnom dôkaze. Takýto dôkaz by v súdnom konaní nemohol byť vykonaný
zákonným spôsobom, pretože dokazovaním nie je len získavanie dôkazov vykonávaním
dôkazných prostriedkov v súdnom konaní postupom podľa Trestného poriadku, ale jeho
súčasťou je aj posúdenie zákonnosti získania týchto dôkazných prostriedkov. Posúdenie
zákonnosti dokazovania však nie je úlohou ústavného súdu, ale v danom prípade
najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Sťažovateľ sa týmto spôsobom mohol a mal
domáhať v trestnom konaní aj ochrany svojho základného práva podľa čl. 22 ústavy a práva
podľa čl. 8 dohovoru, ktorých porušenie namieta z rovnakých dôvodov. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti súdom
zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodňuje tým, že v jeho veci
konal a rozhodol špecializovaný súd, hoci nemal ustálenú výšku spôsobenej škody, ako
rozhodné kritérium na určenie vecnej príslušnosti. K tejto námietke je potrebné uviesť, že ak
vo veci rozhodol nepríslušný súd, je táto skutočnosť dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Na posúdenie uvedenej námietky je teda príslušný
dovolací súd. Táto okolnosť vylučuje možnosť uplatnenia právomoci ústavného súdu.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj tým, že jeho trestná vec nebola
pridelená v súlade s rozvrhom práce a o veci rozhodoval sudca (vo veci rozhodoval senát,
námietka sťažovateľa smeruje len proti predsedníčke senátu, pozn.), ktorý nebol do svojej
funkcie kreovaný ústavne konformným spôsobom podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy.
Táto námietka sa v podstate vzťahuje na všetkých sudcov špecializovaného súdu, z čoho
vyplýva, že podľa sťažovateľa by v jeho veci nemohol konať žiadny zo sudcov
špecializovaného súdu (argumentum ad absurdum). Ústavný súd sa k obsahovo totožným
námietkam už vyjadril vo svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 330/09, IV. ÚS 448/2011).
Sťažovateľ vychádza z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
bol vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu
špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ustanovení ďalších relevantných právnych predpisov s príslušnými článkami
ústavy a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe čoho uvedený zákon ku dňu
vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009
stratil účinnosť. Trestnú vec sťažovateľa prevzal novovzniknutý súdny orgán –
špecializovaný trestný súd zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom
súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“)
Sťažovateľ tak namieta neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa neho osvojil
právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre
novovzniknutý súdny orgán. Kľúčová námietka sťažovateľa sa teda netýka pochybení
v procesnom postupe špecializovaného súdu pri prerokovávaní jeho veci, ale poukazuje na
porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu na
Špecializovaný trestný súd v súvislosti s prijatím novej právnej úpravy, a to zákona
Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., „kontinuitu
pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný
zákon č. 291/2009 Z. z.“, ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára
2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria
do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie Špecializovaný trestný súd,
ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z.
a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky
práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných
právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd.
Ústavný súd zdôrazňuje, že všetky orgány verejnej moci vrátane ústavného súdu
musia vychádzať z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z.,
a preto nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde skúmať ústavnosť predmetného právneho
predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych
predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého navyše
v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé
konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,
a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na
základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným
súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť
uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným
súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného
okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný
súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú
relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2
ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje
do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je
totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore
s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to
v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj
Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky
materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené
podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza
z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi
argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti. Vzhľadom na argumentáciu
sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná
súvislosť medzi označenými základnými právami a namietaným postupom najvyššieho
súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj nesprávnym právnym posúdením
skutku, v dôsledku čoho je pozbavený osobnej slobody v rozpore so základným právom na
osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nikoho
nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Sťažovateľ
tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin, a jeho
konanie a prípadná zodpovednosť za nedodržanie zmluvného záväzku by mali byť
posudzované výlučne podľa predpisov civilného práva, v dôsledku čoho tvrdí, že je
poškodený v danej veci.
K vecnej stránke tejto námietky sa ústavný súd nemôže vyjadriť, pretože nesprávne
právne posúdenie zisteného skutku je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že bol naplnený niektorý z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného
činu podvodu, namieta tým nesprávnu aplikáciu hmotného práva. Na posúdenie tejto
námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania
je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže
autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo
nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. To môže posúdiť
a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však v tomto konkrétnom prípade
konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu predostrel, sa javia ako
dovolacie dôvody.
Ústavný súd je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy a svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nemôže vykonávať v rozpore s ústavným princípom subsidiarity. Trestný poriadok
upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom je náprava
právnych pochybení v právoplatne skončených konaniach a ktorý je sťažovateľ oprávnený
využiť na posúdenie podstatnej časti jeho argumentácie. Až preskúmaním namietaných
právnych pochybení príslušným súdom v trestnom konaní možno posúdiť sťažovateľom
namietané porušenie princípov spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v konaní pred ústavným súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti
rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.
novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.
46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na
argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. a), g) a i) Trestného poriadku, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu za predčasne
podanú, a teda v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za neprípustnú.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
v celom rozsahu nebol dôvod rozhodnúť osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad
vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013