Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 397/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s.

r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. M. G., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , ako aj práv podľa , a 3 písm. b) a

c) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu č. k. -104670 z 3. mája 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2012 doručená sťažnosť Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“), ako aj práv podľa ,

a 3 písm. b) a c) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „špecializovaný súd“) č.

k. -104670 z 3. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. júna 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného súdu z 3. mája 2011 uznaný za vinného

zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

osem rokov a šesť mesiacov. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.

Skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, pozostáva z dvoch čiastkových útokov,

ktoré spája rovnaký spôsob vykonania (modus operandi), a ich podstatou je, že sťažovateľ

ako konateľ obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., a neskôr ako predseda predstavenstva B.

vylákal od individuálnych vkladateľov finančné prostriedky, zneužijúc pritom ich dôveru a

sľubujúc im aj za pomoci klamlivej reklamy vysoké výnosy pri minimálnom, resp. nulovom

riziku, hoci vedel, že sľubované záväzky nebude môcť splatiť.

Sťažovateľ uvádza, že rozhodujúcim dôkazom, na základe ktorého špecializovaný

súd založil svoj rozsudok, bol znalecký posudok vypracovaný Ú. č. 176/2002 z 8. decembra

2003 (ďalej len „namietaný znalecký posudok“). Sťažovateľ spochybňoval hodnovernosť a

objektívnosť tohto znaleckého posudku vo vyjadrení k obžalobe, v odvolaní proti rozsudku,

v doplnení odvolania a podáva námietky proti nemu aj v sťažnosti ústavnému súdu.

Podstatou jeho námietok je tvrdenie, že znalecký posudok bol vypracovaný osobami, ktoré

neboli zapísané do zoznamu znalcov, a to napriek tomu, že v danom odbore bolo dostatok

znalcov zapísaných v zozname vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Osoby, ktoré sa podieľali na vypracovaní posudku a neboli znalcami, zložili v

konaní pred špecializovaným súdom sľub a boli vypočuté ako tzv. znalci ad hoc. Sťažovateľ

považuje za neprípustné, aby znalci ad hoc hodnotili v konaní pred špecializovaným súdom

závery znaleckého posudku, na vypracovaní ktorého sa sami podieľali. Uviedol tiež, že

znalecký posudok neobsahoval znaleckú doložku, ktorá je obligatórnou náležitosťou

znaleckého posudku podľa o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o znalcoch“). Sťažovateľ spochybňuje aj správnosť záverov znaleckého

posudku s poukazom na nesprávnu metodiku použitia a hodnotenia ekonomických

ukazovateľov.

V súvislosti s ekonomickými údajmi, ktoré boli podkladom na vypracovanie

znaleckého posudku a boli zaznamenané na CD nosičoch, sťažovateľ poukazuje na to, že

v trestnom konaní nebol vydaný príkaz sudcu ani prokurátora na uchovanie počítačových

údajov, hoci tento je potrebný podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) účinného od 1. januára 2006 a podľa

názoru sťažovateľa bol potrebný aj podľa o trestnom konaní

súdnom () v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005.

Na základe toho tvrdí, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv obchodnej spoločnosti D.,

spol. s r. o., v rozsahu nezákonného vytvorenia kópií počítačových údajov, a preto je

nezákonným dôkazom aj znalecký posudok vypracovaný z takto získaných podkladov.

Zároveň tým podľa sťažovateľa došlo aj k neoprávnenému zásahu osobnostnej povahy, a

tým aj k porušeniu jeho základného práva zaručeného a dohovoru. Okrem

toho spochybňuje aj čitateľnosť týchto CD nosičov pre potreby znaleckého skúmania,

keďže znalec, ktorý vyhotovil záznamy zo zaistených počítačov, sa pri výsluchu v konaní

pred špecializovaným súdom vyjadril, že v dobe jeho výsluchu už záznamy neboli čitateľné.

Sťažovateľ uvádza, že súčasťou súdneho spisu sú aj znalecké posudky vypracované

znaleckými organizáciami pre obchodnú spoločnosť D., spol. s r. o., pričom sťažovateľ

namieta rozpor medzi závermi týchto posudkov a namietaným znaleckým posudkom. Podľa

názoru sťažovateľa môžu byť tieto rozpory odstránené len vykonaním kontrolného

znaleckého skúmania, ktorého vypracovanie zadal E. O tejto skutočnosti informoval

najvyšší súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby vyčkal na jeho predloženie, a návrh na

vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol.

Sťažovateľ namieta, že „Konajúce súdy sa náležite nevysporiadali so všetkými

nezrovnalosťami vo vykonaných dôkazoch, na ktoré som poukazoval a odmietli sa zaoberať

mnou navrhnutými dôkazmi a to najmä Kontrolným znaleckým posudkom, ktorý ako jediný

dôkaz mohol prispieť k odstráneniu akýchkoľvek pochybností o mojej vine prípadne

nevine“. Týmto postupom malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 3 písm. b) a c) dohovoru.

Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1

a práva podľa dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že vzhľadom na

neskončené konkurzné konanie nemohol mať špecializovaný súd ustálenú výšku spôsobenej

škody ako kritérium, od ktorého odvodil svoju príslušnosť na konanie. Okrem toho, po

vyhlásení nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 konal vo veci ďalej

špecializovaný súd, pričom sťažovateľ namieta, že sa tak stalo bez riadneho pridelenia jeho

trestnej veci v súlade s rozvrhom práce špecializovaného súdu a vo veci konal sudca, ktorý

nebol na tento súd pridelený, dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie Súdnou

radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b)

.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 aj tým, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel ako subjektívna

stránka trestného činu, a teda neboli splnené všetky základné znaky skutkovej podstaty

trestného činu podvodu. V tejto súvislosti poukazuje aj na záver znaleckého posudku znalca

z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie, z ktorého vyplýva, že „znalec

nepozoroval sklony k podvodnému konaniu a naviac, že obžalovaný nemohol vzniknutú

situáciu ovplyvniť cez vôľovú zložku“. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho konanie treba

posudzovať výlučne z hľadiska obchodnoprávneho, pretože „V priebehu konania mi nebol

preukázaný podvodný úmysel, ale vznik škody považujem ako výlučne následok

objektívneho znemožnenia vo vyplácaní poškodených zapríčinené vyhlásením konkurzu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Vo veci samej navrhol,

aby ústavný súd rozhodol nálezom, že boli porušené jeho základné práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom špecializovaného súdu č. k. -104670

z 3. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2012 a aby

tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených

v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu).

Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci

jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej).

Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie

sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i)

podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013

proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013

prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to

IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v vyplýva, že ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv

alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2T/33/2008-

104670 z 3. mája 2011

Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že na preskúmanie postupu

a rozsudku špecializovaného súdu bol príslušný najvyšší súd v odvolacom konaní, a preto

ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a rozsudku špecializovaného

súdu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2012

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že dovolanie v jeho veci

nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, pretože dovolací súd je viazaný

zisteným skutkovým stavom a nemôže v dovolacom konaní skúmať a meniť správnosť

a úplnosť zisteného skutku, ani dopĺňať dokazovanie vykonaním kontrolného znaleckého

posudku. Dovolanie sťažovateľ preto nepodal a obrátil sa na ústavný súd, od ktorého žiada,

aby hodnotil skutkové závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe nimi

vykonaného dokazovania a ktoré považuje za nesprávne.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“,

teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi

(). Ústavný súd je pri uplatňovaní svojej právomoci viazaný ústavným

princípom vyjadreným v , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda

nemôže vykonávať svoju právomoc podľa spôsobom, ktorý prislúcha

všeobecným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

V súdnom konaní, ktoré je vybudované na princípe dvojinštančnosti, je vykonávanie

dokazovania sústredené v trestnom konaní do štádia hlavného pojednávania pred súdom

prvého stupňa a môže byť doplnené v odvolacom konaní. Takto zistený skutkový stav by

mohol byť predmetom posúdenia namietaného porušenia základných práv ústavným súdom

v tom prípade, ak by skutkové závery, ktoré boli základom pre výrok o uznaní viny

a uložení trestu, boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom zmysle, že by

tieto závery nebolo možné vyvodiť v procese hodnotenia dôkazov za použitia princípov

formálnej logiky zo súdom vykonaného dokazovania.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu požiadavku preskúmať zákonnosť vykonaného

dokazovania, ústavný súd nemá právomoc vyjadrovať sa k prípadným závažným právnym

pochybeniam pri vykonávaní dokazovania, pretože na ich posúdenie je príslušný najvyšší

súd v mimoriadnom opravnom konaní na základe dovolania. Podľa § 371 ods. 1 písm. g)

dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie je založené

na nezákonnom dôkaze. Takýto dôkaz by v súdnom konaní nemohol byť vykonaný

zákonným spôsobom, pretože dokazovaním nie je len získavanie dôkazov vykonávaním

dôkazných prostriedkov v súdnom konaní postupom podľa , ale jeho

súčasťou je aj posúdenie zákonnosti získania týchto dôkazných prostriedkov. Posúdenie

zákonnosti dokazovania však nie je úlohou ústavného súdu, ale v danom prípade

najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Sťažovateľ sa týmto spôsobom mohol a mal

domáhať v trestnom konaní aj ochrany svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 dohovoru, ktorých porušenie namieta z rovnakých dôvodov. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti súdom

zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodňuje tým, že v jeho veci

konal a rozhodol špecializovaný súd, hoci nemal ustálenú výšku spôsobenej škody, ako

rozhodné kritérium na určenie vecnej príslušnosti. K tejto námietke je potrebné uviesť, že ak

vo veci rozhodol nepríslušný súd, je táto skutočnosť dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 písm. a) . Na posúdenie uvedenej námietky je teda príslušný

dovolací súd. Táto okolnosť vylučuje možnosť uplatnenia právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj tým, že jeho trestná vec nebola

pridelená v súlade s rozvrhom práce a o veci rozhodoval sudca (vo veci rozhodoval senát,

námietka sťažovateľa smeruje len proti predsedníčke senátu, pozn.), ktorý nebol do svojej

funkcie kreovaný ústavne konformným spôsobom podľa a ods. 4 písm. b) .

Táto námietka sa v podstate vzťahuje na všetkých sudcov špecializovaného súdu, z čoho

vyplýva, že podľa sťažovateľa by v jeho veci nemohol konať žiadny zo sudcov

špecializovaného súdu (argumentum ad absurdum). Ústavný súd sa k obsahovo totožným

námietkam už vyjadril vo svojich rozhodnutiach (napr. , ).

Sťažovateľ vychádza z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn.

bol vyslovený nesúlad o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu

špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ustanovení ďalších relevantných právnych predpisov s príslušnými článkami

a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe čoho uvedený zákon ku dňu

vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009

stratil účinnosť. Trestnú vec sťažovateľa prevzal novovzniknutý súdny orgán –

špecializovaný trestný súd zriadený o Špecializovanom trestnom

súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

Sťažovateľ tak namieta neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa neho osvojil

právomoc patriacu podľa výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre

novovzniknutý súdny orgán. Kľúčová námietka sťažovateľa sa teda netýka pochybení

v procesnom postupe špecializovaného súdu pri prerokovávaní jeho veci, ale poukazuje na

porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu na

Špecializovaný trestný súd v súvislosti s prijatím novej právnej úpravy, a to zákona

č.

Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k , „kontinuitu

pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný

“, ktorého čl. II novelizoval Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „ účinný od 1. januára

2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria

do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie Špecializovaný trestný súd,

ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov (v znení

a č. ) tak, že za vložil , ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky

práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných

právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom

vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd.

Ústavný súd zdôrazňuje, že všetky orgány verejnej moci vrátane ústavného súdu

musia vychádzať z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení ,

a preto nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49

a nasledujúcich skúmať ústavnosť predmetného právneho

predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych

predpisov podľa a nasl. , na iniciovanie ktorého navyše

v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona

o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé

konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na

základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom.“ (, tiež , , ). Z citovaného

okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný

súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa

. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú

relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje

do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je

totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore

s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to

v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj

).

Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky

materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené

podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza

z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi

argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti. Vzhľadom na argumentáciu

sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná

súvislosť medzi označenými základnými právami a namietaným postupom najvyššieho

súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj nesprávnym právnym posúdením

skutku, v dôsledku čoho je pozbavený osobnej slobody v rozpore so základným právom na

osobnú slobodu zaručeným , podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nikoho

nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Sťažovateľ

tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin, a jeho

konanie a prípadná zodpovednosť za nedodržanie zmluvného záväzku by mali byť

posudzované výlučne podľa predpisov civilného práva, v dôsledku čoho tvrdí, že je

poškodený v danej veci.

K vecnej stránke tejto námietky sa ústavný súd nemôže vyjadriť, pretože nesprávne

právne posúdenie zisteného skutku je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)

. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že bol naplnený niektorý z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného

činu podvodu, namieta tým nesprávnu aplikáciu hmotného práva. Na posúdenie tejto

námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže

autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo

nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle . To môže posúdiť

a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd však v tomto konkrétnom prípade

konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu predostrel, sa javia ako

dovolacie dôvody.

Ústavný súd je viazaný a svoju právomoc podľa

nemôže vykonávať v rozpore s ústavným princípom subsidiarity.

upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom je náprava

právnych pochybení v právoplatne skončených konaniach a ktorý je sťažovateľ oprávnený

využiť na posúdenie podstatnej časti jeho argumentácie. Až preskúmaním namietaných

právnych pochybení príslušným súdom v trestnom konaní možno posúdiť sťažovateľom

namietané porušenie princípov spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie

základných práv podľa a práv podľa dohovoru v konaní pred ústavným súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.

novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.

46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. a), g) a i) , pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu za predčasne

podanú, a teda v zmysle za neprípustnú.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení

s ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

v celom rozsahu nebol dôvod rozhodnúť osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013