Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 330/09
PDF · 250.11 KB
No categories available
III. ÚS 330/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07)
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2009 doručená sťažnosť M. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
PK-1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07).
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:
«27. 4. 2007 bola podaná obžaloba na sťažovateľa podľa uznesenia ktorým bolo
vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, ktorá bola doručená na Špeciálny súd
v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“), a v súlade rozvrhom práce bol sťažovateľovi
pridelený zákonný sudca, resp. senát špeciálneho súdu 1 T (sp. zn. PK-1 T 14/2007)...
V roku 2008 Špeciálny súd vylúčil vec na samostatné konanie a ďalej prebieha konanie
vo veci sťažovateľa v rovnakom senáte pod novou sp. zn. PK-1 T 33/08...
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ústavným nálezom
z 20. 5. 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 o. i. rozhodol že zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení
Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“).
Dňa 6. 8. 2009 Špecializovaný súd určil termín hlavného pojednávania vo veci
sťažovateľa pod sp. zn. PK-1 T 33/08 v rovnakom senáte, sťažovateľ podal námietku.
Dňa 17. 9. 2009 Špecializovaný súd určil termín hlavného pojednávania vo veci sťažovateľa
pod sp. zn. PK-1 T 33/08 v rovnakom senáte, námietkou sťažovateľa sa nezaoberal,
ani o nej nerozhodoval...
Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bolo rozhodnuté, že zákon č. 458/2003
Z. z. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1,
čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1
Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii... To znamená, že vyhlásením
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. 17. júla 2009, stráca zákon
č. 458/2003 Z. z. účinnosť. Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 458/2003 Z. z. je k dnešnému
dňu platný, ale v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 stratil účinnosť,
z čoho vyplýva, že nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.
V kontexte uvedených skutočností upozornil sťažovateľ špecializovaný trestný súd
písomnosťou zo septembra 2009, pričom v prípade, ak by špecializovaný trestný súd
kontinuálne pokračoval v jeho trestnej veci, podal námietku zaujatosti predmetného senátu,
pretože nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností, existuje dôvodná pochybnosť o jeho
nezaujatosti k prejednávanej veci, resp. k nemu a to z dôvodu, že sťažovateľ je toho názoru,
že si sudcovia v jeho prípade vytvorili k prípadu osobný vzťah. V tejto súvislosti, tiež
upozorňujeme na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, patrí do pôsobnosti
Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodovať o pridelení
a preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12
a 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).
Súdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo
preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca,
ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky realizovať hlavné
pojednávanie v sťažovateľovej trestnej veci.
Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa § 567c Tr. por. o tejto
námietke nerozhodoval a pokračuje vo vytyčovaní termínov hlavných pojednávaní...
K porušeniu článku 48 ods. 1 ústavy... Totožné znenie má aj článok 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“)... Interpretáciou obsahu tohto základného
práva na zákonného sudcu v širšom kontexte dosiahneme neopomenuteľnú podmienku
riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá je súdom ústavne zverená. Tento ústavný
imperatív na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej
potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že k rozhodnutiu
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel)
tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený,
pre rôzne dôsledky a rozličné účely, výber súdov a sudcov „ad hoc“... Z... nálezov
ústavného súdu teda vyplýva jednoznačný záver, že za zákonného sudcu, ústavne
konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý spĺňa nasledovné podmienky:
a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,
b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,
c) jeho funkcia nezanikla,
d) bol určený v súlade s rozvrhom práce.
Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje
ktorákoľvek z nich, nemôžeme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov...
Sudcu s jeho predchádzajúcim súhlasom prideľuje na výkon funkcie Súdna rada... V tejto
súvislosti poukazujeme na ďalšie porušenie ústavy, postupom namietaného senátu
špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy...
Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje
niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia zákona č.291/2009 Z. z.,
ktorým zákonodarca kreuje nový súdny orgán (špecializovaný trestný súd), ktorý
má kontinuálne nadviazať na zrušený súdny orgán (špeciálny súd), pričom vo vzťahu
k sudcom tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu,
ktorý jediný rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov...
Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z., konkrétne v § 50 a nasl. cit.
zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce
súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Z dotknutých
zákonných ustanovení vyplýva, že rozvrh práce musí byť predsedom súdu vypracovaný
pre každý súd, ktorý je v sústave súdov v Slovenskej republike. Špecializovaný trestný súd
bol zaradený do sústavy súdov až zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009,
pričom sťažovateľ nemá vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce v súlade
so zákonom č. 757/2004 Z. z. pre špecializovaný trestný súd a v jeho trestnej veci mu nebol
pridelený zákonný sudca spôsobom podľa § 51 ods. 1 zákona č.757/2004 Z. z. Vzhľadom
k tomu, že zákon č. 458/2003 Z. z., ktorým bol zriadený špeciálny súd, od tohto momentu
stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu...
Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver,
a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného
pojednávania, špecializovaným trestným súdom v trestnej veci sťažovateľa, vedenej
na špeciálnom súdu pod sp. zn. PK-1 T 33/08, došlo k porušeniu ústavy v dotknutých
článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov,
ktorý neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp, dočasne pridelení Súdnou
radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť,
resp, obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca
uzurpoval túto ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný
trestný súd. Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade
so zákonom.
Požiadavka čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zriadenie súdu len na základe zákona vychádza
zo zásady zákazu odňatia veci zákonnému súdu, ktorá v sebe zahŕňa dve samostatné práva,
a to
a) právo nebyť odňatý zákonnému súdu.
b) právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi...
V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Zákon, ktorý upravuje postavenie sudcu, podmienky na výkon funkcie, je zákon
č. 385/2000 Z. z., ktorý vo svojom § 11 ods. 1, podľa ktorého: „Sudcu s jeho
predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“
Vzhľadom k tomu, že v prípade špecializovaného trestného súdu k takémuto
zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný
kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru,
pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú
určení zákonným spôsobom...
V jednotlivých bodoch tejto sťažnosti sťažovateľ opísal, akým protiústavným
spôsobom porušovateľ zasiahol do jeho základných práv a má za to, že jediný orgán, ktorý
mu môže zabezpečiť účinnú nápravu je ústavný súd, nakoľko je jediným orgánom ochrany
ústavnosti a predmetnú právomoc mu priznáva samotná ústava.
Zdôrazňujúc fakt, že sťažovateľ na skutočnosti, ktoré sú predmetom jeho ústavnej
sťažnosti namietaný senát Špecializovaného trestného súdu písomne upozornil, hoci tento
o jeho podaní nerozhodoval, pričom zákon mu neposkytuje iné prostriedky ochrany,
si dovolíme vysloviť presvedčenie, že bola splnená aj táto podmienka na prijatie mojej
sťažnosti na ďalšie konanie.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo M. B. postupom Špecializovaného súdu v Pezinku v konaní
vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým PK-1 T 14/07) porušené bolo.
2. Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. zakázal pokračovať
v porušovaní základného práva alebo slobody v prípade sťažovateľa.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, ktoré im vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D., podľa § 13
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.) ...
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Okrem toho sťažovateľ žiadal o nezverejnenie mena a priezviska a jeho nahradenie
príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07,
Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1
listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým
vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07). Podstatou jeho námietok boli tvrdenia, že v jeho
trestnej veci rozhoduje senát špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli
do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Tieto tvrdenia odvodil od toho,
že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorý bol uverejnený
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 17. júla 2009,
bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu
a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 458/2003 Z. z.“) s príslušnými článkami ústavy a medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho prestal existovať špeciálny súd,
ktorý jeho trestnú vec prerokúval, pričom na jeho rozhodovaciu činnosť kontinuálne
nadviazal senát špecializovaného trestného súdu na základe zákona č. 291/2009 Z. z.
o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 291/2009 Z. z.“). Sťažovateľ teda namietal, že vo veci konajúci senát
špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd
Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) tak, ako by si to vyžadoval
čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy a § 11 a násl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), ale že svoju právomoc začali uplatňovať len
na základe zákona č. 291/2009 Z. z. Na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil
aj špecializovaný trestný súd podaním z 11. septembra 2009, ale podľa jeho vyjadrenia
sa touto jeho námietkou nikto nezaoberal. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prvom rade považoval ústavný súd za potrebné ustáliť povahu námietok
sťažovateľa a určenie príčinnej súvislosti medzi nimi, označenými právami, ktorých
porušenie namieta, a postupom špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ podal sťažnosť
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ale pritom namietal skutočnosti súvisiace s uplatňovaním
právomoci špecializovaného trestného súdu na základe zákona prijatého na zabezpečenie
kontinuity medzi rozhodovacou činnosťou špeciálneho súdu a právomocou
špecializovaného trestného súdu. Inými slovami, namietal postup špecializovaného
trestného súdu pri prerokúvaní jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-1 T 33/08,
ale nie z hľadiska procesných pochybení, ktorých by sa mohol dopustiť len tento súd,
ale z hľadiska porušenia pravidiel potrebných pre zákonnosť a ústavnú konformnosť
kreovania – pridelenia sudcov na špecializovaný trestný súd. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že k pokračovaniu v rozhodovacej činnosti špeciálneho súdu nedospel
špecializovaný trestný súd svojvoľne, ale plnil a plní vôľu zákonodarcu vyjadrenú v zákone
č. 291/2009 Z. z. [pozri napr. čl. II, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval Trestný
poriadok tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré
patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný
súd, ak ďalej nie je ustanovené inak; čl. XII, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval
zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov
č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon
súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov
a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu
prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009
v Zbierke zákonov zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd]. Čiže námietka
v podobe, ako ju predniesol sťažovateľ, nemôže byť predmetom konkrétnej ústavnej
kontroly, akú má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú
v prípade sťažovateľa, treba považovať za zákonných sudcov z hľadiska legitimity
ich postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita
sa odvíja priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku,
teda či sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou,
môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl.
zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne
legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.
V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného
súdu kontinuálne pokračovať vo veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo
zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Špecializovaný trestný súd teda postupuje
v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon ukladá. Vyriešenie otázky, či sú príslušné
ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, je možné
iba v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade
nie je možné dosiahnuť nápravu v zmysle požiadaviek sťažovateľa postupom podľa
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že námietka sťažovateľa
o porušení jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým sp. zn. PK-1 T 14/07) tým, že členovia vo veci
konajúceho senátu (sudcovia) neboli na tento súd pridelení súdnou radou, ale že svoju
právomoc uplatňujú ex lege ako pokračovateľ špeciálneho súdu, je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ tvrdil, že podanie, v ktorom namietal nezákonné zloženie senátu
špecializovaného trestného súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené, adresoval 11. septembra
2009 aj tamojšiemu súdu. Zároveň dodal, že podľa jeho vedomosti sa touto námietkou nikto
nezaoberal.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že na pojednávaní špecializovaného trestného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/2008, ktoré sa uskutočnilo 17. septembra
2009 v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ale v prítomnosti náhradného
obhajcu, predseda senátu po krátkej porade senátu bez prerušenia hlavného pojednávania
a vyhodnotení sťažovateľovej námietky konštatoval, že touto námietkou sa senát zaoberať
nebude, pretože právomoc špecializovaného trestného súdu bola daná zákonom
č. 291/2009 Z. z. Z uvedeného dôvodu je potrebné sťažnosť aj z tohto pohľadu hodnotiť
ako zjavne neopodstatnenú, a to s prihliadnutím na právny názor ústavného súdu vyjadrený
v predchádzajúcom texte tohto rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti námietka o porušení základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1
listiny (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú
subsumoval sťažovateľ svoje argumenty, podlieha z hľadiska uplatnenia právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie princípu subsidiarity. To znamená, že ústavná kontrola
vo vzťahu k rozhodnutiu či postupu všeobecného súdu, ktorý sa dopustil pochybení
takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol
účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.
V danej trestnej veci prebieha na špecializovanom trestnom súde prvostupňové
konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd v nezákonnom
zložení alebo že vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania, má stále možnosť namietať tieto skutočnosti v rámci odvolacieho
konania [pozri § 316 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku] a dovolacieho konania
[§ 371 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku]. To vzhľadom na podstatu a zmysel
čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje z tohto pohľadu právomoc a intervenciu ústavného súdu
v danej veci.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2009