Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 305/2010
PDF · 189.31 KB
No categories available
II. ÚS 305/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., t. č. vo výkone trestu L., vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2010
doručená sťažnosť J. K., B., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 koná najvyšší súd
o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/06
z 28. apríla 2008. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že potom, ako mu bolo najvyšším súdom
doručené predvolanie na verejné zasadnutie v uvedenej odvolacej trestnej veci, ktoré sa
malo konať 29. až 31. marca 2010, podal proti všetkým členom odvolacieho senátu
najvyššieho súdu námietku zaujatosti, ktorých nezaujatosť spochybnil tým, že všetci títo
sudcovia podpísali petíciu s označením „PÄŤ VIET“, takže „potvrdili svojim podpisom, že
sa necítia tak aby mohli slobodne a nezávislo rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú
pri svojom rozhodovaní strach a obavy“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ ním podanou námietkou zaujatosti domáhal,
aby „sudcovia NS SR, ktorí majú rozhodovať o mojom odvolaní voči rozsudku Špec. súdu zo
dňa 28. 4. 2008, č. k.: 2 Tš 29/2006, boli z tohto konania vylúčení pre svoju zaujatosť, lebo
takýmto svojim vyhlásením (petícia päť viet) verejne vyjadrujú svoje sympatie a politickú
poslušnosť opozičným politickým stranám a politikom voči súčasnej vláde a jej výkonnej
moci“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že na verejnom zasadnutí 29. marca 2010 „predseda
odvolacieho senátu NS SR vo veľmi skrátenej verzii oboznámil s obsahom vznesenej
námietky (neviem koho) a bez opory v zákone ju odmietol. ...
Písomné odôvodnenie tohto rozhodnutia NS SR mi doručené nebolo aj napriek mojej
urgencii a žiadosti o jeho doručenie.“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Teda mojou námietkou zaujatosti som teda zásadne spochybnil nezávislosť
a nestrannosť sudcov, ktorí rozhodovali o mojom odvolaní voči rozsudku Špeciálneho súdu
a v danom prípade odvolací senát NS SR moju námietku odmietol a to bez opory v
zákone. ...
Každý sudca „musí“ byť nie len fakticky nezávislý a nestranný, ale musí sa ako taký
aj javiť v očiach strán (Ústava SR) a preto teda tu nesmú byť žiadne konkrétne skutočnosti
(petícia päť viet) práve, ktoré môžu a to celkom oprávnene, vzbudzovať pochybnosti
o nezávislosti a nestrannosti zákonného sudcu. ...
... nestrannosť (pro foro interno) v mysli sudcu a možno ju aj takto zadefinovať: „Je
to sudcovo každodenné víťazstvo nad svojimi predsudkami, nad svojimi sklonmi, nad
svojimi dezilúziami, nad svojimi sklonmi, nad svojimi sympatiami a antipatiami, nad
príťažlivosťou verejných osobných názorov a pod.“
... v tomto prípade ide o pravý opak vyššie zadefinovanej nestrannosti sudcu a to
práve v jeho mysli (pro foro interno) teda jednoznačne prejavil svoje sympatie a antipatie,
svoje osobné názory, svoje predsudky, svoje sklony a pod. a to všetko verejne opozičným
politikom a ich politickým stranám proti súčasnej vláde a jej výkonnej moci.
Všetkých sudcov, ktorí podpísali petíciu „Päť viet“ a v každom ďalšom prípadnom
konaní, v ktorom by som sa ocitol ako občan, tak budem vždy namietať ich zaujatosť, lebo
ja sa určite nestotožňujem ani s ich názorom, ani s ich postupom ako sudcov, ktorí majú
rozhodovať o mojom ďalšom živote a o mojej budúcnosti. Tu pociťujem obavy a strach z ich
rozhodovania predovšetkým ja sám. A naviac doplácam na rôzne politické šarvátky pri
získavaní politických bodov pre opozičné politické strany. ...
Ide o nezákonné rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku špeciálneho súdu zo dňa
28. 4. 2008, č. k. PK 2 Tš 29/2006, ktorý mimochodom ústavný súd vyhlásil za neústavný.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... rozhodnutie o odvolaní na NS SR, zo dní 29. - 30. 3. 2010, č. k.: 3 Toš 6/2008,
voči rozsudku Špeciálneho súdu zrušil, lebo o odvolaní musí rozhodnúť iný senát NS SR a to
z dôvodu porušenia:
čl. 1 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 141 ods. 1, s poukazom na čl. 7 ods. 2,
a ods. 5, v spojení s čl. 46 ods. 1, a s čl. 48 ods. 1, a s čl. 144 ods. 1, Ústavy SR.
Samostatne pre porušenie čl. 145 ods. 4, Ústavy SR.
Analogicky – pre porušenie čl. 6 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Súčasne sa sťažovateľ domáhal, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom bol
ustanovený právny zástupca.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľa je založená na jeho tvrdeniach, že v jeho trestnej veci
pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08
konali a napokon aj rozhodli zaujatí sudcovia odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorých
nezaujatosť sťažovateľ podľa neho dostatočne spochybnil ním vznesenou námietkou
zaujatosti, podľa ktorej možno mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti členov tohto
odvolacieho senátu z dôvodu ich aktívnej účasti na petičnej akcii s názvom „PÄŤ VIET“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že aj napriek uvedenému nebolo jeho námietke zaujatosti
vyhovené a ani mu nebolo doručené rozhodnutie o tejto námietke, v dôsledku čoho malo
dôjsť predovšetkým k porušeniu jeho základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, jeho základného
práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a napokon aj k porušeniu čl. 1
ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy.
1. K základnému právu a právu na spravodlivé súdne konanie
K porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
malo dôjsť tým, že najvyšší súd nerozhodol o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom
proti členom senátu najvyššieho súdu konajúceho v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn.
3 Toš 6/08 a sťažovateľovi tiež nebolo doručené žiadne rozhodnutie o jej vybavení.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v jeho znení
účinnom k 29. marcu 2010 [keď sa v predmetnej trestnej veci sťažovateľa konalo verejné
zasadnutie (ďalej len „Trestný poriadok v rozhodnom znení“)] z vykonávania úkonov
trestného konania je vylúčený sudca..., u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre
jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi,
zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku v rozhodnom znení sudca... je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor,
policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo
poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.
Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v rozhodnom znení z rozhodovania na súde
vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na
rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,
kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného
stupňa.
Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku v rozhodnom znení o vylúčení z dôvodov
uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako
podľa odseku 2 (odsek 2 upravuje otázku zaujatosti zapisovateľa, pozn.) rozhoduje orgán,
ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý
rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku v rozhodnom znení o námietke zaujatosti
strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke
rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je
dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke,
ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku v rozhodnom znení explicitne
vyplývalo, že o námietke zaujatosti vznesenej niektorou zo strán proti sudcovi alebo členom
senátu rozhodoval senát, ktorého sa vec týkala, pričom konal iba o námietkach založených
na dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení a o námietkach založených
na iných dôvodoch nebol senát zo zákona povinný konať, a teda ani rozhodnúť.
Pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal zo súvisiaceho
súdneho spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 3 Toš 6/08 podanie sťažovateľa
z 23. februára 2010, ktorým sťažovateľ uplatnil voči členom odvolacieho senátu
najvyššieho súdu námietku zaujatosti (najvyššiemu súdu bolo toto podanie doručené
26. februára 2010), zápisnicu z verejného zasadnutia najvyššieho súdu konaného 29. až
30. marca 2010 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010.
Z podania sťažovateľa z 23. februára 2010 ústavný súd zistil, že sťažovateľ založil
svoju námietku proti členom odvolacieho senátu najvyššieho súdu konajúceho v jeho
trestnej veci výhradne na tom, že členovia toho senátu podpísaním petície s názvom „PÄŤ
VIET“, ktorou sa mali vyjadriť v tom zmysle, „že sa necítia tak aby mohli slobodne
a nezávislo rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri svojom rozhodovaní strach
a obavy“, v podstate dali najavo, že sa necítia byť nezaujatými v žiadnej im pridelenej
trestnej veci, teda ani v trestnej veci sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd na verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu
konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Toš 6/08 konanom 29. marca 2010 v prítomnosti
sťažovateľa a jeho obhajcu (JUDr. J. K.) ešte pred ich vypočutím k veci „oboznámil znenie
ustanovenia § 32 ods. 6 v spojitosti s § 31 ods. 1 Tr. por. a oboznámil obžalovaných R. Š.
a J. K., že o nimi vznesenej námietke zaujatosti senát nebude rozhodovať, nakoľko sú
založené na iných dôvodoch, ako sú dôvody podľa § 31 Tr. por.“. Následne boli obhajca
sťažovateľa, ako aj samotný sťažovateľ vypočutí k prerokúvanej trestnej veci, avšak bez
akejkoľvek ich reakcie na spôsob posúdenia námietky sťažovateľa uplatnenej v jeho podaní
z 23. februára 2010, senátom najvyššieho súdu.
Z uvedeného vyplýva, že námietka sťažovateľa z hľadiska jej dôvodov nebola
námietkou podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení, pretože bola založená na
iných dôvodoch ako na pomere sudcu k prerokúvanej trestnej veci sťažovateľa alebo
k osobe sťažovateľa, k jeho obhajcovi, k iným osobám, ktorých sa úkon priamo týkal alebo
pre pomer sudcu k inému orgánu činnému v tomto konaní, alebo z dôvodu, že by
ktorýkoľvek dotknutý sudca najvyššieho súdu bol v predmetnej trestnej veci činný ako
sudca nižších stupňov alebo ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca,
splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo
spoločný zástupca poškodených.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ uvedenou námietkou v podstate domáhal
extenzívnej interpretácie a aplikácie § 31 ods. 1 Trestného poriadku v rozhodnom znení na
svoju trestnú vec, ktorá ani podľa názoru ústavného súdu neprichádza v danom prípade do
úvahy (podobne napr. sp. zn. IV. ÚS 104/2010). V okolnostiach prípadu sťažnosť
sťažovateľa možno navyše podľa názoru ústavného súdu považovať aj za účelovú, keďže
sťažovateľ spôsob vybavenia, resp. posúdenia svojej námietky najvyšším súdom nenamietal
už v konaní pred samotným najvyšším súdom, ale až potom, ako odvolací najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 odmietol odvolanie sťažovateľa proti
odsudzujúcemu rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/06 z 28. apríla
2008.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno postup najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 o námietke sťažovateľa z 23. februára 2010,
o ktorej najvyšší súd nekonal, a teda ani nerozhodoval (t. j. nevydal žiadne rozhodnutie,
ktoré by bolo potrebné doručiť sťažovateľovi) v zmysle oprávnenia na takýto postup daného
mu ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku v rozhodnom znení, považovať za ústavne
konformný (súladný) a z hľadiska zabezpečenia ochrany základného práva a práva
sťažovateľa na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru) za
ústavne udržateľný a akceptovateľný.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2
dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K základnému právu na zákonného sudcu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti námietka o porušení
základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú subsumoval sťažovateľ svoje argumenty,
podlieha z hľadiska uplatnenia právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie princípu
subsidiarity. To znamená, že ústavná kontrola vo vzťahu k rozhodnutiu či postupu
všeobecného súdu, ktorý sa dopustil pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy,
ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta (sp. zn. III. ÚS 330/09).
V danej trestnej veci prebiehalo na najvyššom súde odvolacie konanie a v prípade,
ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd, resp. sudcovia, ktorí mali byť vylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania, má stále možnosť namietať túto skutočnosť
v rámci dovolacieho konania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (napr. sp. zn.
Uvedené bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu o nej konať
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu článkov ústavy
Ústavný súd nezistil medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5,
čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už
nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2010