Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 541/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného

advokátom JUDr. T. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5 , ako aj práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o

ochrane ľudských a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 23. novembra 2012 vzatý do väzby z dôvodu

podľa . Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej

lehote sťažnosť s tým, že ju písomne odôvodní po doručení písomného vyhotovenia

rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že zo zápisnice okresného súdu

nevyplýva, že by okresný súd uviedol, z akého konkrétneho dôvodu bol vzatý do väzby,

resp. prečo neprijal jeho písomný sľub ani neuložil dohľad probačného a mediačného

úradníka.

Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2012, v odôvodnení ktorého uviedol, že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.

Sťažovateľ doplnil odôvodnenie sťažnosti prostredníctvom svojho obhajcu podaním

z 3. decembra 2012, bezprostredne po doručení písomného vyhotovenia uznesenia

okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nepostupoval pri výklade a uplatňovaní

ústavne súladným spôsobom a týmto postupom mu bolo znemožnené

účinné uplatnenie základného práva na obhajobu. Sťažovateľ argumentuje tým, že

predpokladom reálneho uplatnenia práva na obhajobu je oboznámenie sa obhajcu

s odôvodnením rozhodnutia. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa v odôvodnení

uznesenia nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou proti existencii väzobných dôvodov,

ktorú uviedol v písomnom vyjadrení k návrhu na vzatie do väzby predloženému okresnému

súdu 23. novembra 2012, a neuviedol dôvod, prečo nevyčkal na doručenie písomného

odôvodnenia sťažnosti.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2012 bolo

porušené jeho základné právo podľa , 2 a 5 a právo podľa

dohovoru a v nadväznosti na toto rozhodnutie žiada zrušiť uznesenie krajského súdu

z 30. novembra 2012 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie s príkazom neodkladne ho prepustiť

z väzby na slobodu. Sťažovateľ požiadal aj o priznanie úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Za porušenie svojich práv sťažovateľ považuje skutočnosť, že:

- krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu skôr, ako

mohol prostredníctvom obhajcu účinne napadnúť prvostupňové rozhodnutie o väzbe,

- krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentáciou proti

väzbe predloženou okresnému súdu, ani neuviedol dôvod, prečo nevyčkal na doplnenie

odôvodnenia sťažnosti.

1. K námietke rozhodnutia krajského súdu o sťažnosti pred doručením

písomného vyhotovenia prvostupňového rozhodnutia

Z vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí

byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom ,

ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis , ,

).

Rešpektovanie základných práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou

garantovaných v a 5 nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných

procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 v konaní, ktorého predmetom je

preskúmanie zákonnosti dočasného pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr.

).

Základnými procesnými zárukami spravodlivého súdneho konania, ktoré musia byť

v konaní o väzbe zachované, sú princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní medzi

obvineným a prokurátorom (Reinprecht v. Rakúsko, rozsudok z 15. novembra 2005, § 31).

V každom prípade musí mať obvinený možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa zákonnosti a dôvodnosti väzby a predložiť súdu svoje argumenty proti väzbe.

Procesný postup súdu musí obvinenému umožniť „rozumnú“ príležitosť obhajovať svoje

záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní

s druhou stranou (Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko, rozsudok z 21. októbra 1986, § 51,

Niedbała v. Poľsko, rozsudok zo 4. júla 2000, § 66). Pokiaľ právny poriadok štátu upravuje

viacstupňové konanie o väzbe, musia byť tieto princípy v zásade zachované aj v opravnom

konaní (Kučera v. Slovensko, rozsudok zo 17. júla 2007, § 107).

Sťažovateľ bol pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

vypočutý k návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby. Vypočutia sa zúčastnil obhajca

sťažovateľa, ktorý predložil okresnému súdu námietky proti väzbe aj v písomnej podobe. Po

vypočutí sťažovateľa a ďalších štyroch obvinených okresný súd vyhlásil za prítomnosti

sťažovateľa a jeho obhajcu uznesenie, ktorým rozhodol o vzatí do väzby sťažovateľa

a ďalších štyroch obvinených, neprijal ich písomné sľuby ani návrhy na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne ani návrh obhajkyne na nahradenie

väzby jedného z obvinených peňažnou zárukou. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu

písomne prostredníctvom svojho obhajcu v posledný deň lehoty, t. j. 26. novembra 2012,

s tým, že ju odôvodní po doručení písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu.

Sťažovateľovi bolo uznesenie okresného súdu doručené 30. novembra 2012, jeho obhajcovi

3. decembra 2012. Okresný súd predložil sťažnosti so spisom krajskému súdu 27. novembra

2012. Krajský súd rozhodol o sťažnostiach všetkých obvinených uznesením z 30. novembra

2012.

Sťažovateľ tvrdí, že až po oboznámení sa jeho obhajcu s písomným vyhotovením

uznesenia okresného súdu mal možnosť kvalifikovane odôvodniť svoju sťažnosť.

V sťažnosti uviedol, že „zo zápisnice z neverejného zasadnutia nevyplýva, že by okresný

súd odôvodnil z akého konkrétneho dôvodu bol sťažovateľ vzatý do väzby“.

Zo samotnej skutočnosti, že v zápisnici nie je uvedený ani stručný obsah

odôvodnenia rozhodnutia, nemožno vyvodiť záver, že toto odôvodnenie nebolo vyhlásené.

To napokon netvrdí ani sťažovateľ.

Okresný súd oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o vzatí do väzby

v súlade s jeho vyhlásením v ich prítomnosti 23. novembra

2012, že sťažovateľa berie do väzby podľa z dôvodov podľa

a že podľa a Trestného

poriadku neprijíma písomný sľub sťažovateľa. Od tohto momentu začala sťažovateľovi

plynúť trojdňová lehota na podanie sťažnosti ( ), ktorá

uplynula 26. novembra 2012. Sťažovateľ podal sťažnosť v posledný deň lehoty, sťažnosť

bola okresnému súdu doručená 27. novembra 2012. Po uplynutí lehoty okresný súd

predložil spis krajskému súdu 27. novembra 2012 v súlade s § 190 ods. 2 Trestného

poriadku. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 30. novembra 2012, t. j. v lehote piatich

pracovných dní od predloženia veci podľa .

Ústavný súd už pri posudzovaní obdobnej sťažnosti uviedol, že

v žiadnom svojom ustanovení výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť

pred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia

uznesenia o vzatí obvineného do väzby pre účel, aby umožnil obvinenému alebo jeho

obhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti, pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému

a jeho obhajcovi riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať

proti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu ().

Z hľadiska práva obvineného predložiť svoje argumenty proti väzbe pritom nie je

významné, či obvinený využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení uznesenia

alebo si ponechá pre svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie je pre

posúdenie zachovania práva podľa a dohovoru rozhodujúca schopnosť

obvineného podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný postup

súdu umožňoval obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu.

Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súlade

so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa dôvodmi

rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené

formálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú.

Sťažovateľovi bolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedel

zo spáchania akého skutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne

posudzovaný. Vedel tiež, z ktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových

okolností bol podaný návrh na jeho vzatie do väzby a aj ktoré dôkazy predložené

prokurátorom na preukázanie opodstatnenosti jeho návrhu boli pred okresným súdom

vykonané. Uznesenie bolo vyhlásené za prítomnosti sťažovateľa, čím bol oboznámený

s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatie do väzby, ako aj

s dôvodmi tohto rozhodnutia. Tvrdenie o nemožnosti odôvodniť sťažnosť pred doručením

písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu napokon spochybňuje aj podanie

odôvodnenej sťažnosti jedným zo spoluobvinených ešte pred tým, ako bolo uznesenie

doručené jemu alebo jeho obhajkyni (obvinený K.).

Napokon zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa vykonaného 23. novembra 2012

vyplýva, že jej súčasťou bolo aj odvolanie sa na príslušné ustanovenia ,

na základe ktorých okresný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa, ako aj na základe ktorých

bol sťažovateľ vzatý do väzby [ ], a teda bolo podľa

názoru ústavného súdu možno sťažnosť sťažovateľa bezodkladne odôvodniť a ešte toho

istého dňa 23. novembra 2012 (t. j. pred rozhodnutím krajského súdu) odôvodnenie

sťažnosti doručiť krajskému súdu.

Z vyplýva požiadavka, aby orgány činné v trestnom

konaní a súdy vybavovali a rozhodovali väzobné veci prednostne a urýchlene. Táto

skutočnosť musí byť sťažovateľovi aj jeho obhajcovi známa. Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že nemožno účinne namietať

porušenie sťažovateľom označených práv takým postupom krajského súdu, ktorým tento

v súlade s a judikatúrou ústavného súdu rozhodol vo väzobnej veci

sťažovateľa prednostne a urýchlene ().

Pokiaľ sťažovateľ v doplnení sťažnosti poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. , ústavný súd uvádza, že nejde o totožný skutkový a právny stav

(posudzovaný bol postup súdu v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby, na ktoré sa

nevzťahuje osobitná lehota na rozhodnutie o sťažnosti podľa § 192 ods. 3 Trestného

poriadku) a vyslovený právny názor nebol potvrdený v nasledujúcej judikatúre ústavného

súdu v obdobných veciach (pozri ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal

s jeho argumentáciou proti väzbe predloženou okresnému súdu ani neuviedol dôvod, prečo

nevyčkal na doplnenie odôvodnenia sťažnosti.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za

obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný organizovanou skupinou podľa § 11 ods. 3

, , a s poukazom

na a v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci

podľa a s prečinom šírenia poplašnej správy podľa

ods. 1 a 2 . Vo vzťahu k sťažovateľovi okresný súd v odôvodnení

uznesenia sp. zn. uviedol:

„Sudca pre prípravné konanie sa oboznámil s celým rozsiahlym spisovým

materiálom záznamami z bezpečnostných kamier, výpoveďami svedkov, poškodených,

pripojených výpisov hovorov a lokalizácie SIM-kariet, ktoré boli použité pri šírení

poplašnej správy a následne používané a dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky

trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení. ...

U obvineného M. P. bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre prečin krádeže,

v skúšobnej dobe sa osvedčil. ...

Z pripojenej správy Polície ČR, ktorá bola oboznámený pri výsluchu pred sudcom

pre prípravné konanie vyplýva, že proti obvineným P. a V. je vznesené obvinenie pre zločiny

krádeže spáchané na území ČR v dňoch 7. 2. 2010, 28. 10. 2010, 14. 6. 2010, 11. 3. 2011.

Pri skúmaní konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali vzatie do väzby

z dôvodu sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že

u všetkých obvinených sú dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/

, pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva obava, že vzhľadom na

charakter spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej prevedenia a individualizácie osôb

obvinených, ich osobných pomerov možno dôvodne predpokladať, že by mohli pokračovať

v trestnej činnosti. ...

Vzhľadom na stav konania v predmetnej trestnej veci, povahu prejednávaného

prípadu a osoby obvinených sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že nie sú

v súčasnom štádiu konania dané výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nahradenie

väzby sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradník, alebo zložením peňažnej

záruky.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým zamietol

sťažnosti všetkých obvinených, v časti týkajúcej sa sťažovateľa uviedol:

„Krajský súd ako nadriadený orgán podľa preskúmal správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosti obvinených nie

sú dôvodné. ...

Z predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že pre rozhodnutie

prvostupňového súdu boli splnené všetky formálne okolnosti a procesné podmienky

stanovené v ustanovení a ,

Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia obsahuje zároveň aj podrobné

odôvodnenie a argumentáciu, že obvinení sa mali dopustiť skutku kladeného im za vinu

citovaným uznesením vyšetrovateľa, pričom v uznesení sudcu pre prípravné konanie sú

podrobne špecifikované jednotlivé, doposiaľ vykonané dôkazy svedčiace pre takýto záver,

ako aj záver o ich právnej kvalifikácii.

Krajský súd nezistil žiadne pochybenie sudcu, ani pokiaľ vzal obvinených do väzby

z dôvodov uvedených v Aj v tomto ohľade jej jeho rozhodnutie

v súlade so zákonom a vecne správne podrobne odôvodnené.

Preto aj krajský súd si tieto konkrétne argumenty obsiahnuté v tomto uznesení

osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. ...

Čo sa týka ponúknutých záruk ako náhrady väzby aj krajský súd ma za to, že

vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu nie sú splnené podmienky pre kladné

rozhodnutie o ponúknutých zárukách ako náhrady väzby.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu

nebolo jeho úlohou skúmať správnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu, resp.

odpovedať na otázku, či malo byť rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby. Ústavný súd

v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu uvádza, že musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v (). Do obsahu právomoci ústavného

súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol

k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať

len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie

obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

().

Do obsahu práva na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru patrí

aj právo na rozhodnutie, v ktorom súd uvedie dostatočné a relevantné dôvody. Súd však

nemusí odpovedať na každý argument v podaní obvineného, ktorým sa domáha

preskúmania rozhodnutia o väzbe, musí sa ale vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami

v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok

zákonného pozbavenia osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu

byť všeobecné a abstraktné, ale musia byť založené na konkrétnych skutočnostiach

týkajúcich sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006,

§ 142).

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že sťažovateľ svoju

sťažnosť bližšie neodôvodnil. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta, že

krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorú predložil okresnému súdu

vo vyjadrení k návrhu prokurátora na vzatie do väzby. V sťažnosti však neuviedol, prečo

touto argumentáciou neodôvodnil aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ani prečo na

toto podanie v sťažnosti neodkázal, keď bol toho názoru, že okresný súd nesprávne posúdil

námietky, ktoré boli jeho obsahom.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd

skúmal formálne aj materiálne podmienky väzby a posúdením dovtedy zabezpečených

dôkazov zistil, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania zákonom ustanoveného

trestného činu, bol dodržaný postup a lehoty ustanovené v § 85 ods. 4 a § 87 ods. 1 a 2

, a zistil aj skutkové okolnosti opodstatňujúce dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. c) tak, ako ich uviedol vo svojom uznesení okresný súd.

Odkaz na odôvodnenie preskúmaveného uznesenia, s ktorým sa nadriadený súd stotožnil,

považuje ústavný súd z hľadiska preskúmateľnosti za prípustný a ústavne akceptovateľný

spôsob odôvodnenia (). Z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktorých posúdenie ako

dôvodu väzby podľa zodpovedá zneniu zákona, ako

aj súdnej praxi. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu tiež vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal aj hodnotením odôvodnenosti obvinenia sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že je

dostatočne preukázané podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky

skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Napokon z jeho obsahu vyplýva, že krajský

súd sa zaoberal aj posúdením možnosti nahradiť väzbu ponúknutou zárukou (sľubom

a dohľadom probačného a mediačného úradníka). Závery krajského súdu nemožno v danom

štádiu konania, keď išlo o prvotné rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody, hodnotiť ako

svojvoľné, z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom

odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol

aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013