Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 307/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť M. Z., S., a M. Z., S., zastúpených advokátom JUDr. J.

F., Advokátska kancelária, G., vo veci porušenia ich práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a

ods. 2 procesným postupom Krajského súdu v Nitre a jeho

uznesením č. k. -78 z 22. júna 2011 a takto

rozhodol:

1. Právo M. Z. a M. Z. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a uznesením Krajského

súdu v Nitre z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo

20/2011 z r u š u j e .

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť M. Z. a M. Z. trovy právneho

zastúpenia v sume 375,25 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťpäť centov) na účet

ich právneho zástupcu JUDr. J. F., G., v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011

doručená sťažnosť M. Z. a M. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali zrušenia

v záhlaví označeného rozhodnutia Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), lebo

ním malo byť porušené ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo na súdnu

ochranu podľa v spojení s a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“).

2. Sťažovatelia namietali, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal

ich argumentmi uvedenými v písomnej sťažnosti z 28. júna 2011 ako reakciou na konkrétne

dôvody doručeného písomného rozhodnutia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

21. júna 2011 a to len preto, že už 22. júna 2011 rozhodol o ich sťažnosti ústne zahlásenej

na neverejnom zasadnutí 6. júna 2011 pred okresným súdom.

4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vyhlásil porušenie označených

základných práv, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, prikázal mu opätovne

rozhodnúť o sťažnosti z 27. júna 2011 a priznal im náhradu trov konania v sume 375,25 €,

zároveň žiadali o prednostné vybavenie sťažnosti.

4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a dospel k záveru, že je

prípustná, bola podaná včas a spĺňa i ostatné náležitosti vyžadované zákonom. Preto ju

v zmysle prijal na ďalšie konanie.

5. K porušeniu a dohovorom zaručených základných práv a slobôd

sťažovateľov malo dôjsť v dvoch základných procesných (okrem namietaných aj vecných)

smeroch. Jednak tým, že krajský súd vôbec nereagoval ani na jednu z konkrétne vznesených

námietok v sťažnosti z 27. júna 2011 a rozhodol bez nej už 22. júna 2011 jej zamietnutím,

a potom tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 302 ods. 2 Trestného

poriadku ich vylúčil z jej prejednávania na zasadnutí odvolacieho súdu. V tomto postupe

krajského súdu videli sťažovatelia svojvôľu štátnej (súdnej) moci, ktorá prekročila medze

svojho oprávnenia určené pre demokratický a právny štát ústavným a zákonným poriadkom

Slovenskej republiky.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského súdu.

Vo svojom vyjadrení odkázala na obsah napadnutého uznesenia s tým, že sťažovatelia

od 6. júna 2011 do rozhodnutia odvolacieho súdu mali dostatok času na písomné

zdôvodnenie svojej sťažnosti a že krajský súd konal na neverejnom zasadnutí, preto nebol

povinný jeho termín nikomu oznamovať.

7. Podľa ustanovenia môže ústavný súd

so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Súhlas s upustením od pojednávania bol

účastníkmi daný, preto bolo od ústneho pojednávania upustené.

1. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

sťažovateľov je dôvodná.

2. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124

). Preto do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak

boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove

základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože

tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych

noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie.

10. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietali hlavne porušenie svojho práva na

spravodlivý proces, lebo v úvodnej časti citované uznesenie krajského súdu bolo vydané na

základe ústavne nekonformného výkladu pravidiel o ich prítomnosti ako obvinených na

konaní pred odvolacím súdom, kde by im bola otvorená reálna možnosť predniesť všetky

námietky, ktoré mali proti dôvodom uznesenia okresného súdu po jeho doručení v písomnej

forme.

11. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je obsiahnutý v čl.

46 ods. 1 a dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom je garantované .

12. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky

ochrany základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie námietok (v

kontradiktórnej schéme konania) najlepšie zaistí ochranu základných práv, ktorá je

z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania.

13. Inštitucionálne garantovaná možnosť dotknutých osôb návrhmi a námietkami účinne

participovať na súdnom procese patrí medzi elementárne pravidlá súdneho riešenia sporov

(porov. Hart, H. L. A.: Pojem práva. Praha. Prostor 2004, s. 162). Inými slovami, súd

nemôže dospieť k relevantnému zisteniu bez dodržania základných procesných náležitostí,

ku ktorým je potrebné radiť hlavne bezprostrednosť, kontradiktórnosť a ústnosť. Tieto

kritériá vyplývajúce z postulátu fair procesu je potrebné vztiahnuť na akékoľvek

rozhodovanie, ktorým sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov konania.

V trestnom konaní nadobúdajú na význame o to viac, lebo samotné trestné stíhanie

a prípadne z neho vzišlý trest (väzba) predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

14. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je tak

potrebné považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces. Pritom vypočutím

nemožno rozumieť len výsluch obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu

byť daná príležitosť jednak účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé

ovplyvniť rozhodovanie súdu o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, viny

či väzby (trestu) a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak sa

vyjadrovať a vyvracať návrhy a dôkazy prednesené prokurátorom. Na uplatnenie

základného práva zúčastniť sa konania pred súdom a byť vypočutý majú súdy povinnosť

obvinenému vytvoriť patričný priestor. Len takto vykonané konanie možno považovať za

súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej podstaty fair procesu.

15. Tieto inštitucionálne záruky spravodlivého procesu treba aplikovať na konanie pred

všetkými inštanciami v prípade, že autoritatívne novo rozhodujú o väzbe, vine či treste, t. j.

nielen pred okresným súdom, ale tiež na konanie pred odvolacím, prípadne dovolacím

súdom, v ktorom sú riešené rozhodujúce otázky pre uvedené konkrétne opatrenia proti

obvinenému opätovne preskúmavané [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, či Belzink v.

Poľsko z 25. marca 1998]. V označených veciach ESĽP konštatoval, že v prípadoch, keď je

opätovne preskúmavaná otázka viny obvineného alebo otázky, ktoré majú pre obvineného

celkom zásadný význam pre ukladané opatrenie, je z hľadiska spravodlivého procesu

v zmysle čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru nevyhnutné, aby sa obvinený osobne

zúčastnil konania pred odvolacím súdom a bola mu tak daná príležitosť osobne sa hájiť (aj

spoločne so svojím právnym zástupcom) a vyjadriť sa k meritu veci.

16. V rovine posudzovaného prípadu ústavný súd konštatuje, že vo svetle už predostretých

hľadísk zistil porušenie sťažovateľmi označených základných práv a slobôd zo strany

krajského súdu pri rozhodovaní o ich sťažnosti, resp. v konaní, ktoré predchádzalo

vyneseniu napadnutého uznesenia, a to v tom smere, že im odvolací súd nevytvoril žiaden

priestor na obhajobu, keď o podanej ústnej sťažnosti obvinených (sťažovateľov) po

vyhlásení uznesenia okresného súdu o ich ponechaní vo väzbe rozhodol na druhý deň

(22. júna 2011) po tom, ako im bolo toto uznesenie doručené (21. júna 2011), hoci len

odvtedy sa mohli najskôr zoznámiť s jeho písomným odôvodnením; krajský súd

sťažovateľom neoznámil ani termín (ne)verejného zasadnutia, aby do jeho konania uviedli

v písomnej forme všetky výhrady a námietky, ktoré mali proti napadnutému

prvostupňovému uzneseniu, ktoré aj v podaní z 27. júna 2011 podrobne rozviedli a na ktoré

už logicky krajský súd nemohol reagovať (ani nereagoval).

17. Ústavnému súdu preto nezostáva iné než len konštatovať, že samotný už popísaný

postup krajského súdu, ktorým sťažovateľom znemožnil obhajobu konkrétnych námietok

proti uzneseniu okresného súdu, a to prakticky bez akéhokoľvek odôvodnenia nemôže

z hľadiska predostretých kritérií spravodlivého procesu obstáť. Jeho spôsob konania

a rozhodovania o sťažnostiach obvinených sa ústavnému súdu javí ako rýdzo formalistický,

nezohľadňujúci ani judikatúru ESĽP a postrádajúci akúkoľvek vecnú argumentáciu, preto

ústavnej sťažnosti vyhovel. Námietku predsedníčky krajského súdu, že sťažovatelia mali od

6. júna 2011, keď im bolo uznesenie okresného súdu za ich prítomnosti oznámené

vyhlásením, dostatok času na písomné odôvodnenie sťažnosti do rozhodovania o nej, treba

odmietnuť ako bezpredmetnú, lebo so všetkými skutočnými dôvodmi rozhodnutia

okresného súdu, ktorý ich žiadosť zamietol, sa mohli najskôr oboznámiť dňom jeho

doručenia, t. j. 21. júna 2011, a až následným dňom mohli najskôr posielať písomné

odôvodnenie sťažnosti, ale vtedy už odvolací súd o sťažnosti (ústne zahlásenej) rozhodol.

Podať sťažnosť bez toho, že by sa sťažovateľ mohol zoznámiť s písomným vyhotovením

rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje, a povinnosť doručiť opis rozhodnutia by sa

potom javila ako samoúčelná; taký záver by bol zjavne nesprávny a absurdný.

18. V danom prípade uvedenú situáciu mal vyriešiť odvolací súd ústavne konformným

výkladom ustanovenia tak, že mal rozhodovať o sťažnosti

obvinených na verejnom zasadnutí, aby mohli na obranu svojich záujmov predložiť súdu

skutkové a právne argumenty, alebo sťažovateľom oznámiť termín neverejného zasadnutia,

do ktorého by museli predložiť písomné odôvodnenie sťažnosti. Uvedené platí o to zvlášť,

ak krajský (odvolací) súd v okolnostiach danej veci preskúmaval prvostupňové rozhodnutie

bezprostredne nasledujúci deň potom, ako toto (prvostupňové rozhodnutie) bolo

sťažovateľom doručené, keď sa sťažovatelia verifikovateľným spôsobom dozvedeli

o všetkých dôvodoch, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu ich žiadosti. Uvedený názor

si ústavný súd osvojil potom, ako mu bol doručený spis okresného súdu sp. zn. 33

47/2011. Z jeho obsahu, najmä zo zápisnice č. k. -62 zo 6. júna 2011 totiž

vôbec nevyplýva, že okrem vyhlásenia výroku (ako časti rozhodnutia, pozn.) prvostupňová

sudkyňa toto rozhodnutie/výrok aj ústne odôvodnila. Zo zápisnice (iba) vyplýva, že „Sudca

pre prípravné konanie o 15.30 hod. vyhlásil toto... U Z N E S E-N I E“. Následne sú

uvedené oba výroky a je dané poučenie zo strany súdu: „Proti výroku I.“ a „Proti

výroku II.“ môžu sťažovatelia podať sťažnosť do troch dní odo dňa jeho vyhlásenia. Inak

povedané, z poučenia okresného súdu explicitne vyplýva, že sťažovatelia sa môžu odvolať

(podať sťažnosť) iba proti výroku, a nie aj proti rozhodnutiu ako takému (teda proti

právnym záverom prvostupňového súdu, ktoré sú/majú byť obsiahnuté v odôvodnení

rozhodnutia), čo je prima facie prejavom ústavne, ale tiež zákonne nekonformného

správania sa všeobecného súdu. Za týchto okolností mohla začať sťažovateľom plynúť 3-

dňová lehota na uvedenie dôvodov sťažnosti až doručením písomného rozhodnutia (nie od

vyhlásenia), a preto mal odvolací súd nerešpektujúc uvedenú lehotu (i) rozhodovať na

verejnom zasadnutí, resp. (ii) mal oznámiť sťažovateľom termín neverejného zasadnutia,

a tak prípadne umožniť sťažovateľom, aby odôvodnili svoje sťažnosti do času rozhodovania

krajského súdu. Ústavný súd uzatvára, že hoci z ustanovenia § 302 ods. 2 Trestného

poriadku vyplýva, že súd nie je povinný na prerokovanie sťažnosti nariadiť verejné

zasadnutie, neznamená to, že tak nemôže urobiť na základe úvahy o vhodnosti, účelnosti

a hlavne potrebnosti takého opatrenia s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

19. Vedený doktrínou minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd dospel k záveru, že pre nápravu zásahov do základných

práv a slobôd sťažovateľov je namieste zrušiť rozhodnutie krajského súdu len z už

uvedených dôvodov; po jeho zrušení musí krajský súd zabezpečiť všetky

a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľov, a to aj s prihliadnutím na fair

proces v jeho časovej dimenzii (po kasačnom zásahu ústavného súdu) vo vzťahu

k väzobným veciam.

20. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom vychádzal z

a priznal sťažovateľom žiadanú sumu 375,25 €, ktorá je

nižšia, ako by im správne mala patriť. Túto sumu je povinný krajský súd zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov, a to v lehote 2 mesiacov od doručenia nálezu (§ 31a

v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011