Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 13/2019
PDF · 172.71 KB
No categories available
I. ÚS 13/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Drgoňom,
Jesenského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 56/2017 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 126/2018 z 15. novembra 2018 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 T 56/2017 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 126/2018 z 15. novembra 2018 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry, národnej proti zločineckej jednotky, expozitúry Bratislava,
ČVS: PPZ-578/NKA-PZ-BA-2016 z 12. júna 2017 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi. Uznesením okresného súdu z 15. júna 2017 bol
sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým,
že väzba začala 12. júna 2017 o 11.40 h. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho obhajcu
žiadosťou z 21. septembra 2018 domáhal prepustenia z väzby na slobodu alternatívne
so žiadosťou o nahradenie väzby písomným sľubom a zárukou dôveryhodnej osoby.
Okresný súd uznesením z 23. októbra 2018 rozhodol o zamietnutí danej žiadosti, neprijatí
ponuky prevzatia záruky, neprijatí sťažovateľovho písomného sľubu a zamietnutí návrhu na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti uzneseniu okresného
súdu podal sťažovateľ na mieste sťažnosť, ktorá bolo písomne doplnená 8. novembra 2018,
pričom v doplnení sťažnosti obhajca sťažovateľa podrobne reagoval na písomné
odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia a tam uvedené dôvody zamietnutia jeho
žiadosti. Obhajcovi sťažovateľa bolo 21. novembra 2018 doručené napadnuté uznesenie
krajského súdu, ktorým sťažnosť zamietol.
3. Podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu
nereagoval krajský súd na žiaden z argumentov uvedených v písomnom doplnení
odôvodnenia sťažnosti, naopak, v napadnutom uznesení krajského súdu sa uvádza, že ani
sťažovateľ samostatne, ani jeho obhajca sťažnosť písomne neodôvodnili do dňa konania
neverejného zasadnutia krajského súdu. Takéto konštatovanie sa podľa sťažovateľa zjavne
nezakladá na pravde, ale implikuje, že buď krajský súd nevychádzal dôsledne z obsahu
trestného spisu alebo že okresný súd nekonal vo väzobnej veci bezodkladne a nezabezpečil,
aby bolo písomné odôvodnenie sťažnosti doručené bez zbytočného odkladu krajskému
súdu, ani krajskému súdu neoznámil, že odôvodnenie sťažnosti bolo zo strany obhajcu
sťažovateľa doručené. Medzi podaním písomného odôvodnenia sťažnosti a vydaním
napadnutého uznesenia krajského súdu uplynulo sedem dní, počas ktorých nedošlo medzi
súdmi sídliacimi v tej istej súdnej budove k doručeniu písomného odôvodnenia sťažnosti.
Sťažovateľ ďalej konštatoval, že odôvodnenie jeho sťažnosti zrejme nebolo krajskému súdu
doručené ani do 28. novembra 2018, keď krajský súd rozhodoval o sťažnosti zúčastnenej
osoby proti tomu istému uzneseniu, keďže aj v odôvodnení tohto rozhodnutia krajského
súdu krajský súd opäť len konštatuje, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca sťažnosť písomne
neodôvodnili.
4. Sťažovateľ zhodnotil, že odôvodnenie uznesenia, najmä ak sa rozhoduje v takej
vážnej veci, ako je obmedzenie osobnej slobody, by nemalo obsahovať nepravdivé zistenia.
Podľa sťažovateľa je objektívne nepravdivé konštatovanie krajského súdu, že do dňa
konania neverejného zasadnutia, na ktorom sa rozhodlo o jeho sťažnosti, nebola sťažnosť
písomne odôvodnená, keďže odôvodnenie sťažnosti bolo podané osobne 8. novembra 2018.
Takéto nepravdivé skutkové výroky vykonávateľa súdnej moci prirodzene vplývajú
negatívne okrem iného aj na dôveru medzi obžalovaným a jeho obhajcom, čo je
neprípustným zásahom do vzťahu medzi advokátom a klientom.
5. Na základe uvedeného skutkového stavu sa sťažovateľ domnieva, že okresný súd
a krajský súd mali porušiť označené práva, a to tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené
účinne reagovať na argumenty okresného súdu podrobnejšie rozvedené až v písomnom
vyhotovení napadnutého uznesenia, keďže písomným odôvodnením sťažnosti podaným
bezodkladne po doručení písomného vyhotovenia uznesenia sa krajský súd vôbec
nezaoberal, resp. sa z dôvodov na strane súdov nemohol zaoberať.
6. Vo veci tiež krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez umožnenia
prítomnosti sťažovateľa a prítomnosti jeho obhajcu, hoci Trestný poriadok v § 302 ods. 2
dáva možnosť predsedovi senátu umožniť obvinenému a obhajcovi účasť na neverejnom
zasadnutí pri rozhodovaní o väzbe, resp. rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe,
za ktoré sa považuje podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku aj rozhodovanie
o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 307/2011 zo 14. decembra 2011, kde ústavný súd v obdobnej veci rozhodol o porušení
práva na spravodlivý proces a o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľov,
pričom poukázal na to, že odvolací súd mal ponechať sťažovateľom priestor na obhajobu po
tom, ako sa mohli zoznámiť s písomným odôvodnením, a to tak, že im mal oznámiť termín
neverejného zasadnutia, aby do jeho konania uviedli v písomnej forme všetky výhrady
a námietky.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol takto:
„1. Právo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 6T/56/2017 porušené boli.
2. Právo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp.zn. 2Tos/126/2018, porušené boli. Ústavný Súd Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 Tos/126/2018 zo dňa 15.11,2018 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom jeden tisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Bratislava
I a Krajský súd v Bratislave povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré sú Okresný súd Bratislava la Krajský súd v Bratislave povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
10. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je zrejmé, že právomoc ústavného súdu
rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity.
Subsidiarita právomoci ústavného súdu znamená, že ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného
práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred
iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Na základe
už uvedeného je zrejmé, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
11. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť proti
postupu okresného súdu, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť krajský súd. Z toho vyplýva, že
sťažovateľ v uvedenom prípade využil účinný právny prostriedok na ochranu svojho
základného práva, a teda právomoc ústavného súdu je v týchto prípadoch vylúčená.
12. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k časti sťažnosti
smerujúcej proti postupu okresného súdu je preto daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre
nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže jeho preskúmanie bolo v právomoci
krajského súdu v rámci odvolacieho konania.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského
súdu a jemu predchádzajúcim postupom
13. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
14. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
15. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
16. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
17. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Zároveň zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
18. S poukazom na už citované ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľ doručil
prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu sťažnosť, v ktorej uviedol, proti akému
rozhodnutiu sťažnosť smeruje, napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým malo dôjsť
k zásahu do sťažovateľom označených práv, však ústavnému súdu nedoručil.
19. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľa v danej časti pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie predpokladá konštatovanie
porušenia označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019