Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 185/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., zastúpeného spoločnosťou AK-TARABČÁK s. r. o.,

Hlavná 13, Prešov, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jozefom Tarabčákom, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1

v spojení s a , a a 2 ,

ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 6. júna 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. júla 2013

doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení

s a , a a 2 (ďalej len

,,ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len

,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

zo 6. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté

uznesenie“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi

bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície Prešov ČVS: ORP-867/1-OVK-PO-2012 z 20. mája 2013 vznesené

obvinenie pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na skutkovom základe v tomto uznesení uvedenom. Okrem toho uznesením vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov

ČVS: ORP 867/1-OVK-PO-2012 z 9. augusta 2012 bolo začaté trestné stíhanie a toho istého

dňa bolo aj vznesené obvinenie proti sťažovateľovi pre prečin porušovania domovej

slobody podľa a a následne

uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Prešov – juh,

ČVS: ORP-13/JU-PO-2013 z 24. januára 2013 bolo začaté trestné stíhanie

a 26. februára 2013 vznesené obvinenie proti sťažovateľovi pre prečin nebezpečného

prenasledovania podľa , a na skutkovom

základe uvedenom v označených uzneseniach.

3. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 24. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzal sťažovateľa do väzby, a to

z dôvodov uvedených v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keďže z pohľadu konajúceho

súdu vyplynula dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode by sťažovateľ mohol

pokračovať v trestnej činnosti. Okresný súd podľa neprijal

peňažnú záruku v sume 5 000 € a taktiež podľa

neprijal ani písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby. Z predložených príloh

k sťažnosti ústavný súd ďalej zistil, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená

22. mája 2012 o 8.45 h.

4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

napadnutým uznesením podľa zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľ sa domnieva, že uznesením krajského súdu boli porušené jeho

označené základné práva, súčasne však napáda celé konanie, ktoré vydaniu napadnutého

uznesenia predchádzalo. V tejto súvislosti v podstatnom uviedol:

«Podľa môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že skutok

spáchal obvinený a vyplýva obava, že budú naplnené dôvody v písm. a) – c)

Dôkazy, ktoré by nasvedčovali zistenia podľa však musia byť vykonané

zákonným spôsobom. V tomto prípade však uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané

na základe úkonov, ktoré boli vykonané v rozpore so zákonom a preto sú procesne

nepoužiteľné.

Podľa ak oznámi obhajca policajtovi, že sa chce zúčastniť

vyšetrovacieho úkonu podľa ods. 2 policajt je povinný včas mu oznámiť čas, miesto konania

úkonu a druh úkonu okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie

obhajcu nemožno zabezpečiť. ...

Pri vykonávaní výsluchov poškodenej B. K. a D. B. 15.5.2013, resp. 17.5.2013 toto

ustanovenie nebolo dodržané a výsluchy boli vykonané nezákonne. Obhajca listom

z 13.8.2012 požiadal vyšetrovateľa, aby bol o všetkých úkonoch včas upovedomený v zmysle

. Vyšetrovateľ doručil do kancelárie obhajcu v popoludňajších

hodinách dňa 13.5.2013 vyrozumenie o tom, že dňa 15.5.2013 o 13.00 hod. vykoná výsluch

poškodenej. Pri preberaní zásielky bol osobou splnomocnenou na preberanie zásielok

upozornený, že obhajca je celý týždeň mimo Prešov. V ten istý deň listom odoslaným

elektronickou poštou z kancelárie obhajcu bol vyšetrovateľ požiadaný o presunutie termínu

výsluchu. Podobne dňa 15.5.2013 – napriek vyššie uvedenému upozorneniu a žiadosti

doručil do kancelárie obhajcu vyšetrovateľ ďalšie upovedomenie o termíne výsluchu svedka

D. B. na 17.5.2013. Dňa 16.5.2013 bol opäť elektronicky požiadaný o presunutie termínu.

Elektronické podania obhajcu však v trestnom spise založené nie sú, hoci boli zaslané na

adresu... s predmetom správy „k čís. ORP-867/1-OVK-PO-12 – B. B.“. Napriek uvedenému

boli úkony vykonané, hoci pre ich vykonanie neboli splnené podmienky, pretože nešlo o

neodkladné úkony, ktoré by nebolo možné odložiť a ani nešlo o prípad, že by obhajcu – pri

dostatočnom predstihu – včas nebolo možné upovedomiť, aby mohol zabezpečiť na úkonoch

účasť obhajcu – substitúta. Taktiež nešlo o včasné oznámenie, ak by malo ísť o neodkladný

úkon. ... Vzhľadom na nezákonné výsluchy a obsah spisu v rozpore s vyhl. , na

základe ktorých bolo vydané napadnuté uznesenie, je aj toto uznesenie postihnuté vadou a

je vydané v rozpore so zákonom. ...

Na výsluch dňa 22.5.2013 bol obvinený predvedený, pričom na predvedenie neboli

splnené dôvody. Pred predvedením nebol obvinený riadne a včas predvolaný na výsluch,

teda ani nebol upozornený na následky nedostavenia sa. Podľa môže

byť obvinený predvedený aj bez predchádzajúceho predvolania, ak je to potrebné

pre úspešné vykonanie úkonu, najmä ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je možné

doručiť predvolanie na adrese, ktorú uviedol. Žiadny z týchto dôvodov nebol naplnený,

preto aj predvedenie bolo nezákonné.

V spise je založené predvolanie na 24.4.2013 (bez dátumu), obvineným

nepodpísaná doručenka a záznam z 18.4.2013 referentov OKP H. a S.. V tomto zázname

však nie je uvedené, akú zásielku sa pokúšali doručiť – predvolanie na ktorý deň – preto

tento pokus nemožno považovať za preukázaný a nemožno ho považovať ani za taký pokus,

na základe ktorého a po ktorom by malo nasledovať predvedenie.

Takto vykonané predvedenie je nezákonné a v zmysle naň

nemožno prihliadať. Na základe nezákonného predvedenia bolo vykonané aj nezákonné

zadržanie podľa ...

Podľa návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia

obvinenému. Prokurátor podal návrh na väzbu 22.5.2013, avšak tento nedoručil

bezodkladne obvinenému ani obhajcovi, ale urobil tak až pred začatím výsluchu. Porušil

tým právo na obhajobu a náležitú prípravu. ...

Uznesenie sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby bolo vyhotovené a aj

obhajcom prevzaté 5.6.2013. Až v tento deň sa obhajca mohol dozvedieť o dôvodoch väzby

a až následne mohol pripraviť odôvodnenie sťažnosti, podanej po vyhlásení uznesenia

sudcom pre prípravné konanie. Odôvodnenie sťažnosti bolo dňa 6.6.2013 v ranných

hodinách doručené do podateľne súdu. Medzitým už dňa 6.6.2013 bol spis odstúpený

z OS Prešov na KS Prešov, kde bol doručený o 9:59 hod a pridelený sudcovi, ktorý dňa

6.6.2013 o 12:00 hod na neverejnom zasadnutí rozhodol o zamietnutí sťažnosti obvineného.

Z okresného súdu však odôvodnenie sťažnosti bolo zaslané na KS Prešov až dňa 10.6.2013

o 6:49 hod faxom a poštou (č. l. 43), teda až štyri dni po podaní odôvodnenia, keď

o sťažnosti už bolo rozhodnuté. Ak by z OS Prešov bolo odôvodnenie zaslané na KS Prešov

hneď po jeho doručení, mohol sa sťažnostný súd s dôvodmi oboznámiť.

Podľa rozvrhu práce KS Prešov na r. 2013, čl. 2.3 väzobné veci zapisované

do registra Tpo a Tos, v ktorých už Krajský súd konal, sa po ich opätovnom predložení

pridelia senátu, predsedom ktorého je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní sudcom

spravodajcom. ... Vec prijatá Krajským súdom v Prešove dňa 6.6.2013 na rozhodnutie

o sťažnosti proti uzneseniu z 24.5.2013, bola pridelená v rozpore s rozvrhom

práce KS Prešov na r. 2013 a preto o sťažnosti nerozhodoval zákonný sudca (senát).

Vec mala byť pridelená podľa čl. 2.3 rozvrhu práce na r. 2013 senátu, predsedom ktorého

je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní spravodajcom.»

5. Okrem uvedeného sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj skutočnosť, že

okresný súd a krajský súd rozhodli o uvalení väzby bez toho, aby bolo riadne „zistené, že sú

tu skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že skutok bol spáchaný obvineným a tiež dôvodná obava,

že bude pokračovať v trestnej činnosti...“. Napokon námietky sťažovateľa smerovali aj

k výsluchu poškodenej pri rozhodovaní o väzbe na súde prvého stupňa, keď sťažovateľ

nebol pri takomto úkone prítomný, a z toho dôvodu hodnotí takto vykonané dokazovanie

ako nezákonné, ktoré nemôže byť podkladom pre rozhodnutie o vzatí do väzby.

6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiadal

vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv

podľa , listiny a dohovoru uznesením krajského súdu a postupom, ktorý mu

predchádzal, zrušil napadnuté uznesenie, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie

v sume 4 000 € a náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami.

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov vrátane . Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. V súlade

s uvedeným ústavný súd v zásade nezasahuje do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Výnimkou sú prípady, kedy dochádza rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu

k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných , resp. práv a slobôd

zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú

slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv

a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa

rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného

rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť

(). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť

vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ).

11. Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil

skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie

pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( )

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v (). Keďže

úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či

nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii

možno pokladať za udržateľné (m. m. ).

12. Vychádzajúc z týchto ústavne relevantných úvah ústavný súd prikročil

k preskúmaniu dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti v korelácii s napádaným uznesením

krajského súdu, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Listina garantuje

v čl. 8 ods. 1 obsahovo totožné právo.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Obsahovo totožné právo je garantované

i listinou v čl. 8 ods. 2.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina v čl. 36 ods. 1 zakotvuje obsahovo totožné

právo.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia po rekapitulácii procesných

uznesení, ktorými bolo začaté trestné stíhanie a následne vznesené obvinenie proti

sťažovateľovi, zhrnul dôvody väzby podľa takto:

„V súčasnom štádiu trestného konania je obvinený B. B. dôvodne podozrivý zo

spáchania skutkov, pre ktoré mu vyššie uvedenými uzneseniami bolo vznesené obvinenie.

Toto dôvodné podozrenie vyplýva najmä z výpovede poškodenej B. K., ktorá je v súlade

s doposiaľ zabezpečenými dôkazmi. Vyplýva z neho, že obvinený má poškodenú sústavne

osobne prenasledovať, kontaktovať ju prostredníctvom elektronickej komunikácie

a s použitím GPS zariadenia sledovať jej pohyb. Z odpisu registra trestov som zistil, že

obvinený bol v minulosti trikrát súdne trestaný, z toho v dvoch prípadoch v ostatných 10-

tich rokoch. Vo všetkých prípadoch pre trestné činy ublíženia na zdraví a výtržníctva,

v jednom prípade pre trestný čin nebezpečného vyhrážania. ...

Skutočnosť, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania trestných činov

kladených mu za vinu, spoločne s faktom, že túto trestnú činnosť mal páchať po dlhšiu dobu

odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať

v páchaní trestnej činnosti, ku ktorej má zjavne sklony. Nebolo tiež možné prehliadnuť tú

skutočnosť, že už dňa 09.08.2012 podal prokurátor návrh na vzatie obvineného do väzby

z rovnakého dôvodu ako v prejednávanej veci, ktorý návrh bol na tunajšom súde vedený

pod sp. zn. . Sudca pre prípravné konanie uznesením zo dňa 10.08.2012

nahradil väzbu obvinenému písomným sľubom a zároveň mu zakázal stýkať sa s

poškodenou B. K. a úmyselne sa k nej priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom jeho oznámenia. Z uvedeného je zrejmé, že ak

bolo obvinenému vznesené obvinenie pre skutky, ktorých sa mal dopúšťať v dobe mesiaca

jún 2012 do 26.02.2013, resp. dňa 09.05.2013, mal sa týchto dopúšťať aj po tom, čo

písomne sľúbil, že sa nedopustí trestnej činnosti a povedie riadny život (č. l. 3 spisu

sp. zn. ). Nakoniec skutočnosť, že obvinený už v minulosti bol opakovane súdne

trestaný pre násilnú trestnú činnosť taktiež nenasvedčuje tomu, že by v jeho prípade išlo

o mimoriadne vybočenie z inak riadneho spôsobu života. ...

Pretože súčasne bol dodržaný zákonný postup v zmysle ust. § 87 ods. 1, 2

rozhodol som tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Osobná sloboda obvineného bola obmedzená momentom jeho zadržania dňa

22.05.2013 o 08.45, od ktorej doby až do rozhodnutia o jeho vzatí do väzby obmedzenie jej

osobnej slobody nepretržite trvalo. Preto som určil, že lehota väzby začala plynúť týmto

okamžikom.

Obvineným ponúknutý písomný sľub som nepovažoval za dostatočný na nahradenie

väzby, pretože ako je to uvedené vyššie, obvinený už mal jeden sľub prijatý súdom, navyše

v krátkej dobe po jeho prijatí, porušiť. Preto som ho ako nahradenie väzby neprijal. Taktiež

ponúknutá peňažná záruka v sume 5.000,- Eur sa nejaví byť v tomto štádiu konania

dostačujúcou na nahradenie inštitútu väzby, z ktorého dôvodu som ju ako nahradenie väzby

neprijal.“

15. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením uznesenia

okresného súdu, zrekapituloval podstatnú časť jeho argumentácie a naostatok zdôraznil, že

„Sudca pre prípravné konanie vypočul obvineného, vypočul poškodenú B. K., oboznámil

obsah vyšetrovacích spisov. Poukázal na skutočnosti, ktoré vyplývajú z jednotlivých

dôkazov, ktoré boli vykonané v tomto štádiu konania a dospel k správnemu záveru, že tieto

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný,

má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obv. B.

B.. U obv. B. B. tak, ako je to uvedené v uznesení o jeho vzatí do väzby, existuje materiálny

predpoklad pre jeho vzatie do väzby.

Vzhľadom na osobu obvineného a charakter trestnej činnosti správne postupoval

sudca pre prípravné konania s poukazom, že už raz bol písomný sľub prijatý, že takýto

písomný sľub je nedostatočný a tento písomný sľub neprijal. ...

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti a jej rozsah, krajský súd sa stotožnil

so záverom sudcu pre prípravné konanie, že táto ponúknutá peňažná záruka nie je

dostačujúcou na nahradenie väzby. ...

Obvinený bol zadržaný dňa 22.5.2013 o 8,45 hod. Návrh na vzatie obvineného do

väzby bol podaný dňa 22.5.2013 o 19.00 hod. Sudca pre prípravné konanie rozhodol dňa

24.5.2013. Lehoty uvedené v boli dodržané.“.

16. Ústavný súd nevidí dôvod argumentáciu krajského súdu v spojitosti

s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorý rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby,

spochybňovať. Konajúce súdy vyhodnocovali dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa

a dôvody jeho väzby, ako aj dodržanie zákonných a ústavných lehôt. Je nepochybnou

právomocou všeobecných súdov posúdenie skutkových a právnych otázok (v rámci

prvostupňového a druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o vzatí

obvineného do väzby. Na podklade zákonne vykonaných dôkazov orgánmi činnými

v trestnom konaní konajúce súdu dospeli ku skutkovým zisteniam, na základe ktorých

napokon rozhodli o vzatí sťažovateľa do väzby a ústavný súd nevidí dôvod takto prijaté

rozhodnutia revidovať.

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal aj zákonnosť

a ústavnosť trestného konania z hľadiska dodržania lehôt pozbavenia osobnej slobody a ani

z tohto hľadiska nezistil žiadne porušenie zákonnosti a ústavnosti, či už zo strany

vyšetrovateľa, prokuratúry alebo aj konajúcich všeobecných súdov. Ústavné (i zákonné)

lehoty pre rozhodovanie o väzbe v súvislosti s maximálnou dĺžkou obmedzenia osobnej

slobody boli dodržané.

18. Nemožno sa stotožniť ani s tou časťou argumentácie sťažovateľa, že úkony

v prípravnom konaní boli vykonané nezákonne len z toho dôvodu, že sa ich jeho obhajca

nezúčastnil. Samotný právny zástupca sťažovateľa nepopiera, že o vykonaní jednotlivých

úkonov bol oboznámený, avšak nezúčastnil sa ich pre kolíziu na vlastnej strane.

Skutočnosť, že sám tieto úkony nevyhodnotil ako neodkladné a očakával ich odklad,

nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové okolnosti prerokovávanej veci

(napríklad prehodnocovať povahu neodkladného úkonu), tak ako to požaduje sťažovateľ

vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s

uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu bezprostrednosti

trestného konania, ktorá vytvára najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného práva

alebo slobody (). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa

proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby akýmkoľvek

procesným postupom konajúcich súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná

situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným

spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu.

19. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že mu reálne nebolo umožnené sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu odôvodniť, a to z dôvodu jej neskorého predloženia

krajskému súdu, čo malo za následok, že krajský súd sa nezaoberal písomným odôvodnením

jeho sťažnosti, ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého sa

sťažnosť podáva do troch dní od oznámenia uznesenia. Okresný súd rozhodol o väzbe

sťažovateľa 24. mája 2013 a od tohto dňa plynula trojdňová lehota na podanie sťažnosti.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu,

a to po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku. Písomné

odôvodnenie sťažnosti však sťažovateľ doplnil až 6. júna 2013, teda po uplynutí lehoty

na podanie sťažnosti, pričom je z ústavnoprávneho hľadiska irelevantné, že až v tom čase

bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia. Lehota na podanie sťažnosti

plynie od jeho oznámenia a v tejto lehote bolo sťažovateľovi plne umožnené využiť svoje

právo na obhajobu a sťažnosť písomne odôvodniť. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že

s dôvodmi väzby sa mohol oboznámiť až po doručení písomného vyhotovenia uznesenia,

keďže sťažovateľ i jeho obhajca boli prítomní na vyhlásení uznesenia, ktoré súd vždy

odôvodní a súčasne poučí účastníkov o opravnom prostriedku. Krajský súd pri rozhodovaní

o podanej sťažnosti sťažovateľa bol povinný hľadieť aj na iné zásady trestného konania,

predovšetkým na zásadu rýchlosti konania, a nemohol vyčkávať s rozhodnutím pre prípad,

že sa obhajca rozhodne sťažnosť dodatočne písomne odôvodniť po uplynutí lehoty na jej

podanie.

20. Vo vzťahu k namietanému , podľa ktorého všetci účastníci sú

si v konaní podľa odseku 2 rovní, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej

rozhodovacej činnosti sa táto zásada prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje súd (pozri aj , ). Rovnosť medzi

obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich

procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií

a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich

rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok

spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre

k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec

pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane

[napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko

z 24. februára 1997, § 53 (mutatis mutandis )]. Ústavný súd v namietanom

konaní (rozhodovaní o vzatí do väzby), aj vzhľadom na už vyslovené (body 16 až 19)

nevzhliadol žiadnu možnosť vyslovenia porušenia zásady rovnosti na úkor sťažovateľa

garantovanú ani porušenia práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa

.

21. Napokon ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietky porušenia základného

práva na zákonného sudcu podľa . Ústavný súd v prvom rade uvádza, že

ak bol sťažovateľ presvedčený o tom, že v jeho veci rozhoduje sudca, ktorý mal byť

z trestného konania vylúčený, mal túto námietku vzniesť bez meškania (§ 31 ods. 4 nového

), t. j. priamo pred konajúcim sudcom pre prípravné konanie, ktorý

o takejto námietke sám rozhodne v zmysle ustanovení § 32 ods. 3 nového Trestného

poriadku. Proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený

súd ( a nového ). Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 vzhľadom na už spomenutý princíp subsidiarity zakotvený

v .

22. Navyše, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa § 51

ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu

konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom

a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom (Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, pozn.) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia

vecí. Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom

a ide o potrebu pridelenia veci na rozhodnutie bez zbytočného odkladu v prípadoch

rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe... a v ďalších prípadoch

ustanovených osobitným zákonom, veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom

určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Sťažovateľ poukazuje na rozvrh práce krajského súdu, podľa ktorého „väzobné veci...

v ktorých už krajský súd konal sa po ich opätovnom predložení pridelia senátu, predsedom

ktorého je sudca, ktorý bol v pôvodnom konaní sudcom spravodajcom“, a namieta, že

keďže v jeho veci už rozhodoval krajský súd uznesením č. k. -101

zo 16. apríla 2013, keď zrušil uznesenie sudcu pre prípravné konanie a prepustil obvineného

na slobodu, mal aj v tejto ďalšej veci rozhodovať senát, predsedom ktorého je sudca, ktorý

rozhodoval v jeho predošlej, už uvedenej veci. Ústavný súd zdôrazňuje, že preskúmavané

súdne konanie, ktoré vyústilo až do napádaného uznesenia krajského súdu o zamietnutí

sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, bolo začaté na základe nového

návrhu konajúceho prokurátora a na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesenia obvinenia sťažovateľa pre ďalší skutok, ktorého sa mal dopustiť. Preto v tejto

súvislosti nemožno hovoriť o „opätovnom predložení“ veci krajskému súdu, ale

o prerokovávaní novej veci, ktorá bola pridelená zákonnému senátu v zmysle už citovaných

zásad a v súlade s rozvrhom práce.

23. Z citovaného odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojitosti s napadnutým

uznesením krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa konajúce súdy nevysporiadali

s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa,

a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd s poukazom na uvedené súčasne dopĺňa, že ani v procesnom postupe, ktorý

napadnutému uzneseniu predchádzal, nezistil nič, čo by signalizovalo možné porušenie

ústavných práv sťažovateľa. Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný

súd k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu a

postupu, ktorý mu predchádzal, sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

základných práv podľa , 2 a 3 a a tomu

zodpovedajúcich práv garantovaných listinou či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014