Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 348/2016
PDF · 606.72 KB
No categories available
I. ÚS 348/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária Havlát
& Partners, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. 3 Nt 14/2014
z 18. novembra 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos
123/2015 z 15. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 Nt 14/2014 z 18. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného
súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 Tos 123/2015 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím uznesením
sp. zn. 3 Nt 14/2014 z 18. novembra 2015 povolil obnovu konania v trestnej veci
sťažovateľa vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 T 60/2012, v dôsledku čoho zrušil celý
výrok o treste uloženom sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 60/2012-306
zo 7. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 117/2012
z 31. októbra 2012, ako aj výrok, ktorým v predmetnom rozsudku súd zrušil výrok o treste
uloženom v trestnom rozkaze Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 T 201/2012
z 24. februára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili podklad. V ďalšom bode
svojho napadnutého rozhodnutia okresný súd rozhodol podľa § 403 z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský súd svojím
uznesením sp. zn. 1 Tos 123/2015 z 15. decembra 2015 rozhodol o zamietnutí sťažnosti
podanej právnym zástupcom sťažovateľa voči výrokom napadnutého rozhodnutia okresného
súdu, týkajúcim sa rozhodovania o väzbe a s ňou spojených výrokoch o nahradení väzby
ponúknutých odsúdeným a jeho družkou vrátane nahradenia väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka a poskytnutia peňažnej záruky. V ostatnom podal sťažovateľ
na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval v dvoch rovinách.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ vychádzajúc predovšetkým
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015, zákona č. 397/2015 Z. z., ktorým sa zmenil
Trestný poriadok, ako aj podľa jeho názoru ústavne konformného výkladu § 403 Trestného
poriadku poukázal na nesprávny postup okresného súdu, ktorý bol potvrdený v sťažnostnom
konaní krajským súdom, v zmysle ktorého nemal po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o povolení obnovy konania rozhodovať o väzbe senát súdu, ktorý rozhodol
o povolení obnovy konania v jeho právoplatne skončenej veci, ale iný senát tohto súdu
konajúci už v obnovenom konaní. Táto skutočnosť mala byť zvýraznená aj tým, že proti
výroku napadnutého rozhodnutia okresného súdu o povolení obnovy konania nepodala
žiadna z oprávnených osôb sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, v dôsledku
čoho ústavne konformnému postupu okresného súdu podľa § 403 Trestného poriadku
nemala brániť žiadna prekážka. Podľa sťažovateľa «Skutočnosť, že o väzbe má rozhodovať
už senát činný v obnovenom konaní, teda iný senát ako ten, ktorý rozhodol o povolení
obnovy konania, vyplýva aj zo zaradenia ust. § 403 v Trestnom poriadku účinného
do 31. 12. 2015, ktorý sa nachádza už v časti tretieho dielu, ôsmej hlavy Trestného poriadku
nazvanej „Konanie po povolení obnovy konania.“.
...
Potvrdením vyššie uvedeného právneho názoru a výkladu ustanovení Trestného
poriadku, je aj skutočnosť, že zákonom č. 397/2015 Z. z. sa súčinnosťou k 1. 1. 2016
novelizoval Trestný poriadok, ktorým sa okrem iného vykonala podstatná zmena
ustanovenia § 403, pričom podľa nového znenia ustanovenia § 403 Trestného poriadku
(účinného od 1. 1. 2016) o väzbe sa už rozhoduje zároveň s rozhodnutím o povolení obnovy
konania, a teda o väzbe má rozhodnúť už samosudca alebo senát, ktorý rozhoduje
o povolení obnovy konania...
...
V tejto súvislosti možno poukázať aj na časť dôvodovej správy k vyššie cit. novému
ustanoveniu § 403, podľa ktorej: Úprava nadväzuje na úpravu ustanovení § 190 a § 192
a rieši problematiku rozhodovania o väzbe pri povolení obnovy konania tak, aby
nedochádzalo k takému rozhodovaniu až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
o povolení obnovy konania. Tu totiž vzniká určitá medzera v režime obmedzenia osobnej
slobody medzi právoplatným zrušením výroku o treste a rozhodnutím o väzbe.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že do 31. 12. 2015, resp. podľa právnej úpravy účinnej
do 31. 12. 2015 platilo, že o väzbe pri povolení obnovy konania sa malo rozhodovať
až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, a o väzbe teda
rozhodoval až sudca resp. senát činný v obnovenom konaní (!).
Podľa § 5671 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1.1.2016 ak súd rozhodol, hoci
aj neprávoplatne, o povolení obnovy konania podľa § 400 ods. 1 pred 1. januárom 2016,
o väzbe sa rozhodne podľa § 403 v znení účinnom do 31. decembra 2015.».
Poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
sťažovateľ v závere akcentoval, že «... senát Okresného súdu Malacky nespĺňal požiadavku
„súdu zriadeného zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru
na rozhodnutie o mojej väzbe a Žiadostiach, nakoľko výber tohto súdu na rozhodovanie
nebol urobený podľa vopred daných procesných pravidiel. Ak o mojej väzbe nerozhodoval
„súd zriadený zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru
a Krajský súd v Bratislave vyššie vytýkané vady nenapravil, hoci som nezákonnosť senátu
Okresného súdu Malacky namietal v písomnom odôvodnení svojej Sťažnosti, Krajský súd
v Bratislave v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku nesplnil svoju prieskumnú povinnosť
a moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru porušil aj Krajský súd v Bratislave.».
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie namietal arbitrárnosť záverov všeobecných
súdov pri posúdení podmienok útekovej väzby v čase po povolení obnovy konania, ktoré
podľa názoru sťažovateľa „... neboli odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, ale zostali
v rovine dohadov a hypotetických úsudkov“. Sťažovateľ poukázal aj na to, že „... Okresný
súd Malacky v Uznesení OS dovodzoval dôvodnosť obavy, že sa budem skrývať, aby som sa
vyhol trestu, len mojou minulosťou, bez toho, aby súd hodnotil a zobral do úvahy moju
súčasnú situáciu, správanie sa a zmenu okolností v mojom živote za obdobie posledného
roka, čo považujem za absurdné“.
V ďalšom sťažovateľ rozviedol, že „Výslovne nesprávnym je tvrdenie Krajského
súdu v Bratislave, že na území Českej republiky ani Slovenskej republiky nemám žiadne
majetkové väzby ani zamestnanie a na Slovensku som údajne nemal udržiavať žiadne
kontakty s rodinnými príslušníkmi (strana 5-6 Uznesenia KS), čo má predstavovať dôvodnú
obavu, že sa budem skrývať. Po prvé, Okresný súd Malacky ani Krajský súd v Bratislave
neskúmal moje majetkové pomery, ďalej je zrejmé, že na Slovensku mám a udržujem vzťahy
s mojou matkou a dcérou z prvého manželstva, u mojej matky v mám,
resp. by som mal, aj adresu môjho bydliska, a na uvedenej adrese by som sa v prípade
ponechania na slobode aj zdržoval. Pokiaľ ide o zárobkovú činnosť, je nepochopiteľné
prečo Krajský súd v Bratislave kladie dôraz na skutočnosť, či som zamestnaný alebo nie,
teda či som v pracovnom, resp. pracovnoprávnom vzťahu. Zdrojom zárobkovej činnosti
predsa môže byť aj (často výlučne) podnikateľská činnosť. Na verejnom zasadnutí som
uviedol, že som podnikateľom v oblasti IT služieb (teda ani pred mojim odsúdením v roku
2012 som nepracoval ako zamestnanec), predovšetkým prostredníctvom mojej spoločnosti
so sídlom , , čo je aj verejne
známe z Obchodného registra SR. Týmito skutočnosťami sa ani Krajský súd v Bratislave
bližšie nezaoberal. Aj z uvedeného dôvodu potom nie je zrejmé, ako mohol Krajský súd
dospieť k záveru, že ja a moja družka sme nemali stabilizovaný príjem (strana 6 Uznesenia
KS). Moja družka je zamestnaná (v súčasnosti na materskej dovolenke) a má pravidelný
príjem a pokiaľ mal súd pochybnosti o tom, ako bude vedieť zabezpečiť zloženie ponúkanej
peňažnej záruky mal v tejto súvislosti vykonať zisťovanie jej majetkových pomerov. Súd
prvého stupňa však pri výsluhu mojej družky akceptoval jej pripravenosť zložiť peňažnú
záruku v ponúknutej výške a z jej výsluchu nevyplýva obava, že by peňažná záruka
v ponúkanej výške nebola zložená.
Rovnako, bez bližšieho zdôvodnenia ostalo tvrdenie Krajského súdu, že moja družka
mala mať vedomosť, že som odsúdený a vyhýbam sa trestu (strana 6 Uznesenia KS).
K okolnostiam môjho pobytu som sa už dostatočne vyjadril na verejnom zasadnutí, ako
aj v tejto ústavnej sťažnosti.
Ďalej sa nemožno stotožniť ani s prístupom aký zvolil Krajský súd v Bratislave
ohľadom môjho zdravotného stavu, kde Krajský súd v Bratislave sa v podstate týmto
argumentom vecne nezaoberal, len odkázal, že postup v tejto otázke spadá do kompetencie
vedúceho lekára tohto zariadenia (strana 6 Uznesenia KS). Ako som už uviedol, pobyt
na slobode mi umožní vyhľadať bezpochyby špecializovanú, nadštandardnú, zdravotnú
starostlivosť, ktorú by som s ťažkosťami, ak vôbec, vedel dosiahnuť počas výkonu väzby,
poťažmo výkonu trestu. Verím, že takáto zdravotná starostlivosť bude viesť k vyššej kvalite
môjho života, nehovoriac o plynulosti a flexibilnosti poskytovania takej zdravotnej
starostlivosti. Teda v konečnom dôsledku by to prispelo aj k menším nákladom na zdravotnú
starostlivosť a odstráneniu opatrení (ako mám aj v súčasnosti - napr. byť umiestnený akoby
na tzv. samotke), ktoré by inak Slovenská republika, resp. príslušný ústav na výkon trestu
musel vynaložiť a vykonať počas výkonu môjho trestu odňatia slobody.“.
K totožným záverom sťažovateľ dospel aj pri posúdení zamietnutia jednotlivých ním
poskytnutých záruk nahradzujúcich väzbu, pričom v súhrne skonštatoval, že „Odôvodnenia
Uznesenia OS a Uznesenia KS sú natoľko vágne, že nespĺňajú podmienky kladené na obsah
uznesenia v ustanovení § 176 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd v odôvodnení svojho
uznesenia nereagoval na podstatné a právne relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa
spôsobom, ktorý predpokladá uvedené zákonné ustanovenie (nález I.ÚS 187/09).“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave porušili práva sťažovateľa
na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.
2. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave nezákonným pozbavením
osobnej slobody porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5
ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.
3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave arbitrárnosťou svojich
rozhodnutí porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.
4. Uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 18. 11. 2015, sp. zn. 3Nt/14/2014
v časti, a to vo výrokoch pod bodom II., III., IV., V., a VI., a Uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 15.12.2015, sp. zn. 1Tos/123/2015 sa zrušujú a Krajskému súdu
v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.
5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 10.000,- EUR, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a
nerozdielne uhradiť trovy konania...“
5. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa k veci na základe žiadosti
ústavného súdu písomne vyjadrili obidva dotknuté všeobecné súdy, a to za okresný súd jeho
predseda písomným vyjadrením z 11. marca 2016 a krajský súd jeho predseda písomným
vyjadrením z 10. marca 2016.
5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne skonštatoval, že „Sťažnosť
adresovaná ústavnému súdu je zameraná predovšetkým na rozhodovanie v zmysle
ustanovenia § 403 Tr. poriadku nezákonne zloženým senátom, ktorý rozhodoval o povolení
obnovy konania.
V tejto súvislosti treba uviesť, že tak prvostupňový, ale aj sťažnostný súd rozhodoval
vo veci do 31. 12. 2015, pričom novela právnej úpravy, týkajúcej sa zloženia senátov,
nadobudla účinnosť od 01. 01. 2016 a v tomto smere sa na vyššie citované uznesenia
nevzťahovali ani prechodné ustanovenia Tr. poriadku. Menovaná predsedníčka senátu 1Tos
má za to, že do 31. 12. 2015 súdy konali pri postupe ustanovenia § 403 Tr. poriadku
v zmysle zaužívanej jednotnej praxe tak, že senát, ktorý právoplatne rozhodoval o obnove
konania, rozhodoval bezodkladne aj o väzbe.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/26/2015 zo dňa
04. 08. 2015 bolo sťažnostnému súdu známe v čase rozhodovania. Uvedené uznesenie
sa sekundárne zaoberá aj problematikou zákonného zloženia senátov po povolení obnovy
konania. K tomuto rozhodnutiu nebol vydaný žiaden judikát, pričom sa jedná o rozhodnutie
jedného senátu najvyššieho súdu a sťažnostný súd sa v tomto konaní riadil ustanovením
§ 403 Tr. poriadku, platného v čase konania v súlade so zaužívanou súdnou praxou.
Záverom uviedla, že sa jednalo o rozhodovanie v senáte,
s ktorým rozhodnutím sa plne stotožňujem aj v súčasnosti.“.
5.2 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zhrnul, že „Po oboznámení sa
s obsahom sťažnosti vrátane jej doplnenia zo dňa 29. 1. 2016 oznamujem, že túto
nepovažujem za dôvodnú, keďže nemá oporu v zákone.
Podľa môjho názoru súd I. stupňa postupovať v súlade so zákonom, keď rozhodoval
o väzbe sťažovateľa v konaní sp. zn. 3 Nt 14/2014. Správnosť postupu súdu podporuje
aj novela ust. § 403 Trestného poriadku. Podotýkam, že aj pôvodné znenie ust. § 403
Trestného poriadku rátalo s tým, že o väzbe bude rozhodovať súd, ktorý rozhodol o obnove
konania. Ak by mal zákonodarca iný úmysel, vyjadril by ho expresis verbis tak, ako to
uviedol v ust. § 397 ods. 2 Trestného poriadku, že o návrhu na povolenie obnovy konania
rozhoduje iný samosudca resp. senát, ako ten, čo rozhodol v pôvodnom konaní na prvom
stupni.
Upozorňujem, že nesprávny výklad zákona niektorými súdmi v minulosti viedol
k prepusteniu z väzby obzvlášť nebezpečných zločincov a hlbokému znepokojeniu širokej
verejnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov považujem postup tunajšieho súdu vo veci,
sp. zn. 3 Nt 14/2014, obv. za správny a zákonný.“.
5.3 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Ján Havlát k vyjadreniu okresného súdu
z 11. marca 2016 a krajského súdu z 10. marca 2016 nezaujal po ich doručení
12. apríla 2016 žiadne stanovisko.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3
a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 14/2014 z 18. novembra 2015 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 123/2015 z 15. decembra 2015.
II. A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 14/2014
z 18. novembra 2015, ktorým tento súd rozhodol vo výrokoch II až VI o väzbe sťažovateľa
a zárukách jej nahradenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť,
že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného
poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo využil aj právny zástupca sťažovateľa
na verejnom zasadnutí, pozn.), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 123/2015 z 15. decembra 2015
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru
už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05,
II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné
ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu
vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality
a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva
na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej
slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého
súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Ústavný súd v tomto smere
rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni
v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky,
či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom,
kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť
dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody
jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca
na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná
nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania
väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca
domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu,
o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde
at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 − § 77 etc., ako aj novšia judikatúra
Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP, č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174
a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005,
body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006,
body 103 a 115].
17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)].
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa
vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa
skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4
dohovoru. Keďže v danom prípade je predmetom ústavného prieskumu rozhodnutie
všeobecného súdu o vzatí do väzby, a nie rozhodnutie všeobecného súdu o prípustnosti
ďalšieho trvania väzby (napr. z dôvodu podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
sťažovateľom, pozn.), sťažovateľom namietané porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4
dohovoru nenachádza svoje uplatnenie.
18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Sťažovateľ
v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy. Právo na zákonného sudcu (v širšom na nestranný súd, pozn.) je obsiahnuté
nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať
rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých dôvodov treba právo
na zákonného sudcu/nestranného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy považovať aj za súčasť
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného
sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej.
Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej
väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože tento článok sa vzťahuje na konanie vo veci samej,
o ktoré v danom prípade nešlo (sťažovateľ nenamietal postup súdu pri rozhodovaní
o návrhu na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci,
ale postup všeobecných súdov a ich rozhodnutia o jeho vzatí do väzby, pozn.).
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.1 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, keďže ním označené predmetné články ústavy a dohovoru materiálne
nedopadajú na okolnosti jeho väzobného stíhania (pri rozhodovaní všeobecných súdov
o povolení obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, pozn.).
II.C
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3
dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
20. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).
22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,
resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
23. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
24. Taktiež Ústavný súd Českej republiky stabilne judikuje, že (napr. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 980/2014 z 18. júna 2014, body 37 a 38)
„37. ... V rámci posuzování tzv. vazebních rozhodnutí obecných soudů je Ústavní soud
oprávněn zasáhnout tehdy, shledá-li, že rozhodnutí obecného soudu o vazbě není podloženo
zákonným důvodem, nebo jestliže jsou tvrzené důvody vazby v extrémním rozporu
se zjištěným skutkovým stavem, nebo když rozhodnutí není odůvodněno poukazem
na konkrétní skutečnosti. Výklad "konkrétních skutečností" odůvodňujících vazbu
ve smyslu § 67 trestního řádu je především věcí obecných soudů. Ty musí při znalosti
skutkových okolností v dané fázi trestního řízení posoudit, zda další trvání vazby
je opatřením nezbytným pro dosažení účelu trestního řízení a zda tohoto účelu nelze
dosáhnout jinak ani při vynaložení veškerého úsilí a prostředků ze strany orgánů činných
v trestním řízení. [nález sp. zn. II. ÚS 897/08 ze dne 12. 8. 2008 (N 139/50 SbNU 235),
bod 19].
38. Nicméně tato určitá deference ze strany Ústavního soudu vůči rozhodnutím
obecných soudů o vazbě je podmíněna právě pečlivým posouzením konkrétních okolností
jednotlivých případů obecnými soudy. V opačném případě totiž odpadá hlavní důvod tohoto
zdrženlivého přístupu, že jsou to obecné soudy, které jsou detailně obeznámeny
se skutkovými okolnostmi případu, jsou v přímém kontaktu s dotčenými osobami a samy
posoudily existenci všech relevantních okolností pro zásah do práva na osobní svobodu
obviněného. Z těchto důvodů Ústavní soud opakovaně ve své judikatuře
zdůrazňuje požadavek náležitého odůvodnění vazebních rozhodnutí [viz např.
nález sp. zn. I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 19; nález
sp. zn. IV. ÚS 3294/09 ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), bod 14; či nález
sp. zn. I. ÚS 3109/13 ze dne 18. 3. 2014 (N 37/72 SbNU 419), bod 23].“.
25. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky
jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu
a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia
zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy
vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná
zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)
až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,
a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov
(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň
musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou
(k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko z 18. 12. 1986, bod 54;
rozsudok ESĽP vo veci Benham v. Veľká Británia z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci
Herczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink
v. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP
vo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod 143; rozsudok ESĽP vo veci L. M.
v. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121).
26.1 Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
26.2 Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .
Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť,
ak ... c) nie je dôvodná. Podľa § 403 Trestného poriadku v znení do 31. decembra 2015
ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne
súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania
zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.
27. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,
ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,
resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť
vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu
vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu
nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal
možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy
rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba
zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie
dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných
princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky
ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45
a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov
vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade
trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom,
ktorý ustanoví zákon“ vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval
nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona
(v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
28. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tos 123/2015 z 15. decembra 2015
v podstatnom dôvodil, že „V uvedenom konaní bol obvinený rozsudkom
zo dňa 07. 06. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava 1To 117/2012
z 31. 10. 2012 uznaný za vinného zo zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a Tr. zák. Za tento zločin mu bol uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne bol zrušený výrok o treste trestného
rozkazu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0T 201/2012 z 24. 04. 2012, ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu
ku ktorej došlo zrušením stratili svoj podklad.
V tejto veci bola dňa 18. 11. 2015 právoplatne povolená obnova konania a bol
následne zrušený vyššie citovaný rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 07. 06. 2012
vo výroku o treste.
Obligatórne rozhodoval okresný súd postupom podľa § 403 Tr. poriadku aj o väzbe
obvineného . Prihliadal pritom na dobu, ktorá doposiaľ uplynula
od nástupu obžalovaného do výkonu trestu a zistil, že výkon trestu u obžalovaného začal
dňa 11. 12. 2014 a predpokladaný dátum ukončenia trestu je 23. 01. 2023.
Pri skúmaní naplnenia dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku súd
prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na postup a konanie obvineného
po právoplatnom odsúdení vzbudzuje dôvodnú obavu v prípade prepustenia
na slobodu, by sa opätovne skrýval a by sa vyhol trestu. Zo zistených skutočností
a z výpovede obvineného a zo spisu je zrejmé, že sa vyhýba výkonu trestu odňatia slobody
v pobytom cudzine v ČR práve kvôli výkone trestu, ktorý mal nastúpiť. Na výkon do SR bol
dodaný na základe vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu. S poukazom na uvedené
skutočnosti prvostupňový súd vzhľadom na osobu obvineného a povahu spáchaného skutku;
zamietol všetky návrhy na nahradenie väzby u obvineného v zmysle § 80 Tr. por. neprijal
písomný sľub obvineného, neprijal ponuku na zloženie peňažnej záruky, neprijal záruku na
nápravu odsúdeného ponúknutú družkou odsúdeného. Takéto záruky nepovažoval
prvostupňový súd za dostačujúce pre nahradenie väzby vzhľadom na osobu obvineného
a postup po jeho odsúdení. Preto konštatoval aj v tomto štádiu konania dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Začiatok plynutia lehoty väzby určil súd prvého stupňa tak, že väzba začala plynúť
okamihom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania,
t. j. 18. 11. 2015.
Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po vyhlásení sťažnosť obvinený
, do zápisnice dňa 18. 11. 2015, elektronickou formou dňa 07. 12. 2015 doplnil
obvinený prostredníctvom svojho obhajcu písomné dôvody svojej sťažnosti, na ktoré
podanie senát odvolacieho súdu prihliadol, aj keď nebol zachovaný procesný postup a
podanie nebolo doručené do troch dní súdu poštou.
V dôvodoch sťažnosti obvinený prostredníctvom obhajcu namietal, že o jeho väzbe
rozhodoval nezákonný senát a to z dôvodu, že o väzbe sa rozhoduje až po právoplatnosti
obnove konania a to v inom senáte, ktorý koná a rozhoduje v obnovenom konaní. V tomto
smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Tost26/15 z 04. 08. 2015. Preto
je toho názoru, že postupom prvostupňového súdu boli porušené jeho práva, keď rozhodol
nezákonný senát, pričom o väzbe mal rozhodnúť iný senát v obnovenom konaní do dvoch
dní. Z tohto dôvodu žiadal okamžité prepustenie na slobodu.
Ďalej vo svojej sťažnosti poukázal, že v súčasnej dobe nehrozí reálna obava, že by sa
skrýval, nakoľko v súčasnosti má maloletú dcéru a uviedol nové skutočnosti súdu, čo sa týka
jeho pobytu. V súčasnej dobe má zabezpečený pobyt u svojej matky v
a súdu vysvetlil, že v prípade prepustenia by sa staral o svoju rodinu počas víkendov, kedy
by ho družka s deťmi navštevovala na Slovensku. Ďalej poukázal vo svojej písomnej
sťažnosti na tú skutočnosť, že trpí neriešiteľnou chorobou syndrómom spánkového apnoe.
Preto sa aj počas výkonu trestu podrobuje liečbe a počas spánku používa prístroj, ktorý mu
pomáha pri dýchaní. Súd prvého stupňa sa s týmito argumentmi vysporiadal. Preto
navrhuje, aby ho krajský súd prepustil z väzby na slobodu, alternatívne, aby prijal návrhy
v zmysle § 80 Tr. por. a teda nahradil väzbu ponúknutou peňažnou zárukou a sľubom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade riadne a včas podanej
sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/
Tr. poriadku jednak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom
predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.
Nadriadený súd po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého
spisového materiálu zistil, že na okresnom súde je vedené konanie o povolení obnovy
konania vo veci Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/60/2012 na základe návrhu obvineného
.
Uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 18. 11. 2015 sp. zn. 3Nt/14/2014 bola
podľa § 400 ods. 1 Tr. poriadku povolená obnova konania v prospech odsúdeného
vo vyššie uvedenej trestnej veci a podľa § 400 ods. 1 Tr. poriadku bol
zrušený rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 07. 06. 2002 v spojení s uznesením
Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1T 117/12 zo dňa 31. 10. 2012 vo výroku o treste,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Senát súdu prvého stupňa vykonal výsluch obvineného
za prítomnosti prokurátora a obhajcu. Obvinený v rámci výsluchu uviedol, že sa bude
zdržovať u svojej matky v . Pred nástupom trestu
odňatia slobody žil v spolu s družkou s ktorou má maloletú dcéru. Pred nástupom
trestu nepracoval, jeho družka bola na materskej dovolenke, žili v podnájme, pomáhal
družkinej matke s rôznymi prácami a podieľal sa na výchove maloletých detí. V žili
v podnájme, nemali vlastný byt. Na území Slovenska nemá žiadny majetok, byt ktorý vlastnil
s manželkou už nevlastní, nakoľko si naň uplatnila záložné právo banka. Výkonu trestu
sa vyhýbal, nakoľko sa skontaktoval s obhajcom v Anglicku, ktorý ho mal zastupovať pred
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý ho informoval, že je chránená osoba a že na
súde bol úspešný až potom pri kontakte s políciou zistil, že bol podvedený treťou osobou,
ktorá sa vydávala za obhajcu, ktorý vystupuje pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Zástupca okresnej prokuratúry navrhol vziať obvineného do väzby, z dôvodu § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por. z dôvodu, že v minulosti sa obvinený bránil výkonu trestu odňatia
slobody do cudziny, nie je vylúčené, že sa to bude opakovať. Náhradu väzby kauciou
považuje za nedostatočné. Obvinený mal vedomosť, že pred ESĽP nie je oficiálne vedené
žiadne konanie, teda vedome sa vyhýbal nástupu trestu odňatia slobody. Uložený trest bol
uložený v príslušnej trestnej sadzbe a je dôvodná obava, že obvinený ujde, nakoľko aj sám
vyhlásil, že neakceptoval uložený trest.
Obhajca obvineného navrhol prepustiť obvineného na slobodu, prijať peňažnú
záruku, písomný sľub a záruky dôveryhodnej osoby tak ako to bolo navrhnuté súdu. Výška
peňažnej záruky 20 000,- eur je u klienta aby neutiekol. Obvinený sa chce liečiť vzhľadom
na svoju chorobu a uzavrieť s družkou sobáš. Vzhľadom na tieto skutočnosti nehrozí obava
z jeho úteku.
Podľa § 403 Tr. poriadku ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uložený mu
v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým
spolu s povolením obnovy konania zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.
Podľa § 72 ods. 2 Tr. poriadku vziať do väzby možno len fyzickú osobu, ktorej bolo
vznesené obvinenie. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými
okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca
pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí
byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie
lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj
na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba
obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie
z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr
neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.
Podľa § 71 ods. 1 Tr. poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak
nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd konštatuje, že súd
prvého stupňa správne rozhodol o vzatí obvineného do väzby s tým,
že konštatoval existenciu väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods.1 písm. a/ Tr. poriadku.
Súčasne neprijal nahradenie väzby inštitútmi podľa § 80 ods. 1 písm. a, písm. b/, písm. c/
Tr. por. Všetky zabezpečené informácie vo vzťahu k obvinenému
reálne odôvodňujú obavu, že v prípade jeho ponechania na slobode by sa mohol skrývať,
aby sa vyhol trestnému stíhaniu a uloženému trestu, nakoľko v ďalšom konaní o povolení
obnovy konania sa bude rozhodovať už iba o ukladaní trestu v rámci upravenej trestnej
sadzby podľa asperačnej zásady v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu. Súd prvého
stupňa podrobne ustálil u obvineného dôvody väzby ako aj dôvody prečo neakceptoval
nahradenie väzby u obvineného v zmysle § 80 ods. 1 písm. a, písm. b, písm. c/ Tr. por.
Prvostupňový súd v rámci výsluchu obvineného za prítomnosti obhajcu a prokurátora
podrobne obvineného dôvodom väzby vypočul. Z týchto skutočností a zo spisu vyplýva, že
motívom obvineného, že sa skrýval mimo územia Slovenskej republiky v Českej republike
bolo to, aby sa vyhol nástupu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov
ktorého výšku neakceptoval podľa jeho vyjadrenia. Na území Českej republiky ani
Slovenskej republiky nemá žiadne majetkové väzby ani zamestnanie, preto je dôvodná
obava že pri ponechaní na slobode by sa naďalej mohol skrývať pred trestným konaní alebo
prípadným trestom. Na území Slovenskej republiky neudržiaval žiadne kontakty s rodinnými
príslušníkmi.
Vzhľadom na doterajší spôsob konania obvineného po odsúdení preto správne
prvostupňový súd postupoval keď neakceptoval jeho sľub ako nahradenie väzby, sľub jeho
družky nad jeho ďalším správaním, nakoľko aj táto mala vedomosť, že je odsúdený a
vyhýba sa trestu, ktorý bol uložený na území Slovenskej republiky. Z vyjadrení obvineného a
jeho družky vyplýva, že vlastne nemali stabilný príjem, peniaze by mala poskytnúť matka
družky obvineného, pričom nie sú známe ani jej majetkové pomery. Vzhľadom na osobu
obvineného a povahu spáchaného skutku je dôvodná obava, že by sa vyhýbal trestnému
konaniu prípadne trestu.
Pri posudzovaní písomných dôvodov podanej sťažnosti krajský súd konštatuje,
že čo sa týka skutočností zdravotného stavu obvineného jeho posúdenie je v kompetencii
zdravotníckeho zariadenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý aj zabezpečuje
zdravotnú starostlivosť obvinených a odsúdených. V spise Okresného súdu Malacky
3Nt 14/2014 na č. l. 50 sa nachádza lekárska správa zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS
, ktoré konštatuje respiračné ochorenie u obvineného
, ktoré je liečené v podmienkach väzenského zdravotníckeho zariadenia. V prípade,
že by si liečenie obvineného vyžadovalo špecializované pracovisko mimo ústavu na výkon
trestu odňatia slobody, ďalší postup spadá do kompetencie vedúceho lekára tohto
zariadenia.
K ďalším písomným námietkam, kde obhajca poukazuje na nezákonný postup
prvostupňového súdu v tom smere, že o väzbe rozhodol nezákonný senát treba uviesť,
že prvostupňový súd rozhodol v súlade so špecifickými podmienkami posudzovania
dôvodnosti väzby v prípadoch, ktoré predpokladá ustanovenie § 403 Tr. por. To znamená,
že nedošlo k porušeniu práv obvineného a vo veci rozhodol zákonný senát. Takýto postup
vyplýva priamo z ustanovenia § 403 Tr. por., keď rozhodol bezodkladne po právoplatnosti
uznesenia po obnove konania o väzbe. Tento postup vyplýva aj z doterajšej súdnej praxe.
Pri skúmaní dôvodnosti väzby treba vychádzať v prvom rade z dôvodov, ktoré boli dané
pred nástupom výkonu trestu odňatia slobody. Práve v opačnom prípade, kedy súd rozhodol
o povolení obnovy konania toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, súd by nerozhodol
o väzbe obvineného, o väzbe obvineného by rozhodoval iný senát toho istého súdu, obvinený
by sa nachádzal naďalej vo výkone trestu odňatia slobody bez súdneho rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené argumenty sťažnostný súd uvádza, že nebolo možné vyhovieť
sťažnosti obvineného, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa o jeho vzatí do väzby je
vydané v súlade so zákonom a krajský súd nezistil žiadny dôvod na jeho zmenu.
Rovnako súd nepochybil ani pri stanovení začiatku plynutia väzby.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. poriadku sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“.
29. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESLP – podle svých vlastních
slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, § 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou
odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,
rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, § 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění
mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, § 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter proti
Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, § 9] nebo způsobit narušení veřejného
pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, § 51]. (Kmec, J., Kosař,
D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.
vydanie. .Praha : C. H. Beck, 2012. s. 515.).
30. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „Nebezpečí útěku by mělo
být posuzováno s ohledem na různé faktory, zvláště ty týkající se povahy dotyčné osoby,
její mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi,
v níž je proti ní vedeno trestní stíhání [Becciev proti Moldavsku, rozsudek, 4. 10. 2005,
č. 9190/03, § 58; Shenoyev proti Rusku, rozsudek, 10. 6. 2010, č. 2563/06, § 59].
...
Nebezpečí útěku považoval ESLP za relevantní důvod zbavení svobody, např.
v těchto situacích:
- obviněný již dříve uprchl, aby se vyhnul trestnímu řízení, má četné obchodní
kontakty v zahraničí a hrozí mu poměrně vysoký trest odnětí svobody [Punzelt, § 76];
- stěžovatel byl obviněn ze závažného trestného činu, za který mu hrozil vysoký trest
odnětí svobody; pokud by uprchl do určitého státu a získal tamní občanství, bylo by jeho
vydání do žalovaného státu k soudnímu řízení nemožné; v minulosti již byl odsouzen, měl
četné kontakty v zahraničí a v žalovaném státě byl velmi zadlužen [Barfuss proti České
republice, rozsudek, 31. 7. 2000, č. 35848/97, § 69];
- stěžovatel již jednou opustil zemi, ačkoli věděl, že proti němu bylo zahájeno trestní
řízení a že je hledán policií, nevrátil se a neinformoval příslušné orgány o svém pobytu
v zahraničí, navíc tam nehledal zaměstnání, nýbrž se pouze snažil vyhnout se trestnímu
stíhání; kromě toho svěřil svému známému do úschovy vysokou peněžní částku, koupil
automobil za použití občanského průkazu jiné osoby, opatřil si falešný cestovní pas a snažil
se zjistit podrobnosti o trestním řízení proti sobě; vzhledem ke kvalifikaci trestného činu mu
hrozil vysoký trest odnětí svobody [Český, § 79: nad těmito důvody nemohla podle ESLP
převážit skutečnost, že stěžovatel a jeho rodina měli v žalovaném státě trvalé bydliště].“.
(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.
Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 515, 516 a 517).
31. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 1694/2014
z 28. júla 2014 v bode 24 judikoval, že „Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo
uvedl, které další faktory, vedle délky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby
relevantní a soudy by je měly brát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho
mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je
proti němu vedeno trestní stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43;
nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného
na odcestování, snaha zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění
místa bydliště a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn.
I. ÚS 2883/13 ze dne 21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12
ze dne 22. 5. 2013 (N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.
32. Z ďalšieho nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 185/2014 z 10.
apríla 2014 z bodu 14 vyplýva, že „V řadě svých usnesení Ústavní soud vyslovil názor, že
nepravomocně uložený nepodmíněný trest, přirozeně v určité výměře, může
znamenat konkrétní skutečnost odůvodňující obavu z útěku právě před takovýmto trestem;
v každém případě je hrozba útěku značně zesílena (usnesení sp. zn. II. ÚS 88/01 ze dne
18. 2. 2003; usnesení sp. zn. II. ÚS 775/02 ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn. II. ÚS 3/03
ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn. III. ÚS 1577/08 ze dne 14. 8. 2008;...). Za výši
nepravomocně uloženého trestu odůvodňující či značně zesilující obavu z útěku Ústavní
soud považoval šest let (usnesení sp. zn. II. ÚS 88/01 ze dne 18. 2. 2003; usnesení
sp. zn. II. ÚS 775/02 ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn. III. ÚS 2511/10 ze dne
30. 9. 2010), sedm let (usnesení sp. zn. II. ÚS 3/03 ze dne 11. 3. 2003), devět let (usnesení
sp. zn. III. ÚS 3219/11 ze dne 16. 11. 2011) či čtrnáct let (usnesení sp. zn. III. ÚS 1577/08
ze dne 14. 8. 2008).“.
33. V okolnostiach sťažovateľovej väzby je potrebné poukázať aj na názor,
vyslovený napr. v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 980/2014
z 18. júna 2014, bode 37, v zmysle ktorého „... je nutno mít na paměti, jak Ústavní soud
mnohokrát konstatoval, že každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé
pravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li
obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),
bod 17].“.
34. Vo všeobecnosti je teda možné vysloviť, že posudzovanie existencie väzobných
dôvodov je vecou často obťažnou a subtílnou a všeobecné súdy musia striktne vychádzať
zo zistených konkrétnych skutočností zakladajúcich jednotlivé väzobné dôvody. Výklad
zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov,
ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia
(mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek štádiu konania), či vzatie do väzby alebo jej
ďalšie trvanie/predlžovanie je opatrením nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného
konania a či tento účel ani pri vynaložení všetkého úsilia nemožno dosiahnuť inak. Príslušné
úvahy súdu by mali vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby
obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti
a pod. Do týchto úvah súdu sa ústavný súd cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy,
ak nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené
(a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi
z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto
smere Slovenská republika viazaná.
35. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému vzatiu
sťažovateľa do výkonu útekovej väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo
zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským
súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva na osobnú slobodu pri jeho
vzatí do útekovej väzby po povolení obnovy konania . Ústavný súd konštatuje, že krajský
súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
zo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma
ako adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné
nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Vychádzajúc zo skutkových okolností
sťažovateľovej väzby determinovaných predovšetkým tou samotnou skutočnosťou,
že sťažovateľ bol zadržaný a dodaný do výkonu právoplatne uloženého trestu až po vydaní
európskeho zatýkacieho rozkazu, aj ústavný súd potvrdzuje správnosť záverov krajského
súdu, ktorý „neuveril“ sťažovateľom prezentovaným dôvodom zmeny jeho správania,
ktorých spoločným menovateľom nie je ani tak rešpekt pred trestnoprávnou
zodpovednosťou (penitenciárnou) jeho osoby, ako skôr snahou viesť rodinný život
na pozadí tejto zodpovednosti s cieľom sa jej vyhnúť v maximálne možnej miere, a to aj
využitím svojho horšieho zdravotného stavu. Sám sťažovateľ potvrdzuje, že nevedel uniesť
túto zodpovednosť a snažil sa brániť výkonu uloženého trestu skrývaním sa v Českej
republike, počas ktorého „aktívne“ bránil svoje práva snahou predložiť svoju trestnú vec na
posúdenie ESĽP. K tejto „obrane“ však sťažovateľ mohol pristúpiť aj pri „aktívnom“
výkone svojej trestnoprávnej zodpovednosti počas výkonu trestu odňatia slobody,
ku ktorému bol právoplatne odsúdený. Tým, že rezignoval k už prezentovanej
zodpovednosti jej „aktívnym“ vyhýbaním sa pobytom v cudzine, sa dopustil práve konania,
ktoré (i) je tým konaním, ktoré zohľadňuje aj judikatúra ESĽP (pozri bod 30), ktoré zakladá
možnosť uvalenia útekovej väzby a (ii) je práve tou konkrétnou okolnosťou, ktorá vytvára
spojovací most so zákonom predpokladaným dôvodom útekovej väzby. To, či by
k takémuto konaniu došlo opätovne, môže ústavný súd, prípadne aj všeobecné súdy
konajúce a rozhodujúce o jeho väzbe sťažovateľa len prognózovať (pozri bod 33), pričom
riziko úteku sťažovateľa sa s možnosťou opätovného uloženia trestu odňatia
slobody zvyšuje [(pozri bod 32), a to aj v tých súvislostiach, že nález ústavného súdu
č. k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012 je novou skutočnosťou, ktorá potencionálne
môže byť korektorom výšky penitenciárnej zodpovednosti, nie však eliminátorom
trestnoprávnej zodpovednosti]. K záverom o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
krajského súdu nemožno dospieť ani v časti rozhodovania o prostriedkoch nahradenia
väzby, pretože ako samotné sú spôsobilé nahradiť väzbu, avšak ich uplatnenie v konkrétnej
veci je podmienené ich konfrontáciou so skutkovými „konkrétnymi“ okolnosťami veci a
na posúdenie ich uplatnenia sú primárne spôsobilé všeobecné súdy, pretože tie majú
o skutkových okolnostiach veci najdetailnejší prehľad (pozri bod 22 až 24). Z okolností
majúcich vplyv na väzbu sťažovateľa tiež vyplýva, že (aj keď len „prezumovane“, pozn.)
riziko ďalšieho úteku sťažovateľa prevážilo nad ich uplatnením, resp. krajský súd, tak aby
boli v požadovanej miere eliminujúcimi faktormi úteku sťažovateľa, nepresvedčili.
II.D.
K postupu okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe
sťažovateľa v kontexte obnovy konania
36.1 Podľa § 403 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2015 ak obvinený
vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania zrušil
výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.
36.2 Podľa § 403 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2016 ak obvinený
vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, súd zároveň
s rozhodnutím o povolení obnovy konania podľa § 400 ods. 1 rozhodne o väzbe (vzatí
do väzby alebo nevzatí do väzby, a to aj pri nahradení väzby). Uznesenie o väzbe
je vykonateľné právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania a ak nie je ďalej
ustanovené inak, lehota väzby začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o povolení obnovy konania. Ak súd prvého stupňa rozhodol o nevzatí obvineného do väzby,
lehota väzby začína plynúť od obmedzenia osobnej slobody pri výkone rozhodnutia
nadriadeného súdu o vzatí do väzby. Ak súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 400 ods. 1
a o povolení obnovy konania rozhodol nadriadený súd podľa § 194 ods. 1 písm. a), jeho
rozhodnutie o väzbe sa považuje za rozhodnutie odvolacieho súdu.
37. Z dôvodovej správy k zákonu č. 397/2015 Z. z., ktorým sa na účely Trestného
zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktorým sa zmenil aj Trestný poriadok,
v ustanovení § 403 vyplýva, že „V súvislosti s navrhovanou zmenou ustanovenia § 403 sa
rieši problematika rozhodovania o väzbe pri obnove konania, ktoré je spojené
s rozhodovaním o povolení obnovy konania. Podľa tejto úpravy sa nadriadeným súdom
zruší rozhodnutie o väzbe aj bez podania sťažnosti, ak nadriadený súd zruší rozhodnutie
o povolení obnovy konania – akékoľvek rozhodnutie o väzbe je v takom prípade
nadbytočné a nevykonateľné. Úprava nadväzuje na úpravu ustanovení § 190 a § 192 a rieši
problematiku rozhodovania o väzbe pri povolení obnovy konania tak, aby nedochádzalo
k takému rozhodovaniu až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy
konania. Tu totiž vzniká určitá medzera v režime obmedzenia osobnej slobody medzi
právoplatným zrušením výroku o treste a rozhodnutím o väzbe. Okrem ustanovenej
výnimky (tretia veta vo vzťahu začatiu plynutia lehoty väzby) rozhodnutie o väzbe
je vykonateľné a lehota väzby začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o povolení obnovy konania. Pri negatívnom rozhodnutí o väzbe (kde sťažnosť prokurátora
podľa § 83 ods. 3 nemá odkladný účinok, vykonateľnosť je však v tomto prípade viazaná
na právoplatnosť uznesenia o povolení obnovy konania), lehota väzby začína plynúť
od obmedzenia osobnej slobody pri výkone rozhodnutia nadriadeného súdu (ak na základe
sťažnosti prokurátora rozhodne inak ako súd prvého stupňa), teda nezačne vždy plynúť
od vykonateľnosti pozitívneho rozhodnutia nadriadeného súdu o väzbe (výnimka
podľa tretej vety, ktorá sa uplatní, ak bol výrok o povolení obnovy konania právoplatný
už pred negatívnym rozhodnutím nadriadeného súdu o výroku súdu prvého stupňa o nevzatí
do väzby, a teda obvinený bol prepustený na slobodu, tak ako pri rozhodnutí o nevzatí
do väzby v prípravnom konaní). Ak o povolení obnovy konania rozhodol až nadriadený súd
podľa § 194 ods. 1 písm. b) (súd prvého stupňa o väzbe nerozhodoval), proti jeho
negatívnemu rozhodnutiu o väzbe nie je prípustná sťažnosť, pretože pri tomto rozhodovaní
je v postavení zodpovedajúcom postaveniu odvolacieho súdu (§ 83 ods. 1 mimo „inak“).
Ak však nadriadený súd rozhodne o vzatí do väzby, postupuje sa podľa § 185 ods. 4, z čoho
vyplýva predbežná vykonateľnosť takého rozhodnutia, proti ktorému podaná sťažnosť
(o ktorej rozhodne iný senát dotknutého súdu) nemá odkladný účinok.“.
38. Z pohľadu teórie práva:
„Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie
právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu
a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne... V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón
7 výkladových kritérií:
1. jazykovo-gramatický výklad
2. historický výklad
3. systematický výklad
4. teleologický výklad
5. výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom
6. výklad na základe konformity s ústavou
7. výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“ (Economic Analysis of Law).“
(Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015.
s. 131).
39. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód
výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.
... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný
menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda
doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 133).
40. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08). Ústavný súd taktiež už viackrát akcentoval,
že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu
zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,
ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,
41. V podrobnostiach je možné demonštratívne akcentovať:
41. 1 „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný
a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia
ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy,
a to najmä v prípade, keď existuje... určité napätie medzi doslovným a teleologickým
či systematickým výkladom.“ (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 351/2010
z 5. októbra 2011).
41.2 „... orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno
tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie
k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením
zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade
a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je
vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných
princípoch právneho štátu.“ (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010
z 8. decembra 2010).
41.3 „Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom
právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia
jej obsahu.“ (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008).
41.4 „... ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval,
že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu
a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať
prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v
takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“ (nález ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010).
41.5 „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia
právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa
v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť
štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ (nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008).
42.1 Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 33/1991 zo 17. decembra
1997 vyjadril názor, že „Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se
k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu
a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů jako logický a systematický výklad, výklad
e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď
úmyslně nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj
odcizení a absurdity.“.
42.2 Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku
sp. zn. 1 As 31/2009-81 zo 16. júla 2009 dokonca judikoval, že „Otrocké následování
doslovného znění zákona, jehož se žalobce domáhá, nemá v moderním právním státě
opodstatnění. Pokud vezmeme v úvahu jednu ze základních charakteristik právní normy
(tenzi mezi její obecností a širokou variabilitou společenských vztahů, na nej dopadá)
a nadprodukci právních předpisů posledních let, jakož i jejich vzájemné překrývání, mohlo
by trvání na doslovném znění zákona bez možnosti užití dalších výkladových metod
(vedle metody jazykové) vést v konkrétních případech k absurdním důsledkům.“.
43. Z pohľadu teórie práva ďalej vyplýva, že:
43.1 „Teleologický výklad je na místě tam, kde zklamou jiné výklady v pořadí
gramatický, logický, systematický a historický.“ (Kubů, L., Hungr, P., Osina, P. Teorie
práva. Praha : Linde, 2007. s. 123).
43.2 „Teleologický výklad je téměř vždy nutnou součástí aplikace práva, je korunou
výkladu, zatímco výklad logicko-jazykový je jeho základem, neboť teprve teleologický
výklad určí jednu z více alternativ... Snaha tento způsob výkladu podceňovat či ignorovat,
projevující se např. při interpretaci neurčitého výrazu lpěním na jeho významu tak, jak
je chápán v běžném spisovném jazyce, není ničím jiným než formalismem, který si... plete
právníka s automatem.“ (Pulkrábek, Z. K problému otevřenosti (psaného) práva
a možnostem jeho dotváření. Právník. 2000, č. 11, s. 1039).
43.3 „Jestliže pohlížíme na určitou právní normu jako na prostředek k určitému
účelu, vybereme takový výklad, který k tomuto účelu směřuje. K účelu určitého ustanovení,
popř. celého právního předpisu, přihlížely soudy v několika typech situací.
- jednak šlo o případy, kdy zde existovaly dva možné jazykové výklady, soud přitom
vybral ten, který více odpovídal výkladu teleologickému…
- patří sem též výklad contra legem, kdy teleologický výklad převážil
nad jednoznačným jazykovým výkladem, který však nebyl aplikačně přiléhavý.
- prostřednictvím teleologického výkladu soud též v některých případech dotvořil
mezeru v zákoně, resp. specifikoval normu uvedenou toliko implicitně.
- a konečně, vyskytly se případy, kdy teleologický výklad podpořil jednoznačný
jazykový výklad, který však z určitého úhlu pohledu mohl působit absurdně nebo ne úplně
jednoznačně.“ (Melzer, F. Metodologie nalézaní práva. 1. vydání. C. H. Beck, 2010. s. 43
a 44).
44. Po ústavnom prieskume sťažovateľom napadnutého postupu okresného súdu
ako súdu prvostupňového a krajského súdu ako súdu sťažnostného pri rozhodovaní o jeho
vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ústavný súd teda
dospel k záveru, že postup týchto súdov bol kauzistický, vychádzajúci z teleologického
výkladu § 403 Trestného poriadku, účinného do 31. decembra 2015, ktorý bol osvojený
aj samotnou aplikačnou praxou. Právna úprava § 403 Trestného poriadku účinná
od 1. januára 2016 vychádza z osvojenej aplikačnej praxe všeobecných súdov, ktorú
„potvrdzuje“ už samostatný text zákona, ktorý nie je už potrebné nahrádzať teleologickým
výkladom tohto ustanovenia. V kontexte predostretého výkladu teórie práva a judikatúry
vnímal ústavný súd aj sťažovateľom napadnutý postup týchto súdov, pričom ním
prezentovaný prístup, resp. doporučovaný postup podľa uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 26/2015 zo 4. augusta 2015 považuje ústavný súd
za ojedinelý právny názor, ktorý nenašiel v aplikačnej praxi súdov širšie uplatnenie a ktorý
by v konečnom dôsledku mohol pôsobiť až kontraproduktívne, ignorujúc podstatu a pravý
zmysel zákonodarcom zamýšľaného dôsledku, ktorý je spojený s povolením obnovy
konania v právoplatne skončenej trestnej veci na pozadí už vykonávaného trestu odňatia
slobody uloženého právoplatným rozsudkom súdu v trestnom konaní, ktorý bol zrušený
práve v dôsledku povolenej obnovy konania. Povedané slovami teoretika, „Základom
výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad
právneho poriadku, ako aj pre výklad ústavy. Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu
sú na Slovensku často frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo
konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej
úpravy v konečnom dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu
normu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck,
2015, s. 131).
45. Po ústavnom prieskume sťažovateľom napadnutého postupu okresného súdu
a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku na pozadí povolenej obnovy konania ústavný súd nezistil, aby postup
týchto súdov nebol ústavne súladný, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi
sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy v spojení s právom na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 dohovoru a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom
podanú sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. K tomu istému
záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom označenému právu na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 3 ústavy.
46. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016