Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 348/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária Havlát

& Partners, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, pre namietané porušenie základných práv

podľa , 2, 3 a. 5, a a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn.

z 18. novembra 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos

123/2015 z 15. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 18. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného

súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím uznesením

sp. zn. z 18. novembra 2015 povolil obnovu konania v trestnej veci

sťažovateľa vedenej na tomto súde pod sp. zn. , v dôsledku čoho zrušil celý

výrok o treste uloženom sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu č. k. -306

zo 7. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. októbra 2012, ako aj výrok, ktorým v predmetnom rozsudku súd zrušil výrok o treste

uloženom v trestnom rozkaze Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 24. februára 2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili podklad. V ďalšom bode

svojho napadnutého rozhodnutia okresný súd rozhodol podľa § 403 z dôvodov

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský súd svojím

uznesením sp. zn. z 15. decembra 2015 rozhodol o zamietnutí sťažnosti

podanej právnym zástupcom sťažovateľa voči výrokom napadnutého rozhodnutia okresného

súdu, týkajúcim sa rozhodovania o väzbe a s ňou spojených výrokoch o nahradení väzby

ponúknutých odsúdeným a jeho družkou vrátane nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a poskytnutia peňažnej záruky. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval v dvoch rovinách.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ vychádzajúc predovšetkým

z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. augusta 2015, , ktorým sa zmenil

, ako aj podľa jeho názoru ústavne konformného výkladu Trestného

poriadku poukázal na nesprávny postup okresného súdu, ktorý bol potvrdený v sťažnostnom

konaní krajským súdom, v zmysle ktorého nemal po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia o povolení obnovy konania rozhodovať o väzbe senát súdu, ktorý rozhodol

o povolení obnovy konania v jeho právoplatne skončenej veci, ale iný senát tohto súdu

konajúci už v obnovenom konaní. Táto skutočnosť mala byť zvýraznená aj tým, že proti

výroku napadnutého rozhodnutia okresného súdu o povolení obnovy konania nepodala

žiadna z oprávnených osôb sťažnosť podľa a nasl. , v dôsledku

čoho ústavne konformnému postupu okresného súdu podľa

nemala brániť žiadna prekážka. Podľa sťažovateľa «Skutočnosť, že o väzbe má rozhodovať

už senát činný v obnovenom konaní, teda iný senát ako ten, ktorý rozhodol o povolení

obnovy konania, vyplýva aj zo zaradenia ust. v účinného

do 31. 12. 2015, ktorý sa nachádza už v časti tretieho dielu, ôsmej hlavy

nazvanej „Konanie po povolení obnovy konania.“.

...

Potvrdením vyššie uvedeného právneho názoru a výkladu ustanovení Trestného

poriadku, je aj skutočnosť, že sa súčinnosťou k 1. 1. 2016

novelizoval , ktorým sa okrem iného vykonala podstatná zmena

ustanovenia , pričom podľa nového znenia ustanovenia

(účinného od 1. 1. 2016) o väzbe sa už rozhoduje zároveň s rozhodnutím o povolení obnovy

konania, a teda o väzbe má rozhodnúť už samosudca alebo senát, ktorý rozhoduje

o povolení obnovy konania...

...

V tejto súvislosti možno poukázať aj na časť dôvodovej správy k vyššie cit. novému

ustanoveniu § 403, podľa ktorej: Úprava nadväzuje na úpravu ustanovení § 190 a § 192

a rieši problematiku rozhodovania o väzbe pri povolení obnovy konania tak, aby

nedochádzalo k takému rozhodovaniu až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia

o povolení obnovy konania. Tu totiž vzniká určitá medzera v režime obmedzenia osobnej

slobody medzi právoplatným zrušením výroku o treste a rozhodnutím o väzbe.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že do 31. 12. 2015, resp. podľa právnej úpravy účinnej

do 31. 12. 2015 platilo, že o väzbe pri povolení obnovy konania sa malo rozhodovať

až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, a o väzbe teda

rozhodoval až sudca resp. senát činný v obnovenom konaní (!).

Podľa účinného od 1.1.2016 ak súd rozhodol, hoci

aj neprávoplatne, o povolení obnovy konania podľa § 400 ods. 1 pred 1. januárom 2016,

o väzbe sa rozhodne podľa § 403 v znení účinnom do 31. decembra 2015.».

Poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

sťažovateľ v závere akcentoval, že «... senát Okresného súdu Malacky nespĺňal požiadavku

„súdu zriadeného zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru

na rozhodnutie o mojej väzbe a Žiadostiach, nakoľko výber tohto súdu na rozhodovanie

nebol urobený podľa vopred daných procesných pravidiel. Ak o mojej väzbe nerozhodoval

„súd zriadený zákonom“ v zmysle čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru

a Krajský súd v Bratislave vyššie vytýkané vady nenapravil, hoci som nezákonnosť senátu

Okresného súdu Malacky namietal v písomnom odôvodnení svojej Sťažnosti, Krajský súd

v Bratislave v zmysle nesplnil svoju prieskumnú povinnosť

a moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru porušil aj Krajský súd v Bratislave.».

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie namietal arbitrárnosť záverov všeobecných

súdov pri posúdení podmienok útekovej väzby v čase po povolení obnovy konania, ktoré

podľa názoru sťažovateľa „... neboli odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, ale zostali

v rovine dohadov a hypotetických úsudkov“. Sťažovateľ poukázal aj na to, že „... Okresný

súd Malacky v Uznesení OS dovodzoval dôvodnosť obavy, že sa budem skrývať, aby som sa

vyhol trestu, len mojou minulosťou, bez toho, aby súd hodnotil a zobral do úvahy moju

súčasnú situáciu, správanie sa a zmenu okolností v mojom živote za obdobie posledného

roka, čo považujem za absurdné“.

V ďalšom sťažovateľ rozviedol, že „Výslovne nesprávnym je tvrdenie Krajského

súdu v Bratislave, že na území Českej republiky ani Slovenskej republiky nemám žiadne

majetkové väzby ani zamestnanie a na Slovensku som údajne nemal udržiavať žiadne

kontakty s rodinnými príslušníkmi (strana 5-6 Uznesenia KS), čo má predstavovať dôvodnú

obavu, že sa budem skrývať. Po prvé, Okresný súd Malacky ani Krajský súd v Bratislave

neskúmal moje majetkové pomery, ďalej je zrejmé, že na Slovensku mám a udržujem vzťahy

s mojou matkou a dcérou z prvého manželstva, u mojej matky v mám,

resp. by som mal, aj adresu môjho bydliska, a na uvedenej adrese by som sa v prípade

ponechania na slobode aj zdržoval. Pokiaľ ide o zárobkovú činnosť, je nepochopiteľné

prečo Krajský súd v Bratislave kladie dôraz na skutočnosť, či som zamestnaný alebo nie,

teda či som v pracovnom, resp. pracovnoprávnom vzťahu. Zdrojom zárobkovej činnosti

predsa môže byť aj (často výlučne) podnikateľská činnosť. Na verejnom zasadnutí som

uviedol, že som podnikateľom v oblasti IT služieb (teda ani pred mojim odsúdením v roku

2012 som nepracoval ako zamestnanec), predovšetkým prostredníctvom mojej spoločnosti

so sídlom , , čo je aj verejne

známe z Obchodného registra SR. Týmito skutočnosťami sa ani Krajský súd v Bratislave

bližšie nezaoberal. Aj z uvedeného dôvodu potom nie je zrejmé, ako mohol Krajský súd

dospieť k záveru, že ja a moja družka sme nemali stabilizovaný príjem (strana 6 Uznesenia

KS). Moja družka je zamestnaná (v súčasnosti na materskej dovolenke) a má pravidelný

príjem a pokiaľ mal súd pochybnosti o tom, ako bude vedieť zabezpečiť zloženie ponúkanej

peňažnej záruky mal v tejto súvislosti vykonať zisťovanie jej majetkových pomerov. Súd

prvého stupňa však pri výsluhu mojej družky akceptoval jej pripravenosť zložiť peňažnú

záruku v ponúknutej výške a z jej výsluchu nevyplýva obava, že by peňažná záruka

v ponúkanej výške nebola zložená.

Rovnako, bez bližšieho zdôvodnenia ostalo tvrdenie Krajského súdu, že moja družka

mala mať vedomosť, že som odsúdený a vyhýbam sa trestu (strana 6 Uznesenia KS).

K okolnostiam môjho pobytu som sa už dostatočne vyjadril na verejnom zasadnutí, ako

aj v tejto ústavnej sťažnosti.

Ďalej sa nemožno stotožniť ani s prístupom aký zvolil Krajský súd v Bratislave

ohľadom môjho zdravotného stavu, kde Krajský súd v Bratislave sa v podstate týmto

argumentom vecne nezaoberal, len odkázal, že postup v tejto otázke spadá do kompetencie

vedúceho lekára tohto zariadenia (strana 6 Uznesenia KS). Ako som už uviedol, pobyt

na slobode mi umožní vyhľadať bezpochyby špecializovanú, nadštandardnú, zdravotnú

starostlivosť, ktorú by som s ťažkosťami, ak vôbec, vedel dosiahnuť počas výkonu väzby,

poťažmo výkonu trestu. Verím, že takáto zdravotná starostlivosť bude viesť k vyššej kvalite

môjho života, nehovoriac o plynulosti a flexibilnosti poskytovania takej zdravotnej

starostlivosti. Teda v konečnom dôsledku by to prispelo aj k menším nákladom na zdravotnú

starostlivosť a odstráneniu opatrení (ako mám aj v súčasnosti - napr. byť umiestnený akoby

na tzv. samotke), ktoré by inak Slovenská republika, resp. príslušný ústav na výkon trestu

musel vynaložiť a vykonať počas výkonu môjho trestu odňatia slobody.“.

K totožným záverom sťažovateľ dospel aj pri posúdení zamietnutia jednotlivých ním

poskytnutých záruk nahradzujúcich väzbu, pričom v súhrne skonštatoval, že „Odôvodnenia

Uznesenia OS a Uznesenia KS sú natoľko vágne, že nespĺňajú podmienky kladené na obsah

uznesenia v ustanovení . Krajský súd v odôvodnení svojho

uznesenia nereagoval na podstatné a právne relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa

spôsobom, ktorý predpokladá uvedené zákonné ustanovenie (nález ).“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave porušili práva sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru

v spojení s Dohovoru a , a SR.

2. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave nezákonným pozbavením

osobnej slobody porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5

ods. 4 Dohovoru a a SR.

3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave arbitrárnosťou svojich

rozhodnutí porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4

Dohovoru a v spojení s , ods. 2 a ods. 5 SR.

4. Uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 18. 11. 2015, sp. zn.

v časti, a to vo výrokoch pod bodom II., III., IV., V., a VI., a Uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 15.12.2015, sp. zn. sa zrušujú a Krajskému súdu

v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 10.000,- EUR, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a

nerozdielne uhradiť trovy konania...“

5. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa k veci na základe žiadosti

ústavného súdu písomne vyjadrili obidva dotknuté všeobecné súdy, a to za okresný súd jeho

predseda písomným vyjadrením z 11. marca 2016 a krajský súd jeho predseda písomným

vyjadrením z 10. marca 2016.

5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne skonštatoval, že „Sťažnosť

adresovaná ústavnému súdu je zameraná predovšetkým na rozhodovanie v zmysle

ustanovenia nezákonne zloženým senátom, ktorý rozhodoval o povolení

obnovy konania.

V tejto súvislosti treba uviesť, že tak prvostupňový, ale aj sťažnostný súd rozhodoval

vo veci do 31. 12. 2015, pričom novela právnej úpravy, týkajúcej sa zloženia senátov,

nadobudla účinnosť od 01. 01. 2016 a v tomto smere sa na vyššie citované uznesenia

nevzťahovali ani prechodné ustanovenia . Menovaná predsedníčka senátu 1Tos

má za to, že do 31. 12. 2015 súdy konali pri postupe ustanovenia

v zmysle zaužívanej jednotnej praxe tak, že senát, ktorý právoplatne rozhodoval o obnove

konania, rozhodoval bezodkladne aj o väzbe.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

04. 08. 2015 bolo sťažnostnému súdu známe v čase rozhodovania. Uvedené uznesenie

sa sekundárne zaoberá aj problematikou zákonného zloženia senátov po povolení obnovy

konania. K tomuto rozhodnutiu nebol vydaný žiaden judikát, pričom sa jedná o rozhodnutie

jedného senátu najvyššieho súdu a sťažnostný súd sa v tomto konaní riadil ustanovením

, platného v čase konania v súlade so zaužívanou súdnou praxou.

Záverom uviedla, že sa jednalo o rozhodovanie v senáte,

s ktorým rozhodnutím sa plne stotožňujem aj v súčasnosti.“.

5.2 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zhrnul, že „Po oboznámení sa

s obsahom sťažnosti vrátane jej doplnenia zo dňa 29. 1. 2016 oznamujem, že túto

nepovažujem za dôvodnú, keďže nemá oporu v zákone.

Podľa môjho názoru súd I. stupňa postupovať v súlade so zákonom, keď rozhodoval

o väzbe sťažovateľa v konaní sp. zn. . Správnosť postupu súdu podporuje

aj novela ust. . Podotýkam, že aj pôvodné znenie ust.

rátalo s tým, že o väzbe bude rozhodovať súd, ktorý rozhodol o obnove

konania. Ak by mal zákonodarca iný úmysel, vyjadril by ho expresis verbis tak, ako to

uviedol v ust. , že o návrhu na povolenie obnovy konania

rozhoduje iný samosudca resp. senát, ako ten, čo rozhodol v pôvodnom konaní na prvom

stupni.

Upozorňujem, že nesprávny výklad zákona niektorými súdmi v minulosti viedol

k prepusteniu z väzby obzvlášť nebezpečných zločincov a hlbokému znepokojeniu širokej

verejnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov považujem postup tunajšieho súdu vo veci,

sp. zn. , obv. za správny a zákonný.“.

5.3 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Ján Havlát k vyjadreniu okresného súdu

z 11. marca 2016 a krajského súdu z 10. marca 2016 nezaujal po ich doručení

12. apríla 2016 žiadne stanovisko.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3

a 5, a a práv podľa , 3 a 4 a

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2015 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2015.

II. A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

z 18. novembra 2015, ktorým tento súd rozhodol vo výrokoch II až VI o väzbe sťažovateľa

a zárukách jej nahradenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť,

že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného

poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo využil aj právny zástupca sťažovateľa

na verejnom zasadnutí, pozn.), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. decembra 2015

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru

už opakovane konštatoval (, , , ,

, , , ), že ide o všeobecné

ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu

vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie

a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality

a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého

súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , , ). Ústavný súd v tomto smere

rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni

v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky,

či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom,

kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť

dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody

jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca

na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná

nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania

väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca

domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu,

o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde

at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 − § 77 etc., ako aj novšia judikatúra

Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP, č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174

a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005,

body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006,

body 103 a 115].

17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)].

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa

vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa

skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4

dohovoru. Keďže v danom prípade je predmetom ústavného prieskumu rozhodnutie

všeobecného súdu o vzatí do väzby, a nie rozhodnutie všeobecného súdu o prípustnosti

ďalšieho trvania väzby (napr. z dôvodu podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

sťažovateľom, pozn.), sťažovateľom namietané porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4

dohovoru nenachádza svoje uplatnenie.

18. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Sťažovateľ

v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 . Právo na zákonného sudcu (v širšom na nestranný súd, pozn.) je obsiahnuté

nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať

rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých dôvodov treba právo

na zákonného sudcu/nestranného sudcu podľa považovať aj za súčasť

, 2 a 5 v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného

sudcu v zmysle sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej.

Inými slovami, , ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej

väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože tento článok sa vzťahuje na konanie vo veci samej,

o ktoré v danom prípade nešlo (sťažovateľ nenamietal postup súdu pri rozhodovaní

o návrhu na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci,

ale postup všeobecných súdov a ich rozhodnutia o jeho vzatí do väzby, pozn.).

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho

práv podľa a a dohovoru z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ním označené predmetné články a dohovoru materiálne

nedopadajú na okolnosti jeho väzobného stíhania (pri rozhodovaní všeobecných súdov

o povolení obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, pozn.).

II.C

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3

dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

20. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

21. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy ().

22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,

resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

23. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

24. Taktiež Ústavný súd Českej republiky stabilne judikuje, že (napr. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 980/2014 z 18. júna 2014, body 37 a 38)

„37. ... V rámci posuzování tzv. vazebních rozhodnutí obecných soudů je Ústavní soud

oprávněn zasáhnout tehdy, shledá-li, že rozhodnutí obecného soudu o vazbě není podloženo

zákonným důvodem, nebo jestliže jsou tvrzené důvody vazby v extrémním rozporu

se zjištěným skutkovým stavem, nebo když rozhodnutí není odůvodněno poukazem

na konkrétní skutečnosti. Výklad "konkrétních skutečností" odůvodňujících vazbu

ve smyslu § 67 trestního řádu je především věcí obecných soudů. Ty musí při znalosti

skutkových okolností v dané fázi trestního řízení posoudit, zda další trvání vazby

je opatřením nezbytným pro dosažení účelu trestního řízení a zda tohoto účelu nelze

dosáhnout jinak ani při vynaložení veškerého úsilí a prostředků ze strany orgánů činných

v trestním řízení. [nález sp. zn. ze dne 12. 8. 2008 (N 139/50 SbNU 235),

bod 19].

38. Nicméně tato určitá deference ze strany Ústavního soudu vůči rozhodnutím

obecných soudů o vazbě je podmíněna právě pečlivým posouzením konkrétních okolností

jednotlivých případů obecnými soudy. V opačném případě totiž odpadá hlavní důvod tohoto

zdrženlivého přístupu, že jsou to obecné soudy, které jsou detailně obeznámeny

se skutkovými okolnostmi případu, jsou v přímém kontaktu s dotčenými osobami a samy

posoudily existenci všech relevantních okolností pro zásah do práva na osobní svobodu

obviněného. Z těchto důvodů Ústavní soud opakovaně ve své judikatuře

zdůrazňuje požadavek náležitého odůvodnění vazebních rozhodnutí [viz např.

nález sp. zn. ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 19; nález

sp. zn. ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), bod 14; či nález

sp. zn. ze dne 18. 3. 2014 (N 37/72 SbNU 419), bod 23].“.

25. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu

a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia

zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná

zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,

a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov

(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň

musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou

(k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko z 18. 12. 1986, bod 54;

rozsudok ESĽP vo veci Benham v. Veľká Británia z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci

Herczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink

v. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP

vo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod 143; rozsudok ESĽP vo veci L. M.

v. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121).

26.1 Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

26.2 Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť,

ak ... c) nie je dôvodná. Podľa v znení do 31. decembra 2015

ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne

súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania

zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.

27. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť

vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu

vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu

nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal

možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle

rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba

zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie

dohovoru (, ), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných

princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky

ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45

a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov

vyplývajúca zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade

trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom,

ktorý ustanoví zákon“ vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval

nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona

(v danom prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

28. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 15. decembra 2015

v podstatnom dôvodil, že „V uvedenom konaní bol obvinený rozsudkom

zo dňa 07. 06. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava

z 31. 10. 2012 uznaný za vinného zo zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20

k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a Tr. zák. Za tento zločin mu bol uložený súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne bol zrušený výrok o treste trestného

rozkazu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 24. 04. 2012, ako aj všetky

ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu

ku ktorej došlo zrušením stratili svoj podklad.

V tejto veci bola dňa 18. 11. 2015 právoplatne povolená obnova konania a bol

následne zrušený vyššie citovaný rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 07. 06. 2012

vo výroku o treste.

Obligatórne rozhodoval okresný súd postupom podľa aj o väzbe

obvineného . Prihliadal pritom na dobu, ktorá doposiaľ uplynula

od nástupu obžalovaného do výkonu trestu a zistil, že výkon trestu u obžalovaného začal

dňa 11. 12. 2014 a predpokladaný dátum ukončenia trestu je 23. 01. 2023.

Pri skúmaní naplnenia dôvodov väzby v zmysle súd

prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na postup a konanie obvineného

po právoplatnom odsúdení vzbudzuje dôvodnú obavu v prípade prepustenia

na slobodu, by sa opätovne skrýval a by sa vyhol trestu. Zo zistených skutočností

a z výpovede obvineného a zo spisu je zrejmé, že sa vyhýba výkonu trestu odňatia slobody

v pobytom cudzine v ČR práve kvôli výkone trestu, ktorý mal nastúpiť. Na výkon do SR bol

dodaný na základe vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu. S poukazom na uvedené

skutočnosti prvostupňový súd vzhľadom na osobu obvineného a povahu spáchaného skutku;

zamietol všetky návrhy na nahradenie väzby u obvineného v zmysle neprijal

písomný sľub obvineného, neprijal ponuku na zloženie peňažnej záruky, neprijal záruku na

nápravu odsúdeného ponúknutú družkou odsúdeného. Takéto záruky nepovažoval

prvostupňový súd za dostačujúce pre nahradenie väzby vzhľadom na osobu obvineného

a postup po jeho odsúdení. Preto konštatoval aj v tomto štádiu konania dôvody väzby

podľa

Začiatok plynutia lehoty väzby určil súd prvého stupňa tak, že väzba začala plynúť

okamihom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania,

t. j. 18. 11. 2015.

Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po vyhlásení sťažnosť obvinený

, do zápisnice dňa 18. 11. 2015, elektronickou formou dňa 07. 12. 2015 doplnil

obvinený prostredníctvom svojho obhajcu písomné dôvody svojej sťažnosti, na ktoré

podanie senát odvolacieho súdu prihliadol, aj keď nebol zachovaný procesný postup a

podanie nebolo doručené do troch dní súdu poštou.

V dôvodoch sťažnosti obvinený prostredníctvom obhajcu namietal, že o jeho väzbe

rozhodoval nezákonný senát a to z dôvodu, že o väzbe sa rozhoduje až po právoplatnosti

obnove konania a to v inom senáte, ktorý koná a rozhoduje v obnovenom konaní. V tomto

smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Tost26/15 z 04. 08. 2015. Preto

je toho názoru, že postupom prvostupňového súdu boli porušené jeho práva, keď rozhodol

nezákonný senát, pričom o väzbe mal rozhodnúť iný senát v obnovenom konaní do dvoch

dní. Z tohto dôvodu žiadal okamžité prepustenie na slobodu.

Ďalej vo svojej sťažnosti poukázal, že v súčasnej dobe nehrozí reálna obava, že by sa

skrýval, nakoľko v súčasnosti má maloletú dcéru a uviedol nové skutočnosti súdu, čo sa týka

jeho pobytu. V súčasnej dobe má zabezpečený pobyt u svojej matky v

a súdu vysvetlil, že v prípade prepustenia by sa staral o svoju rodinu počas víkendov, kedy

by ho družka s deťmi navštevovala na Slovensku. Ďalej poukázal vo svojej písomnej

sťažnosti na tú skutočnosť, že trpí neriešiteľnou chorobou syndrómom spánkového apnoe.

Preto sa aj počas výkonu trestu podrobuje liečbe a počas spánku používa prístroj, ktorý mu

pomáha pri dýchaní. Súd prvého stupňa sa s týmito argumentmi vysporiadal. Preto

navrhuje, aby ho krajský súd prepustil z väzby na slobodu, alternatívne, aby prijal návrhy

v zmysle a teda nahradil väzbu ponúknutou peňažnou zárukou a sľubom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade riadne a včas podanej

sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/

jednak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ

podal sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom

predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Nadriadený súd po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého

spisového materiálu zistil, že na okresnom súde je vedené konanie o povolení obnovy

konania vo veci Okresného súdu Malacky sp. zn. na základe návrhu obvineného

.

Uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 18. 11. 2015 sp. zn. bola

podľa povolená obnova konania v prospech odsúdeného

vo vyššie uvedenej trestnej veci a podľa bol

zrušený rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 07. 06. 2002 v spojení s uznesením

Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 31. 10. 2012 vo výroku o treste,

ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Senát súdu prvého stupňa vykonal výsluch obvineného

za prítomnosti prokurátora a obhajcu. Obvinený v rámci výsluchu uviedol, že sa bude

zdržovať u svojej matky v . Pred nástupom trestu

odňatia slobody žil v spolu s družkou s ktorou má maloletú dcéru. Pred nástupom

trestu nepracoval, jeho družka bola na materskej dovolenke, žili v podnájme, pomáhal

družkinej matke s rôznymi prácami a podieľal sa na výchove maloletých detí. V žili

v podnájme, nemali vlastný byt. Na území Slovenska nemá žiadny majetok, byt ktorý vlastnil

s manželkou už nevlastní, nakoľko si naň uplatnila záložné právo banka. Výkonu trestu

sa vyhýbal, nakoľko sa skontaktoval s obhajcom v Anglicku, ktorý ho mal zastupovať pred

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý ho informoval, že je chránená osoba a že na

súde bol úspešný až potom pri kontakte s políciou zistil, že bol podvedený treťou osobou,

ktorá sa vydávala za obhajcu, ktorý vystupuje pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Zástupca okresnej prokuratúry navrhol vziať obvineného do väzby, z dôvodu § 71

ods. 1 písm. a/ z dôvodu, že v minulosti sa obvinený bránil výkonu trestu odňatia

slobody do cudziny, nie je vylúčené, že sa to bude opakovať. Náhradu väzby kauciou

považuje za nedostatočné. Obvinený mal vedomosť, že pred ESĽP nie je oficiálne vedené

žiadne konanie, teda vedome sa vyhýbal nástupu trestu odňatia slobody. Uložený trest bol

uložený v príslušnej trestnej sadzbe a je dôvodná obava, že obvinený ujde, nakoľko aj sám

vyhlásil, že neakceptoval uložený trest.

Obhajca obvineného navrhol prepustiť obvineného na slobodu, prijať peňažnú

záruku, písomný sľub a záruky dôveryhodnej osoby tak ako to bolo navrhnuté súdu. Výška

peňažnej záruky 20 000,- eur je u klienta aby neutiekol. Obvinený sa chce liečiť vzhľadom

na svoju chorobu a uzavrieť s družkou sobáš. Vzhľadom na tieto skutočnosti nehrozí obava

z jeho úteku.

Podľa ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody uložený mu

v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým

spolu s povolením obnovy konania zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.

Podľa vziať do väzby možno len fyzickú osobu, ktorej bolo

vznesené obvinenie. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými

okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca

pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí

byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie

lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj

na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba

obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie

z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr

neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak

nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd konštatuje, že súd

prvého stupňa správne rozhodol o vzatí obvineného do väzby s tým,

že konštatoval existenciu väzobného dôvodu v zmysle .

Súčasne neprijal nahradenie väzby inštitútmi podľa § 80 ods. 1 písm. a, písm. b/, písm. c/

Všetky zabezpečené informácie vo vzťahu k obvinenému

reálne odôvodňujú obavu, že v prípade jeho ponechania na slobode by sa mohol skrývať,

aby sa vyhol trestnému stíhaniu a uloženému trestu, nakoľko v ďalšom konaní o povolení

obnovy konania sa bude rozhodovať už iba o ukladaní trestu v rámci upravenej trestnej

sadzby podľa asperačnej zásady v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu. Súd prvého

stupňa podrobne ustálil u obvineného dôvody väzby ako aj dôvody prečo neakceptoval

nahradenie väzby u obvineného v zmysle , písm. b,

Prvostupňový súd v rámci výsluchu obvineného za prítomnosti obhajcu a prokurátora

podrobne obvineného dôvodom väzby vypočul. Z týchto skutočností a zo spisu vyplýva, že

motívom obvineného, že sa skrýval mimo územia Slovenskej republiky v Českej republike

bolo to, aby sa vyhol nástupu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov

ktorého výšku neakceptoval podľa jeho vyjadrenia. Na území Českej republiky ani

Slovenskej republiky nemá žiadne majetkové väzby ani zamestnanie, preto je dôvodná

obava že pri ponechaní na slobode by sa naďalej mohol skrývať pred trestným konaní alebo

prípadným trestom. Na území Slovenskej republiky neudržiaval žiadne kontakty s rodinnými

príslušníkmi.

Vzhľadom na doterajší spôsob konania obvineného po odsúdení preto správne

prvostupňový súd postupoval keď neakceptoval jeho sľub ako nahradenie väzby, sľub jeho

družky nad jeho ďalším správaním, nakoľko aj táto mala vedomosť, že je odsúdený a

vyhýba sa trestu, ktorý bol uložený na území Slovenskej republiky. Z vyjadrení obvineného a

jeho družky vyplýva, že vlastne nemali stabilný príjem, peniaze by mala poskytnúť matka

družky obvineného, pričom nie sú známe ani jej majetkové pomery. Vzhľadom na osobu

obvineného a povahu spáchaného skutku je dôvodná obava, že by sa vyhýbal trestnému

konaniu prípadne trestu.

Pri posudzovaní písomných dôvodov podanej sťažnosti krajský súd konštatuje,

že čo sa týka skutočností zdravotného stavu obvineného jeho posúdenie je v kompetencii

zdravotníckeho zariadenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý aj zabezpečuje

zdravotnú starostlivosť obvinených a odsúdených. V spise Okresného súdu Malacky

na č. l. 50 sa nachádza lekárska správa zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS

, ktoré konštatuje respiračné ochorenie u obvineného

, ktoré je liečené v podmienkach väzenského zdravotníckeho zariadenia. V prípade,

že by si liečenie obvineného vyžadovalo špecializované pracovisko mimo ústavu na výkon

trestu odňatia slobody, ďalší postup spadá do kompetencie vedúceho lekára tohto

zariadenia.

K ďalším písomným námietkam, kde obhajca poukazuje na nezákonný postup

prvostupňového súdu v tom smere, že o väzbe rozhodol nezákonný senát treba uviesť,

že prvostupňový súd rozhodol v súlade so špecifickými podmienkami posudzovania

dôvodnosti väzby v prípadoch, ktoré predpokladá ustanovenie To znamená,

že nedošlo k porušeniu práv obvineného a vo veci rozhodol zákonný senát. Takýto postup

vyplýva priamo z ustanovenia , keď rozhodol bezodkladne po právoplatnosti

uznesenia po obnove konania o väzbe. Tento postup vyplýva aj z doterajšej súdnej praxe.

Pri skúmaní dôvodnosti väzby treba vychádzať v prvom rade z dôvodov, ktoré boli dané

pred nástupom výkonu trestu odňatia slobody. Práve v opačnom prípade, kedy súd rozhodol

o povolení obnovy konania toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, súd by nerozhodol

o väzbe obvineného, o väzbe obvineného by rozhodoval iný senát toho istého súdu, obvinený

by sa nachádzal naďalej vo výkone trestu odňatia slobody bez súdneho rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené argumenty sťažnostný súd uvádza, že nebolo možné vyhovieť

sťažnosti obvineného, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa o jeho vzatí do väzby je

vydané v súlade so zákonom a krajský súd nezistil žiadny dôvod na jeho zmenu.

Rovnako súd nepochybil ani pri stanovení začiatku plynutia väzby.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/

sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“.

29. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESLP – podle svých vlastních

slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011,

č. 5829/04, § 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou

odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,

rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, § 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění

mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, § 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter proti

Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, ] nebo ůsobit narušení veřejného

pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, § 51]. (Kmec, J., Kosař,

D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.

vydanie. .Praha : C. H. Beck, 2012. s. 515.).

30. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „Nebezpečí útěku by mělo

být posuzováno s ohledem na různé faktory, zvláště ty týkající se povahy dotyčné osoby,

její mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi,

v níž je proti ní vedeno trestní stíhání [Becciev proti Moldavsku, rozsudek, 4. 10. 2005,

č. 9190/03, § 58; Shenoyev proti Rusku, rozsudek, 10. 6. 2010, č. 2563/06, § 59].

...

Nebezpečí útěku považoval ESLP za relevantní důvod zbavení svobody, např.

v těchto situacích:

- obviněný již dříve uprchl, aby se vyhnul trestnímu řízení, má četné obchodní

kontakty v zahraničí a hrozí mu poměrně vysoký trest odnětí svobody [Punzelt, § 76];

- stěžovatel byl obviněn ze závažného trestného činu, za který mu hrozil vysoký trest

odnětí svobody; pokud by uprchl do určitého státu a získal tamní občanství, bylo by jeho

vydání do žalovaného státu k soudnímu řízení nemožné; v minulosti již byl odsouzen, měl

četné kontakty v zahraničí a v žalovaném státě byl velmi zadlužen [Barfuss proti České

republice, rozsudek, 31. 7. 2000, č. 35848/97, § 69];

- stěžovatel již jednou opustil zemi, ačkoli věděl, že proti němu bylo zahájeno trestní

řízení a že je hledán policií, nevrátil se a neinformoval příslušné orgány o svém pobytu

v zahraničí, navíc tam nehledal zaměstnání, nýbrž se pouze snažil vyhnout se trestnímu

stíhání; kromě toho svěřil svému známému do úschovy vysokou peněžní částku, koupil

automobil za použití občanského průkazu jiné osoby, opatřil si falešný cestovní pas a snažil

se zjistit podrobnosti o trestním řízení proti sobě; vzhledem ke kvalifikaci trestného činu mu

hrozil vysoký trest odnětí svobody [Český, § 79: nad těmito důvody nemohla podle ESLP

převážit skutečnost, že stěžovatel a jeho rodina měli v žalovaném státě trvalé bydliště].“.

(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 515, 516 a 517).

31. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn.

z 28. júla 2014 v bode 24 judikoval, že „Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo

uvedl, které další faktory, vedle délky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby

relevantní a soudy by je měly brát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho

mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je

proti němu vedeno trestní stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. , bod 43;

nález sp. zn. ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného

na odcestování, snaha zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění

místa bydliště a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn.

ze dne 21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn.

ze dne 22. 5. 2013 (N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.

32. Z ďalšieho nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 10.

apríla 2014 z bodu 14 vyplýva, že „V řadě svých usnesení Ústavní soud vyslovil názor, že

nepravomocně uložený nepodmíněný trest, přirozeně v určité výměře, může

znamenat konkrétní skutečnost odůvodňující obavu z útěku právě před takovýmto trestem;

v každém případě je hrozba útěku značně zesílena (usnesení sp. zn. ze dne

18. 2. 2003; usnesení sp. zn. ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn.

ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn. ze dne 14. 8. 2008;...). Za výši

nepravomocně uloženého trestu odůvodňující či značně zesilující obavu z útěku Ústavní

soud považoval šest let (usnesení sp. zn. ze dne 18. 2. 2003; usnesení

sp. zn. ze dne 11. 3. 2003; usnesení sp. zn. ze dne

30. 9. 2010), sedm let (usnesení sp. zn. ze dne 11. 3. 2003), devět let (usnesení

sp. zn. ze dne 16. 11. 2011) či čtrnáct let (usnesení sp. zn.

ze dne 14. 8. 2008).“.

33. V okolnostiach sťažovateľovej väzby je potrebné poukázať aj na názor,

vyslovený napr. v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 18. júna 2014, bode 37, v zmysle ktorého „... je nutno mít na paměti, jak Ústavní soud

mnohokrát konstatoval, že každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé

pravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li

obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),

bod 17].“.

34. Vo všeobecnosti je teda možné vysloviť, že posudzovanie existencie väzobných

dôvodov je vecou často obťažnou a subtílnou a všeobecné súdy musia striktne vychádzať

zo zistených konkrétnych skutočností zakladajúcich jednotlivé väzobné dôvody. Výklad

zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov,

ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia

(mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek štádiu konania), či vzatie do väzby alebo jej

ďalšie trvanie/predlžovanie je opatrením nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného

konania a či tento účel ani pri vynaložení všetkého úsilia nemožno dosiahnuť inak. Príslušné

úvahy súdu by mali vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby

obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti

a pod. Do týchto úvah súdu sa ústavný súd cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy,

ak nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené

(a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi

z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto

smere Slovenská republika viazaná.

35. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému vzatiu

sťažovateľa do výkonu útekovej väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo

zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským

súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva na osobnú slobodu pri jeho

vzatí do útekovej väzby po povolení obnovy konania . Ústavný súd konštatuje, že krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

zo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma

ako adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné

nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Vychádzajúc zo skutkových okolností

sťažovateľovej väzby determinovaných predovšetkým tou samotnou skutočnosťou,

že sťažovateľ bol zadržaný a dodaný do výkonu právoplatne uloženého trestu až po vydaní

európskeho zatýkacieho rozkazu, aj ústavný súd potvrdzuje správnosť záverov krajského

súdu, ktorý „neuveril“ sťažovateľom prezentovaným dôvodom zmeny jeho správania,

ktorých spoločným menovateľom nie je ani tak rešpekt pred trestnoprávnou

zodpovednosťou (penitenciárnou) jeho osoby, ako skôr snahou viesť rodinný život

na pozadí tejto zodpovednosti s cieľom sa jej vyhnúť v maximálne možnej miere, a to aj

využitím svojho horšieho zdravotného stavu. Sám sťažovateľ potvrdzuje, že nevedel uniesť

túto zodpovednosť a snažil sa brániť výkonu uloženého trestu skrývaním sa v Českej

republike, počas ktorého „aktívne“ bránil svoje práva snahou predložiť svoju trestnú vec na

posúdenie ESĽP. K tejto „obrane“ však sťažovateľ mohol pristúpiť aj pri „aktívnom“

výkone svojej trestnoprávnej zodpovednosti počas výkonu trestu odňatia slobody,

ku ktorému bol právoplatne odsúdený. Tým, že rezignoval k už prezentovanej

zodpovednosti jej „aktívnym“ vyhýbaním sa pobytom v cudzine, sa dopustil práve konania,

ktoré (i) je tým konaním, ktoré zohľadňuje aj judikatúra ESĽP (pozri bod 30), ktoré zakladá

možnosť uvalenia útekovej väzby a (ii) je práve tou konkrétnou okolnosťou, ktorá vytvára

spojovací most so zákonom predpokladaným dôvodom útekovej väzby. To, či by

k takémuto konaniu došlo opätovne, môže ústavný súd, prípadne aj všeobecné súdy

konajúce a rozhodujúce o jeho väzbe sťažovateľa len prognózovať (pozri bod 33), pričom

riziko úteku sťažovateľa sa s možnosťou opätovného uloženia trestu odňatia

slobody zvyšuje [(pozri bod 32), a to aj v tých súvislostiach, že nález ústavného súdu

č. k. -85 z 28. novembra 2012 je novou skutočnosťou, ktorá potencionálne

môže byť korektorom výšky penitenciárnej zodpovednosti, nie však eliminátorom

trestnoprávnej zodpovednosti]. K záverom o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu nemožno dospieť ani v časti rozhodovania o prostriedkoch nahradenia

väzby, pretože ako samotné sú spôsobilé nahradiť väzbu, avšak ich uplatnenie v konkrétnej

veci je podmienené ich konfrontáciou so skutkovými „konkrétnymi“ okolnosťami veci a

na posúdenie ich uplatnenia sú primárne spôsobilé všeobecné súdy, pretože tie majú

o skutkových okolnostiach veci najdetailnejší prehľad (pozri bod 22 až 24). Z okolností

majúcich vplyv na väzbu sťažovateľa tiež vyplýva, že (aj keď len „prezumovane“, pozn.)

riziko ďalšieho úteku sťažovateľa prevážilo nad ich uplatnením, resp. krajský súd, tak aby

boli v požadovanej miere eliminujúcimi faktormi úteku sťažovateľa, nepresvedčili.

II.D.

K postupu okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe

sťažovateľa v kontexte obnovy konania

36.1 Podľa účinného do 31. decembra 2015 ak obvinený

vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým spolu s povolením obnovy konania zrušil

výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe.

36.2 Podľa účinného od 1. januára 2016 ak obvinený

vykonáva trest odňatia slobody uložený mu v pôvodnom rozsudku, súd zároveň

s rozhodnutím o povolení obnovy konania podľa § 400 ods. 1 rozhodne o väzbe (vzatí

do väzby alebo nevzatí do väzby, a to aj pri nahradení väzby). Uznesenie o väzbe

je vykonateľné právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania a ak nie je ďalej

ustanovené inak, lehota väzby začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

o povolení obnovy konania. Ak súd prvého stupňa rozhodol o nevzatí obvineného do väzby,

lehota väzby začína plynúť od obmedzenia osobnej slobody pri výkone rozhodnutia

nadriadeného súdu o vzatí do väzby. Ak súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 400 ods. 1

a o povolení obnovy konania rozhodol nadriadený súd podľa § 194 ods. 1 písm. a), jeho

rozhodnutie o väzbe sa považuje za rozhodnutie odvolacieho súdu.

37. Z dôvodovej správy k , ktorým sa na účely Trestného

zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktorým sa zmenil aj ,

v ustanovení § 403 vyplýva, že „V súvislosti s navrhovanou zmenou ustanovenia § 403 sa

rieši problematika rozhodovania o väzbe pri obnove konania, ktoré je spojené

s rozhodovaním o povolení obnovy konania. Podľa tejto úpravy sa nadriadeným súdom

zruší rozhodnutie o väzbe aj bez podania sťažnosti, ak nadriadený súd zruší rozhodnutie

o povolení obnovy konania – akékoľvek rozhodnutie o väzbe je v takom prípade

nadbytočné a nevykonateľné. Úprava nadväzuje na úpravu ustanovení § 190 a § 192 a rieši

problematiku rozhodovania o väzbe pri povolení obnovy konania tak, aby nedochádzalo

k takému rozhodovaniu až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy

konania. Tu totiž vzniká určitá medzera v režime obmedzenia osobnej slobody medzi

právoplatným zrušením výroku o treste a rozhodnutím o väzbe. Okrem ustanovenej

výnimky (tretia veta vo vzťahu začatiu plynutia lehoty väzby) rozhodnutie o väzbe

je vykonateľné a lehota väzby začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

o povolení obnovy konania. Pri negatívnom rozhodnutí o väzbe (kde sťažnosť prokurátora

podľa § 83 ods. 3 nemá odkladný účinok, vykonateľnosť je však v tomto prípade viazaná

na právoplatnosť uznesenia o povolení obnovy konania), lehota väzby začína plynúť

od obmedzenia osobnej slobody pri výkone rozhodnutia nadriadeného súdu (ak na základe

sťažnosti prokurátora rozhodne inak ako súd prvého stupňa), teda nezačne vždy plynúť

od vykonateľnosti pozitívneho rozhodnutia nadriadeného súdu o väzbe (výnimka

podľa tretej vety, ktorá sa uplatní, ak bol výrok o povolení obnovy konania právoplatný

už pred negatívnym rozhodnutím nadriadeného súdu o výroku súdu prvého stupňa o nevzatí

do väzby, a teda obvinený bol prepustený na slobodu, tak ako pri rozhodnutí o nevzatí

do väzby v prípravnom konaní). Ak o povolení obnovy konania rozhodol až nadriadený súd

podľa § 194 ods. 1 písm. b) (súd prvého stupňa o väzbe nerozhodoval), proti jeho

negatívnemu rozhodnutiu o väzbe nie je prípustná sťažnosť, pretože pri tomto rozhodovaní

je v postavení zodpovedajúcom postaveniu odvolacieho súdu (§ 83 ods. 1 mimo „inak“).

Ak však nadriadený súd rozhodne o vzatí do väzby, postupuje sa podľa § 185 ods. 4, z čoho

vyplýva predbežná vykonateľnosť takého rozhodnutia, proti ktorému podaná sťažnosť

(o ktorej rozhodne iný senát dotknutého súdu) nemá odkladný účinok.“.

38. Z pohľadu teórie práva:

„Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie

právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu

a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne... V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón

7 výkladových kritérií:

1. jazykovo-gramatický výklad

2. historický výklad

3. systematický výklad

4. teleologický výklad

5. výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom

6. výklad na základe konformity s

7. výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“ (Economic Analysis of Law).“

(Drgonec, J. . Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015.

s. 131).

39. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód

výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.

... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný

menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia

všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda

doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 133).

40. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd“ (, , ,

, , ). Ústavný súd taktiež už viackrát akcentoval,

že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu

zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,

ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, ,

).

41. V podrobnostiach je možné demonštratívne akcentovať:

41. 1 „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len

z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný

a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa

k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie

správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia

ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade

systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie

predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy,

a to najmä v prípade, keď existuje... určité napätie medzi doslovným a teleologickým

či systematickým výkladom.“ (nález ústavného súdu sp. zn.

z 5. októbra 2011).

41.2 „... orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno

tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie

k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením

zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho

vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade

a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je

vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných

princípoch právneho štátu.“ (nález ústavného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010).

41.3 „Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom

právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia

jej obsahu.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 27. februára 2008).

41.4 „... ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval,

že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v

takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“ (nález ústavného

súdu sp. zn. zo 4. mája 2010).

41.5 „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ (nález ústavného súdu

sp. zn. z 1. júla 2008).

42.1 Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. zo 17. decembra

1997 vyjadril názor, že „Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se

k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu

a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů jako logický a systematický výklad, výklad

e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď

úmyslně nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj

odcizení a absurdity.“.

42.2 Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku

sp. zn. -81 zo 16. júla 2009 dokonca judikoval, že „Otrocké následování

doslovného znění zákona, jehož se žalobce domáhá, nemá v moderním právním státě

opodstatnění. Pokud vezmeme v úvahu jednu ze základních charakteristik právní normy

(tenzi mezi její obecností a širokou variabilitou společenských vztahů, na nej dopadá)

a nadprodukci právních předpisů posledních let, jakož i jejich vzájemné překrývání, mohlo

by trvání na doslovném znění zákona bez možnosti užití dalších výkladových metod

(vedle metody jazykové) vést v konkrétních případech k absurdním důsledkům.“.

43. Z pohľadu teórie práva ďalej vyplýva, že:

43.1 „Teleologický výklad je na místě tam, kde zklamou jiné výklady v pořadí

gramatický, logický, systematický a historický.“ (Kubů, L., Hungr, P., Osina, P. Teorie

práva. Praha : Linde, 2007. s. 123).

43.2 „Teleologický výklad je téměř vždy nutnou součástí aplikace práva, je korunou

výkladu, zatímco výklad logicko-jazykový je jeho základem, neboť teprve teleologický

výklad určí jednu z více alternativ... Snaha tento ůsob výkladu podceňovat či ignorovat,

projevující se např. při interpretaci neurčitého výrazu lpěním na jeho významu tak, jak

je chápán v běžném spisovném jazyce, není ničím jiným než formalismem, který si... plete

právníka s automatem.“ (Pulkrábek, Z. K problému otevřenosti (psaného) práva

a možnostem jeho dotváření. Právník. 2000, č. 11, s. 1039).

43.3 „Jestliže pohlížíme na určitou právní normu jako na prostředek k určitému

účelu, vybereme takový výklad, který k tomuto účelu směřuje. K účelu určitého ustanovení,

popř. celého právního předpisu, přihlížely soudy v několika typech situací.

- jednak šlo o případy, kdy zde existovaly dva možné jazykové výklady, soud přitom

vybral ten, který více odpovídal výkladu teleologickému…

- patří sem též výklad contra legem, kdy teleologický výklad převážil

nad jednoznačným jazykovým výkladem, který však nebyl aplikačně přiléhavý.

- prostřednictvím teleologického výkladu soud též v některých případech dotvořil

mezeru v zákoně, resp. specifikoval normu uvedenou toliko implicitně.

- a konečně, vyskytly se případy, kdy teleologický výklad podpořil jednoznačný

jazykový výklad, který však z určitého úhlu pohledu mohl působit absurdně nebo ne úplně

jednoznačně.“ (Melzer, F. Metodologie nalézaní práva. 1. vydání. C. H. Beck, 2010. s. 43

a 44).

44. Po ústavnom prieskume sťažovateľom napadnutého postupu okresného súdu

ako súdu prvostupňového a krajského súdu ako súdu sťažnostného pri rozhodovaní o jeho

vzatí do väzby z dôvodu podľa ústavný súd teda

dospel k záveru, že postup týchto súdov bol kauzistický, vychádzajúci z teleologického

výkladu , účinného do 31. decembra 2015, ktorý bol osvojený

aj samotnou aplikačnou praxou. Právna úprava účinná

od 1. januára 2016 vychádza z osvojenej aplikačnej praxe všeobecných súdov, ktorú

„potvrdzuje“ už samostatný text zákona, ktorý nie je už potrebné nahrádzať teleologickým

výkladom tohto ustanovenia. V kontexte predostretého výkladu teórie práva a judikatúry

vnímal ústavný súd aj sťažovateľom napadnutý postup týchto súdov, pričom ním

prezentovaný prístup, resp. doporučovaný postup podľa uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. augusta 2015 považuje ústavný súd

za ojedinelý právny názor, ktorý nenašiel v aplikačnej praxi súdov širšie uplatnenie a ktorý

by v konečnom dôsledku mohol pôsobiť až kontraproduktívne, ignorujúc podstatu a pravý

zmysel zákonodarcom zamýšľaného dôsledku, ktorý je spojený s povolením obnovy

konania v právoplatne skončenej trestnej veci na pozadí už vykonávaného trestu odňatia

slobody uloženého právoplatným rozsudkom súdu v trestnom konaní, ktorý bol zrušený

práve v dôsledku povolenej obnovy konania. Povedané slovami teoretika, „Základom

výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad

právneho poriadku, ako aj pre výklad . Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu

sú na Slovensku často frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo

konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej

úpravy v konečnom dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu

normu.“ (Drgonec, J. . Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck,

2015, s. 131).

45. Po ústavnom prieskume sťažovateľom napadnutého postupu okresného súdu

a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

na pozadí povolenej obnovy konania ústavný súd nezistil, aby postup

týchto súdov nebol ústavne súladný, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi

sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 v spojení s právom na slobodu a bezpečnosť podľa

a ods. 3 dohovoru a podľa odmieta sťažovateľom

podanú sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. K tomu istému

záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom označenému právu na osobnú

slobodu podľa .

46. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016