Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 573/2013
PDF · 121.21 KB
No categories available
III. ÚS 573/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., S., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
38 Cb/54/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013
doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb/54/2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania, ktoré začalo
v roku 2010.
Prvé „nemeritórne pojednávanie (po podaní sťažnosti pre prieťahy predsedovi súdu)
sa uskutočnilo až 8. apríla 2013“.
Po tomto pojednávaní sa mali účastníci pokúsiť o zmier, ale k mimosúdnej dohode
nedošlo, čo bolo oznámené okresnému súdu v júni 2013. Od tohto termínu okresný súd
nekonal, aj napriek podanej sťažnosti predsedovi okresného súdu v roku 2012.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom
okresného súdu v predmetnom konaní porušené a prikázal okresnému súdu v tejto veci
konať bez zbytočných prieťahov.
Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).
Ústavný súd zo sťažnosti a spisu okresného súdu zistil, že napadnuté konanie začalo
na základe žaloby sťažovateľa doručenej okresnému súdu 18. augusta 2010. Procesný
postup okresného súdu bol najskôr plynulý a sústredený bez prieťahov (okresný súd konal
o procesných otázkach, napr. nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov, vyzval ho na zaplatenie súdneho poplatku, zastavil konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku).
Rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných kódexov
(napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred
vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd
prihliadol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť
vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).
Hoci v ďalšom postupe okresného súdu ústavný súd zistil obdobie nečinnosti,
a to najmä od 13. marca 2012, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie
listinných dôkazov, až do 8. apríla 2013, keď na pojednávaní právny zástupca sťažovateľa
i žalovaný zhodne navrhli okresnému súdu pojednávanie odročiť pre účely vyriešenia sporu
zmierom), toto obdobie ústavný súd nepovažuje za neprimerané a také, ktoré by zakladalo
opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa, pretože zistená nečinnosť z doterajšej dĺžky
namietaného konania nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom
rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,
v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01,
IV. ÚS 203/03, III. ÚS 359/08)].
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb/54/2011, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že podľa názoru
ústavného súdu okolnosti prípadu nepreukazujú taký rozsah a intenzitu porušenia
označených práv, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť, a to za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého
konania bol okresný súd nečinný alebo v ňom postupoval neefektívne.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2013