Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 568/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť advokáta JUDr. Š. K., K., pre namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. z 28. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2013 faxom a 22. augusta 2013 v písomnej forme doručená sťažnosť advokáta JUDr. Š. K.,

K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. marca 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. októbra 2009 na

Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 54 769,97 €

proti obchodnej spoločnosti C. s. r. o.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Výška súdneho poplatku, ktorý by mal činiť

3 286 EUR bola na moje pomery privysoká, a tak som požiadal o oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Žalovaný nespochybňoval, že je mojim dlžníkom, dokonca dlh uznal. Sám mám

vedomosť, že žalovaný je bezmajetný, dokonca na obchodnom registri zverejnenom na

internete som zistil, že už skoro 3 roky nemá ani žiadneho spoločníka, čo je pri spoločnosti

s ručením obmedzeným pozoruhodné. Ja osobne by som preto predmetnú žalovanú

pohľadávku, hoci nerád, oželel a žalobu by som nepodával. Ak by som, ale žalobu nepodal,

a nevykonal úkony k vymoženiu dlžnej čiastky, musel by som, podľa mojej vedomosti, pri

ukončení podnikania, v zmysle v súčasnosti existujúcej daňovej legislatívy, predmetnú -

neuhradenú - čiastku zdaniť. Z uvedeného dôvodu som žalobu podal. Inými slovami som

žalobu podať musel, aby som preukázal, že pohľadávka je naozaj nedobytná. Tým mi

vznikla povinnosť zaplatiť vyššie uvedený súdny poplatok 3286 EUR.

Okresný súd Rožňava ma od platenia súdneho poplatku neoslobodil a Krajský súd

v Košiciach uznesenie potvrdil.

V žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov som nikdy neuvádzal, že

som bezmajetný a je pochopiteľné, že súd môže a má priznať oslobodenie od súdneho

poplatku aj osobe, ktorá nie je bezmajetná, ak by platenie súdneho poplatku nepriaznivo

zasiahlo do majetkových pomerov účastníka konania. Oslobodiť od súdneho poplatku môže

súd aj čiastočne.

Okresný súd pri rozhodovaní o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku

vychádzal o. i. z toho, že C. s.r.o. mi dlžila celkovo sumu 2 380 000 Sk, teda 79 001,53 EUR,

z čoho mi priebežne zaplatila 730 000 Sk, t.j. 24 231.56 EUR. Táto suma však

nepredstavovala môj čistý príjem - z pohľadávky mi vznikla daňová povinnosť pre daň z

pridanej hodnoty vo výške 380 000 Sk, t j. 12 613.69 EUR (čo je 52,05% z čiastky ktorá mi

bola uhradená), ktorú som odviedol do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Daňová

povinnosť pri dani z pridanej hodnoty vzniká bez ohľadu na to, či bola alebo nebola

pohľadávka uhradená.

Celkovo mi tak ostala pred zdanením suma 350 000 Sk, t.j. 11 617,87 EUR, čo však

bolo dávnejšie pred podaním žaloby.

V čase, keď mi môj dlžník vykonal čiastkové úhrady, som nemal pochybnosť o tom, že

mi uhradí aj zvyšok. Ale už v čase podania žaloby a predovšetkým od roku 2010 som vedel,

že majetkové pomery môjho dlžníka sú také, že pohľadávka je s najväčšou

pravdepodobnosťou nevymožiteľná a ja osobne by som ju ani nevymáhal, keby som nemal

povinnosť vykonať všetky úkony k jej vymoženiu.

Nezatajil som súdu, že som vlastníkom napr. bytu a ani to, že som vlastnil motorové

vozidlo. Nezatajil som súdu ani svoje príjmy.

V súvislosti s vlastníctvom bytu a motorového vozidla som poukázal na to, že len

samotné vlastníctvo bytu a motorového vozidla neznamená, že by žiadateľ mohol súdny

poplatok uhradiť. Ani z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva,

že by žiadateľ o oslobodenie od súdneho konania musel byť v sociálnej núdzi, aby mal

možnosť byť oslobodený od platenia súdneho poplatku - Kreuz proti Poľsku (sťažnosť

č.28249/95).

Krajský súd v Košiciach nerešpektoval to, že pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia

od súdneho poplatku sa má vychádzať z aktuálnych majetkových pomerov žiadateľa, súd

poukazuje na predchádzajúce príjmy, ktoré žiadateľ dosiahol (str. 4 uznesenia). Odhliadnuc

od toho, že neviem aké predchádzajúce príjmy má súd na mysli, je v rozpore s kogentnou

normou to, že súd nezohľadňuje moje aktuálne majetkové pomery. Tento rozpor nadobúda

extrémny charakter, nakoľko sa takýmto rozhodovaním súdu môže v konečnom dôsledku

zmariť prístup k súdu.

Z fakturovanej čiastky 2 380 000 Sk mi bolo uhradených 730 000 Sk, odviedol som

DPH z celého základu dane, t. j. 380 000 Sk, teda len DPH, ktorú som štátu odviedol

predstavovala 52,05% mne zaplatenej sumy (a to pri platnej 19% sadzbe DPH). Okrem

toho som odviedol daň z príjmu a zaplatil odvody do fondov.

Žalobu som podal preto, pretože mám vedomosť, že z daňovej legislatívy vyplýva, že

ak pohľadávku nebudem vymáhať, tak ju musím zdaniť a odviesť daň z neexistujúceho

príjmu, teda zo žalovaných 54 769,97 EUR.

Súd vypočítal môj tzv. čistý príjem, t.j. príjem, ktorý mi ostal po splnení odvodových

a daňových povinností. Súd však nezohľadnil to, že som mesačne z tohto „čistého príjmu“

uhrádzal splátky hypotekárneho úveru, ďalej súd nezohľadnil ďalšie skutočnosti, ako sú

výdavky spojené s lekárskou starostlivosťou u mojej manželky. Súd nezohľadnil do úvahy to,

že ja z toho „čistého“ mesačného príjmu financujem aj svoje životné náklady. Súd

nezohľadnil ani moje záväzky, napr. pôžičku, ktorú som splácal.

Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku má súd skúmať aj povahu

uplatňovaného nároku. K tomuto uvádzam nasledovné:

Zo zápisu v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Košice I pre spoločnosť

C. s.r.o., sídlo: R., je zrejmé, že nemá žiadneho spoločníka a to od 09.12.2010. Napriek

tomu, nie je ani po skoro troch rokoch z registra vymazaná, na čo má podľa môjho názoru

prihliadať aj registrový súd a začať konanie z vlastného podnetu. Minimálne od času

zverejnenia tejto skutočnosti to príslušný registrový súd vedel.

Súdny poplatok v tomto plní asi inú funkciu, ako poplatok za úkony a konanie súdu,

lebo tak mne, ako aj súdu musí byť zrejmé, že vymáham nevymožiteľnú pohľadávku, a to len

kvôli daňovým náväznostiam.

Zároveň súd nezohľadňuje moje majetkové pomery v čase kedy by som mal poplatok

platiť, teda v aktuálnom čase, ale odkazuje na moje majetkové pomery v minulosti.

Krajský súd v Košiciach ďalej týmto uznesením potvrdzuje uznesenie Okresného

súdu Rožňava, v ktorom okresný súd uvádza, že „Druhou prekážkou oslobodenia

navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám

poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou

nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka

pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní“.

To značí, že súd ma už z dôvodu druhej prekážky neoslobodí od platenia súdnych

poplatkov, lebo moja pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná - zároveň

ja mám ale povinnosť vyplývajúcu z daňových predpisov vykonať úkony smerujúce

k vymoženiu pohľadávky a nepostačuje moje presvedčenie o nedobytnosti pohľadávky.

Verifikáciou môjho presvedčenia o nedobytnosti pohľadávky je ale to, že

v obchodnom registri je zapísaná spoločnosť, ktorá nespĺňa podmienky ani pre zápis do

obchodného registra.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. marca 2013 mu bolo doručené 20. júna 2013 a v ten istý deň nadobudlo aj

právoplatnosť.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa JUDr. Š. K., advokáta K.,

zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -208 zo dňa 28.03.2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -208 zo dňa

28.03.2013 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.“

II.

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Podľa (ďalej aj „OSP“) na návrh

môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to

pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však

nevracajú.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. marca 2013, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nezohľadnil jeho aktuálne majetkové pomery, ako ani

skutočnosť, že z vyčísleného čistého príjmu sťažovateľ financuje aj svoje životné náklady,

a rovnako nezohľadnil ani jeho záväzky. Podľa jeho názoru je interpretácia pojmu „čistý

príjem“ uskutočnená krajským súdom neudržateľná. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na jednej

strane podľa všeobecných súdov je vymáhaná pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou

nedobytná, a preto podľa nich ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ako prekážku

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, na druhej strane má ale sťažovateľ povinnosť podľa

daňových predpisov vykonať úkony smerujúce k jej vymoženiu.

11. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 28. marca 2013

poukázal najskôr na odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 30. apríla 2012, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od

súdnych poplatkov, a uviedol: „(Okresný súd, pozn.) Rozhodnutie odôvodnil tým, že

žalobca podal žalobu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 54.769,97 € istiny

s prísl. z titulu dohodnutej odmeny za poskytnuté právne služby a po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia -21 z 10.5.2010 (ktorým žalobcovi nebolo priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov), podal žalobca dňa 17.9.2010 opätovný návrh na

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, odôvodnený zmenou majetkových pomerov.

Súd prvého stupňa po preskúmaní majetkových pomerov žalobcu, oboznámením sa

s obsahom správ o majetku a príjmoch žalobcu zistil, že žalobca v posledných štyroch

rokoch (2008 - 2011) mal čistý príjem v celkovej výške 56.955,88 € (čistý mesačný príjem

1.186,58-€). Ďalej zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom 3- izbového bytu s prísl. V K. a

podielovým spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom 1/3 k 2- izbovému bytu s prísl.

v K., ktorý je zaťažený hypotekárnym úverom, že mesačne spláca splátku hypotekárneho

úveru vo výške 470 €, čo však nemá zásadný vplyv na jeho majetkové pomery. Žalobca je

ženatý, avšak neuviedol výšku príjmu svojej manželky, ani akou časťou sa manželka podieľa

na výdavkoch spojených s užívaním bytu, prípadne splátke hypotekárneho úveru. Prihliadol

na to, že žalobca podal žalobu na súde 30.1.2009 a bol toho názoru, že od tej doby

nadobudol dostatok finančných prostriedkov, z ktorých si mohol vytvoriť finančnú rezervu

na zaplatenie súdneho poplatku v sume 3.286 €, čo je suma nižšia ako trojmesačný čistý

príjem žalobcu. Vychádzajúc z po vyhodnotení majetkových a

zárobkových pomerov žalobcu dospel k záveru, že hoci sa jeho majetkové pomery do určitej

miery zmenili (vlastníctvo a hodnota motorových vozidiel), pomery žalobcu, a najmä výška

jeho čistého mesačného príjmu za obdobie posledných 4 rokov (1.186,58 €) a výlučné

vlastníctvo 3- izbového bytu s prísl. v K. neodôvodňujú priznanie mu oslobodenia od

platenia súdnych poplatkov v tomto konaní. Okrem toho bol toho názoru, že v danom

prípade ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, preto nie je splnená ani druhá

zákonná podmienka pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto žalobcovi oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov nepriznal.“

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:

„Z ust. prvá veta vyplýva, že pri posudzovaní podmienok pre

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sú rozhodujúce celkové majetkové a sociálne

pomery účastníka a jeho majetkové zdroje, a takisto aj posúdenie, či nejde o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Pomery, účastníka sa chápu

ako spoločensko-ekonomické podmienky, v ktorých žije, jeho zárobkové a majetkové

možnosti, počet osôb, ktoré je povinný vyživovať podľa zákona, jeho oprávnené potreby

(bývanie, strava, uspokojovanie bežných, kultúrnych a iných hmotných potrieb, tiež jeho

zdravotný stav a pod.). Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov celkom alebo

sčasti musia byť splnené súčasne obidve zákonné podmienky citované v

Okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je podstatná aj

výška súdneho poplatku, čo je ďalšie z hľadísk, ktoré súd skúma v súvislosti s posúdením, či

účastník vzhľadom na svoje pomery je schopný zaplatiť súdny poplatok bez ohrozenia svojej

výživy a či zaplatenie súdneho poplatku možno od neho spravodlivo žiadať.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych

poplatkov vychádzal dôsledne z uvedených zásad a dospel k správnemu záveru, že osobné,

zárobkové a celkové majetkové pomery žalobcu neodôvodňujú priznanie mu oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.

Ani skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nespochybňujú vecnú správnosť

napadnutého uznesenia a neodôvodňujú iné rozhodnutie o návrhu. Aj keď súd prvého

stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho názoru, že v danom prípade ide o zrejme

bezúspešne uplatňovanie práva (vzhľadom na tvrdenú pravdepodobnú nedobytnosť

žalovanej pohľadávky), uvedené pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého

uznesenia, keďže priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalobcovi v konaní

aj podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú zistené majetkové pomery žalobcu.

Žalobca v odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní

neprihliadol na jeho záväzok vyplývajúci z uzavretej zmluvy o hypotekárnom úvere, lebo

z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj

na výšku splátky hypotekárneho úveru 470 €, avšak bol toho názoru, že táto skutočnosť

nemá zásadný vplyv na majetkové pomery žalobcu a nebráni povinnosti platenia súdnych

poplatkov v tomto konaní. Odvolací súd po vyhodnotení skutočností uvedených v odvolaní

sa s týmto správnym záverom stotožňuje a k námietkam, ktoré žalobca uviedol v odvolaní,

poukazuje na to, že žalobca je advokátom, preto má zárobkové možnosti a súd prvého

stupňa správne vzal do úvahy jeho príjmy z podnikania, ktoré dosiahol nielen v čase

podania žaloby, ale aj za predchádzajúce obdobie (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že

s podnikaním sú spojené výdavky), a dospel k správnemu záveru, že celkové majetkové

a zárobkové pomery žalobcu vzhľadom na dosahované príjmy, majetkové zdroje

a majetkové možnosti neodôvodňujú, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov v tomto konaní.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdené.“

12. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

13. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

14. Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné

podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného

súdu. Ak k rozhodnutiu súdu neoslobodiť sťažovateľa od súdnych poplatkov došlo

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje , nie je

podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho

myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností

(majetkových pomerov) odôvodňujúcich rozhodnutie súdu o žiadosti sťažovateľa

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ nemá zaručené právo, aby všeobecný súd

akceptoval jeho názor na rozsah, spôsob a postup zisťovania skutkového stavu

(v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení od

súdnych poplatkov súd zohľadňuje všetky jemu úradne známe skutočnosti o majetkových

a zvlášť príjmových pomeroch (podobne ).

15. Podstata uznesenia krajského súdu spočívala v interpretácii a jeho

aplikácii na zistený skutkový stav.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil jeho aktuálne majetkové pomery

a jeho záväzky, ústavný súd uvádza, že z citovaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že

krajský súd sa s touto argumentáciu sťažovateľa zaoberal a uviedol, že súd prvého stupňa

zohľadnil aj tieto skutočnosti, ktoré však nebránia sťažovateľovej povinnosti platenia

súdnych poplatkov. Všeobecné súdy pritom zohľadnili aj skutočnosť, že sťažovateľ je

advokátom, a preto má zárobkové možnosti. Rozhodovanie všeobecných súdov o návrhu na

oslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov bolo teda založené na zistenom nesplnení

podmienok na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov podľa vzhľadom

na osobné, zárobkové a celkové majetkové pomery sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu aj v časti, v

ktorej okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľa uvádza, že „Druhou prekážkou oslobodenia

navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám

poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou

nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka

pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.“. K tomuto

tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že naopak, krajský súd v napadnutom uznesení

konštatoval, že prvostupňový súd vychádzal v tomto ohľade z nesprávneho právneho

názoru, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva (vzhľadom na

tvrdenú pravdepodobnú nedobytnosť žalovanej pohľadávky). Uvedené pochybenie však

podľa krajského súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného

súdu, keďže zistené majetkové pomery sťažovateľa aj podľa názoru odvolacieho súdu

neodôvodňujú priznanie jeho oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

16. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu konštatuje, že uvedené rozhodnutie

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je zjavne svojvoľné. Pokiaľ ide

o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a s dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery,

ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd

tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci

a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný

(, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnuté

uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na

súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nebol

zastúpený právnym zástupcom.

v ustanovení vyžaduje, aby bol sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom obligatórne (povinne) zastúpený advokátom. Právna úprava

konania pred ústavným súdom neukladá a ani neumožňuje ústavnému súdu rozlične

posudzovať jednotlivé fyzické a právnické osoby z hľadiska ich právneho vzdelania.

Ustanovenie ani žiadne iné ustanovenie právneho poriadku

neumožňuje upustiť v konaní pred ústavným súdom od povinného právneho zastúpenia

advokátom, a to ani v prípadoch, ak samotný sťažovateľ vykonáva advokátsku prax.

Inak povedané, právnické vzdelanie sťažovateľa vrátane aktívneho výkonu

právnického povolania nemôže byť samo osebe dôvodom na to, aby ústavný súd

nepožadoval splnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom. to jednoznačne vyžaduje a nedáva ústavnému

súdu možnosť robiť v tomto smere výnimky (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sú tu dôvody aj na odmietnutie

sťažnosti podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

19. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013