Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 568/2013
PDF · 221.15 KB
No categories available
II. ÚS 568/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť advokáta JUDr. Š. K., K., pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Š. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2013 faxom a 22. augusta 2013 v písomnej forme doručená sťažnosť advokáta JUDr. Š. K.,
K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. októbra 2009 na
Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 54 769,97 €
proti obchodnej spoločnosti C. s. r. o.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Výška súdneho poplatku, ktorý by mal činiť
3 286 EUR bola na moje pomery privysoká, a tak som požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Žalovaný nespochybňoval, že je mojim dlžníkom, dokonca dlh uznal. Sám mám
vedomosť, že žalovaný je bezmajetný, dokonca na obchodnom registri zverejnenom na
internete som zistil, že už skoro 3 roky nemá ani žiadneho spoločníka, čo je pri spoločnosti
s ručením obmedzeným pozoruhodné. Ja osobne by som preto predmetnú žalovanú
pohľadávku, hoci nerád, oželel a žalobu by som nepodával. Ak by som, ale žalobu nepodal,
a nevykonal úkony k vymoženiu dlžnej čiastky, musel by som, podľa mojej vedomosti, pri
ukončení podnikania, v zmysle v súčasnosti existujúcej daňovej legislatívy, predmetnú -
neuhradenú - čiastku zdaniť. Z uvedeného dôvodu som žalobu podal. Inými slovami som
žalobu podať musel, aby som preukázal, že pohľadávka je naozaj nedobytná. Tým mi
vznikla povinnosť zaplatiť vyššie uvedený súdny poplatok 3286 EUR.
Okresný súd Rožňava ma od platenia súdneho poplatku neoslobodil a Krajský súd
v Košiciach uznesenie potvrdil.
V žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov som nikdy neuvádzal, že
som bezmajetný a je pochopiteľné, že súd môže a má priznať oslobodenie od súdneho
poplatku aj osobe, ktorá nie je bezmajetná, ak by platenie súdneho poplatku nepriaznivo
zasiahlo do majetkových pomerov účastníka konania. Oslobodiť od súdneho poplatku môže
súd aj čiastočne.
Okresný súd pri rozhodovaní o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku
vychádzal o. i. z toho, že C. s.r.o. mi dlžila celkovo sumu 2 380 000 Sk, teda 79 001,53 EUR,
z čoho mi priebežne zaplatila 730 000 Sk, t.j. 24 231.56 EUR. Táto suma však
nepredstavovala môj čistý príjem - z pohľadávky mi vznikla daňová povinnosť pre daň z
pridanej hodnoty vo výške 380 000 Sk, t j. 12 613.69 EUR (čo je 52,05% z čiastky ktorá mi
bola uhradená), ktorú som odviedol do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Daňová
povinnosť pri dani z pridanej hodnoty vzniká bez ohľadu na to, či bola alebo nebola
pohľadávka uhradená.
Celkovo mi tak ostala pred zdanením suma 350 000 Sk, t.j. 11 617,87 EUR, čo však
bolo dávnejšie pred podaním žaloby.
V čase, keď mi môj dlžník vykonal čiastkové úhrady, som nemal pochybnosť o tom, že
mi uhradí aj zvyšok. Ale už v čase podania žaloby a predovšetkým od roku 2010 som vedel,
že majetkové pomery môjho dlžníka sú také, že pohľadávka je s najväčšou
pravdepodobnosťou nevymožiteľná a ja osobne by som ju ani nevymáhal, keby som nemal
povinnosť vykonať všetky úkony k jej vymoženiu.
Nezatajil som súdu, že som vlastníkom napr. bytu a ani to, že som vlastnil motorové
vozidlo. Nezatajil som súdu ani svoje príjmy.
V súvislosti s vlastníctvom bytu a motorového vozidla som poukázal na to, že len
samotné vlastníctvo bytu a motorového vozidla neznamená, že by žiadateľ mohol súdny
poplatok uhradiť. Ani z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva,
že by žiadateľ o oslobodenie od súdneho konania musel byť v sociálnej núdzi, aby mal
možnosť byť oslobodený od platenia súdneho poplatku - Kreuz proti Poľsku (sťažnosť
č.28249/95).
Krajský súd v Košiciach nerešpektoval to, že pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia
od súdneho poplatku sa má vychádzať z aktuálnych majetkových pomerov žiadateľa, súd
poukazuje na predchádzajúce príjmy, ktoré žiadateľ dosiahol (str. 4 uznesenia). Odhliadnuc
od toho, že neviem aké predchádzajúce príjmy má súd na mysli, je v rozpore s kogentnou
normou to, že súd nezohľadňuje moje aktuálne majetkové pomery. Tento rozpor nadobúda
extrémny charakter, nakoľko sa takýmto rozhodovaním súdu môže v konečnom dôsledku
zmariť prístup k súdu.
Z fakturovanej čiastky 2 380 000 Sk mi bolo uhradených 730 000 Sk, odviedol som
DPH z celého základu dane, t. j. 380 000 Sk, teda len DPH, ktorú som štátu odviedol
predstavovala 52,05% mne zaplatenej sumy (a to pri platnej 19% sadzbe DPH). Okrem
toho som odviedol daň z príjmu a zaplatil odvody do fondov.
Žalobu som podal preto, pretože mám vedomosť, že z daňovej legislatívy vyplýva, že
ak pohľadávku nebudem vymáhať, tak ju musím zdaniť a odviesť daň z neexistujúceho
príjmu, teda zo žalovaných 54 769,97 EUR.
Súd vypočítal môj tzv. čistý príjem, t.j. príjem, ktorý mi ostal po splnení odvodových
a daňových povinností. Súd však nezohľadnil to, že som mesačne z tohto „čistého príjmu“
uhrádzal splátky hypotekárneho úveru, ďalej súd nezohľadnil ďalšie skutočnosti, ako sú
výdavky spojené s lekárskou starostlivosťou u mojej manželky. Súd nezohľadnil do úvahy to,
že ja z toho „čistého“ mesačného príjmu financujem aj svoje životné náklady. Súd
nezohľadnil ani moje záväzky, napr. pôžičku, ktorú som splácal.
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku má súd skúmať aj povahu
uplatňovaného nároku. K tomuto uvádzam nasledovné:
Zo zápisu v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Košice I pre spoločnosť
C. s.r.o., sídlo: R., je zrejmé, že nemá žiadneho spoločníka a to od 09.12.2010. Napriek
tomu, nie je ani po skoro troch rokoch z registra vymazaná, na čo má podľa môjho názoru
prihliadať aj registrový súd a začať konanie z vlastného podnetu. Minimálne od času
zverejnenia tejto skutočnosti to príslušný registrový súd vedel.
Súdny poplatok v tomto plní asi inú funkciu, ako poplatok za úkony a konanie súdu,
lebo tak mne, ako aj súdu musí byť zrejmé, že vymáham nevymožiteľnú pohľadávku, a to len
kvôli daňovým náväznostiam.
Zároveň súd nezohľadňuje moje majetkové pomery v čase kedy by som mal poplatok
platiť, teda v aktuálnom čase, ale odkazuje na moje majetkové pomery v minulosti.
Krajský súd v Košiciach ďalej týmto uznesením potvrdzuje uznesenie Okresného
súdu Rožňava, v ktorom okresný súd uvádza, že „Druhou prekážkou oslobodenia
navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám
poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou
nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka
pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní“.
To značí, že súd ma už z dôvodu druhej prekážky neoslobodí od platenia súdnych
poplatkov, lebo moja pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou nedobytná - zároveň
ja mám ale povinnosť vyplývajúcu z daňových predpisov vykonať úkony smerujúce
k vymoženiu pohľadávky a nepostačuje moje presvedčenie o nedobytnosti pohľadávky.
Verifikáciou môjho presvedčenia o nedobytnosti pohľadávky je ale to, že
v obchodnom registri je zapísaná spoločnosť, ktorá nespĺňa podmienky ani pre zápis do
obchodného registra.»
Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 Co 189/2012
z 28. marca 2013 mu bolo doručené 20. júna 2013 a v ten istý deň nadobudlo aj
právoplatnosť.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa JUDr. Š. K., advokáta K.,
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/189/2012 -208 zo dňa 28.03.2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/189/2012-208 zo dňa
28.03.2013 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.“
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na návrh
môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to
pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však
nevracajú.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
10. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nezohľadnil jeho aktuálne majetkové pomery, ako ani
skutočnosť, že z vyčísleného čistého príjmu sťažovateľ financuje aj svoje životné náklady,
a rovnako nezohľadnil ani jeho záväzky. Podľa jeho názoru je interpretácia pojmu „čistý
príjem“ uskutočnená krajským súdom neudržateľná. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na jednej
strane podľa všeobecných súdov je vymáhaná pohľadávka s najväčšou pravdepodobnosťou
nedobytná, a preto podľa nich ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ako prekážku
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, na druhej strane má ale sťažovateľ povinnosť podľa
daňových predpisov vykonať úkony smerujúce k jej vymoženiu.
11. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 11 Co 189/2012 z 28. marca 2013
poukázal najskôr na odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.
8 C 121/2009 z 30. apríla 2012, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov, a uviedol: „(Okresný súd, pozn.) Rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalobca podal žalobu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 54.769,97 € istiny
s prísl. z titulu dohodnutej odmeny za poskytnuté právne služby a po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia 8C 121/2009-21 z 10.5.2010 (ktorým žalobcovi nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov), podal žalobca dňa 17.9.2010 opätovný návrh na
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, odôvodnený zmenou majetkových pomerov.
Súd prvého stupňa po preskúmaní majetkových pomerov žalobcu, oboznámením sa
s obsahom správ o majetku a príjmoch žalobcu zistil, že žalobca v posledných štyroch
rokoch (2008 - 2011) mal čistý príjem v celkovej výške 56.955,88 € (čistý mesačný príjem
1.186,58-€). Ďalej zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom 3- izbového bytu s prísl. V K. a
podielovým spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom 1/3 k 2- izbovému bytu s prísl.
v K., ktorý je zaťažený hypotekárnym úverom, že mesačne spláca splátku hypotekárneho
úveru vo výške 470 €, čo však nemá zásadný vplyv na jeho majetkové pomery. Žalobca je
ženatý, avšak neuviedol výšku príjmu svojej manželky, ani akou časťou sa manželka podieľa
na výdavkoch spojených s užívaním bytu, prípadne splátke hypotekárneho úveru. Prihliadol
na to, že žalobca podal žalobu na súde 30.1.2009 a bol toho názoru, že od tej doby
nadobudol dostatok finančných prostriedkov, z ktorých si mohol vytvoriť finančnú rezervu
na zaplatenie súdneho poplatku v sume 3.286 €, čo je suma nižšia ako trojmesačný čistý
príjem žalobcu. Vychádzajúc z § 138 ods. 1 O.s.p. po vyhodnotení majetkových a
zárobkových pomerov žalobcu dospel k záveru, že hoci sa jeho majetkové pomery do určitej
miery zmenili (vlastníctvo a hodnota motorových vozidiel), pomery žalobcu, a najmä výška
jeho čistého mesačného príjmu za obdobie posledných 4 rokov (1.186,58 €) a výlučné
vlastníctvo 3- izbového bytu s prísl. v K. neodôvodňujú priznanie mu oslobodenia od
platenia súdnych poplatkov v tomto konaní. Okrem toho bol toho názoru, že v danom
prípade ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, preto nie je splnená ani druhá
zákonná podmienka pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto žalobcovi oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov nepriznal.“
Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:
„Z ust. § 138 ods. 1 prvá veta O.s.p. vyplýva, že pri posudzovaní podmienok pre
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sú rozhodujúce celkové majetkové a sociálne
pomery účastníka a jeho majetkové zdroje, a takisto aj posúdenie, či nejde o svojvoľné
alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Pomery, účastníka sa chápu
ako spoločensko-ekonomické podmienky, v ktorých žije, jeho zárobkové a majetkové
možnosti, počet osôb, ktoré je povinný vyživovať podľa zákona, jeho oprávnené potreby
(bývanie, strava, uspokojovanie bežných, kultúrnych a iných hmotných potrieb, tiež jeho
zdravotný stav a pod.). Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov celkom alebo
sčasti musia byť splnené súčasne obidve zákonné podmienky citované v § 138 ods. 1 O.s.p.
Okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je podstatná aj
výška súdneho poplatku, čo je ďalšie z hľadísk, ktoré súd skúma v súvislosti s posúdením, či
účastník vzhľadom na svoje pomery je schopný zaplatiť súdny poplatok bez ohrozenia svojej
výživy a či zaplatenie súdneho poplatku možno od neho spravodlivo žiadať.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych
poplatkov vychádzal dôsledne z uvedených zásad a dospel k správnemu záveru, že osobné,
zárobkové a celkové majetkové pomery žalobcu neodôvodňujú priznanie mu oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.
Ani skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nespochybňujú vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a neodôvodňujú iné rozhodnutie o návrhu. Aj keď súd prvého
stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho názoru, že v danom prípade ide o zrejme
bezúspešne uplatňovanie práva (vzhľadom na tvrdenú pravdepodobnú nedobytnosť
žalovanej pohľadávky), uvedené pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého
uznesenia, keďže priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalobcovi v konaní
aj podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú zistené majetkové pomery žalobcu.
Žalobca v odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní
neprihliadol na jeho záväzok vyplývajúci z uzavretej zmluvy o hypotekárnom úvere, lebo
z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj
na výšku splátky hypotekárneho úveru 470 €, avšak bol toho názoru, že táto skutočnosť
nemá zásadný vplyv na majetkové pomery žalobcu a nebráni povinnosti platenia súdnych
poplatkov v tomto konaní. Odvolací súd po vyhodnotení skutočností uvedených v odvolaní
sa s týmto správnym záverom stotožňuje a k námietkam, ktoré žalobca uviedol v odvolaní,
poukazuje na to, že žalobca je advokátom, preto má zárobkové možnosti a súd prvého
stupňa správne vzal do úvahy jeho príjmy z podnikania, ktoré dosiahol nielen v čase
podania žaloby, ale aj za predchádzajúce obdobie (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
s podnikaním sú spojené výdavky), a dospel k správnemu záveru, že celkové majetkové
a zárobkové pomery žalobcu vzhľadom na dosahované príjmy, majetkové zdroje
a majetkové možnosti neodôvodňujú, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov v tomto konaní.
Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdené.“
12. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
13. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
14. Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné
podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného
súdu. Ak k rozhodnutiu súdu neoslobodiť sťažovateľa od súdnych poplatkov došlo
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny poriadok, nie je
podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho
myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností
(majetkových pomerov) odôvodňujúcich rozhodnutie súdu o žiadosti sťažovateľa
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ nemá zaručené právo, aby všeobecný súd
akceptoval jeho názor na rozsah, spôsob a postup zisťovania skutkového stavu
(v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení od
súdnych poplatkov súd zohľadňuje všetky jemu úradne známe skutočnosti o majetkových
a zvlášť príjmových pomeroch (podobne IV. ÚS 329/2010).
15. Podstata uznesenia krajského súdu spočívala v interpretácii § 138 OSP a jeho
aplikácii na zistený skutkový stav.
K námietke sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil jeho aktuálne majetkové pomery
a jeho záväzky, ústavný súd uvádza, že z citovaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že
krajský súd sa s touto argumentáciu sťažovateľa zaoberal a uviedol, že súd prvého stupňa
zohľadnil aj tieto skutočnosti, ktoré však nebránia sťažovateľovej povinnosti platenia
súdnych poplatkov. Všeobecné súdy pritom zohľadnili aj skutočnosť, že sťažovateľ je
advokátom, a preto má zárobkové možnosti. Rozhodovanie všeobecných súdov o návrhu na
oslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov bolo teda založené na zistenom nesplnení
podmienok na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP vzhľadom
na osobné, zárobkové a celkové majetkové pomery sťažovateľa.
Sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu aj v časti, v
ktorej okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľa uvádza, že „Druhou prekážkou oslobodenia
navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v konaní je skutočnosť, že navrhovateľ sám
poukázal na skutočnosť, že ním vymáhaná pohľadávka je s najväčšou pravdepodobnosťou
nedobytná, tým pádom sa jedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, čo je prekážka
pre oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.“. K tomuto
tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd uvádza, že naopak, krajský súd v napadnutom uznesení
konštatoval, že prvostupňový súd vychádzal v tomto ohľade z nesprávneho právneho
názoru, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešne uplatňovanie práva (vzhľadom na
tvrdenú pravdepodobnú nedobytnosť žalovanej pohľadávky). Uvedené pochybenie však
podľa krajského súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného
súdu, keďže zistené majetkové pomery sťažovateľa aj podľa názoru odvolacieho súdu
neodôvodňujú priznanie jeho oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.
16. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu konštatuje, že uvedené rozhodnutie
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je zjavne svojvoľné. Pokiaľ ide
o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu s ohľadom na dôvody,
ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery,
ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne
neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd
tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci
a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnuté
uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na
súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nebol
zastúpený právnym zástupcom.
Zákon o ústavnom súde v ustanovení § 20 ods. 2 vyžaduje, aby bol sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom obligatórne (povinne) zastúpený advokátom. Právna úprava
konania pred ústavným súdom neukladá a ani neumožňuje ústavnému súdu rozlične
posudzovať jednotlivé fyzické a právnické osoby z hľadiska ich právneho vzdelania.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde ani žiadne iné ustanovenie právneho poriadku
neumožňuje upustiť v konaní pred ústavným súdom od povinného právneho zastúpenia
advokátom, a to ani v prípadoch, ak samotný sťažovateľ vykonáva advokátsku prax.
Inak povedané, právnické vzdelanie sťažovateľa vrátane aktívneho výkonu
právnického povolania nemôže byť samo osebe dôvodom na to, aby ústavný súd
nepožadoval splnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde to jednoznačne vyžaduje a nedáva ústavnému
súdu možnosť robiť v tomto smere výnimky (m. m. I. ÚS 125/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sú tu dôvody aj na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
19. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013