Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 51/2011
PDF · 237.52 KB
No categories available
I. ÚS 51/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. R., B., M. R., B., prof. RNDr. P. H., DrSc., M., a Ing.
N. H., M., zastúpených advokátom JUDr. J. N., M., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 397/2009 a jeho rozsudkom
z 18. augusta 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo R. R., M. R., prof. RNDr. P. H., DrSc., a Ing. N. H. vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 397/2009 a
jeho rozsudkom z 18. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 397/2009 z 18. augusta
2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť R. R., M. R., prof. RNDr. P.
H., DrSc., a Ing. N. H. trovy právneho zastúpenia v sume 17,74 € (slovom sedemnásť eur a
sedemdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. N., M., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2010 doručená sťažnosť R. R., B., M. R., B., prof. RNDr. P. H., DrSc., M., a Ing. N. H., M.
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. N., M., ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 397/2009 a jeho rozsudkom z 18. augusta 2010 (ďalej
len „rozsudok z 18. augusta 2010“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Dňa 2. 6. 2009 moji klienti označení v tejto sťažnosti ako sťažovatelia 1, 2, 3 a 4
podali cestou právneho zástupcu žalobu na Krajský súd v Bratislave…, ktorý v právnej veci
žalobcov: 1. R. R…, 2. M. R…, 3. Prof. RNDr. P. H. DrSc..., 4. Ing. N. H…, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného Krajský stavebný úrad v Bratislave,… č. k. A
2007/1729/BHN, rozhodol v uvedenej veci dňa 2. 7. 2009 tak, že zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. A 2007/1729/BHN zo dňa 21. 1. 2007 a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom trovy konania na účet
právneho zástupcu.
Po nahliadnutí do spisu na Krajskom súde v Bratislave, bolo… zistené, že vedľajší
účastníci konania na strane žalovaného…, M. E. a M. E., rod. D.… 14. 8. 2009 podali…
voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 80/2008-250 odvolanie…
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu vedľajších účastníkov konania dňa
18. augusta 2010 vyhovel tak, že rozhodnutím č. 2 Sžo 397/2009 rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1S 80/2008-250 zo dňa 2. júla 2009 zmeňuje tak, že žalobu zamieta...
Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, považujeme skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
prijal podanie – odvolanie od vedľajších účastníkov konania na strane žalovaného
Krajského stavebného úradu…
V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle
§ 250 ods. 4 OSP žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Pokiaľ
zákon explicitne ustanovuje, kto môže byť žalovaným, nie je možné aby na strane
žalovaného vystupoval ako účastník nikto iný ako správny orgán, ktorý rozhodol
v poslednom stupni a teda ani vedľajší účastník konania.
Na základe uvedeného odvolací súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky… odvolanie
mal zamietnuť, nakoľko osoby, ktoré podali odvolanie, podľa ustanovení § 250 ods. 4 OSP
nemohli byť na strane žalovaného vedľajšími účastníkmi konania, teda neboli účastníkmi
konania a podľa ustanovení § 201 Občianskeho súdneho poriadku neboli oprávnení
k podaniu odvolania.
Ďalším porušením základného práva mojich klientov upraveného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam týkajúcich sa konania je
skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ich právnemu zástupcovi nezaslal
k vyjadreniu sa odvolanie a ani doplnenie odvolania manželov E. V prípade možnosti
vyjadriť sa k odvolaniu moji klienti by cestou svojho právneho zástupcu namietali pribratie
ako vedľajších účastníkov do konania M. E. a M. E. rod. D… s poukazom na samotné
ustanovenie § 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Ako dôkaz predkladáme Ústavnému súdu znalecký posudok z oblasti posúdenia
osvetlenia v rodinnom dome, ktorý jednoznačne uvádza, že nadstavbou sedlovej strechy na
rodinnom dome vedľajších účastníkov E. zníži sa presvetlenie a preslnenie priestorov
rodinného domu rodiny R. v priestore átria na neprípustnú hodnotu. V našom prípade
vidíme porušenie zákonnosti prvostupňovým správnym orgánom, druhostupňovým
správnym orgánom, ako aj odvolacím súdom v tom, že uvedené orgány obecnej samosprávy
ako aj štátnej správy prehliadajú fakt, že pristavením schodiska ako aj vytvorením bytu v
podkroví je vytvorené ďalšie podlažie na rodinnom dome E…
žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby predloženú sťažnosť v súlade s § 26
zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z… prerokoval prednostne, pretože ide
o naliehavú vec. Naliehavosť veci vidím v tom, že realizáciou rozhodnutia Stavebného
úradu v Malackách, nadstavbou na rodinný dom a prístavba k rodinnému domu rodiny E.
by bolo znemožnené sťažovateľom 1, 2, 3 a 4 riadne užívať ich rodinné domy (zaclonenie a
nepreslnenie ich rodinných domov z dôvodu realizácie nadstavba), v neskoršom období len
s veľkými ťažkosťami, čo by bolo spojené s odstránením stavby...“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľov: 1. R. R., 2. M. R... 3. Prof. RNDr. P. H. DrSc., 4.
Ing. N. H. upravené v čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 2 Sžo 397/2009 a rozhodnutím č.
k. 2 Sžo 397/2009 zo dňa 18. augusta 2010 porušené bolo.
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje obnoviť stav pred porušením
základných práv.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi sťažovateľov 1, 2, 3 a 4 vo výške 17,74 EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný zaplatiť na účet advokáta Dr. J. N..., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 51/2011-11 z 10. februára 2011 bola sťažnosť
sťažovateľov prijatá na ďalšie konanie.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval najvyšší súd, aby zaslal
príslušný spis, vyjadril sa k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Na
výzvu ústavného súdu reagoval najvyšší súd listom predsedníčky správneho kolégia
najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-23 z 28. februára 2011, s ktorým ústavnému súdu
predložil požadovaný spis a uviedol, že najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní pred
ústavným súdom. Najvyšší súd meritórne stanovisko k obsahu sťažnosti nezaujal.
Na výzvu ústavného súdu sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu listom
z 30. apríla 2011 oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska najvyššieho súdu a sťažovateľov dospel
k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto
boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 27. januára 2011
I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od
1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda
senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou 2. júna
2009 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhali podľa II. hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania rozhodnutia správneho
orgánu (rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2007/1729/BHN
z 21. januára 2007 vydaného v stavebnom konaní o povolení stavby stavebníkov M. E. a
jeho manželky M. E.). Krajský súd viedol konanie o žalobe sťažovateľov pod sp. zn. 1 S
80/2008 a konal so sťažovateľmi ako žalobcami, Krajským stavebným úradom v Bratislave
ako žalovaným a za účasti M. E. a M. E. S takto vymedzeným okruhom účastníkov krajský
súd rozsudkom č. k. 1 S 80/2008-250 z 2. júla 2009 (ďalej len „rozsudok z 2. júla 2009“)
zrušil preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Na základe odvolania M. E. a M. E. najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo
397/2009 svojím rozsudkom z 18. augusta 2010 zmenil rozsudok krajského súdu z 2. júla
2009 tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.
Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených základných práv podľa čl. 46
a čl. 48 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 397/2009
a jeho rozsudkom z 18. augusta 2010. Z obsahu argumentácie sťažovateľov vyplýva, že
sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného
súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu
k záveru, že sťažnosť je čiastočne dôvodná.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Sťažovatelia videli porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v tom, že najvyšší súd konal a meritórne rozhodol o odvolaní M. E. a M. E.
proti rozsudku krajského súdu 2. júla 2009, hoci podľa nich „... odvolanie mal zamietnuť,
nakoľko osoby, ktoré podali odvolanie, podľa ustanovení § 250 ods. 4 OSP nemohli byť na
strane žalovaného vedľajšími účastníkmi konania, teda neboli účastníkmi konania a podľa
ustanovení § 201 Občianskeho súdneho poriadku neboli oprávnení k podaniu odvolania“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
K námietkam sťažovateľov, že manželia E. nemohli mať postavenie vedľajších
účastníkov konania na strane žalovaného, pretože uvedené je v rozpore s § 250 ods. 4 OSP,
a neboli ani účastníkmi súdneho konania, a preto neboli osobami oprávnenými na podanie
odvolania proti rozsudku krajského súdu z 2. júla 2009, ústavný súd konštatuje, že táto
argumentácia sťažovateľov nemá oporu v právnej úprave účastníctva v konaní podľa II.
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku platného v rozhodnom období.
Konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov je
upravené v II. hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 250 ods. 1 OSP v znení účinnom do 15. októbra 2008 účastníkmi konania sú
žalobca a žalovaný.
Podľa § 250 ods. 4 OSP v znení účinnom pred aj po 15. októbri 2008 pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý
rozhodol v poslednom stupni.
Zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, bol s účinnosťou od 15. októbra 2008 novelizovaný Občiansky súdny poriadok a k
pôvodnému zneniu § 250 ods. 1 OSP sa pripojila veta „Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť
zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.“.
Podľa § 372p ods. 1 OSP (Prechodného ustanovenia k úpravám účinným od
15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od
15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
V zmysle už citovanej právnej úpravy je nutné konštatovať, že manželom E. v
posudzovanom konaní neprislúchalo procesné postavenie vedľajších účastníkom na strane
žalovaného. V celom priebehu posudzovaného konania platilo ustanovenie § 250 ods. 1
OSP o generálnom účastníctve pre všetky osoby, ktoré by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté. V obsahu príloh sťažnosti je zrejmé, že krajský súd, ako aj najvyšší
súd manželov E. akceptoval v procesnom postavení účastníkov konania podľa druhej vety
§ 250 ods. 1 OSP. Pričom manželom E. v takomto procesnom postavení prislúchali všetky
procesné práva účastníka súdneho konania vrátane práva na podanie odvolania proti
rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd preto v argumentácii sťažovateľov o absencii oprávnenia manželov E.
na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu z 2. júla 2009 nevidel príčinnú
súvislosť s možným porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, a preto ich sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovatelia videli porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom, že najvyšší súd „ich právnemu
zástupcovi nezaslal k vyjadreniu sa odvolanie a ani doplnenie odvolania manželov E..“.
K tejto sťažnostnej námietke ústavný súd z príslušného spisu krajského súdu zistil:
Odvolanie manželov E. proti rozsudku krajského súdu z 2. júla 2009 (podané bez
právneho zastúpenia) bolo doručené krajskému súdu v odvolacej lehote 14. augusta 2009 a
následne bola kópia tohto odvolania krajským súdom doručená ostatným účastníkom
konania. Podľa doručenky nachádzajúcej sa v príslušnom spise kópiu tohto odvolania
prevzal právny zástupca sťažovateľov 27. augusta 2009. Vyjadrenie sťažovateľov k tomuto
odvolaniu podané nebolo.
Potom, keď bol spis krajského súdu predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní manželov E. (spis bol doručený najvyššiemu súdu 23. septembra 2009),
manželia E. už zastúpení advokátom po uplynutí odvolacej lehoty doručili najvyššiemu
súdu 19. februára 2010 doplnenie nimi podaného odvolania (ďalej len „doplnenie
odvolania“).
Najvyšší súd v zmeňujúcom rozsudku z 18. augusta 2010 po zhrnutí obsahu rozsudku
krajského súdu z 2. júla 2009 uviedol: „Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali
účastníci konania M. E. a M. E. odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu ...“, v
ďalšom najvyšší súd poukázal na odvolacie dôvody odvolateľov, pričom v plnom rozsahu
vychádzal z obsahu doplnenia odvolania a konštatoval, že „... žalobcovia (sťažovatelia,
pozn.) sa k odvolaniu účastníkov nevyjadrili“.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví
zákon. Domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). S právom na
súdnu ochranu súvisí právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2
ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je
základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento právny predpis upravuje
pravidlá procesného postupu súdu, dodržanie ktorých je garanciou naplnenia základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) vrátane práva vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).
Podľa § 209 ods. 1 OSP súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal
odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti
doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).
Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo
podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Podľa § 209a ods. 1 OSP ak nejde o prípad uvedený v druhej vete § 209 ods. 1,
doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.
Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania
a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu.
Podľa § 211 ods. 1 OSP ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209
ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti,
a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).
Vo veciach podľa § 120 ods. 2 OSP odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa
obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni
vady pri doručovaní odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná
doručovanie. Odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak tento
zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
V správnom súdnictve postup prvostupňového súdu a odvolacieho súdu pri
doručovaní odvolania nie je osobitne upravený, a preto v súlade s § 246c ods. 1 OSP sa na
tento postup primerane použijú už citované ustanovenia § 209 ods. 1, § 209a ods. 1 a § 211
ods. 1 OSP.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade najvyšší súd porušil sťažovateľmi
označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď nepostupoval v súlade
s pravidlami procesného postupu pri doručovaní odvolania podľa už citovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu tieto procesné pravidlá
stanovené pre faktickú činnosť súdu nebolo možné v danom prípade opomenúť ani pri
doručovaní doplnenia odvolania (ktoré opomenutie je zrejmé z postupu najvyššieho súdu),
osobitne nie v prípade ak odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní odvolateľov
v plnom rozsahu vychádzal z obsahu doplnenia odvolania.
Z uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd svojím postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 397/2009 a napadnutým rozsudkom z 18. augusta 2010
porušil základné právo sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa
III.
Podľa prvej vety čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 18. augusta 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
bolo potrebné predmetný rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade
trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním pred
ústavným súdom advokátom JUDr. J. N. Sťažovatelia ich požadovali uhradiť v sume 17,74
€. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľmi neprekračovali sumu podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej. Trovy konania je najvyšší súd povinný
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s
§ 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011