Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 439/2012
PDF · 237.34 KB
No categories available
IV. ÚS 439/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. R. a M. R., B., RNDr. P. H. a Ing. N. H., M., zastúpených
advokátom JUDr. J. N., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Sžr/113/2011 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011 vydaným v tejto veci a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R., M. R., RNDr. P. H. a Ing. N. H. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012
doručená sťažnosť R. R., M. R., RNDr. P. H., a Ing. N. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr/113/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti vyplýva, že bezprostrední susedia sťažovateľov (ďalej len „stavebníci“)
mali v úmysle na svojom jednopodlažnom dome vybudovať sedlovú strechu s obytným
podkrovím a prístavbu. Takýto zámer vyvolal u sťažovateľov nevôľu a obavy z ohrozenia
kvality ich bývania.
Mesto M. ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“)
rozhodnutím č. j.: SOÚ/2007/244/Fa z 28. februára 2007 povolilo stavebníkom stavbu –
Nadstavba strechy na rodinný dom a prístavba na pozemku parc. č... v k. ú. M. Proti tomuto
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podali sťažovatelia odvolanie.
Krajský stavebný úrad v B. (ďalej aj „správny orgán“) ako druhostupňový správny
orgán rozhodnutím sp. zn. A 2007/1729/BHN z 21. januára 2007 (ďalej aj „rozhodnutie
správneho orgánu“ alebo „stavebné povolenie“) v parciálnej otázke rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zmenil (zrušil predovšetkým povinnosť uloženú
sťažovateľom, aby strpeli vykonanie nevyhnutných stavebných prác) a vo zvyšnej časti
predmetné rozhodnutie mesta M. potvrdil. Stavebníci tak získali právoplatné stavebné
povolenie na realizáciu svojho zámeru.
Sťažovatelia následne podali žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
1 S 80/2008-250 z 2. júla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie
správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa priklonil k názoru
sťažovateľov, že územný regulatív nepripúšťa v danej lokalite výstavbu viac ako
jednopodlažnej stavby a že prvostupňový správny orgán sa dostatočne nevenoval
urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a požiadavkám na zachovanie
pohody bývania či technickým otázkam zamýšľanej výstavby (realizácia odkvapov,
komínov či zásahov do konštrukčných častí susedných domov).
Stavebníci sa proti rozsudku krajského súdu odvolali. Najvyšší súd rozsudkom sp.
zn. 2 Sžo 397/2009 z 18. augusta 2010 odvolaniu stavebníkov vyhovel a rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľov zamietol, keďže podľa jeho názoru boli
v správnom konaní o vydanie stavebného povolenia dodržané právne predpisy. Na rozdiel
od názoru krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že správny orgán sa dostatočne
vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými sťažovateľmi počas správneho konania.
Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia už predtým sťažnosť
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v konaní o ich predošlej sťažnosti
dospel v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2011 z 9. júna 2011 k záveru, že v najvyšší súd porušil ich
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď nepostupoval v súlade s pravidlami
procesného postupu pri doručovaní odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, pretože nedoručil sťažovateľom na vyjadrenie doplnenie odvolania
stavebníkov, pritom však z neho pri svojom rozhodovaní vychádzal. Aj keď stavebníci
doručili svoje odvolanie najvyššiemu súdu po uplynutí odvolacej lehoty, najvyšší súd ho
považoval za včas predložené s poukazom na to, že stavebníci sa nechali zastúpiť
advokátom až neskôr, po podaní odvolania. Najvyšší súd pritom pri svojom rozhodovaní
o odvolaní stavebníkov v plnom rozsahu vychádzal z obsahu doplnenia odvolania. Ústavný
súd nálezom sp. zn. I. ÚS 51/2011 z 9. júna 2011 rozhodol tak, že vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 397/2009 z 18. augusta 2010 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd následne v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2011
z 9. júna 2011 vyzval sťažovateľov na vyjadrenie sa k doplneniu odvolania, čo sťažovatelia
urobili 3. októbra 2011. Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu opätovne zmenil
a rozsudkom sp. zn. 10 Sžr/113/2011 z 30. novembra 2011 rozhodol tak, že ich žalobu
zamietol.
Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ich „základné právo...
upravené v čl. 12 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky... porušené bolo“, a aby najvyššiemu
súdu prikázal „obnoviť stav pred porušením základných práv“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie nimi označeného základného práva.
Ústavný súd považoval najskôr za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu
sťažnosti, ktorým sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv upravených
„v čl. 12 a 46 ústavy“ napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bez toho, aby príslušné
články ústavy označili aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok petitu preklenul aj bez
výzvy na jeho odstránenie a vychádzajúc z obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovatelia vo
vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vzniesli výhrady namietajúc najmä
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to okrem
iného aj z toho dôvodu, že na jednom mieste textu sťažnosti výslovne namietajú voči
najvyššiemu súdu porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, hoci v petite
sťažnosti opomenuli takýmto spôsobom špecifikovať základné právo, ktorého porušenie
namietajú, a obmedzili sa iba na namietanie porušenia základného práva „podľa čl. 46
ústavy“. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu boli diskriminovaní, a princíp nediskriminácie je vyjadrený v čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy, ústavný súd v časti tohto uznesenia skúmal v rozsahu vyžadovanom pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti otázku, či mohlo dôjsť k porušeniu týchto ustanovení.
Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou možnosti porušenia
ostatných odsekov čl. 12 a čl. 46 ústavy, ktoré zjavne nie sú na okolnosti prípadu a sťažnosť
sťažovateľov použiteľné.
1. Ústavný súd najprv pristúpil ku skúmaniu možného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovatelia
namietali, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami obsiahnutými v ich
vyjadrení k doplneniu odvolania z 3. októbra 2011. Neuviedli však, s ktorými ich
námietkami sa najvyšší súd mal opomenúť vysporiadať, ale obmedzili sa iba na všeobecné
konštatovanie tohto nedostatku. Zároveň sťažovatelia uviedli, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ale opäť bez
toho, aby spresnili, v čom mal tento nedostatok spočívať.
V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľov zahrnutým
v podaniach adresovaných všeobecným súdom ústavný súd v celom rozsahu zotrváva
na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,
o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je
rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a osobitne jeho
odôvodnenia ústavný súd zohľadnil to, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci
správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd rozhodujúci
v správnom súdnictve (napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov;
v tomto prípade krajský súd aj najvyšší súd) nie je „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý
by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť
ich rozhodnutí, teda posúdiť, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
(II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010).
V napadnutom rozsudku najvyšší súd považoval za pochybenie krajského súdu
okrem iného skutočnosť, že sa neriadil ustanoveniami upravujúcimi správne súdnictvo
a nedržal sa tak úlohy, ktorá je všeobecnému súdu zverená v rámci správneho súdnictva.
Najvyšší súd nemal v napadnutom rozsudku pochybnosti o správnosti skutkových zistení
správnych orgánov oboch stupňov. Za spornú považoval otázku, či stavebný úrad ako
prvostupňový správny orgán pri vydávaní rozhodnutia postupoval v súlade s platnou
územno-plánovacou dokumentáciou obce. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
správny orgán správne posúdil súlad plánovanej nadstavby s územno-plánovacou
dokumentáciou.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil názor, podľa
ktorého sa podkrovie za určitých podmienok nepovažuje za samostatné podlažie,
a to odkazom na § 139b ods. 1 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ako
aj na podzákonný predpis (vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky
č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických
požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané
osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie) či technickú normu (STN 73
7301), ktoré podľa názoru najvyššieho súdu rozlišujú medzi podkrovím a podlažím
a umožňujú výklad, podľa ktorého je stavba s podkrovím iba jednopodlažná stavba.
Najvyšší súd svoj záver podporil názorom, že podľa smernej časti regulatívu vzťahujúceho
sa na predmetnú stavbu bolo možné povoliť aj viacpodlažné budovy, keďže obmedzenie
výšky budov nebolo obsiahnuté v jeho záväznej, ale iba smernej časti. Aj v prípade, ak by
závery najvyššieho súdu neboli výsledkom jediného možného výkladu ustanovení
stavebného zákona a podzákonných predpisov či regulatívu vzťahujúceho sa na dotknuté
územie, považuje ústavný súd daný výklad za ústavne udržateľný, keďže je toho názoru, že
nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti.
Najvyšší súd potvrdil aj záver správneho orgánu, podľa ktorého správny orgán nie je
oprávnený v stavebnom konaní riešiť námietky v súvislosti s hranicou a vzájomnou polohou
susediacich nehnuteľností v prípade umiestnenia stavby na inom mieste, ako bolo plánované
počas jej výstavby v osemdesiatych rokoch, keďže vtedajší stavebný úrad stavbu napriek
tomu skolaudoval. V prípade posudzovanej plánovanej nadstavby správny orgán podľa
názoru najvyššieho súdu správne zohľadnil, že nedochádza k zmene osadeniu stavby
na pozemkoch, a v tejto časti ani k zmene zastavanej plochy.
Následne sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku (s. 19 – 21) podrobne vysporiadal
s námietkami sťažovateľov vrátane tých, ktoré boli súčasťou ich vyjadrenia k doplneniu
odvolania z 3. októbra 2011 (konštrukčné riešenie atiky a zásah do nosného múru, svetlo-
technický posudok a vplyv tienenia nadstavby, umiestnenie komína, odvod odpadových
vôd) a ktoré predtým obšírne rekapituloval (s. 11 – 14 napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu). V jednom prípade sa najvyšší súd námietkou sťažovateľov o tom, že im stavebný
úrad ako účastníkom správneho konania neumožnil vyjadriť sa k podkladu na vydanie
uznesenia a k spôsobu jeho zistenia, nezaoberal, keďže ju sťažovatelia nezahrnuli do žaloby
proti rozhodnutiu správneho orgánu.
Stavebný úrad podľa najvyššieho súdu postupoval pri vydávaní správneho povolenia
v súlade so zákonom a už v čase konania zohľadňoval sporné otázky, ktoré boli neskôr
aj predmetom žaloby sťažovateľov v rámci správneho súdnictva, pričom vyžiadal
od účastníkov potrebné úpravy a predloženie dokumentov tak, aby bolo zabezpečené
dodržanie požiadaviek právnych predpisov.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľov, že
najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ich vyjadrením z 3. októbra 2011 vôbec nezaoberal,
keď jeho obsah najprv podrobne rekapituloval a následne sa s jednotlivými námietkami
dostatočne vysporiadal tak, ako bolo uvedené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
odôvodnil napadnutý rozsudok ústavne konformným spôsobom, keď sa v jeho odôvodnení
vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v ich vyjadrení z 3. októbra 2011
k doplneniu odvolania stavebníkov a uviedol aj dostatok dôvodov na svoj záver, ktorý nie je
zjavne odporujúci zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sa sťažovatelia
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
2. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Diskriminácia sťažovateľov mala z ich pohľadu spočívať v tom, že ani správne
orgány oboch stupňov a ani najvyšší súd nereagovali na nimi vznesené námietky, a aj v tom,
že povolením nadstavby bol porušený regulatív mesta pre danú lokalitu, v ktorej je podľa
sťažovateľov povolená výstavba iba jednopodlažných domov. V súvislosti s namietaným
porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sťažovatelia ďalej tvrdili, že po realizácii sedlovej strechy
a obytného podkrovia stavebníkmi by už nebolo technicky možné naplniť ich prípadné
vlastné požiadavky na výstavbu podkrovia v budúcnosti. Zároveň sa zníži ich pohoda
bývania, zhoršia sa svetelné podmienky a ich rodinné domy sa stanú ekonomicky menej
zaujímavé.
Ústavný súd nad rámec svojho už uvedeného názoru, že najvyšší súd sa dostatočne
vysporiadal s námietkami sťažovateľov obsiahnutými vo vyjadrení k doplneniu odvolania
z 3. októbra 2011, dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry majú ustanovenia čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia nemôžu plniť
poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia
je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave
(II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné vysloviť
jeho porušenie len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd, a preto, ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 12 ústavy
(m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 81/2011, IV. ÚS 214/2011).
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil reálnu možnosť vysloviť porušenie
sťažovateľmi označeného základného práva ani porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, odmietol po predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012