Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 439/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. R. a M. R., B., RNDr. P. H. a Ing. N. H., M., zastúpených

advokátom JUDr. J. N., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a porušenia

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011 vydaným v tejto veci a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R., M. R., RNDr. P. H. a Ing. N. H. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012

doručená sťažnosť R. R., M. R., RNDr. P. H., a Ing. N. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a porušenie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti vyplýva, že bezprostrední susedia sťažovateľov (ďalej len „stavebníci“)

mali v úmysle na svojom jednopodlažnom dome vybudovať sedlovú strechu s obytným

podkrovím a prístavbu. Takýto zámer vyvolal u sťažovateľov nevôľu a obavy z ohrozenia

kvality ich bývania.

Mesto M. ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“)

rozhodnutím č. j.: /Fa z 28. februára 2007 povolilo stavebníkom stavbu –

Nadstavba strechy na rodinný dom a prístavba na pozemku parc. č... v k. ú. M. Proti tomuto

rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podali sťažovatelia odvolanie.

Krajský stavebný úrad v B. (ďalej aj „správny orgán“) ako druhostupňový správny

orgán rozhodnutím sp. zn. A 2007/1729/BHN z 21. januára 2007 (ďalej aj „rozhodnutie

správneho orgánu“ alebo „stavebné povolenie“) v parciálnej otázke rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu zmenil (zrušil predovšetkým povinnosť uloženú

sťažovateľom, aby strpeli vykonanie nevyhnutných stavebných prác) a vo zvyšnej časti

predmetné rozhodnutie mesta M. potvrdil. Stavebníci tak získali právoplatné stavebné

povolenie na realizáciu svojho zámeru.

Sťažovatelia následne podali žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-250 z 2. júla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie

správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa priklonil k názoru

sťažovateľov, že územný regulatív nepripúšťa v danej lokalite výstavbu viac ako

jednopodlažnej stavby a že prvostupňový správny orgán sa dostatočne nevenoval

urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a požiadavkám na zachovanie

pohody bývania či technickým otázkam zamýšľanej výstavby (realizácia odkvapov,

komínov či zásahov do konštrukčných častí susedných domov).

Stavebníci sa proti rozsudku krajského súdu odvolali. Najvyšší súd rozsudkom sp.

zn. z 18. augusta 2010 odvolaniu stavebníkov vyhovel a rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľov zamietol, keďže podľa jeho názoru boli

v správnom konaní o vydanie stavebného povolenia dodržané právne predpisy. Na rozdiel

od názoru krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že správny orgán sa dostatočne

vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými sťažovateľmi počas správneho konania.

Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia už predtým sťažnosť

ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v konaní o ich predošlej sťažnosti

dospel v náleze sp. zn. z 9. júna 2011 k záveru, že v najvyšší súd porušil ich

základné právo podľa , keď nepostupoval v súlade s pravidlami

procesného postupu pri doručovaní odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, pretože nedoručil sťažovateľom na vyjadrenie doplnenie odvolania

stavebníkov, pritom však z neho pri svojom rozhodovaní vychádzal. Aj keď stavebníci

doručili svoje odvolanie najvyššiemu súdu po uplynutí odvolacej lehoty, najvyšší súd ho

považoval za včas predložené s poukazom na to, že stavebníci sa nechali zastúpiť

advokátom až neskôr, po podaní odvolania. Najvyšší súd pritom pri svojom rozhodovaní

o odvolaní stavebníkov v plnom rozsahu vychádzal z obsahu doplnenia odvolania. Ústavný

súd nálezom sp. zn. z 9. júna 2011 rozhodol tak, že vyslovil porušenie

základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd následne v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 9. júna 2011 vyzval sťažovateľov na vyjadrenie sa k doplneniu odvolania, čo sťažovatelia

urobili 3. októbra 2011. Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu opätovne zmenil

a rozsudkom sp. zn. z 30. novembra 2011 rozhodol tak, že ich žalobu

zamietol.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa

, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ich „základné právo...

upravené v a ... porušené bolo“, a aby najvyššiemu

súdu prikázal „obnoviť stav pred porušením základných práv“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie nimi označeného základného práva.

Ústavný súd považoval najskôr za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu

sťažnosti, ktorým sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv upravených

„v a 46 “ napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bez toho, aby príslušné

články označili aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok petitu preklenul aj bez

výzvy na jeho odstránenie a vychádzajúc z obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovatelia vo

vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vzniesli výhrady namietajúc najmä

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , a to okrem

iného aj z toho dôvodu, že na jednom mieste textu sťažnosti výslovne namietajú voči

najvyššiemu súdu porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, hoci v petite

sťažnosti opomenuli takýmto spôsobom špecifikovať základné právo, ktorého porušenie

namietajú, a obmedzili sa iba na namietanie porušenia základného práva „podľa čl. 46

“. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu boli diskriminovaní, a princíp nediskriminácie je vyjadrený v čl. 12 ods. 1

a 2 , ústavný súd v časti tohto uznesenia skúmal v rozsahu vyžadovanom pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti otázku, či mohlo dôjsť k porušeniu týchto ustanovení.

Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou možnosti porušenia

ostatných odsekov a , ktoré zjavne nie sú na okolnosti prípadu a sťažnosť

sťažovateľov použiteľné.

1. Ústavný súd najprv pristúpil ku skúmaniu možného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa sťažovatelia

namietali, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami obsiahnutými v ich

vyjadrení k doplneniu odvolania z 3. októbra 2011. Neuviedli však, s ktorými ich

námietkami sa najvyšší súd mal opomenúť vysporiadať, ale obmedzili sa iba na všeobecné

konštatovanie tohto nedostatku. Zároveň sťažovatelia uviedli, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ale opäť bez

toho, aby spresnili, v čom mal tento nedostatok spočívať.

V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľov zahrnutým

v podaniach adresovaných všeobecným súdom ústavný súd v celom rozsahu zotrváva

na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je

rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a osobitne jeho

odôvodnenia ústavný súd zohľadnil to, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci

správneho súdnictva podľa piatej časti . Súd rozhodujúci

v správnom súdnictve (napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov;

v tomto prípade krajský súd aj najvyšší súd) nie je „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť

ich rozhodnutí, teda posúdiť, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

(, ).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd považoval za pochybenie krajského súdu

okrem iného skutočnosť, že sa neriadil ustanoveniami upravujúcimi správne súdnictvo

a nedržal sa tak úlohy, ktorá je všeobecnému súdu zverená v rámci správneho súdnictva.

Najvyšší súd nemal v napadnutom rozsudku pochybnosti o správnosti skutkových zistení

správnych orgánov oboch stupňov. Za spornú považoval otázku, či stavebný úrad ako

prvostupňový správny orgán pri vydávaní rozhodnutia postupoval v súlade s platnou

územno-plánovacou dokumentáciou obce. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

správny orgán správne posúdil súlad plánovanej nadstavby s územno-plánovacou

dokumentáciou.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil názor, podľa

ktorého sa podkrovie za určitých podmienok nepovažuje za samostatné podlažie,

a to odkazom na o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ako

aj na podzákonný predpis (vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických

požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané

osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie) či technickú normu (STN 73

7301), ktoré podľa názoru najvyššieho súdu rozlišujú medzi podkrovím a podlažím

a umožňujú výklad, podľa ktorého je stavba s podkrovím iba jednopodlažná stavba.

Najvyšší súd svoj záver podporil názorom, že podľa smernej časti regulatívu vzťahujúceho

sa na predmetnú stavbu bolo možné povoliť aj viacpodlažné budovy, keďže obmedzenie

výšky budov nebolo obsiahnuté v jeho záväznej, ale iba smernej časti. Aj v prípade, ak by

závery najvyššieho súdu neboli výsledkom jediného možného výkladu ustanovení

stavebného zákona a podzákonných predpisov či regulatívu vzťahujúceho sa na dotknuté

územie, považuje ústavný súd daný výklad za ústavne udržateľný, keďže je toho názoru, že

nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti.

Najvyšší súd potvrdil aj záver správneho orgánu, podľa ktorého správny orgán nie je

oprávnený v stavebnom konaní riešiť námietky v súvislosti s hranicou a vzájomnou polohou

susediacich nehnuteľností v prípade umiestnenia stavby na inom mieste, ako bolo plánované

počas jej výstavby v osemdesiatych rokoch, keďže vtedajší stavebný úrad stavbu napriek

tomu skolaudoval. V prípade posudzovanej plánovanej nadstavby správny orgán podľa

názoru najvyššieho súdu správne zohľadnil, že nedochádza k zmene osadeniu stavby

na pozemkoch, a v tejto časti ani k zmene zastavanej plochy.

Následne sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku (s. 19 – 21) podrobne vysporiadal

s námietkami sťažovateľov vrátane tých, ktoré boli súčasťou ich vyjadrenia k doplneniu

odvolania z 3. októbra 2011 (konštrukčné riešenie atiky a zásah do nosného múru, svetlo-

technický posudok a vplyv tienenia nadstavby, umiestnenie komína, odvod odpadových

vôd) a ktoré predtým obšírne rekapituloval (s. 11 – 14 napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu). V jednom prípade sa najvyšší súd námietkou sťažovateľov o tom, že im stavebný

úrad ako účastníkom správneho konania neumožnil vyjadriť sa k podkladu na vydanie

uznesenia a k spôsobu jeho zistenia, nezaoberal, keďže ju sťažovatelia nezahrnuli do žaloby

proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Stavebný úrad podľa najvyššieho súdu postupoval pri vydávaní správneho povolenia

v súlade so zákonom a už v čase konania zohľadňoval sporné otázky, ktoré boli neskôr

aj predmetom žaloby sťažovateľov v rámci správneho súdnictva, pričom vyžiadal

od účastníkov potrebné úpravy a predloženie dokumentov tak, aby bolo zabezpečené

dodržanie požiadaviek právnych predpisov.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľov, že

najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ich vyjadrením z 3. októbra 2011 vôbec nezaoberal,

keď jeho obsah najprv podrobne rekapituloval a následne sa s jednotlivými námietkami

dostatočne vysporiadal tak, ako bolo uvedené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

odôvodnil napadnutý rozsudok ústavne konformným spôsobom, keď sa v jeho odôvodnení

vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v ich vyjadrení z 3. októbra 2011

k doplneniu odvolania stavebníkov a uviedol aj dostatok dôvodov na svoj záver, ktorý nie je

zjavne odporujúci zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sa sťažovatelia

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

2. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie a 2 .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Diskriminácia sťažovateľov mala z ich pohľadu spočívať v tom, že ani správne

orgány oboch stupňov a ani najvyšší súd nereagovali na nimi vznesené námietky, a aj v tom,

že povolením nadstavby bol porušený regulatív mesta pre danú lokalitu, v ktorej je podľa

sťažovateľov povolená výstavba iba jednopodlažných domov. V súvislosti s namietaným

porušením a 2 sťažovatelia ďalej tvrdili, že po realizácii sedlovej strechy

a obytného podkrovia stavebníkmi by už nebolo technicky možné naplniť ich prípadné

vlastné požiadavky na výstavbu podkrovia v budúcnosti. Zároveň sa zníži ich pohoda

bývania, zhoršia sa svetelné podmienky a ich rodinné domy sa stanú ekonomicky menej

zaujímavé.

Ústavný súd nad rámec svojho už uvedeného názoru, že najvyšší súd sa dostatočne

vysporiadal s námietkami sťažovateľov obsiahnutými vo vyjadrení k doplneniu odvolania

z 3. októbra 2011, dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry majú ustanovenia čl. 12

ods. 1 a 2 charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia nemôžu plniť

poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia

je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave

(, , , , ). Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 . V konaní o sťažnostiach podľa by bolo možné vysloviť

jeho porušenie len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd, a preto, ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia

(m. m. , , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil reálnu možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľmi označeného základného práva ani porušenie a 2

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, odmietol po predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľov podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012