Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 81/2011
PDF · 156.41 KB
No categories available
IV. ÚS 81/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie čl. 1 a čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5
C/10/2009 a jeho výzvou z 23. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1
a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie svojich základných
práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/10/2009 a jeho
výzvou z 23. októbra 2010.
Vo svojej sťažnosti označil za porušovateľa svojich základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru okresný súd, ktorý ho 23. októbra 2010 vyzval, aby mu „preukázal
zostatok disponibilných finančných prostriedkov na svojich účtoch a tiež, aby... presne
špecifikoval na aký účel... využil svoje finančné prostriedky, ktoré... získal na základe
rozhodnutí ESĽP v Štrasburgu...“, pre účely rozhodnutia o jeho žiadosti na oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Následne sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom predmetnú výzvu
označil „za nezákonnú, nekompetentnú, svojvoľnú a... provokačnú...“, pričom podanie aj
náležitým spôsobom odôvodnil, napriek tomu nedostal žiadnu odpoveď.
Z toho dôvodu sa s touto vecou 11. januára 2011 „obrátil na Úrad pre ochranu
osobných údajov SR do B., kde na moje veľké a nepríjemné prekvapenie som s tým vôbec
nepochodil, takže som nútený napísať tuto moju ďalšiu ústavnú sťažnosť...“.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v jeho sťažnosti označené „základné a ľudské
práva garantované nielen našou Ústavou a Dohovorom porušené boli... to, čo sa tu
prihodilo v mojom prípade skutočne znižuje moju ľudskú dôstojnosť...“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 19 Ústavy SR v spojení s čl. 46 a v
kontexte s jej čl. 1 a 12, ako aj čl. 8 a 3 Dohovoru neoprávneným úradným vyžadovaním
osobných údajov od neho zo strany Okresného súdu v Bardejove pri šetrení jeho pomerov
pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov v právnej veci vedenej u tohto súdu pod č. k. 5
C 10/09 - jeho súdnou výzvou, zo dňa 23. X. 2010 porušené boli.
... priznáva I.K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. € (slovom
tridsaťtritisíc eur), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný uhradiť do 2-och mesiacov
od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania,
a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto úst. nálezu.“
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že predmetom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 5 C/10/2009 je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha
vrátenia časti nájomného. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania 26. januára 2009 proti
Okresnému stavebnému bytovému družstvu v B. V predmetnom konaní podal sťažovateľ
návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením z
29. apríla 2009 tak, že toto oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľovi nepriznal.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v
Prešove uznesením z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co/122/2010 tak, že zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Následne okresný súd pre účely rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov vyzval sťažovateľa výzvou z 23. októbra 2010, aby preukázal svoje osobné,
majetkové a zárobkové pomery.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 19, čl. 46 ods. 1 a porušenie čl. 1 a 12 ústavy a porušenie práv podľa čl. 3
a čl. 8 dohovoru, ktoré mal spôsobiť okresný súd výzvou z 23. októbra 2010, ktorou
sťažovateľa vyzval, aby preukázal svoje pomery pre účely rozhodnutia o jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
Jednou zo zákonom ustanovených podmienok uplatnenia základného práva na súdnu
ochranu podľa § 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) je povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za návrh. K prekážkam brániacim uskutočneniu niektorých súdnych
konaní a vydaniu vecného rozhodnutia patrí aj nesplnenie si povinnosti navrhovateľa
zaplatiť súdny poplatok v prípadoch, keď zákon túto povinnosť navrhovateľovi ustanovuje
(§ 10 zákona o súdnych poplatkoch).
Výnimkou z pravidla ustanoveného v § 5 zákona o súdnych poplatkoch je inštitút
oslobodenia od súdnych poplatkov. Zákon o súdnych poplatkoch rozlišuje vecné a osobné
oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 zákona o súdnych poplatkoch) a oslobodenie od
súdnych poplatkov rozhodnutím súdu (§ 138 OSP). V § 138 OSP sú ustanovené podmienky,
za splnenia ktorých môže súd celkom alebo sčasti priznať účastníkovi oslobodenie od
súdnych poplatkov. Jednou z podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov je skutočnosť,
že takéto oslobodenie odôvodňujú pomery účastníka, ktorý o oslobodenie požiadal.
Pomermi účastníka sa rozumejú celkové spoločenské a ekonomické podmienky, v ktorých
účastník žije, t. j. jeho zárobkové možnosti, majetkové pomery, počet osôb, ktoré je účastník
konania povinný zo zákona vyživovať, jeho odôvodnené potreby a výdavky, napr. súvisiace
s bývaním, zdravotným stavom a pod. Na rozhodnutie o žiadosti účastníka o oslobodenie od
súdnych poplatkov je súd povinný si zadovážiť dostatočný podklad, t. j. zistiť, či sú splnené
všetky podmienky podľa § 138 OSP. Jednou z povinností súdu je preto aj skúmať, či
pomery účastníka konania odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Pre účely
zisťovania týchto skutočností súd môže vyzvať účastníka, aby preukázal výšku svojich
príjmov, svoje majetkové pomery, výšku svojich odôvodnených výdavkov, počet
vyživovaných osôb, prípadne môže požiadať iné štátne orgány o poskytnutie týchto
informácií, alebo sám zistí potrebné skutočnosti, napr. z verejne prístupných registrov
(kataster nehnuteľností a pod.). Účastník konania je povinný poskytnúť potrebnú súčinnosť
(napr. § 101 ods. 1 OSP) a zároveň je povinný strpieť primerané a relevantné skúmanie
svojich pomerov.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup okresného súdu pri
rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je svojvoľný
a teda arbitrárny, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 138 a § 120 ods. 1
OSP); postup okresného súdu je primeraný a adekvátny účelu, ktorý sleduje (zisťovanie
podkladov na rozhodnutie o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov), aj keď ústavný
súd pripúšťa, že výzva okresného súdu z 23. októbra 2010 doručená sťažovateľovi
1. decembra 2010 nie je formulovaná vhodným spôsobom. Toto pochybenie okresného súdu
však podľa názoru ústavného súdu ale nemožno považovať za tak závažné, že by na jeho
základe bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani jeho základného práva podľa
čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a 8 dohovoru.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3
a čl. 8 dohovoru ústavný súd navyše považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru.
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Postup okresného súdu je v rozsahu zákona a ústavy, je v súlade so zákonom
ustanoveným postupom, neporušuje žiaden z princípov právneho štátu, preto nemožno
vysloviť ani porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy; v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy by bolo možné jeho porušenie vysloviť len v spojení s vyslovením porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy namietaným postupom okresného
súdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra
ústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba
vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim
v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba
v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Ústavný súd nezistil,
že by postupom okresného súdu došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa
podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň čiastočne opodstatňovali úvahy o možnom porušení
čl. 12 ústavy (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi namietaným postupom okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením čl. 1
a čl. 12 ústavy a porušením jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť,
a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011