Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 430/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojitosti s a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2012 doručená sťažnosť MUDr. Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a v spojitosti s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a z dokumentov priložených

k sťažnosti vyplýva, že medzi účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi v správnom

súdnictve bolo sporné, či dobu od 1. júla 1995 do 1. júla 2004, v ktorej sťažovateľ

vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba prácu klinického onkológa v toxickom

prostredí, možno hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, a teda či výkon činnosti

vo zvýhodnenej pracovnej kategórii má vplyv na výšku jeho predčasného starobného

dôchodku.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 500 708 3410 z 27. januára 2011 bol podľa § 67

ods. 1 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) sťažovateľovi priznaný predčasný starobný dôchodok

od 26. novembra 2010 v sume 441 € mesačne. Sťažovateľ sa na Krajskom súde v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania označeného rozhodnutia Sociálnej

poisťovne zastávajúc názor, že pri určení výšky jeho predčasného starobného dôchodku

nebola zohľadnená práca v rizikovom prostredí (práca vo zvýhodnenej pracovnej kategórii).

Krajský súd rozsudkom č. k. -29 z 13. júna 2011 rozhodnutie Sociálnej

poisťovne potvrdil. Z tohto rozsudku vyplýva, že krajský súd neprihliadol na námietku

sťažovateľa, že mu nebola zhodnotená práca vo zvýhodnenej pracovnej kategórii

s odôvodnením, že právna úprava predčasného starobného dôchodku neumožňuje

zohľadnenie zamestnania vykonávaného vo zvýhodnenej pracovnej kategórii tak, ako to

umožňovali predpisy účinné do 31. decembra 2003. Krajský súd poukázal na § 274 ods. 2

, podľa ktorého sa doba zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej

kategórii zohľadňuje iba pri výpočte starobného dôchodku, pomerného starobného

dôchodku a invalidného dôchodku tak, že suma takejto dávky nesmie byť nižšia ako suma

určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Pri predčasnom starobnom

dôchodku však nemožno takto určiť sumu predčasného starobného dôchodku, lebo predpisy

účinné do 31. decembra 2003 takúto dávku a spôsob jej výpočtu nepoznali.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -29 z 13. júna 2011 sa sťažovateľ

odvolal a domáhal sa jeho zrušenia dôvodiac, že je povrchne vypracovaný

a nepreskúmateľný. Krajský súd sa nemal podľa sťažovateľa dostatočne vysporiadať ani

s jeho námietkami a argumentáciou, pokiaľ ide o tvrdenie, že predčasný starobný dôchodok

sa po dovŕšení dôchodkového veku poistenca stáva starobným dôchodkom, preto

predmetom sporu podľa sťažovateľa je otázka stotožnenia závislej práce a samostatnej

zárobkovej činnosti a s ňou spojená otázka rozdielneho posudzovania pracovnej kategórie

na účely starobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku. Podľa názoru

sťažovateľa rozlišovanie v prístupe Sociálnej poisťovne, ktoré akceptoval aj krajský súd, je

prejavom ich svojvôle, a preto je v rozpore s princípom rovnosti. Poukázal pritom

aj na nález ústavného súdu sp. zn. z 8. decembra 2010, z ktorého má

vyplývať, že prioritným kritériom na spravodlivé posúdenie nároku sťažovateľa a zaradenie

ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie na určenie výšky

predčasného starobného dôchodku bol druh vykonávanej práce, a nie forma vykonávania

tejto práce. Podľa názoru sťažovateľa neobstojí názor krajského súdu, že zákon

č. nezohľadňuje zamestnanie vykonávané v tzv. zvýhodnenej kategórii a že

zvýhodnená pracovná kategória podmieňujúca výšku dávky sa uplatní len pri starobnom

dôchodku, a nie pri predčasnom starobnom dôchodku, pretože predpisy účinné

do 31. decembra 2003 takúto dávku nepoznali. Vzhľadom na to je uvedený názor podľa

sťažovateľa v rozpore s Obdobie dôchodkového

poistenia sa podľa sťažovateľa musí posudzovať pre predčasný starobný dôchodok rovnako

ako pre starobný dôchodok, lebo po dovŕšení dôchodkového veku poistenca splynú.

Postupom odporkyne bol sťažovateľ postihnutý dvakrát, a to znížením výmery predčasného

dôchodku o 10 % na jednej strane a nezohľadnením výkonu práce vo zvýhodnenej

pracovnej kategórii ako samostatne zárobkovo činná osoba na strane druhej.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu

č. k. -29 z 13. júna 2011 ako vecne správny. Aj podľa názoru najvyššieho

súdu nárok na dôchodok vo výške, ktorá nie je nižšia ako jeho výška zistená podľa

predpisov účinných do 31. decembra 2003, sa netýka predčasného starobného dôchodku,

keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra 2003 neupravovali,

a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa sa

predčasný starobný dôchodok stáva starobným dôchodkom. Sťažovateľ si podľa

najvyššieho súdu musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia nároku na predčasný

starobný dôchodok nebude tento vypočítaný podľa o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a aj preto nie

je dôvodná námietka dvojitého postihu a diskriminácie sťažovateľa, lebo priznaním

predčasného starobného dôchodku vo výške určenej podľa u neho

nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.

Sťažovateľ považuje výklad najvyššieho súdu za svojvoľný, diskriminačný

a nespravodlivý, a preto proti nemu podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a v spojitosti s a práv

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve,

teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd

(súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu ().

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojitosti s a práv vyplývajúcich z a dohovoru, ako

aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ

nešpecifikoval, porušenia ktorého odseku sa dovoláva, ale zároveň namietal

porušenie zásady nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd vychádzal z toho, že

sťažovateľ namieta porušenie a 2 .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie a 2

konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v a 2 vyjadrujú podstatu

základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich

chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim

v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie

priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná

iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (,

, , , ). Tieto ustanovenia sú

vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa .

V konaní o sťažnostiach podľa by bolo možné porušenie tohto článku

vysloviť len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd, a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia

(, , m. m. ). Ústavný súd zastáva rovnaký

názor aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru, pričom poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (napríklad rozhodnutie bývalej Európskej komisie pre ľudské práva

č. 23131/93 vo veci Ladislav Brežný a Aurel Brežný proti Slovenskej republike zo 4. marca

1996), z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia

dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je

účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru

().

Podstata námietok sťažovateľa zhodne s námietkami uvedenými v riadnom

procesnom postupe pred všeobecnými súdmi spočíva v tvrdení, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí potvrdil diskriminačný a nespravodlivý výklad Sociálnej

poisťovne, podľa ktorého bola práca vo zvýhodnenej kategórii u kolegov sťažovateľa

započítaná do ich starobného dôchodku, ale v jeho prípade nebola táto povaha práce

zohľadnená pri výpočte dávky predčasného starobného dôchodku. Argumentuje pritom, že

predmetný rozdiel spočíva v tom, že na rozdiel od svojich kolegov, ktorí boli zamestnaní

v pracovnoprávnom vzťahu, on prácu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba

a tento rozdiel sa nemal prejaviť pri výpočte dávky sociálneho poistenia. Podobnosť inak

rozdielnych dávok (sťažovateľov vlastný nárok na predčasný starobný dôchodok a nárok

kolegov na starobný dôchodok) odôvodňuje tým, že aj pri poberateľovi predčasného

starobného dôchodku po vzniku nároku na starobný dôchodok dôjde k transformácii

predčasného starobného dôchodku na starobný dôchodok.

Podľa relevantných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

«Z dôchodkového zabezpečenia sa podľa poskytujú tieto dôchodky:

starobný, invalidný, čiastočný invalidný, za výsluhu rokov, vdovský, vdovecký, sirotský,

manželky, sociálny (§ 7 písm. a/. Druhom starobného dôchodku je aj pomerný starobný

dôchodok (Druhá hlava, druhý diel, )...

Podľa suma starobného dôchodku, pomerného

starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1,

nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to

vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu.

To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia

sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.

Z citovaných ustanovení ( v spojení s a ,

a , pozn.) vyplýva, že zachovanie nárokov

zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa týka len tých druhov dôchodkov,

ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom 2004. Ak bol sťažovateľovi

priznaný predčasný starobný dôchodok, ustanovenie

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na účely porovnávacieho výpočtu sumy

dôchodku podľa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov nemožno použiť. Nároky vyplývajúce zo zaradenia do zvýhodnenej I. alebo

II. pracovnej kategórie podľa tohto ustanovenia na účely výpočtu sumy dôchodkovej dávky

možno použiť len pri rozhodovaní o starobnom dôchodku, o pomernom starobnom

dôchodku alebo invalidnom dôchodku (Zbierka stanovísk a rozhodnutí NS a súdov SR

4/2012, rozhodnutie č. 59). Nárok na dôchodok vo výške, ktorá nie je nižšia ako jeho výška

zistená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 sa teda netýka predčasného

starobného dôchodku, keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra

2003 neupravovali a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa zákona

č. sa predčasný starobný dôchodok stáva starobným dôchodkom...

Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia

nároku na predčasný starobný dôchodok nebude tento vypočítaný aj podľa zákona

č. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je dôvodná námietka dvojitého postihu

a diskriminácie sťažovateľa, lebo priznaním predčasného starobného dôchodku vo výške

určenej podľa u neho nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných

žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal

hodnotenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii do 1. júla 2004, také zaradenie

by bolo možné len do 31. decembra 1999 ( v spojení s

Zb.). Hodnotenie samostatnej zárobkovej činnosti vo zvýhodnenej kategórii neumožňoval

ani pred zrušením pracovných kategórií.

Pokiaľ sťažovateľ namietal nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade sa ústavný súd zaoberal

právnym posúdením otázky, či zamestnanie sťažovateľa bolo „vykonávané v obchodnej

spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“.».

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ sa v podstate cíti

diskriminovaný takým výkladom predmetných ustanovení právnych predpisov, podľa

ktorého sú podmienky poberania predčasného starobného dôchodku iné ako starobného

dôchodku, a zároveň sa na účely výpočtu predčasného starobného dôchodku robí rozdiel

medzi zamestnaneckým pomerom a samostatnou zárobkovou činnosťou, čo má byť

v rozpore s judikatúrou ústavného súdu (nález ústavného súdu sp. zn. ).

Takýto postup najvyššieho súdu pritom považuje za arbitrárny a nespravodlivý.

Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na diskriminačné

posúdenie dávky predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku, ktoré by podľa

sťažovateľa mali byť posudzované rovnako z toho dôvodu, že potom, ako poberateľ

predčasného starobného dôchodku splní podmienky na priznanie starobného dôchodku, sa

mu predčasný starobný dôchodok zmení na starobný dôchodok. V čase rozhodovania

správneho orgánu a vydania rozhodnutia, ktorého zákonnosť bola preskúmavaná, ale ešte

neboli splnené podmienky na priznanie starobného dôchodku (z rozsudku krajského súdu

pritom vyplýva, že sťažovateľ dovŕšil dôchodkový vek 8. júla 2012, teda až po vydaní

rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu) a posúdenie

možnej budúcej dávky (a podmienok nároku na jej vznik, ako aj na jej výšku) nebolo ani

predmetom rozhodovania správneho orgánu. Ústavný súd bez toho, aby prejudikoval

posúdenie dávky sociálneho poistenia (starobný dôchodok) po nadobudnutí nároku na túto

dávku, považuje dávku predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku za dve

rozdielne dávky, a okolnosť, že sa v určitý čas jedna dávka transformuje na inú dávku,

práve potvrdzuje rozdielny režim týchto dávok. Nejde tak v zmysle , resp.

čl. 14 dohovoru o rovnaké situácie, ktoré by najvyšší súd posudzoval rozdielne.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou sťažovateľa, že najvyšší súd robil

rozdiel v tom, či v posudzovanom období vykonával prácu ako zamestnanec alebo ako

samostatne zárobkovo činná osoba. Z uvedenej časti odôvodnenia vyplýva, že rozhodujúcim

na určenie nebol spôsob realizácie určitého druhu práce, ale druh dávky (predčasný starobný

dôchodok oproti starobnému dôchodku). Podstatná časť argumentácie najvyššieho súdu

spočíva v tom, že zvýhodnenie vyplývajúce zo zaradenia do pracovných kategórií sa týka

len tých druhov dôchodkov, ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom

2004. A keďže predčasný starobný dôchodok nepatril medzi dávky predpokladané

zákonnou úpravou pred 1. januárom 2004, nemožno priznať zvýhodnenie aj vo vzťahu

k predčasnému starobnému dôchodku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom

vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie krajského súdu za vecne správne, vysporiadal sa

pritom so všetkými námietkami sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že

by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv

podľa a v spojení s a práv podľa

a čl. 14 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnaký záver zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ), a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základného práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013