Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 430/2013
PDF · 248.03 KB
No categories available
I. ÚS 430/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
v spojitosti s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/148/2011 z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2012 doručená sťažnosť MUDr. Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So/148/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a z dokumentov priložených
k sťažnosti vyplýva, že medzi účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi v správnom
súdnictve bolo sporné, či dobu od 1. júla 1995 do 1. júla 2004, v ktorej sťažovateľ
vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba prácu klinického onkológa v toxickom
prostredí, možno hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, a teda či výkon činnosti
vo zvýhodnenej pracovnej kategórii má vplyv na výšku jeho predčasného starobného
dôchodku.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 500 708 3410 z 27. januára 2011 bol podľa § 67
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 461/2003 Z. z.“) sťažovateľovi priznaný predčasný starobný dôchodok
od 26. novembra 2010 v sume 441 € mesačne. Sťažovateľ sa na Krajskom súde v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania označeného rozhodnutia Sociálnej
poisťovne zastávajúc názor, že pri určení výšky jeho predčasného starobného dôchodku
nebola zohľadnená práca v rizikovom prostredí (práca vo zvýhodnenej pracovnej kategórii).
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 rozhodnutie Sociálnej
poisťovne potvrdil. Z tohto rozsudku vyplýva, že krajský súd neprihliadol na námietku
sťažovateľa, že mu nebola zhodnotená práca vo zvýhodnenej pracovnej kategórii
s odôvodnením, že právna úprava predčasného starobného dôchodku neumožňuje
zohľadnenie zamestnania vykonávaného vo zvýhodnenej pracovnej kategórii tak, ako to
umožňovali predpisy účinné do 31. decembra 2003. Krajský súd poukázal na § 274 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého sa doba zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej
kategórii zohľadňuje iba pri výpočte starobného dôchodku, pomerného starobného
dôchodku a invalidného dôchodku tak, že suma takejto dávky nesmie byť nižšia ako suma
určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Pri predčasnom starobnom
dôchodku však nemožno takto určiť sumu predčasného starobného dôchodku, lebo predpisy
účinné do 31. decembra 2003 takúto dávku a spôsob jej výpočtu nepoznali.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 sa sťažovateľ
odvolal a domáhal sa jeho zrušenia dôvodiac, že je povrchne vypracovaný
a nepreskúmateľný. Krajský súd sa nemal podľa sťažovateľa dostatočne vysporiadať ani
s jeho námietkami a argumentáciou, pokiaľ ide o tvrdenie, že predčasný starobný dôchodok
sa po dovŕšení dôchodkového veku poistenca stáva starobným dôchodkom, preto
predmetom sporu podľa sťažovateľa je otázka stotožnenia závislej práce a samostatnej
zárobkovej činnosti a s ňou spojená otázka rozdielneho posudzovania pracovnej kategórie
na účely starobného dôchodku a predčasného starobného dôchodku. Podľa názoru
sťažovateľa rozlišovanie v prístupe Sociálnej poisťovne, ktoré akceptoval aj krajský súd, je
prejavom ich svojvôle, a preto je v rozpore s princípom rovnosti. Poukázal pritom
aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. decembra 2010, z ktorého má
vyplývať, že prioritným kritériom na spravodlivé posúdenie nároku sťažovateľa a zaradenie
ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie na určenie výšky
predčasného starobného dôchodku bol druh vykonávanej práce, a nie forma vykonávania
tejto práce. Podľa názoru sťažovateľa neobstojí názor krajského súdu, že zákon
č. 461/2003 Z. z. nezohľadňuje zamestnanie vykonávané v tzv. zvýhodnenej kategórii a že
zvýhodnená pracovná kategória podmieňujúca výšku dávky sa uplatní len pri starobnom
dôchodku, a nie pri predčasnom starobnom dôchodku, pretože predpisy účinné
do 31. decembra 2003 takúto dávku nepoznali. Vzhľadom na to je uvedený názor podľa
sťažovateľa v rozpore s § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Obdobie dôchodkového
poistenia sa podľa sťažovateľa musí posudzovať pre predčasný starobný dôchodok rovnako
ako pre starobný dôchodok, lebo po dovŕšení dôchodkového veku poistenca splynú.
Postupom odporkyne bol sťažovateľ postihnutý dvakrát, a to znížením výmery predčasného
dôchodku o 10 % na jednej strane a nezohľadnením výkonu práce vo zvýhodnenej
pracovnej kategórii ako samostatne zárobkovo činná osoba na strane druhej.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu
č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 ako vecne správny. Aj podľa názoru najvyššieho
súdu nárok na dôchodok vo výške, ktorá nie je nižšia ako jeho výška zistená podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003, sa netýka predčasného starobného dôchodku,
keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra 2003 neupravovali,
a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. sa
predčasný starobný dôchodok stáva starobným dôchodkom. Sťažovateľ si podľa
najvyššieho súdu musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia nároku na predčasný
starobný dôchodok nebude tento vypočítaný podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), a aj preto nie
je dôvodná námietka dvojitého postihu a diskriminácie sťažovateľa, lebo priznaním
predčasného starobného dôchodku vo výške určenej podľa zákona č. 461/2003 Z. z. u neho
nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.
Sťažovateľ považuje výklad najvyššieho súdu za svojvoľný, diskriminačný
a nespravodlivý, a preto proti nemu podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 12 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve,
teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd
(súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu (IV. ÚS 310/2011).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 v spojitosti s čl. 12 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako
aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ
nešpecifikoval, porušenia ktorého odseku čl. 12 ústavy sa dovoláva, ale zároveň namietal
porušenie zásady nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd vychádzal z toho, že
sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadrujú podstatu
základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich
chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim
v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie
priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná
iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (II. ÚS 132/02,
IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Tieto ustanovenia ústavy sú
vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné porušenie tohto článku
ústavy vysloviť len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd, a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 12 ústavy
(IV. ÚS 214/2011, IV. ÚS 81/2011, m. m. IV. ÚS 119/07). Ústavný súd zastáva rovnaký
názor aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru, pričom poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (napríklad rozhodnutie bývalej Európskej komisie pre ľudské práva
č. 23131/93 vo veci Ladislav Brežný a Aurel Brežný proti Slovenskej republike zo 4. marca
1996), z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia
dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je
účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru
(IV. ÚS 47/05).
Podstata námietok sťažovateľa zhodne s námietkami uvedenými v riadnom
procesnom postupe pred všeobecnými súdmi spočíva v tvrdení, že najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí potvrdil diskriminačný a nespravodlivý výklad Sociálnej
poisťovne, podľa ktorého bola práca vo zvýhodnenej kategórii u kolegov sťažovateľa
započítaná do ich starobného dôchodku, ale v jeho prípade nebola táto povaha práce
zohľadnená pri výpočte dávky predčasného starobného dôchodku. Argumentuje pritom, že
predmetný rozdiel spočíva v tom, že na rozdiel od svojich kolegov, ktorí boli zamestnaní
v pracovnoprávnom vzťahu, on prácu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba
a tento rozdiel sa nemal prejaviť pri výpočte dávky sociálneho poistenia. Podobnosť inak
rozdielnych dávok (sťažovateľov vlastný nárok na predčasný starobný dôchodok a nárok
kolegov na starobný dôchodok) odôvodňuje tým, že aj pri poberateľovi predčasného
starobného dôchodku po vzniku nároku na starobný dôchodok dôjde k transformácii
predčasného starobného dôchodku na starobný dôchodok.
Podľa relevantných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
«Z dôchodkového zabezpečenia sa podľa zákona č. 100/1988 Zb. poskytujú tieto dôchodky:
starobný, invalidný, čiastočný invalidný, za výsluhu rokov, vdovský, vdovecký, sirotský,
manželky, sociálny (§ 7 písm. a/. Druhom starobného dôchodku je aj pomerný starobný
dôchodok (Druhá hlava, druhý diel, § 26 zákona č. 100/1988 Zb.)...
Podľa § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. suma starobného dôchodku, pomerného
starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1,
nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to
vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu.
To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia
sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.
Z citovaných ustanovení (§ 14 ods. 1 v spojení s § 16 a § 175 zákona č. 100/1988 Zb.,
§ 274 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., pozn.) vyplýva, že zachovanie nárokov
zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa týka len tých druhov dôchodkov,
ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom 2004. Ak bol sťažovateľovi
priznaný predčasný starobný dôchodok, ustanovenie § 274 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na účely porovnávacieho výpočtu sumy
dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších
predpisov nemožno použiť. Nároky vyplývajúce zo zaradenia do zvýhodnenej I. alebo
II. pracovnej kategórie podľa tohto ustanovenia na účely výpočtu sumy dôchodkovej dávky
možno použiť len pri rozhodovaní o starobnom dôchodku, o pomernom starobnom
dôchodku alebo invalidnom dôchodku (Zbierka stanovísk a rozhodnutí NS a súdov SR
4/2012, rozhodnutie č. 59). Nárok na dôchodok vo výške, ktorá nie je nižšia ako jeho výška
zistená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 sa teda netýka predčasného
starobného dôchodku, keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra
2003 neupravovali a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa zákona
č. 461/2003 Z. z. sa predčasný starobný dôchodok stáva starobným dôchodkom...
Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia
nároku na predčasný starobný dôchodok nebude tento vypočítaný aj podľa zákona
č. 100/1988 Zb. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je dôvodná námietka dvojitého postihu
a diskriminácie sťažovateľa, lebo priznaním predčasného starobného dôchodku vo výške
určenej podľa zákona č. 461/2003 Z. z. u neho nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných
žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal
hodnotenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii do 1. júla 2004, také zaradenie
by bolo možné len do 31. decembra 1999 (§ 14 ods. 1 v spojení s § 16 zákona č. 100/1988
Zb.). Hodnotenie samostatnej zárobkovej činnosti vo zvýhodnenej kategórii neumožňoval
zákon č. 100/1988 Zb. ani pred zrušením pracovných kategórií.
Pokiaľ sťažovateľ namietal nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 306/2010, odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade sa ústavný súd zaoberal
právnym posúdením otázky, či zamestnanie sťažovateľa bolo „vykonávané v obchodnej
spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“.».
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ sa v podstate cíti
diskriminovaný takým výkladom predmetných ustanovení právnych predpisov, podľa
ktorého sú podmienky poberania predčasného starobného dôchodku iné ako starobného
dôchodku, a zároveň sa na účely výpočtu predčasného starobného dôchodku robí rozdiel
medzi zamestnaneckým pomerom a samostatnou zárobkovou činnosťou, čo má byť
v rozpore s judikatúrou ústavného súdu (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010).
Takýto postup najvyššieho súdu pritom považuje za arbitrárny a nespravodlivý.
Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na diskriminačné
posúdenie dávky predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku, ktoré by podľa
sťažovateľa mali byť posudzované rovnako z toho dôvodu, že potom, ako poberateľ
predčasného starobného dôchodku splní podmienky na priznanie starobného dôchodku, sa
mu predčasný starobný dôchodok zmení na starobný dôchodok. V čase rozhodovania
správneho orgánu a vydania rozhodnutia, ktorého zákonnosť bola preskúmavaná, ale ešte
neboli splnené podmienky na priznanie starobného dôchodku (z rozsudku krajského súdu
pritom vyplýva, že sťažovateľ dovŕšil dôchodkový vek 8. júla 2012, teda až po vydaní
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu) a posúdenie
možnej budúcej dávky (a podmienok nároku na jej vznik, ako aj na jej výšku) nebolo ani
predmetom rozhodovania správneho orgánu. Ústavný súd bez toho, aby prejudikoval
posúdenie dávky sociálneho poistenia (starobný dôchodok) po nadobudnutí nároku na túto
dávku, považuje dávku predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku za dve
rozdielne dávky, a okolnosť, že sa v určitý čas jedna dávka transformuje na inú dávku,
práve potvrdzuje rozdielny režim týchto dávok. Nejde tak v zmysle čl. 12 ústavy, resp.
čl. 14 dohovoru o rovnaké situácie, ktoré by najvyšší súd posudzoval rozdielne.
Ústavný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou sťažovateľa, že najvyšší súd robil
rozdiel v tom, či v posudzovanom období vykonával prácu ako zamestnanec alebo ako
samostatne zárobkovo činná osoba. Z uvedenej časti odôvodnenia vyplýva, že rozhodujúcim
na určenie nebol spôsob realizácie určitého druhu práce, ale druh dávky (predčasný starobný
dôchodok oproti starobnému dôchodku). Podstatná časť argumentácie najvyššieho súdu
spočíva v tom, že zvýhodnenie vyplývajúce zo zaradenia do pracovných kategórií sa týka
len tých druhov dôchodkov, ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom
2004. A keďže predčasný starobný dôchodok nepatril medzi dávky predpokladané
zákonnou úpravou pred 1. januárom 2004, nemožno priznať zvýhodnenie aj vo vzťahu
k predčasnému starobnému dôchodku.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom
vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie krajského súdu za vecne správne, vysporiadal sa
pritom so všetkými námietkami sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že
by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Rovnaký záver zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia
ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základného práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013