Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 569/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2012 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) 15. decembra 2005 a následne doplnenou 13. septembra 2006

a 2. novembra 2006 domáhal „voči Slovenskej republike náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci“.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -44 z 8. októbra 2007, ktorým

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -59 z 22. apríla

2009 tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok

krajského súdu napadol sťažovateľ 16. júla 2009 dovolaním a v nadväznosti na to ho

okresný súd uznesením č. k. -73 vyzval na odstránenie jeho nedostatkov

v určenom termíne, a to konkrétne na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie

v dovolacom konaní.

Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ tak, že mu 24. augusta 2009 doručil

„žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie podľa “. Na ďalšiu

výzvu okresného súdu zo 14. októbra 2009 sťažovateľ 30. septembra 2009 predložil

„Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ spolu s potvrdením, že je

nezamestnaný, a tiež doklady o úhrade nájomného.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 11. februára 2010 doručil okresnému „súdu písomnosť,

ktorou žiadal rozhodnúť o žiadosti o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie. Priložil

k podaniu uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 23. 12. 2009, ktorým

NS SR oslobodil sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovil mu zástupcu.

Uznesením č. k. -91 doručeným sťažovateľovi 24. 02. 2010 Okresný

súd Bratislava I nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil

sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Sťažovateľ 02. 03. 2010

podal proti uzneseniu č. k. -91 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

Bratislava uznesením č. k. -104 zo dňa 31. mája 2010 tak, že napadnuté

uznesenie potvrdil.

Proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k. -104 podal sťažovateľ

dovolanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

zo dňa 30. novembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľ odmietol.

Sťažovateľ 17. 02. 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I opätovne žiadosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov a požiadal súd o ustanovenie zástupcu pre dovolacie

konanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k.

59. Okresný súd uznesením č. k. -122 zo dňa 20. 04. 2011 nepriznal

sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie vo veci dovolania proti

rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. -59.

Proti uzneseniu č. k. -122 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodoval Krajský súd Bratislava. Uznesením č. k. -132 zo dňa

29. septembra 2011 napádané uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ

16. 02. 2012 podal proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k. -132

dovolanie, v ktorom žiadal napádané zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie

na Krajský súd Bratislava.

Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k.

-132 odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

zo dňa 31. mája 2012.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza skutočnosti, ktoré z jeho pohľadu

zakladajú jej dôvodnosť, poukazujúc najmä na zmysel a cieľ základného práva na súdnu

ochranu podľa a venuje pozornosť dovolaciemu dôvodu podľa

písm. f) (ďalej aj „OSP“) v spojitosti s tým, že túto vadu

konania namietal v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. -132

z 29. septembra 2011. Pokiaľ právnym základom, z ktorého vychádzal najvyšší súd pri

odmietnutí sťažovateľovho dovolania vo veci ustanovenia právneho zástupcu pre dovolacie

konanie, bol v spojení s , je „zrejmé, že

dovolanie sťažovateľa súd odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, ustáliac si názor, že

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, respektíve z dôvodu, že

nezistil žiadnu vadu konania uvedenú v “.

Odôvodnenie neustanovenia mu zástupcu z radov advokátov nesplnením podmienky

oslobodenia od súdnych poplatkov založené podľa sťažovateľa „na chybných

a hypotetických záveroch je postupom súdu, ktorá je vadou konania podľa § 237 písm. f)

v konečnom dôsledku zabraňujúcou sťažovateľovi prístup k prerokovaniu veci.

Bezdôvodné bránenie prístupu k súdnej moci je nepochybne postupom súdu, ktorým

meritórne odníma sťažovateľovi možnosť konať pred súdom t. j. možnosť, aby dovolací súd

meritórne rozhodol vo veci samej. Z pohľadu procesných podmienok konania je potom taký

postup nutné považovať za vadu konania podľa “.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že dovolací súd sa „nemôže uspokojiť iba

s konštatovaním, že nezistil prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa

Takýto záver musí riadne a vyčerpávajúco odôvodniť berúc zreteľ na všetky skutočnosti,

ktoré dovolateľ tvrdí. Dovolací súd vychádza z vlastnej hypotézy dovolacieho dôvodu.

Odvolávajúc sa na obsah dovolania označil za dovolací dôvod sťažovateľovho dovolania

nesprávne právne posúdenie veci, pričom z obsahu dovolania vyplýva prípustnosť

dovolania podľa f) a iná vada konania majúca za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.“.

S poukazom na to, že obligatórnou podmienkou ustanovenia zástupcu z radov

advokátov je to, že žiadateľovi je priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, sťažovateľ sa

podrobne zaoberá predpokladmi na priznanie oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

vo väzbe na konkrétne okolnosti jeho prípadu. Sťažovateľ tvrdí, že

krajský súd nebral do úvahy ním predložené argumenty a dôkazy, nezohľadnil

aj predchádzajúce konania, v ktorých mu bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané,

a ignoroval aj závery ústavného súdu vyslovené o princípoch právnej istoty.

V konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. došlo preto podľa

sťažovateľa k pochybeniu vyúsťujúcemu do evidentne účelového rozhodnutia, „ktorým

v konečnom dôsledku odníma sťažovateľovi základné právo na prejednanie jeho veci pred

nestranným a nezávislým súdom. Závery okresného súdu aj krajského súdu v konaní

o neosvedčení objektívnej neschopnosti zabezpečiť si právne zastúpenie

z vlastných finančných zdrojov sú vyslovene závermi hypotetickými, bez opory v zákone.“.

K splneniu podmienky povinného právneho zastúpenia advokátom v konaní pred

ústavným súdom sťažovateľ uvádza, že „nedostatok povinného zastúpenia nie je prekážkou,

ktorá by bránila prejednaniu tejto ústavnej sťažnosti. V konaní o ústavnej sťažnosti, ktorou

sťažovateľ napáda postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým, nebolo vyhovené jeho

žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, ide i výnimočný prípad,

v ktorom nemožno striktne trvať na splnení podmienky zastúpenia sťažovateľa v konaní

o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom konania má byť posúdenie porušenia základných

práv a slobôd majúcich príčinu v posúdení podmienok pre (ne)ustanovenie zástupcu z radov

advokátov.“.

Sťažovateľ napokon „žiada v zmysle

o opatrenie, ktorým pozastaví vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 31. mája 2012“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa P. K..., občan Slovenskej republiky na rovnosť práv

a neodňateľnosť základných práv a slobôd podľa ,

základné právo zaručené v , podľa ktorého každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky a základné práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 31. mája 2012 boli

porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

31. mája 2012 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v nadväznosti na viazanosť návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)] konštatuje, že za porušovateľa svojich práv, proti ktorému sťažnosť

smeruje, sťažovateľ v záhlaví, ako aj v petite svojej sťažnosti výslovne označil najvyšší súd.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na odmietnutie návrhu podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2012. Uvedeným uznesením najvyšší súd

odmietol ako neprípustné dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -132 z 29. septembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -122 z 20. apríla 2010, ktorým nepriznal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Sťažovateľ v dovolaní

tvrdil, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia toho, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v . V posudzovanom prípade dovolací súd v rámci skúmania, či sú

splnené procesné podmienky prípustnosti konania, dospel k záveru, že to tak nie je, a preto

nebolo možné podrobiť napadnuté uznesenie krajského súdu vecnému preskúmaniu ani

zohľadniť eventuálne vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže podľa záverov najvyššieho súdu v danom prípade nie je dovolanie podľa

prípustné a neboli zistené ani namietané vady konania uvedené v ,

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol [§ 243b ods. 4 v spojení

s ].

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti

zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu ( ) alebo uzneseniu,

ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého

stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia, alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) za území Slovenskej

republiky ( ).

Navrhovateľom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa (bez vyslovenia, že dovolanie je prípustné), teda také

uznesenie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie

preto podľa a prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/

Vady konania uvedené v tomto zákonnom ustanovení však dovolateľom namietané neboli

a ani dovolacím súdom neboli zistené.

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy,

ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď ), zároveň

je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). I keby teda tvrdenia dovolateľa

o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené,

nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia “

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v preskúmavanom dovolacom

konaní nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho

súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a odmietol

dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon tento mimoriadny opravný

prostriedok nepripúšťa. Najvyšší súd zrozumiteľnou formou uviedol, aké dôvody ho viedli

k vydaniu napadnutého uznesenia, toto rozhodnutie nemožno podľa názoru ústavného súdu

označiť za svojvoľné ani excesívne a v ňom obsiahnutá interpretácia príslušných ustanovení

nepredstavuje porušenie princípov spravodlivého procesu.

Keďže takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, nemohol použitý spôsob v konkrétnom prípade znamenať odopretie prístupu

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. mája 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami . Takto riadne odôvodnený

záver najvyššieho súdu je potrebné považovať za súčasť nezávislého súdneho rozhodovania,

proti ktorému nemá ústavný súd z pozície ústavnosti dôvod vysloviť zásadné výhrady.

Ústavný súd napokon dodáva, že nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Podľa doterajšej judikatúry má charakter ústavného princípu,

ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Uvedený článok preto nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia

v individuálnych záležitostiach. Jeho aplikácia by prichádzala do úvahy iba v spojení

s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (, ,

, , ). Toto ustanovenie je vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní

základných práv a slobôd garantovaných podľa . V konaní

o sťažnostiach podľa by bolo možné vysloviť jeho porušenie len

v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto,

ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia (m. m. ,

, ).

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už jeho ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012