Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 569/2012
PDF · 270.58 KB
No categories available
IV. ÚS 569/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2012 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 68/2012
z 31. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) 15. decembra 2005 a následne doplnenou 13. septembra 2006
a 2. novembra 2006 domáhal „voči Slovenskej republike náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci“.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 22 C/250/2005-44 z 8. októbra 2007, ktorým
bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Co/189/2008-59 z 22. apríla
2009 tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok
krajského súdu napadol sťažovateľ 16. júla 2009 dovolaním a v nadväznosti na to ho
okresný súd uznesením č. k. 22 C/250/2005-73 vyzval na odstránenie jeho nedostatkov
v určenom termíne, a to konkrétne na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie
v dovolacom konaní.
Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ tak, že mu 24. augusta 2009 doručil
„žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie podľa § 30 O. s. p.“. Na ďalšiu
výzvu okresného súdu zo 14. októbra 2009 sťažovateľ 30. septembra 2009 predložil
„Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ spolu s potvrdením, že je
nezamestnaný, a tiež doklady o úhrade nájomného.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že 11. februára 2010 doručil okresnému „súdu písomnosť,
ktorou žiadal rozhodnúť o žiadosti o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie. Priložil
k podaniu uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžnč/13/2009 zo dňa 23. 12. 2009, ktorým
NS SR oslobodil sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovil mu zástupcu.
Uznesením č. k. 22 C/250/2005-91 doručeným sťažovateľovi 24. 02. 2010 Okresný
súd Bratislava I nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Sťažovateľ 02. 03. 2010
podal proti uzneseniu č. k. 22 C/250/2005-91 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
Bratislava uznesením č. k. 7 Co 144/2010-104 zo dňa 31. mája 2010 tak, že napadnuté
uznesenie potvrdil.
Proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k. 7 Co 144/2010-104 podal sťažovateľ
dovolanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
1 Cdo 176/2010 zo dňa 30. novembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľ odmietol.
Sťažovateľ 17. 02. 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I opätovne žiadosť
o oslobodenie od súdnych poplatkov a požiadal súd o ustanovenie zástupcu pre dovolacie
konanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 15 Co/189/2008-
59. Okresný súd uznesením č. k. 22 C/250/2005-122 zo dňa 20. 04. 2011 nepriznal
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie vo veci dovolania proti
rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 15Co/189/2008-59.
Proti uzneseniu č. k. 22 C/250/2005-122 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodoval Krajský súd Bratislava. Uznesením č. k. 9 Co 281/2011-132 zo dňa
29. septembra 2011 napádané uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ
16. 02. 2012 podal proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k. 9 Co 281/2011-132
dovolanie, v ktorom žiadal napádané zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie
na Krajský súd Bratislava.
Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k.
9 Co 281/2011-132 odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
1 Cdo/68/2012 zo dňa 31. mája 2012.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza skutočnosti, ktoré z jeho pohľadu
zakladajú jej dôvodnosť, poukazujúc najmä na zmysel a cieľ základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a venuje pozornosť dovolaciemu dôvodu podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojitosti s tým, že túto vadu
konania namietal v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 Co 281/2011-132
z 29. septembra 2011. Pokiaľ právnym základom, z ktorého vychádzal najvyšší súd pri
odmietnutí sťažovateľovho dovolania vo veci ustanovenia právneho zástupcu pre dovolacie
konanie, bol § 243b ods. 3 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je „zrejmé, že
dovolanie sťažovateľa súd odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, ustáliac si názor, že
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, respektíve z dôvodu, že
nezistil žiadnu vadu konania uvedenú v § 237 OSP“.
Odôvodnenie neustanovenia mu zástupcu z radov advokátov nesplnením podmienky
oslobodenia od súdnych poplatkov založené podľa sťažovateľa „na chybných
a hypotetických záveroch je postupom súdu, ktorá je vadou konania podľa § 237 písm. f)
O. s. p. v konečnom dôsledku zabraňujúcou sťažovateľovi prístup k prerokovaniu veci.
Bezdôvodné bránenie prístupu k súdnej moci je nepochybne postupom súdu, ktorým
meritórne odníma sťažovateľovi možnosť konať pred súdom t. j. možnosť, aby dovolací súd
meritórne rozhodol vo veci samej. Z pohľadu procesných podmienok konania je potom taký
postup nutné považovať za vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.
Sťažovateľ vyslovuje názor, že dovolací súd sa „nemôže uspokojiť iba
s konštatovaním, že nezistil prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Takýto záver musí riadne a vyčerpávajúco odôvodniť berúc zreteľ na všetky skutočnosti,
ktoré dovolateľ tvrdí. Dovolací súd vychádza z vlastnej hypotézy dovolacieho dôvodu.
Odvolávajúc sa na obsah dovolania označil za dovolací dôvod sťažovateľovho dovolania
nesprávne právne posúdenie veci, pričom z obsahu dovolania vyplýva prípustnosť
dovolania podľa § 237 f) O. s. p. a iná vada konania majúca za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.“.
S poukazom na to, že obligatórnou podmienkou ustanovenia zástupcu z radov
advokátov je to, že žiadateľovi je priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, sťažovateľ sa
podrobne zaoberá predpokladmi na priznanie oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
§ 138 ods. 1 OSP vo väzbe na konkrétne okolnosti jeho prípadu. Sťažovateľ tvrdí, že
krajský súd nebral do úvahy ním predložené argumenty a dôkazy, nezohľadnil
aj predchádzajúce konania, v ktorých mu bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané,
a ignoroval aj závery ústavného súdu vyslovené o princípoch právnej istoty.
V konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 22 C 250/2005 došlo preto podľa
sťažovateľa k pochybeniu vyúsťujúcemu do evidentne účelového rozhodnutia, „ktorým
v konečnom dôsledku odníma sťažovateľovi základné právo na prejednanie jeho veci pred
nestranným a nezávislým súdom. Závery okresného súdu aj krajského súdu v konaní
22 C 250/2005 o neosvedčení objektívnej neschopnosti zabezpečiť si právne zastúpenie
z vlastných finančných zdrojov sú vyslovene závermi hypotetickými, bez opory v zákone.“.
K splneniu podmienky povinného právneho zastúpenia advokátom v konaní pred
ústavným súdom sťažovateľ uvádza, že „nedostatok povinného zastúpenia nie je prekážkou,
ktorá by bránila prejednaniu tejto ústavnej sťažnosti. V konaní o ústavnej sťažnosti, ktorou
sťažovateľ napáda postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým, nebolo vyhovené jeho
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, ide i výnimočný prípad,
v ktorom nemožno striktne trvať na splnení podmienky zastúpenia sťažovateľa v konaní
o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom konania má byť posúdenie porušenia základných
práv a slobôd majúcich príčinu v posúdení podmienok pre (ne)ustanovenie zástupcu z radov
advokátov.“.
Sťažovateľ napokon „žiada v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o opatrenie, ktorým pozastaví vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 68/2012 zo dňa 31. mája 2012“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa P. K..., občan Slovenskej republiky na rovnosť práv
a neodňateľnosť základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky a základné práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 68/2012 zo dňa 31. mája 2012 boli
porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 68/2012 zo dňa
31. mája 2012 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie na Najvyšší súd
Slovenskej republiky.“
Ústavný súd v nadväznosti na viazanosť návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)] konštatuje, že za porušovateľa svojich práv, proti ktorému sťažnosť
smeruje, sťažovateľ v záhlaví, ako aj v petite svojej sťažnosti výslovne označil najvyšší súd.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012. Uvedeným uznesením najvyšší súd
odmietol ako neprípustné dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 9 Co 281/2011-132 z 29. septembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 22 C 250/2005-122 z 20. apríla 2010, ktorým nepriznal sťažovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Sťažovateľ v dovolaní
tvrdil, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia toho, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd v rámci skúmania, či sú
splnené procesné podmienky prípustnosti konania, dospel k záveru, že to tak nie je, a preto
nebolo možné podrobiť napadnuté uznesenie krajského súdu vecnému preskúmaniu ani
zohľadniť eventuálne vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže podľa záverov najvyššieho súdu v danom prípade nie je dovolanie podľa
§ 239 OSP prípustné a neboli zistené ani namietané vady konania uvedené v § 237 OSP,
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol [§ 243b ods. 4 v spojení
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti
zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo uzneseniu,
ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O. s. p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého
stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia, alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) za území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Navrhovateľom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa (bez vyslovenia, že dovolanie je prípustné), teda také
uznesenie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie
preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Vady konania uvedené v tomto zákonnom ustanovení však dovolateľom namietané neboli
a ani dovolacím súdom neboli zistené.
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy,
ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň
je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa
o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené,
nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v preskúmavanom dovolacom
konaní nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho
súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a odmietol
dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon tento mimoriadny opravný
prostriedok nepripúšťa. Najvyšší súd zrozumiteľnou formou uviedol, aké dôvody ho viedli
k vydaniu napadnutého uznesenia, toto rozhodnutie nemožno podľa názoru ústavného súdu
označiť za svojvoľné ani excesívne a v ňom obsiahnutá interpretácia príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku nepredstavuje porušenie princípov spravodlivého procesu.
Keďže takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, nemohol použitý spôsob v konkrétnom prípade znamenať odopretie prístupu
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 68/2012 z 31. mája 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takto riadne odôvodnený
záver najvyššieho súdu je potrebné považovať za súčasť nezávislého súdneho rozhodovania,
proti ktorému nemá ústavný súd z pozície ústavnosti dôvod vysloviť zásadné výhrady.
Ústavný súd napokon dodáva, že nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (III. ÚS 110/2012).
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.
Podľa doterajšej judikatúry má čl. 12 ods. 1 ústavy charakter ústavného princípu,
ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy.
Uvedený článok ústavy preto nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia
v individuálnych záležitostiach. Jeho aplikácia by prichádzala do úvahy iba v spojení
s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03,
IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Toto ustanovenie ústavy je vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní
základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné vysloviť jeho porušenie len
v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto,
ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,
neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07,
IV. ÚS 81/2011, IV. ÚS 214/2011).
Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už jeho ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012