Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 599/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 3

uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 11. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012

doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 3 (ďalej

len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Ro

392/2011 z 11. mája 2012. Sťažovateľ má v konaní vedenom pod sp. zn.

postavenie odporcu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Na Okresnom súde Prešov sa v konaní pod sp. zn. viedol súdny spor

vo veci navrhovateľa W., a. s. proti odporcovi, mne sťažovateľovi, o zapl. 116,33 Eur s

prísl.

Po doručení platobného rozkazu zo strany súdu som dňa 14. 3. 2012 proti tomuto

podal odvolanie do výroku o náhrade trov konania.

Vo svojom odvolaní som poukázal aj na nález ÚS SR, sp. zn. zo dňa

9. 9. 2004, z ktorého pre všetky všeobecné súdy pri rozhodovaní o trovách konania vyplýva,

že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania

v konaní podľa a 3 SR, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými

pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia,

pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.

Uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 11. 5. 2012 bol

potvrdený platobný rozkaz OS Prešov -16 vydaný dňa 10. 2. 2012 vo výroku o

trovách konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia i napriek tomu, že som poukázal na nález

Ústavného súdu SR, nerešpektoval právny názor ústavného súdu, čo podľa môjho názoru je

porušenie práva na fair proces, ako aj zakladá porušenie princípu rovnosti a dochádza

k narušeniu právnej ochrany občanov, ktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera

jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánu štátu, v danom prípade všeobecného súdu.

Mám zato, že podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom a právnom

štáte je princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a jej ochrany, preto

je podľa môjho názoru súd oprávnený skúmať v zmysle

všetky dôkazy v konaní, ako aj to, že sa má zaoberať, či ide o účelne vynaložené trovy

konania v súvislosti s otázkou existencie zamestnancov navrhovateľa s právnickým

vzdelaním.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: uznesením

zo dňa 11. 5. 2012 porušil základné právo J. B. na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods.

1 SR a základné právo na právnu pomoc a rovnosť v súdnom konaní podľa

ods. 2 a 3 SR.

2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 11. 5.

2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného

postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a 3 .

Okresný súd svojím uznesením vo veci sp. zn. z 11. mája 2012

potvrdil platobný rozkaz č. k. -16 vydaný 10. februára 2012 vo výroku

o trovách konania; v odôvodnení namietaného uznesenia okresný súd uviedol:

„Proti... platobnému rozkazu (č. k. -16 z 10. februára 2012, pozn.)

podal odporca... 14. 03. 2012, teda v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o trovách

konania. Týmto odvolaním odporca žiadal, aby súd zmenil platobný rozkaz vo výroku

o náhrade trov konania tak, že náhradu trov konania účastníkom neprizná. Odporca

v odôvodnení svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ mu listom zo dňa

02. 06. 2009 zaslal výzvu na zaplatenie sumy 132,76 Eur a ďalším listom zo dňa 31. 07.

2009 ho vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 141,33 Eur. Na základe týchto výziev nevedel, akú

sumu má presne žalobcovi zaplatiť, a preto telefonicky kontaktoval pracovníka

navrhovateľa, ktorý mu oznámil, že má vyčkať na tretiu výzvu, ktorá mu však zo strany

navrhovateľa doručená nebola. Nakoľko odporca následne odcestoval do cudziny, stratil

kontakt s navrhovateľom. Odporca zároveň vo svojom odvolaní poukázal na to, že

navrhovateľ má ako akciová spoločnosť (W., a. s., pozn.) zriadené právne oddelenie, v

ktorom zamestnáva právnikov, a pokiaľ sa nechal zastúpiť advokátom, nejedná sa o účelne

vynaložené trovy konania, o čom podľa odporcu svedčí aj nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky .

Podľa ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor

s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi

pojednávanie. ...

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Z obsahu doposiaľ predložených listinných dôkazov a z písomných vyjadrení

účastníkov nepochybne vyplýva, že navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie 116,33

Eur s príslušenstvom je dôvodný. O dôvodnosti pohľadávky navrhovateľa svedčí aj fakt, že

odporca pohľadávku navrhovateľa titulom dlžného poistenia nespochybňoval a po doručení

platobného rozkazu istinu pohľadávky navrhovateľovi uhradil.“

S námietkami sťažovateľa sa okresný súd vysporiadal v odôvodnení napadnutého

uznesenia, ktorým potvrdil ním vydaný označený platobný rozkaz vo výroku o trovách

konania, takto:

„Je potrebné vychádzať z predpokladu, že navrhovateľ, ako poisťovňa podnikajúca

v právnej forme akciovej spoločnosti vzhľadom na rozsah svojej činnosti disponuje

zamestnancami s právnickým vzdelaním. Uvedený predpoklad však nezbavuje navrhovateľa

ústavného práva zakotveného v článku 47 ods. 2 na zastúpenie

advokátom v súdnom konaní. Pokiaľ sa jedná o otázku účelnosti trov vynaložených na

právne zastúpenie advokátom za súčasnej existencie zamestnancov navrhovateľa

s právnickým vzdelaním, súd nepozná charakter a štruktúru právnych služieb, ktoré

navrhovateľ zabezpečuje prostredníctvom svojich zamestnancov a naopak, na zabezpečenie

ktorých využíva právnu pomoc advokáta. Súd ani nie je oprávnený túto skutočnosť skúmať,

nakoľko táto je internou záležitosťou navrhovateľa týkajúcou sa jeho podnikateľskej

činnosti. Rozhodnutie navrhovateľa zastúpiť sa v tomto konaní advokátom nemôže viesť

k záveru o neúčelnosti vynaložených trov, pretože nie je zrejmé, či prípadní zamestnanci

navrhovateľa s právnickým vzdelaním sú spôsobilí v zmysle ich pracovného zaradenia

zastupovať navrhovateľa v súdnom konaní (napr. vzhľadom na popis svojej pracovnej

činnosti, udelené splnomocnenie, dostatočnú odbornú schopnosť hájiť záujmy

navrhovateľov pred súdom a pod.). Preto súd aj vzhľadom na vyššie spomenuté rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky v kontexte odlišného skutkového stavu (v prípade

išlo o Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako o štátny orgán, pozn.)

dospel k záveru o účelnosti trov právneho zastúpenia.“

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva

().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery okresného súdu sú

dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a možno k nim

dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení . Aj

v prípade, ak by závery okresného súdu neboli výsledkom jediného možného výkladu,

považuje ústavný súd daný výklad za ústavne udržateľný, keďže je toho názoru, že

nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti a jeho použitie v danom prípade

možno považovať za konzistentné (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom okresného súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu ako

odvolacieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť porušenia

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ani zásadu rovnosti účastníkov

v konaní podľa a 3 . Samotná skutočnosť, že okresný súd rozhodol

spôsobom, ktorý je vo svojich dôsledkoch nepriaznivý pre sťažovateľa, a sťažovateľ

nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, nepostačuje pre záver o porušení základných práv

sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2012

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 47

ods. 2 a 3 ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že navrhovateľ v označenom súdnom

konaní využil poskytnutie kvalifikovaných právnych služieb tým, že sa „nechal zastúpiť

advokátom“ (čo podľa sťažovateľa v postavení odporcu viedlo k neúčelne vynaloženým

trovám konania), nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia (či zásahu do) základného

práva na právnu pomoc podľa , ani porušenia rovnosti účastníkov

v konaní podľa .

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. mája 2012 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na právnu pomoc podľa ani základným právom na rovnosť

účastníkov konania podľa , odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012